Slovenský snem 1939

I. volebné obdobie. 1. zasedanie.

Tesnopisecká zpráva

o 3. schôdzke Slovenského snemu v Bratislave vo štvrtok dňa 11. mája 1939.

Schôdzka otvorená o 10. hod. 42. min.

Prítomní:

Predseda: dr. Sokol.

Podpredsedovia: dr. Mederly, dr. Opluštil.

Zapisovatelia: Šrobár, Germuška.

60 poslancov podľa listiny o prítomnosti.

Členovia vlády: predseda vlády Msgre dr. Tiso; ministri div. gen. Čatloš, dr. Ďurčanský, dr. Fritz, Medrický, Pružinský, Sivák a Stano.

Z kancelárie snemu: tajomník snemu Foltín a hl. radca p. s. dr. Cselko.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Otváram 3. schôdzku Slovenského snemu a zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.

Nakoľko na poslednej schôdzke snemu pre neprítomnosť nesložil prísahu pán poslanec dr. Miloš Vančo a na dnešnej schôdzke je prítomný, složí prísahu do rúk predsedu snemu.

Prosím pána tajomníka snemu, aby prečítal formulu poslaneckej prísahy. Pána poslanca prosím, aby po prečítaní svojho mena pristúpil ku mne a složil prísahu podaním ruky a slovom "prisahám". (Poslanci vstávajú.)

Tajomník snemu Foltín (číta):

"Prisahám, že budem verný Slovenskému štátu, že budem zachovávať zákony a mandát svoj plniť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Tak mi Pán Boh pomáhaj!"

Tajomník snemu Foltín: Pán poslanec dr. Miloš Vančo.

Poslanec dr. Vančo (podávajúc predsedovi snemu ruku): Prisahám.

Došlé prípisy.

Predsedníctvo vlády sdelilo predsedníctvu snemu prípisom zo dňa 25. apríla 1939, číslo 3456/IV-1939, že pán minister vnútra Karol Sidor oznámil dňa 18. apríla 1939 predsedníctvu vlády, že sa vzdáva funkcie ministra vnútra.

Ministerstvo hospodárstva oznámilo prípisom zo dňa 3. mája 1939, číslo 1381/11939 založenie Regulačného družstva na Dunaji v Biskupiciach pri Dunaji s tým, aby snem v smysle § 82 zák. čl. XXIII. z roku 1885 toto oznámenie vzal na vedomie.

Ustavenie výborov.

Oznamujem, že sa ustavil výbor sociálny: predseda Rudolf Čavojský, podpredsedovia Anton Šalát a dr. Gejza Rehák, zapisovatelia Tido J. Gašpar a Ján Mora.

Zmeny vo výboroch.

Za predsedu rozpočtového výboru na miesto dr. Štefana Polyáka vyvolený bol dr. Eugen Filkorn a na miesto neho za podpredsedu výboru vyvolený bol Štefan Danihel.

Veci pridelené výborom.

Predseda snemu pridelil imunitnému výboru žiadosť hlavného štátneho zastupiteľstva v Levoči o vydanie poslanca Andreja Germušku na trestné stíhanie.

Rozdaná tlač.

Na dnešnej schôdzke rozdala sa táto tlač:

Tesnopisecká zpráva o 2. schôdzke Slovenského snemu.

Zpráva ústavno-právneho výboru o návrhu poslanca dr. Karola Mederlyho a spoločníkov na vydanie zákona, ktorým sa deň 14. marca vyhlasuje za štátny sviatok.

Zpráva ústavno-právneho, sociálneho a zdravotného a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o Štátnom zdravotne-sociálnom ústave.

Zpráva ústavno-právneho a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o úspornom a kontrolnom výbore Slovenského snemu.

Iniciatívny návrh poslanca dr. Pavla Opluštila a spoločníkov na vydanie zákona o zriadení Veterinárnej komory. Návrh prideľujem výboru iniciatívnemu, ústavnoprávnemu a sociálnemu a zdravotnému.

