Místopředseda Košek (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. dr Markovič. Dávám mu slovo.

Posl. dr Markovič: Slávna snemovňa!

Rozhodovanie volených zástupcov ľudu a politických strán, či sa majú postaviť za štátny rozpočet ako celok alebo aspoň za niektoré jeho kapitoly, je dvojnásobne zodpovedné pri rozpočte, ktorý právom bol pomenovaný rozpočtom obrany štátu. Neide totižto o púhu otázku dôvery k vláde, ale v prvom rade o službu štátu a ochotu dať štátu, čo pre svoju obranu potrebuje.

Obrana Československej republiky je pre nás predovšetkým aj obranou Slovenska. (Výborně!) Je preto mierne rečeno nedôslednosťou, zdôrazňuje-li rečník Hlinkovej ľudovej strany posl. dr Tiso, že Slovenskoje oslobodené, pri tom však súčasne vyhlašuje, že jeho strana nebude hlasovať aniza položky rozpočtu, ktorými má byť sloboda Slovenska zaistená.

Miesto potrebám obrany Slovenska venoval posl. Sidor veľkú časť svojej reči snižovaniu a tupeniu spoločnej slovenskej a českej 20ročnej budovateľskej práce na Slovensku. Priložil tak zase svoje polienko na ohnisko nepriateľskej propagandy, ktorá predbežne mierovou zbraňou očierňovania nášho štátu chce zasahovať jeho základy.

Posl. Sidor šiel však vo svojej reči ďalej. Miesto k obrane Slovenska sa prihlásil k Tukovi (Výkřiky: Hanba mu!) a jemu rovným, ktorí boli súdení a odsúdení podľa zákona na ochranu republiky, teda i podľa zákona na ochranu Slovenska.

Pán kol. dr Lukáč menom neľudáckych poslancov zo Slovenska už odmietol túto reč. Páni kolegovia Lichner a Devečka ma oslobodili svojimi výkladmi povinnosti zaoberať sa ňou podrobnejšie. Ako Slováci hanbíme sa za Sidorovu reč. (Potlesk.- Tak je! - Výkřiky posl. Špačka.) To majú vedeť aj v Moravskoslezskom deníku, pán kolega!

Opakujem: Ako Slováci hanbíme sa za Sidorovu reč, ale jej tón i obsah nie je nám niečim novým. Reč nás samozrejme pobúrila, ale neprekvapila. Tukov žiak hlási sa zasa k svojmu učiteľovi. (Potlesk.) Všetkým, ktorí sú náklonní politicky preceňovať rôzne príležitostné prejavy, ako boly na pr. pri posledných oslavách v Ružomberku, rečník ľudovej strany v rozpočtovej debate ukázal svoju pravú tvár. (Tak je!) Slovenskí i maďarskí poslanci zo Slovenska, ktorým je drahá jeho sloboda, budú hlasovať za rozpočet obrany štátu. Vedia, že politická a národná sloboda, kultúrny rozmach, sociálny rozvoj a hospodársky vzrast Slovenska je možný len dotiaľ, kým Slovensko bude slobodnou súčiastkou štátnej jednoty Československej. (Výborně! - Potlesk.) Vedia, že keby došlo k udalostiam, ku ktorým, veríme, že preca len nedojde, ale na ktoré musíme byť pripravení, stala by sa prvou obeťou nášho eventuálneho nezdaru sloboda Slovenska. (Tak je!)

Aj zo stanoviska hospodárskeho môžu hlasovať poslanci zo Slovenska za rozpočet obrany štátu s dobrým svedomím. Veľmi veľká časť jeho položiek ide na investície, čoz namená prácu a chleba. Nemáme radosti z investícií na čiste vojenské potreby. Radšej by sme ich venovali účelom kultúrnym a zdravotným, technickej a hospodárskej mierovej výstavbe. (Potlesk.) Ale nemôžeme si pomôcť. Skutočnosťou však je, že z rozsiahlych a vysokých investičných nákladov posledných a najbližších rokov nepomerne veľká časť ide na Slovensko. Stačí podívať sa na veľký počet nových fabrík na strednom Považí, pod Javorinou a inde, na dlhú čiaru južného a juhovýchodného štátneho pohraničného územia, stačí uvedomiť si desiatky a stá kilometrovových a zdokonalených železničných tratí a hradských, stačí pohľad na dlhý rad nových verejných budov nielen vo väčších, ale i menších mestách Slovenska, stačí sledovať poklesne zamestnaných, ba miestami a občas už i nedostatok menovite odborných pracovných rúk, všetko to na Slovensku, aby sme mohli povedať objektívne a sebavedome, že verejné práce a investície posledných rokov a s nimi súvisiace hospodárske oživenie znamenajú a budú znamenať veľký hospodársky zisk, menovite pre Slovensko.

Nie je preto pravdivé, tvrdí-li pán posl. dr Tiso, že vraj podiel Slovenska na rozpočtových výdavkoch nie je primeraný, ba že vraj rozpočet je darom Slovenska mimo slovenským zemiam. Nesúhlasili by sme ani s tvrdením opaku, že totiž tento alebo iný rozpočet je darom mimo slovenských zemí Slovensku. Každý rozpočet je darom republike (Tak jest!), a vôbec možno menovať darom, čo dávame svojmu štátu a jeho častiam na ich potreby?

Rozmach Slovenska a jeho ľudu v každom smere, tak ako rozmach ostatných častí republiky a ich ľudu, nie je len zvláštnou potrebou alebo záujmom slovenským, český malebo nemeckým, ale je spoločnou potrebou československou a štátnou. Je proste príkazom štátnickej rozvahy a svedomitosti dávať viac tam, kde je relatívne viac treba, pomáhať viac tam, kde je relatívne viac pomoci treba, a na druhej strane čerpať v prvom rade tam, kde sú bohatšie zdroje a väčšie nahromadené možnosti.

Slovensko a Podkarpatská Rus bez viny svojho ľudu sú z minulosti dosť natrestané svojou kultúrnou, hospodárskou a sociálnou zaostalosťou. Za dvacať rokov republiky smen a hradili, dohonili, napravili a odstránili mnohé, to musí uznať každý, kto nechce byť neobjektívny alebo priamo zlomyseľný. I to, že za túto krátku dobu nebolo možné odčiniť všetky krivdy stáročej minulosti a odstrániť všetky ich následky.

Nebolo by službou ani spravedlivosti ani potrebám štátu ako celku, keby menej priaznivý stav, v ktorom je Slovensko i Podkarpatská Rus ešte i dnes v dôsledku nezavinených krívd z minulosti, mal byť merítkom účasti týchto zemí nášho štátu na spoločných zdrojoch ďalšej hospodárskej a kultúrnej výstavby. Bolo by však pre Slovensko priamo osudným, keby sme mali prijať devízu pána posl. dr Tisu, že Slovensko z týchto zdrojov má dostávať práve toľko - a to v skutočnosti by znamenalo: len toľko - koľko do nich prispieva.

Keď na jednej strane vyhlašujeme ochotu a pohotovosť pracujúceho ľudu, ktorý zastupujeme, dať obrane a zaisteniu štátu všetko, čo potrebuje, musíme zdôrazniť na druhej strane, že štát a jeho orgány majú sa vyhýbať všetkému, čo by v širokých vrstvách mohlo vzbudiť i len dojem, že zákonných opatrení na obranu štátu sa používa správnejšie zneužíva - k tomu, aby sa občianstvu obmedzovaly, alebo braly zákonom zabezpečené práva a tak vyvolával pocit krivdy a útisku. Nesmú sa opakovať prípady, ako na pr. v Šamoríne, kde okresný úrad podľa zákona o obrane štátu nariadil podnikateľovi, aby prepustil z práce svojho zamestnanca len preto, že pobádal svoj ich spolurobotníkov k mzdovému boju.

Pán minister financií pri pojednávaní úhradových osnov v rozpočtovom výbore pripomínal, že k vôli obrane štátu - ľudove rečeno - musíme si odtrhnúť od úst, aby sme zaistili štát a život a majetok jeho obyvateľstva. Áno! Ale vedľa volených zástupcov ľudu aj orgány verejnej i vojenskej správy musia pečlive dbať, aby ani pod zámienkou obrany štátu sa nikomu neodtrhovala od úst posledná skyva chleba. (Tak jest!) Naopak, čím väčšia bude skyva chleba práve tých, ktorým sa ukladá v osudových dobách obrana štátu v prvom rade, tým väčšia bude fyzická, ale menovite mravná pohotovosť k obrane.

Tu niekoľko slov o občanoch, ktorí konali, konajú alebo budú konať činnú vojenskú službu. Je zlou mravnou prípravou týchto občanov pre pohotovosť k obrane štátu, keď vidia, že sa neprevádzajú alebo zdržujú zákony, potažne osnovy zákonov, ktoré zvlášť majú zhodnotiť ich zvláštnu službu. Mám tu na mysli v prvom rade zákon čís. 279/1934 o započítaní vojenskej služby, ku ktorého paragrafom 12 až 14 neboly dosiaľ vydané prevádzacie nariadenia, vzdor záväzným sľubom, ktoré dali zodpovední i najvyšší činitelia. Vydať tieto nariadenia nie je tedy len vecou zákonom uloženej povinnosti a spravedlivosti, ale aj vecou daného slova.

Mám tiež na mysli osnovu zákona o ochrane súkromných zamestnancov konajúcich vojenskú službu, ktorá osnova uz dávno mala sa dostať do vládnych porád a do tohoto zákonodarného sboru.

Musím sa tu zmieniť aj o zvláštnych prídavkoch vojenských gážistov a varovať, aby v dobe, keď sa trebárs v malej miere snižuj úplatové srážky všetkých verejných zamestnancov, došlo k efektívnemu sníženiu celkových doterajších pôžitkov vojenských gážistov. Pri tom upozorňujem, že zvláštna platová úprava vojenských gážistov mala by sa vzťahovať aj na civilných zamestnancov národnej obrany.

Pripomíname so zadosťučinením, že v našom kladnom pomere k rozpočtu obrany štátu je s nami za jedno i značná časť volených zástupcov nemeckého a maďarského pracujúceho ľudu. Naši aktivistickí nemeckí a maďarskí kolegovia súhlasia s nami aj v tom, že sebe radikálnejšia zmena našej menšinovej politiky, vynútená vonkajším nátlakom, by neodstránila nútnosť byť nastráži a vo zvýšenej pohotovosti k obrane štátu. (Potlesk.) V Habeši, Španielsku, Číne nebolo žiadnych menšinových problémov a niet ich ani v Rakúsku. A preca tieto zeme boly, potažne sú predmetom náporu t. zv. dynamických štátov.

Naši nemeckí a maďarskí aktivisti už dávno správne pochopili, že úprava menšinových problémov je čiste vnútropolitickou otázkou nášho štátu. (Tak je!) Spoločnosť národov je jediným medzinárodným útvarom, ktorému priznávame právo kontroly, či plníme záväzky, ktoré sme prevzali v medzinárodných smluvách o ochrane menšín.

Môžeme pokojne tvrdiť, že pred týmto medzinárodným fórom sme dosiaľ vždy obstáli a boli by sme obstáli ešte dokonalejšie, keby sa pri skúmaní každej sťažnosti srovnávalo, ako plní svoje konkrétne menšinové záväzky štát, vo ktorom národ sťažovateľov je väčšinovým a vládnucím národom. (Potlesk.)

Chápeme záujem našich súsedov o ich národných súkmenovcov v našom štáte, lebo máme sami záujem o osudy československých menšín v súsedných a iných štátoch. Na tejto báze a v tomto rámci môžeme pripustiť aj informatívnu výmenu názorov, ako k nejsnáď došlo v poslednej dobe v Sinaji alebo v Ženeve. Musí však byť na všetky strany jasné, že osudy menšín v Československej republike, ako osudy väčšiny, sa riešia a budú riešiť len v Prahe a nie v Berlíne, ani Budapešti, ani vo Varšave, práve tak ako osudy československých menšín v súsedných štátoch sa môžu a budú riešiť len v ich hlavných mestách.

Aktivistickí zástupcovia našich menšín našli správnu cestu, ktorou jedine môžu doviesť k uspokojeniu oprávnené potreby a požiadavky svoj ich súkmenovcov. (Potlesk.) Majú pred negativistickými predstaviteľmi našich menšín nesrovnateľnú výhodu a prednosť: Dávajú napred svoju vernosť. (Výborně!) Prichádzajú s dôverou v našu dobrú vôľu a úprimnú snahu vyriešiť čo naj dokonalejšie aj menšinové otázky našej vnútornej politiky. Preto sú prijímaní s dôverou, ktorú zasluhujú. A ovšem nemôžu byť prijímaní s dôverou ti, ktorí nedávajú ani vernosť ani dôveru. (Potlesk.)

Takto sme dospeli s aktivistickými zástupcami našich menšín k 18. februáru 1937 a dospejeme ďalej. Tým ďalej, čím viac bude tých, ktorí sú nositeľmi vernosti k štátu a hlasateľmi dôvery k jeho demokratickým predstaviteľom, a čím menej bude stúpencov politiky záporu a nenávisti, o ktorej hovorili pán posl. Korláth i pán posl. Rosche, bez toho, že by nás bol presvedčil, že nie je alebo aspoň nechce byť mluvčím tohoto tábora.

Pán posl. Roschevo svojom výpočte národností obývajúcich náš štát sa znova pokusil vradiť Slovákov medzi menšiny a tak nás posunúť ako v poradí tretieho za menšinu nemeckú. Zostal na línii zahraničnej propagandy, ktorá aj oddeľovaním Čechov a Slovákov sa pokúša snižovať pred zahraničnou verejnosťou našu štátotvornú silu. Treba ľutovať, že v konečnom výsledku dostávajú sa na túto liniu aj oba rečníci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, a tak dostávajú sa do veľmi pochybnej spoločnosti a do veľmi pochybného súsedstva. (Správně!). Svedčí o tom aj dnešná zpráva "Zeitu" z Bratislavy.

My, prívrženci československej národnej jednoty, Slovensko a Slovákov na treťoradovú veličinu v našom československom štáte degradovať nedáme! (Potlesk.)

Súhlasíme s pánom posl. Staškom, ktorýv rozpočtovej debate sa postavil proti roztrhaniu jednotného rúcha československého štátu na nejaké kantony alebo jazykové územia. Znamenalo by to pri najmenšom oslabenie štátu, ale celkom iste oslabenie Slovenska.

Preto v shode s väčšinou slovenského voličstva odmietame a budeme odmietať snahy slovenských autonomistov a separatistov. Proti heslu: Slovensko Slovákom staviame heslo: Československo Slovákom a Čechom! (Výborně! - Potlesk.)

Nechceme, aby slovenský robotník, roľník, obchodník, priemyselník, úradník alebo iný pracujúci človek mal menej práv v Čechách ako na Slovensku len preto, že je Slovákom.

Nechceme a nebude chcieť, aby český človek, ktorému sme priznávali právo v našich legiách a v bojoch o Slovensko na Slovensku umierať (Správně!), v dobe nejväčšieho rozvratu na Slovensku strádať a na jeho výstavbe pracovať, mal menej práv na slobodnom Slovensku len preto, že je Čechom. (Výborně! - Potlesk.)

Posl. Tiso povedal, že slovenský národ je oslobodený, ale nie je uspokojený. Pravda! Lenže neuspokojení, a v mnohom, sú nielen obyvatelia Slovenska, ale aj ostatných zemí nášho štátu, aj mnohých iných štátov. Nie preto, že sa neuskutočňujú rôzne odstredivé politické a jazykové autonomistické a separatistické požiadavky, ale preto, že nedošly dosiaľ svojho splnenia mnohé kultúrné, hospodárske a sociálné požiadavky širokých vrstiev.

Ide všade o to, čo tak výstižne povedal predseda našej strany posl. Hampl v tejto debate: Domyslená politická demokracia musí viesť k tomu, že ľudia sa počnú starať nielen o svoj podiel na politickej moci, ale aj o svoj podiel na hospodárskej a sociálnej spravedlivosti. Do širokých vrstiev ľudu aj na Slovensku vniká už dnes čím ďalej tým viac presvedčenie, že k tomuto podielu na sociálnej a hospodárskej spravedlivosti neuspokojený ľud nevedie žiaden politický autonomizmus a jazykový separatizmus, ani žiadna národná alebo jazyková nenávisť, ale len dľa nášho presvedčenia - v duchu socializmu uskutočnená jednota všetkých, ktorí sa svojho podielu na sociálnej a hospodárskej spravedlnosti domáhajú. (Potlesk.)

Slovenskí autonomisti a separatisti z rôznych prejavov našej zahraničnej revolúcie sa dovolávajú t. zv. Pittsburghskej dohody českých a slovenských spolkov amerických. Pokiaľ ide o jednotlivé body tohoto prejavu, pojali sme z nich do našej ústavy vo smysle jeho posledného odstavca, čo sme uznali za vhodné, a za našu ústavu hlasovali aj slovenskí autonomisti. Tým t. zv. dohoda stratila praktický význam, aj ak by nejaký bola mala. Tak ako to povedal v Amerike už r. 1916 veľmi triezvy hlas v časopise "Jednote", orgánu Prvej katolíckej jednoty vo Spojených štátoch severoamerických. "Musíme si upovedomiť i to," - čítame tam - "že ani naša dohoda s americkými Čechmi nie je, čiže nemusí byť definitívna. My robíme to, čo za najlepšie, najprospešnejšie uznávame. Ale rozhodné slovo bude mať Slovensko. A toto príjme alebo neprijme náš program politický . . . ." ". . . faktory, ktorí o osude týchto dvoch národov budú rozhodovať" - pokračuje americký časopis katolícky - "zaiste učinia tak len po uvážení žiadosti skutočných ich reprezentantov, ktorými my nie sme." Inak rôznych podobných prejavov, ako je. tzv. Pittsburghská dohoda, bolo v našej zahraničnej i domácej revolúcii viac, máme tedy bohatý výber. Ako demokrati a socialisti hlásime sa v prvom rade k Washingtonskej deklarácii nezávislosti československého národa. (Potlesk.) Patrí k Masarykovmu odkazu, ktorý sme sľúbili nad jeho rakvou plniť.

Pokiaľ ide o československý pomer, môžeme sa hlásiť k odkazu už prvých slovenských revolucionárov, M. M. Hodžu, L. Štúra, a J. M. Hurbana, ktorí na začiatku slovenského povstania r. 1848 sa obrátili "k synom Čechov, Moravy a Slovákov" s týmito slovami: "Jeden národ sme my, vy tam, synovia českej zeme, vy zo susednej Moravy a vy, slovenskí synovia, od brehu Váhu, Hrona a Dunaja. Jedna reč sa po týchto krajinách ozýva."

Z prejavov našej zahraničnej revolúcie dovolávame sa ako Slováci kijevského "Zápisu o zásadách československej akcie", ktorého pôvodcom bol náš M. R. Štefánik. Tento zápis vedľa Štefánika ako zástupcu zahraničnej československej národnej rady podpísali zástupcovia Zväzu československých spolkov na Rusi a tým aj najväčšej - ruskej - časti československej zahraničnej armády a spolu podpísal ho aj zástupca Slovenskej ligy v Amerike.

Tento zápis hlása (čte): "Česi a Slováci, súc si vedomí, že sú úzko spjatí navzájom ako životnými záujmami, tak i kultúrou a menovite krvnými sväzkami, prajú si vyvinúť sa v jednotný, politicky nedielny a slobodný národ." (Potlesk.)

Československá národná jednota nie je tedy žiadnou poprevratovou fikciou, ako chcel dokazovať p. posl. Tiso a p. posl. Sidor. Že to dokazoval p. posl. Tiso, to nás neprekvapilo, poneváč predprevratová minulosť Slovenska je jemu cudzou (Výborně!), ale že to mohol dokazovať p. posl. Sidor, to len ukazuje, že nepravda i v týchto veciach mu je vzácnejšia, ako pravda. Je tedy jednota československá, národná jednota československá v našej dávnej kultúrnej a politickej i revolúčnej tradícii. Bola nám posilou a nádejou v dobách osudových v minulosti a zostane nám záštitou a spoľahlivým základmi v budúcnosti. (Výborně! - Potlesk.)

Ak s dosiaľ nevyvinula tak dokonale, akosi to prial a predstavoval náš Štefánik, je našou povinnosťou, ktorí sa hlásime nielen k jeho menu, ale aj k jeho pravde, vykonať všetko, aby sme sa vyvinuli v skutočne a úplne jednotný, nedielny a slobodný československý národ. (Výborně! - Potlesk.)