Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1993

I. volební období

8. zasedání


4359.

Naléhavá interpelace

poslance Tausika a soudruhů

vládě

o konfiskaci ťRočenky slovenské chudobyŤ.

Obracíme se dnes naléhavou interpelací tiskovou na celou vládu, poněvadž konfiskace, o niž jde, je příznačna pro celý dnešní vládní režim v Československu. V době trvalého rozvratu hospodářských řádů, o něž i vládní systém v Československu opírá svou politickou moc, nezbývá držitelům moci ničeho jiného, než aby odhodili poslední zbytek zařízení, jež si v lepší minulosti rozkvětu své moci stvořili, aby zavrhli zásady demokracie, svobody tisku, svobody učení, projevu míněni a jiných práv a svobod, jež jsou občanům na papíře zaručeny, a nahradili je takovými prostředky moci, které jsou s to, aby aspoň ještě na chvíli udržely jejich vládní režim.

Majíc tento jediný cíl na zřeteli, je vláda při volbě svých prostředků naprosto nevybíravá a pronásleduje zejména hnutí revolučního dělnictva rozpouštěním jeho organisací, persekucí mládeže, zabavováním majetku dělnického a konfiskací tisku.

Slovenský tiskový výbor komunistické strany vydal pro r. 1924 ťročenku slovenské chudobyŤ, která v mnohých částech propadla konfiskaci. Konfiskaci provedl člověk temné minulosti, bývalý maďaronský důstojník dr. Bartaky, policejní soudce v Turčanském Sv. Martině.

Byly zkonfiskovány básně, celé dlouhé části článků a obrázky znázorňující útisk dělnické třídy nebo mající protiklerikální tendenci. Z článků a obrázků byly mnohé ještě nedávno bez závady uveřejněny v listech i v jiných publikacích komunistickou stranou v Československu vydávaných, některé obrázky vydala dříve bez závady ťVolná MyšlénkaŤ v Praze. Jako vrchol nestoudné troufalosti censora, jenž ostatně není než výkonným orgánem dnešního vládního režimu, dlužno označiti konfiskaci podstatné části článku ťHus a táborský komunismusŤ, jež jest doslovným otištěním příslušné části brožury ťKacíř HusŤ, vydané r. 1923 bez jakékoliv závady nákladem komunistického knihkupectví a nakladatelství v Praze. Tato zkonfiskovaná část obsahuje historická, všeobecně známá data z dějin papežství od kance VIII. století až do doby Husovy.

Censor však zabavil v této části zmíněného článku i doslovné citáty ze spisů Husových, jako z ťVýkladuŤ a z ťPostilyŤ. Pro věčnou ostudu dnešního vládního režimu budiž konstatováno, že v šestém roce ťsvobodyŤ zabavil republikánský censor na šedesát řádek obsahujících doslovně citáty z Husa.

Vláda, která místo slibované odluky církve od státu udržuje oficielní styky s Vatikánem, nemůže ovšem ničeho jiného dělati, než ke své větší hanbě konfiskovati výroky Husovy.

Uvádíme dále zabavená místa a obrázky z ťRočenky slovenské chudobyŤ

Z článku nadepsaného ťHus a táborský komunismusŤ

Sotva bol pápežovi udelený t. zv. pápežský štát (r. 775 Pipinom, kráľom franckým), nastala spustlosť mravov v Ríme. R. 767 bol zvolený pápežom rímskou šľachtou Konstantin. Pretože bol násilník, bol od šľachty svrhnutý a pápežom zvolený Filip. Keď sa oba pápežovia prali, vyhmal ich Tud rímsky oboch a zvolil Štefana III. Teraz všetci traja pustili sa proti sebe zbraniami. Štefan III. vyhral a dal Konstantina oslepiť, Filipovi vytrhnúť jazyk. Zdá sa, že hneď nato stala sa pápežom žena menom Johanka. Proti pápežovi Benediktovi III. (,53-858) bol znova zvolený vzdoropápež Anastazius, ktorý zmocnil sa chrámu sv. Petra a sám tu vlastnou rukou rozbil sekerou sochu Krista a Panny Marie (vtedy bol spor o uctení sôch a obrazov, jedni to rozhodne zamietali, druhí uznávali). Benedikta dal uväzniť.

Pápež Hadrian II. (r. 867-871) bol ženatý (vtedy ešte sa vyskytovali ženatí kňazi). Ale hneď nato boly jeho žena a dcéra zavraždené.

R. 891 boli zvolení znova dvaja pápežovia, Formosus a Sergius. Oba sa ponáhľali súčasne do chrámu sv. Petra k nastoleniu. Tam sviedli ich stúpenci boj. Formosus zvíťazil a bezcitne kráčal cez telá mŕtvych a ranených k oltáru a dal sa nastolil ako pápež.

Bonifác VI. zmocnil sa násilím stolca pápežského, ale bol za štrnásť dní vyhnaný, načo bol zvalený Štefan VI. Ten dal vykopať mrtvolu pápeža Formosa, páchnucu mrtvolu posadiť na pápežský trón a odsúdiť ju. Odsúdenej mŕtvole dal strhať pápežské rúcha, uťať hlavu a prsty a hodiť do rieky. Hneď však bol tento Štefan VI. od protivníkov svrhnutý a zaškrtený.

R. 898 pápež Ján IX. dal slávne pochovať pozostatky mŕtvoly pápeža Formosa a dal do kliatby Štefana VI.

Po roku 900 nastaly len hrozné pomery.

Pápež Lev V. bol zaškrtený, jeho nástupca Krištof vyhnaný a zavraždený. Gróf tuskulský Adalbert dosadil potom Sergia III. Bol to bezbožník a otrok všetkých nerestí. K vláde dostaly sa za neho prostopašné ženy, dve Theodory a Marozia, ktoré vládly rad Rímom takmer 50 rokov. S Maroziou mal Sergius syna Jána, ktorý sa pozdejšie stal tiež pápežom.

Marozia a Theodora dosadzovaly za pápežov svojich milencov. Tak Ján X. (914-920) bol milencom Theodory a ňou dosadený za pápeža. Ale Zarazia svojím vojskom dobyla Rím a vojaci jej Jána X. zaškrtili. Marozia dosadila Lva VI. (928939) a keď sa ho nasytila, dala ha zavraždit a ustanovila pápežom Štefana VIII. Po dvoch rokoch ho dala otráviť a dosadila za pápeža svojho nemanželského syna Jána XI. Ale tu Alberich, syn Marozia z prvého manželstva, ktorého otca dala Marozia zavraždit, vzbúril ľud a Maroziu i Jána XI. uväznil. Nato vládal sám nad Rímom.

Dokiaľ vládol, pápežovia (od roku 936-955) držali sa dobre, nesprevádzali neplechy. Zakiaľ Alberich umrel, dal zvoliť za pápeža svojho 18 - ročného syna, ktorý prijal meno Ján XII. Bol to spustlý zhýralec, pred ktorým žiadna pekná ženská neobstála a ktorý súložil i na hroboch svätých. Predával biskupstvá, v obrnení potuloval sa po bordeloch, pripíjal diablovi na zdravie. Cisár nemecký Oto I. ho zosadil a pápežom bol zvolený Lev VIII: Ale sotva cisár opustil Taliansko, vydobyl Ján XII. znova pápežského stolca a riadil opäť po starom. Bol zabitý od manžela, ktorému chodil za ženou. O jeho lotrovstvách písal pápežský spisovateľ kardinál Baronius.

Nato bol zvolený pápežom Benedikt V., ale keďže Lev VIII. sa nevzdal, boli dvaja pápežovia. Vec rozriešil cisár nemecký, ktorý Lva VIII. odviezol do zajatia.

Nato došlo k boju a pápežský stolec medzi Bonifácom VII. a Benediktom VII. (977-983). Potom za Benedikta bol zvolený Ján XIV. Bonifác VII. však vydobyl Rím a Jána dal otráviť, nato vládol nepoctive. Keď umrel, protivná strana dala jeho mŕtvola potupne ťahať po uliciach Ríma.

Roku 996 dal cisár nemecký Otto III. zvolil za pápeža svojho 23 - ročného synovca Bruna, ktorý prijal meno Rehor V., ale sotva odišiel cisár s vojskom, bol vyhnaný z Ríma a bol zvolený Ján XVI. Cisár pritiahol s vojskom a pomohol opäť na pápežský trón Rehorovi V. Tento dal Jánovi XVI. vylúpiť oči, odrezať uši a jazyk, obrátene posadiť na osla a takto vodiť ulicami Ríma. Pri tom Ján umrel.

Je hrozné, preberať sa dejinami pápežskými v týchto storočiach a mnohým by sa zdalo, že sú to výmysly a prehnané tvrdenia a predsa tieto veci a udalosti zaznamenali spisovatelia cirkevní, a tiež ani dnes cirkev väčšinu týchto faktov nepodvracia.

Roku 1033 stal sa pápežom 12 - ročný Benedikt IX. Pápežstvo mu zaobstaral jeho bohatý otec za peniaze. Nebol, pravda, ani kňazom (nebolo to podľa učenia cirkve potrebné). Za neho boli pútnici a pútnice prepadúvaní, olupovaní, znásilňovaní. Nastaly opäť boje o pápežstvo. Benedikt predal svoju hodnosť Janovi XX. a s ním potom společne Rehorovi VI. (1045-46). Tento snažil sa v Ríme zjednat nápravu, ale zhýralá šľachta povolala zpät Benedikta IX. Vtedy hlavný dekan Peter svolal ľud a veriacich, odobral sa k cisárovi nemeckému Jindrichovi III. a ten svrhol dosavádneho pápeža a ustanovil Klimenta II. Ustanovené, že pápeža má vymenovať cisár. Sotva Jindrich odtiahol z Ríma, dal sosadený Benedikt IV. Klimenta II. otráviť. Nový pápež Damas II. umrel za 22 dní, načo cisár vymenoval Lva IX. (1048-54). V tej dobe chcelo si Španielsko ustanoviť svojho pápeža a len s veľkou námahou bolo zabránené tomuto rozkolu.

Pápež Štefan X. bol 1058 otrávený.

Pápež Mikuláš II. (1059-61) svolal cirkevný snem do Lateránu, na ktorom bolo uznesené, že pápeža majú voliť kardináli, že pápež má byť vždy Talian a cisár ho má len potvrdiť. Ale hneď po Mikulášovi baly krvavé boje o pápežstvo. Roku 1073 nastúpil jeden z najvýznamnejších pápežov, Rehor VII. Zakázal kňazom manželstvo, zakázal čítať bibliu, zakázal svetským hodnostárom udeľovať hodnosti cirkevné. Z toho boly 50 - ročné boje medzi pápežmi a cisármi. Rehor VII. preklial nemeckého cisára Jindricha IV., pretože neuznal jeho zákaz o udeľovaní cirkevných hodností, spojených s veľkým svetským panstvom. (To udeľovanie mohlo vyniesť veľmi mnoho pápeži a pre cisára znamenalo, že zaručoval si služby obdarených.) Za 50 - ročej vojny bolo Taliansko ťažko zpustošené.

V 12. storočí opäť proti Gelasiovi II. bol zvolený vzdoropápež Rehor VIII., hoci volili už kardinálovia, a po smrti prvého Kalixt II. Tento sa zmocnil Rehora, dal ho zaši do oslovej kože, posadiť obrátene na mrcinu a voziť ulicami Ríma. Zatiaľ, kým sa tieto neresti a zločiny dialy v Ríme, hnané boly miliony kresťanov, aby dobývaly Svätej zeme z rúk mohamedánov.

Keď pápežstva bolo zkazené a zkaza prenikala vyššie i nižšie kňazstvo, rozmáha sa od 12. stoletia v Pude sektárstvo, ktoré vždy tajne sa udržiavalo, a v kňazstve vyskytovali sa smelí jednotlivci, hlásajúci návrat k chudobe a pôvodnému kresťanstvu. Niektorí zachvátení sú fanatickou pobožnosťou a odriekajú sa sveta, iní sú odbojní a rozchádzajú sa s učením cirkve. Pápežovia majú na starosti potlačovanie kacírov a na čas ustávajú boje v Ríme o pápežstvo.

Roku 1305 presťahoval sa pápež Kliment V. s kardinálmi, spústami kňazstva a slúžobníctva dvora svojho do Avignona vo Francúzsku, kde zostali pápežovia 70 rokov. Nastalo nové obdobie pápežskej z hýralosti. V Avignone žilo sa nádherne a lenivo pod vlivom francúzskeho kráľa: Benedikt XII. (1334 - 42) sľuboval básnikovi Petrarkovi kardinálstvo, keď dovolí, aby sa jeho sestra stala jeho milenkou. Petrarka odmietol, ale pápež jeho sestru predsa dostal. Kliment VI. (1342 - 52) bol nádherymilovný, miloval sa s krásnymi ženami a tiež s mníškami. Každý týždeň dával hostiny plné lenivosti. Celý dvor pápežský oddával sa rozkošiam. Vo Francúzsku sa hovorilo: ťKaždé dievča a žena, ktorá vkročí do brány Avignonu, už je sprznená.Ť Kláštory ženské v Avignone a v okolí boly nazývané pápežskými a kardinálskymi bordelmi. Básnik Petrarka napísal: ťVšetko, čo sa hovorí o Babylone, nie je ničím proti Avignonu. Nástupcovia Petrovi pyšne sa odievajú šarlátom i hodvábom a zlatom a v palácoch ich nenajdete pobožnosti a viery, ale hýrenie labužníctvo a rozkošníctvo. Padliak, naničhodník a darebák najhorší požíva tu vážnosti najväčšej.Ť

Kňaz Mikuláš Klemengis, spisovateľ vtehdajšej doby, vraví: ťOd tej doby, čo sa usadili pápežovia v Avignone, vlúdila sa do Francúzska nemravnosť, smilstvo, bezúzdnosť všeljaká, lebo len pri dvore pápežskom poznal ľud francúzsky nádheru, prepych a výstrednosti všetkého druhu, pri čom nesmieme zabudnúť nemravu hlavne v Taliansku bujnevšieho, totiž travičstva.Ť

Tiež spisovateľ nazval pápežský Avignon najväčším bahnom nemravnosti na zemi.

Rozumie sa, podľa pápeža riadila sa kňazstvo rad - radom.

Kráľ Karol IV. venoval veľké úsilie tomu, aby pápežovia sa vrátili do Ríma. Tu sa stalo, že časť kardinálov v Ríme zvolila nového pápeža Urbana VI. a avignoskí kardinálovia Klimenta VII. Boli dvaja pápežovia. Toto bolo už za života Husovo po roku 1370. Medzi pápežmi nastaly boje po starom spôsobe. Jeden druhého dal do kliatby: Každý si menoval nových kardinálov. Urban VI. chytil niekoľko kardinálov, prívržencov protivníka, dal ich do vreca zaviazať a holiť do mora, iných strašne mučiť. Mŕtvoly utrápených kardinálov baly spálené a popol daný do vriec a vozený na muliciach ulicami Ríma.

Po Urbanovi VI. (1389) bol zvolený Bonifác IX. Preklial Klimenta VII. a ten mu kliatbu vrátil. Po Klimentovi nastúpil Benedikt XIII. a roztržka trvala ďalej, jeden pápež druhého prehlasoval za neverca, kacíra a syna diablovho. Po Bonifácovi prišiel Rehor XII., roztržka trvala ďalej. Roku 1409 sišiel sa snem cirkevný v Pise, aby odstránil dvojpápežstvo. Sosadil oboch pápežov a zvolil nového Alexandra V. Ale žiadon z pápežov sosadených sa nevzdal, každý mal za sebou svojich kardinálov a svetských pánov. Boli teda traja pápežovia. To už bolo za verejného pôsobenia Husovho. Po smrti Alexandra V. stal sa r. 1410 pápežom, sjednotenými kardinálmi zvolený, Baltasar Kosa, ktorý prijal mena Ján XXIII. Tento pápež súdil Husa, pred jeho súdnou stolicou bola preberaná celá vec Husova, tento pápež vypísal odpustky, proti ktorým klus vystúpil, tento pápež vydal kliatbu na Husa, tento pápež, súc vyzvaný kardinálmi a kráľom nemeckým Zikmundom, svolal cirkevný snem do Kostnice, ktorý súdil Husa. O mravnej kvalite tohoto pápeža bolo dosť známo. Ešte kým bol Hus v Kostnici upálený, ušiel v marci r. 1415 Ján XXIII. a od cirkevného snemu bol vydaný na neho zatykač. Tento pápež bol od cirkevného snemu obvinený z týchto vecí: páchal krvesmilstvo, cudzoložstvo, sodomské neresti, zapieral Boha, dopustil sa lúpeží a vraždy, otrávil svojho predchodcu pápeža Alexandra V., sprznil 300 mníšiek atď. A taká stvora bola 5 rokov pápežom a tento pápež súdil Husa a jeho vec rozhodol. Ostatne o mravnej úrovni vtehdajšej cirkvi svedčí, že do Kostnice pri príležitosti cirkevného sjazdu sišlo sa tisíce prostitútiek a že vedený tu bol behom snemu život hýrivý a spustlý.

Toto aspoň v stručnosti je treba vedieť, aby bola pochopené, že zločiny pápežství volaly po mocnom odpore a odboji. Pápežstvá boly v prvom rade svetská moc, hoci Kristus hovoril, že kráľovstvo jeho nie je z tohoto sveta. To znamenalo zkazu kresťanstva a celej cirkve. Pápežovia, rujúc sa medzi sebou, nadobudli predsa ohromnej moci v celom kresťanskom svete. Veď i panovníkov sosadzovali. Keď sa pri tom také zločiny páchaly a kupčenie s milosti božej sa vykonávalo, aký div, že u tých, ktorí hlásali návrat ku pôvodnému kresťanstvu, ustálilo sa mienenie, že trónu pápežského sa zmocnil Antikrist, diabol, veľký odporca Krista. I Hus nazýval pápežskú spupnost a nádheru dielom Antikristovým.

V ostatnej cirkvi nebola lepšie. Vysoké hodnosti cirkevné, veľkými majetkami obdarované boly predávané, rozmohlo sa mnohoobročníctvo u vysokého kňazstva, chamtivosť, bohatstvo a lenivý, spustlý život, kardinálovia a arcibiskupovia boli často i vojvodcami a chodili v obrnení, prelátovia, kanonici a bohatí farári boli zhýralci a hrabivci peňazí, kňazstvo bolo zvláštným stavom, ktorý nepodliehal právomoci svetskej, bol to stav velmi povznesený, a beda tomu, kto kňazovi krivdil. Bola honba po cirkevných majetkoch, kňazi za každú sviatosť i za spoveď dali si platiť, svoje kňazské úrady prenajímali, na kňazstvo natískali sa ľudia nehodní, len pre dobré živobytie a pre nadprávie tohoto stavu. V Čechách vtedy bolo kňazov a mníchov o mnoho viac, ako dnes a tretina všetkej pôdy patrila cirkvi. Nemravnosť šírila sa všeobecne. Bol to úplne rozklad tak zv. kresťanskej spoločnosti. Dedinský ľud sa tu drel a upádal do stále väčšej roboty omámený falošnosťou kňazskou.

Takáto svetská vláda, mamonárstvo a leňoštvo kňazstva, vyvolávala nespokojnosť a ľud, pravda, čakal na vodcu, aby vzplanulo veľké hnutie.

Tak teda v ľude bol ťkacírskyŤ odpor proti pápežskej moci a kňazskej pýche a nemravnosti, proti katolíckej viere, ktorá odporovala kresťanstvu, už pred Husom dávno a boli tu i kacíri spaľovaní!

Nebolo možno ináč, jestli uvážil, čo pápežovia a cirkev spáchali za neporiadky a zločiny, a jestli mal pred sebou hrozný mravný stav kňazstva od pápeža až po posledného farára v Prahe. Hus hlavne káral najostrejšie nemravnosť kňazstva, zavrhoval bohatstvo a svetské panstvo kňazstva a cirkve.

Na jednom mieste píše v ťPostileŤ, aby smilníci boli spálení, toto: ťO, milý Kriste, keby každí, kto iných pohoršuje zlým príkladom, bol spálený, málo kňazov a zákoníkov by zostalo, počnúc od pápeža až do toho najmenšieho, ktorý vykonáva lakomstvo, pýchu a smilstvo. Kde by sa diali súložníci kňazskí a mníšsky, keď my more nemáme?Ť

Vo ťVýkladeŤ na jednom mieste hovorí: ťSmilníci a smilnice mnohoráz v kostole spolu ležia a zvlášte kňazi diabolskej smelosti, ako by boli posvätení k tej zlosti. Ale povieš, krivdu hovoríš, kňaza hanobiť. A ja odpoviem, že za mňa v kostole u Matky Božej v Týne pristihli cez deň kňaza s jednou ženou a museli kostol ihneď znova vysvätiť. Keby mali preto všetky svätiť, snáď málo by bylo kláštorov a kostolov, ktoré by nemaly byt svätené.Ť

Kňazi vtedy boli zvláštným stavom, ktorý nepodliehal právomoci svetskej, ale právu cirkevnému a mohol byť stíhaný len cirkevnou vrchnosťou. Bola to ohromná výsada pre kňazský stav a bol to mocný dôvod k neobyčajnej pýche kňazskej. Proti tejto kňazskej pýche Hus velmi ostro vystupoval. Píše na jednom mieste, že Antikrist kňaza vyňal z moci práva svetského. Vytýka, že keď kňaz je dopadnutý pri cudzoložstve, ubitý, že cirkevné úrady služby božie zastavia a že vinníka ženú pred súd do Ríma, lebo len pápež môže rozriešiť toho, kto skrvaví kňaza. Ale keď kňaz obyčajnému človekovi nohu lebo ruku utne alebo ho i nevinného za bije, taký kňaz nie je prekliaty, ani nie sú vôli k nemu bohoslužby zastavené, ba môže ich sám konať. Čert čertu oko nevykole, kňaz kňaza nepotresce.

Na jednom mieste cituje, ako prorok Daniel ukázal kráľovi pohanskému, že kňazi pokrmy, obetované Bohom, tajne odnášajú a jedia, a dodáva. ťKňazi terajší sú ožranci a nestriezlivci, so ženskými nehovoria tajomne, ale zjavne žerú almužnu, danú Bohu, a klamajúc ľud, hovoria: ťDajte BohuŤ a chcú to pre seba a pre ženskéŤ.

ťKtorí ľudia viac pasú brucho v rozkoši, než biskupovia, preláti, kňazi a mnísi?Ť

A ho všetka robia, aby v mäkkom rúchu a v drahom chodili, aby pýchu, rozkoš a lakomstvo plodili.Ť

ťA tak kňazi bludne zaviedli Pud, že mnohí hovoria a kážu, že čokoľvek prikáže pápež, majú ľudia robiť, lebo zachovávať, ako by pápež nemohol poblúdiť! A nechcú uvážiť, že mnohí pápežovia boli kacíri.Ť

ťČi je ešte hroznejšieho a nehodnejšiho, že kňaz s tými rukami, ktorými žehná, láme a dáva spôsob chleba ľudom k večnému životu a tak dáva telo božie, a tými rukami, ktoré kladie na hlavu človeka, aby on prijal ducha svätého, dotýka sa svojho údu a ohmatáva kurvu, seba biedneho, smradľavého a jej biednu biednicu a smradľavú a tými ústami ktorými bozkáva alebo berie spôsob chleba a v ňom telo božie, potom bozkáva kurvu.Ť

Vytýka biskupom a dekanom, že sa nesnažia vyplieniť to, ba naopak sú sami takí. Zastáva názor, že by kňazi smilní mali byť z cirkve vyobcovaní. Hovorí: ťMnohí sľubujú, aby sa stali kňazmi, sľub čistoty. Ale nie sú hodní, aby pásli svine, súc sprznení smilstvom a cudzoložstvom.Ť

V téže publikaci byla zabavena dále tato jednotlivá místa:

V Lubochni roznášaný na žarndárskych bajonetoch rozvinul si prápor večne mladej nádeje ujarmených, prápor komunizmu.

V mene tvojej biedy a zúfalstva umierali za tvoje oslobodenie robotníci a roľníci Slovenska a Podkarpatskej Rusi v oslobodenej vlasti. Chceli spravodlivosť!

Uder na poplašný zvon, napni svaly, strhaj putá, odstráň krivdu a pomsti padlých!

Dnes len my rozkazujeme,

Dobre pijeme a jieme,

Vláda tančí, ako chceme.

A zato ti ďakujeme. Amen.

Chcú nám vyprášiť

Naše reverendy,

Preto som dal zeme

Židom do árendy

7. febr. 1923 pochovaná demokracia Čsl. Zákon na ochranu buržoazie odhlasovaný.

26. marca 1920 v Rumanovej zastrelení boli s. Báliša a Konopásek za ministrovania Šrobára.

17. augusta 1920 zastrelený bol v Hlohovci súdr. Petrikovič za ministrovania soc. dem. ministra Dérera, ktorý zaviedol úžasnú perzekúciu slovenského proletariátu.

12. okt. 1921 žandársky nadporučík Taichman verejne na ulici zaklal súdr. Streďanského vo V. Topolčanoch. Trestaný nebol a je povýšený.

A boháči, fabrikanti, statkári.

Všetci lumpi majú tu Zemský raj.

Vrúcna modlitba.

7. Kaplána - farára.

Pane Jezu Kriste, vieš, že som ti verný.

Preto sa pravdive spovedám, uver mi.

Veď je to už všetko na nevydržania,

Ako nás v ťPravdeŤ tí komunisti hania.

Že si sa s kuchárkov preskočil, už to máš.

Do kostola chlapa za svet nenachytáš.

Ešte že tie ženy nás z toho ťahajú,

Tie miesto gombičiek koruny dávajú.

Abys borovičku od žida nepýtal,

Lebo smutné riadky by si sa dočítal.

Už nejdú dievčatá viac k nám za kuchárky,

Prečo nás tak tresceš, dopraj nám tej párky,

Nezáviď, že máme bruško tak guľaté,

Veď sa už míňajú naše časy zlaté,

Bože môj, Kriste náš, zavri niekedy oči,

Ked za tak tvoj sluha niekedy roztočí.

Vrúcna modlitba.

10. Ministra.

Ja ako minister, tiež modlím sa k tebe,

Všetkých komunistov povolaj ta k sebe.

Lebo nemám kľudu, pre tie naše zrady,

Vidím črezvičajku a sovjetské rady.

A to mi nedá spať, nemôžem s chuti žrať,

Keď na to pomyslím, čert ma ide sobrať.

Vystúpil som s cirkve, a ver to ma kláti,

No, kajúcny hriešnik vždy sa prinavrati.

Pokiaľ som tiež robil, to som radikálčil,

Život teraz sa mne náramne popáčil.

Ak by nie, mám auto, kde ma nič netlačí,

Z rôznych honorárov mi na všetko stačí.

Je to večná škoda, že tí komunisti,

Paprú do nás, ako niekde na smetišti.

A ľudu hovoria ťSakrlotyŤ rovno,

Že my nestojíme ani len za hodinky.

Z článku H. Tausika ťKolónia hladu v československej republikeŤ:

V oblasti strednej Europy niet podobnej zeme, ktorá ovládaná a spravovaná je byrokracie, pod ktorou zvíja sa hladom a biedou tisíce duší rusínskeho proletariátu, ako je čiastka Č. S. R., zvaná Podkarpatská Rus. Obyvateľstvo tejto zeme skladá sa zo 68.3% chudobných zemerobotníkov, druhá čiastka z priemyselného proletariátu.

Týmto podvodom, podobným terajšej ťpozemkovej reformeŤ, musel si mužík opäť brat zem do árendy za ťpanštinuŤ. Dostal sa do otroctva ťželiarskejŤ. Z tohoto nevoľníctva neoslobodil sa rusínsky zemerobotnícky proletariát ani do terajšej doby československého režimu.

Svojou prírodnou úprimnosťou a bodrosťou preukazuje mužík Podkarpatskej Rusi, že za starého maďarského režimu vyháňali jeho otcov a tlkli ich schönbornovskí paholci a žandári a v terajšej dobe tak robia znova schönbornovskí paholci a na miesto maďarských žandárov tlčú a vyháňajú ľud s rodnej pôdy bajonetmi a kolbami československého četníka.

V terajšej dobe sa pomery nezmenily, ba, najmä na Verchovine, kde vyše 150.000 rusínskych duší priama umiera hladom, sa ešte zhoršily.

Na hroznú biedu rusínskeho ľudu, na prenasledovanie a vykorisťovanie chudobného ľudu nesvedomitým československým byrokratickým aparátom. Poukázali, ako sa dopúšťali niektorí úradníci zločinov a korupcie proti neuvedomelému, nešťastlivému ľudu, využívajúc jeho situáciu.

Pre chránenie Schönbornovského a štátneho imania vydržiava čsl. režim na Podkarpatskej Rusi četnícky a policajne špiclovský aparát, ktorého počet prevyšuje počet vojska vydržiavaného za starého maďarského režimu. Vojenských osôb na Podkarpat. Rusi je podľa štatistiky z r. 1922 o 216% viac, ako za Maďarska. Tak ako na Slovensku pre aparát chrániaci buržoaziu i v Podk. Rusi na policiu špiclov - provokatérov, sudcov, berných úradníkov a kriminále vydajú sa miliony, pre chudobu a potrebu malého ľudu niekoľko halierov. Divému národu v Azii poskytne sa možnosť, aby bol chránený pred dravou zverou: zbraň, obyvateľ demokratickej republiky nemá ani toľko práva.

Z článku ťDekan, ktorý pravdu hovorí Ť,

Ohlupovať ľud, slúžiť za dobre platený nástroj kapitalistom na ohlupovanie chudobného, biedu trpiaceho ľudu, ktorého učia k pokore, poslušnosti, sľubujú mu posmrtný život, hrozia mu pekelnými hrúzami, čertom, mátohou, sľubujú mu spasenie, ale sami sa usilujú, aby si na tomto svete zaistili raj a pískaju na to, čo bude na ťdruhom sveteŤ. Všetko to ohlupovanie, zariekanie a strašenie sa robí len preto, aby sa biedni, ohlúpení otroci, robotníci, maloroľníci neprebudili zo spánku, v ktorom sú držaní v porobe a neuvedomili si svoju silu a moc a nezvrhli trúdov ľudskej spoločnosti: kapitalistov a ich dobre platených paholkov, už či sa menujú duchovnými osobami alebo sú zradnými judášmi, ktorí hovoria a sebe, že sú robotníci, že zastupujú záujem pracujúcich, ale v skutočnosti robia to len preto, aby si získali dôveru pracujúcich a potom ich tým ľahšie zaviedli na jatky kapitalistov.

Ak chcete spravodlivosť, vyžeňte trubcov ľudskej spoločnosti kapitalistov zo zeme, vyžeňte ich pomáhačov vo verejnom a v duševnom živote, a ľudstvo bude žiť šťastne. Tak volá biskup do sveta a burcuje chudobu.

Ohlupovala ľud a spravila ťgešeftŤ z viery a náboženstva.

Na čo umierajú ľudia?

Proletári:

Suchoty.

Podvýživa.

Vysilenie.

Hladový týfus.

Pretrhanie žíl.

Zabitie strojmi.

Zasypanie v bani.