Vládny návrh zákona o čestných tituloch štátnych a iných verejných zamestnancov. Návrh prideľujem výboru ústavno-právnemu.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Pristúpime k prvému bodu programu:

1. Zpráva ústavno-právneho výboru o návrhu poslanca dr. Karola Mederlyho a spoločníkov na vydanie zákona, ktorým sa deň 14. marca vyhlasuje za štátny sviatok.

Zpravodajom je pán poslanec dr. František Hrušovský. Udeľujem mu slovo.

Zpravodaj dr. Hrušovský:

Slávny snem!

Mohlo by sa zdať, že návrh zákona o štátnom sviatku 14. marca je nečasový, pretože pri budovaní základov Slovenského štátu všetci máme na zreteli predovšetkým hospodárske potreby slovenského národa a ide predovšetkým o hospodárske zaistenie bezpečného vývinu slovenskej štátnosti.

Ale takéto chápanie bolo by nesprávne už i preto, že je jednostranné a preto, že by vyplývalo iba z aktuálnych hospodárskych potrieb Slovenského štátu. Ale kultúrny národ, ktorý buduje svoj život a ktorý chce tento svoj život zaistiť v pevnom štáte, musí pri budovaní svojho života mať na zreteli nielen aktuálne hospodárske potreby, ale predovšetkým ten dlhotrvajúci, niekoľko storočný dejinný vývin, ktorý ukazuje cestu i do budúcnosti a ktorý svojimi mravnými a kultúrnymi hodnotami dáva tomuto budovaniu pevný smer a jasný cieľ.

Dejinný vývin národa, to nie sú len veľké slávne alebo tragické udalosti. Dejinný vývin každého národa to je celý jeho život v minulosti so všetkými složkami, so všetkými zjavnými i skrytými silami, so všetkými tými prúdmi, ktoré určujú osud každého národa.

Na osud a vývin každého národa pôsobia fyzické i duchovné sily, ktoré môžu tento vývin napomáhať, podporovať alebo môžu tento vývin zdržiavať, prípadne prekážať mu tak, že ohrozujú i národné bytie. A v tomto víre protichodných prúdov stojí národ so svojím programom a so svojou vôľou. A národ, ktorý si uvedomuje svoje postavenie, ktorý si uvedomuje svoj cieľ a ktorý si uvedomuje i prostriedky, ktorými tento cieľ dosiahne, musí v tomto víre protichodných udalostí tvoriť také mravné a kultúrne hodnoty, ktoré tento jeho vývin do budúcnosti zabezpečia.

Dejinné udalosti nie sú náhodilým zjavom v prúdoch dejinných. Dejinné udalosti i veľkého dosahu sú často iba výsledkom mnohých drobných udalostí, drobných a tajných prúdov. Sú výsledkom práce celých pokolení, sú výsledkom bojov celých generácií, sú výsledkami a následledkami celých storočí národnej minulosti.

Takouto historickou udalosťou, v ktorej spájajú sa drobné prúdy, drobné práce tisícich a tisícich príslušníkov nášho národa, celých jeho pokolení, celých storočí našej minulosti je deň 14. marca, keď Slovenský snem proklamoval štátnu samostatnosť Slovenska.

K tomuto dňu prišli sme nie preto, že medzinárodná situácia vytvorila také položenie, v ktorom táto proklamácia bola možná, ale preto, že vývin slovenského národa prišiel až na také rozcestie, kde bolo sa treba rozhodnúť a kde tomuto rozhodnutiu bolo treba dať pevný a jasný výraz.

Slovenský snem bol si vedomý historického dosahu tejto udalosti. Slovenský snem správne pochopil dejinný vývin a jeho nutnosť, ktorá našla práve v tomto bode svoje dramatické, ale prirodzené rozuzlenie. Ale je treba, aby dosah tohto historického rozhodnutia zo dňa 14. marca chápal nielen Slovenský snem a nielen jednotliví príslušníci slovenského národa, ktorí sú zodpovední za budovanie Slovenského štátu, ale aby dosah tohto historického rozhodnutia chápal celý náš národ. Aby chápal predovšetkým tú zodpovednosť, ktorú celý národ nesie pred súdom histórie, i pred súdom slovenskej budúcnosti. A preto je treba, aby celý národ sa k tomuto dňu 14. marcu, často vracal, aby sa pri tomto dni vážne zamyslel nad minulosťou, prítomnosťou i svojou budúcnosťou. A preto je treba, aby z tohto historického rozhodnutia čerpal nielen poučenie, ale i silu a vieru, že budúcnosť nášho národa v samostatnom štáte je zabezpečená trvalé. Každý kultúrny národ vedome a zámerne hľadí na svoju budúcnosť tak, aby sa z tejto budúcnosti učil. Ale nestačí len minulosť študovať, nestačí len z histórie sa učiť, je treba, aby národ vedel svoju históriu tvoriť. A tým, že slovenský národ 14. marca vyslovil svoje rozhodnutie pre svoju štátnu suverenitu, tým, že Slovenský snem prináša zákon, ktorým sa táto udalosť ešte raz spečaťuje: tým slovenský národ ústami svojho snemu podáva jasný dôkaz, že slovenský národ, ako národ kultúrny vie a chce svoju históriu tvoriť. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol (zvoní): Teraz pristúpime k rozprave.

Podľa usnesenia predsedníctva snemu navrhujem, aby rečnícka lehota určená bola na 30 minút.

Námietok niet. Navrhnutá lehota je schválená.

Prihlásil sa jediný rečník na strane "za": pán poslanec Tido J. Gašpar. Udeľujem mu slovo.

Poslanec T. J. Gašpar:

Slávny snem!

Šťastný som a hlboká radosť ma preniká, že v chvíli, čo sa po prvé ujímam slova v Slovenskom sneme, môžem oceniť a zvelebiť význam vzniku Slovenského štátu, v ktorom vidím vlastne zhmotnenie slovenskej národnej myšlienky.

Myšlienka slovenská tu zvíťazila a stala sa telom. Stala sa dejinnou skutočnosťou a veríme, že nie je to udalosť náhodilá, nie výsledok rozmarných okolností, ale výsledok nášho dejinného vývinu a jeho dôsledných zámerov.

Podľa kresťanského názoru všetko viditeľné jestvovalo prv vo svete neviditeľnom, v oblasti večného ducha a myšlienky. Keď Ján Hollý, najväčší básnický duch Bernolákovej školy svojím výskumným a objaviteľským zrakom zahľadel sa v našu dávnovekosť, aby nám z nej vylúštil veľkolepú vidinu našej zapadlej slávy, našej prvej štátnosti, nuž zaiste nebol to len čin literárno-estetický. V jeho eposoch, v jeho diele rozžatá nám bola myšlienka nášho národného vzkriesenia. Uvideli sme a počuli sme, čím sme kedysi boli a od tejto chvíle každé statočne srdce slovenské už prenikala túha po obnovení našej niekdajšej slávy. Táto túha, prirodzene, že i keď v rozličných časoch, v rozličných politických i sociologických situáciách azda inak vyslovovaná a inak nuancovaná, ale predsa len naplňovala srdcia všetkých statočných, uvedomelých rodoľubov slovenských.

Myšlienka slovenská bola teda oživená, žila v národe, pôsobila v ľuďoch, oduševňovala jednotlivcov i masy a neúprosne usilovala o svoje zhmotnenie.

Toto úsilie nikto už viac nemohol na stálo zastaviť, lebo "precítili sme, čím sa máme stať a cit nový ten všetko zbúral, čo v nás z cudzinstva modiel zostalo. "

Slováci, ich lucifaktori, rozžali národu cieľ obnoviť a vzkriesiť to, čo bolo stratené: slobodu a samostatnosť Slovenska! Videli sme toto Slovensko v dávnej minulosti a zadumali sme sa.

Slovensko! Z prítmia dávnovekosti svietil nám jeho pôvod, o ktorom Sládkovič hovorí: "Pred tisíckou vtrhli k tebe Arpádovcov voje, svet nepamätá, od kedy máš ty meno svoje!" Bolo zemou kráľov i kniežat slovenských, zemou svätých apoštolov. Keď dedičia Karola Veľkého, podelení verdunskou smluvou, kládli základy dnešnému Francúzsku a Nemecku, Slovensko už vtedy bolo jadrom ríše našich praotcov. Keď v strednej Európe ľudské plemená väčšinou túlaly sa ešte ako nomádne čriedy, tu už predkovia slovenskí organizovali našu prvú štátnosť. Keď vôkol nás národ s národom ruval sa ešte o lúpež, knieža Pribina, bohabojný a osvietený Slovák staval v Nitre prvý kresťanský chrám a zapojil nás do svätého chóru, do ktorého cirkev pozývala všetky národy, aby ich spojovala v súzvuk s nekonečnom, za ktorým poletoval duch Pána a amor sanctus. "Nitra bola sväté mesto Metodovo, keď tam našim otcom kázal Božie slovo. " História nás presvedčuje, že stál mocný Devín, stál Trenčín, Nitra, Vyšehrad nad Dunajom, Ostrihom i ostatné hrady. A sám Boh začal tu veľké, slávne dielo, keď poslal nám zvláštnych apoštolov, ktorí v mladosti začali našu národnú výchovu. Okrem kresťanského západu a juhu vládol pohanský ďas ešte všade, keď tu slovenskí vierozvestci Cyril a Metod rozžali nám "Lux in tenebris," - vodivé svetlo v tmách a vyvádzali ním dušu slovenských praotcov z blúdivých temných mrákot. Zapojili nás do západnej kultúry a na nitriansky štít, na našský Sion, osadili znak zjavenej spásy: svietivý dvojkríž, tak, že posiaľ ho nevykývaly búrky času, ani zlovôľa sveta. Viac ako pred tisíc rokmi kniha kníh,, Písmo sväté, po gréčtine a latine tu u nás bolo presádzané v tretiu reč v staroslovenčine a týmto činom odtiaľto vlastne sa potom rozprúdil valný tok celej slovanskej kultúry.

Nuž, áno, Slovensko, to vždy "zem našinská a našich otcov bola."

A potom uvedomovali sme si ten strašný príchod smutnej zmeny, keď rýchle krásne svitanie bolo razom zaclonené prívalom z mrákoty, Slovensko nezávislé a slobodné zmenilo sa v Slovensko podmanené. Stalo sa tak vyvrátením Veľkomoravskej ríše a v tejto národnej pohrome - ako história doslovne hovorí - staroslávne hrady ľahly popolom, knieža, biskupi i kňazi pobití, otrasená budova štátnaibudova cirkevná boly do základu rozmetané, takže nezostal tu takmer kameň na kameni.

No, zostal ujarmený, pred víťazným barbarom z podunajských rovín do hôr roztratený, opustený ľud a na jeho ústach zostalo osirelé slovo. A hoc toto slovo potom pod kôrou latiny zostalo dlho nemé ako zakopaný poklad, predsa predovšetkým v nich, v ľude slovenskom a v jeho rodnom slove zachovaná nám bola pahreba života, zachovaná bola moc nášho zmŕtvychvstania.

Pokorené Slovensko chradlo síce dlho v cudzom zajatí, presila smela ho gniaviť,, nenávisť odcudzovať v hrob a ničiť jeho slovenský ráz, no, neprestalo byť zemou dobrej nádeje a nikdy nikto ho celkom nevyrval z držby slovenského ľudu. Od nitrianskeho krstu, od chvíle, čo bolo osvietené "svetlom sveta", verilo v Božiu pravdu, Bohu bolo verné i svojmu slovenstvu. Modlilo sa, pracovalo a dlhými trudmi i prácou zasluhovalo si svoje vykúpenie.

Tak sa potom stalo, že keď novým golfským prúdom ducha zo západu podnecované prebúdzanie národov došlo k nám, nezničiteľný génius slovenský našiel svoje vtelenie v Antonovi Bernolákovi, mužovi, ktorý z oravských hôr nastúpil historickú púť dolu k Dunaju na niekdajšie rumovisko Veľkomoravské, kde tu v Bratislave i v Čeklíse primkol sluch k slovu, ktoré prírodným životom žilo na ústach k zemi schúleného ľudu a nadpriadaním na snahy učených prípravcov, ktorí "už viac než 100 rokov mu pripravovali vedome cestu" - pozdvihol toto slovo za slovenskú literárnu reč, urobil ho stavivom pre začiatky svojráznej slovenskej kultúry, urobil ho podnecovateľom nášho národného prebudenia a konečne i nástrojom našej životnej pravdy.

Nuž áno, i keď v minulosti nebolo nikoho, kto by bol zaspieval pohrebnú pieseň Veľkej Morave, v tomto čase už najväčší básnický duch Bernolákovej školy Ján Hollý, ospieval jej zapadlú slávu a zaveštil nám prorocky hromové: "Ešte Slováci žijú a budú žiť navždy so slávou." (Potlesk.)

A prišiel Štúr, čistého slovenského ducha bohatier, ergo titan našej tŕnistej cesty životnej, o ktorom v údive sa pýtal Hviezdoslav: "Čo to bol za zvon, čo nás vyzvonil zo sna tvrdého, ktoréhos to rána? Čo to za škovrán v zorách švitoril, taký, akého storočie raz pozná, do nášho vnútra pieseň hučala i museli sme zobudiť sa zo sna. Ktos' bol mužu náš, toľko vieme len, že mocnejší s' bol, ako my tu všetcia, veď v Tebe k nám nebo sa sblížilo a preto sila Tvoja bola väčšia, jak odpor náš a odpor cudzích a tak sa u nás vôľa Tvoja diala, vôľa, čo sa požiaru spôsobom v budovaní sŕdc tisícich rozviala. Precítili sme, čím sa máme stať a cit nový, ten všetko zbúra, čo v nás z cudzinstva modiel zostalo, drahá pamiatka Štúra."

Nuž, áno, po Bernolákovi Štúr svojim mocným buditeľským hlasom oznámil nám stvoriteľské slovo nového života. Ozvena jeho niesla sa od Tatier k Dunaju ako radostný budíček: "Slobody hlas mocne zuní zase v celom svete, nuž a vy, chlapci podtatranskí, vari spať budete?"

Nie, prebudili sme sa! Veštecké blýskanie strhlo sa na Tatrách, hromy divo bily, nový duch rachotal nad mútnymi vodami a z tohoto chaosu novej slovenskej genézy, z jej počiatočných hmiel slovo začalo formovať náš národný svet a ono mu dalo ďalší pohyb na koľajniciach dejín.

Čo nasledovalo po tomto prebudení, to bola už procedúra vteľovania sa slova do života. Všetko, čo bolo zdravé, stávalo sa robotníkom na uskutočňovaní slovenskej národnej myšlienky-Všetko statočné, všetko chcenie dobra, túženie po pravde a snaženie po kráse, teda každé rýdze mravné, politické i kultúrne snaženie slovenské hlásilo sa do služieb tejto životodarnej myšlienky a zápaľom za ňu zažali sa potom i tí hrdinovia meča, ktorí na čele s Hurbanom tiahli do boja za slovenskú slobodu.

I keď ešte nevládajú silou proti presile, ale fakt je, že nepretržite vždy potom hľadali sme už svoju pravdu zbraniami práva a cestami ducha. Táto cesta, pravda, bola ešte dlhá, skoro cez jedno celé storočie moderného slovenského nacionalizmu tiahla sa borba slovenských rodoľubov, ale už nie nadarmo nám Tomášik zaspieval, že "Žije, žije duch slovenský, bude žiť naveky, hrom a peklo márne Vaše proti nám sú vzteky!"

Márne, lebo volanie po inkarnácii slovenskej myšlienky už neutíchalo. I keď u jedného zamĺklo, druhý ho prevzal a zunel i burcoval posvätný roh slovenskej vôle, zunel cez odpor samovládcov, cez násilie a priekory cudzích vlád a cudzej panovačnosti, cez netečnosť vlastných našich ľudí, cez zradu odrodilcov i hluchotu ubitého ľudu, - zunel cez kanonádu a krvavú kataklizmu vojny, v ktorej Slováci mali aktívnych bojovníkov ducha i bojovníkov meča, až konečne tisícročné chmáry prežiaril svitu papršlek a slovenská myšlienka zostala víťaznou.

Toto víťazstvo slovenskej myšlienky bolo v zápase s maďarským imperializmom. Slovensko márne sa usilovalo v štátoprávnom sväzku bývalého Uhorska nájsť svoje národné práva, i rozhodlo sa na koniec siahnuť k odboju a po jeho víťazstve martinskou deklaráciou, ako prejavom svojej suverénnej vôle, utvorilo s Čechmi spoločný štát.

No, známo je, že nielen pravda býva večná, ale i jej odporcovia. I to často býva, že i najkrajšie idey mávajú nielen nezištných uskutočňovateľov, ale i tupých záškodníkov a tak i v spoločnej bývalej republike čoskoro sa stalo, že nová vláda nad nami, nová krácia, i keď sa krásne nazývala demokraciou, predsa zase len sledovala panovačné ciele, zamerené proti národnej samobytnosti slovenskej, Slovensku, jeho snahám po svojráznom a svojprávnom živote odporoval pražský centralizmus, ktorý hoc novou formou, ale v podstate tiež usiloval sa o vládu nad Slovenskom.

To vidiac a pochopiac, že záruka slobody je vždy len v stálej stráži nad ňou, vediac, že spravodlivosť a pravda národa spočívajú len v stálom neohroženom boji o ne a o ich víťazstvo, museli sme ďalej nastúpiť borbu proti slovenskému ezaustvu a za zaistenie si panstva na národa roli dedičnej. A bol to práve v blahej pamäti vodca národa Andrej Hlinka (búrlivý potlesk), tento ohňojazyk slovenského ducha, ktorý dal hneď na začiatku povel k ďalšiemu boju za záchranu národnej svojráznosti a samobytnosti slovenskej: Buď Slovák Slovákom a tak svrchovaným pánom svojej dedovizne a svojho života! I vyrieknuté bolo zase slovo, ktoré určilo formu a určilo pohyb novému zápasu za ďalšie a plné realizovanie národnej ideológie slovenskej.

Bolo to zase slovo, ktoré v poprevratnom živote našom zaznelo na počiatku snáh o slovenskú autonómiu. Ono bolo plamennou iniciatívou k pohybu za vtelenie sa nekompromisnej slovenskej myšlienky v skutočnosť života, dovŕšením realizácie národného samourčenia a samospravovania. Zkrátka: ono pudilo ku konečnému dielu našej národnej samostatnosti. Táto myšlienka žila a žhavý van jej žiarivej sily oživoval Slovensko. V nej obsažený národný ideál svietive horel nad Tatrou a mobilizoval národ do ďalšieho boja.

Slávny snem! Táto myšlienka nedala sa viac ubiť, lebo korenila v duši a živila sa z najhlbšej tradície národa slovenského. Dovoľte mi to v tejto sviatočnej nálade povedať všetko takto polopoeticky, známo je však a realizmom dejín i potvrdené bolo, že myšlienka je vlastne dušou, ktorá neustáva, kým jej nedáme jej telo, kým jej nepomôžeme stať sa skutočnosťou vo viditeľnom svete. Myšlienka chce sa stať faktom, ideál realitou.

Tak podobne i myšlienka národnej samobytnosti slovenskej, táto národná duša, ktorá sa dôsledne ozývala a planula z úsilia rýdzich rodoľubov slovenských, žiadala celé stáročia svoje telo, svoj vlastný organizmus. Chcela sa stať skutkom, chcela byť zhmotnená a tak dávno a vždy vytrvale v priebehu vekov sa o to namáhala, že nikto ju nemohol umlčať, ani zahatiť v tejto jej živelnej a neodvratnej snahe.