Význam novej úpravy vynikne v plnej miere len keď si uvedomíme, koľko ťažkosti vyvolávala otázka štátneho občianstva v bývalej ČSR.

Na poli právnom zdedili sme po bývalej ČSR mnohé a rozličné ustanovizne, no, mnohé veľmi nejednotné a nevyhovujúcim spôsobom upravené. A pre bývalú ČSR je charakteristické, že hoci občianske právo má pre obyvateľov štátu eminentný vyznám, nevedelo jej zákonodarstvo túto základnú inštitúciu ani za 20 rokov upraviť takým spôsobom, ktorý by bol vyhovoval záujmom štátu a jeho občianstva. Preto aj keď odhliadneme od hodnotenia nesporných kladov, ktoré vládna osnova ústavného zákona o štátnom občianstve prináša, musíme uznať pozoruhodnú pohotovosť i pracovnú výkonnosť slovenskej vlády, ktorá v takom krátkom čase po uzákonení ústavy Slovenskej republiky predostiera návrh ústavného zákona o štátnom občianstve.

Význam tejto okolnosti vynikne v plnej miere len, keď si uvedomíme koľké ťažkosti bolo treba prekonať pri riešení sem spadajúcich problémov. Veď otázka štátneho občianstva je jednou z najsložitejších otázok bývalého československého právneho poriadku,

ČSR, ktorá vznikla na troskách rakúsko-uhorskej monarchie, prevzala celkovou právnou nejednotnosťou bývalej monarchie aj rozdielnu úpravu občianskeho práva Tak došlo k anomálii, keď v štáte, ktorého predstavitelia s toľkým úsilím dokazovali nielen štátnu, ale aj národnú jednotu československú, bol spôsob nadobúdania, resp. priznávania štátneho občianstva diametrálne iný na Slovensku a iný v českých krajinách. V rozličných častiach jednotného štátu nadobúdalo sa teda obsahom rovnaké občianske právo rozdielnym spôsobom. Tento defekt formálneho pokračovania (pravda s hľadiska celoštátneho) nebol však jediným nedostatkom československých predpisov o občianskom práve. Oveľa akútnejšie sa pociťovaly hlboké nedostatky hmotno-právnej úpravy ustanovizne občianskeho práva. Ani predpisy platné na Slovensku, ani predpisy platné v českých krajinách nevyhovovaly. Boly zastaralé. A bývalým československým parlamentom urobené doplnky, resp, zmeny, znamenaly vždy len nezdarený pokus o dočasné riešenie. Ani interpretácia judikatúry Najvyššieho správneho súdu nevzniesla dosť jasná do spleti komplikovaných otázok.

Zastaralosť u nás doteraz platných predpisov netreba osobitne dokazovať. Stačí si uvedomiť, že na Slovensku ešte platia ustanovenia zák. čl. L. z r. 1879, doplnené zák. čl. IV. z r. 1886 a len v konkrétnej otázke a i to ešte nevyhovujúcim spôsobom novelizované zákonom čís. 152 z 1. júla 1926, zvaným lex Dérer.

V českých krajinách boly právne pomery na tomto poli ešte neutešenejšie. Tam totiž platily ešte staršie rakúske predpisy všeobecného občianskeho zákonníka z r. 1811, ktoré vyrástly z celkom iných pomerov na začiatku XIX. storočia. Zastaralosť týchto predpisov živo kontrastuje najmä s modernými úpravami ustanovizne štátneho občianstva, urobenými na príklad v Belgicku r. 1922, v USA tiež r. 1922, vo Francúzsku r. 1927 a v Juhoslávii r. 1928.

Nedá sa ospravedlniť a okrem poukázania na roztrieštenosť stranníckych záujmov ťažko sa dá i vysvetliť, ako sa mohli bývalí československí zákonodarci tak dlho vyhýbať zásadnému riešeniu otázok, ktoré sa dotýkaly takých širokých vrstiev občianskych, a ktoré tak veľmi sa týkaly aj životných záujmov štátnych.

Veď Československá republika bola hneď po svojom vzniku postavená pred složitú otázku, že ktorý bývalý rakúskouhorskí občania sa stali česko-slovenskými. Riešenie tejto otázky bolo ešte sťažené povinnosťami, ktoré pre ČSR vyplynuly z mierových smlúv a zo smluvy o ochrane menšín, ktorú ČSR uzavrela 10. septembra 1919 v Saint Germain - en Lay. V dôsledku týchto záväzkov bol vydaný ústavný zákon čís. 236 z 9. apríla 1920, ktorým temer doslovne preberá ustanovenia, uvedených smlúv v otázke, že kto sa má bez ďalšieho (automaticky) pokladať v dôsledku zriadenia štátu Česko-slovenského za štátneho občana česko-slovenského, ďalej prechodne upravuje niektoré prípady nadobúdania a pozbývania štátneho občianstva, ináč však ponecháva doterajšie spôsoby nadobúdania a straty štátneho občianstva výslovne naďalej v platnosti. Za účelom prevedenia ustanovení tohto zákona boly potom ešte uzavreté zvláštne medzinárodné smluvy s interesovanými štátmi, menovite s Rakúskom, Nemeckom a Poľskom.

Pri aplikácii uvedených zákonov a medzinárodných smlúv vzniklo množstvo rozličných ťažkostí. Najväčšie komplikácie vyplývaly z rozličnosti úpravy domovského práva v predpisoch slovenských (v bývalých uhorských) a českých (bývalých rakúskych).

V uhorsku bolo domovské právo upravené zákonným článkom XXII. z roku 1886. Podľa tohto zákona musí každý občan patriť do sväzku niektorej obce, a to len jednej obce. Nadobúdanie domovského práva je alebo pôvodné, alebo odvodené.

Úprava odvodeného spôsobu nadobúdania domovského práva zrodením, uzákonením, adopciou a výdajom nevyvoláva väčších pochybností.

Pôvodné nadobudnutie domovského práva zase môže byť uskutočnené dobrovoľným alebo núteným prijatím do sväzku obce alebo ipcso facto.

Tento druhý spôsob predpokladá podľa § 10. zák. článku XXII. z roku 1886, že dotyčná osoba 4 roky nepretržite bývala v niektorej obci, tam platila obecné dane a obec nemala proti nej námietok.

Judikatúra československého Najvyššieho správneho súdu však vzniesla pochybnosť ďalekosiahleho dosahu ohľadne platnosti tohto ustanovenia. Neistotu a spory takto vzniklé mal odstrániť spomenutý už zákon z roku 1926, zvaný lex Dérer. (Predsedania sa ujal podpredseda dr. Opluštil.)

Netreba azda ani veľmi pripomínať, že takýmto stavom trpeli najviac občania Slovenska a Podkarpatskej Rusi, nakoľko pri prevádzaní zákona o štátnom občianstve hľadelo sa predovšetkým na politické a finančné záujmy štátu, pražské ministerstvo vnútra bez hryzenia svedomia hnalo občanov Slovenska a Podkarpatskej Rusi do biedy. Otázka štátneho občianstva bola súčiastkou slovenského problému v bývalej Česko-Slovenskej republike a netreba zdôrazňovať, že vyvolávala pobúrenosť a rozčulenosť slovenskej verejnosti a že slovenská verejnosť bez výnimky volala po zákonnej úprave celého problému. V historických krajinách totiž každý, kto pred prevratom, poťažne pred 1. januárom 1910 bol z iných krajín bývalého Rakúska preložený do historických krajín a tam hoci len jeden deň úradoval, alebo hoci i len nastúpil do úradu, podľa mierových smlúv a podľa ustanovení zákona 236 stal sa eo ipso štátnym občanom.

Nepokračovalo sa takto s penzistami a úradníkmi bývalého Uhorska. V Uhorsku totiž takýto zákonný predpis nebol. Tu dotyčný štátny úradník nadobudol domovské právo len vtedy, ak bol do sväzku obce výslovne prijatý. Následkom tohto nastal stav, že v historických zemiach úradník, ktorý len jeden deň konal službu pred 1. januárom 1910, stal sa eo ipso štátnym občanom česko-slovenským, kdežto na Slovensku a Podkarpatskej Rusi mohol sa zdržovať a mohol úradovať 10 i 50 rokov, nestali sa eo ipso československým štátnym občanom.

Okrem týchto zásadných vecí i pokračovanie vo veci priznania štátneho občianstva a to i v prípadoch, kde interesované osoby maly nesporný právny nárok, bolo veľmi zdĺhavé, ťažkopádne, a preto nevyhovujúce.

Viaceré návrhy a rezolúcie, ktoré potom ešte boly v bývalom česko-slovenskom parlamente podané, niesli všetky charakter stranníckych záujmov podávateľov a nehodily sa za podklad konečnej úpravy, ktorou by sa predpisy o štátnom občianstve a o domovskej príslušnosti boly unifikovaly a modernizovaly.

Podaný stručný náčrt doterajšieho dezolátneho stavu právnej úpravy štátneho občianstva najlepšie dokazuje akútnosť potreby od základov novej a dôkladnej úpravy tejto ustanovizne, ktorá má pre občianstvo i štát rovnako veľký význam, a ako už i pri rokovaní o prítomnom návrhu zákona predseda ústavno-právneho výboru dr. Mederly zdôraznil, že tento zákon je časťou fundamentov štátu.

Pri riešení takejto dôležitej úlohy, ako je prijatie ústavného zákona, žiadalo by sa osobitne zhodnotiť dosah každého jednotlivého ustanovenia, no, zpráva ústavnoprávneho výboru tak podrobne a široko sa zaoberá rozvedením a hodnotením dosahu každého ustanovenia, že obmedzím sa len na konštatovanie najpotrebnejšieho.

A tu v prvom rade konštatujem, že na rozdiel od bývalej ČSR, kde občianske právo malo byť podľa § 4 ústavnej listiny upravené obyčajným zákonom, naša slovenská ústava predpisuje v ods. 2, § 3, aby podmienky nadobúdania a zániku štátneho občianstva určil osobitný ústavný zákon.

Týmto sa dáva výraz veľkému významu tejto ustanovizne pre štát. A tu ešte zdôrazním i to, že kým bývalý česko-slovenský zákonodarca nielen že povážlivým spôsobom prenechal právnu úpravu takéhoto dôležitého komplexu otázok, ktorý súvisí s ustanovizňou štátneho občianstva. obyčajnému zákonu, ale že ani tento v ods. 2, § 4 ústavy Česko-slovenskej republiky predvídaný zákon nevydal.

Podstatné zmeny, ktoré urobil ústavnoprávny výbor na vládnom návrhu, sú pri porovnaní na prvý pohľad zjavné a celkove vzato možno bez pochybnosti konštatovať, že mnohé z týchto zmien prinášajú zlepšenie vo formulácii, v technickej úprave a aj v niektorých meritorných veciach. O zásadách, na ktorých je osnova ústavného zákona o štátnom občianstve stavaná, obšírne prehovoril zpravodajca.

Novotu, že v budúcnosti štátne občianstvo nepredpokladá domovské právo, že štátne občianstvo môže byť odňaté, že repatriácia za výhodných podmienok bola zrušená a napokon, že aj vydatej žene sa dáva možnosť za určitých okolností stať sa samostatným subjektom štátneho občianstva, možno bez výhrad schváliť.

Obšírnejšie sa idem zaoberať len druhou časťou bodu a) ods. 1, §-u 1, ktorý znie takto: "Nadobudnutie domovského práva nastúpením verejného úradu (§ 10 zák. čl. 222 z roku 1896 rak. zák. ) nepokladá sa za stratu domovského práva na území Slovenskej republiky. " Toto ustanovenie podľa zprávy ústavno-právneho výboru odstraňuje prekážku, pre ktorú mnohí úradníci a členovia ich rodín pochádzajúci zo Slovenska, nemohli by sa prípadne stať podľa bodu a) slovenskými štátnymi občanmi len preto, že počas ich pridelenia k niektorému úradu v Čechách alebo na Morave stali sa nastúpením verejného úradu ex lege podľa § 10 zák. 222 z roku 1896 rak. zák. príslušníkmi obce (mesta) svojho úradného pôsobenia.

Toto ustanovenie - pokračuje zpráva ústavno-právneho výboru - bolo platné len v Čechách a na Morave a podľa neho slovenský úradník i proti svojej vôli nadobudol domovské právo v obci, v ktorej bolo jeho úradné pôsobisko. S týmto ustanovením zpráva ústavno-právneho výboru debatuje a hovorí doslovne: "Je však problematické, či týmto nadobudnutím domovského práva na území Čiech a Moravy vôbec stratil náš človek domovské právo, ktoré do toho času mal na Slovensku, či teda s hľadiska právneho poriadku je platné toto nadobudnutie domovského práva."

A tu si dovolím poznamenať toto: Platnosť nadobudnutia domovského práva slovenským príslušníkom v Čechách treba posudzovať s hľadiska vtedajších právnych noriem a nie s hľadiska nášho dnešného právneho poriadku. A keď i vychodíme z tohto jedine možného stanoviska, musíme bezpochybne konštatovať, že slovenský úradník, ktorý mal domovskú príslušnosť na Slovensku, preložený do Čiech, a nadobudnutím na základe zákonného ustanovenia domovskej príslušnosti českej, musel stratiť domovské právo slovenské, lebo by bolo anomáliou, aby jeden občan mal súčasne domovské právo vo dvoch obciach. Prítomný vládny návrh iste mal pred očami škodlivé následky takéhoto nadobudnutia domovského práva pre našich slovenských úradníkov v českých krajinách, no i týmto prípadným škodlivým dôsledkom možno čeliť na príklad ustanovením, že dotyční Slováci dňom 14. marca 1939 automaticky nadobúdajú zpäť svoju pôvodnú domovskú príslušnosť do tej slovenskej obce, ktorú stratili odchodom do Čiech a tým aj slovenské štátne občianstvo. Samozrejmým dôsledkom tohto ustanovenia bolo by zachovanie kontinuity ich štátneho občianstva. Preto pokladal by som za správne znenie takéto: "Osoby, ktoré podľa § 10 zák. čís. 222 z roku 1896 rak. zák. nadobudly domovské právo v Čechách alebo na Morave a zostávajú v službách slovenského štátu, nestrácajú tým slovenské štátne občianstvo a dňom 14. marca 1939 ex lege nadobúdajú zpäť svoje domovské právo príslušnej slovenskej obce."

Zpráva ústavno-právneho výboru usiluje sa odôvodniť to svoje stanovisko, že ustanovenie zákona pokladá sa za problematické uvedením analogických prípadov, ktoré sa prihodily podľa §-u 7, ods. 2 zák. čl. XXII/1886. Lenže nadobudnutie domovského práva v českých obciach podľa §-u 10 zák. čl. 222 z r. 1896 rak. zák. nemožno srovnávať a tobôž stotožňovať s nadobudnutím domovského práva v slovenských obciach výdajom podľa zák. čl. XXII/1886. A samozrejme nesprávne sú aj dôsledky, ktoré z tejto údajnej analógie zpráva ústavno-právneho výboru vyvodzuje.

Potreba hľadania a nájdenia úpravy, ktorou by sa predišlo prípadnému poškodeniu štátnych úradníkov Slovákov, ktorí nadobudli domovské právo v Čechách, je samozrejmá a nemusela by byť odôvodňovaná nepodloženou a protiprávnou konštrukciou, resp. nepriliehavou analógiou. To, že sa daný vládny návrh usiluje riešiť tento problém tým, že ex post chce rušiť platnosť zákona, mohlo by mať v budúcnosti ďalekosiahle dôsledky.

Vzhľadom na to, že administratívne pokračovanie nemá nikde ustanovenie o povinnosti vybaviť správne aktá do určitého času, a z ohľadu na možný veľmi škodlivý dosah dlhého prieťahu rozhodnutia o žiadosti o naturalizáciu bolo by potrebné špeciálnou normou určiť lehotu, do ktorej by ministerstvo vnútra bolo povinné o podanej žiadosti rozhodnúť, pričom by bola daná sankcia, že v prípade nedodržania tejto lehoty platí predpoklad priaznivého vybavenia. Toľkoto k ods. 1. §-u 5. Tento môj návrh, okrem už uvedeného možného škodlivého dosahu, podopiera i posledná veta zprávy ústavnoprávneho výboru k tomuto odstavcu, ktorá hovorí, že je úfnosť, že naturalizácií nebude veľa a preto, že ju ministerstvo vnútra, do ktorého kompetencie naturalizácia patrí, zdolá ľahko. Nová úprava štátneho občianstva podľa zprávy ústavno-právneho výboru má tendenciu, aby sa slovenskými štátnymi občanmi stali len ľudia, ktorí sú praobyvateľmi tejto zeme alebo splnia objektívne podmienky, touto úpravou určené. No, ďalej hovorí, že pri prijímaní nových občanov bude treba hľadieť už nielen na splnenie objektívnych, ale aj na splnenie subjektívnych podmienok (osobné vlastnosti), užitočnosť pre národ, zaslúžilosť o vlasť atď. A túto tendenciu pre nadobúdanie štátneho občianstva, alebo úpravu pre prijímanie nových občanov treba plnou mierou schváliť. V záujme tvorenia slobodného štátu nemožno totiž prijať zásady zhnilých demokratických zriadení, v ktorých celkom prirodzene každému občanovi sa priznávalo štátne občianstvo, ak vyhovoval objektívnym požiadavkám.

Naša demokracia musí byť demokraciou výberu. V našom zriadení udelenie štátneho občianstva má a musí mať osobitný význam, lebo úžitok, ktorý plynie jednotlivcovi zo samostatného slovenského štátneho života, musí byť kompenzovaný povinnosťou a zodpovednosťou. Kto chce byť štátnym občanom slovenským, musí mať vôľu tvoriť a budovať tento štát. Tak je to dnes vo všetkých moderných štátoch, z ktorých azda v Nemecku je zákon o ríšskom občianstve najprísnejší. Zákon o nemeckom ríšskom občianstve priznáva plné občianske práva len na zásade rasovej podľa pochopu národnosocialistického svetavého názoru. Plné občianske právo v Nemecku má len ten štátny príslušník, ktorý je zároveň ríšskym občanom. Pre nadobudnutie štátnej príslušnosti platia v celku doterajšie predpisy založené ako aj v iných štátoch, na jus sanquinis. Štátne občianstvo možno však nadobudnúť jedine udelením dekrétu, k vydaniu ktorého treba preukázať okrem verností k národu a ríše, najmä to, že žiadateľ je štátny príslušník nemeckej alebo druhové príbuznej krvi. Týmto sú vylúčení z možnosti nadobudnutia štátneho občianstva a z práv s ním spojených predovšetkým židia a židovskí miešanci. No, nepriznáva sa štátne občianstvo ani Čechom, bývajúcim mimo územia Protektorátu. Tendencia, aby sa pri udeľovaní štátneho občianstva požadovalo nielen splnenie objektívnych, ale aj subjektívnych podmienok, má chrániť záujmy a bezpečnosť štátu, má dbať o to, aby sa rozličným zhubným a škodlivým elementom nepriznávaly práva, ktoré plynú zo zákona, ktorý tvorí časť štátneho fundamentu. Tejto tendencii celkom správne slúži i novota návrhu zákona, ktorá hovorí o možnosti odňatia štátneho občianstva. Túto tendenciu štátne utilitaristickú, na ktorej sú stavané i zákony o štátnom občianstve v iných moderných štátoch preberá vládny návrh chvályhodné a dokazuje len, ako úzkostlivo dbajú zodpovední činitelia pri tvorení slovenského štátu na dobro a na záujmy národa a štátu. Táto tendencia a svedomitosť v prepracovaní a vo vyčerpaní obsahu je zjavná z celej osnovy, a preto navrhujem, aby ju slávny snem prijal ako ústavný zákon. (Potlesk.)

Podpredseda dr. Opluštil (zvoní):

Ďalej má slovo pán poslanec inž. Karmasin.

Poslanec inž. Karmasin (po nemecky):

Pánovia!

Už v pražskom parlamente mali tak poslanci Hlinkovej strany, ako aj poslanci nemeckej opozície častejšie príležitosť poukazovať na to, v akom príkrom rozpore stály zákony vynesené pražským parlamentom resp. vládou s ich interpretáciou. Opätovne museli sme si sťažovať, že hoci poniektoré zo zákonov boly výborné, predsa ich výklad so strany podradných orgánov naprosto nezodpovedal litere zákona. Stav tento vyvrcholil v momente, akonáhle pojaté bolo do textu zákona pražským zákonodarstvom, to povestné slovíčko, mů že", lebo práve týmto otvorené boly dokorán vráta takejto voľnej interpretácií.

Dnes máme pred sebou jeden z najvážnejších zákonov tohto štátu, zákon o štátnom občianstve.

So samotným zákonom nehodlám sa zapodievať, keďže on vonkoncom vyhovuje normálnym nárokom, aké môžu byť voči zákonu jeho významu kladené a keďže pán predrečník, ako aj pán zpravodaj zaujali k nemu dosť obšírne stanovisko. Musím ale poukázať na to, že už aj medzi týmto zákonom a jeho výkladom v dôvodovej zpráve jestvuje určitá kontradikcia.

Zákon má platiť pre všetkých štátnych občanov. Zákon netriedi štátnych občanov na žiadne kategórie. A predsa, ako čítame v dôvodovej zpráve zo slov zpravodaja, predovšetkým ale z interpretácií z doby ešte pred sjednaním zákona, musíme konštatovať, že, áno tvoria sa rozpory, lebo i naša národná skupina na príklad delená je na praobyvateľov a privandrovalcov.

Nech mi je preto dovolené, prosím, vrátiť sa len v krátkosti do nedávnej minulosti.

Nemecká národná skupina práve tak, ako slovenskí autonomisti stáli vždy v hodne ostrom boji jednako proti pražskému centralizmu, jednako proti tunajším maďarónskym grupám.

Vždy znovu museli sme viest žaloby, vy práve, ako my, na to, že rady našich stranníkov znepokojuje stále mocnejšia maďarónska propaganda. Rozpomeňte sa len, prosím, že jedným významným inštrumentom z arzenálu maďarónskych kruhov bol práve pojem starousadlíctva (Bodenständigkeit). Vždy znovu bolo nám predhadzované, že proti prišelcom poctivými ľuďmi sú len výlučne starousadlici, ktorí cez 800 alebo cez 1000 rokov zasadzovali sa stále len pre pokoj a spokojné spolunažívanie tak s Maďarmi, ako so Slovákmi, že nebolo žiadnych národnostných trenie a že boli to len tí zlí privandrovalci, čo prišli sem len preto, aby zasiali národnostnú nenávisť a narušili tu tie staré, pekné pomery.

Posúďme ale tieto pomery v ich skutočnosti. Bolo to tak, že národného ducha do tunajšieho obyvateľstva vniesli práve títo privandrovalci, národného to ducha, ktorý nebol nijako proti žiadnej z tunajších národností namierený, ale ktorý bojoval, aby tie typy Maďarónov, ktoré boly jednako nebezpečné Vám, ako nám, zmizly. Stojíme i dnes na stanovisku, ktoré bolo fundamentom k výstavbe tohto štátu, že pri plnom rešpektovaní iných národností, vybudovať si chceme našu vlastnú pospolitosť. Teraz ale všantročený bol do zákona, resp. do jeho dôvodovej zprávy, práve tento inštrument, vyvlečený zo starého haraburdia stranícko-politickej maďarónskej taktiky, pojem privandrovalca,

Ráčte sa, prosím, len rozpamätať dovolávam sa pri tom svedectva nášho pána zahraničného ministra dr. Ďurčanského, ktože to bol, čo dávno pred októbrom 1938 naviazal v skutočnosti kontakt s pánmi zo Slovenskej ľudovej strany.

Boli to azda len domorodci? Nie, musím konštatovať, že aj medzi tými ľuďmi našli sa privandrovalci, ktorí práve pre svoje národnostné zameranie naviazali toto spojenie. Vtedy sa nás ale ani pán minister Ďurčanský, ani kto iný z pánov nespytoval: Si privandrovalec, si domorodec? Naproti tomu ich otázkou bolo: Ste poctivými ľuďmi, máte vôľu s nami spolupracovať, áno alebo nie? Uznaní sme vtedy boli za ľudí, čo sú ochotní tu s ostatným; národnými skupinami spolupracovať. Chcel by som ešte pripomenúť, že tak ako v októbrových dňoch, nespytoval sa nás nik ani v dňoch marcových: Si domorodec a či privandrovalec; naši nemeckí ľudia angažovali sa za oslobodenie tejto krajiny bez toho, že by robili rozdiely, a tak tomu bolo, páni moji, i teraz počas mobilizácie.

Musím poukázať na to, že tisíce našich stálo ešte pred nafukovaním k mimoriadnym vojenským cvičeniam, - ako to zvyknú oficiálne nazývať - tam hore na hraniciach od Tatier až po Duglovský priesmyk a plnili tam svoju povinnosť bez toho, aby bol robený rozdiel, alebo sa niekto opytoval: "Pochádzaš ty z Moravskej Třebovej, narodil si sa v Burgerhofe, alebo niekde inde?" Cítili ako Nemci a ako príslušníci tohto štátu konali svoju povinnosť.

Môj predrečník vyslovil ten názor, že je celkom správne, keď taký čo dobrovoľne opustí krajinu, pozbaví sa štátneho občianstva, keďže tým, že sa odtiaľto vysťahuje, prejavil dostatočne svoju vôľu, nechcieť mať nič spoločné s touto krajinou, s týmto životným priestorom. Rád by som tiež obrátene takéto oprávnenie nárokovať lebo, keď niekto príde sem, vybuduje si tu svoju existenciu, chce tu poctivé spolupracovať a tomuto svojmu odhodlaniu dáva tiež vhodný výraz, tak by som prosil, aby zachovaný bol ten istý princíp a aby sa mu povedalo: Áno, my ťa uznávame za jedného z našich, uznávame ťa za príslušníka tohto štátu a dávame ti všetky práva, ktoré ti patria.

Po právnej stránke je stav takýto:

Máme tu niekoľko tisíc nemeckých ľudí, ktorí sa sem po roku 1918, čiastočne tiež ešte pred rokom 1918 nasťahovali, privandrovali sem s tým pevným odhodlaním, že si tu založia svoju pevnú existenciu. Boli medzi nimi ľudia, ktorí prišli sem z rozkazu, ktorí neprišli sem dobrovoľne, ale boli sem tehdajšou, Nemcom nie práve blahovoľne naklonenou vládou, quasi do vyhnanstva posielaní. Sú to štátni úradníci. U týchto štátnych úradníkov robíte v zákone výnimku a dávate im samozrejme štátne občianstvo.

Vyňatí sú zo zákona práve ľudia, čo sem prišli dobrovoľne, čo si z vlastnej slobodnej vôle chceli tu svoju existenciu vybudovať, nie azda, aby niekoho iného vytlačili, ani nie preto, aby tu snáď germanizovali (lebo dúfam, že strachu pred germanizáciou tu už niet) práve z týchto ľudí vytvorená je kategória privandrovalcov a práve proti ním majú byť použité tie prostriedky propagandy, pre ktoré sme cez dvadsať rokov proti maďarónom a Maďarom bojovali. Chcem konštatovať, že sa už nikomu nepodarí našu národnostnú skupinu rozdeliť. Sme chváľa Bohu už tak ďaleko, že sme Nemcami stoj čo stoj a že nepoznáme rozdielu medzi privandrovalcami a domorodcami. Stali sme sa pospolitosťou a pospolitosťou vždy aj zostaneme. (Predsedáme prevzal predseda dr. Sokol.) Chcem len pri tejto príležitosti zasiahnuť v tom smysle, aby bolo konečne zjednané jasno medzi zákonom a jeho interpretáciou. Veď opravdu nemáme príčiny hrať si tu na slepú babu a môžeme si práve my a práve dnes si dovoliť, aby boly uvádzané v život také zákony, ktoré diktuje skutočnosť a potreba a my môžeme mať aj odvahu vniesť do zákonov to, čo nám vyhovuje a čo vlastne chceme, aby bolo v nich aj vyslovené, a nemusíme sa skrývať za interpretáciu s iným smyslom. Som toho názoru, že skazou Česko-Slovenskej republiky bol tiež práve tento rozpor medzi interpretáciou a zákonom samým. Mám za to, že je bezpodmienečne potrebné, aby tu u nás nastaly iné pomery, aby sme mohli k zákonom plnú dôveru prechovávať. Veď, ako som už povedal, nikto nebude môcť naše národné skupiny viac rozdeliť, alebo privodiť ich rozklad. Naproti tomu mohlo by sa ale docieliť, že by mohla byť podkopaná tá bezpodmienečná dôvera, ktorú my dnes voči štátnemu vedeniu a voči tomuto štátu prechovávame, a ktorú sme opätovne našim praktickým a činorodým zapojením sa aj dokázali, podkopaná by mohla byť táto dôvera už i samou možnosťou takejto obojakej interpretácie zákona. Že možnosť takejto interpretácie nebola snáď len mnou vymyslená, ale že je prakticky možná, vysvitá z nasledovného: V odstavci 2 § 1 predvídali ste možnosť, aby sa jednotlivci mohli o štátne občianstvo uchádzať, pričom tí u ktorých dané sú všetky predpoklady, majú byť už vopred považovaní za štátnych občanov i v tom prípade, keby takémuto podaniu nebolo ešte vyhovené. Štátne občianstvo tých ale, čo sú do Protektorátu, do Sudetskej župy príslušní, riešené má byť na základe osobitnej medzinárodnej úmluvy, ktorá je tu u nás už síce vypracovaná, ktorej ale ešte schádza schválenie so strany Berlína. Napriek takémuto stavu veci museli sme v posledných týždňoch konštatovať, že sa s dotyčnými osobami jednalo ako s cudzími štátnymi občanmi. Musely byť zastavené súdne spory len preto, lebo dotyčný nevedel dokázať, že je tunajším štátnym občanom.

Kým naši živnostníci nútení boli uchádzať sa opätovne o udelenie koncesií, hoci tu už desať, dvadsať, alebo i tridsať rokov bývajú, len preto, že zameškali zadovážiť si tunajšiu miestnu príslušnosť, alebo preto, že tunajšie štátne občianstvo bolo im režimom, tak nám ako i vám nepriateľským odopierané vtedy, keď X emigrantom a pod. bolo ono udeľované skôr ako iným čestným ľuďom, ktorí sa chceli tu-tam v niektorej obci usadiť. Naši narukovaní vojaci, naši záložní dôstojníci budú o niekoľko dní znovu vracaní, lebo sa im povedalo: Počkať, tvoje štátne občianstvo nie je v poriadku, hoci sa oni s oduševnením a s radosťou ponáhľali pod zástavy a k zbraniam, aby tu svoju povinnosť a svoju službu vykonávali.

Z tohto môžete vidieť, že ešte skôr, ako by bol zákon nadobudol platnosti, už sa tu uplatňovala jeho hrbolatá interpretácia, ktorá v mnohých prípadoch mala za následok hospodársku škodu.

Nie toto je ale rozhodujúce, o mnoho závažnejším je, že sa takto u veľkej časti ľudí zahniezdi určitá nedôvera voči zákonom, a je preto našou povinnosťou, pánovia, aby táto nedôvera bola zrúcaná. A práve preto chcem Vás prosiť, aby ste sa v budúcnosti postarali o to, že by medzi interpretáciou a zákonom samým panovala samozrejmá a absolútna shoda. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol:

Viac rečníkov sa neprihlásilo, vyhlasujem preto rozpravu za skončenú. Záverečné slovo má zpravodaj, pán poslanec dr. Tvrdý.

Zpravodaj dr. Tvrdý:

Slávny snem! Musím ešte konštatovať, že tie state výborovej zprávy, ktoré sa týkajú smlúv, uzavretých vo veci štátneho občianstva s inými štátmi, sú bezpredmetné, nakoľko tieto veci doteraz s konečnou platnosťou riešené neboly.

Predseda dr. Sokol (zvoní): Teraz prikročíme k hlasovaniu.

Podľa ods. 2. § 21 Ústavy, k usneseniu o ústavnom zákone je potrebná prítomnosť 2/3 všetkých poslancov a 3/5 väčšina prítomných.

Zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.

Osnova má IV. časti, 14 paragrafov, nadpis a úvodnú formulu. Nakoľko niet pozmeňovacích návrhov, dám hlasovať o celej osnove naraz podľa výborovej zprávy.

Námietok niet.

Kto súhlasí s osnovou, to jest s jej IV. časťami, 14 paragrafmi, nadpisom a úvodnou formulou podľa zprávy výborovej, nech zdvihne ruku.

(Deje sa.)

Zisťujem, že snem pri prvom hlasovaní prijal osnovu ústavného zákona podľa zprávy výboru jednohlasne.

Predsedníctvo snemu sa usnieslo podľa § 53, odst. 1. rokovacieho poriadku, aby sa o tejto osnove hlasovalo druhý raz tiež na tomto zasadnutí.

Druhé hlasovanie o ústavnom zákone o štátnom občianstve.

Zpravodajom je pán poslanec dr. Vojtech Tvrdý.

Sú nejaké námietky na opravu, alebo zmenu textu?

Zpravodaj dr. Tvrdý: Nie sú.

Predseda dr. Sokol: Zmeny nie sú.

Kto pri druhom hlasovaní súhlasí s osnovou zákona tak, ako ju snem prijal pri hlasovaní prvom, nech zdvihne ruku.

(Deje sa.)

Zisťujem, že snem prijal osnovu ústavného zákona jednohlasne aj pri druhom hlasovaní.

Týmto je program dnešného zasadnutia vyčerpaný.

Podľa usnesenia predsedníctva snemu najbližšie zasadnutie snemu bude vo štvrtok, 28. septembra 1939 o 10. hod v tejto sieni s nasledovným programom.

1. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o vylúčení obcí Košická Belá a Košické Hámry z obvodu okresného súdu v Prešove a ich pričlenení k obvodu okresného súdu v Gelnici.

2. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o organizácii Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

3. Zpráva zahraničného a ústavnoprávneho výboru o vládnom návrhu zákona o priznaní vnútroštátnej účinnosti dohode medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou o usporiadaní vecí v súdnictve.

4. Konečne zpráva kultúrneho a ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona, o úprave služobného pomeru vydatých učiteliek, vydatých učiteliek ručných prác národných škôl a vydatých ošetrovateliek.

Zakľučujem schôdzu.

Koniec zasadnutia o 11. hod. 43 min.