Čtvrtek 11. března 1926

Schůze zahájena v 10 hodin 30 minut.

Přítomni:

Předseda: Klofáč.

Místopředsedové: Donát, dr Hruban, Niessner, dr Soukup.

Zapisovatelé: Jaroš, Kavan.

118 senátorů podle presenční listiny.

Zástupci vlády: ministři: Bechyně, Mlčoch, dr Winter.

Z kanceláře senátní: senátní tajemník dr Šafařovič: jeho zástupci dr Bartoušek, dr Trmal.

Předseda (zvoní): Slavný senáte! Zahajují schůzi.

Pro dnešní schůzí udělil jsem dovolenou sen. Modráčkovi.

Senátní tajemník dr Šafařovič (čte):

Z předsednictva přikázáno:

Výboru rozpočtovému:

Tisk 44. Usnesení poslanecké sněmovny o vládním návrhu (tisk 11) zákona, jímž se mění některá ustanovení o přímých daních a stanoví se mimořádné přerážky státní ku přímým daním na rok 1926 (tisk 13).

Předseda: Navrhuji, aby bylo uloženo výboru, aby o shora uvedeném usnesení poslanecké sněmovny podal zprávu ve lhůtě 3denní.

Kdo s návrhem mým souhlasí, nechť zvedne ruku. (Děje se. )

To je většina. Návrh můj se přijímá.

Přikročuji k projednávání denního pořadu.

1. Pokračování v rozpravě o naléhavé interpelací sen. dr Hellera a soudr. na pana ministra vnitra stran jednání státní policie v Karlových Varech. Tisk 39.

Uděluji slovo dalšímu řečníku panu sen. dr Šrobárovi.

Sen. dr Šrobár: Slávny senát! Včera počuli sme z úst pána sen. Löwa, že na karlovarskom tábore ľudu nastalo nesmierne rozčúlenie pre vydanie prevádzacích nariadení k jazykovému zákonu. Ale nielen na zhromaždení nemeckého robotníctva, ale i v opozičných kruhoch zákonodarných zborov, ako i v tlači nemeckej a maďarskej zvedla sa proti nariadeniu búrka nevole a čo najprísnejšieho odsúdenia.

Vydanie týchto nariadení označené býva ako nový prípad útisku jazykových práv minorít v republike Československej.

Nebudem vo svoje reči rozoberať tento nový prípad "útisku", lebo myslím, že bude najlepšie prípad osvetlený tak, keď poukážem na prevádzanie jazykového zákona v štáte, ktorý s nami spoločne i podpísal a teda zmluvne sa zaviazal splniť jazykový zákon o minoritách. Poukážem na zákon jazykový a na jeho prevádzanie v praksi v Maďarsku. Toto zrovnanie bude iste poučným a osožným aspoň pre istú časť našej opozície.

A ráčte mi láskavo dovoliť, abych sa čo najstručnejšie zmienil retrošpektívne o zásadách a praksi, aká sa javila v názoroch štátníkov a politikov v Maďarsku o jazykovej otázke minorít. Maďarský jazykový zákon z roku 1868, čís. XLIV, ktorý bol fundamentálnym zákonom štátnym a ktorý mal za účel vyrovnať všetky protivy medzi maďarským národom a ostatnými národmi bývalého Uhorska, nemal prevádzajúceho nariadenia, ale nemal ani klauzule, v ktorej by bolo určené, ktoré ministerstvá alebo ktorí ministri sú povinní zákon exekvovať. Toto opomenutie bolo úmyselné, lebo všetky dišponujúce zákony v Uhorsku - a ním mal byť i tento zákon "národnostný" - túto klauzulu o prevádzaní majú.

Jaké boje viedly všetky nemaďarské národy v bývalom Uhorsku o jazykové práva, to je vám, ct. pánovia, dostatočne známo. Boj o prevádzaní zákona z r. 1868 trval húževnato celých šesťdesiat rokov. Ale boj bol márny, lebo maďarské vlády a politikovia maďarskí trvalí neochvejne na idei jednoty maďarského národného štátu a nikdy neuznávali národných práv i ostatným Nemaďarom.

Stručná paralela medzi zásadami a praksou maďarského národnostného, či jazykového zákona a medzi našim zákonom a jeho prevádzacím nariadením osvetli nám rozdiel v zásadách a praksi našej a maďarskej.

