Místopředseda dr Markovič (zvoní): Ku slovu nie je už nikto prihlásený, rozprava je skončená.

Dávam slovo k doslovu zpravodajovi výboru živn.-obchodného, p. posl. Bendovi.

Zpravodaj posl. Benda: Vážená snemovňa!

Z rozpravy o dodatkovej úmluve k obchodnej smluve medzi Francúzskom a Československom stala sa zahraničná debata. Rečníci sa vyhýbali zpráve výboru živn.-obchodného a zahraničného, jedine p. posl. Rechcígl hovoril o tejto veci. S jeho vývody je treba len súhlasiť, lebo sa zmienil o tom, že obchod a výmena priemyselných a obchodných článkov medzi Československom a Francúzskom mohla by byť živejšia, že aktívum akosi upadá, že by mohlo byť zvýšené. Myslím, že v Československu všetci s týmto stanoviskom súhlasíme, a bolo by si priať, aby obchodné styky medzi týmito dvoma republikami boly živejšie a niekedy snáď aj uprimnejšie.

Musím sa tiež vrátiť k vývodom jednotlivých rečníkov, najmä rečníkov z komunistickej strany, ktorí tuná vychvaľovali úspechy ľudovej fronty. Nebolo by to zdravé, keby sa to podceňovalo, ale treba tu pripomenúť, že i československý "duce" komunistickej strany má tiež povinnosti a nemal pokaziť možnosti naviazania stykov medzi socialistickými stranami v Československu a internacionálami.

Pokiaľ ide o komunistickú stranu, videli sme tuná pred krátkym časom isté úkazy spolupráce a možnosti spolupráce, ale prišiel - neviem odkiaľ - diktát, prišiel československý "duce" komunistickej strany a všetko, čo bolo započaté, jednoducho pokazil, zakázal, a mnohí z tých (Výkřiky posl. Vallo.), ktorí dnes nadávajú, boli za tieto veci pokarhaní a museli ísť na zpoveď, k prijímaniu, aby boli vzatí na milosť v komunistickej strane. Keď sa žiada uprimnosť, musí byť táto uprimnosť obojstranná. My sa iste všetci tešíme z toho, že vo Francii mala ľudová fronta úspech. Bude veľmi záležať na komunistickej strane, aby teraz, keďže je pre spoluprácu so socialistickými stranami, s ľudovou frontou, nevyužívala niektoré neúspechy, ktoré vo Francii ssnáď ešte prijdú, k tomu, aby štvala proti socialistickým stranám. (Výkřiky komunistických poslanců. - Místopředseda dr Markovič zvoní.) To sa v budúcnosti ukáže. Ja len upozorňujem, že i komunistická strana Československa musí byť uprimnejšia a musí tiež niesť odpovednosť za tento štát, v ktorom žije, musí tiež niesť odpovednosť za spoluprácu medzi republikou Československou a Sovietskym sväzom. Len kritizovaním a vyhýbaním sa práci sa nič nedokáže. (Výkřiky komunistických poslanců. - Místopředseda dr Markovič zvoní.)

Ku koncu žiadam, aby posl. snemovňa schválila zprávu výboru živn.-obchodného a zahraničného tlač 449. (Souhlas.)

Místopředseda dr Markovič (zvoní): Udeľujem slovo k doslovu zpravodajovi výboru zahraničného, p. posl. Hrušovskému.

Zpravodaj posl. Hrušovský: Veľactená snemovňa!

Z príležitosti prejednávania malej dodatkovej úmluvy obchodnej s Franciou vznikla u nás veľká zahranično-politická debata a ja ako zpravodaj zahraničného výboru musím reagovať na niektoré vývody, ktoré tu boly prednesené. Rečníci mimo iného spomínali nielen terajšie vnútorné udalosti vo Francii, ale hlavne tlmočili uprimné sympatie Československa k francúzskemu národu, k veľkému spojencovi nášmu a nemôžem inačej, než z celého srdca svojho pripojiť sa k prejavom, ktoré v tejto debate odznely, a vyjadriť svoje potešenie nad tým, že vo Francii zvíťazila idea demokratická a sociálnej spravodlivosti, a taktiež pripojiť sa k vývodom pána kol. Světlíka, ktorý tak vrele ocenil Franciu ako nášho verného a veľkého spojenca.

Som presvedčený o tom, že tlmočím city, sympatie a smýšľanie celej verejnosti našej, keď ubezpečuj em, že Československo plne si uvedomuje vzácnu cenu tohoto francúzskeho priateľstva a vernosti a že vždy bude ho splácať so svojej strany láskou a vernosťou. (Potlesk.)

Nech je mi však dovolené, abych pri tejto príležitosti, keď už v rečiach v tejto debate odznevších dotýkalo sa celkovej medzinárodnej situácie, reagoval na niektoré vývody a vyjadril tu svoje názory o naj aktuálnejšich pre nás udalostiach v medzinárodných vzťahoch.

Posledné udalosti zahranično-politické a vôbec celý vývoj vecí v medzinárodnom svete ponúka nás i iné národy k tomu, aby sme sa zaoberali otázkou, aký význam má dnes a v najbližšej budúcnosti pre zabezpečenie svetového mieru Spoľočnosť národov. Niektorí skeptikovia už dávno pochybovali o jej efektívnom vlive, i keď uznávali jej veľký vliv morálny. Musíme konštatovať, že Československo a jeho vedúci štátnici vždy a všade úprimne, dôsledne a otvorene hájili a propagovali veľkú myšlienku Spoločnosti národov, vidiac v nej zárodok k trvanlivému sväzu ľudstva. Musíme však tiež konštatovať i to, že nie všetky národy maly k tejto veľkej idee ono oddané a úprimné stanovisko ako Československoo, a to už v tej dobe, keď sa jednalo o Pakt Spoločnosti národov, a len s odporom myslely na to, že dôsledné realizovanie tejto idey nevyhnutne povedie k tomu, aby všetky premrštené nacionalizmy a úzkoprsé postuláty suverenity boly podriadené tejto veľkej myšlienke. Je šťastím pre nás, že tento stav vecí jasne rozpoznali už v roku 1919 a 1920 naši vedúci štátnici. Zostane mi vždy v živej pamäti boj, ktorý som sledoval na mieste, v ktorom spolu s dr Benešom zvečnelý generál Štefánik na jar r. 1919 na mierovej konferencii v Paríži húževnate hájili požiadavok Československa, aby ono malo prirodzenú strategickú hranicu v toku dunajskom voči tej téze menovite amerických teoretikov, že nebude treba strategických hraníc, lebo, hľa, utvára sa Spoločnosť národov, ktorá zamedzí akúkoľvek dobyvačnú válku. Pamätáme sa zaiste tiež všetci na to, že to boli práve Američania, ktorí prví dezavovali myšlienku svojho veľkého prezidenta Wilsona tým, že odmietli ratifikovať Pakt o Spoločnosti národov a odopreli vstúpiť do nej.

Preto vzhľadom na to, že otázka je dnes aktuálna, nech mi je dovolené, aby som tu citoval nasledujúce formulovanie nášho pomeru k Spoločnosti národov, ktoré som učinil v úvo dníku v dennom tisku v r. 1923 pod názvom: "Naše zásadné hľadisko v politike zahraničnej," a síce takto (čte):

"Mierová podstata československej zahraničnej politiky musí sa opierať o myšlienku Spoločnosti národov, musí túto ideu zo všetkých síl svojich podporovať. Morálne cítenie isteže má svoje slovo i v politike, i keď nemôže disponovať četníkmi, ale je v mieru obyčajne dosť silným, aby zamedzilo príliš kriklavú nespravedlnosť. Požadovať však, aby zamedzilo každú krivdu, znamená požadovať, aby boli ľudia dokonalými. Dokiaľ národovia proti rušiteľom mieru a porušovateľom práva vo vnútri nemôžu obstáť bez policie a súdov, tak nemôžu obstáť proti porušovaniu práva z vonku bez brannej moci. Ak nemôže Spoločnosť národov dnes ešte následkom omedzenosti svojich prostriédkov a nemajúc dostatočnú súdnu a výkonnú moc poskytovať záruky bezpečnosti a výhľady mieru, zahraničná politika je nevyhnuteľne odkázaná k hľadaniu garancií inou cestou."

My stojíme ovšem i dnes na tom samom zásadnom stanovisku k Spoločnosti národov ako predtým, preca však je na mieste, aby sme objektívne a jasne naznačili to, čo nás v tejto veci musí oprávnenými obavami naplňať. Obávame sa, že posledné udalosti spomeniem na pr. porušenie smluvy locarnskej, postup v otázke sankcií atď. - otriasly u veľkej časti ľudstva vieru v serióznosť Spoločnosti národov. Nemôžeme sa ubrániť tomu dojmu, že Spoločnosť národov stáva sa v očiach mnohých obeťou smiešnosti. Najvražednejším jedom je smiešnosť. Spoločnosť národov môže snáď vydržať i sebe ťažšie útoky, ale osudnou môže byť jej komickosť. A preto nedivíme sa tomu, že sa vyskytujú hlasy tvrdiace, že Spoločnosť národov postupne stráca i svoj morálny vliv, ktorý sme preca tak vysoko cenili. My, ktorí vzdor tomu všetkému chceme veriť, že veľká myšlienka, ktorú reprezentuje Spoločnosť národov, preca len v budúcnosti zvíťazí a že za ňu budú ľudia pracovať a keď bude treba i bojovať ako za svoje najcennejšie duchovné statky, pri všetkej tejto viere svojej nemôžeme nevideť, že v prítomnej dobe dokázala sa byť Spoločnosť národov slabou k riešeniu toho svojho úkolu, aby zabezpečila trvanie mieru. Preto keď je jasné, že v podstate dnes je len jedna mocnosť, ktorá ohrožuje mier, tak je len prirodzené, že menšie štáty vstupujú do užšieho sväzku medzi sebou, aby svojím osobitným spojenectvom utvorili to, na čo je Spoločnosť národov neschopnou. A preto sme už na predminulej schôdzi zahraničného výboru tejto snemovne s pocitami uspokojenia pozdravili výsledky nedávno konanej konferencie Malej dohody, ktorá bez otázky mala prvotriedny medzinárodný význam.

My, a vôbec všetky malé národy, boli sme úprimne oddaní Spoločnosti národov, máme však odôvodnené pochybnosti o tom, či sa takto chovaly i veľmoci. Spojené štáty americké, ako som už spomenul, vôbec odmietly vstúpiť do Spoločnosti národov. Veľká Britania mlčala k tomu, keď Japonsko, vtedy keď ešte bolo členom Spoločnosti národov, napadlo Čínu a zabralo územie obývané okolo 70-80 milionmi obyvateľov. Angliu ani nenapadlo preto protestovať v lone Spoločnosti národov alebo žiadať sankcie. Anglia, žiaľbohu - musím to riecť, akokoľvek cítim, že za svetovej vojny i potom ďalej Anglia zachovala sa voči nášmu národu ženerózne a že sme j ej zaviazaní vďačnosťou - preca nedokázala nejakú oddanosť svoju k Paktu o Spoločnosti národov, keď na pr. za chrbtom svojich spoj encov uzavrela s Hitlerom námornú dohodu, podliehajúcu rozhodne zákazu obsaženému v Pakte o Spoločnosti národov. Len Benešova obozretnosť a Titulescova energia a húževnatosť zamedzily, že sa zmaril plán osnovaný ešte vtedy, keď Nemecko bolo vo Spoločnosti národov a keď na čele s Angliou chceli utvoriť radu 4 veľmocí, aby Franciu izolovali, čo by značilo vlastne obetovanie malých národov. Zmarenie tohoto plánu malo za následok vyskočenie Nemecka zo Spoločnosti národov a umožnilo prijatie sovietskeho Ruska, ktoré bolo vstave dať novú páter politike Spoločnosti národov. Táto páter však v dobe Lavalo vej znova zmäkkla a rusko-francúzske spojenectvo celý rok viselo vo vzduchu. Bolo treba nového kopanca Hitlerovho, zrušenie Locarna, aby myšlienka ochrany mieru sa trochu vzpružila. V skutocnosti však páter mierového bloku je znova upevnená až belehradskými usneseniami Malej dohody. Keď už sa pridržame symbolov a z piety k symbolu necháva sa ďalej živoriť Spoločnosť národov, musia spojenectvá malých národov masou svojej energie utvoriť účinný štít mieru.

Program prijatý v Belehrade Malou dohodou zdôrazňuje, že treba za každú cenu ochrániť neodvislosť Rakúska, že revízia nesmie byť ani spomenutá a že reštaurácia Habsburgov by vyvolala najťažší spor v pánvi dunajskej. Vyhlašuje ďalej, že štáty Malej dohody po porozumení historickej nútnosti považujú za potrebné, aby navždy boly neodlučiteľne spolu spjaté. Obzvlášte významným je to usnesenie konferencie Malej dohody, že ohľadom pomeru ako k Francii, Anglii, tak k Nemecku, Maďarsku, Bulharsku, Rakúsku a Balkánskej dohode, ako i k Sovietskemu sväzu politika všetkých troch štátov je úplne totožná a spočíva na tých samých spoločných zásadách, citoch a záujmoch. Štáty Malej dohody považovaly za potrebné toto zdôrazniť, aby vylúčily každé neporozumenie a omyly pred celou verejnosťou. Chovanie sa 3 malodohodových štátov bude teda voči ktorejkoľvek zo spomenutých zemí vždy totožné, spoločné a úplne solidárne. Malodohodové štáty vyhlašujú ešte raz a navždy, že nikdy nedajú súhlasu k zmene niektorého smluvného ustanovenia, dokiaľ patričné zmeny vopred neprejednaly a všetky k nim nepristúpily. Štáty Malej dohody ďalej energicky chcú pokračovať v pokusoch o dosiahnutie hospodárskej spolupráce medzi podunajskými štátmi, týmito skutkami svojimi chtiac dokázať ich úplnú ochotu k uskutočneniu skutočného dorozumenia a sblíženia.

Tieto body majú preto svoj vynikajúci význam, lebo nimi sú úplne vyjasnené všetky tie okolnosti, ktoré občas zakalily situáciu a tým vyvolaly oslabenie spoj enectva a sväzku patričných 3 štátov. V týchto bodoch belehradského usnesenia vlastne sú obsažené v taktnej forme nasledujúce ustanovenia:

Nebudú trpeť žiadne porušenie smluvných záväzkov, nech je ono spôsobené alebo vyhlásené ktorýmkoľvek štátom. Nestrpia tedy, aby bolo Rakúsko včlenené či otvoreným alebo skrytým atentátom do hitlerizmu.

Už táto jedna okolnosť sama o sebe je najúčinnejšou konštruktívnou ustanovizňou na ochranu mieru. Lebo dnes je už vecou nnetrpiacou pochybností, že len so strany Nemecka hrozí nebezpečie války a počína sa stávať nepochybným i to, že ruská armáda je jedinou na okrsku zemskom, ktorá môže postaviť sa s istotou víťazstva proti nemeckému násiliu. Toto vnútorné upevnenie Malej dohody robíí súčasne cennejším a pevnejším sväzok s Balkánskou dohodou.

Keď ešte k tomu vezmeme v úvahu, že tak Norsko, ako i Estonsko, Lotyšsko a Litvánsko, čili mimo Finska baltické štáty a Škandinávia už tiež prejednávajú alebo uzavrely s Ruskom voj enské dohody zaväzujúce k vzájomnej pomoci - práve teraz konajú sa medzi Švedskom a Ruskom jednania ohľadom utvorenia intímnejších a stálych hospodárskych stykov - tak musíme uznať, že utvára sa taká sieť malých štátov, ktorá zahrnuje v sebe asi 100 milionov počítajúce obyvateľstvo a ktorá vo spolku veľmocí značí takú silu, ktorej púhe existovanie udúšať musí všetky válečné chúťky.

Jedine takto možno počítať nielen so zabezpečením existencie celého radu malých národov, ale i svetového mieru vôbec. Versailleský mier utvoril resp. zaokrúhlil pekný počet nových štátov, ktoré nie súc veľmocami, sotva sú vstave podniknúť zápas existenčny s nej akou veľmocou; tieto všetky dostaly sa do nebezpečia následkom ozbrojenia Nemecka. Československo, baltické štáty, Juhoslavia, Rumunsko, Rakúsko, Maďarsko, balkánske štáty, ktorým mierové dielo dalo novú existenciu, alebo nové hranice, dostaly ubezpečenie od veľmmocí uskutočňujúcich mier, že doba válok minula, poneváč j ediná nebezpečná strana je odzbroj ená. Tie samé veľmoci však teraz náhle a bez zvláštneho odporu berú na vedomie, že Nemecko tvorí si bezpríkladnú armádu útočiaceho cieľa a ducha.

Malodohodové štáty verne plnily svoje povinnosti vyplývajúce z mierových smlúv a z paktu o Spoločnosti národov. Keď na žiadosť Anglie Spoločnosť národov usniesla sa na sankciách proti Italii, bolo to práve Rumunsko a Juhoslavia, ktoré k svojej nesmiernej hospodárskej škode, ba takmer k pohrome, poctive plnily príkaz Spoločnosti národov. Juhoslavia na pr. tým vzala na seba stratu 1/5 exportu, čili stratu ročných 800 milionov dinárov. Pýtame sa, či vzala naproti tomu Anglia na seba plnením sankcií stratu 1/5 svojho exportu? Či vzaly na seba s výnimkou Francie všetky ostatné europské štáty dohromady takúto stratu? Áno, musíme konštatovať, že Malá dohoda veľmi prísne plnila svsvoje smlu vné záväzky a záväzky vyplývajúce z paktu o Spoločnosti národov. Keby len na nej záležalo, tak by Spoločnosť národov dozaista stala sa tým účinným nástrojom mieru, za aký ju jej uprimní osnovatelia chceli mať. Diplomatická historia posledného poldruha desaťročia zaznamenáva nejeden prípad zrady na myšlienke Spoločnosti národov, nejeden prípad jej zneužitia, ale nikdy nie so strany malodohodových štátov.

Versailleské dielo mierové bolo v podstate svojej stavbou veľmocí. Hlavným účelom j eho bolo, aby odzbrojilo v Europe jedinú o výboj sa usilujúcu, válečnou túžbou posedlú veľmoc, Nemecko. Táto ochrana mieru stelesnená bola v troch hlavných ustanoveniach: 1. Odzbroj enie Nemecka, 2. garancia veľmocí pre integritu Nemecka, 3. demilitarizovanie Porýnia. Toto sa zdalo byť dostatočným paralizovaním nemeckého útočného nebezpečia.

Ako vieme, Nemecko postupne a svojvoľne odstranilo všetky tu uvedené opatrenia k zabezpečeniu mieru. Svet však prekvapily kývadlové pohyby politiky niektorých veľmocí práve voči Nemecku. Dojde-li v určitej chvíli skutočne k nejakej válečnej srážke v Europe zapríčinenej Nemeckom, historia nebude môcť dosť ostre odsúdiť túto politiku. Pod záštitou dynastie Hohenzollernov v ľude Nemecka vypestovaná, filozofiou Hegela a Nietzscheho podporovaná a pruským systémom výchovy civilnej a voj anskej upevňovaná ideologia: Všetko je dovolené, na čo m áme moc, - zostala úplne stejnou v dobe Hitlerovej, akou bola v dobe Wilhelmovskej. Nič sa na nej nezmenilo. Vyznanie viery dnešného Nemecka tlmočí Hitlerova kniha "Mein Kampf". Táto kniha obsahujúca 800 husto tlačených strán je dnes evangelijumom Nemecka. Jej náklad podľa úradných dát dosiahol rekordného počtu vyše 2 milionov výtiskov, tedy viac, než vydanie ktorejkoľvek a v ktorejkoľvek dobe biblií v nemeckej reči. V tejto knihe, ktorá má tlmočiť smýšľanie obyvateľstva nemeckého a jeho ciele, sú hlásané takéto nauky (čte): "T. zv. humanizmus je miešaninou hlúposti, zbabelosti a namysleného nadnášania sa učeneckého. Brutálné násilie a barbarská bezohľadnosť sú najvyššími prejavmi ľudskými." Ďalej hlása kniha Hitlerova: "Také spojenectvo, ktorého cieľom nie je úmysel válečný, je nesmyselné a bezcenné." Ďalej: "Len spoločnými výbojmi a korisťami spájajú sa medzi sebou navzáj om národy." Ďalej: "Konečným cieľom našim je, aby nad celou Europou vo spojitosti so severogermánskou Amerikou táto severogermánska moc prevzala svetové panstvo."

Nenadsadzoval som ani v najmenšom, keď som tvrdil, že táto kniha je dnes bibliou Nemecka. Matrikár ponúka ju snúbencom, žiaci v škole dostávajú ju ako odmenu za pilnosť, kupujú ju vo veľkom počte k rozdávaniu na robotníckych slávnostiach, jednotlivé vládne vrchnosti nútia úradníkov, vojakov, dôstojníkov a verejné knižnice a požičovne kníh k zakúpeniu diela diktátorovho.

Nemecká propaganda mala úspech v tom, že získala mnohých jednotlivcov zo západoeuropských štátov, ktorým vočkovala to presvedčenie, že ustanovenia versailleského mieru boly pre Nemcov príliš kruté a nespravodlivé. Menovite značná časť verejného mienenia anglického a amerického, ale i francúzskeho podľahla tomuto naprosto falošnému nazeraniu. Ten názor, že by bolo škvrnou, hanbou, alebo ponížením pre 65milionovy nemecký národ odzbroj enie, so zdravým rozumom nie je možné odôvodniť. Vo skutočnosti bolo to za riadnych hospodárskych okolností dobrodiním, lebo udržovanie armády zorganizovanej k útoku ztroví priemerne aspoň polovicu hospodárskej síly národa. Keď zrušili ťažké kontribúcie vymerené na Nemecko demilitorizované, dostalo sa Nemecko v skutočnosti do najlepšej hospodárskej situácie, oslobodilo sa od 90% válečných tiarch a zabezpečená bola j eho územná nedotknuteľnosť. V tomto odzbrojenom čase dostalo nazpäť územie ruhrské a Sársko. Nebolo žiadnej mocnosti na svete, ktorá by mohla atentátom ohrožovať Nemecko. Nedalo by sa povedať, že by Nemecko bolo najhoršie pochodilo vo válke a že by jeho situácia bola najhoršou po válke. Jeho tajné organizovanie k udržovaniu a posilňovaniu panstva bánd, teda spôsob riešenia j eho vlastných tajných vnútorných vecí spôsobily to hospodárske a politické zpustošenie, ktorým prešlo, ktoré však, keď odhliadneme od výstrelkov spôsobených túžbou po výbojoch a šialenstvom, nie je o nič horšie od stavu iných častí europského kontinentu. Že inde náruživosť ľudu nevzplanula takým čadiacím plameňom ako v Nemecku, možno pripísať len tomu, že ešte nebolo v Europe krem Nemcov iného národa, ktorý by požadoval právo k svetovej nadvláde. Tento požiadavok pomiatol nemecký ľud.