Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1920 – 1925

Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1922

ktorým sa všeobecne upravujú právné pomery medzi zamestnávateľmi a zamestnancami na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.

Národné shromaždenie usnieslo sa na tamto zákone:

§ 1.

O smluve slúžobnej.

Zaviaže-li sa niekto na nejaký čas konať inému služby, vzniká smluva slúžobná. Pod slovom služba treba rozumeť aj taký pracovný pomer, pri ktorom sa mzda platí od kusa alebo podľa jednotlivých výkonov.

§ 2.

V prípade, že v smluve nebola mzda určená, ani bezplatnosť vymienená, má sa za to, že bola smluvená primeraná mzda.

§ 3.

Nevyplýva-li zo slúžobnej smluvy alebo z okolnosti iné, zamestnanec je povinný služby osobne konať, a nárok na, ne je neprevoditelný. V prípade, že a spôsobe a rozsahu služieb nič nebolo umluvené, treba konať služby okolnostiam primerané.

§ 4.

O nároku na mzdu.

(1) Nebolo-li iné smluvené, alebo niet-li pri službách dotyčného druhu iného zvyku, mzdu treba zaplatiť po vykonaní služieb.

(2) Podľa mesiacov alebo kratších období určená mzda platená má byť koncom dotyčného obdobia, padla dlhších období určená koncom kalendárneho mesiaca. Podľa hodín, kusov alebo jednotlivých výkonov určená mzda platená má byť za skončené výkony koncom každého kalendárneho týždňa, ide-li však o služby vyššieho druhu, koncom každého kalendárneho mesiaca.

(3) V každom prípade stáva sa splatnou už zarobená mzda skončením slúžobného pomeru.

§ 5

Zamestnanec, ktorého služby odmieňané sú podľa kusov alebo jednotlivých výkonov, má právo pred splatnosťou mzdy žiadať preddavok, primeraný vykonaným službám a útratám.

§ 6.

Zamestnancovi prislúcha po uplynutí dvojtýždňovej služby nárok na, mzdu najvýš týždennú aj vtedy, keď z dôležitej príčiny, týkajúcej sa jeho osoby, nemohol konať službu, nakoľko to sám nezavinil úmyselne alebo hrubou nedbalosťou.

Nemôže-li zamestnanec konať službu preto, že ochorel alebo utrpel úraz, prislúcha mu miesto mzdy, uvedenej v prvom odstavci, teprv v treťom a štvrtorn týždni nemoci po 10% mzdy, v piatom a šiestom týždni nemoci po 20% mzdy, v siedmom a ôsmom týždni nemoci po 30% mzdy.

(3) Pôžitky, uvedené v predchodzom odstavci, prislúchajú zamestnancovi na dobu tam označenú aj vtedy, keď bol prepustený preto, poneváč ním nezavinená neschopnosť ku práci trvala následkom nemoci alebo úrazu vyše štyroch týždňov (§ 22 e, zák. čl. II. z roku 1898, § 22 c, zák. čl. XLI: 1899 a § 20 c, zák. čl. XXVIII: 1900).

(4) Ustanovenia predchodzích odstavcov nedotýkajú sa tých ustanovení kollektívnych smlúv, alebo pracovných (slúžobných) poriadkov už platných, ktoré sú pre zamestnancov priaznivejšie.

§ 7.

(1) Za služby, ktoré neboly vykonané, tiež prislúcha zamestnancovi mzda, akže bol náklonný ich vykonať a hatený bol vo výkone okolnosťami, ktoré väzia v osobe zamestnávateľa, lež musí si dať započítať, čo usporil tým, že služieb nekonal, alebo čo si zarobil iným zamestnaním alebo čo zarobiť úmyselne zameškal.

(2) V prípade, že následkom takýchto okolností pri konaní služieb utrpel újmu ztratou na čase, prislúcha mu primeraná náhrada.

§ 8.

O povinnostiach zamestnávateľa v prípade nemoci.

(1) Bol-li zamestnanec prijatý do domácnosti zamestnávateľa pri slúžobnom pomere, ktorý hlavne zaberá jeho zárobkovú činnosť, v prípade, že zamestnanec upadne v nemoc, ktorú si ani úmyselne ani hrubou nedbalosťou nezavinil, povinný mu je zamestnávateľ, okrem peňažitých požitkov, poskytnúť potrebného ošetrovania, lekárskej pomoci a potrebných liekov do dvoch týždňov, akže slúžobný pomer už dva týždne trval - a do štyroch týždňov, akže už pol roka trval.

(2) Ošetrovanie a pomoc môžu byť poskytnuté aj v nemocnici alebo so súhlasom zamestnanca u osôb tretích. Zamestnanec má právo žiadať ošetrovanie v nemocnici, nakoľko povaha nemoci toho požaduje.

(3) Hore označené povinnosti zamestnávateľa nevzniknú, jestli bol slúžobný pomer založený len na dobu prechodnej potreby a ešte netrval jeden mesiac.

§ 9.

(1) Hotové výdavky za lekársku pomoc a potrebné lieky, taktiež trovy ošetrovania v nemocnici alebo u tretích osôb môžu byť započítané do peňažitých požitkov, ktoré prislúchajú zamestnancovi na dobu trvania nemoci.

(2) Dávky peňažité, ktoré poberá zamestnanec z dôvodu verejnoprávneho poistenia na dobu trvania nemoci, smú by započítané do peňažitých požitkov takou čiastkou, ktorá zodpovedá pomeru skutočných príspevkov zamestnávateľa ku súhrnnému poisťovaciemu príspevku. Iné, v §e 8. označené povinnosti zamestnávateľa prestávajú natoľko, nakoľko sa zamestnancovi dostane práve takých plnení z dôvodu poistenia.

§ 10.

Kedy zanikajú nároky zamestnancov.

Hore v §§och 6. a 8. označené povinnosti zamestnávateľa zanikajú skončením slúžobného pomeru, ktoré sa stane vypršaním doby, na ktorú bol založený, alebo skorejším vypovedaním zamestnanca za služby alebo prepustením zo služby, ktoré sa nestala pre príčinu ochorenia alebo z iných dôležitých, osoby zamestnanca sa dotýkajúcich dôvodov v smysle § 6. Bol-li zamestnanec prepustený pre závadu, ktorá mu prekážala vykonávať služby, alebo bol-li vypovedaný počas trvania tejto závady, takto spôsobené skončenie slúžobného pomeru neberie sa v úvahu dotyčne označených nárokov.

§ 11.

Jako sa má starať zamestnávateľ o zamestnanca.

(1) Zamestnávateľ je povinný slúžobné výkony tak usporiadať a o miestnosti a náčinie, ktoré opatril alebo má opatriť, na vlastné trovy tak sa starať, aby boly chránené život a zdravie zamestnanca, pokiaľ toho povaha služby pripúšťa.

Bol-li zamestnanec prijatý do domácnosti zamestnávateľa, tento má učiniť potrebné opatrenia dotyčne obývacej a spacej miestnosti, stravy, taktiež pracovnej doby a doby zotavenia tak, aby zdravie, mravnosť a náboženské presvedčenie zamestnanca neutrpely škody.

§ 12.

Kedy sa skončí slúžobný pomer.

(1) Slúžobný pomer sa končí vypršaním času, na ktorý bol smluvený.

(2) Na zkúžku alebo na čas prechodnej potreby smluvený slúžobný pomer počas prvého mesiaca môže zrušiť i jedná i druhá strana kedykoľvek.

(3) Na dobu života osoby alebo na dobu vyše päť rokov smluvený slúžobný pomer môže byť zamestnancom zrušený po vypršaní päť rokov pri dodržaní polročnej výpovedi.

(4) Slúžobný pomer, ktorý nastal alebo v ktorom sa pokračuje bez určenia slúžobnej doby, môže byť zrušený výpoveďou podľa nižšie označených ustanovení.

§ 13.

O lehotách výpovedných.

Výpoveď sa pripúšťa:

jestli pri slúžobnom pomere, ktorého predmetom nie sú služby vyššieho druhu, mzda určená je padla hodín alebo dňov, podľa kusov alebo jednotlivých výkonov - kedykoľvek s jednoho dňa na následujúcí deň, jestli takýto slúžobný pomer hlavne zaberá zárobkovú činnosť zamestnanca a už tri mesiace trval, alebo jestli mzda je určená podľa týždňov - najneskoršie prvého všedného dňa na koniec kalendárneho týždňa účinok výpovedi v prípade platenia od kusa alebo za jednotlivé výkony v žiadnom páde nenastúpi pred skončením výkonov započatých v čase, keď sa výpoveď stala.

§ 14.

(1) Jestli slúžobný pomer, ktorého predmetom sú služby vyššieho druhu, hlavne zaberá zárobkovú činnosť zamestnanca, a trval už tri mesiace - nehladiac ku spôsobu určenia mzdy - treba dodržať najmenej štyritýždňovú výpovednú lehotu.

(2) To isté platí vôbec, jestli je mzda podľa rokov určená.

§ 15.

Vo všetkých iných prípadoch môže byť slúžobný pomer zrušený dodržaním najmenej dvojtýždňovej výpovednej lehoty.

§ 16.

Výpovedná lehota musí byť vždy pre obidve strany tá istá. Jestli boly smluvené rôzné výpovedné lehoty, platí pre obidve strany dlhšia lehota.

§ 17.

O hľadaní novej služby.

Jestli bol zamestnanec prijatý do domácnosti zamestnávateľa, alebo je slúžobným pomerom hatený v tam, aby si mohol nájsť iné miesta, zamestnávateľ je povinný po výpovedi na jeho žiadosť poskytnúť mu k tomu primeraný čas bez zmenšenia mzdy.

§ 18.

O vlivu konkursu.

(1) Jestli bol úpadca zamestnávateľom a bol-li slúžobný pomer už nastúpený, môže byť tento pomer zrušený v jednom mesiaci a do dňa uvalenia konkursu od zamestnanca bez výpovedi, od správcu podstaty s dodržaním zákonitej alebo smluvnej kratšej výpovednej lehoty.

(2) Jestli sa zruší slúžobný pomer výpoveďou od správcu podstaty pred vypršaním ustanoveného času, na ktorý bol učinený, alebo jestli v smluve bola dlhšia výpovedná lehota umluvená, môže zamestnanec ako konkursný veriteľ žiadať náhradu spôsobenej mu škody.

(3) Ustanovenia, dané v osobitných zákonoch a vlivu uvalenia konkursu na slúžobný pomer, zostávajú nedotknuté.

§ 19.

O predčasnom zrušení.

Slúžobný pomer môže byť zrušený z dôležitých príčin i jednou i druhou stranou, jestli bal založený na určitú dobu, pred vypršaním tejto doby, v iných prípadoch však bez dodržania výpovednej lehoty.

§ 20.

Jestli zamestnanec vystúpi zo služby predčasne bez dôležitej príčiny, môže zamestnávateľ žiadať buďto, aby zamestnanec opäť nastúpil službu, a náhradu škody, alebo náhradu škody pre nesplnenie smluvy. Jestli bol zamestnanec prepustený predčasne pre jeho vlastnú vinu, povinný je nahradiť škodu pre nesplnenie smluvy. Za uskutočnené výkony, ktorých mzda je ešte nie splatná, má zámestnanec nárok na zodpovedajúcu časť mzdy len potiaľ, pokiaľ rečené výkony predčasným zrušením slúžobného pomeru nepozbyly pre zamestnávateľa hodnoty úplne alebo z väčšej časti.

§ 21.

Jestli zamestnávateľ zamestnanca bez dôležitej príčiny predčasne prepustí alebo jestli je vínný na predčasnom vystúpení zamestnanca, ostávajú tomuto - okrem nároku na náhradu ďalšej škody - smluvné nároky na mzdu na čas, ktorý by bol mal uplynúť do skončenia slúžobného pomeru vypršaním smluvnej doby alebo riadnou výpoveďou. Pri tom musí si dať započítať, čo usporil tým, že služieb nekonal alebo čo si zarobil iným zamestnaním, alebo čo zarobiť úmyselne zameškal. Nakoľko však rečený čas neprevyšuje tri mesiace, zamestnanec môže naskutku požadovať celú, na tento čas mu prislúchajúcu mzdu bez srážky.

§ 22.

Jestli vina na predčasnom zrušení slúžobného pomeru postihuje obidve strany, súdca má rozhodnúť podľa volného uváženia, či a v akej miere prislúcha náhrada.

§ 23.

Nároky pre predčasné vystúpenie alebo predčasné prepustenie v smysle §§ov 20. a, 21. musia byť vznesené u súdu behom šesť, mesiacov po uplynutí toho dňa, ktorého mohly byť činené, ináč sa premlčia.

§ 24.

O vysvedčení.

Keď sa slúžobný pomer skončil, zamestnávateľ je povinný zamestnancovi na jeho žiadosť vydať písomné vysvedčenie o trvaní a spôsobe služieb. Žiada-li zamestnanec počas trvania slúžobného pomeru vydanie vysvedčenia, má sa mu vydať na jeho trovy. Zanášky a poznámky vo vysvedčení, ktoré by zamestnancovi dosiahnutie nového miesta zťažovaly, sú neprípustné.

Vysvedčenia zamestnanca, ktoré sú v úschove zamestnávateľa, majú byť zamestnancovi na jeho žiadosť kedykoľvek vydané.

§ 25.

O donucovacích predpisoch.

Práva zamestnanca, ktoré vyplývajú z ustanovení § 4, odst. 3., §§ 6-15, § 17, §§ 19-24 nemôžu byť slúžobnou smluvou ani zrušené ani obmedzené.

§ 26.

Ustanovenie § 24, zák. čl. XVII: 1881, taktiež aj ustanovenia zákonných článkov XIII: 1876, II: 1898, XXI: 1898, XLI: 1899, XLII: 1899, XXVII, XXVIII a XXIX: 1900, pokiaľ sa v neprospech zamestnancov protivia ustanoveniam tohoto zákona, sa zrušujú.

§ 27.

Zákon tento platí iba pre Slovensko a Podkarpatskú Rus a nadobudne pôsobnosti dňom vyhlásenia. Prevedenie tohoto zákona sa ukladá ministrom spravedlnosti a sociálnej pečlivosti.

Odôvodnenie.

Resolúciou danou Národným shromaždením pri prijatí zákona zo dňa 1. dubňa 1921, čís. 155 Sb. z. a n., bol daný rozkaz, aby právne pomery medzi zamestnávateľmi a zamestnancami na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, kde sa nevzťahovala platnosť naznačeného zákona, boly čím skorej upravené.

Je naozaj súrne potrebné sjednotiť normy, dotýkajúce sa všeobecne slúžobných smlúv, lebo v tom smere nebolo na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi kodifikovaného občianského zákona, a iba slúžobné pomery najviac na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi sa vyskytujúcich druhov zamestnancov boly speciálnymi zákonmi upravené. Sem patria zákony upravujúce pomery zamestnancov poľnohospodárskych, hôrnych, dohánových, pri stavbe dráh, hradských a regulacii riek atp.

Ustanovizne týchto zákonov sú novšie a teda síce modernejšie ako všeobecné ustanovizne starého rakúskeho občianského zákona z r. 1811, predsa ale normy obsažené v tretej novelle, cís. nariadení z 19. brezňa 1916, č. 69 r. z., vykazujú pokrok v názore na pomery zamestnancov.

Tým väčší pokrok vykazuje zákon z 1. dubňa 1921, č. 155 Sb. z. a n., ktorý, ačkoľvek je zákonom republiky, na územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa nevzťahuje.

To na zreteli mala resolúcia daná pri prijatí zákona č. 155, nariaďujúc úpravu slúžobných pomerov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Je pravda síce, že nielen formy všeobecné, ale aj normy speciálne potrebujú ďalšej, názoru a potrebe doby odpovedajúcej a pokiaľ možno spoločnej úpravy po zralej úvahe, ktorá ale dlhého a predmet vyčerpávajúceho jednania musí byť výsledkom. Ministerstvo pre sjednotenie zákonov pripravuje taký zákon.

Do tých čias, vyhovujúc naznačenej resolúcii, predostiera ministerstvo unifikačné tým cieľom, aby právne pomery zamestnancov v republike s narúšením mravnosti a spravedlnosti neboly odchýlnym spôsobom riešené, a aby sa zamestnancom na Slovensku a Podkarpatskej Rusi aspoň natoľko práv dostalo, čo zamestnancom v historickom území poskytuje hore naznačený zákon z 1. dubňa 1921, č. 155 Sb. z. a n., prítomnú osnovu zákona.

Popri tom osnova, aby doplnila medzeru povstalú nedostatkom kodifikovaného súkromného práva na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, prenáša na označené územie aj normy citovaného cís. nar. z 19. brezňa 191G, č. 69 r. z., ktoré toto nariadenie ohľadom niektorých ustanovení a zákon č. 155 s rozšírením ich označuje ako ius cogens.

Zákon tento má byť prechodom ku pozdejšej kodifikácii nového unifikovaného zákona občianského, v ktorom značná časť noriem prítomným zákonom navržených podľa dosavadných výsledkov porád komissie pre revisiu občianského zákona sriadenej bude prevzatá.

Normy obsažené v §och 1151 až 1163 všeobecného rak. obč. zákona so zmenou danou zákonom č. 155 z r. 1921 boly do osnovy čo do obsahu ich aj stylisácie prevzaté úplne beze zmeny.

Specialne treba uviesť:

K §u 6, odst.3.: Za zákona č.155 z r.1921 vynechaný bol v osnove odkaz na živnostenský poriadok, poneváč uhors. živnostenský poriadok, zák. článok XVII z r. 1884, nemá analogického ustanovenia o tom, že by zamestnávatel bol oprávnený zrušiť slúžobný pomer, jestli bol zamestnanec chorý počas 4 týžďnov. Napriek tomu vzťažené bolo ustanovenie to na § 22 e, zákonného čl. II. z r. 1898, o úprave pomerov pomedzi zamestnávateľmi a hospodárskými robotníkmi, podľa ktorého zamestnávateľ je oprávnený slúžobnú smluvu zrušiť, akže zamestnanec stal sa k výkonu práce neschopným, pri čom úprava omedzená bola na neschopnosť následkom nemoci alebo úrazu, ďalej na § 22 c, zák. čl. XLI z r. 1899, o úprave slúžobných pomerov zamestnancov pri vodných dielach a stavbe dráh a hradských, a § 20 c, zák. čl. XXVIII z r. 1900, o úprave slúžobných pomerov hôrnych robotníkov, vedľa ktorých odsekov ku zrušení slúžobného pomeru bol zamestnávateľ oprávnený v prípade, že zamestnanec pre ochorenie k výkonu práce stal sa neschopným.

Pôvodné ustanovenia § 1161 rak. o. z. o. vo znení § 150 III. novely, ktoré pri úprave slúžobného pomeru v prípade uvalenia konkursu odkazovaly na ustanovenia konkursného poriadku, boly nahradené uvedením plného obsahu § 25 cís. nar. z 10. decembra 1914, čís. 237 r. z., a síce preto, že tieto ustanovenia sú pre zamestnancov priaznivejšie ako ustanovenia § 24 zák. čl. XVII: 1881.

K §u 25. Okrem ustanovizní označených v §u 1164 všeob. obč. zák. ako ius cogens pojaté boly do osnovy ďalšie ustanovizne a síce §u 1154 b, podľa znenia zákona č. 155 z r. 1921, a okrem toho aj §u 1155 podľa znenia zákona zo dňa 21. prosinca 1921, č. 497 Sb. z. a n., ktorým sa mení ustanovenie §u 1164 všeob. obč. zák.

Zákonom týmto nevzniknú pre štát žiadné trvalé výdavky, následkom čoho odpadá rozpočtová a úhradová doložka vo smysle u 41 ústavného zákona.

Po stránke formálnej odporúča sa predloženie osnovy výborom sociálne-politickému a ústavne-právnemu.

V Prahe, dňa 1. apríla 1922.