§ 5 vylučuje zodpovednosť v tom prípade, keď pôvodca, alebo redaktor jednal pod tlakom svojho zamestnávateľa, totižto majiteľa knihtlačiarne alebo vydavateľa.
Zprísnenie oproti trestom a kriteriumom stanoveným podľa §u 1 dosavádnymi zákonami obsahujú § 7 a § 11. Tieto paragrafy vychodia z tej zásady, že získanie zadosťučinenia uraženej osobe má byť urychlená a obľahčená. Kto toto zťažuje, padá na neho zväčšená zodpovednosť a má byť prisnejšie trestaný. V §e 7 je toto vypovedané na toho redaktora, ktorý nesprávne udá pôvodcu alebo nesprávne udá jeho bydlište pri uverejnení zprávy. Pri §e 11 je to však vypovedané na toho redaktora, ktorý pri dokazovaní pravdy sa odvoláva na okolnosti, o ktorých mohol vedieť, že vylučovaly možnosť dokazovania tejto pravdy.
V takých prípadoch oboch je podľa týchto paragrafov vyslovené, že trest stanovený paragrafami dosavádnych trestných zákonov sa menia na tuhé väzenie; v prípadoch takých, kde je dotyčný trestaný peňažitou pokutou, sa mení na obyčajné väzenie.
Intenciou tohoto zákona bolo, aby zadosťučinenie urazený dostal podľa možnosti úplne a tak bolo potrebné, k dosavádnym trestom stanoviť isté doplnky trestov. Za takýto doplnok sa považuje menovite uverejnenie rozsudku, ktorá povinnosť je stanovená §om 14 a ktorá povinnosť uverejnenia je špecielne označená a bližšie opísaná §om 16. Za takýto doplnok trestu možno považovať i § 20, ktorý stanoví, že jestli niektorý redaktor tomu rozsudku, ktorým bolo naložené uverejnenie rozsudku, zadosť neučinil, nastupuje zastavenie časopisu.
Osnova zákona vychodila z toho stanoviska, že je potrebné, aby uražený na cti dostal plnú satisfakciu, ktorá satisfakcia môže siahať niekedy nielen na morálnu satisfakciu uverejnením rozsudku, ale obsahuje aj isté materielné momenty, menovite, že bola patričnému urazenému zapríčinená materielná újma a tak § 17 stanoví na tento prípad odškodné.
A aby tá satisfakcia menovite spojená s trovami plynúcimi z tohoto zákona, sa nestala illuzórnou a aby ten, kto bol na cti urazený, nemusel na koniec znášať náklady tej pravoty, vyslovuje § 21 solidárnu zodpovednosť za tresty, za odškodné aj vydavateľa a majiteľa knihtlačiarne.
Jako pendant tohoto, totiž nie doplnok istej majetkovej zodpovednosti, ale chránenie a vylúčenie hmotných následkov môžeme považovať § 39, ktorý vyslovuje, že pomenovanie pôvodcu nemôže zapríčiniť zmenu v služobnom pomere redaktora voči vydavateľovi. Materielno-právne zásady sú ešte okrem toho niektoré, ktoré obsahujú isté všeobecné zásady trestno-právne, menovite ohľadne premlčania, totiž, že oznámenie proti jednej osobe zastavuje premlčania proti ostatným. To obsahuje § 12. Potom je vyslovené, nabídnul-li patričný odsúdený svojho času smierem zadosťučinenie urazenému a ten to neprijal, môže súd, trebárs posúdi toho, kto urážku spáchal, vysloviť, že sa netrestá. § 19 obsahuje všeobecné zásady v príčine viacero urážok, že je možné odsúdiť urazeného len na částočnú náhradu trestných trôv a § 22 stanoví všeobecné trestno-právne zásady ohľadom zamenenia peňažných pokút. Toto je dôležité menovite s ohľadom Slovenska, lebo pri zásade zamenenia peňažných pokút za trest väzením je tento zákon o mnoho liberálnejší nežli je to stanovené v uhorských zákonoch. Materielno-právne pravidlá obsahuje ešte § 25 a 26, ktoré majú istý preventívny ráz, a to natoľko, aby voči časopisom alebo pachateľom, ktorí dokázali istú nedbanlivosť, boly výhody spojené s poštovou a železničnou dopravou odobrané, ale aj ohľadne redaktorov v §e 26 je vyslovené, že ten, kto bol odsúdený k trestu podľa §u 7 alebo 11 ztráca možnosť a spôsobilosť byť redaktorom na dobu 2 rokov, ohľadne toho redaktora, ktorý spáchal prestupok ohľadne tých 10 prípadov trestného činu podľa §u 1 alebo 6, na dobu 5 rokov.
To sú v krátkosti materielno-právne zásady tohoto zákona. Čo sa týče postupu, totiž zásady zasahujúcej do trestného poriadku, tieto možno rozdeliť na viac častí. Príslušnosť stanovená je §om 28 a 38. Paragrafom 28 je vypovedaná príslušnosť sborových súdov I. stolice pre prestupky a príslušnosť sborových súdov I. stolice doplnených laickým elementom pribraním 2 sudcov z ľudu, kmeťov, ako náhradu za dosavádnu porotu. § 38 stanoví príslušnosť ohľadom vojenských osôb. V §e 29 až 37 sú obsažené zásady, podľa ktorých má byť sostavený súd složený z tých 3 sudcov z povolánia a tých 2 kmeťov. Podobne § 41 obsahuje také zásady, menovite o sostavení týchto kmeťov na rok 1924.
Predpisy ohľadne pokračovania pri súde, menovite o predcházujúcom pokračovaní smieru, oznámenie pôvodcu, okrem toho udanie okolností, ktorými chce patričný dokázať pravdivosť svojho tvrdenia, potom doručovanie § 15, pozvanie patričných prípadne do tohoto procesu zastiahnutých osôb v § 23, sú vedené tou myšlienkou, aby postup bol čím lacnejšie a čím rýchlejšie prevádzaný, aby sa satisfakcia uraženému mohla obstarať čím rýchlejšie a čím lacnejšie.
§ 9 obsahuje tiež predpis formálny a súvisí s § 3, lebo tento nakladá, že ustanovízeň zodpovedných redaktorov čiastok môže prísť v platnosť len vtedy, keď patriční zodpovední redaktori istých čiastok boli štátnemu zastupiteľstvu oznámené.
§ 13 obsahuje zásadu uverejnenia rozsudku v prípade, keď patričný redaktor bol podľa §u 4, §u 5 alebo 4. odstavca § 6 oslobodený.
Týmto som v krátkosti charakterizoval a vysvetlil obsah tohoto zákona.
Teraz chcem predniesť niekoľko dojmov nás Slovákov o tiskovej, o tlačovej slobode.
V minulosti totiž, pred prevratom bola tisková sloboda, tlačová sloboda v Uhorsku oslavovaná Maďarmi ako výdobytok revolučný z r. 1848 (Výkřiky ľudových poslanců slovenských.) a všetky tlačové pravoty boly pridelené porotným súdom. Z tejto tlačovej slobody, ktorá bola oslavovaná našimi "bratmi" Maďary, ani my Slováci, ani iné národnosti nemaly žiadneho osohu. Výsledok tejto v bývalom Uhorsku prevádzanej tlačovej slobody ohľadne národnosti bol, že každý národnostný časopis, ktorý sa opovážil písať o politických veciach a ktorý sa opovážil ponosovať sa na tie krivdy, ktoré musely snášať národnosti a keď sa opovážil pripomenúť, že zákon neni v živote prevádzaný, bol žalobou prenasledovaný a patričný redaktor alebo patričný pôvodca bol stíhaný. Každý časopis mal cez 1 rok celý rad tlačových pravôt a súhrn trestov na slobode bol do roka na viac desaťročí, pri čom peňažné tresty z kaucie ztrhované obyčajne zničily ten časopis. Ja konštatujem, že ani jedna porota neoslobodila ani jedného redaktora. Skôr sa našly súdy, ktoré súdiac o podobných deliktoch, tlačou spáchaných, žalovaných oslobodily. Ale i pri tomto krutom prevádzaní tlačovej slobody národnosti maly nie však vďakom tiskovej slobody, ale vďakom našich vedúcich ľudí istý osoh, ktorý záležal v tom, že naší vedúci politikovia vidia to, že sa nemôžu dostať ani do parlamentu, lebo ani Slováci ani iné národnosti nemohli vyvoliť si ani jediného poslanca do snemu, kde by bol verejnosť smel upozorniť na to, aká krivda sa deje národu, použili pojednávaciu sieň porotnú pri obrane čo náhradu parlamentu. Tu mluvím o rokoch 90tých predtým, keď prišiel Hodža a Juriga do snemu. Vtedy naši vedúci politikovia, menovite na radu chýrneho obráncu dr. Miloša Štefanoviča, advokáta v Bratislave, zaujali stanovisko, že keď majú byť tlačové pravoty, majú byť prevádzané tak, aby ich slyšal celý svet. A dr. Štefanovič písal články sám do časopisov, v ktorých verejne hlásal, že sa národnostiam, menovite Slovákom deje krivda. Tie články písal on, ale podľa tiskového zákona uhorského zodpovedný redaktor mohol menovať pôvodcu a menoval osobu inú a keď bol na zodpovednosť hnaný patričný žurnalista, ktorý sa predstavil pred súdom ako obžalovaný, dr. Štefanovič bol obráncom toho obžalovaného, a ako obránca vždy mal úplnú voľnosť slova podľa trestného poriadku, hlásal pravdu a hlásal tie útisky, ktoré Slováci museli snášať. Sieň pojednávacia stala sa náhradou za parlament, tam to počulo obecenstvo a zprávy o tom roznášaly sa do cudziny a tak sa upozornili iní spravedliví ľudia na pomery národností v Uhorsku.
Tlačové pravoty slovenské boly predohrou boja za oslobodenie národa a ja konám len vďačnú povinnosť, keď všetkým tým bojovníkom - menujú ich len niekoľko: Svetozár Hurban-Vajanský, Jozef Škultéty, Somolický, Gregor Tajovský, Ambro Pietor, Čajda, Juriga, Greguška, Dušan Porubský, Kvetoň, sl. Fridrichovská . . . (Výkřiky ľudových poslanců slovenských: Hlinku nemenuje!) Hlinka nesedel za články, ale za reč, za ktorú mu patrí vďak národa . . . s tohoto miesta ako bojovníkom za právo národnosti vyslovujem vďak a volám slávu!
Ako je to s tlačovou slobodou na Slovensku teraz? Je pravda, že tlačové pravoty, menovite politické na Slovensku nie sú, lebo žijeme v slobodnej republike. (Výkřiky ľudových poslanců slovenských.) Miesto propagácie národnej myšlienky a miesto budenia sebavedomia, ukazujú sa však v tlači na Slovensku urážky, nadávky a intriky a výsledok za takéto nadávky a intriky je, že pri dosavádnych porotných súdoch poroty v takovomto prípade oslobodzujú obžalovaného. Na tento spôsob, ktorého sa ujíma žurnalistika poslednej doby i na Slovensku, tieto nadávky a intriky majú na slovenský ľud len veľmi zlé účinky. Miesto kultúrnej a politickej výchovy vedú k teroru a neúcte predných ľudí. (Výkřiky.) Aké budú následky tohoto, keď ľud výberu neschopny bude čítať len nadávky?
Práve pre výchovné poslanie žurnalistiky na Slovensku je treba reformy, ktorá predpokladá po prvé očistu časopisov, po druhé boj proti teroru zavládajúcemu v časopisoch a je potreba dbať výchovne-kultúrnej činnosti časopisov.
Osnova vládna slúži tomuto a preto bude iste pre slovenský ľud požehnaním. Končím svoj referát porovnaním z prírody zo života roľníka. Na poli, menovite keď ho hospodár kúpil od svojho nedbalého súseda, medzi pšenicou rastie tiež kúkol a rôzna burina. Hospodár má však právo, ba i povinnosť, aby tento kúkol a túto burinu vyplienil. Tak má právo i štát z článkov javiacich sa na poli žurnalistiky vytrhať tie, ktoré sú štvaním a nadávkami vedené a páchnu jedovatou nákažlivou burinou.
Šťastný je náš štát, že má roľníka, ktorý sa nebojí tej buriny, ale má smelosť ju vytrhať i s koreňom, dať silu a život čistému obiliu, očistiť pole žurnalistiky a oslobodiť ovzdušie od nákazy jedovatej. Pod týmto dojmom stál ústavne-právný výbor pri projednávaní tejto vládnej osnovy a ústavne-právný výbor navrhuje, aby túto osnovu snemov a prijala tak, ako je predložená v zpráve ústavne-právneho výboru. (Výborně! Potlesk.)
Předseda (zvoní): Nebude-li proti tomu námitek, vyřídili bychom nyní ještě poslední odstavec, totiž druhé čtení. (Námitky nebyly.)
Námitek není.