Žobrotou.

Kapitalisti:

Prežraním.

Pretučnenie.

Zvápenenie žíl od hniloby.

Zväčšovanie žalúdka.

Zunovanie života.

Otrávenie alkoholom.

Hýrenie, šľaktrafenie.

Povesením na kandeláber pri zúčtovaní.

Dále byly úplné zabaveny tyto dvě básně, z nichž prvá byla uveřejněna bez závady 10. srpna 1923 v čís. 34 časopisu ťHlas luduŤ:

Štefan Darula:

Štát je v nebezpečí.

(Na nápev ťAz állam bajban vanŤ.)

Štát je v nebezpečí!

Štát je v nebezpečí!

Jujujuj, v nebezpečí,

Všetka tak svedči,

Že je v nebezpečí!

Preto sú pelendreky! [Na krátko pendreky.]

Preto sú pelendreky!

Lebo máme hladu dosť!

Ver, tak hladu dosť!

Preto sú pelendreky!

Pelendrek a bodák!

Pelendrek a bodák!

Má nám k práci chuti dať,

Ver, tak na chrbát!

Pelendrek a bodák!

Už každý proletár!

Už každý proletár!

Do radov, rudých si stal!

Ver, že tam si stal!

Už každý proletár!

Na barikády sa!

Na barikády sa!

Súdruhovia hore sa!

Neodstrašte sa!

Na barikády sa!

Preto sa nás boja!

Preto sa nás boja!

Že im chceme prácu dať,

By šli pracovať,

Preto sa nás boja!

C. P.:

Proletárska.

(Na nápev Volga, Volga.)

Vzpomeň si, biedny človeče,

Že budeš dotiaľ bedár,

[Kým si putá sám neshodíš. Ta pamätaj proletár.]

Pozri sa mužne do očú,

Nezamrač si tvoju tvár,

[Súď rovno, ale rozhodne Preto, že si proletár.]

Keď ťa hania, keď ťa bijú,

Že si ľudstvu dobre prial,

[Zriekne sa ťa tvoj najbližší Preto, že si proletár.]

Tvojim potom, tvojou krvou,

Stavia si boháč oltár.

[Kto má svaliť svätosť pánov, Budeš zas ty proletár.]

Za slobodu a za pravdu,

Prečo bys život nedal,

[Či v biede žiť, či zvíťaziť, Rozsúď si ta proletár.]

Preto neplač, matka moja,

Že je tvoj syn proletár,

[Buď len hrdá malas syna, Ktorý za ľud život dal.]

Už sa briedži, bude jasno

Nový život kynie nám,

[Len ta do rudej armády Patrí každý proletár.]

Konečně zabavil censor těchto 9 vyobrazení:

Obrázek tento byl bez závady uveřejněn v č. 19 ťProletarkyŤ z 15. října 1923:

Deľba práce: Proletár má právo pracovať;
kapitalista žrať.

Uvedše doklady o neslýchané konfiskaci, které padly na pospas nové články a obrázky stejně, jako články a obrázky nedávno bezzávadně uveřejněné, výroky Husovy právě tak, jako historická fakta, neptáme se vlády na důvody jejího jednání ani na to, kterými paragrafy hodlá omlouvati své řáděni. Vláda, která se dnes musí obávati výroků Husa, duchovního původce největšího revolučního a sociálního hnutí lidového na sklonku středověku, sama nejlépe dokumentuje vratkost a neudržitelnost dnešního politického systému.

Aby bylo jasno: Nedovoláváme se ani demokracie ani zákonů ani ničeho z toho, co jest součástí dnešního vládního režimu. Vedeme otevřený boj proti dnešním hospodářským řádům a proti dnešnímu politickému systému jako třída a jako strana. Na vlastních počinech vlády odhalujeme pravou podstatu dnešního politického systému, kterou nelze nadále zakrývati frázemi o pokroku, demokracii a jinými pouhými hesly. Postaráme se, aby i zahraniční forem dělnické bylo o nových činech této vlády na ťcestě pokroku a demokracieŤ dobře informováno.

Tážeme se pouze:

Hodlá vláda v této ostudné nekulturní praksi konfiskační pokračovati a hodlá při tom užívati nadále služeb maďaronského důstojníka dra Bartakyho?

V Praze dne 6. prosince 1923.

Tausik, Blažek, Burian, Skalák, Kreibich, Darula, Bouček, Haken, Houser, Merta, J. Kříž, Malá, Kučera, Kunst, Koutný, dr. Šmeral, Teska, Mikulíček, Warmbrunn, Krejčí, Nagy, Bubník, Svetlik, Toužil.

 

Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP