Předseda dr Staněk.

Místopředsedové: Taub, Roudnický, Stivín, Špatný, Zierhut.

Zapisovatelé: Marek, Petrovič.

228 poslanců podle presenční listiny.

Členové vlády: předseda vlády Malypetr; ministři dr Beneš, dr Dérer, dr Trapl.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha; jeho zástupci Nebuška, dr Mikyška, dr Záděra.

Předseda dr Staněk zahájil schůzi v 10 hod. 10 min. dopol. a konstatoval, že sněmovna je způsobilá jednati.

počátkem schůze: odpovědi tisk 2749 (I až III).

Předseda (zvoní): Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest:

1. Rozprava o prohlášení ministra financí, učiněném ve 344. schůzi posl. sněmovny dne 26. října 1934, a o prohlášeních předsedy vlády a ministra zahraničních věcí, učiněných ve 345. schůzi sněmovny dne 6. listopadu 1934.

Budeme pokračovati v rozpravě započaté ve včerejší 345. schůzi sněmovny.

Lhůta řečnická jest 60 minut.

Přihlášeni jsou ještě řečníci: na straně "proti" pp. posl. Onderčo, Zápotocký, dr Hodáč, Dvořák, Babel, Čižinská; na straně "pro" pp. posl. Bergmann, Kaufmann, dr Macek, dr Nosek, dr Zadina, dr Stránský, Zierhut, Eckert, Chobot, Dubický, Hrušovský, dr Winter.

Uděluji slovo prvnímu řečníku "proti", panu posl. Onderčovi.

Posl. Onderčo: Slávna snemovňa! Predložené sú 2 exposé tomuto parlamentu. Exposé pána premiera vlády a exposé zahraničného ministra, aby jednotlivé politické strany ústy svojich rečníkov k týmto dvom výkladom zaujali svoje stanovisko.

Nech mi je dovolené, aby som hneď na začiatku svojich skromných poznámok konštatoval, že naša strana, strana slovenská ľudová na teraz v tejto debate nemiení zaujať stanovisko k výkladu pána ministerského predsedu, ačkoľvek, uprímne rečeno, bolo by trochu lákavé, aby sme na to, zvlášť na jeho niektoré body, reagovali. Ale považujem za potrebné, aby z našej strany venovaná bola náležitá pozornosť výkladu pána ministra Beneša.

My, ako slovenská strana, snáď bude mi dovolené, aby som doložil: My, ako slovenskí nacionalisti, nikdy sme sa netajili tým, že voči úradnému vedeniu našej zahraničnej politiky zaujali sme vždy veľmi loyálné stanovisko. Nikdy sme nekladli, a myslím, ani nebudeme klásť ťažkosti úradnému vedeniu našej zahraničnej politiky. To vyplývá z nášho kladného stanoviska, ktoré naša strana zaujíma v otázke tohoto štátu.

My nikdy nemôžeme byť na toľko opoziční, aby sme búrali tento štát, ktorý považujeme za svoj. V tomto ohľade my máme, by som povedal, istú svoju politickú tradiciu v tomto parlamente. Neráčte zabúdať na to, že v r. 1927, keď naša strana vstúpila do vlády, hlavný dôvod tohto našeho vstúpenia má sa hľadať nie vo vnútorno-politických otázkach, ale hlavný dôvod, že sme v r. 1927 do vlády vstúpili, bol skutočne zahraničný a patriací do politiky zahraničnej.

Usudzovali sme, slávna snemovňa, že je potrebné, aby r. 1927 naša strana bola vo vláde (Různé výkřiky. - Předseda zvoní.), keď sa jednalo o rothermereiádu. Či sa páči alebo nepáči, či niektorí páni z prítomných, zvlášť páni, ku ktorím patrí aj minister zahraničia, sa na to dívajú reelne alebo nereelne, či sa cynicky posmievajú alebo nie, odpusťte, nás v tejto našej politickej linii mýliť nebudete. (Výborně!) My hovoríme otvorene, my hovoríme uprímne, zvlášte preto, poneváč si nedovoľujeme žiadné žarty dneska, keď vám tu váš minister, v prvom rade váš straník, konštatoval, že zahraničná situácia v Europe je veľmi vážna. (Tak je!) My veľmi dobre vieme, že v politike je ťažko hovoriť o povďačnosti. Povďačnosť je niečo zriedkavého vo spoločenskom živote, v politike vôbec o povďačnosti reč byť nemôže. Hovorím to preto, lebo nie z našej viny sa to stalo, že r. 1929 po prevedení politických volieb, keď sa jednalo o utvorenie novej vládnej väčšiny, vtedy naša strana bola pominutá a rozhodujúci činitelia tohoto štátu považovali za potrebné, aby účasť našej strany vo vláde sa nahradila skupinami dvoch politických strán nemeckých, a stalo sa to, že tento štát československý dnes de facto má väčšinu českonemeckú. (Výkřiky posl. dr Markoviče.) Pane dr Markovič, rozdiel bol v tom, keď my sme boli vo vláde, vtedy nemeckí agrárníci sami boli vo vláde (Posl. dr Markovič: A kresťanskí socialisti! - Předseda zvoní.), áno, a kresťanskí socialisti, ale dneska sa výslovne stalo z iných dôvodov, že sme boli vytlačení, poneváč nadišiel kurs vo vnútornej politike Československej republiky, kurs marxisticko-socialistický, a preto sme museli byť vytlačení z vlády. A či sa vám to páčí, pane dr Markovič, alebo nie, tento kurs dneska je sdiskreditovaný nielen v našej Československej republike, ale v celej Europe. Veľa tých mocných pánov, ktorí vtedy pracovali na tom, aby občianský ráz koalície bol oslabený, dnes z tej situácie by sa veľmi vďačne chceli vyzuť.

Slávna snemovňa, výklad pána ministra Beneša, značná časť jeho, hádam najlepšia časť, bola venovaná marseillskej vražde. Ani nie tak o pachateľoch je reč, o ich mene, o ich osobe, tí sú dnes väčšinou známí. Dneska v tejto otázke je o inej veci reč, ktorej pán minister zahraničia vo svojom výklade skoro sa ani nedotkol. Tu je komplex celých otázok a záhad, tu je dôležité, aby sme sa dozvedeli, kto vlastne stál za marseillskou vraždou.

Kto boli tí vinníci, komu záleželo na tom, aby aký taký pokoj Europy tak hrubým a neslýchaným spôsobom bol narušený? Tu je reč o tom, aká je garancia, že sa podobné zločiny nebudú opakovať, a aká je garancia, že zločinci, nie tí, ktorí boli pochytaní, ale tí, ktorí sú nepochytaní a s ktorými zahraničná politika bude museť trebárs jednať, budú na vždy znemožnení. My, slávna snemovňa, klademe otázku: Je Spoločnosť národov zábezpekou mieru, spravedlnosti a práva, je autoratívnym tribunálom, u ktorého zvlášte malé národy, túžiace po pokoji, môžu najsť ochrany proti rozvratníkom? Nás by zaujímala otázka, čo hľadal nebohý král Alexander vo Francii. (Hlasy: To vy nevíte?) Ja neviem, pane doktore. Preto to neviem, poneváč neviem, či to bude kryť stanovisko p. ministra a p. minister o tom nehovoril. Nás by zaujímala otázka, prečo musel zomrieť minister Barthou, čo zlého vykonal? A odpusťte, pánovia, na túto dôležitú otázku my v exposé p. ministra zahraničného veľmi malú odpoveď máme. Nemáme presnej zprávy o tom - to reagujem na poznámku - čo hľadal nebohý Alexander vo Francii? (Posl. Dvořák: Šel tam pro klíh, aby sklížil Malou dohodu! - Předseda zvoní.) Myslím, že páni boľševíci sotva nám môžu v tieto otázke podať isté smernice, aby sme sa riadili dľa toho, čo oni vedia. (Výkřiky posl. Dvořáka.) Nemýlime sa, keď sa domnievame, že Alexander do Francie išiel ako exponent Slovanstva. Povojnové pomery v Europe a osobné vlastnosti učinily z neho kat exochén slovanského panovníka. A ako taký išiel pohovoriť o niektorých dôležitých zahraničnopolitických otázkach do Francie. Odsudzujem to ovzdušie, kde bola prevedená vražda na Alexandrovi, muselo byť hodne protislovanskými jedovatými plynmi naplnené. Nie je to náhoda, že vražda sa stala práve vo Francii. V tej Francii, ktorá, veľavážení pánovia a dámy, vo svojej zahraničnej politike po vyradení veľkého Ruska predvojnového z dejín Europy išla sa opierať o Poľsko a o štáty Malej dohody. Nie je to náhoda, hovorím, že vražda táto stala sa práve na území, na pôde Francie a že nepriatelia veľmi dobre počítali, že zavraždenie Alexandra v krajine francúzskej vyvolá nedôveru, vyvolá rozhorčene spojencov Francie i proti nej a voči tej veľkej koncepcii politickej, ktorej realizátorom mal byť zavraždený tiež minister zahraničia Barthou.

Ja som si to dovolil povedať preto, lebo padla poznámka, že či nevieme, čo hľadal nebohý Alexander vo Francii, a my účel jeho cesty vidíme asi v tomto a ovšem nevieme, či toto naše stanovisko kryje úradné stanovisko pána ministra zahraničia. Nie je úplne jasné, aké to boly ruky a aké to boly plány, dľa ktorých pracovalo sa na prevedení vraždy marseillskej. Vrahovia boli Slovani a z toho usudzujeme, že komusi v Europe veľmi záleží na tom, aby slovanský duch v Europe bol predstavený ako duch anarchistický, ako duch rozvratný, ako duch taký, ktorý z riadenia osudov Europy má byť odstranený a má byť vylúčený.

Keď sa vražda stala vo Francii - a ja som povedal, že budem dosť uprímne hovoriť - behom predbežného vyšetrovania tohto atentátu sa zistilo, že vo Francii politické orgány nerobily dostatočné opatrenia, aby sa táto vražda nemohla stať, čomu nasvedčuje odstúpenie socialistického ministra vnútra vo Francii po spáchanom atentáte. Musí byť práve preto s veľkým uznaním kvitované, že cez to verejná mienka v Jugoslavii nedala sa strhnúť k výslovnej nedôvere, ale osvojila si stanovisko, ktoré stanovisko zaujala stála rada štátov Malej dohody hneď po pohrebe nebohého Alexandra v Belgrade a ktoré stanovisko vyznelo v tom smysle, aby sa pokojne vyčkalo ďalšie vyšetrovanie a potrestanie zločincov. Znova ostávame tu v hmle, ostávame tu v neistote, poneváč nevieme, či ruka spravedlnosti zastihne práve tých opravdových vinníkov.

Veľavážená snemovňa! Vražda bude vždy vraždou, v každom prípade vražda ničím ospravedlniť sa nedá a my máme toľkej odvahy, aby sme konstatovali verejne, že áno, vraždilo sa svojho času v Sarajeve, áno, vraždilo sa v skupštine, vraždilo sa vo Viedni, vraždilo sa v Poľsku, hromadne sa vraždí v Rusku, vraždilo sa v Nemecku, vraždilo sa u nás v republike Československej, pánovia, a nebol to Slovák, fanatik, ale bol to syn vášho rodu, ktorý spáchal atentát, ktorý sa skončil smrťou veľkého vášho človeka a nášho človeka, veľkého štátnika a finančníka tohto štátu, a vraždilo sa na konec v Marseille. Varujem, aby sa vraždy v niektorých prípadoch ospravedlňovaly z pohnútok vraj voľakých vyšších. My by sme vám, pánovia, radili, keďže je nielen svetová kríza hmotná a finančná, ale aj svetová kríza mravná a luďstvo ide do anarchie, vlastne je v anarchii a potrebuje obrodu, v ktorej je osvedčená medicina... (Výkřiky komunistických poslanců.) Ráčte odpustiť, páni boľševíci, tá medicina, to nie sú methody vaše v Rusku, to nie sú methody moderné, nech je to humanita alebo čokoľvek iného, ale pánovia boľševíci a slávna snemovňa, medicina je celkom inde. Ráčte sa vrátiť na základ kresťanský. Či sa tomu smejete a či nie, Europa krachuje preto, že odbočila od tohto stanoviska. (Potlesk.) Vymazali ste Krista z dejin a preto krachuje Europa. Nič iného nevylieči národy, žiadné revolúcie, žiadné vraždy, ale vrátenie sa ku stanovisku, ktorého hlasateľom je kresťanstvo a ktorého hlasateľom bol Kristus, ktoré stanovisko je stanovisko lásky, stanovisko spravodlivosti a stanovisko vzájomnej žičlivosti a porozumienia. (Potlesk. - Posl. Čižinská: Odvádět desátky!) Myslím, že kresťanstvo nemusí nariekať, že ste vy z jeho ovčinca odpadla. Odpusťte, nemôžem to s vďakou kvitovať, ale nemôžem sa nad tým ani príliš zarmucovať.

My slavianski obyvatelia tohto štátu prejavili sme opravdu bratskú a uprímnú sústrasť sesterskej Jugoslávii v jej veľkom národnom smutku nad stratou kráľa Alexandra, a zvlášte my slovenskí autonomisti s vrelou sympatiou vítame snahu terajšej novej vlády jugoslávskej, ktorá sa utvorila tak rečeno nad mohylou ich veľkého panovníka a ktorá nová vláda jugoslávska hľadá styky, vyjednáva o sblíženie, o vyrovnanie rozporov medzi reprezentantmi srbského, chorvatského a slovinskeho národa. Vy Česi, my Slováci a oni Juhoslovania, už či sú Srbi, Chorvati či Slovinci, buďme si vedomí, že malé štáty odkázané sú predovšetkým nie na priateľstvo mocného spojenca - pri otázke mocného spojenca a mocného priateľa naše slovenské poriekadlo veľmi trefne hovorí: Panská láska na zajačom chvoste - ale maličké štáty, ako sme my Československá republika a ako je podobne Jugoslavia, odkázané sú samy na seba, na svoju vlastnú pomoc a na svojpomoc. Budeme mať len to isté, čo si sami obhájíme a vydobudeme. (Tak jest!) Toto je reálne stanovisko, ktoré každý rozumný človek v dnešnej zamotanej zahraničnej situácii môže považovať za jedine správne.

O probléme t. zv. československom hovorilo sa v tomto parlamente a mimo toho parlamentu už veľa a bude sa hovoriť ešte dosť. Ja pri dnešnej príležitosti vidím istú súvislosť, istú analogiu medzi našimi vnútornými pomerami a medzi pomerami poľskými a francúzskymi. Je pravda, že je zahraničná debata. (Hluk. - Předseda zvoní.) Viacráz sa stalo v zahraničnom výbore, že predseda jeho, pán posl. Tomášek, mňa k poriadku volal, aby som mluvil k veci, poneváč nemá rád, jestli sa do zahraničnej debaty miešajú vnútropolitické otázky. Ja nechám to stranou, ale hovorím, že medzi naším nevyriešeným t. zv. československým problémom a medzi problémom Československo-Francia-Poľsko vidím istú súvislosť.

Slávna snemovňa! My, Poľsko a Francia patríme do kopy, i keď dnes, hádam, úplne nie je tomu tak. Čo sa týka nášho pomeru voči Francii, my na naše spojenectvo s Franciou dívame sa reálne, pre nás je Francia spojencom prirodzeným. Prečo? Náš štát jedine a výlučne - a jestli by niekto považoval, že je to prehnaný výraz, tak ho korigujem, a poviem: zvlášte a najmä - má byť povďačný Francii a tým veľkým mužom, ktorí stáli na čele Francie v tej dobe, keď sa jednalo o samostatnosti republiky Československej. A preto my spojenectvo s Franciou považujeme za čosi prirodzeného. Ale časom vo Francii a v jej vnútornej politike nastaly zmeny. Nakoľko bolo rozumné a múdre po prevrate a hodne po prevrate našu zahraničnú politiku riadiť v dohode s Franciou, pozdáva sa mi, že potom, keď vo Francii iný politický kurs nastal, bolo by bývalo rozumné, opatrné, keby sme sa boli mohli troška vzchopiť k voľajakej samostatnej činnosti, k voľaj akej iniciatíve. Je trapné hovoriť o tom, ale jednako potrebné, lebo vnútro-politické pomery vo Francii vyvíjaly sa smerom až žalostným. Do zlopovestnej staviskiády zapletené boly vládnuce ľavicové politické strany francúzske, kompromitovaní boli čelní mužovia týchto ľavicových strán, ba aj sami ministri ľavicových strán vládnucích vo Francii. (Hluk. - Předseda zvoní.) Niet pochybnosti o tom, že vinou ľavicových strán vo Francúzsku ochladol v posledných rokoch pomer Poľska ku Francii. A ani naša zahraničná politika nemala viacej tej pevnej bázy za zmenených vnútropolitických pomerov vo Francii, akú bázu mala pred tým, keď na čele Francie stáli mužovia, ktorých reprezentantom a vedúcim človekom, bol súčasne so zavraždenými v Marseille zomrelý Poincaré.

Domnievame sa, slávna snemovňa, že v tom má vysvetlenie germanofilská linia našej vnútornej a zahraničnej politiky za terajšej vlády. Keď sa u nás videlo, že Francia robí politiku druhej internacionály, bolo to mnohým naším politickým činiteľom vítané. U nás sa myslelo, že i tu bude treba podobnú liniu nastúpiť, ktorá sa nastúpila pri inakšom složení vlády. To zasa malo za následok, že Francia, vidiac kurs našej vnútornej politiky, právom sa mohla domnievať, že pre túto svoju politiku najde u nás rozhodného porozumenia. Vtedy jedno zlo zrodilo druhé zlo.

Slávna snemovňa! Nezatvárame oči pred faktom, že i my, i Francia v poslednej dobe boli sme ústupčiví voči Nemecku. Tam bola locarnská smluva, ktorá zabezpečovala hranice nemecko-francúzske, ale nie naše a nie poľské. Tam bol pakt štyr a Francia umožnila politiku dvoch blokov, umožnila politiku veľkých štátov a malých štátov, narušila smysel Spoločnosti národov a zavinila tým, že dala súhlas konečne k paktu štyr, že sa Europa rozdelila na mocných a slabších, ako by osudom malého národa bolo jediné to, že by poslúchal komando veľkého národa. A konečne, keď sa jednalo o našu štátnu pôžičku vo Francii (Výkřiky posl. Hatiny. - Předseda zvoní.), prosím podmienky, ktoré boly kladené vtedy vo Francii a spôsob preťahovania za vlády druhej internationály vo Francúzsku robily na nás dojem, že sa jedná s námi, s Československom, ako by sme neboli spojencom Francie. Odpusťte, chcem o tých veciach hovoriť tak, ako je uprímné, nevyvádzam z toho žiadné dôsledky, a prečo by sme si nepovedali pravdu, trebárs je tá pravda niekomu nepríjemná? Dnes už je Francia celkom iná, než bola vtedy, keď sa o týchto veciach jednalo. Tu je ten veľký rozdiel vo vnútornej a zahraničnej politike za oného času a dnes. Francúzska a naša vlastná politika, by som povedal, voviedla nás do situácie, že sme sa stali akoby nárazníkmi medzi Nemeckom a Italiou.

Čo sa týka otázok obchodných a zvlášte čo sa týka otázok politicko-mocenských, od Nemecka, jako naši národohospodári hovoria, sme toho moc nezískali, ale politicky od Italie získali sme ešte menej a prečo by sme si neuznali, že sme nemali žiadneho merszu, nemali sme iniciativy jednania ešte keď bol čas k jednaniu s Italiou. Toto jednanie bolo by nám hospodársky málo vynieslo, ale boli by sme sa za to regresovali politicky, a síce politicky preto, lebo Italia zaujíma zvláštnu pozíciu voči Nemecku a tiež voči Maďarsku.

Smutný tento obraz a stav, odpusťte páni z vládnej koalície marxisticky orientovaní, dovršuje ešte jedno, a síce to, že sa naša republika v posledných časoch za režimu terajšej vlády stala oázou, útočišťom skrachovaných marxisticko-bolševicko-komunistických živlov, a u nás v našej republike sa beztrestne urážajú reprezentanti štátov veľkých, nehovoriac o urážaní reprezentantov štátov súsedných. U nás útočište našli všakoví nemeckí Wassermannovci, poľskí Liebermannovci, rakúskí Deutschovci, ruskí neviem akí pseudonymovci, maďarskí Fényesovci. Odpusťte, príliš dobrú reklamu nám konštatovanie totoho faktu a sám ten fakt v zahraničí nerobí.

A neráčte sa rozhorčovať príliš. Predposledné exposé pána ministra Beneša obsahovalo úsek, v ktorom pán minister obrátil sa s prosbou na isté politické orgány niektorých politických strán a vystríhal ich, aby trošku opatrnejšie písaly. Z opatrnosti, ako člen koaličný, nemenoval tie politické strany, ale my ich menovať môžeme. Konštatujem len jedno - to je vaša vnútorná vec ako vlády či je to možné, aby, keď sa jednalo o premoženie puča v Rakúsku, v Bratislave na príklad konala sa schôdzka sociálnych demokratov za účasti veľmi málo prívržencov t. zv. Slovákov alebo Čechoslovákov, väčšina ich boli ľudia maďarského smýšľania, maďarskej národnosti a ľudia z Rakúska, a na túto t. zv. manifestačnú schôdzku svoj pozdravný telegram poslal aktívny minister terajšej vlády, bývalý minister školstva. (Výkřiky.) Odpusťte, to patrí vám, vláde, ako si to vybaví premier vlády so svojim ministrom. Ale i my sme ako občania trochu na tom zaangažovaní.

Slávna snemovňa, tolkoto na adresu nášho pomeru k Francii. Ale čo sa týka pomeru Poľska k Francii, ktorý pomer pán minister vo svojom včerajšom výklade charakterizoval vetou: Rezervovanosť naša voči Poľsku trvá, usudzujeme, že ten pomer poľský k Francii není celkom priateľský alebo taký, aký by mal byť alebo aký by sme si priali, aby bol. Otázka pomeru Poľska k Francii je v niečom podobná nášmu pomeru k Francii a v niečom je odlišná. Podobnosť záujmov poľských s Franciou aj našich javí sa v tom, že ako my za svoju samostatnosť štátnu, i Poľsko za svoju obľúbenú Rečpospolitú poľskú má ďakovať predovšetkým Francii. V Poľsku nech sa nezabúda na jednu okoľnosť, že r. 1916 učinená bola nabídka so strany Nemecka a bývalého Rakúsko-Uhorska Poliakom, že sa zriadí samostatný poľský štát z tých území, nad ktorými pred vojnou vládlo Rakúsko-Uhorsko. Tomuto sľubu v tej dobe v Poľsku žiadny rozumný Poliak, žiadny rozumný poľský vlastenec neveril a neveril mu v prvom rade maršál Piłsudski a jeho legionári. Maršál Piłsudski práve pre túto svoju nevieru na zvláštne nariadenie zpupného Wilhelma bol internovaný a väznený až do konca svetovej vojny.

Poľsko má byť vďačné Francii, že tá Francia sa pričinila o to, aby terajší poľský štát sa zriadil. Z toho nasleduje, že ako aj pre nás, tak aj pre Poľsko je prirodzené, aby jedine vo Francii Poľsko videlo svojho prirodzeného spojenca. (Tak je!)

V čom je otázka pomeru Poľska k Francii odlišná od otázky nášho pomeru voči Francii?

Poľsko pri terajšom svojom politickom kurze - zdôrazňujem: pri terajšom politickom kurze - nevidelo dostatočné hájenie svojich záujmov so strany Francie, ovládanej, ako som bol hovoril, politickými stranami ľavicovými, ktoré politické strany ľavicové za terajšej koncentračnej národnej vlády nadiktovaly si spoločný front komunistov a soc. demokratov vo Francii. (Posl. Vallo: A to vám ide tiež na nervy!) Nie, prečo by šlo? Ráčte sa spojiť aj tu, máte voľnú cestu k tomu, čiste od vás to závisí a od tunajších marxistických strán. Ráčte sa spojiť, my vám neprekážame; to je vnútorná otázka, o ktorej vieme veľmi dobre, že je predmetom jednania medzi tunajšou sociálne-demokratickou a boľševickou, komunistickou stranou, medzi vámi. My to veľmi dobre vieme, my tomu nechceme prekážať, a to nám na nervy nejde, pane kolega. To bude znamenať, že vred by skoršie uzrál, a nebude treba, aby sa veci, ktoré sú tak známé, zatajovaly a utušovaly.

Poľsko, keď videlo, že Francia pod kurzom ľavicových strán ustupovala pred Nemeckom na účet jeho, keď videlo, že locarnská smluva zabezpečuje hranice nemecko-francúzske, ale nie poľské, pravím, tu je ten rozdiel v otázke pomeru Francie a Poľska od nášho pomeru k Francii. Vtedy rozhodlo sa ísť samostatnou cestou a rieklo si: nepochodím horšie, keď ja Poľsko samo uzavrem dočasnú dohodu o neútočení s Nemeckom. To je ten psychologický moment a akési logické vysvetlenie príčiny, prečo a jak sa pomalu stávalo, že sa Poľsko odtiahlo od Francie. Konečne, keď videlo Poľsko - tu znovu pripomínam Pakt štyr že v Pakte štyr nedostalo sa mu, ako sa nazdávalo, zodpovedného miesta a role, čo pripisovalo slabosti Francie - či právom či neprávom, skúmať nejdem - rozhodlo sa postupovať inak ako si prála a žiadala Francia. Hovorím, či to bolo správné či menej správné, čo Poľsko učinilo, do toho sa my plesť neideme, je to vnútorná otázka Poľska, nech si to vybaví prípadne s Franciou. Ale poznajúc poľskú mentalitu, myslím, nebolo by škodilo, keby sa bolo s Poľskom trochu inak rozprávalo so strany Francie, aspoň tak ako sa rozprávalo so strany zavraždeného ministra Barthoua. Poľsko si povedalo a povie si i dnes: ja so svojimi 33 miliony obyvateľov reprezentujem piaty štát čo do veľkosti a moci vv Europe. Máme prastarú tisícročnú kultúrnu tradíciu, máme veľké zásoby národných bojov atď. Prosím, to boly pre Poľsko psychologické momenty, ktoré by boly zasluhovaly aspoň s dôvodu taktiky, aby sa ich zo zahraničnej politiky boli viac v Europe všímali, než sa stalo.

Pamätáme sa dobre, a tu je zvláštna príčina, abych toto priklincoval, že keď svojho času tak ťažko sa rodil Pakt štyr, stála rada Malej dohody práve tu v Prahe zasedala a po dlhom jednaní dal sa súhlas so strany Malej dohody k Paktu štyr. Stalo sa to na základe prisľúbenia Francie, že záujmy štátov Malej dohody dostatočne bude hájiť a brániť v Paktu štyr. Či sa tedy pri prejednávaní tohto paktu so strany Malej dohody hovorilo s Poľskom či nie, neviem. Viem len jedno: Keď sa podobne, ako teraz, konala zahraničná debata v súvislosti s Paktom štyr, všetci rečníci a zvlášte rečníci t. zv. občianskych strán prejevovali ochotu a zdôrazňovali potrebu vytvorenia bloku medzi Malou dohodou a Poľskom. My sme vypravovali o bloku 70 milionov občanov, ktorý bude dostatočný, aby hájil záujmy slovanských malých národov v tomto bloku sústredených a ktorý blok by bol dostatočnou zárukou pokoja, mieru a rovnováhy v Europe. (Předsednictví převzal místopředseda Špatný.) Ľutujem veľmi, že minister zahraničia pán dr Beneš neni osobne prítomný, jeho zástupca pán min. dr Krofta tu ovšem je.

V poľskej verejnosti dnes intrika sa robí nielen vo vnútornej politike, ale zvlášte v zahraníčnej politike. Do poľskej verejnosti politíckej sa dostala zpráva, že práve naše ministerstvo zahraníčia to bolo, ktoré znemožnilo - tak sa hovorí - sblíženie Malej dohody s Poľskom. A rozhodne záujem veci by vyžadoval, aby sa na túto moju skromnú poznámku reagovalo, aby sa povedalo otvorene, čo je, aby poľská verejnosť nebola klamaná a zavádzaná úmyselným spôsobom a vôbec spôsobom vypočítaným na úkor nás.

Slávna snemovňa, nedá sa tajiť, že sú rozpory medzi Varšavou a námi. Povedzme pravdu, nedá sa tajiť. Pán minister Beneš kraťúčkou vetou to včera konštatoval, že rezervovanosť naša voči Poľsku trvá. Na odstránenie týchto rozporov myslel nebohý minister Barthou pri svojej poslednej návšteve dubnovej vo Varšave a tu v Prahe. I my i Poľsko rovnako musíme si uvedomiť - znova sa vraciam k vnútornej politike francúzskej - že dnes nastala zmena kurzu vo vnútornej politike Francie a na čelo vlády francúzskej stojí dnes rozhodný a rozvažitý muž, človek ducha nacionálne-francúzskeho. Veľký rozdiel je hovoriť o Francii dnešnej, o vláde terajšej a o vláde predošlej. Poľsko má to vedeť.

I my i Poľsko si musíme uvedomiť, že práve v dôsledku vnútorne-politického kurzu vo Francii bol nadiktovaný už spomenutý spoločný front socialistov a komunistov. Poľsko to musí vedeť. Poľsko má vedeť, že vo Francii terajšia vláda je vláda národnej koncentrácie a ako taká sa trošku inak díva aj na samo Poľsko a aj prípadne na nás, ako sa dívala predošlá vláda.

Je pravda, že nebohý minister Barthou hľadal a našiel sblíženie so Sovietovým Ruskom, čo mu v poľskej verejnosti všeobecne zazlíevajú. Ja nie som žiadnym advokátom a iste že sa neoduševnujem o politiku sovietov, ale chápem jednoducho vec tak, že Barthou vychádzal z tej koncepcie: Keď ja nenajdem ako Francúz pre francúzskú vlasť možnosť sblíženia k sovietom, najdú to Nemci.

A preto z tohto stanoviska by som nevidel nič divného. Predsa musíme si byť vedomí, že remeslo politiky a zvlášte zahraníčnej politiky je remeslo veľmi delikátne a častokráť človek ako politik v osobnom, spoločenskom styku niektorým ľuďom musí podať ruku, ale keď ju podal, strčí ju do vačku, v ktorom je vreckovka, to by som tak triviálne riekol.

Prosím, to je vo vnútornej politike, ale, páni a dámy, sú chúlostivé momenty i v zahraničnej politike, kde a prečo by sa podobne nemohlo stať? Ale v Poľsku si musia byť vedomí nielen tohto momentu, ale majú byť vedomí, že je otázka, ako sa veci budú vyvíjať ďalej, aký nastane prevrat nastúpením do úradu nástupca Barthoua Lavala, lebo v samej Francii, neráčte si mysleť, pánovia, že veľké oduševnenie bolo za vyjednávania Francie so soviety. Nie, rozhodne by som neschvaľoval, že pán minister zahraničia dr Beneš na toľko sa tíska a paternitu uznania sovietov aksi sebe pripisuje. Keď nemôžem dobré povedať, prečo by som hovoril zlé. (Posl. Vallo: To je politika!) To je politika, áno, ráčte sa tomu naučiť, to je, pán kolega Vallo, práve taká politika. (Výkřiky posl. Zápotockého.) To neni lhanie. Ja vám poviem, čo je politika, pane kol. Vallo. Keď prišli letúni sovietskí do Prahy, tak to bol veľký rozdiel medzi sovietskymi letúnmi v Prahe a medzi atletmi v Košiciach. Na to sa povie latinsky, quod licet Jovi, non licet bovi. (Posl. Vallo: Jaký to je rozdiel?) To je ten rozdiel, že čo je dovolené v Prahe Mikulíčkovi, nebolo v Košiciach dovolené Vallovi, lebo Vallo bol pekne na policiu predvedený so všetkými sovietskými atletmi a až po legitimovaní vás pustili, kdežto Mikulíčkovi sa to nestalo. To je ten rozdiel. (Výkřiky posl. Vallo.) Poneváč ste riekol, aký že je to rozdiel, tak vám riekam, čo je politika, aby ste vedeli, čoho sa máte držať na Slovensku a že s vámi komunisty sa celkom inak zachádza v Prahe a inak na Slovensku. (Posl. Zápotocký: To jsou dvě stránky politického poměru Československé republiky a p. Beneše k Sovětskému svazu!) Ráčite byť následovným rečníkom, ráčte si svoje mienenie čo najlepšie s tohoto miesta povedať. (Různé výkřiky. - Místopředseda Špatný zvoní.)