Kde vzal ministr nár. obrany právo, kdo vzal odvahu mluviti proti volebnímu právu vojáků? Právo ministrům dává celá vláda. Jsou také ministři socialističtí pro zrušení volebního práva vojáků? Tyto otázky jsou příliš vážné a odpovědi na ně nesmí býti obcházeny. V každém případě komunistická strana bude nad zachováním volebního práva vojáků bdíti a dělnictvo bude ho chrániti, a doufáme, že si své volební právo budou brániti také vojáci. Či domnívá se pan ministr národní obrany, že vojáci budou stříleti proti těm, kteří budou bojovati za volební právo vojáků? Kdyby někdo se odvážil sáhnouti na volební právo vojáků, pak vydáme heslo k boji za volební právo vojáků, ale také heslo k boji za zrušení volebního práva kapitalistů. (Výborně!)
Řeč ministra národní obrany v rozpočtovém výboru byla zvláště nápadným ukazovatelem dalších reakčních úmyslů kruhů vládních a kapitalistických. Ještě ale také jiná okolnost z jeho ministerstva musí býti pokládána za zjev reakčních příprav a záměrů. Je to jmenování generála Gajdy z Košice zástupcem náčelníka generálního štábu. Kratochvílova "Cesta revoluce" doložila dobrodružnou povahu Gajdovu a jeho sklony k fašismu. - Když vrátil se ze Sibiře do Československa, byl pokládán všeobecně za reakcionáře a svěřiti mu činnost v ústředním místě bylo pokládáno za nemožné a nebezpečné pro demokracii a republiku. Byl proto dán do nejzazšího kouta republiky, aby tam uplatňoval své reakcionářství. Sám Gajda tohoto roku své fašistické nálady potvrdil cestou do Italie, podniknutou za příčinou studia fašismu. Byl-li nyní jmenován zástupcem náčelníka generálního štábu, musíme v tom viděti další otužování reakce a posilňování fašistických tendencí. Pravděpodobně i to je příznakem vlny reakce, že pan Machar odstoupil s místa generálního inspektora armády. Nahodilé to asi nebylo. Podobá se, že šavličková kamarila zvítězila nad nenáviděným civilistou a básníkem, který vojenským pánům nebyl žádnou autoritou.
Další nástrahy reakce musíme očekávati z důvodů zahraniční politiky. Právě se ohlašuje, že anglická vláda odmítá jednati na mezinárodní konferenci o odzbrojení. Důsledky toho budou patrny ve všech státech. Všude si reakce vojenská, politická a hospodářská bude dělati větší nároky a naděje. Dělnictvo proto musí býti na stráži. Proti zjevné mobilisaci sil reakce musí proletariát mobilisovati své síly.
Ze situace vnitřní i světové vyplývá komunistické straně Československa úkol, aby dělnictvo připravovala na nadcházející boj s reakcí. Za těchto skutečností není divu, že v nám nepřátelském táboře nalézají některé skupiny odvahu vystupovati krajně nepřátelsky proti komunistické straně, ba dokonce vyskytlo se volání po rozpuštění komunistické strany. Nechceme tyto hlasy přeceňovati, nechceme je také podceňovati. S hlediska demokratického a republikánského měla vláda tyto hlasy nejčernější reakce a fašismu okamžitě zakřiknouti. Podle demokratických pravidel má každý právo na své přesvědčení. V Anglii při vypuknutí světové války hlasoval Macdonald proti válce, tudíž podle nacionalistického názoru hlasoval proti vlasti, ale nikdo se neodvážil zkřiviti mu jediného vlasu na hlavě, a později stal se hlavou dělnické vlády, ač nikdy své tak zv. velezrádné stanovisko neodvolal. V Anglii celé politické směry se otevřeně vyslovovaly a vyslovují pro samostatnost Irska, tudíž takto podporovaly známé boje Irů, ale nikdo těm Angličanům neupíral práva na to, aby měli své samostatné přesvědčení o tom, co Anglii a Angličanům prospívá.
S hlediska demokratického má také komunistická strana československá své právo na své přesvědčení. Vyslovujeme se proti každé nadvládě nad národy, a pro sebeurčení národů až do oddělení, z hlubokého přesvědčení, že tím konáme svou povinnost vůči národům, že tak ohrožujeme jedině panství buržoasie nad dělnictvem a národy, že tím razíme cestu socialismu a že to žádá prospěch československého národa a prospěch k soužití národů v Československu.
Tábor reakce béře si však naše stanovisko za záminku ke štvanicím proti komunistické straně. Že je to jen záminka, důkazem toho je, že nikdo nevolá po rozpuštění německých a maďarských šovinistických stran, jejichž politické a duševní vedení je v Berlíně a Budapešti. Někteří lidé by však rádi viděli, aby československé komunistické dělnictvo bylo připraveno o svou legální stranu, ne z lásky a starosti o národy, ale z lásky a ze starosti o peněžní žoky kapitalistů. Atentát sarajevský byl jen záminkou pro veliké vraždění všech národů v zájmu imperialismu, atentát proti komunistické straně byl by jen záminkou k strašnému atentátu proti celé dělnické třídě československé. Kapitalistická třída má před sebou ještě těžké chvíle, chce dále zhoršovati životní poměry dělníků, chce prodlužovati pracovní dobu, chce upevňovati své panství v továrnách, chce všude pracující lid silněji spoutati. Proto by se její šarfmachři v koutě národní demokracie rádi zbavili komunistické strany, jakožto energické zastánkyně zájmů pracujícího lidu. Atentát proti komunistické straně zaplatilo by veškeré dělnictvo ztrátou obrovských milionů svého výdělku i ztrátou důležitých svých práv a vymožeností. Proto jedná vláda proti dělnické třídě, jestliže rázně nezakřikuje fašistické volání po rozpuštění komunistické strany. Kdo je nepřítelem Československé republiky? Naším názorem, který se dá snadno prokázati, je, že zastáváním se práv národů a jejich práva na dobrovolné rozhodnutí o svém státním příslušenství prokazuje se největší služba českému národu i Československu. Česká buržoasie však svým dnešním režimem dělá ostrou utiskovací politiku proti Slovákům, proti Podkarpatským Rusům, proti Němcům, Polákům a Uhrům. Odsuzujeme tuto politiku a budeme se všech práv a požadavků druhých národů v Československu zastávati. Pokládáme proti národům konanou politiku dnešního režimu za zhoubnou pro český národ i pro Československo. Uvedu jediný případ, jak politika ta musí účinkovati. Jedině v Mor. Ostravě, - nikoliv na celém Ostravsku - je 13.265 obyvatel, kterým je upíráno domovské právo, ač ponejvíce bydlí v Mor. Ostravě od svého narození. V celé oblasti republiky jsou desetitisíce takových lidí. Je to výchova přátel republiky? Což teprve jiné činy proti druhým národům v Československu! Je lidová pověst, že v dobách zlých pro národ přichází vzácní bohatýři, dnes - bych řekl - státníci, kteří ze země dovedou vydupati celé armády bojovníků. Dnešní vládní režim české buržoasie vyvolává ze země celé armády nepřátel Československa, celé armády bojovníků proti Československu. Slováci jsou rodní bratři Čechů, ale česká buržoasie na Slovensku zasela proti Čechům urputné nepřátelství. Dnešní vládní režim prohrál Československu Slovensko a i Podkarpatskou Rus i všechny německé oblasti Československa. Získati obyvatelstvo těchto oblastí je možno jedině na podkladě národní politiky komunistické, přiznávající všem národům všechna jejich práva i jejich právo na sebeurčení. Zkuste to za těchto okolností učiniti hloupost a rozpustiti komunistickou stranu pro její národům příznivé stanovisko. Vy byste tím v národech vydupali jen ještě silnější nepřátelství proti dnešnímu svému režimu.
Vytýká se nám, že jednáme z rozkazu Moskvy. Jste spojeni s kapitalistickou Francií a s několika ultrareeakcionářskými státy bílé hrůzy, my jsme spojeni s ruskou socialistickou revolucí. Je věcí vládních socialistů, líbí-li se jim v obětí s jugoslávským a rumunským králem. My jsme na své spojení hrdi a očekáváme od něho vítězství pro všechen pracující lid městský i venkovský. Vládní tábor vedl nedávno mezi sebou diskusi, komu přísluší větší zásluhy za osvobození Československa. Je to jistě spor i politicky zajímavý. Nebudu se přesto do něho míchati. Možno však s určitostí tvrditi, že jeden původce pádu Rakouska, tvůrce Československé republiky, je dobře znám a že o něm není žádného sporu. Naši všeslovanští čeští nacionalisté vždy tvrdili, že český národ vyhraje s ruským carem a s carským Ruskem. Nuže, český národ s carstvím ruským nevyhrál. Naopak, kdyby ještě dnes existovalo carské Rusko, bylo by se dohodlo s Hohenzollerny i s Habsburky a existovala by o Halič zmenšená rakouská říše Habsburků dále, ale neexistovalo by Československo. Český národ svou samostatnost docílil s ruskou revolucí a s Leninem. Říkali jste vždy, že český národ sám o sobě je slabý a musí se proto spojiti s Ruskem. A tak dnes říká komunistická strana Československa. České dělnictvo samo o sobě proti kapitalismu je slabé a proto musí se spojit s ruskou socialistickou revolucí a s celou třetí Internacionálou. Jako český národ proti Rakousku vyhrál s ruskou socialistickou revolucí a s Leninem, tak české dělnictvo Československou socialistickou republiku vyhraje jen s dnešní sovětskou Moskvou, s Leninem a s třetí Internacionálou.
Druhý sjezd komunistické strany Československa učinil určitá usnesení, která nevyplynula z cizího nějakého rozkazu, ale která ve skutečnosti vyplývají ze života a z existence pracujícího lidu. Dělnictvo nemůže se smířiti se svým osudem v kapitalistické společnosti, nemůže se smířiti se svými výdělky, nemůže se smířiti se svými chatrnými byty, nemůže se smířiti s nouzí svou a svých rodin, nemůže se smířiti s nejistotou své existence, nemůže se smířiti se svým poddanským postavením v závodech, na polích a v kancelářích a proto musí dělnictvo zaujímati stanovisko nesmiřitelné a musí vésti svůj boj za socialism. Z těchto poměrů dělnických je také proletářská strana povinna státi nesmiřitelně proti dnešnímu vládnímu režimu v Československu. Ano, jsme nepřátelé kapitalistického státu, a těmito nepřáteli zůstaneme až do vybojování sovětského, socialistického Československa. (Potlesk komunistických poslanců.)
Místopředseda Buříval (zvoní): Pan posl. Burian pravil o Nejvyšším správním soudu, že "jeho justice je věrně poslušna vládě a je to děvka zájmů kapitalistických a udavačských". Volám jej za tento výrok k pořádku.
Dále má slovo pan posl. dr. Medvecký.
Posl. dr. Medvecký: Slávna snemovňa, taktika väčšej časti opozície - všetkých strán mimo živnostníkov - dáva podklad k tomu, aby sme sa pri tejto rozpočtovej debate zaoberali zovrubnejšie pomerom československého národa voči ostatným národom v tejto republike. Rečníci väčšiny opozičných strán, pán kol. dr. Czech, Křepek, dr. Lodgman a Jung menom Nemcov, kol. dr. Körmendy-Ékes a Kurťak menom Maďarov, dr. Buday za ľudákov a Bubník za komunistov sa navzájom predstihovali vo všeobecných frázach, aby vylíčili tie ťažké pomery a nesprávnosti, ktoré sú páchané v Československej republike voči národom patriacim k menšinám a z nich jedine kol. inž. Jung pokúsil sa podať niektoré konkrétné dáta, ktorými by tú ich domnelú ukrivdenosť bol predstavil.
Avšak nielen spravodlivom pokračovaní voči Nemcom a Maďarom a tým viacej proti Slovákom sú úplne bezpodstatné a postrádajú každého základu, podobne tomu je aj s dátami kol. Junga, zdánlive podoprenými ciframi. Menovite keď porovnáme naše pomery v našej Československej republike s pomery, ktoré panovaly pred prevratom, a to v bývalom Uhorsku voči Slovákom a v bývalom Rakúsku voči Čechom, musíme priznať, že terajšie pomery absolútne žiadneho útisku žiadneho národa neobsahujú a že naša Československá republika je tá najliberálnejšia voči všetkým národom a že k týmto sťažnostiam žiadnej príčiny niet. Sťažnosť kol. Junga, že Nemci majú len tri vysoké školy oproti trinásť vysokým školám českým, potom že z českých stredných škôl za jedon rok sa počet ich zvýšil so 143 na 155, kdežto počet nemeckých stredných škôl klesnul s 82 na 76, je v porovnaní s pomerami Slovákov v bývalom Uhorsku skutočnou satirou k tomu, aby sme mohli o nejakje krivde hovoriť, keď uvážime, že Slováci nemali na vysokých školách ani katedry svojej reči, že nemali ani jednej strednej školy aj z ľudových škôl bola slovenčina úplne vytlačená. Podobne malicherné a bezzákladné sú sťažnosti kol. Jung a, keď tvrdí, že je nemecký národ vytisknutý z úradov, alebo že pri najvyšších vrchnostiach, ako riaditeľstvách dráh atď., Nemci nemajú ani jedného človeka. Čo je to oproti tomu, keď uvážime, že z celého slovenského národa nebolo v celom úradníctve štátnom hádam ani jedného človeka odhodlaných ľudí - ktorí by sa odvážili prez to, že boli štátnymi úradníkmi, priznať, že sú uvedomelí Slováci. Všetko to dokazuje, že prednesené krivdy v skutočnosti neexistujú. Avšak keď si uvedomíme to, že v bývalom Uhorsku takto znemožňovali život národnostiam, Slovákom, Rumunom a Srbom, že prekážali všetkým tým inštitúci a m demokracie, že nedali volebné právo, šľapali právo shromažďovacie a spolčovacie, že nedovolili mestskej samospráve uplatniť sa, že i cirkevný život zapriahli do služieb maďarizácie, to všetko je dôkazom toho, že pomery na Slovensku boly skutočne útiskom a že voči tomu pomery tunajšie sú pred každým objektívnym človekom absolútnym dokonalým výtvorom úplnej rovnoprávnosti všetkých národov. V Rakúsku pomery českého národa v Čechách, na Morave atď. neboly síce tak biedné a tak krikľavé, ale pri všetkom tom je isté, že český národ bol voči národu nemeckému utiskovaný, utlačovaný, že sa mu tých práv, ktoré by mu dľa jeho schopnosti, počtu obyvateľstva a hospodárskej sily prináležaly, že sa mu tých práv nedalo. Príčina toho, že Nemci sa nevedia spriateliť s terajšími pomery, väzí v tom, že boli zvyklí na túto protekciu, ktorú ako národ v Rakúsku favorizovaný požívali v Rakúsku Nemci, na Slovensku Maďari boli protežovaní a toto protekčné postavenie ztratiť je im ťažko. Tomu, že skutočne v Rakúsku Nemci a na Slovensku Maďari boli protekčným národom favorizovaným, možno pripisovať to, že terajšie naše inštitúcie a úprava štátnej správy v tom smere, aby sa českému národu a slovenskému národu páchané krivdy odstránily, že sa to pokladá za akúsi reštrikciu ich domnelých a nadobudnutých práv. S tým sa musíme spriateliť, poneváč chceme-li byť spravodlivými, musíme uznať, že účinok a výsledok v posledných 100 rokoch neodpovedal pomerom a silám týchto národov, že tu na úkor Čechov a Slovákov bolo prevedené isté odnárodnenie, a to jak číselne voči národu samému, tak aj rôznymi inštitúciami, že nič nie je nespravodlivého, keď sa teraz Česi a Slováci domáhajú istej restitutio in integrum, a to poslovenčením a počeštením istých miest, ktoré len násilím boly zmaďarizované a ponemčené. Ďalej získaním istých inštitúcií, ktoré boly českému a slovenskému národu odňaté. (Předsednictví převzal místopředseda dr. inž. Botto.)
Tedy, ako so m v úvode označil, reprezentanti opozičných strán sa odvolávali na jednej strane na všeobecne nespravodlivé pomery voči ich národom, na druhej strane na nesprávné prevádzanie parlamentarizmu v Československej republike. Ako bolo nesprávné ich tvrdenie o utiskovaní národov, tak boly absolútne bezpodstatné aj tie ich ponosy o parlamentných pomeroch v Československej republike. Keď si uvážime to, že kol. Jung sa odvolával na to, že v Československej republike je 70 nemeckých poslancov a že nemajú možnosti vymôcť akékoľvek výdobytky nemeckému národu, a keď s tým porovnáme to, že Slováci za dlhý rad rokov, od r. 1870 do r. 1890 nemali v parlamente ani jedinkého zástupcu a že pozdejšie počet svojich poslancov, hádam ani v desiatej čiastke neodpovedal tomu počtu poslancov, ktorý by bol Slovákom podľa počtu obyvateľstva býval prináležal, je výstižné, že je tá jeho ponosa, že by tuná v parlamentnom živote v Československej republike sa nejaká krivda stala, absolútne bezpodstatná. Krom Švajčiarska niet iného štátu, kde by mohli hovoriť všetci národy každý svojou rečou. Toto je ozaj vrchol absolutnej slobody národov a demokracie. A sťažnosti kolegov s nemeckej strany na pojednávaní rozpočtu, že sa tento rozpočet pripravuje v tajných schôdzach koalície, že neboli k tomu pritiahnutí, že sa v rozpočtovom výbore rýchle pojednáva celý rozpočet a že ich návrhy atď. sú nevšímané, s porovnaním a posudzovaním pojednávania rozpočtu v iných štátoch, dokazujú, že ani táto ich ponosa nemá podkladu. Je predsa známe, že rozpočet všade podáva vláda, ktorú tvorí trebárs jedna strana a v tomto prípade to ona koná bez porady a bez nejakých predchádzajúcich pretriasaní s opozíciou a že na tomto rozpočte obyčajne nemôže opozícia nikdy žiadnych ústupkov si vymôcť. Kdežto, keď uvážime, že pri pojednávaní minulých rozpočtov, keď sa práca v rozpočtovom výbore a v snemovni zúčastnili tak Nemci ako aj iné strany opozície, vidíme, že ich návrhy boly povšimnuté a na všetky ich dotazy ministri zovrubne odpovedali a že mnohé ich pokyny boly prijaté a schválené aj rezolúcie. Pri pojednávaní rozpočtu v rozpočtovom výbore musím uznať, že prvé rozhodnutie opozície, že sa pojednávania rozpočtu meritórne nezúčastní, vo mne vzbudil istý trpký dojem, že som sa bál toho, že tento ich exodus bude mať nejaký neblahý účinok na debatu a že celé pojednávanie rozpočtu nebude tak dôsledné, dôkladné a intenzívné, ako sa to predtým prevádzalo. Už porada v rozpočtovom výbore dokazuje, že tomu nie je tak, že členovia z koaličných strán sa nijakým spôsobom nedali ochromiť a zaraziť týmto exodusem opozície, ba práve naopak ono vystúpenie Nemcov a komunistov z činnej účasti na pojednávaní malo ten účinok, že koaličné strany navzájom sa pretekaly o to, aby tým meritórnejšie a dôkladnejšie poznámky a návrhy ohľadne rozpočtu predniesly. Ja mám ten dojem z pojednávania v rozpočtovom výbore, že debata, ktorá bola vedená o rozpočte tohoto roku, v každom smere je dokonalejšia a intenzívnejšia než v minulých rokoch, že koaličné strany prikročily k meritórnejšej kritike, a aj tým, že jednotliví členovia nehľadeli len parírovať nápadom opozície, ako to bolo v predošlých časoch, ale že každý zo svojho hľadiska skúmal nedostatky našej štátnej správy, že chcel zo svojho stanoviska aspoň prechodne zaplniť medzery nášho štátneho života, že trebárs aspoň incidentaliter bola vytvorená akási štátotvorná objektívna opozícia, ktorej nedostatok v našom štátnom živote dosť trpko pociťujeme.
Taktika, ktorú nastúpili Nemci, Maďari, ľudáci a komunisti, jedným slovom môže sa pomenovať pasívnou rezistenciou. Je otázka, aký účinok táto pasívna rezistencia bude mať na pomer ich voči vláde a na posilenie lebo oslabenie ich pozíc. Slováci prekonali takúto pasívnu rezistenciu za starých čias následkom útisku, ktorému boly národnosti na Slovensku vystavené. Za dlhý rad rokov zaujaly národnosti to stanovisko, že sa politického života vôbec nezúčastnily. Nekandidovaly nikde, lebo bolo isté, že ich poslanci do snemu neprijdú, a tak tedy nebraly účasť na politickom živote. No, podarilo sa prelomiť toto stanovisko za pasívnu rezistenciu mladším, smelejším bojovníkom v rokoch deväťdesiatych v čele s Milošom Štefanovičom, ktorý hlásal, že trebárs výsledok sa aj nedostaví hneď pri voľbách samých, ale rozhodne volebný boj, ktorý ešte i v Uhorsku zabezpečoval väčšiu slobodu shromažďovaciu, je vhodným propagačným prostriedkom k tomu, aby sa národná myšlienka a národné vedomie budilo a takým spôsobom docielil toho, že trebárs výsledky prvých volieb neboly veľmi prajné, predsa len sa dostalo do parlamentu niekoľko ľudí, takže mohli pred celým svetom hlásať verejne tie krivdy, ktoré slovenský národ a ostatné národnosti bývalého Uhorska musely snášať. Z tohoto národnostného života Slovákov v bývalom Uhorsku je tedy samozrejmé, že je dokázaný zlý účinok pasívnej rezistencie, a tým vlastne tá strana, ktorá sa utieka k takejto taktike, škodí sama sebe. Tak je to tiež v tomto prípade, keď opozícia pasívnou rezistenciou neberie účasť na jednom z najvážnejšich aktov štátneho života, na pojednávaní rozpočtu, vylučuje sa z ústavného života a je to len konzekventným pokračovaním toho, že stojí na stanovisku štátnej negácie. Pasivita záujmu ľudu neprospeje, a tak je isto, že tak, ako nedocielila opozícia oslabenie debaty vôbec, nedocielila ani nejakého iného úspechu a výsledku, a tento ich krok bude mať pre nich rozhodne škodlivý následok. Menovite kol. Jung útočil na nášho ministerského predsedu, označujúc ho výrazom "alter Heuchler", že on je nielen v pojednávaní koalície, ale uspokojí i tie kritizujúce hlasy a hlasy domáhajúce sa práv Nemcov. Trebárs nás mrzí takéto urážlivé vystupovanie voči ministerskému predsedovi, predsa len vidíme v tom istú satisfakciu a isté posilnenie, keď ich to mrzí, že je rozhodne on človek, ktorý vedie všetky záležitosti štátu správne a že je politikom takým, ktorý dovedie štát spravovať, a to aj podľa tohoto talianskeho príslovia, ktoré praví: "Chi non sa fingere, non sa regnare" - kto nedovedie sa pretvárať, ten nedovedie spravovať. Nepatrím medzi tých, ktorí by boli priateľmi šovinistického pokračovania menovite v štátoch rôznych národov. Možná že Nemci neuveria toto moje doznanie, ale myslím, že medzi Maďarmi sa najdú už ľudia, ktorí uznajú, že som skutočne priateľom myšlienky úplnej rovnosti národov a že tak, ako som bol pred prevratom hlásateľom myšlienky jedného maďarského politika, - Mocsáryho, ktorý sa zastával národností, tak som priateľom tejto myšlienky aj teraz, a považujem za absolútne zmarenú každú snahu, ktorou by štát chcel jeden alebo druhý národ o svoje práva obrať.
Je isté, že v našej republike k tomuto žiadneho podkladu nieto, že u nás národy i mimo československého národa základu a príčiny k ponosám nemajú a že je tu absolútna sloboda všetkých národov úplne zabezpečená i tá sloboda, ktorú určuje právo sebaurčenia národov, i tá sloboda, ktorá je označovaná heslom národnej autonomie. Za túto národnú autonomiu hovoril menovite kol. dr. Czecha za túto národnú autonomiu sa stavajú aj skrývajú aj kolegovia so strany ľudovej. Ohľadom tejto národnej autonomie, ktorá záleží v tom, že nie podľa jedného teritoria by sa obyvateľom, ktorí bývajú na istom území, isté samosprávné práva, ale že účasť na samosprávnych právach by sa udeľovala podľa patričnosti k istému národu. Ohľadom tejto národnej autonomie myslím, že v našej Československej republike nieto k nej príčiny a že ani Nemci, ani Maďari nemajú príčiny sa tejto domáhať a že menovite Slovákom je heslo národnej autonomie úplne škodlivé.
Nemcom a Maďarom úplnú slobodu ich reči a národnosti zabezpečuje náš jazykový zákon, ktorý pri vyplnení istých podmienok číselných pri počte 20% nového obyvateľstva zabezpečuje národu úplnú voľnosť užívania svojich práv, voči tomu hlásanie a bojovanie za národnú autonomiu so strany Slovákov je tým škodlivejšie, lebo toto nielen že nedáva viacej práv Slovákom, ba naopak degraduje slovenský národ na menšinu oproti účasti na štátotvornom živle československého národa.
Stojím na stanovisku jednoty československého národa, že sú Česi a Slováci rovnakí a že Slováci majú účasť úplne rovnú na všetkých politických právach ešte aj s tým špecializovaným vyhranením podľa jazykového zákona, že popri úradnej reči československej sa na Slovensku úraduje zpravidla po slovensky. Pre Slovakov Československá republika a menovite úplne slobodné priklonenie a pripojenie sa k československému národu znamená v každom ohľade bilančné plus. Náš pomer Slovákov k Čechom a menovite k československému národu sa podobá vstupu nejakého chudobnejšieho človeka do spoločnosti obchodnej s jedným bohatším človekom. Utvorením sa Československej republiky a tým, že sa Slováci stali úplne slobodnými bratmi Čechov, utvoriac ako dve vetve jeden národ, Slováci sa stali podielníkmi všetkých výdobytkov kultúry, pokroku hospodárskeho, ktorého pokroku docielili Česi za dlhý rad rokov. Toto je nie nejaké dobrodinie so strany Čechov a nie nejakou almužnou nám Slovákom. Máme k tomu plné právo, lebo na tých kultúrnych prácach, trebárs nie číselne a kvantitatívne, ale ideove, sa na vedúcich miestach zúčastnili naši Slováci, ako bol Ján Kollár, za ideu slavianstva na poli básnictva a Šafárik na poli dejín. Hlásanie národnej autonomie pre Slovákov obsahuje aj isté povinnosti zase voči české, národu, povinnosti, ktoré usnadňujú využitie skrytých slovenských pokladov, umenia, skrytých týchto pokladov v duši ľudu, že využitie týchto pokladov duševných má provodzovať nielen slovenský národ, ale majú v tomto ohľade pomahať aj bratia Česi. Je tedy isté, že jednota československá, hlásaná na poli kultúrnom a hospodárskom, slovenskému národu prospeje a národná autonomia, za ktorú sa stavajú ľudáci, že by slovensky národ v kultúrnom ohľade, menovite smerujúci k pokroku a vývinu, v každom smere len poškodila.
Istým spojením tých dvoch ideí teritoriálnej autonomie a národnej autonomie je jedno na Slovensku dosť často užívané heslo, že "Slovensko patrí Slovákom". Tohoto hesla užívajú ľuďáci, ale žiaľbohu ono sa chytá aj kruhov a ľudí takých, ktorí k ľudákom nepatria. Toto heslo prejsť bez kritiky a bez poznámky by bolo rozhodne nebezpečné a škodlivé. Je síce pravda, že každý národ sa hľadí uplatniť doma na svojom území. Je to istá sila sotrvačnosti, že každý hľadí pracovať a pôsobiť tam, kde sa narodil. Ale toto absolútne prevádzať by bolo rozhodne škodlivé nie len čo sa kultúrneho stavu Slovákov týče, ale bolo by to rozhodne škodlivé aj v tom ohľade, že by sa pomery naše konsolidovaly. Toto heslo "Slovensko Slovákom" obťažuje kultúrnu nivelizáciu a vylučuje Slovákov z vymoženosti kultúry. Je smutné, že sa najdú aj medzi českými ľuďmi a často medzi vlivnými ľuďmi takí, ktorí sa dajú týmto heslom zvábiť a zmýliť. Ja som veľmi prekvapene počúval jedného vlivného osobného referenta na Slovensku pôsobiaceho úradu, ktorý riekol s potešením, že prichodí do toho stavu, že už nebude museť na Slovensku prijímať českých úradníkov. Ja som sa nad tým pozostavoval a riekol som, že to pre neho takéto potešenie značiť nemôže. Je síce pravda, že Slováci a obyvatelia Podkarpatskej Rusi už preto, že boli viac utiskovaní a utlačovaní, majú menej možnosti a schopnosti a prípadne šikovnosti dostať sa k úradom, že musia mať isté predpráva k tomu, aby po dosiahnutí nejakej kvalifikácie dosiahli hneď nejakého úradu, ale bolo by nesprávné, aby sa prísne prevádzalo to, že všetci tí mladíci, ktorí na Slovensku absolvujú, mali vyť a museli byť umiestení len na Slovensku. Myslím, že ich záujem vlastný, ich vzdelanie a zdokonaľovanie sa v tom l obore, ktorému sa venovali, vyžaduje, aby sa toto heslo dôsledne neprevádzalo, ba aby im bola poskytnutá možnosť a príležitosť, zdokonaliť sa v praktickom živote tam, kde sú pomery zariadené, usporiadanejšie, tedy v Čechách, na Morave a v Sliezsku. Je rozhodne isté, že keď mladý človek vyjde zo škôl a ako praktikant sa dostane do Čiech, že prijde pod moc lepšie zapracovaného prednostu, že celý ten úradný aparát o mnoho dokonalejšie funguje, ba že aj to občianstvo, ktorému má slúžiť ten úrad a s tým úradom aj oný praktikant, že všetci lepšie napomáhajú tomu, aby sa on vo svojom povolaní vzdelal. A tak by bylo len primerané, a to k vôli riadnemu fungovani u tých úradov, ako aj k vôli každému jednotlivcovi, aby sa prideľovanie úradníkov, najmä mladých, s výslovnou tendenciou pôsobiť na Slovensku, dôsledne neprevádzalo, lež naopak, by bolo umožnené zo Slovenska nie len Slovákom, ale aj Maďarom a Nemcom prijsť za úradníkov do Čiech a na Moravu, aby sa tým snadnejšie a rýchlejšie mohli vo svojom obore vzdelať. V tomto ohľade apelujeme na české obecenstvo, by túto okolnosť uvážilo a aby v tých prípadoch, keď sa hlásia Slováci za úradníkov do Čiech, by hľadeli dať prednosť Slovákom, by takýmto spôsobom to splynutie a vzájomné poznávanie tým snadnejšie bolo prevádzané.
Po takomto uvažovaní o správnosti alebo nesprávnosti taktiky Nemcov, Maďarov, ľudákov a komunistov v tejto rozpočtovej debate, chcem niekoľko slovami sa zmieniť o tom, či od tých čias, čo naša republika trvá, sa stala nejaká zmena, a to v lepšom alebo horšom smere v tom pomere, ktorý pomer chcem považovať za zdravý týchto dvoch národov navzájom, tedy pomer Čechov k Nemcom, pomer Slovákov k Maďarom atď. A tu musím konštatovať, že žialbohu je ešte veľmi malá náprava, že menovite v Čechách a na Morave stoja si Nemci a Česi oproti sebe vždy bojovne a že tie staré boje, ktoré sa viedly, ešte sa prevádzajú i naďalej. Priznal som sa už k tomu, že nie som šovinistom a nebojím sa hlásať to ani teraz, trebárs že v tomto smere české občianstvo je šovinistickejšie naladené. Ale ohradenie proti šovinizmu samo sebou hlásam len dotiaľ, dokiaľ mi niekto práva môjho národa neberie. Pri tom všetkom myslím, že ten pomer Čechov a Nemcov v republike navzájom je natoľko žiadúcny, že by tu bolo potreba už isté zblíženie, že by bolo potreba vzájomného poznania. Som toho mienenia, že české a nemecké občianstvo stojí ešte pod dojmom minulosti, že ešte je ten vzájomný hnev z tých čias, keď ešte Nemci utlačovali Čechov a že dostatočne sa nehľadí na to, že pri správnom riešení tohoto pomeru musí byť v ohľad vzatá prítomnosť, prípadne budúcnosť týchto národov a celého štátu. Nenávisť Čechov voči Nemcom, vypestovanú v bývalom Rakúsku by chceli Česi ako aj Nemci preniesť i k nám na Slovensko voči Nemcom, ako voči Maďarom. V tomto smere myslím, že u nás sú pomery zdravšie, že u nás na Slovensku nenávisť ani Slovenského národa voči Maďarom ani Maďarov voči Slovákom v tomto čase neexistuje. Je treba, abysme hľadeli docieliť sblíženia, a to nielen medzi Slovákmi a Maďarmi, ale sblíženia medzi tými Slovákmi, ktorí boli už národnými pracovníkmi pred prevratom a medzi tými, ktorí povstali teraz, medzi bývalými Maďarónmi októbristmi, je treba, aby nastalo isté sblíženie slovenského národa s obyvateľstvom slovenským, ktorý patria k národu a náboženstvu židovskému.
V tomto smere niečo pozitívneho sa dosiaľ neprevádzalo. A tomu sblíženiu a konsolidovaniu pomerov prekážajú menovite u nás na Slovensku ľudovci. Ľudová strana nielen že v tomto smere nepracuje, ale ona naopak tej konsolidovanosti, ktorá by bola žiadúcna, prekáža budením nenávisti medzi Slovákmi a Čechmi.
Chcem riecť k debate niekoľko kritických poznámok o systéme štátnej správy, ktorý javí sa v celom rozpočte. Pri pojednávaní tohoto VI. rozpočtu našej republiky je oprávnené, že by sme istým kritickým zrakom pozreli na tú šesťročnú prácu pri výstavbe našej republiky. Keď to uvažujeme, musíme konštatovať, že poprevratová doba záležala z rôznych prevratov, revolučných hnutí. Prevrat sám priniesla válečná revolúcia. Potom bol prevrat politický, spoločenský a terajšiu dobu môžeme považovať za prevrat hospodársky, za revolúciu hospodársku. Keď takto uvažujeme a ustálime, že tieto štyri rôzné fáze, javiace sa prevraty pôsobily pri dosavádnom tvorení sa našej republiky, musíme uznať, že sme šťastnejšie a účinnejšie previedli tie prvé tri prevraty, válečný, politický a spoločenský, než prekonávame tento prevrat hospodársky.