Ako som sa bol už zmienil, v debate o mierových smluvách mimo zpravodajov a ministra našli sa len dvaja rečníci, ktorí dotkli sa naších reparačných povinností. Prvým z nich bol p. posl. dr Karol Kramář, ktorý vo schôdzi Revolučného Národného shromaždenia dňa 30. septembra 1919, podľa stenografického protokolu, zmienil sa o reparáciach doslovne takto: "Rozumí se samo sebou, že tak, jako jsme na mírové konferenci společně pracovali s přítelem Benešem ve věcech politických, tak jsme také pracovali ve věcech hospodářských, že tedy stejně za všecko, co se stalo, béřeme plnou odpovědnost. (Slyšte!) Byl velký a těžký boj, který jsme měli o finanční zatížení. To, musím říci, byl jeden z nejtěžších bojů, které jsme bojovali, a v této příčině ovšem musíme si přiznati, že nebylo možno jinak, než abychom na sebe jisté oběti vzali. Myslím, že je to jen spravedlivé a není možno odporovat, když vám na druhé straně spojenci řeknou: ťVy máte přece svobodu, vaše země nebyla hospodářsky zpustošena jako jiné státy, a když vezmeme to, co platí například skotský nebo anglický každý člověk, a to, co platíte vy, je to takový nepoměr, že přece jen osvobozené státy na náklady války musí také přispívati.Ť Já s celým klidem za celou delegaci mírovou mohu říci, že podmínky hospodářské, jak vám je přinášíme, můžeme s klidem schváliti (Slyšte!) a doufám, že je Národní shromáždění schválí. My v delegaci dělali jsme, co jsme mohli."

Toto sú slová p. dr Kramářa, ktorými hájil ustanovenia mierových smlúv o reparačných povinnostiach naších vôbec a o t. zv. liberačnom poplatku zvlášte. Pripomínam, že v tejto dobe rečníkova strana bola už v opozícii. Dnes, keď je táto strana súčiastkou vládnej väčšiny, keď minister exponovaný touto stranou do vlády odhlasuje vďaku našej delegácii v Haagu za úspešnú jej prácu vo veci reparácií, v tej samej dobe tlač tejto strany s cynickým výsmechom útočí na vedenie našej zahraničnej politiky pre udajné neúspechy v Haagu. Je to príznačný ľudský dokument k charakterizovaniu mravov, aké zavládly v čsl. politickom živote.

Práve tak, ako do falošného svetla stavia sa so strany určitých pánov vznik t. zv. liberačného poplatku, práve tak do falošného svetla radi by postavili skutočnú situáciu našu vtedy, keď sme ratifikovali mierové smluvy.

Ako sa veci maly vo skutočnosti, uvediem slová nebohého dr Rašína, ktorého povolanosť vynášať úsudky v otázkach štátno-hospodárskych snáď nikto z nás nebude popierať a ktorý u príležitosti debaty o ratifikácii mierových smlúv v Revolučnom Národnom shromaždení, na schôdzi dňa 7. novembra 1919 - ačkoľvek bol v opozícii - nasledovne doslova povedal: "Politicky přirozeně nemůžeme nic jiného dělati, než tuto smlouvu schváliti. Schválíme ji proto, poněvadž nám dává svobodu, náš samostatný stát, schvalujeme ji proto, poněvadž jsme si vědomi toho, že snad je to lépe pro nás, že nám čtyřdohoda nic nedala, že snad je to lépe pro nás, když budeme postaveni před problém, abychom si stát vybudovali sami, abychom všechny ty rány, které válka zasadila, hleděli zhojiti sami. Bude nám to snad jako národu, jako státu zdravější, jestliže se budeme učiti hned na počátku svého samostatného života, nespoléhati na nikoho jiného, nýbrž spoléhati jedině a pouze na sebe. Politicky budeme vždycky vděčni těm, kteří nás svobodným národem pomáhali udělati, ale jinak ve vybudování svého státu a specielně v hospodářském vybudování svého státu musíme býti jasni jednoho: že nikdo na světě nám nic nedá, že tato všechna opatření, která zde byla učiněna, nejsou nám příznivá, že budeme museti zápasiti velmi těžce dále a že nemůžeme očekávati, že bychom příliš mnoho proti tomu, jak jsme si představovali toto hospodářské naše osamocení, vyhráli".

Áno, veľactení pánovie a dámy, je fakt, že šli sme do svojho samostatného štátneho života pri vedomí, že budeme musieť znášať značné obeti, vzniklé likvidovaním vojny, vzniklé reparačným problémom. Bol to p. kol. dr Hajn, ktorý už dávno v patričnom parlamentnom výbore naliehal na to, aby určitá položka, odpovedajúca približne amortizovaniu 30 miliárd Kč reparačného dlhu, bola preliminovaná vo štátnom rozpočte. Že sa tejto žiadosti, iste že pochopiteľnej žiadosti p. kol. dr Hajna nevyhovelo, sluší pričítať hlavne vývodom zástupcu ministerstva financií, ktorý bol opačného názoru a ktorý sa obával, že by cudzina videla, že Československo má už reparačné platy preliminované a že tedy platiť môže.

Slovom, po ukončení vojny žiadnemu seriéznemu československému politikovi ani sa len nesnívalo o tom, že platobné povinnosti reparačné boly nám uložené len zo žartu, že tedy s nima počítať nám netreba. Mierové smluvy schválili sme v plnom vedomí toho, že ukládajú nám ťažké finančné záväzky a schválili sme ich bez toho, že by nám bolo len napadlo, že ich budeme pokladať za bezcenný kus papieru, ktorého dbať netreba.

Je veľmi pozoruhodné, že do ťaženia proti haagskym ujednaniam prihlásila sa i jedna slovenská politická strana, strana ľudová. Chcem však upamätať našu verejnosť, že bol to práve vodca tejto strany, ktorý v tej dobe, keď maly sa formulovať naše reparačné povinnosti, pod pasom vystaveným mocnosťou, s ktorou boli sme práve vtedy vo spore, vystaveným na falošné meno, vydal sa do Ríma a do Paríža, aby v tejto osudnej, rozhodujúcej dobe u vedúcich politických osobností na západe diskreditoval Československo ako štát národnostného utláčania, ktorý v tomto smere ničím sa nelíši od bývalého Rakúsko-Uhorska. Podľa vykonaného úradného šetrenia tento pán v onej chúlostivej dobe propagoval v Paríži pravde neodpovedajúcu zprávu, že Česi utlačujú Slovákov. Bez otázky prispel tým svojím polienkom na oheň tej propagandy, ktorá usilovala o čo najhoršie politické mierové podmienky pre náš štát a ktorá dozaista neobyčajne sťažila prácu naších vyjednávačov na mierovej konferencii. Snáď vtedy pán posl. Hlinka ani si neuvedomil, v akej silnej miere táto jeho extratúra nepriaznivo pôsobiť môže pre nás práve na hospodárske mierové podmienky. Mám tu pri ruke tlačivo francúzskeho parlamentu, ktorý obsahuje zprávu francúzskeho poslanca pána Danielou, ktorý menom zahraničného výboru referoval parlamentu o mierovej smluve trianonskej. A ačkoľvek v tom výbore zasedali veľmi mnohí iskrenní priatelia Československa, ako pán Barthou, predseda výboru, ďalej páni Briand, Colrat, Barthélenny, Paul-Boncour, Tardieu, Viviani atď., predsa len v zpráve javí sa nepriaznivý dojem, ktorý pre náš štát spôsobil parížsky výlet pána posl. Hlinku. V zmienenej zpráve zahraničného výboru francúzskeho hovorí sa o veľkých protivách československých a zpravodajca pýta sa, či bolo správné utvoriť Československo v tých hraniciach, aké stanovené sú mierovou smluvou. (Slyšte!)

Tieto podrobnosti zviedol som k charakterizovaniu legitimácie útočenia určitých naších politických strán proti haagskemu ujednaniu.

Jeden z ťažkých záväzkov trianonského mieru pre náš štát obsahuje článok 250. trianonskej mierovej smluvy, ktorý dovolím si citovať, lebo stal sa základom nároku Maďarska proti nášmu štátu. Tento článok znie nasledovne: "Výnimkou z ustanovenia článku 232, a prílohy ku IV. oddielu nie sú majetok, práva a záujmové účastenstvá maďarských príslušníkov alebo spoločností podriadených ich dozoru, pokiaľ sú na území býv. mocnárstva rakúsko-uhorského, podrobené žiadnemu záboru a zpeňaženiu daným v oných ustaveniach. Tento majetok, práva a záujmové účastenstvá vydané budú oprávneným, sprostené súc všetkých opatrení toho druhu a každého iného opatrenia, ktoré stalo sa o nakladaní, vnútornej správe alebo sekvestrácii od 3. novembra 1918 až do tej doby, keď táto smluva nadobudne pôsobnosti. Budú vydané v stave, v akom boly, keď opatrenia, o ktoré ide, sa staly. Reklamácie činené stranami maďarských príslušníkov predložené budú smiešanému súdu, zmienenému v čl. 239."

Ako vidieť, je to záväzok, ktorý povahou veci dotýka sa v prvom rade záujmov slovenských. Týka sa nárokov tých maďarských veľkostatkárov, ktorí, optujúc pre Maďarsko, mali svoje majetky na Slovensku a ktorým tieto majetky podľahly našej pozemkovej reforme.

Pán minister zahraničných vecí zmienil sa vo svojom výklade, že západo-evropská verejnosť zo značnej časti, tiež medzinárodná veda právnická - už svojou podstatou vždy konzervatívna, niekedy i aristokratická - a priori chovaly a chovajú sa odmietave k pozemkovým reformám v štátoch Malej Dohody, v Poľsku alebo v Baltických štátoch. A tu, rozumie sa, propaganda maďarských veľkostatkárov, nota bene priamo alebo nepriamo podporovaná i jednou politickou stranou slovenskou, ľudovou stranou, musela len zaťažovať a podlamovať boj, ktorý náš zahraničný úrad viedol práve v tejto veci na medzinárodných fórach. Iste že páni maďarskí aristokrati plesali, keď so slovenskej ľudovej strany hlásaná bola téza, že pozemková reforma je krádežou, keď v záujme maďarských veľkostatkárov posielané boly memorandá rozličným vyslanectvám cudzích štátov v Prahe, ktorými naša pozemková reforma bola denuncovaná, častokrát takými jednotlivcami, ktorí z pozemkovej reformy ťažili najviac. Treba k tomu kus odvahy, sťažovať si na haagske ujednanie ako na nepriaznivé pre náš štát tými ľuďmi, ktorí urobili všetko možné, aby podopreli nároky maďarských optantov.

Proti haagskemu ujednaniu určitá naša žurnalistika útočí i z toho dôvodu, že vraj musíme platiť do reparačného fondu. Ja sa pýtam, či by bolo pre náš štát dôstojnešie, keby sme síce nič neplatili do reparačného fondu, ale keby sme museli následkom nášho záväzku podľa 250. článku mierovej smluvy platiť priamo maďarským veľkostatkárom náhradu za zabrané statky pozemkovou reformou? Tak ako ujednalo sa v Haagu, od teraz maďarské poplatníctvo bude platiť nepriamo maďarským veľkostatkárom náhradu za škodu, ktorú utrpeli pozemkovou reformou u nás, v Rumunsku a v Juhoslávii. Kto nechce vedieť, čo táto vec znamená, tomu snáď otvorí oči onen výkrik maďarskej opozície, ktorý o haagskych ujednaniach volá, že vyhrala to Malá Dohoda a maďarský veľkostatkári a platiť to bude chudobný ľud maďarský. Ja by som k tomu pripojil, bez toho, že by som sa chcel miešať do vnútorných vecí maďarskych, že vyhral to chudobný ľud československý, ale žiaľ, platiť to bude chudobný ľud maďarský.

Ostatne pri tejto príležitosti s potešením vzali sme na vedomie prehlásenie maďarského min. predsedu grófa Bethlena, ktorý, navratiac sa z Haagu, povedal v Budapešti, že tie ujednania, ktoré Maďarsko uzavrelo v Haagu a ktorými eliminovaný bol celý rad sporných otázok, medzi Maďarskom a Malou Dohodou utvorily novú atmosféru, v prvom rade v ohľade hospodárskom. Jestli ale - hovorí Bethlen - budeme pracovať na ďalšom zlepšení tejto atmosféry, snáď prijde i doba, že jej ovocie užívať budeme i na poli politickom.

Ja som presvedčený o tom, že je v záujme celej strednej Europy a všetkých jej národov, aby k tomuto sblíženiu došlo, je to i v záujme Maďarska, lebo sblíženie jeho s Malou Dohodou pre jeho zem a ľud bude bez otázky výhodné, práve tak ako by to prospelo i súsedom Maďarska.

Je zatajovanie skutočnosti a zkresľovanie situácie, jestli u nás sa hlása, že náš štát dostal najmenšiu sľavu z jeho reparačných povinností. Nemecko dostalo sľavu so 132 miliárd zlatých marek na 38˙017 miliárd, tedy menej než na jednu tretinu pôvodne stanoveného obnosu. Sľava u Juhoslávie, Rumunska, Polska a Itálie činí priemerne u každého tohoto štátu 10.5 miliárd Kč, kým u nás obnáša ona 27 miliárd Kč. A keď je faktom, že menovaným malým spojencom preminutá bola liberačná taxa, kdežto u nás len snížená, nesmieme pustiť so zreteľa, že my dostali sme najhodnotnejšie statky z býv. Rakúsko-Uhorska a že náš liberačný poplatok pri mierovom jednaní, z dôvodov nepomerne slabších obetí naších pri boku spojencov a menších ztrát válečných, bol stanovený najvyšším. Jestli v Haagu docielili sme síce uznanie práva na reparáciach, ale len v malom procente, nezabúdajme na tú okolnosť, že Rumunsko po celú dobu Youngovho plánu dostane len 20 milionov zlatých mariek na reparáciach, ačkoľvek vojna spôsobila tam ohromné devastácie a Rumunsko vyjde z celého likvidovania vojny opravdu veľmi zle.

Nemôžeme ináč, len vysloviť svoje poľutovanie nad tým, že istá časť našej žurnalistiky v tejto dobe opravdu nerozvážne, v nerozvážnych článkoch pertraktuje niektoré otázky z reparačného problému, ktoré ešte sú neriešené. Sú to síce otázky podradnejšieho druhu, ale spôsob, akým sa u nás píše, môže predsa len naše záujmy vážne poškodiť. Je to obzvlášte otázka rozdelenia fundácií, dotknutá v 249. článku trianonskej smluvy, ktorá medzi nami a Maďarskom definitívne riešená má byť v najbližšej dobe v Paríži. Môžem ubezpečiť pánov kritikov, že podľa informácií, ktoré získal som si z hodnoverného miesta, i na túto vec sa myslelo a že naší zástupci v Haagu výslovne rezervovali si svoje stanovisko k tejto veci.

Ako som už v úvode svojej reči spomenul, k posúdeniu našej situácie vo veciach reparačných nestači jedine výsledky v Haagu. Musíme si sostaviť celý účet. Jestli tento účet sostavíme, výhody v Haagu sú dokonale zrejmé. U nás sa to však nesrovnáva, ba dokonca zanedbáva sa srovnávať dve poloviny nášho účtu, jednu s Rakúsko-Uhorskom, druhú so spojencami. Nikomu z tých pánov, ktorí nariekajú nad udajným nepriaznivým výsledkom v Haagu, nenapadlo porovnať, koľko nás stála vojna v Rakúsko-Uhorsku a koľko nás stála po boku spojencov. Nikto ešte z oných pánov nevypočítal, koľko z nás vyždímali daní, vybrali ľudí, odviezli potravín a surovín, vzali kovov a zvonov k boju proti spojencom. Áno, keby u nás tu doma bolo vypuklo skutočné povstanie, ktoré bez otázky vojensky pomohlo by prospieť spojencom, vtedy naše nároky na reparácie dostaly by sa do celkom iného svetla. Ale pokiaľ dodávali sme statky a životy Rakúsko-Uhorsku, dohode mohlo byť ľahostajné, či sme ich dodávali dobrovoľne a či nie.

A ja by som spomenul tu ešte jednu zaujímavú okolnosť. Prezident Masaryk vo svojej "Svetovej revolúcii" uviedol onen pre nás vysokodôležitý a nám sympatie svetovej verejnosti získavajúci fakt, že naše zahraničné vedenie rozhodlo sa, aby Čechoslováci viedli vojnu sami za svoje peniaze. Je zaujímavé, koľko na túto vojnu, na jej náklady priniesli sme na peniazoch my, ktorí zostali sme doma, a koľko na ňu prispeli chudobní zajatci v zajateckých táboroch svojími mozoľnými sbierkami. Srovnanie bolo by tu zahanbujúce. Dr Šámal vo svojích spomienkach píše, že ako ťažko sháňal u nás sbierky, dávali len tí najchudobnejší, a tí bohatší sa báli, aby nejakou tou korunou na sbierku nekompromitovali sa pred rakúskou vládou, že prispeli na zahraničnú revolúciu. Preto rozumieme ich dnešnému ťaženiu proti haagskemu ujednaniu. Nebolo im príjemné dávať niečo na válečné náklady spojencov predtým, a nie im je to príjemné ani dnes. (Výborně! - Potlesk.)

Sú jednotlivci, ktorí z priehľadných dôvodov hovoria o našom diplomatickom neúspechu v Haagu, ktorí tvrdia, že prestiž nášho štátu v medzinárodnom svete ďaleko nie je taká, aká bola v prvých rokoch po vojne. Ja dovolil by som si na takéto pravde naprosto neodpovedajúce tvrdenie poukázať na nasledujúce. Vtedy, keď uzavreté boly mierové smluvy, bolo nutno ich ratifikovať parlamentmi všetkých tých štátov, ktoré boly signatármi týchto smlúv. Parlamenty päť veľmocí a trinásť iných mocností prejednávaly tieto smluvy v svojích parlamentoch a v parlamentných výboroch, smluvy, v ktorých štatuovala sa naša štátna samostatnosť a ustálily hranice nášho štátu. V osemnásť parlamentoch jednané bolo a pochopiteľne i mohlo byť jednané aj o naších vnútorných pomeroch tak, ako som to spomenul o raporte francúzského zahraničného výboru, o raporte nám snáď najnaklonenejšieho parlamentárneho sboru zahraničného v onej dobe. Už tento fakt mohol by dať hodne rozmýšľať oným kritikom, ktorí tak ľahko hovoria o poklese prestiže nášho štátu. Bol som svedkom toho, že ešte počiatkom marca 1920, keď už maly byť definitívne ustálené podmienky mieru s Maďarskom, učinený bol posledný vážny pokus zmeniť hranice Slovenska, ktoré videli sme v prezatýmnom rozhodnutí veľkých spojencov zo 7. júna 1919, v náš neprospech, ba snáď vôbec znova postaviť otázku rozdelenia býv. Uhier.

Bol som v tej dobe spolu s vládnym radcom Štefanom Janšákom v Paríži a dr Osuský vyzval nás vybrať sa hneď s ním do Londýna, kde na konferencii veľvyslancov vtedajší italský ministerský predseda Nitti veľmi rozhodne zaujal stanovisko v prospech Maďarska. Áno, po dlhý čas bola otázka hraníc Slovenska predmetom rozhodovania a dohodovania sa veľmocí. Taká bola naša prestiž v mezinárodnom svete v dobe sjednávania mierovych smlúv.

Ja však dovolím si tvrdiť, že stálo to 10 rokov úporného boja, aby octli sme sa v situácii neprirovnateľne priaznivejšej, než tomu bolo pôvodne. Bola to iniciatíva a umný ťah nášho vedenia zahraničnej politiky, oná dohoda s Itáliou, podľa ktorej usilovalo sa o škrtnutie požiadavku zaplatenia štátnych statkov a nič na veci nemení ani nie je na úkor našej prestiže, že táto naša iniciatíva mala za následok škrtnutie tejto zaviazanosti aj u ostatných cesionárskych štátov Rakúsko-Uhorska.

Aby konečne bolo jasno, ako hodnotia nie domáci kritikovia, ale odpovedné kruhy veľkých mocností - naše dnešné postavenie v medzinárodnom svete, uvediem nasledujúci charakteristický prípad, ku ktorého predneseniu autoritatívne som zmocnený.

Pri ukončení haagskej konferencie francúsky minister Chéron obrátil sa v komisii k naším delegátom dr Benešovi a dr Osuskému a Československo pred zástupcami 5 veľmocí ocenil týmito slovami: "Za desať rokov svojou politikou docielili ste takých úspechov, vykonali ste takú prácu, že dostali ste sa do pozície veľkého národa a veľkej mocnosti." Ja ovšem nechcem tu robiť z tohoto prehlásenia nejaké velikášstvo, chcem tým jednoducho reagovať proti tomu, čo tak nereelne vykladá sa v našej žurnalistike, ako by sme zahraničnou politikou našej republiky utrpeli na prestiži.

Nepredpojatý a objektívny pozorovateľ musí uznať, že boj, ktorý viedli naší odpovední riaditelia zahraničnej politiky po celých 10 rokov likvidovania vojny, bol boj veľký, a keď uváži všetky tie ťažkosti, s ktorými stretávali sa vonku, všetky tie prekážky, ktoré boly im kladené tu u nás doma, bez ohľadu na to, že to záujmom štátu škodí, všetky tie osočovania., na ktoré v najvyššom záujme verejnej veci nemohli reagovať - vtedy musí uznať, že to bol boj nielen veľký, ale že to bol boj i hrdinský. (Výborně! - Potlesk.)

Týchto 10 až 20 rokov našej historie po vojne iste že historikovia pokladať budú za periodu veľkú, vysoko významnú pre ďalšie osudy nášho národa. Sú len k poľutovaniu tí, o ktorých už dnes tušíme, že v tejto historii nebudú mať veru zástoj závidenia hodný.

Ministerská rada vysloviac jednomyseľne vďaku naším zástupcom v Haagu, vykonala len svoju povinnosť, lebo tlumočila mienenie všetkých tých občanov republiky, ktorým skutočne záleží na blahu štátu a jeho ľudu. Ja ako Slovák vyslovujem tu svoje potešenie a srdečnú radosť nad tým, že spolupracovník nášho ministra zahraničia, rodák môjho kraja bielohorského, dr Štefan Osuský, mal v tomto úspešnom boji tak krásnu účasť. (Výborně! - Potlesk.)

Obzvlášte my Slováci dobre cítime, o čo sa tu jednalo, akého značného dosahu boly v otázke práve záujmy Slovenska a jeho ľudu, a preto nemôžem ináč, než s vďakou vziať v známosť výklad pána ministra zahraničia. (Výborně! - Potlesk.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Přerušuji projednávání tohoto odstavce, jakož i pořadu dnešní schůze.

Před ukončením schůze učiním ještě některá presidiální sdělení.

Dovolené dal jsem: na dnešní schůzi pp. posl. Babelovi, Baršovi, Čižinské, Hadkovi, Haiblickovi, Höhnelovi, Hodinové, Klimentovi, Kubačovi, Rjevajovi, Sedorjakovi, Śliwkovi, Steinerovi, Vallo, Zápotockému - vesměs pro neodkladné záležitosti; na tento týden posl. Rázusovi pro úmrtí v rodině, a posl. dr Kramářovi pro cestu do ciziny.

Došlo oznámení o volbě ve výboru. Žádám o přečtení.

Zástupce sněm. tajemníka dr Mikyška (čte):

Rozpočtový výbor ve schůzi dne 31. ledna 1930 zvolil dalším, třetím místopředsedou posl. Rýpara.

Místopředseda Roudnický (zvoní): Podle usnesení předsednictva navrhuji, aby se příští schůze konala zítra v úterý dne 4. února 1930 v 10 hod. dopol. s

Nevyřízené odstavce pořadu 13. schůze.

Jsou proti tomuto návrhu nějaké námitky?

Není jich. Návrh můj jest přijat.

Končím schůzi.