V závere svojho prejavu v predbežnej rozprave o osnove občianskeho zákoníka dotknul sa pán minister spravedlivosti úlohy, ktorú unifikácia procesných zákonov a materiálneho práva súkromného - ako aj ďalšie unifikačné predlohy, na ktorých sa pracuje - vkladajú na bedrá sudcov. Naznačil, že seba lepšia zákony neznamenaly by mnoho pre praktický život, jestli by nebolo postarané o to, aby si naše súdnictvo mohlo nové zákony náležite osvojiť a potom pozorným výkladom vhodne aplikovať ich abstraktne formuľované právne pravidlá na pestré a mnohotvárne konkrétne prípady. Považujem za vhodné pripomenúť tieto slová pána ministra spravedlivosti práve v rozprave o osnove, ktorá vymedzuje kompetenciu civilných súdov a určuje formy a postup, ako budú sudcovia prisluhovať právo. Sám súc príslušníkom sudcovského stavu môžem prehlásiť s kľudným svedomím a pevným presvedčením, že by som došiel súhlasu všetkých kolegov z povolaní, že československí sudcovia bez rozdielu národnosti iste učinia všetko, aby na ne vloženú úlohu zdarne zmohli, a že k tomu cieľu napnú všetky svoje sily, že sa nezľaknú, ako to už toľkokráť dokázali, žiadnych obetí, lebo súhlasia so slovami pána ministra spravedlivosti, ktorý zdôraznil, že "zákoníky dosiahnu svojho veľkého cieľa len vtedy, ak sa postaráme o to, aby sa dobre prevádzaly. Záleží preto predovšetkým na uspokojivom fungovaní nášho súdnictva." Opakujem tento zaiste správny požiadavok, ktorý už úzko súvisí i s druhou unifikačnou predlohou, o ktorej si dovolím prehovoriť.

Slávna snemovňa! Žijeme v demokratickom štáte a vážime si toho, že nám Prozreteľnosť dala žiť v takom štáte. To nás zaväzuje k povinnosti tiež demokraticky jednať a mysleť. Živým dokladom toho musia byť tiež plody našej zákonodarnej činnosti. Demokraticky jednať a mysleť - to znamená jednať a mysleť s vylúčením akéhokoľvek násilia, znamená to dorozumievať sa na vecnom podklade. Vecným podkladom tohoto dorozumenia môže byť len to, čo tu je. Pri tom však nesmieme zabúdať na to, čo tu bolo.

Naša republika vznikla slúčením zemí českých so zemiami slovensko-podkarpatoruskými. Každá z týchto dvoch složiek sa vyvíjala po stáročia samostatne takým spôsobom, že na každú z nich pôsobily iné hospodárske, politické a kultúrne vlivy. Tieto vlivy nemohly prirodzene zostať bez viditeľných stôp tak v materiálnom, ako aj v duchovnom ohľade. Tieto faktá nie je možné prezerať na žiadnom poli verejnej činnosti, tým menej zákonodarnej činnosti, jestli sa táto má konať v demokratickom duchu. Ich nedbanie by bolo násilím neslučiteľným s demokratickým smýšľaním. Tým intenzívnejšie je treba si ich všímať tam, kde ide o unifikačné práce zákonodarné.

Ak sa má unifikácia práva prevádzať v demokratickom duchu, je k nej treba zvoliť v prvom rade vhodnú dobu. Toho si nevšímajú tí, ktorí - poukazujúc na to, že v iných štátoch, v ktorých bola pôvodne, ako u nás, právna duplicita alebo multiplicita, bola už dávno prevedená právna unifikácia - vytýkajú, že nie sme spôsobilí zunifikovať svoje právo; a jedným dychom niektorí z nich z toho vyvodzujú, že demokracia nie je životaschopná. Nemôžem s nimi súhlasiť, lebo buď prezeraj ú to, že niektoré z týchto štátov s režimom diktátorským pracujú tiež na poli unifikácie práva násilnickými methodami, alebo to, že maly iné pomery než boly u nás. My sa musíme vyhnúť násilnickým methodám, keďže sú neslučiteľné s demokraciou, a nesmieme negligovať, že jestli v inom štáte vnútorné pomery dovoľovaly unifikáciu až za niekoľko rokov po prevratoch, ktoré boly výsledkom svetovej vojny, nedovoľovaly to naše vnútorné pomery bez použitia násilia. U nás bolo nutné vyčkať dlhší čas než inde k tomu, aby sa spomenuté složky vo vzájomnom úzkom súžití najprv dobre poznaly a na základe toho tiež sa navzájom prispôsobily, asimilovaly, hlavne hospodársky a kultúrne. Nie každá unifikácia práva je spoľahlivým dokladom skutočnej vnútornej jednotnosti štátu, ale len taká, ktorá je verným obrazom menovite hospodárskej a kultúrnej asimilácie jeho rôznych složiek územných. Pristupujeme-li tedy teprve teraz ku prejednávaniu tých najrozsiahlejších, ale súčasne pre naše vnútorne pomery najdôležitejších unifikačných osnôv, je toto zdanlivé pokulhávanie za inými štátmi plne odôvodnené poznatkom, že sú už naše vnútorné hospodárske a kultúrne pomery na toľko prispôsobené, že medzi jednotlivými teritoriálnymi oblasťmi nášho štátu v týchto najdôležitejších smeroch niet podstatných rozporov a rozdielov. Právnou unifikáciou chceme na vonok demonštrovať svoju vnútornú jednotu. Že toto zdanlivé naše opozdenie v unifikačných prácach je zreteľným výrazom nie našej slabosti, ale naopak našej vnútropolitickej sily, to považujem za nutné zdôrazniť.

Sú nám teda predložené k ústavnému prejednaniu 2 veľmi rozsiahle osnovy: Občiansky zákon a civilný súdny poriadok so zákonom o súdnej príslušnosti. Prvý obsahuje ustanovenie o vzájomných súkromných vzťahoch občanov, druhý obsahuje normy o tom, kedy a ako zasahuje štát svojimi súdmi, keď sa vyskytnú disharmonie o týchto súkromných vzťahoch občanov navzájom. Z toho vyplýva jednak, že medzi týmito dvoma osnovami musí byť vnútorný súlad, jednak to, že zákon o občianskom súdnom poriadku je akýmsi mostom, spojujúcim súkromné záujmy občanov sa záujmami štátu, reprezentovaného súdmi. Sú tedy predpisy občianskeho súdneho poriadku na rozhraní medzi t. zv. súkromým právom, uloženým hlavne v občianskom zákone, a t. zv. verejným právom, ktoré zdôrazňuje to, čo je eminentným záujmom štátu ako celku, nadriadeného občanom. Táto. pozícia občianskeho súdneho poriadku už sama ukazuje, že sa v jeho ustanoveniach musí brať zreteľ tak na verejné, ako aj na súkromné záujmy. Prvé sú zastupované súdom, druhé stranami. Demokratickým predstavám odpovedajúci súdny poriadok je ten, ktorý rešpektuje oboje rovnako. To je princíp, ktorý sa snadno vyjadrí, avšak nie tak snadno prevedie jednotlivými ustanoveniami zákona. Najväčšia ťažkosť spočíva totiž: pokiaľ je možné presné ustanovenie hranice, po ktorú siahajú oprávnené záujmy súkromné, a odkiaľ začínajú záujmy verejné. Táto hranica je pohyblivá a mení sa podľa názorov doby a mimo to i podľa mentality tých, ktorí zákon aplikujú. Zmena dobovej ideologie si vynucuje zmeny v tomto zákone, zmena mentality tých, ktorí zákona používajú, má svoj odraz vo zmenenom výklade zákona, ktorého text zostáva bez modifikácií, totožný. Pokiaľ ide o našu osnovu občianskeho súdneho poriadku, očakávame od nej v prvom rade, ako som už spomenul, jej vnútornú harmoniu s textom osnovy občianskeho zákona. V tomto smere môžeme priamo konštatovať, že tento požiadavok splňuje. Ak však uvážime, že základom osnovy občianskeho zákona je starý všeobecný občiansky zákon z r. 1811 s jeho pozdejšími zmenami, takže jej uzákonenie neprinesie žiadne prevratné novoty na poli súkromného práva, a ak spomenieme mimo to, že oba dosiaľ u nás platné občanske súdne poriadky sa ukázaly v podstate vyhovujúcimi smernicami pre styk strán so súdom vo sporoch, nebudeme môcť ani od osnovy unifikovaného súdneho poriadku očakávať, že nám prinesie niečo úplne nového. Je to z kompromisu vyšlá syntéza obidvoch dosiaľ u nás platných občianskych súdnych poriadkov, českého a slovenského.

A práve tento jej kompromisný rys je nutné na nej vyzdvihnúť, lebo on odpovedá nášmu demokratickému nazeraniu na unifikačné methody. V čom sa prejavuje? Občiansky súdny poriadok, ktorý sme dedili po Maďarsku a ktorý máme dosiaľ v slovenských zemiach, hovie viac stranám, je tedy viac liberalisticko-individualistický než súdny poriadok prv rakúsky a teraz český, ktorý zasa viac nadržuje súdu než stranám. Tento rozdiel, ktorý nemá žiadnej súvislosti so súkromnoprávnou povahou prejednávaných záležitostí, je úplne zrejmý, keď si všímame úpravy postupu, spádu prejednávania sporu. Bolo by ho možné ilustrovať na celej sérii korešpondujúcich si ustanovení oboch zákonov, avšak na miesto ich výpočtu sa spokojím tým, že si dovolím upozorniť na jednu terminologickú nuanciu: Slovenské "pokračovanie" sa nazýva v českej právnickej terminologii "řízením". Tento zdánlive minuciózny, slovičkársky vyzerajúci detail myslím charakterizuje rozdiel medzi obojím nazeraním na úkoly účastníkov v súdnom procese výstižnejšie než celá séria príkladov vybraných priamo z textu zákonov. Vystihuje nielen rozdielny smysel zákonov, ale aj rôznosť mentality Slovákov na jednej a Čechov na druhej strane: tam snahu dať sa čo najmenej viazať zákonom, tu zase ochotu podriadiť sa mu.

Na osnove si zvlášť cením to, že je vážnym pokusom prispôsobiť obsah zákonných ustanovení obidvom týmto mentalitám a síce tým spôsobom, že síce početne recipuje z českého súdneho poriadku o mnoho viac ustanovení než zo slovenského, avšak za to zo slovenského preberá práve tie ustanovenia, v ktorých sa najzreteľnejšie odráža svojráz slovenskej povahy oproti českej, trebárs tieto ustanovenia v určitých smeroch obmedzuje. Mohol by som tak povedať, že kvantitatívne vyhovuje viac českej vetvi politického nášho národa, ale kvalitatívne dáva prednosť jej slovenskej složke. Najvýraznejšími dokladmi tejto snahy uspokojiť aj slovenskú mentalitu je prijatie odporu proti kontumačnému rozsudku a určitým spôsobom obmedzená prípustnosť skutkových a dôkazných novôt v odvolacom pokračovaní, ktorú okolnosť zdôraznil aj sám pán minister dr Šrámek.

Je-li naša osnova vybudovaná na kompromise v tých svojich častiach, ktoré upravujú spád prejednávania, a jestli sa snaží urýchliť vybavenie záležitosti a pokiaľ možné zabrániť prieťahom, dáva na druhej strane zreteľný výraz poznaniu, že nie je hlavným účelom procesného práva odstrániť čo najrýchlejšie a za každú cenu spor, ale že len taký občiansky súdny poriadok má skutočnú hodnotu, ktorý kladie dôraz tiež na to, aby sa zistila skutočná pravda a aby sa tak dospelo v súdnom spore k spravedlivému rozhodnutiu. A v tomto smere zasa musíme uznať za prednosť osnovy, že je tu nekompromisná. Prijíma všetky tie predpisy, ktoré lepšie zaručujú také spravedlivé rozhodnutia, a zavrhuje všetky tie, ktoré môžu byť prekážkou dosiahnutia tohoto účelu, a síce v obidvoch prípadoch bez zreteľa k tomu, či ide o predpisy slovenského alebo českého práva. Tiež tu je teda výrazom demokratického smýšľania, lebo sa dáva viesť len vecnými zreteľmi a vo svojej snahe dať výraz tomu, čo tu už je, neexperimentuje návrhami na nejaké zásadné, dosiaľ nevyskúšané novoty.

Tento nedostatok podstatných novôt je tiež jedným z jej charakteristických rysov. Avšak snáď práve tento fakt sa vám bude zdať pádnym argumentom pre oprávnenosť sťažností, že aspoň na poli procesného práva bolo možné už skôr previesť unifikáciu a nebolo odôvodnené čakať toľko rokov s predložením našej osnovy. Je preca isté, že už v dobe prevratu sme mali oba tie súdne poriadky, ktorých púhym slúčením je naša osnova, a poneváč ani v občianskom práve nebolo už od počiatku úmyslu zavádzať nejaké zvlášť prenikavé zmeny, takže nebolo dôvodu ani v občianskom súdnom poriadku niečo podstatného meniť, išlo iste len o to, v akom čase je technicky možné vypracovať osnovu unifikovaného súdneho poriadku spojujúcu oba už jestvujúce?

Avšak táto argumentácia prezerá jeden moment, ktorý je veľmi dôležitý. Kdežto rakúsky súdny poriadok bol v účinnosti už od r. 1896, takže do prevratu bolo už známe, ktoré jeho ustanovenia sa v praksi osvedčujú a ktoré nie, nebolo tomu tak s uhorským súdnym poriadkom. Tento vstúpil totiž v účinnosť až za svetovej vojny, takže ešte viac rokov po prevrate trvalo, než bol v praksi dobre vyskúšaný. Len dlhoročné jeho užívanie v praksi mohlo ukázať pravý jeho obsah, mohlo presvedčiť, čo z neho vyhovuje a čo nie je schopné ďalšieho života. A len táto skúška života mohla slúžiť za spoľahlivý podklad pre unifikačnú syntézu občianskeho práva procesného, len táto skúška umožnila postupovať pri zpracovávaní osnovy v demokratickom duchu.

Pán minister pre sjednotenie zákonov dr Šrámek veľmi výstižne poukázal na vonkajšiu i na vnútornú povahu tohoto diela - menovite dôrazne pripomenul jeho poslanie. Naplňuje nás uspokojením a nádejami zvlášte to, čo pán minister dr Šrámek uviedol o usilovnej snahe a o veľkých prácach svojho rezortu, aby nové procesuálne právo civilné dobre splnilo svoj úkol: zabezpečiť spravedlivosť v poriadku súkromných práv a povinností rovnako pre všetkých občanov nášho štátu, takto uskutočniť žiadanú právnu jednotu a byť trvalým, stále výmluvnejším výrazom jednotnosti myslenia a cítenia.

Pán minister pre sjednotenie zákonov nás vo svojom prejave soznámil s intenciami tohoto veľkého diela právneho sjednotenia a umožnil nám poznať všetku tú skrytú a preca tak mimoriadne záslužnú prácu a úsilie o budovanie jedného z najdôležitejších základov nášho jednotného právneho poriadku. Tým je nám umožnené uvedomiť si a vďačne oceniť mnohoročnú prácu v obetave oddanej a neúnavnej službe sjednotenia práva v našom štáte. Do doby pôsobenia pána ministra dr Šrámka v ministerstve pre sjednotenie spadajú práve najodpovednejšie práce posledného obdobia unifikačného diela. Včasné skončenie najobťažnejších prác záverečných je ďalším dokladom prezieravého a šťastného riadenia a dovŕšenia složitých prác unifikačných, aby dielo v pravý čas dozrelo.

Vítame túto osnovu hlavne preto, že je ona formálne výrazom asimilácie obidvoch složiek nášho štátu na hospodárskom a kultúrnom poli, že je výrazom vnútornej sily a pevnosti našej republiky a že vyhovuje v podstate svojrázu mentality českej i slovenskej bez toho, že by kohokoľvek znásilňovala. Toto priaznivé prijatie našej osnovy jako celku i zásad, na základe ktorých vznikala, nás však nemôže zbaviť práva a povinnosti zaujať kritické stanovisko k niektorým jej detailom, s ktorými nemožno súhlasiť.

Slávna snemovňa, v úvode svojho prejavu dovolil som si zdôrazniť, že v unifikačnom a kodifikačnom diele, o ktorom vedieme rozpravu, spatrujem dôkaz našej vôle po konštruktívnej práci za veľkým ideálom spoločného dobra republiky a jej občanov. Z tejto vôle pramení nielen osnova jednotného občianskeho zákoníka, ale i starosť o to, aby sa zákony dobre prevádzaly. Preto hoci sa vedome a hrde hlásime so svojím predloženým zákoníkom k tradícii západoeuropského práva súkromného a vidíme v ňom skutočne základ súkromného hospodárskeho života Československa, nijak to neznamená, že by sme s dnešným súkromným právom ustrnuli v anachronizme a neuplatňovali v ňom snahy ideálneho ľudského spolužitia. Budeme preto bdieť, aby táto osnova bola skutočne dobrým podkladom pre sociálnu spravedlivosť usmerňovanú kresťanskými názormi, ktoré i súkromný majetok zaväzujú sociálnou funkciou. (Předsednictví převzal místopředseda Taub.) Vyznávame, že je povinnosťou moderného zákonodarstva, aby predchnuté kresťanskou etikou zamedzovalo poškodzovanie slabých a akúkoľvek organizáciu prepotentných, vykorisťujúcich síl; aby usnadňovalo poctivú prácu a znamenalo vždy a každému obranu proti zhubným tendenciám a útokom preto, lebo jedine týmto smerom povedie právny poriadok k tvoreniu čo najširšieho blahobytu pre vrstvy čo najširšie, a v tom je záruka blaha republiky a jej občanov.

V tomto smysle bude moja strana, ktorú mám česť zastupovať, ochotne spolupracovať na prejednávanom diele a zaň hlasovať. (Potlesk.)

Místopředseda Taub (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. dr Clementis. Dávám mu slovo.

Posl. dr Clementis: Vážení!

Predošlí páni rečníci poukázali na to, ako osnova zákona o súdnej príslušnosti a o súdnom pokračovaní súvisví po stránke obsahovej, formálnej i technickej s nedávno prejednávanou osnovou nového občianskeho zákona. Možno plne podpisovať tieto dôvody. Ja by som ich však ešte rád doplnil niektorými špeciálnymi dôvodmi. Obidve tieto osnovy sú označované za akési základné zákony Českoslovensskej republiky, za dosiaľ najväčšie zákonodarné dielo, ktoré prešlo a ktoré prechádza cez parlament. Je veľmi charakteristické, že obidve tieto základné osnovy, tieto dve najväčšie osnovy, ktoré majú mať tak ďalekosiahly význam pre celý právny a tedy i sociálny život v republike, sú prejednávané v pléne parlamamentu, jedna osnova ako druhá, za vzácneho nezáujmu celého váženého parlamentu. Toto je tedy ešte ďalším pojítkom medzi týmito dvoma zákonnými osnovami mimo tých, ktoré už páni rečníci boli zdôraznioi. Zdálo by sa skutočne, že otázka civilného sú dneho pokračovania alebo otázka príslušnosti súdnej je otázkou dosť abstraktnou, otázkou, o ktorú musia alebo majú mať záujem len právnici, otázkou technickou, ktorá nemôže zaujímať a tangovať priamo široké vrstvy pracujúceho ľudu. Skutočnosť je však práve opačná. Nie sú to veľkokapitalisti, nie sú to banky, nie sú to majetné triedy, ktorých existencia alebo životný osud závisel by práve na správnom chode súdneho aparátu. Je to roľník, je to robotník, je to vdova, ktorá sa domáha renty, je to matka, ktorá sa domáha alimentov pre nemanželské dieťa - to sú tí ľudia, ktorých pri amo existenčné, životné otázky závisia od toho, aké formy a možnosti sú im dané, aby sa domáhali svojich subjektívnych práv. A preto práve pracujúce vrstvy vo svojom najvlastnejšom záujme sledujú, či nove navrhovaná osnova umožní im uplatnenie ich práv, alebo či im ho zťaží. Ich záuj em je, aby mohli podľa možnosti za najmenších technických prekážok uplatňovať svoje práva, aby sa mohli uchádzať o právo pri súdoch v mestách najbližšie ležiacich, aby mohli po prípade súdnou cestou uplatňovať svoje nároky tak, aby ich to nevyčerpalo materiálne, alebo aby k vôli tomu, že sú vystavení určitému materiálnemu nedostatku, n emuseli sa súčasne vzdávať svojich práv.

S tychto zásadých hľadísk chcem prehovoriť pár slov k 2 navrhnutým osnovám. Všetci páni rečníci vyzdvihovali a pochvaľovali si túto osnovu ako osnovu, ktorá nielen unifikuje, ale ktorá skutočne demokratizuje a reformuje právo, právny systém sú dny, vyjadrený vobčiansknom súdnom poriadku. Chceme-li hovoriť o reforme, musíme rozlišovať, ako som povedal minule, medzi oblasťou bývalého práva rakúskeho a medzi oblasťou bývaleho práva uhorského, konkrétne hovoriac, medzi histori ckými zemiami a Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. Je skutočne pravda, že tuná prejednávaná osnova prináša určité demokratické, určité - hovoril by som - ľudovejšie výdobytky pre oblasť práva rakúskeho, ako je kontumačný rozsudok, práva sudcov, aby z úradnej moci previedli rôzne dôkazy, - všetko ustanovenia, ktoré občiansky súdny poriadok z r. 1911 už znal. A preto je to vhodná príležitosť povedať konečne celkom otvorené a chlapské slovo o tom, či jeden alebo druhý systém, či t. zv. systém práva rakúskeho, u ktorého sa niekdy rádo zabúda, že je to právo rakúske, a ktorému sa chce nalepiť etiketa českého práva, ako sme to videli u dr Dérera, alebo či právo uhorské môže za danej situácie slúžiť za podklad a vzor t. zv. unifikačného práva.