Jazyková úprava československá je charakterizovaná, pokiaľ ide o jazykový zákon, stručným vytýčením zásady štátneho jazyka a zásady prípustných výnimôk pre používanie neštátnych jazykov.

Táto stručnosť vyvoláva dojem príkrosti. Naproti tomu jazyková úprava, ako je ona oblažená v zák. čl. XLIV/1868 obsahuje síce tiež vyslovenie zásady maďarčiny ako štátneho jazyka, ale ustanovenia o prípustnosti používania sú tak pre jednotlivé druhy orgánov, vykonávajúcich správu vo štátoch, ako aj pre rôzne skupiny subjektov jazykového práva rôzne upravené, takže nie je možné indukovať na základe týchto konkrétnych ustanovení jednotlivú alebo aspoň niekoľko zásad, ktoré by sa čo do svojho všeobecného rozsahu daly zrovnať so zásadou uplatňovanou v československom zákonodarstve. V dôsledku toho je možné z jednotlivých ustanovení uhorského zákona vyvodiť len zásady platné pre menšiu skupinu prípadov.

Ako to bolo u štátnych úradov? Úradnou rečou štátnych súdov bola výhradne maďarčina. O štátnych podnikoch, ústavoch - s vylúčením škôl - nemá zákon žiadnych ustanovení, tedy nezaručuje menšinám žiadneho práva. O ostatných štátnych úradoch sa zákon tiež nezmieňuje a hovorí len o podaniach vládu, kde všeobecne - s vylúčením municipií - pripúšťa používanie materinského jazyka a ustáľuje, že k maďarskému vybaveniu má byt pripojený autentický preklad v jazyku podania. Oproti tomu stojí povinnosť všetkých súdov, úradov a organov, podnikov a ústavov v Československej republike za predpokladov kvalifikovanej menšiny, prijímať podania, pojednávať a vybavovať ich až do najvyššej inštancie aj v jazyku minority.

Pri podaniach na vládu, pripustených podľa uh. zákona v každom jazyku, padá na váhu tá okolnosť, že vzhľadom k povahe veci môže sa jednať vo väčšine prípadov o také záležitosti na vybavení, ktorých strana nemá žiadneho nároku, takže vybavenie toto nemá žiadnej praktickej ceny.

Municípia: Jednacou rečou municipií, rešp. ich zápisničnou rečou bola zásadne maďarčina. Minoritné jazyky mohly - teda nemusely - byt pripustené, len keď o to žiadala aspoň jedna pätina zástupcov príslušného zboru, teda bez vzťahu ku skutočnému pomeru obyvateľstva, čo pri obmedzenom volebnom práve prirodzene tento predpis urobilo nepraktickým a iluzórnym.

Naproti tomu podľa nariadenia československej vlády čís. 27/24 v okresoch s najmenej 50 % minoritného obyvateľstva - jednej minority - môže okresný výbor, volený všeobecným, tajným atď. hlasovacím právom uzniesť sa, že správy, návrhy atď. podané v jazyku minority musia sa zapisovať aj v jazyku minority a že overovanie zápisnice môže sa stať v jazyku minority.

Vo správnych okresoch s viac ako 80 percentovou minoritou - ak sa na tom okresný výbor uznesie - môže byť upustené od prekladania návrhov atď. do štátneho jazyka a prítomní štátni funkcionári môžu používať jazyka minority.

Pripomína sa, že členovia zastupiteľstva okresného výboru skladajú sľub vo svojej reči, ak nechcú skladať sľub v jazyku štátnom.

V župných zastupiteľstvách, ak v župe je najmenej 20 % minorita môžu, členovia župného zastupiteľstva - príslušníci menšiny - podávať návrhy atď. v jazyku minority a musí o týchto návrhoch byť jednané. Okrem toho aj vo všetkých prípadoch, v ktorých používanie minoritného je zaistené vzťahom k súdnemu okresu s 20 % minoritou. Naproti tomu podľa uhorského zákona mohol síce každý člen municipálneho zboru použiť svojho materinské ho jazyka, ale zákon nezaručil, že aj s právnym účinkom.

Súdy pred oddelením súdnictva od administrácie v Uhrách:

Príslušné ustanovenia uhorského zákona nemajú žiadnu jednotnú zásadu a vo svojich konzekvenciách boly priamo absurdné, abstrahujúc aj od toho, že v roku 1869, teda rok po vydaní jazykového, rešp. národnostného zákona, ustanovenia tieto staly sa nepraktickými, lebo boly bývalé municipálné súdy I. inštancie zrušené.

Obce: Podľa uhorského zákona určovaly obce svoju úradnú a zápisničnú reč bez obmedzenia, to znamená, že mohly určiť v každom prípade štátnu reč. Bola ovšem povinnosť zápisnicu viesť aj v tom jazyku, v ktorom o to žiadala 1/5 výborníkov a virilistov.

Naproti tomu podľa prevádzajúceho nariadenia č. 17/26 určujú si obce úradný a jednací jazyk, avšak tak, že jazyk minority aspoň 50 % tovej musí byt vždy jednacím jazykom obce.

Obce môžu mať aj viacej jednacích jazykov a záležitosti príslušníkov aspoň 20 % tovej minority musia vždy vybavovať v jazyku minority, i keď tento jazyk není úradnou rečou obce.

Jazyková kvalifikácia úradníkov:

Uhorské zákony pre verejné služby nepredpisovaly expressis verbis znalosť maďarskej reči ako kvalifikovaný požiadavok. Predpis tento bol zbytočný, poneváč kvalifikácia predpokladala ukončenie takej vysokej alebo strednej školy, na ktorej sa vyučovalo len maďarsky.

Školstvo: Už podľa zákona čl. XXXVIII 1869 bola vo vyšších ľudových školách a mešťankách maďarčina obligatorním predmetom. Zákonným článkom XVIII/1879 bolo ustanovené, že každému štátnemu občanovi musí byť poskytnutá príležitosť naučiť sa maďarskú reč ako jazyk štátný, a preto bolo ustálené, že na preparandiách musí byť maďarčine vyučované v takom počte hodín, aby sa kandidáti naučili maďarčine. Ďalej bolo ustanovené, že od júna 1892 len ten kandidát môže obdržať diplom, ktorí ovláda maďarčinu v požadovanej miere, a učiteľom už vymenovaným bolo uložené, aby sa do 4 rokov naučili maďarčine bez ohľadu na to, na akej škole účinkujú aj aká bola vyučovacia reč školy. Súčasne bola maďarčina zavedená ako vyučovací predmet na všetkých verejných školách akéhokoľvek druhu. Zákonom z r. 1907 t. zv. Aponnyiovským zákonom, bola sloboda obcí, aby určovaly vyučovací jazyk, tak vysvetľovaná, že mohly voliť len medzi štátnym jazykom a materinským jazykom detí. Jestli v obci bolo podľa toho maďarských detí aspoň 20 %, muselo pre tieto deti byt zariadené vyučovanie maďarským vyučovacím jazykom. Vyučovacím jazykom opakovacích škôl stala sa výlučne maďarčina. Raz už na nejakej škole zavedený maďarský jazyk ako vyučovací, viacej pozmenený byt už nemohol. Vo všetkých ľudových školách s vyučovacou rečou nemaďarskou muselo byt vyučovanie tak zariadené, aby nemaďarské deti na konci štvrtého roku v slove a písme zrozumiteľne sa vyjadrovaly maďarsky. Štátna podpora bola závislá na tom, jestli ako učiteľ vyučoval maďarčine.

Tak vyzeral v zásade a praksi maďarský jazykový zákon.

Ale i tie drobky, ktoré boly ponechané národnostiam v Uhorsku na poli jazykových práv, oči klaly maďarským politikom i celej maďarskej verejnosti.

Krátko pred vypuknutím svetovej váľky inscenovaná bola v maďarskom parlamente národnostná debata. Ministerský predseda gr. Št. Tisza zasiahol viackrát do debaty a dňa 20. februára roku 1914 vo 21. zasadaní snemu prehlásil medzi inými tieto pamiatné slová: "Národnostný zákon bol podstatne zmenený zákonmi vo více vzťahoch, a aj tie jeho dišpozicie, ktoré neboly pozdnejšie pozmenené zákonom, sú z väčšej časti zastaralé a preto neboly prevádzané a ani není možno ich previesť. Vývin polstoletý preniesol sa nad četnými ustanoveniami tohoto zákona. Nečakajte odo mňa, abych prevádzal také zákonné ustanovenia, ktoré boly životom prekonané. " Na toto rozhodné prehlásenie poznamenáva maďarský profesor, právnik dr Molnár, že sú neslýchané a že budia v mnohom smere obavu, keď člen vlády vyhlasuje, že nebude prevádzať zákon, ktorý je obsažený vo zbierke zákonov. To, čo ministerský predseda tak tvrdí a bezohladne vyhlásil pred širokou verejnosťou, nebolo nič nového pre národy žijúce pod maďarským jarmom. Zákon nikdy nebol prevádzaný, bol len zákonom papierovým, zbytočným, škodlivým a nepotrebným. Maďari ho považovali i v tomto spôsobe za škodlivý pre jednotný národný maďarský štát a preto odpierali všetky jazykové a národnostné práva Nemaďarom. Zo zásady maďarského národného štátu vyplývalo ako samozrejmá vec, že 1. na území maďarského štátu neslobodno trpieť žiadnu národnostnú politickú stranu ani žiadnej národnostnej politickej organizácia vôbec; 2. člen verejnej správy štátnej nesmel sa hlásiť ku žiadnej organizácii národnostnej; 3. úrady nepripustily užívaní národnostného jazyka ani vo styku s obecenstvom a tým menej vo vnútornej službe; 4. v župných výboroch nesmelo sa hovoriť národnostným jazykom, len výnimkou, a to so schválením ministerstva vnútra, vtedy, keď člen výboru neznal maďarského jazyka.

Slávny senát! Roku 1905 som prišiel ako zvolený člen zastupiteľského zboru do Lipt. Sv. Mikuláša. Prvý raz v tom zhromaždení začal som mluviť slovensky, ač znám maďarsky a mne, prosím, bolo zabránené v reči pokračoval. Predsedajúci župan mi odňal slovo a celá schôdzka skončila veľkým tumultom, lebo slovenski údovia zastupiteľského zboru ztropili veľký pokrik, že není dovolené slovensky rozprávať v župe, kde je 95 % obyvateľstva slovenskej národnosti. Taká, prosím, bola praks a sám som ju zakúsil na svojom tele. Kto maďarsky znal, musil hovoriť maďarsky v týchto zastupiteľských zboroch; 5. vyučovacím jazykom na štátnych a verejných školáci mohla byť na Slovensku len maďarčina. Tieto mnohonásobné útisky ospravedlňovaly sa ideou jednotného národného štátu maďarského a domnelým súhlasom svetovej politiky maďarského štátu. (Sen. dr Grosschmid [maďarsky]: Maďarské zákony byly nejliberálnější! ) Na papieri áno. Hneď vám to ukážem, ako to v praksi vypadalo.

Ako illustráciu tohoto útisku v bývalom uherskom štáte dovolím si predniesť niekoľko štatistických dát o stavu školstvá v Uhorsku.

V roku 1911 - 1912 bolo v Uhorsku všetkých ľudových škôl 16.635; z toho maďarských 13,199, čili 79,3 %, nemeckých 430, čili 2,6 %, slovenských 399 čili 2,4 %, rumunských 2.257, čili 13,6 % a srbských 271, čili 1,6 %. Keď teraz zrovnáme tieto percenta s percentom obyvateľstva podľa jazyka, vyzerá to takto: Maďarov bolo v Uhorsku asi 48 %, ale škôl mali 79,3 %. Slovákov a Nemcov bolo asi po 12 %, ale Slováci mali len 2,4 % a Nemci 2,6 % škôl. Teda takto vyzerala v praksi tá rovnoprávnosť a spravodlivosť jazyková na ľudových školách.

Učiteľských pedagogií bolo 90. Z toho maďarských 80, nemeckých 2, rumunských 4, rumunsko-madarských 2, srbských 2, slovenská ani jedna.

Stredných škôl na území terajšieho Slovenska nemali ani Slováci ani Nemci ani jednej. Maďari na tomto území naproti tomu mali vyše 50 stredných škôl a im rovnocenných ústavov.

Do maďarských ľudových škôl chodilo roku 1914 214.267 slovenských detí, a len asi 40.000 detí navštevovalo t. zv. slovenské ľudové školy, lebo i na týchto vyučovalo sa maďarčine 21 až 22 hodín týždne.

Na Slovensku bolo štatisticky zistené až 35 % analfabetov. Návšteva škôl bola špatná a vyučovalo sa len 6 až 7 mesiacov v roku. Roku 1810 nechodilo dľa úradnej štatistiky do škôl 32.000 detí na území terajšieho Slovenska.

Nebolo ani riadne kvalifikovaných učiteľov a obce si pomáhaly tak, že výučbu a výchovu detí sverovaly remeselníkom alebo roľníkom.

Správa na strednej škole, ba i v seminároch cirkevných netrpela uvedomelých žiakov slovenských. Kto sa hlásil k svojmu materinskému jazyku, bol zo škôl vylúčený a na celý život poznamenaný ako nebezpečný človek pre maďarský štát.

Na stredných školách maďarských študovalo okolo 6 až 7 tisíc slovenských študentov. Pre náš národ zachovalo sa z nich 100, najvyššie 200 žiakov. Dobrých 90 % žiactva pôvodu slovenského strácalo sa v maďarstve a stávalo sa zarputilými nepriateľmi slovenského národa, jeho jazyka a kultúry. Títo odrodili synovia národa viac nenávideli svoj národ ako rodní Maďari.

Pri prevrate našli sme na Slovensku z počtu asi päť sto profesorov len 20 profesorov Slovákov, ktorí ako tak ovládajú svoj materinský jazyk.

Mohli by páni z opozície namietať právom: Dobre, to bolo v minulosti, ale ako je teraz v Maďarsku? Veď i v Maďarsku vydali jazykový zákon duchu a podľa predpisov trianonskej zmluvy, ktorá stanoví práva minorít nástupníckych štátoch.

Áno, maďarská vláda volala v tomto zmysle rámcový zákon o minoritách i špeciálne nariadenia o školách.

Ale tento jazykový zákon o minoritách i k nemu vydané prevádzacie nariadenia stihnul ten samý osud, ako XLIV. zákonný článok z r. 1868: zostalí zákonom papierovým, zákonom zbytočným a mŕtvym.

A poďme zase ku školskej otázke v Maďarsku novom!

Minister školstva gróf dr Klebelsberg-Kuno vydal podrobnú úpravu o minoritných školách v Maďarsku, v ktorom sa predpisuje podrobne látka, počet hodín i predmety, v ktorých sa majú učiť nemaďarské deti na ľudových školách materinskému jazyku. Obežník vyšiel v úradnom časopise "Budapesti Kózlóny" č. 182 dňa 14. augusta 1925. Cudzina ši pomyslí, ako spravedlivo sa zachádza s minoritami v Maďarsku. Ale úprava táto nemá iného cieľu, len zaslepiť pomerov neznalé cudzozemsko.

Ministerské nariadenie je písané vlastne len pre cudzinu, ale nie pre minority v Maďarsku. Lebo v terajšom Maďarsku nemajú ani jednej jedinej slovenskej ľudovej školy s naukosledným jazykom slovenským, nemajú ani jednej mešťanskej, ani jednej strednej školy, ani jedinej odbornej školy, ani jedného učiteľského pedagogia. Zákon však a špeciálne nariadenia o týchto školách majú.

Vec má sa teda tak, že vy páni Nemci a Maďari máte u nás výtečné školy a podľa vášho náhľadu špatné zákony, v Maďarsku ale majú Slováci výtečné zákony a žiadne školy. (Výborně! - Potlesk. )

Keby platily v Maďarsku zákony Československej republiky, museli by mat Slováci v Maďarsku bývajúci 169 obecných škôl s 308 triedami, 6 mešťanských škôl s 117 triedami, 2 stredné školy s 28 triedami i učiteľský ústav so 4 ročníkmi.

V akom pomere dostali v našej republike škôl naši Nemci a Maďari na Slovensku?

Školská štatistika na Slovensku z rokov 1925-1926 má tieto dáta:

Stav ľudového školstva podľa národnosti:
škôl Tried Žiactva Žiakov v jednej triede
Slováci majú

2.687

4.482

208.758

46,50

Nemci majú

136

301

13.375

45,60

Maďari majú

685

1.298

65.142

50,01

(Sen. dr Grosschmid [maďarsky]: A koľko stredných škôl a univerzít? ) Tiež na to prijdem.

Meštianok majú:

Škôl Tried Žiactva Žiak v 1. triede
Slováci

99

520

24.636

473

Nemci

5

31

1.340

432

Maďari

19

74

2.539

282

 (Sen dr Grosschmid [maďarsky]: Nuž či vari aj táto štatistika má sa účel, aby sme si porozumeli? ) Do očí bijúcu pravdu vám chcem pripomenúť, aby ste nerobili krik a aby ste sa neponosovali na krivdy, ktorých niet. (Sen. dr Grosschmid [maďarsky]: Ja nekričím, mluvím-li! )

Do očí bijúce je zrovnanie percentuálneho pomeru deti podľa jazyka na ľudových školách k pomere ku počtu škôl.

Detí podľa národností na ľudových školách je roku 1925 až 1926: slovenských deti 80,2 %, škôl majú 74,7 %; maďarských deti je 15,1 %, škôl majú 19 %; nemeckých je 2,9 % deti, škôl majú 3,8 %; ruských deti je 1,8 % a škôl majú 2,5 %.

Stredných škôl je dnes na Slovensku: slovenských 47 s 362 triedami a 12.771 žiakmi, na jednu triedu pripadá 35,2 žiakov; maďarských je 7 stredných škôl s 77 triedami a 3.104 žiakmi, na jednu triedu pripadá 40,3 žiakov; nemeckých stredných škôl sú 3 s 35 triedami a 1.200 žiakmi, na jednu triedu pripadá 34,3 žiakov.

Ne stredných školách študuje na Slovenku z celkového počtu obyvateľstva každý 161 Čechoslovák, 119 Nemec a 223 Maďar.

Nemci tvoria na Slovensku 4,87 % obyvateľstva a škôl majú 6,4 %.

Učiteľských ústavov na Slovensku je: slovenských 13 s 52 ročníkmi a 1.625 žiakmi, 30.6 žiakov pripadá na jednu triedu, maďarských je 1 s 4 ročníkmi a 104 žiakmi, 26 žiakov pripadá na jednu triedu, ruských je 1 so 4 ročníkmi a 122 žiakmi, 30.5 žiakov pripadá na jednu triedu.

Tieto štatistické dáta ukazujú, že na poli školskom dosiahly minority na Slovensku takého stupňa práv, akého nemajú v Maďarsku a ktorým zabezpečuje kľudný kultúrny vývoj, kdežto naši Slováci v Maďarsku odsúdení sú k národnej pomalej smrti. Je náramne charakteristický výklad o tlačovej slobode úradu min. predsedu v Maďarsku. Roku 1923 istý pán M. D. z Bekéšskej Čaby, kde žije 40.000 Slovákov, žiadal za dovolenie, aby smel vydávať "Slovenské Noviny". V Pešti vychodil vtedy slovenský časopis "Slovák emigrant", vydávaný vládou. Vláda dala zmeniť tento názov časopisu na "Slovenské Noviny" a Ďorkovičovu žiadosť zamíetli z toho dôvodu, že pod týmto menom vychodí v Budapešti týždenník, ktorý úplne uspokojuje nároky obecenstva slovenského v Maďarsku. Podpísaný je za maďarské kráľovské prezídium ministerskej rady čís. 7.375 M E/III zo dňa 16. októbra 1923. Angyán, min. radca, prednosta tlačového odboru. (Sen. dr Grosschmid [maďarsky]: Jaký to má ciel, že nám ta vyčítate? )

Prosím Slováci nemajú v Maďarsku ani jedného svojho časopisu, kdežto Maďari u nás ich majú 51. Tak vypadá sloboda tlače v litere zákona a vo skutočnom živote.

Pán kolega sa pýtal, aký cieľ majú tato dáta. To, pánovia, my sme vám už spomenuli, stále v novinách a na schôdzach mluvíte o tisku minorít u nás. Ja vám ukazujem, ako vyzerá ten útisk v štáte susednom, ktorý je celkom toutiež zmluvou zaviazaný plniť práva spôsobom stejným. (Sen. dr Kovalík: Nech Slovákov z Maďarska sem presťahujú a Maďari nech idú do Maďarska! Nech sa to zmení! Veselosť. ) Na počiatku reči som podotknul, že náš jazykový zákon tým, že stanoví zásadu štátneho jazyka československého, pripadá príkrým. Ale nariadenie k nemu práve vydané všetku túto príkrosť zmierňuje, lebo presne, jasne, určite a podrobne ustanovuje pre všetky odbory štátneho života, kde má svoje právo minoritný jazyk. Vieme dobre, že vy, pánovia z opozície, využijete svojho práva do poslednej litery. Ale ak by sa našiel niekde úradník, ktorý by vám tohoto práva odpieral, naše súdy vám ho iste prisúdia.

Čo vám priznáva naša vláda, priznáva vám to bez úskoku, poctive a statočne. Boli by sme šťastní, keby sa takto pokračovalo s našimi minoritami v iných susedných štátoch.

Vy páni z nemeckej a maďarskej opozície mate právo domáhať sa maximá práv zaručených trianonskou smluvou, našou povinnosťou je a bude určiť hranice tohoto dožadovaného maxima práv. Zdá sa, že požadujete, aby v našom štáte povstalo toľko štátnych jazykov, koľko je v ňom minorít. Vláda našej republiky vydaním prevádzacích nariadení k jazykovému zákonu postupovala účelne, čestne a spravedlive. (Potlesk. )

Předseda: K slovu je přihlášen pan sen. dr Heller.

Sen. dr Heller (německy): Slavný senáte! Dovolte, abych se zase vrátil k předmětu našich porad. Máme zde dnes promluviti o událostech, které se v době mezi 2. a 5. březnem odehrály v Kalových Varech a Rybářích. Jak se věc měla, vylíčil zde včera již můj přítel Löw. Proti tomuto stavu věcí postavil tedy pan ministr vnitra, jehož nepřítomností dnes živě lituji, jiné vylíčení stavu věci, patrně to, které mu dala policie v Karlových Varech. Zde stojí jedno tvrzení proti druhému. Odmítáme s veškerou rozhodností, že se s nějaké strany, se strany demonstrantů, udála sebe menší tak zvaná nezákonitost, pokud policie nezasáhla, ačkoli nebylo jakékoli i sebe menší příčiny, ačkoli před tím správce policejního komisařství v Karlových Varech pan dr Wotava průvod povolil. Je naprosto nepravdivé a vymyšleno, že proti policii bylo házeno kamením, je nepravda a vymyšleno a vychází jen z národně-socialistické mentality pana ministra, že by někdo byl na policii volal "čechisches Gesindel" anebo "čechische Hunde". To se konstruuje dodatečně, aby rozdmýchán byl národnostní furor proti lidem v Karlových Varech. Rovněž tak je nepravda, že jeden strážník a jeden revírní inspektor byli odzbrojení a skutkem napadeni. Je nepravda, že si důvěrník Plodek strhl svoji pásku - byl pořadatelem - a že se zúčastnil výtržností. Naproti tomu potvrzuje se úplně tvrzení, že dělník Siegel byl ve vězení ztýrán. Pan ministr řekl, jak by bylo možno ho ztýrati, když seděl se šesti jinými osobami v téže vězeňské místnosti? Je to zase taková mladá dívka, ten pan ministr, která neví, co je lajtnant. Zase takový, který se staví tak naivním, abych neužil jiného slova, jakoby policie v policejních místnostech neměla příležitosti někoho ztýrati, chce-li ho ztýrati. Byl tam dopraven a tázal se strážníků: Proč mne zavíráte? Na to se strážníci na něho vrhli s obušky a ztýrali ho na hlavě tak - bylo to 2. března - že ještě 5. března můj soudruh Löw, když tohoto muže vyhledal u soudu, mohl konstatovati bouli na jeho hlavě. Ale je to tak jako u pana ministra Stříbrného: Nikdo na tom nemá viny, také boule na hlavě jsou náhodou, jsou vis major, tak jako neštěstí výbuchem v Praze je vis major, je náhodou, za kterou nikdo nemůže. Tak ubohý Siegel může připisovati své boule na hlavě této vis major, nějaké nešťastné náhodě, jestliže si je podle mentality kolegy Macků nezpůsobil sám, aby potom mohl čníti zodpovědnou policii. Přímo klasickým je tvrzení pana ministra, že slavnostní pohřeb onoho zemřelého hasiče v Karlových Varech musel býti zakázán, poněvadž tam byla vydána tato výjimečná opatření. Pan ministr to zde tvrdí a ani neví, že výjimečná opatření byla vydána pro Rybáře a že hasič byl pochován v Karlových Varech, kde vynímečných opatření vůbec nebylo. Takovéto zcela příkré a zcela neuvěřitelné - chci se vyjádřiti velmi mírně - nepřesnosti přednáší zde pan ministr.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP