Ústami svojich vodcov, svojich buditeľov s doby na dobu prejavovala sa slovenská energia, slovenský génius. Trvalo by dlho, keby som vypočítaval všetkých týchto dejateľov. Spomeniem len niektorých. Fándli burcuje Slovákov zo smrteľného spánku. Bernolák hlása princíp: "Slováci, píšte po slovensky" a hneď mu dáva kyticu pravidiel, sviazanú v slovenskú gramatiku, aby vyviedol slovenskú reč z chalúp do velebnej budovy slovenskej literatúry.
Bernolákova škola dáva nám chlúbu našej literatúry: Jána Hollého, ktorého Budilievič pomenoval Jánom Krstiteľom Všeslavianstva. V ňom slovenský génius vzbĺkol v takej kráse, takej mohutnosti, že ešte aj dnes ho obdivujeme. Hollý vypovedal čarodejné slovo, Slovák si, tak sa menuješ, si členom rodiny slavianskej, máš svoju minulosť a ver svojej budúcnosti. Toto bola pochodeň v tej tmavej noci, toto bola vatra, pri ktorej si aj dnes zohrievame naše skrehlé údy.
Po Hollom prichádza Štúr s jeho školou, Hurban, Hodža s dobrovoľníkmi. Prichádzajú vodcovia ducha: Moyzes, Kuzmány s Maticou slovenskou, Radlinský so Spolkom sv. Vojtecha.
No tlak bol vždy väčší a väčší. Pod týmto tlakom, pod krutosťou tohto tlaku omdlieval už národ. Tí, ktorí by ho malí viesť, uťahujú sa do vypočítavej pasivity. Už zostáva len Boh a k tomuto Bohu utieka sa ubitý slovenský národ. Kostol je jeho útočišťom, modlitbou kriesi aj oheň rodolásky slovenskej. Keď sa blížila ľúta víchrica svetového požiaru, keď smrtný kar chystali jeho nepriatelia, Boh všemohúci nie kar, ale zmŕtvychvstanie prichystal svojmu, jemu vernému slovenskému národu. Ale zmŕtvychvstanie predchádzala kalvária. Aj národ slovenský musel prekonať túto kalváriu, s mnohými štáciami utrpenia. Na tejto krížovej ceste slovenského národa najväčšie bremeno si vzal na svoje plecia, najťažší kríž si položil na svoje bedrá náš večný vodca Andrej Hlinka. (Búrlivý potlesk.)
Aténsky štátnik Perikles povedal: K šťastiu treba sloboda a k slobode treba smelosť. Tejto smelosti najviac mal Andrej Hlinka. On sa nebál trpieť, on sa nebál bolestí, on vedel dobre, že sloboda slovenského národa vzíde zo slovenskej pôdy, skropenej potom a krvou slovenskou. On vedel veľmi dobre, že táto sloboda vychádza z väzenia slovenských martýrov. Ktože odkryl krvácajúce rany slovenského národa? Ktože ukázal na zbolenú, ubičovanú dušu slovenského národa? Andrej Hlinka! Nebyť Andreja Hlinku, svet by sa nebol dozvedel o ubitom, poníženom slovenskom národe. Pätnásť čiernych hrobov, krv, teplá krv martýrov černovských zburcovala svedomie Európy. Vedátori a veľkí ľudia kultúrnych národov zastali sa ubitého, malého slovenského ľudu. Hlinka bol teda nástrojom Prozreteľnosti Božej.
Hlinka miloval svoj národ s takou vrúcnosťou, s akou sme sa v histórii málokedy stretali. On nerozberal pojem národa, on ho neanalyzoval formulkami filozofickými, on ho neanalyzoval teóriou, ale ho prežíval. On žil so slovenským národom. On preciťoval jeho bôle, on cítil jeho biedu a sa tešil, radoval s týmto národom, ale sa s ním aj rmútil. Veď on z neho vyšiel, tlkot jeho srdca bol tlkotom slovenského národa a to od prvého okamihu až do posledného úderu.
Syn chudobného Liptova, dieťa skalnatých hôr, precítil opustenosť slovenského ľudu. On sám v mladosti osirel, vedel, čo je to poníženosť, vedel, čo je to opustenosť a stal si do radu tých, ktorí chceli pomáhať tomuto slovenskému ľudu. Od mladosti svojej venoval sa slovenskému ľudu, už ako sliačanský farár, chodil, burcoval, povzbudzoval ho a venoval sa mu takou otcovskou láskou, že to hrialo, prebúdzalo.
On nerobil rozdiel medzi roľníkom, medzi remeselníkom, medzi robotníkom, medzi inteligentom. Jemu bol každý slovenským bratom. Povzbudzoval, dvíhal slovenské povedomie, povedomie sedliaka. Už v roku 1899 rečnil: "Dokiaľ sa dáte veľkomožným strašiť a preháňať ako stádo oviec? Slúžny, notár, vicišpán je nie vaším pánom, je len vaším predstaveným, Nehrbte sa, nekrčte sa, získajte si sami statočnosti svojej reči, svojej halene, svojmu presvedčeniu! Pokiaľ nebudete povedomí, budú sa nad vami rozťahovať páni veľkomožní."
V tom čase, keď sa každý plazil za silou, za mocou, za slávou, on si stal na stranu biednych a ubitých. Vtedy, keď ešte o robotníckej otázke sa skoro nehovorilo, on už v r. 1900 rečnil v Ružomberku robotníkom: "Kapitalizmus hodil vás na pospas fabrikantom, vaše deti už v dvadsiatom roku vychádzajú z fabrík ako starci. Čakali sme, že fabriky budú prameňom dobrobytu a ony sú hniezdom nivočenia pracovitého ľudu slovenského. " Už vtedy odporúčal robotníkom, aby sa organizovali. Podporoval remeselníkov, u neho inteligent, úradník vždy našiel porozumenie. Všetkých prijal na svoje srdce, privinul ich k svojmu srdcu, videl krivdy slovenského národa a žaluje sa verejne: "Sme nevoľní, a to v dome otcovskom. Práva naše sú deptané, viera našich otcov nenávidená. V dedičstve našom rozkazujú iní, robotujeme všetci a ovocie požíva iný."
Boly to v tie časy veľmi smelé reči, veľmi neobyčajné reči. Hlinka chodil z dediny do dediny, povzbudzoval, burcoval. On v histórii slovenskej bol prvý, ktorý pohýbal slovenskými masami. Rečnil, pracoval, písal, noviny zakladal. Kým Národnie noviny, i keď maly tak veľkú tradíciu, maly len niekoľko sto predplatiteľov, Hlinkové Ľudové noviny ich maly 25.000. Skutočne on pohýbal stojatými vodami slovenského ľudu. Na jeho slová poslúchali tisíci a tisíci, jeho rozkazy čakali mnohí a mnohí, on zapaľoval tú pochodeň rodolásky. "Nehrb sa, nekrč sa, buď povedomým Slovákom!" Toto bola reč, ktorá v panujúcom plemene nemohla zostať bez účinku, ktoré ju považovalo za buričstvo.
Štátna moc maďarská ani nečakala dlho. Dala žandármi zlapať Andreja Hlinku a jeho farnosť ružomberskú obsadila celým regimentom vojska. No, Hlinka nebol by býval synom žulových Tatier, keby nebol povedal svojim trýzniteľom do očí pravdu: "Mňa bieda, utrpenie slovenského národa bolí, jeho bieda ma páli a bol by neverným synom matky slovenskej, keby som tento ľud slovenský nechal, keby som ho zradil."
5. decembra 1906, keď stál Andrej Hlinka pred maďarskými sudcami, ukázal sa, aký je a čím je. Svojou výrečnosťou a až fanatickou presvedčenosťou k slzám dojal všetkých poslucháčov. Prítomný bol tam aj Svetozár Hurban Vajanský, ktorý napísal toto: "Hlinkov epilóg bol blýskavý, zatriasajúci. Hlinka štíhly, biedy so zduchovnelou tvárou stojí pred maďarskými sudcami. V pohyboch je voľný, i keď hádam nie telesne voľný, lebo stál pri ňom strážnik s bodákom, ale duchovne bol volný. Vtedy on povedal v sviatočnom tichu toto: "Ja bojujem za idey, ja nechcem byť martýrom, ale keď ma za tieto idey postavíte pred obžalobu, neutečiem pred väzením. Budem vždy hlásať: Slovák som, Slovákom budem bez pretrhnutia, a keď sa vyslobodím z väzenia, tam budem pokračovať, kde som prestal."
Nič nepomohlo, obranca slovenského národa musel ustúpiť z cesty tyranov, museli ho odstrániť a dali mu 2 roky väzenia. Na deň Sv. Ondreja r, 1907, teda na ten deň, ktorý mu bol tak milý, vrhli ho do väzenia. Aká mohla byť zráňaná duša Andreja Hlinku v tento posvätný deň! V jeho liste čítame, že sa modlil k Sv. Ondrejovi jeho hymnou: Ave kruz Zdrav buď krížu! Hlinka berie v tento deň kríž utrpenia slovenského národa. Aká bola zráňaná tá duša! Pred ním žalár - tam doma 15 čiernych hrobov jeho najbližších. Jeho bratov, jeho sestry na retiazkach vodili maďarskí žandári ako zločincov. Prečo? Lebo milovali rod svoj, lebo milovali národ svoj, lebo chceli byť verní krvi svojej slovenskej.
Mohli zavrieť Andreja Hlinku, mohli spútať jeho telo, ale duch bol voľný. Dňa 4. mája 1908 pod bajonetmi ho priviedli sem do Bratislavy, tu do susednej budovy, kde zasedáme. Tam Hlinka zase dal svoje vyznanie. Povedal: "Uisťujem pána fiškusa, že neprosím o milosť. Ako ste ma doviedli sem z väzenia, tak ma môžte aj nazpäť zaviezť. Vinným som len toho, že som verný svojej reči, svojej matke slovenskej a viac milujem národ ako seba samého. " Obranná reč neosožila, surová moc potrebovala obeť a Hlinka dostal znova poldruha roka.
Keď prišla svetová víchrica, rozdúchala popol nevraživostí, ktorým zloba zakrývala pahrebu rodolásky. Táto pahreba sa vzňala v plameň mohutný. Boh Všemohúci dal slovenskému národu slobodu a oslobodil ho z jarma maďarského. Hlinka bol prvý, ktorý išiel z dediny do dediny, burcoval, konsolidoval, povzbudzoval a dával sa do práce s láskou a radosťou.
No táto radosť netrvala dlho. Noví nepriatelia národa slovenského znova začali tento ľud ubíjať. Tieto krivdy zase daly do ruky pútnickú palicu Andrejovi Hlinkovi. Bez peňazí, opustený vybral sa do Paríža, aby bránil práva slovenského národa. Koľko musel on tam pretrpieť, to len on sám vedel. Musel sa ukrývať, aby nepadol do rúk najatých vrahov, ktorí sliedili za ním v Paríži. A čo sa robilo tu na Slovensku? Zúrili proti nemu, pozbavili ho mandátu, udreli mu na čelo biľag zradcu, vykázali ho zo štátu, ktorý on tvoril, vydedili ho zo Slovenska, ktoré tak vrúcne miloval.
Vedel veľmi dobre, čo ho čaká, keď sa vráti. Vedel veľmi dobre, že ho čaká žalár, ak nie šibenica. No, od národa slovenského nič ho nevedelo odtrhnúť. Vrátil sa v noci pri Gajaroch na Slovensko. Išiel nazpät k svojmu ľudu i keď by to bol musel životom zaplatiť. Česká soldateska v nocí ho chytila a zavrela ho na Mirov. Prečo? Preto, lebo miloval svoj rod. Preto, lebo sa zastával svojho ľudu, svojho národa slovenského. Ale to, čo Hlinka sial, už vzrastalo, to už nik nevedel zo sŕdc slovenských vytrhnúť a nevytrhne nikdy.
Koľko pracoval Andrej Hlinka od prevratu, to všetci veľmi dobre vieme. Jeho život bola otvorená kniha, v ktorej mohol čítať priateľ, nepriateľ. Raz sme ho videli na západe, raz na východe, raz na severe, raz na juhu. Kde bolo najťažšie, tam bol Hlinka. Strieľali po ňom, kameňovali ho, opľúvali ho, prenasledovali ho, nepoddal sa, išiel svojou cestou. Kde bolo najviac práce, nebezpečenstva, tam bol Andrej Hlinka. Ale kde sa delily odmeny, tam ste Andreja Hlinku nikdy nevideli. Jeho životný osud je skutočne pravým obrazom osudu národa slovenského. Jeho boj, jeho utrpenie je skutočne utrpením národa. Veď národ a Hlinka sa stali skoro synonymami.
Posledný raz videli sme ho tu v Bratislave na turíčnej manifestácii. On cítil už svoju slabosť. Odberal sa od slovenského národa s vrúcnou láskou. Pred svojimi duševnými očami videl víťazstvo a budúcnosť slovenského národa. Toto víťazstvoa budúcnosť šíril okolo seba. Túto vieru v budúcnosť národa prenášal v širokú pospolitosť a táto viera bola tým kompasom, ktorý nás viedol po ťažkej ceste, ktorá nám ukazovala tú pravú cestu. Andrej Hlinka bol za slovenský štát, V slovenskej štátnosti on videl najúčinnejší nástroj, ktorý mohol pomáhať slovenskému ľudu.
I keď mu národ bol viac ako štát, vždy sa usiloval, aby čím viac moci sa dostalo do rúk slovenských, aby touto mocou, štátnou mocou mohol pomáhať ľudu slovenskému, aby štát bol oporou slovenského národa. Aj on, ako biblický Mojžiš viedol nás púšťou poroby, viedol nás tmavou nocou poddanstva a otroctva. Pred svojím duševným zrakom on tiež videl zem zasľúbenú a nedostal sa do nej. Nedožil sa svojho slovenského, samostatného štátu. No, veríme, že aj tam pred trónom Najvyššieho prosí, oroduje za svoj národ, že aj tam pred trónom Najvyššieho dozerá, aby tento štát slovenský slúžil slovenskému národu a jedine, výlučne slovenskému národu.
Keď umieral, keď už skoro nepatril na túto zem, keď okolo jeho smrteľnej posteli už bolo badať chlad majestátu smrti, vtedy odkazoval, prosil svojich: "Buďte jednotní, buďte svorní, buďte nepoddajní!" Nuž, slávny snem! Držme sa tohto odkazu Andreja Hlinku, buďme svorní, buďme jednotní. Hlinka, kňaz veľkej a nekonečnej obety, zanietený láskou k národu svojmu obetoval sa celý, úplne sa obetoval slovenskému národu. Táto obeta bola príčinou tej lásky, ktorá zažala sa v srdci každého Slováka. Bolo si len treba pozrieť, keď sa Andrej Hlinka zjavil, s akou láskou sa vinul každý k nemu, či to bol starý, či to bol mladý, či to bol robotník, či to bol roľník, či to bol inteligent, S vrúcnosťou sa utiekali k nemu a z tejto vrúcnej lásky vznikala autorita Hlinkova. Autorita, akej nebolo a nebude na Slovensku, autorita, ktorá vyrástla z lásky. Italský fašizmus poníma autoritu Duceho ako emanáciu národnej suverenity. Nuž, autorita Andreja Hlinku bola výrazom duše národa. Veď už v roku 1918 napísaly Národnie noviny, že v Hlinkovi sa ozvala slovenská duša, duša slovenského národa. Táto autorita Hlinková skutočne bola tiež emanáciou duše, emanáciou národnej suverenity slovenskej. Akákoľvek autorita príde na Slovensko, to môže byť len autorita, ktorá sa opiera o autoritu Andreja Hlinku. Lebo len toto je jediná autorita, ktorá vyviera, ktorá prýšti z duše národa slovenského.
Slávny snem! Predkladám tento návrh zákona a predkladám zprávu ústavno-právneho výboru a tiež aj návrh rezolúcie a - prosím - navrhujem, aby toto bolo jednohlasne prijaté. Týmto zákonom Slovenský snem prejavuje len to, čo žije a bude žiť na večné veky. Andrej Hlinka prešiel v národ, žije v národe a požehnáva nás ešte aj z hrobu ružomberského. (Dlhotrvajúci búrlivý potlesk.)
Predseda dr. Sokol (zvoní): Nakoľko sa k slovu nikto neprihlásil, rozprava odpadá a prikročíme k hlasovaniu.
Zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.
Osnova zákona má 3 paragrafy, nadpis a úvodnú formulu.
Nakoľko niet pozmeňovacích návrhov, dám hlasovať o celej osnove naraz podľa zprávy výborovej.
Námietok niet.
Kto súhlasí s celou osnovou zákona, to jest s jej 3 paragrafmi, nadpisom a úvodnou formulou podľa zprávy výborovej, nech zdvihne ruku. (Deje sa.)
Zisťujem, že snem pri prvom hlasovaní prijal osnovu zákona podľa zprávy výborovej jednohlasne.
Predsedníctvo snemu sa usnieslo podľa § 54, ods. 1. rokovacieho poriadku, aby sa o tejto osnove hlasovalo druhý raz tiež na tejto schôdzke.
Podľa tohto usnesenia predsedníctva snemu prikročíme hneď k druhému hlasovaniu.
Ad 1. Druhé hlasovanie o osnove zákona o zásluhách Andreja Hlinku.
Zpravodajom je pán poslanec dr. Karol Mederly.
Sú nejaké návrhy na opravu alebo zmenu textu?
Zpravodaj poslanec dr. Mederly: Nie sú.
Predseda dr. Sokol (zvoní): Zmeny nie sú.
Kto pri druhom hlasovaní súhlasí s osnovou zákona tak, ako ju snem prijal pri hlasovaní prvom, nech zdvihne ruku. (Deje sa.)
Zisťujem, že snem prijal osnovu zákona jednohlasne aj pri druhom hlasovaní.
Teraz pristúpime k odhlasovaniu rezolúcie, ktorá je na druhej strane zprávy výborovej.
Kto súhlasí s rezolúciou, ako ju navrhuje ústavno-právny výbor, nech zdvihne ruku. (Deje sa.)
Zisťujem, že snem rezolúciu schvaľuje. Týmto je vyčerpaný 3. bod programu a pristúpime k ďalšiemu bodu programu, ktorým je:
4. Zpráva ústavno-právneho výboru o návrhu poslanca dr. Martina Sokola na vydanie zákona o rokovacom poriadku Slovenského snemu.
Zpravodajom je pán poslanec dr. Karol Mederly. Udeľujem mu slovo.
Poslanec dr. Mederly:
Slávny snem! Predkladám návrh zákona o rokovacom poriadku Slovenského snemu so zprávou ústavno-právneho výboru na prejednanie a navrhujem, aby bol prijatý a schválený.
Rokovací poriadok je prvým a dôležitým predpokladom hladkého a správneho priebehu zákonodarnej práce snemu. Tento umožňuje, aby vôľa snemu uplatnila sa bez prekážok, voľne.
Snem, nositeľ to suverénnej vôle národa sám si ukladá hrádze predpisov nie preto, aby prúd tejto vôle hatil, ale aby bo usmerňoval.
Cieľom rokovacieho poriadku je teda poriadok a voľnosť činnosti zákonodarného sboru. Nechce obmedzovať právo poslancov, ale len prípadnú svojvoľnosť. Poriadok rokovania je podstatnou čiastkou slobody občianstva.
Podľa nášho základného zákona o vyhlásení samostatného Slovenského štátu všetky doterajšie právne normy zostaly v platnosti, pravda so zmenou, ktorá plynie zo samostatnosti Slovenského štátu. Na tomto základe mohli by sme používať aj naďalej rokovací poriadok bývalej republiky.
Ale dôstojnosť samostatného štátu a jeho zákonodarného orgánu vyžaduje, aby sme nepoužívali tento výpomocný prostriedok, a hneď zpočiatku vytvorili sme si svoj vlastný rokovací poriadok.
Predpisy rokovacieho poriadku v zásadných čiastkach sú podobné takmer vo všetkých štátoch. Tieto predpisy usilovali sme sa čo najviac zjednodušiť a prispôsobiť ich našim pomerom, aby ony boly čo najhladším a najúčinnejším prostriedkom slobodného rokovania a úspešnej činnosti.
Autonómna funkcia parlamentu záleží v tom, že sám snem upravuje si svoju organizáciu, svoje veci, ktoré súvisia s jeho činnosťou. Preto si sám určuje rokovací poriadok, sám si volí predsedníctvo, sám si volí svojich funkcionárov, zriaďuje výbory, chráni svojich členov pred politickým prenasledovaním.
Rokovací poriadok môže mať trojakú formu, a to: ústavu, zákon alebo usnesenie.
Ústava môže obsahovať tiež predpisy o rokovaní. Ústava ako vyššie kvalifikovaná a všeobecná norma takéto predpisy, zásadné predpisy aj zvykla obsahovať.
Druhou formou rokovacieho poriadku je obyčajné usnesenie.
Obyčajné usnesenie môže upravovať len svoje vlastné vnútorné veci snemu.
Ale snem má svoj vzťah k vláde, k verejnému životu, preto treba voliť formu zákona, aby takto rokovací poriadok dostal závažnejšiu a v právnej hierarchii dôležitejšiu formu, ako je obyčajné usnesenie.
Je samozrejmou vecou, že rokovací poriadok musí súvisieť s ústavou štátu. Ústava štátu, poťažne zásady, ktoré sa v tejto ústave zdôrazňujú ako nosné piliere, musia sa prejavovať takmer v každom jednom právnom predpise. Osnova rokovacieho poriadku musí sa niesť tým istým duchom ako ústava. Keďže my ešte nemáme svojej slovenskej ústavy, preto aj náš rokovací poriadok má ráz dočasný. Tento rokovací poriadok je len do tých čias, pokiaľ Slovenský snem neusnesie sa na ústave Slovenského štátu. Len čo zákonodarný sbor stvorí ústavu Slovenského štátu, bude treba spracovať tejto ústave a jej duchu zodpovedný nový rokovací poriadok.
Slávny snem! Do ústrojnosti právnych základov prenikajú nové prúdy. Štruktúra štátov sa mení pod tlakom udalostí. Devalvujú sa doterajšie staré princípy, v prvom rade princíp demokracie. Veď to vieme, že tieto princípy, najmä princíp demokracie, neboly nástrojom vôle ľudu, na ktorý sa toľko odvolávali, ale len prejavom chytráckych politikárov. Hľadajú sa preto nové formy nielen prejavu vôle štát tvoriaceho ľudu, ale aj na uplatňovanie záujmov celku k prospechu národnej pospolitosti. Hľadá sa forma autoritatívna, opierajúca sa o vôľu ľudu. Autoritatívne zasahovanie môže sa diať len v prospech verejnosti, v prospech celku. Preto princíp autoritatívny zahrňuje v sebe nadovšetko princíp zodpovednosti. Demokratický princíp preto stroskotal, lebo individuálna zodpovednosť skrývala sa v ňom za komisie, za výbory a za podobné ustanovizne. Ako sa zvrhla demokracia, a to pre nedostatok zodpovednosti, tak aj systém autoritatívny bez zodpovednosti mohol by sa stať despotizmom alebo tyraniou. Na zodpovednosti vybudovaná autorita môže pospolitosti vykonať veľmi cenné a veľmi dobré služby. Ale len vtedy, keď ona bude založená na zásadách kresťanstva, na mravnosti, statočnosti a úprimnej poctivosti. Na tomto základe vybudovaná nová štruktúra bude pre ľud, za ľud a bude osožiť celku slovenskej pospolitosti.
Čo sa teraz týka jednotlivých dôležitejších podrobností, dovoľujem si uviesť ešte len toto: Voľba predsedu a predsedníctva, funkcionárov platí na celé obdobie. S týmto sa zaisťuje stabilita celého systému snemovania. Ak si väčšina žiada zmenu, môže to žiadať len na začiatku nového zasedania.
Predseda, reprezentant vôle celej snemovne, musí mať autoritu, ale musí byť naprosto nestranný ochranca parlamentného života.
Chúlostivou otázkou bola vždy prezencia poslancov. Neúčasť v parlamente bola niekedy tak veľká, že táto neúčasť snižovala vážnosť a dôstojnosť zákonodarného sboru. Preto sa dávaly do rokovacieho poriadku predpisy, aby prítomnosť poslancov akosi vynútily. Skúsenosť ukazuje, že najlepšou kontrolou je verejnosť a najúčinnejším prostriedkom je kontrola pospolitosti.
V parlamentoch, vybudovaných na stranníckom systéme, uplatňovaly sa strany a kluby. Utváraním sa jednotnej národnej pospolitosti tratia význam strany a tratia význam aj kluby. Že ešte sú spomenuté v našom rokovacom poriadku, to je len zjav prechodný a môže trvať len dotiaľ, pokiaľ sa nevybuduje národná pospolitosť jednotná a vtedy strany ako také musia zmiznúť, na ich miesto nastúpia stavy.
Predchádzajúcim zjavom týchto stavov je v našom rokovacom poriadku otázka odborníkov. Naše výbory už priberajú odborníkov aj z radov neposlancov, aby sa mohli zúčastniť prípravnej práce. Ale treba dbať, aby priberanie odborníkov nebolo príťažou práce, ale uľahčením.
Veci formálneho rázu podľa nášho návrhu boly redukované až na minimum práve preto, aby tieto neboly prekážkou vecného rokovania. Hľadaly sa tiež aj určité zábezpeky na zaistenie obecného rokovania, využitie času, aby bolo odstránené neodôvodnené preťahovanie vecí. Podľa navrhovaného poriadku musia sa návrhy podávať písomne. To je preto potrebné, aby sa vyhlo nedorozumeniu, lebo iné je debatovať a iné je návrhy podávať, ktoré sa musia presne štylizovať a presne ustaľovať.
Dotýkajúc sa teda týchto vecí len tak letmo znova prízvukujem, že tento rokovací poriadok je len dočasný. Preto ráčte naň pozerať ako na dočasnú ustanovizeň do tých čias, pokiaľ si zákonodarný snem stvorí novú slovenskú ústavu.
Predostierajúc teda návrh zákona a zprávu ústavného výboru, prosím slávny snem, aby ráčil tieto prijať a schváliť! (Potlesk.)
Predseda dr. Sokol (zvoní): Nakoľko sa k slovu nikto neprihlásil, rozprava odpadá a pristúpime ku hlasovaniu.
Zisťujem, že snem je schopný sa usnášať. Osnova zákona má pätnásť dielov, 75 paragrafov, nadpis a úvodnú formulu.
Nakoľko niet pozmeňovacích návrhov, dám hlasovať o celej osnove naraz podľa zprávy výborovej.
Námietok niet.
Kto súhlasí s celou osnovou zákona, to jest s jej 75 paragrafmi, nadpisom a úvodnou formulou podľa zprávy výborovej, nech zdvihne ruku. (Deje sa.)
Zisťujem, že snem pri prvom hlasovaní prijal osnovu zákona podľa zprávy výborovej jednohlasne.
Predsedníctvo snemu sa usnieslo podľa § 54, ods. 1 rokovacieho poriadku, aby sa o tejto osnove hlasovalo druhý raz tiež na tejto schôdzke.
Ad 2. Druhé hlasovanie o osnove zákona o rokovacom poriadku Slovenského snemu:
Zpravodajom je pán poslanec dr. Karol Mederly.
Sú nejaké návrhy na opravu alebo zmenu textu?
Zpravodaj poslanec dr. Mederly: Nie sú.
Predseda dr. Sokol (zvoní): Námietok niet. Pristúpime k hlasovaniu.
Kto pri druhom hlasovaní súhlasí s osnovou zákona, tak ako ju snem prijal pri hlasovaní prvom, nech zdvihne ruku. (Deje sa.)
Zisťujem, že snem prijal osnovu zákona jednohlasne aj pri druhom hlasovaní.
Týmto je vyčerpaný 4. bod programu a teraz prikročíme k poslednému bodu programu:
5. Ustanovenie a voľba výborov.
Oznamujem, že na dnešnej schôdzke majú sa ustanoviť tieto výbory: národohospodársky, kultúry, sociálny a zdravotný a technicko-dopravný.
Všetky tieto štyri výbory vyvolia sa z pléna.
Ak niet námietok, deje sa voľba zdvihnutím ruky podľa § 61 rokovacieho poriadku.
(Námietky neboly.)
Námietok niet, preto budeme voliť všetky štyri výbory zdvihnutím ruky.
Prosím tajomníka snemu, aby prečítal návrh na ustanovenie výboru národohospodárskeho.
Tajomník snemu Foltín (číta): Návrh poslanca dr. Jozefa Budaya a spoločníkov:
Navrhujeme, aby sa v smysle §22, ods. 2. rokovacieho poriadku, ustanovil výbor národohospodársky; za jeho členov navrhujeme pánov poslancov: dr. Štefan Polyák, Štefan Danihel, dr. inž. Peter Zaťko, inž. Franz Karmasin, Ján Liška, Rudolf Čavojský, Ján Petrovič, Teodor Turček, Ján Vančo, Pavel Teplanský, Vojtech Plechlo a Štefan Beňák.
Predseda dr. Sokol (zvoní): Kto s návrhom súhlasí, prosím, aby zdvihol ruku. (Deje sa.) To je väčšina. Výbor národohospodársky sa ustanovuje a navrhovaní poslanci sú vyvolení.
Predseda dr. Sokol (zvoní):
Prosím tajomníka snemu, aby prečítal návrh na ustanovenie výboru kultúrneho.
Tajomník snemu Foltín (číta): Návrh poslanca Jozefa Šrobára a spoločníkov:
Navrhujeme, aby sa v smysle §22, ods. 2. rokovacieho poriadku ustanovil výbor kultúrny; za jeho členov navrhujeme pánov poslancov: dr. Eugen Filkorn, Pavel Florek, Josef Steinhübl, Anton Hancko, dr. Karol Körper, dr. Ján Ferenčík, dr. František Hrušovský, Vojtech Horák, Anton Simko, Vojtech Husárek, Pavel Čarnogurský a dr. Emil B. Lukáč.
Predseda dr. Sokol (zvoní): Kto s návrhom súhlasí, prosím, aby zdvihol ruku. (Deje sa.) To je väčšina. Výbor kultúrny sa ustanovuje a navrhovaní poslanci sú vyvolení.
Predseda dr. Sokol (zvoní):
Prosím tajomníka snemu, aby prečítal návrh na ustanovenie výboru sociálneho a zdravotného.
Tajomník snemu Foltín (číta): Návrh poslanca dr. Karola Körpera a spoločníkov:
Navrhujeme, aby sa v smysle §22, ods. 2. rokovacieho poriadku ustanovil výbor sociálny a zdravotný; za jeho členov navrhujeme pánov poslancov: Rudolf Čavojský, Jozef Drobný, dr. Gejza Rehák, Ján Mora, dr. Pavel Opluštil, Anton Šalát, František Slameň, dr. Karol Mederly, Josef Steinhübl, Tido J. Gašpar, dr. Ján Ferenčik a Jozef Šrobár.
Predseda dr. Sokol (zvoní): Kto s návrhom súhlasí, prosím, aby zdvihol ruku. (Deje sa.) To je väčšina. Výbor sociálny a zdravotný sa ustanovuje a navrhovaní poslanci sú vyvolení.
Predseda dr. Sokol (zvoní):
Prosím tajomníka snemu, aby prečítal návrh na ustanovenie výboru technicko-dopravného.
Tajomník snemu Foltín (číta): Návrh poslanca dr. Karola Mederlyho a spoločníkov.
Navrhujeme, aby sa v smysle §22, ods. 2. rokovacieho poriadku ustanovil výbor technicko-dopravný; za jeho členov navrhujeme pánov poslancov: Štefan Suroviak, dr. inž. Peter Zaťko, Ján Liška, Rudolf Schwarz, Koloman Horniš, Martin Morháč, Ján Hollý, Jozef Drobný, Josef Steinhübl, Eszterházy János, Andrei Germuška a Vincent Boleček.
Predseda dr. Sokol (zvoní): Kto s návrhom súhlasí, prosím, aby zdvihol ruku. (Deje sa.) To je väčšina. Výbor technickodopravný sa ustanovuje a navrhovaní poslanci sú vyvolení.
Predseda dr. Sokol (zvoní): Týmto je program schôdzky úplne vyčerpaný. Oznamujem, že sa predsedníctvo snemu usnieslo, že budúca schôdzka Slovenského snemu bude svolaná písomne.
Zakľučujem schôdzku.
(Koniec schôdzky o 12. hod.)