Nikdy doteraz nezvíťazilo vojsko, kde by bolo niekoľko hláv a neboli by sme ani my výnimkou. Rátam preto s tým, že z budúceho zákona vypadne tento pasus o takzvanom spolupôsobení Hlinkovej gardy pri obrane štátu.
Ináč pomer gardy a armády nie je ani týmto vyjasnený. Dá sa on určiť len vtedy, keď povolané kruhy ustália sa na tom, čo urobia z Hlinkovej gardy. Ak budú chcieť z nej mať politické vojsko strany, vtedy nemá armáda do toho čo hovoriť, ale musí sa sama starať o organizáciu brannej predvýchovy a povýchovy obyvateľstva. Ak Hlinková garda preberie na seba túto úlohu, musí, a to znovu zdôrazňujem, že musí medzi seba vziať všetkých občanov povolaných hájiť štát, tak ako to ustaľuje vládne nariadenie o Hlinkovej garde a nie tak, ako to popiera vládne vyhlásenie. V tomto prípade musí mať armáda v celej organizácii svoje slovo, ktoré bude väčšie ako doteraz. Neviem si potom predstaviť totiž, ako by mohli viest túto tak dôležitú organizáciu ľudia, ktorých činnosť v garda je len vedľajšou prácou a ktorí dokonca neboli vojakmi.
Toto sú všetko otázky, ktoré neslobodno odkladať. Ako je z vyššieho výkladu jasné, prvým a najzákladnejším predpokladom pre úspešnú výchovu k brannej pohotovosti národa, je vyriešenie funkcie Hlinkovej gardy. Podľa toho dá sa potom ustáliť, ako možno spoliehať na brannú predvýchovu. Ak bude vyhovovať, dá sa hovoriť aj o novej úprave dĺžky prezenčnej služby a potom aj o náklade na udržovanie mierového stavu armády. Podľa toho musí potom vyzerať aj jej organizácia.
Mal by som ešte pripomienku, ktorá nie je síce vo vládnom vyhlásení, ktorá však pochodí od orgánu, povolaného propagovať názory vlády.
Šéf propagandy povedal redaktorovi "Esti Ujságu" niekoľko svojich myšlienok. Tento časopis bol už častejšie miestom, odkiaľ zástupca poloúradného orgánu slovenskej vlády hovoril k obyvateľom nášho štátu. Posledný raz však hovoril trocha odlišnejšie. Povedal, že revolúcia na Slovensku sa doteraz neskončila, ale že ešte trvá ďalej.
Vláda celkom správne vo svojom vyhlásení kládla dôraz na ukľudnenie pomerov, ako na predpoklad pre konsolidáciu našej drahej vlasti, naproti tomu orgán, ktorý jej má byť blízky, zastáva názor akejsi permanentnej revolúcie. Neviem, či nejde len o hru so slovami, ak áno, myslím, že máme dosť užitočnejšej roboty, ako hlásať slovnú revolúciu. A potom, kto ho vie, či si autor výrokov domyslel, čo je to vlastne revolúcia. Nech už autor kalkuloval akokoľvek, fakt je ten, že revolúcia nie je žiadne divadelné predstavenie, pri ktorom je známy režisér na začiatku a na konci predstavenia.
Môže byť, že dakto trpí u nás na revolučnú svrbľavosť. Kde však máme záruku, že počas tejto revolúcie nestane sa dakto druhý jej aranžérom? Pripomínam to hlavne z tej príčiny,, že armáda nerada počúva slová o revolúcii., Jej vedenie musí mať pocit, že všetko obyvateľstvo je spokojné s jestvujúcimi politickými pomermi a že ak to bude potreba vyžadovať, stane si na obranu so zbraňou v ruke, nie však proti svojim, ale proti cudziemu nepriateľovi. Preto vravím, že kto trúsi reči o novej alebo trvajúcej revolúcii na Slovensku, siaha priamo na korene tohto štátu a národ pozbavuje schopnosti brániť sa, ak by bol napadnutý.
Časy bežia a my nevieme doteraz, ako sa pustiť do organizácie brannej výchovy obyvateľstva. Hlinková garda sa k tomu pripravuje rok. Doteraz je pri spisovaní občanov slovenskej národnosti, narodených do roku 1909. Ak máme sa držať slov jej hlavného veliteľa, bude sa - neviem či podľa farby očú, alebo podľa kabáta rozhodovať, kto bude prijatý. To si tiež vyžiada určitý čas.
Z vládneho nariadenia nevyplýva, či sa povinnosť hlásenia nevzťahuje na žandárov, príslušníkov pohraničnej stráže a na členov policajných sborov. Povedzme, že sa budú musieť prihlásiť aj títo občania, službu však nebudú môcť konať, lebo to nedovolí ich povolanie.
Spisovanie prihlášok je potom zbytočné, tak ako je zbytočná tá papierová ofenzíva, akú začalo hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy, keď žiada, aby sa všetci občania prihlasovali a potom aby boli z nich vyberaní, podľa zásad verejnosti celkom neznámych. Každý uzná, že takto nemôže Hlinková garda ďalej pokračovať.
Nedotkol som sa zásadnej veci, či Hlinková garda má byť politickou polovojenskou organizáciou, alebo organizáciou pre brannú predvýchovu všetkého obyvateľstva slovenskej národnosti. To nech rozhodne samotná vláda.
Organizácia Hlinkovej gardy musí vyzerať podľa toho, ako sa jej určí funkcia. Obe funkcie garda nezastane, ako nás o tom poučily doterajšie skúsenosti, a nezastane ani funkciu nejakého športového spolku alebo nejakej kultúrnej inštitúcie.
Celá slovenská verejnosť musí byť povďačná slovenskej vláde za úsilie, ktorým sleduje brannú pohotovosť štátu. Na svoju obranu poskytuje slovenské občianstvo značnú sumu. Z toho vyplýva veľká povinnosť a veľký záväzok pre ľudí, ktorým bola sverená organizácia obrany štátu. V mene poplatníctva prosím, aby sa s týmito peniazmi šetrne zachádzalo, veď potrebujeme každú korunu. Treba pochváliť dobrú snahu po vybudovaní dokonalej obrany, treba však tiež vytýkať nedostatky, najmä tam, kde bijú do očú celej slovenskej verejnosti. Na našej vláde záleží, aby urobila včas nápravu, lebo reorganizácií bolo dosť, treba prikročiť k organizácii. (Potlesk.)
Predseda dr. Sokol:
Slovo má ďalej pán poslanec Simko.
Poslanec Simko (rusínsky):
Slávny snem!
Ako jediný zákonitý zástupca ruskej národnostnej skupiny, žijúcej na Slovensku, s veľkou zvedavosťou som očakával a vypočul prehlásenie pána predsedu vlády.
Keď som počul ohromný program, keď som videl úprimnosť, najlepšiu vôľu, živú energiu, ktorá chce pôsobiť nielen slovami a sľubmi, ale tiež aj skutkami, vzbudzuje to u nás Rusínov, ktorí na Slovensku tvoríme najväčšiu národnostnú skupinu, úprimnú radosť a uspokojenie.
Keď som prevzal mandát zastupovať ruskú národnú skupinu, prevzal som na seba veľmi ťažkú povinnosť. Od tohto času viac, než kedykoľvek prv, cítim mravnú povinnosť pracovať tak, aby to poslúžilo k prospechu aj Slovenskej republiky, aj ruského národa.
Aby slávny snem jasne videl náš pomer k slovenskému štátu a jeho vláde, mám česť menom ruskej národnostnej skupiny k prehláseniu pána predsedu vyhlásiť nasledujúce:
Prehlásenie pána predsedu prijímame s radosťou v nádeji, že naše spravodlivé národné práva budú splnené. Táto naša nádej čerpá najväčšiu silu menovite od osoby, od nás najviac váženého pána predsedu, v ktorom vidíme jedného z najslávnejších bojovníkov slovenského národa, ba martýra, ktorý plne chápe radosť a bôľ jedného národa.
Považujem za svoju povinnosť prehlásiť, že náš pomer k Slovenskej republike je pozitívny tak, ako to vychádza už zo samých našich národných tradícií. Činím to prelo, lebo bol čas, kedy v slovenskej tlači systematicky objavovaly sa články, v ktorých boli naši ľudia napádaní počínajúc od hlavy cirkvi do najmenšieho ruského úradníka, osočení z prostištátnych snáh. Toto vyvolalo u nás Rusov nemalé rozhorčenie a vzbudilo medzi nami a bratmi Slovákmi nenávisť. Každý uzná, že bratská nenávisť vždy bola najväčším nebezpečenstvom pre jeden štát a kto túto nenávisť šíri, ten škodí svojmu štátu. Veľkú pravdu má v sebe jedno srbské porekadlo: "Keď niekto brata svojho nepovažuje za brata, ten dostane cudzinca za kata".
Poslanec Simko (slovensky):
Slávny snem!
Ruský národ na Slovensku behom tisícročia bol spätý podobným osudom s národom slovenským v dobách dobrých a zlých, Politicko-kultúrny a hospodársky boj národa ruského a slovenského bol do roku 1918 rovnaký. Pri tejto príležitosti nemôžem opomenúť historický moment, keď náš slávny priekopník a vlastenec Adolf J. Dobrjanskij bratskou láskou dopomohol našim bratom Slovákom k turčiansko-sväto-martinskej deklarácii v dobe veľmi tažkej, keď slovenský národ viedol zúfalý boj za svoj národný život. Spolupráca slovenského národa s ruským národom pokračovala i po roku 1918. Hoci hriešnou politikou bývalého režimu rozbily nás na rôzne politické strany, napriek tomu naši ruskí súkmeňovci svojím rozhodným politickým faktom dokumentovali skutočnosť, že v Hlinkovej slovenskej strane bol zvolený aj ruský poslanec.
V tej spolupráci my, Rusi, pravda, teraz sjednotení, chceme pokračovať ďalej.
Slovensko je nám Rusom tak milým domovom, ako aj našim pokrvným bratom Slovákom.
Slávny snem!
My vždy snažili sme sa v súhlase žiť s tým národom, s ktorým nás náš osud sviazal, to znamená so slovenským národom. My nikdy sme sa neobracali za hranku o pomoc, ale vždy sme verili v spravodlivosť našich národných požiadavok, čakajúc uskutočnenie ich od vtedajšieho režimu.
Na základe toho som nútený najenergickejšie odmietnuť všetky podozrenia z protištátneho smýšľania nášho pospolitého ľudu a inteligencie. (Potlesk.)
Vodcovia nášho národa, kňazi, učitelia, naplnení boli v minulosti a naplnení sú i teraz slavianskym duchom v takej miere, ako to bolo i je u bratov Slovákov. Ak by sa našli jednotlivci, ktorí by túžili odkloniť národ od tohto smeru, tých náš zdravosmýšľajúci národ nikdy by neuznal za svojich vodcov.
Pod našimi Beskydami, medzi našou inteligenciou a pospolitým ľudom i teraz panuje duch Dobrjanského, Duchnoviča, Pavloviča, Artima atď.
Nech nás sjednotí pevná láska, bratská spolupráca k rozkvetu našej Slovenskej republiky. (Potlesk.)
Aby však táto práca bola užitočná, povinná je i vláda urobiť opatrenia; len uspokojený Rus môže byť lojálnym a užitočným občanom. Uspokojený bude vtedy, ak uvidí, že jeho národné práva budú spravodlivé rešpektované.
Slávny snem!
V programe pána predsedu vlády vidím mnoho takých projektov, uskutočnením ktorých možno dosiahnuť tohto cieľa.
Nebudem sa rozširovať o našich požiadavkách tak, ako sa v prítomnosti o nich pojednáva medzi vládou a našou národnou skupinou, lebo nechcel by som svojím rozborom škodiť úspešnému skončeniu spomenutého vyjednávania.
Len na krátko: Náš veľmi úbohý národ a naša mladá inteligencia chce chleba, poťažne existenciu; chce mať svojich ruských úradníkov, ktorí poznajú mentalitu nášho národa; chceme, aby naše deti sa vyučovaly najprv v materinskom jazyku a požadujeme pre naše kultúrne ustanovizne primeranej štátnej podpory. Chceme oslobodiť náš biedny národ od parazitov i pozdvihnúť ho na ten sociálnehospodársky stupeň, na akom slovenský národ stojí.
Prehlasujem, že za Rusa uznáme len toho, kto sa dobrovoľne hlási k nám. My nechceme ani jedného Slováka pomstiť; opačne však hrešili by sme proti prirodzenému právu, ak by sme sa nechránili pred národnou smrťou.
Ak je dobrá vôľa i bratská láska medzi nami, môžeme, ba povinní sme si porozumieť a vo všetkom dohodnúť sa. V súlade budeme rásť a prekvitať, v neshode môžeme oba zahynúť.
Slávny snem!
Nezabudnime, že Slovensko stojí dnes na križovatke rozličných politických a ideologických svetonázorov. Tento fakt vplýva najviac na ruský národ. Keď ten národ bude nespokojný a biedny, ľahko sa môže dať strhnúť do extrémov.
Práve preto beriem si za povinnosť upozorniť slávnu slovenskú vládu a opätovne s obavou prízvukovať čím včaššie riešenie prirodzených práv ruskej národnej skupiny.
Poslanec Simko (rusínsky):
Slávny snem! Končím svoje krátke prehlásenie v nádeji, že medzi nami v najkratšom čase nastane plné pochopenie, čo veľmi poslúži celej našej republike. Citujem slová nášho buditeľa A. Duchnoviča: "Prosme Boha Vysokého, aby zachoval Rusa a dal lepšiu budúcnosť!" (Potlesk.)
Predseda dr. Sokol:
Slovo má ďalej pán poslanec Horniš:
Poslanec Horniš:
Slávny snem!
Od utvorenia samostatného Slovenského štátu vypočuli sme už druhé vládne vyhlásenie; prvé z úst ministerského predsedu, terajšieho prezidenta štátu dr. Jozefa Tisu, druhé od ministerského predsedu dr. Vojtecha Tuku.
Ako prvé, tak i druhé vyhlásenie naplňuje nás dôverou a najlepšími nádejami k lepšej budúcnosti, k rozkvetu štátneho a národného života.
Ako sa z prvého vládneho vyhlásenia zračila viera v lepší zajtrajšok, dôvera v samých seba, ako i oddanosť a úprimná prítulnosť k veľkému ochrancovi, tak z druhého vládneho vyhlásenia vanie duch sociálneho cítenia a starostlivosti voči tým sociálne najslabším.
Duch tento ťahá sa celým vládnym vyhlásením a dodáva nám nádeje, že to, po čom túžil národ a menovite tá najbiednejšia vrstva po celých dvadsať rokov, stane sa skutkom hneď v rannom čase nášho samostatného štátu.
Tu dáva sa nášmu hnutiu, našim vládnym činiteľom i našej Hlinkovej slovenskej ľudovej strane patričné zadosťučinenie, že podujíma sa k vyriešeniu tejto tak páľčivej otázky, tomuto - aby som tak povedal - pastorčaťu, ku ktorému v minulosti málokto mal úprimného slova a patričného porozumenia.
Dvadsať rokov holi sme vyhlasovaní za panskú a farársku stranu, ktorá nemá k robotníckej a zamestnaneckej vrstve žiadneho vzťahu a chce len jeho ujarmenie. Toto vyhlasovali o nás tí, takzvaní spasitelia chudoby, ktorí za dvadsať otrokárskych rokov za robotníctvo a zamestnaneckú triedu ničoho dôstojného nevykonali a držali ho vo svojich pazúroch len zdanlivými a ľudskému stavu nedôstojnými výhodami.
Namiesto skutkov a robotníctvu prospešných vymožeností, hádzaly sa heslá, bombasty, a to s takou kúzelníckou šikovnosťou a pohotovosťou, že robotníctvo bolo nimi omámené; tak sa vstrebali do jeho krvi, že často nevedelo rozoznať pravdu od lži; tak boli zaclonení a opradení ich ideológiou, že nevedeli rozpoznať vlastného brata od jednoduchého votrelca.
Prichádza mi preto prejaviť najväčšiu radosť, keď máme dnes danú možnosť, aby sme našej najchudobnejšej triede mohli vyvrátiť všetky tie hany a osočovania a všetky tie nepravdy, ktorými ju držali vo svojom zajatí.
Vedenie nášho štátu, vedúci odborovej organizácie robotníckej i naše moderné sociálne ustanovizne sú nám dostatočnou garanciou, že robotníctvo nášho štátu dospeje k svojmu duchovnému a hmotnému uspokojeniu a bude môcť žiť dôstojným ľudským životom.
V tomto smere vítame s radosťou vládne vyhlásenie a menovite vítanie tú jeho časť, v ktorej sa hovorí, že: "pôjde a musí nám ísť o to, aby Slovák nikdy viac nemusel utekať za prácou do cudziny, ale našiel všetky existenčné predpoklady doma, kde mu ich Prozreteľnosť zabezpečila."
Táto časť vládneho vyhlásenia týka sa najmä nášho kraja, chudobných Kysúc, ktorý kraj mám česť v našom zákonodarnom sneme zastupovať.
Ak bol niektorý kraj najviac postihnutý vysťahovalectvom a ak boli robotníci niektorého kraja najviac odvislí na cudzom chlebe, boli to v prvom rade naši Kysučania. Nepreháňam, keď si dovoľujem tvrdiť, že Kysučanovi bola jednako domovom Amerika, Francúzsko, Belgicko, Nemecko, ako prípadne Čadca, Zákopčie alebo Nesluša. S kysuckým robotníkom alebo podomovým obchodníkom stretli sme sa rovnako v Lübecku, Magdeburgu, v Brüsele, v Prahe, ako i v Bratislave alebo v Žiline. Je to znak čulosti, odvážnosti, ako i podnikavosti. Bolo umením, keď chudobný robotník alebo podomový obchodník vychoval v cudzine sám seba a posielal značné sumy do rodnej obce na výživu svojej rodiny.
Tieto možnosti sú dnes značne obstrihané. Do Ameriky, Francúzska, Belgicka dnes nemožno; v Nemecku môžu obchodovať len tí, ktorí si tam nadobudli štátne občianstvo, alebo majú výnimočné povolenia, a najväčšia časť, ktorá chodila do Čiech a Moravy, zostáva doma, lebo nechce do kraja, kde sa slovenské národné cítenie systematicky uráža a - povedzme si pravdu - sami sme proti tomu, aby v týchto zemiach vyhľadávali naši ľudia živobytie.
Priznajme si však, že samým týmto konštatovaním sa tento problém, a to problém veľkej dôležitosti - ktorý je nielen rázu lokálneho, ale i celoštátneho - nevyrieši. Tu sa musí čosi robiť. Bývalý podomový obchodník dnes sedí doma a premýšľa, kde zakotviť, ako nahradiť svoje stratené zamestnanie. Hlási sa do továrne, neprijmú ho, lebo je už vekom starší, než je zvykom prijímať do práce; hlási sa k stavbe cesty alebo k regulácii potoka, tiež ho neprijmú, lebo nemal dosiaľ legitimácie o nemocenskom poistení a nevie preukázať prax v tomto obore práce.
Je to analogické i pri najímaní robotníctva do Nemecka. I tu nám dalo veľa práce, než sa nám podarilo niekoľkých ta umiestiť.
Napriek tomuto zlému stavu nehľadia títo ľudia beznádejne do budúcnosti, ale skladajú všetku svoju nádej do rúk našich vládnych činiteľov a úfajú vo výdatnú pomoc.
Samí prichádzajú so zdravými a prevoditeľnými námetmi.
Je známou vecou, že každý takýto svetobežník má mimoriadne životné skúsenosti a každý z nich je takzvaným "všeumelcom", teda berúc do chladu túto ich mimoriadnu vytríbenosť, dali by sa vhodne použiť na vybudovanie určitých odvetví ľudového priemyslu, ktorý by sa mohol vytvoriť v našich krajoch na podklade družstevnom alebo svojpomocnom.
Dal som si záležať na veci a zistil som, že tak v plechárskom, ako i v kefárskom obore nie sme sebestační a že i jestvujúce podniky sú v rukách neslovenských.
Mnohí z nich rozumejú sa tiež výrobe pleteného tovaru, čomu sa naučili v Sudetách a ktorého nedostatok prejavuje sa u nás najcitlivejšie.
A našly by sa i iné odvetvia ľudového priemyslu, ktoré by sa daly zapojiť do tejto organizovanej družstevnej výroby.
Aby sme neostali len pri slovách, dovolím si v krátkosti načrtnúť, ako si túto výrobu po stránke praktickej predstavujem a ako možno bez zaťaženia štátnej pokladnice zaistiť finančnú úhradu na začiatku tejto výroby.
Organizácia celej akcie pripadla by samozrejme ministerstvu hospodárstva a menovite jeho oddeleniu pre ľudový priemysel.
Finančná úhrada na začiatku dala by sa uhradiť týmto spôsobom: Je nesporné a nesmieme si to zatajovať, že v niektorých krajoch Slovenska požíva sa ešte i dnes viac liehových nápojov, než by bolo zdravé, hoci nie už v tej miere, ako bolo v minulosti. No, jednako je ešte v takom rozsahu, že treba proti tomu účinne bojovať. Mám spoľahlivú štatistiku z niekoľkých okresov, koľko sa kde ročne prepije. A práve z týchto číslic vychádzajúc radím, ba vrelé odporúčam, aby sme z tohto svetového zla vytĺkli dobro a ním sanovali a postavili na nohy celú triedu národnej pospolitosti. Myslím tu na to, aby mimo obecných dávok z nápojov zavedená bola i okresná, poťažne župná dávka, z ktorých peňazí vytvoril by sa fond na podporovanie systematickej výstavby ľudového priemyslu.
Keď som chcel predniesť túto vec, bol som si plne vedomý všetkých prekážok, ktoré sa nám postavia do cesty. Budú to v prvom rade kruhy liehovarnícke, ktoré sa budú domnievať, že v dôsledku tohto opatrenia poklesne nákup liehu. Budú to v druhom rade hostinskí a krčmári, ktorí budú hromžiť, že okrem obecných dávok musia odvádzať i okresné, poťažne župné dávky a v treťom rade zašomrú i konzumenti.
Najoprávnenejší odpor môže vychádzať so strany liehovarníkov, lebo piť sa bude rozhodne menej. Hostinskí budú najmenej poškodení, lebo s dávkou budú pri stanovení predajnej ceny kalkulovať a si ju na halier zinkasujú. Á konzument? Keď sa dozvie, že zvýšenie ide na taký šľachetný cieľ, že sa tie peniaze vrátia i do jeho obce a budú prípadne podkladom pre zabezpečenie jeho živobytia, považovať to bude za svojpomoc.
Slávny snem!
S vďakou musím kvitovať, že vládne vyhlásenie pamätalo na všetky otázky súvisiace so životom nášho robotníctva. Jasne a jednoznačne sa vyslovilo, že nebude váhať siahnuť, keď treba i k drastickým opatreniam, aby bolo docielené spravodlivé rozdelenie hodnôt, vytvorených za spoluúčasti kapitálu a práce. Toto je kvintesencia vládneho vyhlásenia, dotýkajúca sa sociálnej otázky. Treba však isť v tejto veci do dôsledkov a použiť hneď spomínaných drastických opatrení, lebo dnešná potreba už toho nutne vyžaduje. Je nemysliteľné, aby v dnešných pohnutých časoch, keď i napriek úmornému úsiliu vládnych kruhov niektoré produkty značne zdražely, využíval niekto robotnícku triedu vo svoj vlastný prospech, pre svoje obohatenie a nechal robotníctvo živoriť pod ľudskú dôstojnosť. (Potlesk a volanie "výborne".) Nežijeme v takých časoch, aby sme mohli dovoliť nepovolaným živlom dráždiť slovenské robotníctvo. Kto takto koná, je najväčším nepriateľom národa a štátu a zaslúži si najvyšší trest. (Tak je!)
Slávny snem!
S uspokojením berieme na vedomie i tú čiastku vládneho vyhlásenia, ktorou sa nám dáva zábezpeka, že vynaloží všetko svoje úsilie, aby pracovné možnosti na území slovenského štátu boly vždy zabezpečené, aby tak prácou slovenského človeka zveľaďovaly sa hodnoty našej drahej vlasti.
Som si plne vedomý ťažkostí, na ktoré naša vláda naráža. A že väčšiu časť investičných prác musí vykonávať jednak na pohraničí, kde viedenskou arbitrážou boly porušené dôležité železničné a cestné spoje. No, jednako dovoľujem si apelovať na slávnu vládu, aby bol pracovný program na prevádzanie investičných prác zostavený tak, aby sa tieto prevádzaly v oblastí každej župy. Mnohí bezmajetní robotníci nemajú ani toľko prostriedkov, aby mohli zaplatiť cestovné pri nástupe do práce a aby si mohli zaopatriť stravu na prvý pracovný týždeň. Robotníkom je potrebné umožniť prácu blízo svojho domova aj z toho dôvodu, aby mohli s času na čas dochádzať k svojej rodine a dohliadať na výchovu detí a na hospodárenie v domácnosti. Pracovná možnosť v odľahlých krajoch má aj inú nevýhodu, a to hlavne tú, že robotník skoro celý svoj zárobok utratí na vlastné živobytie, čo sa stáva hlavne vtedy, keď pri nedbalom úradnom dozore premrštujú sa ceny životných potrieb. Nebolo by preto od veci, keby patričné kruhy uvažovaly o tom, čí by nebolo účelné pri väčších stavbách železničných a cestných zaviesť vojenské kuchyne. Týmto spôsobom docielili by robotníci väčších úspor a tiež v ohľade zdravotnom prejavily by sa značné zisky.
Je nesporné, že prezieravosť a múdrosť sociálnej politiky štátu prejavuje sa v značnej miere len vtedy, keď budeme mať spokojné a uvedomelé robotníctvo, stojace celým svojím bytím za svojím národom a štátom, slovom, keď ho v určitej jeho časti zbavíme všetkého toho, čo nezdravého sa naň v uplynulých rokoch nachytalo. Isté je, že takého ho budeme mať iba vtedy, keď bude mať dostatok pracovnej možnosti primerane honorovanej. Ale nesmieme tu zabúdať ani na jeho dušu. Je potrebné zbaviť ho akéhosi pocitu osamotenosti a venovať sa mu celým úsilím. Úlohu túto vzorne vykonáva kresťansko-sociálna odborová organizácia jednak svojím časopisom ako aj častými členskými schôdzami. Toto však nestačí. Náš robotník potrebuje ešte stálu oporu i doma, a na to je povolaný v prvom rade miestny kňaz, učiteľ a notár, teda ľudia, ktorí sú v jeho bezprostrednej blízkosti a ktorí v jeho prostredí žijú. Títo však musia rozumeť robotníckej duši a musia byť sociálne založení tak svojou mimoúradnou prácou ako i smýšľaním, aby si plne získali jeho dôvery. Dovolil by som si preto obrátiť sa i s tohto miesta na príslušné ministerstvá, aby v osobných listoch svojich podriadených úradníkov zaviedli rubriku: "Mimoúradné nadania a vlohy" a podľa týchto záznamov, ktoré by zaznačoval školský inšpektor, poťažne okresný náčelník, disponovali by nimi podľa miestnej potreby na svoje miesta v priemyselných centrách. Akým šťastím by bolo pre našich robotníkov, keby dostali do svojho prostredia kňaza, učiteľa, notára, ľudomila, ktorí by sa starali o ich duševnú prevýchovu a vôbec o ich celý duchovný život.
Treba nám už v škole vychovávať mládež k tomu, aby sa prichystávala pre určité zamestnanie, hlavne keď sú vylúčené možnosti ďalšieho štúdia. Treba umožniť učenie remesiel nemajetným a učenie odborných prác v továrňach. Týmto spôsobom vyradí sa nám z počtu sezónnych nezamestnaných značný počet, ktorý v minulosti, v zimných mesiacoch, pripadol na ťarchu verejnosti prípadne štátu.
Príležitostných robotníkov treba najímať z radov malých roľníkov, ktorí musia vždy prizarábať, aby mohli nájsť zaokrytie na výdavky, na ktoré im nebude stačiť výťažok z malého hospodárstva. Taktiež aj iní sezónni a žatvárski robotníci majú sa regrutovať z drobných roľníckych rodín a nie z radov nezamestnaných a nemajetných. Týmto je treba zaopatriť zamestnanie na dlhší čas, lebo bolo by veľmi nesociálne nechať týchto dlhé mesiace bez práce len preto, že budú môcť pracovať v lete 3-4 mesiace.
V súvislosti s touto otázkou bolo by veľmi účelné, keby už v zimných mesiacoch previedlo sa triedenie robotníctva do jednotlivých kategórií podľa majetkových pomerov a podľa počtu rodinných príslušníkov. Kategória zadelenia zaznačená by bola na preukaznom lístku a pri uchádzaní sa o prácu hneď by bolo zrejmé, či uchádzač je odkázaný v prvom rade sa predmetnú prácu alebo nie. Tu musím ešte pripomenúť, že organizovaní robotníci mali by prednosť vo svojich kategóriách pred robotníkmi neorganizovanými, poťažne mohli by byť uprednostení o jeden stupeň kategórie. Takto sa docieli spravodlivosti, prestanú trenice medzi robotníctvom a aj naše úrady budú mať uľahčenú prácu.