Úterý 8. března 1938

Přítomni:

Předseda dr Soukup.

Místopředsedové: Klofáč, dr Hruban, dr Bas, dr Heller, dr Buday.

Zapisovatelé: dr Karas, Pichl.

Celkem přítomno 112 členů podle presenční listiny.

Členové vlády: ministři dr Dérer, Mlčoch.

Z kanceláře senátní: tajemník senátu dr Bartoušek; jeho zástupce Fritsch.

Předseda dr Soukup zahájil schůzi v 16 hod. 27 min.

Sdělení předsednictva.

Dovolené dal předseda: na dnešní schůzi sen. dr Krčmérymu; dodatečně na schůzi dne 4. t. m: sen. dr Turchányimu; na tento týden sen. Nentwichovi.

Předseda konstatoval, že senát je způsobilý se usnášeti, a senát přijal jeho návrh, aby byla udělena zdravotní dovalená na 14 dní sen. Pociskovi.

Rozdané tisky.

Vládní návrhy: tisk 644 - přikázán výborům zahraničnímu a soc.-politickému, tisk 645 - přikázán výborům zahraničnímu a národohospodářskému.

Zpráva tisk 646.

Zápis

o 101, a 102. schůzi senátu N. S. R. Čs. byly schváleny podle §u 72 jedn. řádu.

Předseda (zvoní): Budeme projednávati pořad schůze.

1. Rozprava o prohlášení předsedy vlády dr Milana Hodži, učiněném ve 102. schůzi senátu dne 4. března 1938.

Navrhuji lhůtu řečnickou po jedné hodině pro každý jednotlivý klub. (Námitek nebylo.)

Není námitek.

Uděluji slovo prvnímu přihlášenému řečníku, p. sen. dr Mederlymu.

Sen. dr Mederly: Slávny senát!

Každý živý organizmus s času na čas prekonáva porušenie rovnováhy. Keď životný proces naráža na nejaké prekážky, vtedy zdolanie týchto prekážok vyvoláva určité napnutie, určitý horúčkovitý stav. Aj ľudská spoločnosť je tiež takýmto živým organizmom. Aj v ľudskej spoločnosti sa vyskytujú takéto prekážky, ktoré vyvolávajú horúčkovitý stav napnutia, horúčkovitý stav nespokojnosti.

Události posledných dňov dávajú nám tušiť, že protichodné sily povojnovej Europy so svojou dynamickou presýtenosťou napínajú rámce pokojného spolužitia a tiež vyvolávajú takýto horúčkovitý stav v strednej Europe. Čím väčšie býva toto nebezpečenstvo, čím väčšia je táto nespokojnosť, tým treba viac obozretnosti, viac energie, viac sily a viac opatrnosti. V takom horúčkovitom stave je treba v prvom rade pokojná myseľ a ukľudnenie nervov. Toto je najlepším liekom pri vzrušenom stave.

Takýmto utišujúcim liekom bol aj prejav pána ministerského predsedu dr Milana Hodžu. On svojou rečníckou výmluvnosťou, svojou rutinou, umiernenou obozretnosťou iste veľmi prispel k uspokojeniu napnutosti, iste prispel k uspokojeniu tých, ktorí s úskostlivosťou pozerajú na svoj štát.

Doba a okolnosti zasahujúce do zahraničnej politiky sú natoľko vážné a složité, že nemôžeme tieto okolnosti nechať nepovšimnuté. Treba zaujať k nim stanovisko a to nielen k prejavu pána ministerského predsedu dr Milana Hodžu, ale aj k zahraničným udalostiam a tiež k vnútropolitickým pomerom, ktoré súvisia s touto zahraničnou situáciou.

Hlinkova slovenská ľudová strana ako najväčšia strana na Slovensku tiež musí zaujať svoje stanovisko a musí toto tuná predostrieť.

Naša zahraničná politika nesie sa od prvopočiatku smerom kolektívnej bezpečnosti, nesie sa smerom kolektívnej spolupráce pod záštitou Spoločnosti národov. Úzkostlive sa bránila naša zahraničná politika, aby sa tvorily t. zv. ideové bloky, lebo tieto ako by sústreďovaly na protipoložných póloch energiu ktorú tieto ideové pohyby sústreďujú, a treba sa obávať, že na týchto protipoložných póloch vybúši táto energia a z toho vznikne krvavý katastrofálny požiar. Táto téza by bola správna len vtedy, keby národy a štáty vzdaly sa svojich ideí, ktoré hýbu ich štátnym a národným životom. Alebo keby sa tieto idey v Spoločnosti národov natoľko usmernily, natoľko zuniformovaly, že by nebolo medzi nimi rozdielu. Ale na toto usmernenie, na toto uniformovanie ani jeden štát, ani jeden národ, ktorý si je vedomý svojej dôstojnosti, svojho historického práva, ktorý vie hodnotiť tie mravné predstavy, v službách ktorých stojí, nemôže pristať. Vidíme, že aj pod rúškou kolektívnej bezpečnosti vedie sa urputný boj ideí, vedie sa on aj v Spoločnosti národov na život a na smrť. Každý si chce svoju ideu priviesť k víťazstvu, každý chce svoju ideu dostať na vrch. Toto sa deje aj v Spoločnosti národov.

Akonáhle sa do Spoločnosti národov dostal na pr. Sovietsky sväz, usiloval sa tento svoju ideu, založenú na krvavom ateizme, dostať do krvného obehu medzinárodnej pospolitosti. Chce tam vyvolať sepsu, krvnú otravu, aby takto znemožnil spolunažívanie jednoho národa s druhým. Táto sepsa, krvná otrava v medzinárodných stykoch je tu. A následkom tejto sepse odumiera Spoločnosť národov. Darmo budú chceť štátnici tieto ideové boje, ideové bloky odstrániť. Tie oni neodstránia, boj pôjde ďalej.

I v našej zahraničnej politike tiahne sa ako červená niť tento ideový boj, ako červená niť sa tiahne príslušnosť k ideovému bloku ateisticko-liberalistickému, k tomu bloku, ktorý je ku kresťanským zásadám ak nie nepriateľský, tak aspoň ľahostajný. Táto orientácia určuje pomer našej republiky k ostatným štátom, táto orientácia zapríčiňuje, že nevieme sa bližšie dostať k súsedným štátom, na ktoré sme najviac odkázaní. Nevieme urobiť úprimnejší krok, nevieme urobiť krok priateľskejší, zostávame na mrazivom bode, ktorý úradná frazeologia spomína ako korektnosť. Geografické umiestenie štátu je tak dôležitým faktorom medzinárodnej politiky, že tento nemožno odstrániť a stranou nechať. Naša zahraničná, politika k vôli ideovým pútam, ideovým páskam opúšťa túto zemepisnú nevyhnuteľnosť a ponad hlavy bezprostredných súsedov podáva ruky zemepisne ďalekým, ale ideove blízkym štátom. Tu myslím predovšetkým na spojenie nášho štátu so Sovietskym sväzom.

Pán predseda vlády sa tohoto spojenia len veľmi letmo dotkol. Možno že je ani nie hrdý na toto spojenie. Skutočne nemá príčiny byť na to hrdý. Čo nás môže pútať k držiteľom moci v sovietskom Rusku? Či azda slavianstvo? Krvné púto slavianstva tam bolo utopené v nenávisti triedneho boja. Čo nás môže pútať, či azda vojenská pomoc? Tá je veľmi problematická, lebo súdruhom Stalinom vyčistená armáda ešte nesložila skúšku chrabrosti. Nie je to jedno strieľať deti a starcov pri múroch, alebo sa postaviť voči ozbrojenej moci. Čo nás púta? Demokracia? Nikde nebola ona tak šliapaná ako v Rusku. Čo nás púta? Hospodárstvo? Pozrime si, slávny senát, vývoz r. 1937. (Výkřiky komunistických senátorů.) Do Nemecka sa vyviezlo za 1.644 mil., do malej Juhoslávie za 596 mil., do malého Rakúska za 878 mil., do Rumunska za 654 mil. a do veľkého Ruska, ktoré reprezentuje jednu šestinu zeme, vyviezlo sa len za 94. mil. Kč. Tak čo nás púta, čo nás ta približuje?

Približuje nás príbuznosť ideí, príbuznosť k ideovému bloku liberalisticko-ateistickému. Toto je ten nezdravý zjav našej medzinárodnej politiky. Keby náš štát nepodliehal tomuto ideovému bloku, iste by boly naše vzťahy mnoho úprimnejšie, mnoho priateľskejšie a mnoho zdravšie. Vidíme to i u našich najbližších spojencov malodohodových, pre naše ideové vzťahy nechcú nás nasledovať na šikmej ploche. Pozrite si: Rumunsko vynieslo teraz novú ústavu a v tejto novej ústave vypovedalo, že cez územie Rumunska neprepustí žiadne cudzie vojská. Čo to znamená? Že ani žiaden takýto pakt, ani žiadna takáto smluva s Rumunskom nemôže byť ratifikovaná pre zákaz tejto ústavy. (Různé výkřiky.) Aj pobratimská Juhoslávia, ako sa chová? Jej styky s Nemeckom sú dnes viac ako priateľské. Táto súčinnosť Malej dohody pomalu sa rozostupuje, tá väzba spolupatričnosti akoby sa pomaly rozchádzala, a to práve pre naše ideové zafarbenie.

Najlepšie vidíme, koľko nám škodí toto ideové zanietenie, tento kurs, aby som povedal, kurs protikresťanský vo styku s naším najväčším súsedom slovanským, s Poľskom. Poľsko je slovanský štát. Ľud jeho je smýšľaním podobný nášmu ľudu, súbežné hospodárske záujmy máme s ním a nevieme sa priblížiť k nemu, nevieme prateľskejší krok urobiť. Už i vo Francúzsku sa dvíhajú hlasy za toto spojenie. Spisovateľ francúzsky Naudeau píše v svojom článku, že nesvornosť Slovanov je ich nešťastím. Tu myslí v prvom rade na pomer Československa k Poľsku. V svojom článku píše, že keby sa logicky rozmýšľalo, dalo by sa očakávať, že Poľsko s Československom utvoria alianciu. Maly by dohromady 45 mil. obyvateľov a s priemyselnou vyspelosťou Československa bola by táto aliancia svetovou veľmocou. Sama Francia si želá toto spojenie, lebo naše neshody zaťažujú problém strednej Europy. Škoda, veľká škoda, že pán ministerský predseda sa tejto otázky nedotkol. Vhodné by ju bolo vyriešiť, vhodné by bolo pokúsiť sa túto otázku vyriešiť v záujme nášho štátu. A to by s a podarilo, keby červeň vedúcej ideodogie vybledla. Iste by sa našly schodné cesty pre úprimné a srdečné vzťahy, čo by bolo k dobru štátu a jeho obyvateľstvu. (Výkřiky senátora Mikulíčka.)

Slávny senát, náš štát je na najcitlivejšom mieste strednej Europy, je na rozhraní germánskeho a slovanského sveta. Na našich hraniciach sa srážajú prúdy energie germánskej a prúdy životnej sily slovanskej. A niet divu, že prúdy tieto mnohoráz šľahajú do výšky, ako rozpenené vrchy sa valia na príboj, a je treba silnej ruky, aby kormidelníci nášho štátu štátnu loďku udržali, aby ňou nehodilo tam o útesy, o balvany. Ale, slávny senát, nie je dosť mať odhodlanosť, nie je dosť nebáť sa, ale treba mať rozum, prezieravosť a nadovšetko treba počítať so skutečnosťou. Rezolútna odhodlanosť a jasná, neskalená jasnosť prejavu pána predsedu vlády bola iste na mieste, ale treba, ako som spomenul, počítať aj so skutočnosťmi.

Početná menšina Nemcov je tu. S touto skutočnosťou treba počítať. A odbočiť s priamej cesty vedúcej k reprezentantom tejto menšiny, k reprezentantom, ktorí zastupujú 70 % tejto menšiny, na bočné chodníčky k maličkým zlomkom iste nedáva dôkaz otvorenej mužnosti vlády, iste nezdvíha prestíž vládny. Žiaľ bohu u nás sa ujíma akási nešťastná tradícia v našich vnútorných veciach. Či pozeráme na spolužitie štát tvoriacich národov a či pozeráme na otázku menšinovú, vždy sa ide postranným chodníkom ku tým zlomkom a nie cestou rovnou, cestou statočnou, otvorenou a úprimnou. (Výkřiky sen. Jurana.) Tento stav viac škodí ako osoží, lebo sa vyvoláva nespokojnosť, nedôvera a dráždi sa daromne menšina i celá verejnosť. (Výkřiky sen. Mikulíčka.) Vytvára sa takto dusná atmosféra a budí sa nedôvera.

Do tejto dusnej atmosféry akoby bol doniesol trochu sviežieho prievanu novoročný prejav pána predsedu agrárnej strany Berana. A čo sme videli? Úzke záujmy straníckopolitické chytro sa ponáhľaly zavreť okná, aby tento prievan sviežieho vzduchu do našej vnútornej politiky sa nedostal. A tu veru iné nepomôže. Bude treba sa pozreť odhodlane, mužne a statočne pomerom do očí a riešiť ich riadne a statočne, lebo len takto sa dajú odstrániť tie "psychologické prehrady", ktoré nám toľko starostí zapríčiňujú. Len takto možno dosiahnuť kýženého varovania, užitočného pre štát a pre občanov.

A keď kormidelníci tohoto štátu budú pokračovať opatrne a rozumne, úprimné dorozumenie a ladná spolúpráca môže prísť. Tým sa upevnia základy tohoto štátu. (Výkřiky sen. inž. Wintra.) Potom žiaden náraz nepoškodí tieto základné piliere štátu Čechov a Slovákov.

A keby tento náraz prišiel, slovenský národ svojou príslovečnou, tradicionálnou vernosťou bude brániť tento štát, lebo čo je náš štát? Štát Čechov a Slovákov. (Potlesk senátorů Hlinkovy slovenské strany ľudové.) Áno, štát je vytvorený spoločnou vôľou, spoločnými obeťami ako naša rodná domovina národa slovenského a národa českého. (Sen. Dundr: Československého!)

O vernosti Slovákov k tomuto štátu nemožno pochybovať. (Výkřiky sen. Mikulíčka.) Veď v duši svojej Slováci boli vždycky veriaci ľudia. A z tejto nábožnosti, z tejto prítulnosti k viere prýštila tá vernosť a statočnosť. Keď mohli voľakedy slúžiť Slováci cudzím, prečo by neslúžili svojmu štátu, ktorému zasvätia naozaj svoju oddanosť a vernosť?

Hlinkova slovenská ľudová strana ako nositeľka... (Výkřiky. Hluk.)

Předseda. (zvoní): Prosím snažně o klid.

Sen. dr Mederly (pokračuje):... a reprezentantka národných túžob a práv slovenského národa nesčíselnekrát preukázala a prejavila svoju vernosť k tomuto štátu. A nie je našou vinou, že túto vernosť naši protivníci, naši politickí konkurenti berú v pochybnosť. Nie je to našou vinou, že zo straníckej vypočitavosti berú túto v pochybnosť. Protištátnosť slovenských ľudákov je skoro každodennou frázou v osnovách článkov našich politických protivníkov. Či to štátu osoží? Či tí naši politickí osočovatelia spytovali si už svoje svedomie? Či je to nie zločinom na štáte, stavať väčšinu slovenského národa do postoja nepriateľského voči tomuto štátu; a to nie zo štátnych ohľadov, ale zo stranícko-politických ohľadov? Čo povie na to cudzina, keď bude stále čítať, že väčšina Slovákov je vraj protištátna?

My vernosť k tomuto štátu držíme za vec samozrejmú, my ju nemusíme stále vykazovať, my sa jej pridržiavame skutkami. Či sa to páči alebo. nepáči našim politickým konkurentom, my republiku Československú budeme považovať a považujeme za štát Čechov a Slovákov, za štát náš. Slováci túto republiku potrebujú ešte viac ako Česi (Výkřiky: To je správné!), lebo do prevratu Česi mali aspoň zlomky štátnosti v kráľovstve Českom. Slováci v tomto štáte chcú a môžu rozvinúť svoj národný život, svoju kultúru, svoju reč, svoje hospodárstvo. Tento štát považujem za dejinný nástroj k rozvinutiu prirodzených síl slovenského národa.

Táto vernosť a oddanosť ku štátu ale nevylučuje, ba naopak predpokladá úprimnú snahu trvale chrániť, ústavným, organickým spôsobom zaistiť životný záujem slovenského kolektíva, usadeného od praveku na území Slovenska. K tomuto majú Slováci prvotné, prirodzené a historické právo.

Pozrime niekoľko obrázkov. Na území Slovenska bolo slovenské kniežatstvo už za pradávna. Už r. 870 spomínajú ho ľuldské anály. Chýrny slávista Jagič dokázal, že vo veľkomoravskej ríši v deviatom storočí hovorilo sa jazykom, ktorý s dnešnou slovenčinou v pod- statných črtách totožný bol. Anonymus Belae regis notarius už v 12. storočí spomína Slovákov na území Slovenska a odlišuje ich od Čechov a Poliakov. Tedy slovenský národ bol tu, slovenský národ je tu. Keď Slováci aj stratili na čas svoje štátoprávne postavenie, svoju štátoprávnu samobytnosť, zostala im svojráznosť národa v reči a v kultúre. Aj počas svojej poroby nikdy sa nezriekli svojich túžob, vždy našli spôsob, aby tie túžby dali najavo. Tu máme príklad: 10. mája 1848 usnášajú sa Slováci na žiadosti a horlia za autonomné územie slovenské. 6. júna 1861 v "Memorande" žiadajú svoje vlastné "Slovenské okolie" a v ňom slovenskú správu, slovenské súdy a slovenské školy. O počas krvavej potopy svetovej vojny reprezentanti českého a slovenského národa podávajú si ruky v Pittsbuŕghu a tam 30. mája 1919 ako rovní s rovnými uzavierajú dohodu: Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoje súdy a svoj snem. S touto pittsburghskou dohodou upokojili Wilsona, keď sa pýtal našich delegátov, ako je postarané o Slovákov. Touto pittsburghskou dohodou operovalo sa na mierovej konferencii a s ňou zahlušily sa snahy maďarských delegátov. Keď pittsburghská dohoda bola dobrá pri zakladaní štátu, musí byť ona dobrá i na to, aby sa teraz podľa zásad v nej uložených usporiadaly aj naše pomery. Historická túžba slovenského národa nikdy nezanikla, žila ona s rečou, s kultúrou a svojrázom cez celé storočia, pokiaľ nedosiahla svojho cieľa v štátnom útvaru Čechov a Slovákov. Slovenský národ s národom českým ako rovný s rovným sdružil sa vytvoriť svoj štát ako dejinný nástroj na zabezpečenie svojho národného života. (Sen. Modráček: Jeden stát a ne dva státy!) Ani jeden národ nechce zaniknúť, naopak, každý si chce svoj život zabezpečiť, každý si chce rozvinúť svoj život národný v plnej miere.

Tento štát, ako som spomenul, založený bol na rovnoprávnosti národa slovenského a národa českého, ale táto rovnoprávnosť v našej ústave, revolučným Národným shromaždením prijatej, bola naštrbená zavedením majorizačného systému. Slovenské túžby, slovenský život, slovenské záujmy utápajú sa v majorizačnom systéme. V tomto je jadro problému slovenského. Tuto je ten kameň úrazu. V tom väzí slovenská otázka. Vyriešiť treba túto slovenskú otázku statočne, mužne a odhodlane, lebo keď sa ona výrieši, upevní základy štátu. Potom žiaden náraz, žiadne nebezpečenstvo nemôže škodiť. Preto hovorím, že dobrá vnútorná a statočná politika je základom aj zahraničnej politiky.

Hlinkova slovenská ľudová strana, vedomá prirodzených a nezadateľných historických práv slovenského národa ako reprezentantka a nositeľka týchto práv, ak sa ona nechce dať na podlú cestu zrady, musí tieto práva a životné záujmy slovenského národa brániť, aby neboly ony oslabené majorizačným systémom, aby neboly ničené. Musí dôsledne doliehať, aby boly organicky, ústavne, sústavne a stále zabezpečované. V tomto je ten slovenský problém, ktorý treba riešiť. Čím prv ho vyriešime, tým lepšie pre štát. Vyriešený bude vtedy, keď sa dostane do rúk štátnikov, to pripomínam, do rúk štátnikov a nie straníkov. (Výkřiky sen. Modráčka.) Stranícka hrabivosť a vypočítavosť je hrobom, prekážkou tohoto dorozumenia.

Pán predseda vlády dr Hodža bol akoby predurčený uspokojive vybaviť túto boľavo akútnu otázku nášho štátu, a mal k tomu aj šľachetné ambície, ako to sám povedal pri nastúpení premiérskeho miesta. Jeho osoba je všeobecne uznávaná. Pochádza z írečitého rodu slovenského. Mal so slovenskou ľudovou stranou a jej vodcom už pred prevratom veľmi priateľské, na národnej práci a utrpení založené úprimné vzťahy. No, sklamali sme sa, lebo centralizmus, zakladajúci svoju moc systémom majorizačným, použil osobu pána premiéra, rodeného Slováka, len ako oponu, ktorou zacláňa problém slovenský. V cudzine sa zámerne poukazuje na to, že na čele vlády stojí Slovák, preto slovenská otázka akoby nemohla jestvovať.

Slávny senát, neidem obnovovať boľavé rany nášho vnútorného politického života, ale preca musíme ukázať na tú nedôveru, ktorá panuje so strany centralizmu voči slovenským veciam. Bez úprimnej dôvery nemôže byť spolupráca. Berná správa, četníctvo sú štátne funkcie vo štátnom živote najdôležitejšie, ale dosiaľ na Slovensku ešte četníctvo nemalo vrchného veliteľa Slováka. Na čele generálneho finančného riaditeľstva dosiaľ ešte nebol Slovák. Nedávno, keď malo byť zaplnené miesto generálneho finančného riaditeľa, bol k nám vyslaný pán dr Skácalík z Prahy, a zasa chcú posielať za jeho námestka istého pána dr Bauera. U nás na Slovensku niet už súceho úradníka Slováka? Prečo nepovýšia Čecha, ktorý na Slovensku od prevratu pracuje, či už ani k tým niet dôvery? Tak sa ničí dôvera a preto nemôžete žiadať od Slovákov dôveru, lebo ju sami nepreukazujete. Na poštovom riaditeľstve v Košiciach a v Bratislave sme dosiaľ nemali Slováka prezidenta. Vo finančnej prokuratúre je 81 konceptných úradníkov, medzi nimi sú len 3 Slováci. Keď sa teraz uprázdnilo miesto prednostu fin. prokuratúry, bol vymenovaný z Prahy dr Kučera. Zasa sa nenašiel Slovák, ktorého by mohli menovať, akoby ich tam nebolo. Keď už nechceli Slováka, mali dosť českých úradníkov, ktorí od prevratu sú na Slovensku, prečo z nich nemenovali? To je ten kameň úrazu, ktorý sa stavia medzi nás a nedovoľuje dorozumenie. (Předsednictví převzal místopředseda dr Hruban.)

Ako je to možné, že slovenská mládež na svojich školách, na svojej univerzite za doby, za éry Slováka min. predsedu musí si brániť a hájiť svoju reč? Reč slovenská je vrúcnym a vzácnym prejavom duše slovenskej, ničiť túto reč znamená ničiť dušu slovenskú. Ale to sa nepodarí, lebo duša slovenská má svoje hlboké a húževnaté korene. (Různé výkřiky.)

Nuž, za takýchto pomerov mohla slovenská ľudová strana uspokojiť sa s osobnými garanciami? I keby ony pochádzaly od tak úctyhodnej osoby, ako je pán min. predseda Hodža. Veď tu neide o osoby, tu ide o vec, o trvalú garanciu. Nám treba vecných záruk, vecných zábezpek.

Nemôžu nám vytýkať, že sme boli prepiatí. Osobná dobroprajnosť je len chvíľková, stálosti nemá, zmenou rovnováhy politických síl padá. My na osobné garancie nič nemôžeme dať, nám treba organická, ústavná zábezpeka. My sme išli v našich požiadavkách do krajnosti.

Nech česká a slovenská verejnosť hodnotí a uváži naše požiadavky, ja ich tuná predkladám:

Prvá požiadavka bola: ústavné uznanie právnej osobitnosti slovenského národa. Tento národ jestvuje na území Slovenska, ako som to už spomenul, od pravekov, jeho právo, jeho život je historicky podopretý, a my teraz v slobodnej vlasti, vo štáte Čechov a Slovákov máme pochovať tento národ? Vytvárať dnes akýchsi národných obojživeľníkov, národných hermafroditov neslúžilo by ani v prospech štátu a ani v prospech českého národa. Nech je silný národ český a nech je silný národ slovenský a spolu si vytvoria silný štát Čechov a Slovákov. Ústavná listina len v úvode spomína československý národ, v paragrafoch, teda v jej rozhodujúcej čiastke, národ československý sa nespomína. Keby tedy národ slovenský, pojem národa slovenského zaviedol sa do niektorého zákona, týkajúceho sa Slovenska, ústava by sa nerušila a národ by bol uspokojený.

Ďalšia požiadavka: novelizácia rečového zákona. Návrh je parlamentu predložený. To je tak samozrejmá požiadavka, že o nej ani diskutovať nemožno.

3. Decentralizácia výkonnej moci, účasť slovenského národa na riadení svojich vecí na Slovensku tiež sa neprotiví ústavnej listine.

4. Zákonodarný snem pre Slovensko vo veciach týkajúcich sa miestnych a životných záujmov Slovenska, podľa zásad pittsburghskej dohody.

5. Reorganizácia krajinskej správy na princípoch demokracie. Návrh máme hotový, predložíme ho pánu min. predsedovi kedykoľvek.

6. Zriadenie školskej rady pre Slovensko tiež podľa zásad demokracie, s vylúčením znásilňovacích metód, ktoré zavádza pomocou školskej byrokracie centralizmus na Slovensku.

Toto mala by byť tá základňa, na ktorej by sa malo pohybovať oficiálne rokovanie. Vláda ho neprijala, nebolo porozumenie pre životný záujem Slovenska, a preto k rokovaniu nedošlo.

Nech teda rozsúdi verejnosť, či bolo dačo prehnaného v našich požiadavkách. Išli sme až k medziam minimálnej krajnosti nezabúdajúc na záujem štátu, ale majúc pred očima nadovšetko životný záujem slovenského národa. (Výkřiky sen. Dundra.)

Chvíľkové úspechy nás nezlákaly, ale nás nezastrašily ani výhľady na zdĺhavý boj za národné práva. My máme čas, slovenský národ v tisícročnej porobe naučil sa trpezlivosti, ale sa naučil i húževnatosti. S času na čas našiel si vždy svoj spôsob prejaviť svoje túžby. Keď my nevydobyjeme tieto práva, vydobyjú ich tí, ktorí prídu po nás, vydobyje, ich slovenská mládež. Vidíme na Slovensku, že najtuhších autonomistov vychováva nám centralizmus, vychováva protislovenský kurs. Preto títo budú najspoľahlivejšími bojovníkmi autonomie, lebo na svojom tele cítia krivdy, na svoje oči vidia krok za krokom protislovenský kurs, preto oni budú ešte húževnatejší.

Štát Čechov a Slovákov považujeme za štát svoj, prejavujúc mu vernosť a oddanosť, ale vláda, ktorá nemá porozumenia pre slovenský národ, dôvery našej si nemôže zasluhovať. (Hluk. - Různé výkřiky.)

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Prosím o klid.

Dalším řečníkem je pan sen. dr Matoušek. Dávám jemu slovo.

Sen. dr Matoušek: Vážený senáte!

Dovolte, abych jménem klubu senátorů Národního sjednocení podal k exposé pana předsedy vlády toto prohlášení (čte):

Vítáme prohlášení pana předsedy vlády o zahraniční situaci, vítáme je proto, že je určité, nedvojsmyslné, že se staví jasně k daným problémům, že stanoví jasnou cestu do budoucnosti a že odpovídá našim programovým zásadám v zahraniční politice.

My máme důvod vítati toto mužné, rozhodné a důstojné prohlášení také proto, že jsme již od dvou let tvrdili a i dnes tvrdíme, že Společnost národů a kolektivní bezpečnost k našemu zabezpečení nestačí. Tvrdili jsme a tvrdíme, že sice Československá republika nemá příčiny vystupovati ze Společnosti národů, ale na druhé straně nesmí se uspávati klamným ujišťováním, že nám Společnost národů stačí. Poslední projevy západních státníků, jmenovitě anglických, nás o tom nově poučují.

Ode dvou let tvrdíme, že vedle Společnosti národů a kolektivní bezpečnosti musíme upravovat své poměry k sousedním státům, že držíce se zásady pacta sunt servanda - nechceme rušit závazků převzatých, ale že nám tato zásada nesmí bránit navazovat styky nové, upravovat nebo napravovat nedorozumění stávající. Tvrdili jsme, že vedle Společnosti národů, vedle Malé dohody musím míti starost o to, jak se upraví poměry ve střední Evropě. A tu zase jsme tvrdili, že úprava střední Evropy nebude provedena bez našeho sblížení se státy římských protokolů a bez součinnosti Italie, Německa a Polska.

Vítáme prohlášení pana předsedy vlády i proto, že nám dává zadostiučinění v našem tvrzení, že často důležitější podmínkou přátelského sblížení států jsou a mohou být styky hospodářské a obchodně-politické, než čistě politické, jež často nepostrádají psychologického ostří. Proto jsme si přáli, takovouto hospodářskou úpravu se svými sousedy, kteří jsou největšími našimi kupci i prodavači Německo, Rakousko - bez, ohledu na to, jaký je tam vnitropolitický režim. Dnes se ukazuje, že takovéto sblížení na poli hospodářském, kdyby se bylo stalo dříve, mohlo působiti šťastně též na utváření politického poměru k těmto zemím.

Přes všechny tyto smířlivé tendence stojíme však dnes plně za rozhodným prohlášením předsedy vlády, pokud Německa se týká.

Naše smířlivost, naše vstříc vycházení musí mít své pevné a nepřekročitelné meze. Tam, kde by se objevila sebe menší obava, že bude ohrožena suverenita našeho státu, že by nastalo vměšování jiného státu do našich vnitřních poměrů, tam musíme říci své rozhodné - ne!

Když pan říšský kancléř Hitler historicky odůvodňoval nároky říše na ochranu našich Němců, vedl si velmi nedůsledně. Zmínil se o příslušnosti českých zemí - nikoliv Slovenska - k Bundu do roku 1866. V této souvislosti musíme však připomenouti, že náš národ již v počátcích svého novodobého života politického ústy Palackého v listu do Frankfurtu velmi rozhodně odmítl účast na německém státním zřízení. Jestliže však kancléř Hitler vzpomíná státoprávních vztahů mezi státem českým a Německem, měl zároveň také připomenouti, že němečtí panovníci nikdy nezasahovali do vnitřních věcí tohoto království a nestarali se tudíž o Němce uvnitř hranic českého státu. Nelze se jednou historie dovolávati a po druhé v téže věci její učení odmítati.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP