nily masové tragédie v našej složitej spoločenskej a hospodárskej sústave zaviňované neukáznenosťou a nezodpovednosťou.

Základy účinnej národnej organizovanosti a vnútornej ukáznenosti tvorí norma brannej výchovy. Zavedenie všeobecnej brannej a pracovnej povinnosti prehlbuje a rozširuje tieto základy vnútornej ukázneností a národnej organizovanosti a tým zabezpečuje národu rodnú hrudu, pokojný a nerušený rozvoj všetkých darov ducha a hmotného blahobytu, vzbudzuje cit spolupatričnosti, obetavosti a hrdého sebavedomia účinnej lásky k otčine, aby oddanosť k národným ideálom tvorila pôdu pre činorodú spoluprácu občianstva na pozdvihnutie a upevnenie slovenského života.

Terajšia vojnová pohotovosť vyžaduje pohotovosť celého národa, aby v danom prípade mohly sa previesť všetky úlohy, spojené s brannou činnosťou vojska, vyžaduje aj pracovnú pohotovosť národa a tým aj náležité ukáznené, vycvičené a organizované pracovné sbory.

Život národa vyžaduje teda dvojitú pohotovosť hromadnú, a to vojenskú a pracovnú. Poľná armáda sa pripravuje do boja na front a pracovná armáda do práce v zázemí. Na prípravu tohto boja slúži branná sústava Slovenskej republiky.

Branná moc podľa tejto zásady pozostáva:

a) z vojenských útvarov, ustanovizní a organizácií,

b) z pracovných útvarov, ustanovizní a organizácií.

Ako som už povedal, branný zákon stavia a prehlbuje brannú povinnosť národa na základoch založených normami zákona o brannej výchove. Branná výchova nebude len prípravnou prácou pre vojenskú poťažne pracovnú službu, tá pôjde ďalej a po skončení prezenčnej služby, či už vojenskej alebo pracovnej, má úkol pestovať pevný postoj tela i duše, zvýšenej životnej vôle slovenského národa a vytvoriť uceleného človeka, ako nositeľa politickej vôle trvalej národnej pospolitosti a tak zamedziť raz navždy duchovný a mravný úpadok z neukáznenosti a nákazy zhubného svetonáhľadu. Úzka spolupráca medzi armádou a politickými organizáciami umož-

ňuje, že aj záloha armády bude užšia spoluspiatá s jadrom brannej moci, jednak pre organizačné podmienky, plynúce z totálnosti prípadnej vojny, jednak pre nastávajúce možnosti technického výzbroja súčasných armád. Toto vyžaduje stále školenie brancov, ba čo sa postoja a spravovania obyvateľstva v prípadnej vojne týka, školenie celej verejnosti. Túto úlohu môžu najlepšie splniť polokombatantné organizácie Slovenského štátu, ktoré so svojou presiaklou organizáciou brannej výchovy môžu predvojenským a povojenským výcvikom vychovať a udržať zálohu pre všetky úlohy súčasnej armády dobre ukáznenej a vyškolenej.

Mnohostranná rozvetvenosť a rozčlenenosť v štáte organizovaného národného života vyžaduje svrchovanú ukáznenosť v dejinných chvíľach, aby ťažké podmienky totálnej vojny mohly byť vybudované na pevných základoch totálnej pospolitosti.

V predloženej osnove branného zákona sa uplatňujú tieto základné myšlienky, k čomu si dovoľujem dodať, že osnova ich aj šťastlivo rieši. Nechcem sa tu s jednotlivými paragrafmi podrobnejšie zapodievať, len stručne musím vyzdvihnúť tie, ktoré sú celkového rázu.

Paragraf 3, ods. 3 ustanovuje toto:

Občania, odvedení do vojenskej služby, konajú vojenskú službu; občania, odvedení do pracovnej služby, konajú pracovnú službu.

Tento odsek triedi brancov do dvoch kategórií, ktoré sú: vojenská a pracovná. Podľa tohto jeden branec bude konať len vojenskú službu, druhý len pracovnú. Nadhadzuje sa tu otázka, či toto riešenie je šťastné a spravedlivé. Spravodlivosť vyžaduje, aby každý občan mužského pohlavia, ktorý je telesne a duševne zdatný, čo je podmienkou sine qua non vykonal svoju brannú povinnosť a takto odviedol daň krvi za všetky dobrodenia, ktoré mu štát môže poskytnúť. Mohlo by sa tu namietať, či vojenská služba je významnejšia a dôstojnejšia než pracovná služba a či toto triedenie u brancov pracovnej služby mohlo by vzbudzovať cit menejcennosti a zaznávania. Bolo by snáď účelnejšie všetkých brancov zadeliť do pracovnej služby na určitý čas a až potom vybrať zdatnejších pre vojenskú službu. Toto riešenie sa vidí len na prvý pohľad prijateľnejšie

a zato je nutné hlbšiemu rozboru podrobiť túto otázku.

Ministerstvo národnej obrany považuje za potrebné, aby prezenčná služba trvala 24 mesiacov, aby branci mohli byť podľa moderných požiadavok armády vycvičení. Ak by teda i branci vojenskej služby boli povinní najprv konať pracovnú službu, musela by sa o toľko predĺžiť prezenčná služba, koľko by mala trvať spoločná pracovná služba všetkých brancov. Po dôslednom uvážení prišlo sa k jednotnému názoru, že rozšírenie 24-mesačnej vojenskej prezenčnej služby ešte o určitú dobu pracovnej služby by znamenalo pre jednotlivcov veľké zaťaženie a nebolo by to úmerné k vyrovnaniu zdánlivej nespravedlivosti.

Podľa kresťanskej ideológie, na ktorej vedľa národnostného princípu náš štát spočíva, práca neznehodnocuje, ale zošľachťuje jednotlivca a dáva mu právo na život. Veľký apoštol národov jasne povedal "hoden je robotník mzdy svojej a kto nepracuje, nech neje", Keď pod týmto zorným uhlom sa dívame na prácu a tobôž keď je tá práca obetovaná za vlasť, pre národ, je takisto šľachetná a vznešená ako vojenská služba. Ba práve, ktorí v minulosti neboli schopní konať vojenskú službu, boli oslobodení od najvyššej povinnosti voči štátu, teraz týmto riešením táto výhoda sa pozmení na jednotnú povinnosť. Ďalej v súvislosti s touto otázkou musím poznamenať, že pracovná služba bude mať všestranné výhody. Pre armádu bude znamenať, že všetkých občanov schopných vojenskej služby, môže nehatene cvičiť počas celej prezenčnej služby. Pracovná služba umožní odstrániť náhradnú zálohu, ktorá s vojenského hľadiska síce kvantitatívne dávala počet pre armádu, ale kvalitatívne sa armáde pre nedostatočný výcvik vojaci náhradnej zálohy strácali. Totiž do pracovnej služby odvedení na požiadanie rodín ktoréhokoľvek branca vojenskej služby môžu byť na nutne práce prideľovaní, čím sa pomôže i rodine vojakov a branec bude mať možnosť v novom prostredí sa zdokonaliť v civilnom povolaní alebo bude môcť poučovať na novom pôsobisku príbuzných vojaka.

Z celoštátneho hľadiska pracovná služba dáva možnosť štátnej správe mať pohotové značnejší počet pracovníkov, ktorých

môže v záujme celoštátnej potreby zaradiť do výrobného procesu, kde to budú pomery najviac vyžadovať. Vojenská ukáznenost sa týmto prehĺbi a rozšíri do nevídanej miery a v tomto spočíva najväčší význam všeobecnej brannej povinnosti tak, ako to branný zákon ukladá. Konečne v súvislosti s touto otázkou poznamenávam, že podľa § 14 branci z vojenskej služby môžu byť preradení do pracovnej služby a naopak, čím sa zadelenie do vojenskej alebo pracovnej služby podstatne zmierňuje.

Paragraf 4, ktorý hovorí o brannej výchove, predvojenskom a povojenskom výcviku, zapojuje politické organizácie do úzkej spolupráce s armádou, aby aj záloha bola v najužšom styku s jadrom brannej moci, keď hovorí, že branná výchova, predvojenský a povojenský výcvik deje sa podľa osobitných predpisov v príslušných organizáciách a vedú ich vojenskí odborníci pod priamym dozorom ministerstva národnej obrany a za účasti ministerstiev, ktoré určí zákon o brannej výchove. O význame tejto spolupráce som sa už zmienil a len toľko chcem ešte poznamenať, že dobre chápaná a vedená spolupráca vytvorí jednotný ucelený národ, ktorý i keď do počtu malý, ale sjednotený stane sa nerozbornou baštou národnej sebažertvy.

Paragraf 7, ods. 1, lit, b) zaraďuje do brannej moci telesne a duševne schopných občanov, ktorí trvalé bývajú na území Slovenskej republiky a nemôžu sa preukázať iným štátnym občianstvom. Branný výbor sa jednohlasne usniesol požiadať vysokú vládu, aby občania, ktorí podľa tohto zákona musia vykonávať brannú povinnosť, obdržali štátne občianstvo ex lege ako odmenu za vykonanú službu štátu.

Paragraf 17, ods. 2 znie: "Prezenčná služba vysvätených (ordinovaných) duchovných osôb kresťanských cirkví štátom uznaných a recitovaných trvá 6 týždňov, " Bývalá Československá republika heslom "Katolíci, toľko práv budete mať, koľko si ich vydobyjete" vo svojej zášti proti náboženstvám, najmä kresťanským, zaradila duchovenstvo do vykonávania prezenčnej služby a pri tom znemožnila, aby po dobu jeho prezenčnej služby mohlo vo sväzku brannej moci uplatniť svoje školské vzdelanie. Boli vyradení nie-

len z pastierskej, ale i z národnej činnosti. Je v záujme národnej pospolitosti, aby tieto osoby, ktoré sú svojím školským vzdelaním a výchovou predurčené rozširovať a povznášať národnú myšlienku a cit spolupatričnosti, ako nositeľku štátneho života, čím viac sa uvoľnily pre svoje vznešené povolanie, pre národ tak prepotrebné. Je celkom logické, že branný zákon Slovenskej republiky túto otázku týmto spôsobom rieši a neobáva sa dávať výnimky tam, kde je to odôvodnené.

Svojou dôležitosťou vyniká najmä z moderného hľadiska § 33, ktorý zabezpečuje pri rovnakých predpokladoch prednosť pri obsadzovaní miest v štátnych a verejných úradoch tým, ktorí splnili brannú povinnosť. Je spravodlivé, aby verejná správa poznala svojich občanov nielen vtedy, kedy žiada od nich povinnosti, ale aby občanov odmeňovala podľa zásluhy a preto je úplne správne, keď sa brancom zákonnou cestou zabezpečuje prednosť. Paragraf l síce hovorí, že služba v brannej moci je čestnou službou národu, aj to viem, že sme toho názoru, že práca za národ nemá sa odmeňovať, ale týmto paragrafom splnená branná povinnosť sa neodmeňuje, lebo prednosť sa brancovi dáva len pri rovnakých predpokladoch.

Paragraf 37 uzákoňuje pracovnú povinnosť cigánov a židov. Pojem cigána nie je ešte presne určený. Mohlo by viest k omylu pri interpretácii branného zákona, keby pojem cigána nebol ustanovený. Podľa tohto paragrafu každý cigán by musel konať len pracovnú povinnosť. Je známe, že jedna čiastka tejto rasy sa natoľko aklimatizovala, že sa považujú za Slovákov a Slováci v nich už v pravom slova smysle nevidia cigánov. Branný výbor po dlhšej debate sa usniesol požiadať slávnu vládu v rezolúcii, aby určila pojem cigána. V tejto otázke bol branný výbor toho náhľadu, že pod pojmom cigán by bolo treba rozumeť kočovných cigánov. Zpod tohto pojmu mali by sa vylúčiť príslušníci tej rasy, ktorí žijú zriadeným spoločenským životom a sú na osoh národnej pospolitosti a hlásia sa za príslušníkov slovenského národa.

Branný zákon normatívne dáva výraz nedeliteľnosti národného osudu, ktorý bez výnimok všetky složky štátneho ži-

vota súkromného a verejného národohospodárstva strhne so sebou, na ktoré sa musí opierať operatívna činnosť armády. Mimoriadne opatrenia vo vojne sú preto rozšírené aj ma národné hospodárstvo. Táto široká právomoc národnej brannosti je vložená do rúk najvyššieho veliteľa brannej moci, prezidenta republiky, ktorá musí byť v osudných chvíľach štátu v záujme celku ešte dôraznejšia.

Branný výbor jednohlasne ustálil, že branný zákon je stručný a jasný ako vojenský povel a preto odporúča slávnemu snemu jeho uzákonenie. (Potlesk. )

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Udeľujem slovo zpravodajovi za výbor ústavno-právny, pánu poslancovi dr. Hudcovi.

Zpravodaj dr. Hudec:

Slávny snem!

Branný zákon č. 193 z roku 1920 Sb. z. a n., vydaný úpravou ministerstva národnej obrany v Prahe č. 30/1934 a recipovaný Slovenským štátom dňa 14. marca 1939 a to zákonom č, l Slovenského zákonníka, nevyhovuje dnešnej dobe, ktorá prikazuje ochranu záujmov vo všetkých složkách národného života a vyžaduje ukáznenosť a pocit zodpovednosti každého občana.

Doteraz platný branný zákon ukázal sa byť pre dnešné pomery a potreby štátu úzky, preto naša vysoká vláda prichádza dochvíľne s návrhom nového branného zákona, ktorý na širokom podklade znamená prelom do doterajšieho právneho stavu.

Normuje totižto vládny návrh zákona brannú sústavu slovenského štátu nielen budovaním jej na základe všeobecnej brannej povinnosti, ale prináša novotu proti doterajšiemu stavu tým, že do brannej sústavy zaraduje aj pracovnú povinnosť občianstva. Tieto dve složky brannej sústavy sa účelne doplňujú a zaručujú štátu dvojitú a totálnu hromadnú pohotovosť, to jest pohotovosť ubrániť jestvovanie a rozvoj národa brannou mocou na strane jednej a zabezpečiť mu podmienky tohto jestvovania a rozvoja organizovanou robotou na strane druhej. Tomuto zodpovedane potom všeobecné ustanovenia návrhu branného zákona určujú a vymedzujú pojmy novej brannej

sústavy na podklade rozšírenej občianskej povinnosti.

Rozlišovanie služebnej povinnosti na povinnosť splniť vojenskú službu prezenčnú a službu v zálohe na jednej strane a plniť pracovnú službu prezenčnú a službu v zálohe na strane druhej neurčujú rozdielne dve kategórie hodnostné v brannej moci organizovaných občanov, lebo tieto dve složky brannej sústavy sú pre zachovanie národa jednako dôležité a sú si koordinované; tým chcem zdôrazniť, že nebude hanbou konať pracovnú povinnosť, lebo táto služba je tak dôležitá pre národnú pospolitosť, jako práve samá branná činnosť vojska.

Prenikavú a do práva občianstva siahajúcu novotu proti doterajšiemu stavu obsahuje § 28, kde je stanovené, že mimoriadne opatrenia za brannej pohotovosti štátu sú rozšírenie aj na národné hospodárstvo súkromné i verejné a to v rozsahu potrieb štátu; toto má byť práve základom hospodárstva vojnového. Táto široká právomoc národnej brannosti je právom najvyššieho veliteľa brannej moci, ktorým je prezident republiky. Toto ustanovenie vyjadruje lem zásadu autority nášho štátoprávneho života, ktorá práve v ťažkých historických chvíľach štátu má sa v záujme celku nekompromisne uplatniť.

Výcvikové obdobie určuje osnova na 24 mesiacov; ústavno-právny výbor ponechal túto dobu výcviku ako primeranú dnešným pomerom, lebo zvýšená pohotovosť občianstva vyžaduje prehĺbenie brannej výchovy a je potreba, aby bola zachovaná kontinuita výcviková. Konečne i susedné štáty majú 24-mesačné výcvikové obdobia a bolo treba sa aj z tohto dôvodu prispôsobiť.

Naproti tomu návrh branného zákona v § 8 stanoví odvodnú povinnosť v dvoch triedach proti doterajším triedam trom; znamená to úľavu pre brannú moc, aby sa nehromadily pri odvodoch 3 triedy naraz a pre občianstvo znamená to úľavu samozrejmú. Keďže i podľa starého stavu len výnimočne boly volané k odvodom všetky tri triedy, ústavno-právny výbor prijal po návrhu odborníkov návrh zákona na reštrinigciu tretej odvodnej triedy vôbec.

Konečne jako všeobecná zásada návrhu branného zákona je vyslovená v paragrafe prvom. Podľa znenia § l služba v brannej moci prestala byť bremenom a službou v doterajšom slova smysle a stáva sa službou čestnou v prospech národa. Je potom na príslušných činiteľoch brannej moci, aby tento hodnotný princíp brannej našej sústavy do sŕdc brancov vštepili.

Toto by boly vodčie a všeobecné zásady a myšlienky návrhu branného zákona, ktoré ho rozlišujú práve od dosavádneho právneho stavu; na základe týchto zásad ústavno-právny výbor návrh zákona hodnotil, preskúmal a upravil v podobe, ako ho obsahuje vám predložená tlač 105.

O podrobnostiach zákona sa rozširovať nehodlám; obsahujú ich nielen jednotlivé paragrafy návrhu, ale dopodrobna aj zpráva ústavno-právnebo výboru, obsažená v pripojenej tlači. Ich ustanovenia sú inak jasné a nepotrebujú osobitného výkladu.

Poznamenať treba ešte to, že návrh branného zákona ďaleko nevyčerpáva všetky ustanovenia a potreby brannej sústavy; je preto zákonom len rámcovým a jeho stručnou sústavou noriem nebolo ani možné zachytiť všestrannosť brannej sústavy. Z toho dôvodu, zákon nielen že pripúšťa, ale priamo predpokladá ďalšie normovanie v jednotlivých odboroch vojenskej a pracovnej služby. Túto normatívnu činnosť ponecháva návrh zákona ministerstvu národnej obrany, čím sa stáva pružným a je zárukou, že vyhovovať bude požiadavkám nielen dnešnej, ale aj doby budúcej.

Slávny snem! Navrhujem, aby ste predložený vám vládny návrh branného zákona prijali a uzákonili tak, ako ho upravil ústavno-právny výbor a ako ho obsahuje vám rozdaná zpráva ústavnoprávneho výboru číslo 105.

Taktiež navrhujem, aby ste si osvojili rezolúciu k výborovým zprávam pripojenú. (Potlesk. )

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Teraz prikročíme k rozprave.

K slovu sa prihlásil na sírane "za" pán poslanec Horák.

Udeľujem mu slovo.

Poslanec Horák: Slávny snem!

Vládny návrh branného zákona Slovenskej republiky je predložený snemu cieľom schválenia a je v zákonodarných prácach dôležitým medzníkom. Týmto zákonom má sa zabezpečiť dobrá a pohotová armáda, ktorá jednotne a vedome bude nielen brániť našu štátnu samostatnosť, ale prispeje aj k budovaniu štátu.

Keď Všemohúci 14. marca minulého roku doprial nám slovenský štát a zem medzi Dunajom a Tatrami stala sa slobodnou, utvorila sa slovenská armáda, ktorá zabezpečila podmienky slobodného vývinu. Jej bola sverená bezpečnosť národa a tejto úlohe dostála verne. Vyhlásením slobodného štátu slovenským snemom stal sa tento historickou skutočnosťou. Mnohé slovenské pokolenia túžily po slobode, ale sa jej nedožily. Pracovaly, bojovaly, strádaly, trpely, vylievaly krv, aby slovenský národ stal sa pánom svojej zeme. My sme to šťastné pokolenie, ktoré sa dožilo slobody, suverénneho štátu - a to vďaka Prozreteľnosti - v ďobe, keď okolo nás rúcaly sa štáty, Slovák sa stal pánom Slovenska.

Slovenskí vojaci slobodného štátu boli si vedomí, že sú synmi národa, ktorý obeťami a krvou svojich verných si vykúpil slobodu, čestne konali im sverenú úlohu. Na povel: Chrániť našu štátnu samostatnosť, bez váhania šli pod našou zástavou chrániť náš národný a samostatný život. Slovenská armáda doplnená zdatnými plukmi Hlinkovej gardy, ktoré sa pretvorily na vojenské, zasahuje hneď v marcových dňoch. V budovaní slovenskej armády sa pokračuje stále, Koľko významných, povzbudzujúcich a srdečných rečí odznelo z úst pána prezidenta dr. Jozefa Tisu, ktorý povedal: "Nebolo ešte na svete narodia, ktorý by svoju armádu mal tak rád, ako ju rád má slovenský národ. Na svoju armádu je slovenský národ hrdý, lebo stelesňuje odhodlanosť žiť, budovať a udržať si svoj štát. " Tento prejav lásky venovanej slovenskému vojakovi bol jeden z mocných budovateľov slovenskej armády. Starostlivosť a láska prejavenia mnoho ráz pánom prezidentom, najvyšším veliteľom slovenskej armády, pánom predsedom vlády a celou vládou boly tou mocnou silou, ktorá oduševňovala

slovenského vojaka v začiatočných a ťažkých dobách a dodávala mu odvahy bojovať a to najdrahšie obetovať za krajšiu budúcnosť národa a štátu. Celým národom podporovaná armáda stáva sa zárukou jej ďalšieho vývoja. Oduševnení slovenskí dôstojníci a vojaci rozsievajú lásku k slobodnej vlasti. Slovenský vojak je ochrancom a strážcom poriadku a pokoja. Mladá slovenská armáda, ktorá bojovala hrdinsky, čerpá z národnej tradície bojov a víťazstiev odhodlanie žiť, pracovať, ba aj život položiť za svoj štát! V septembri minulého roku chráni naše hranice a spolu s udatným nemeckým vojskom vydobýja nášmu štátu územia, ktoré boly naše a ktoré nám Poliaci postupne odoberali.

Snem Slovenskej republiky dnešným dňom rokuje o zákone, podľa ktorého bude sa riadiť ďalší vývin našej armády. Návrh branného zákona je vybudovaný vzhľadom na terajšiu dobu, aby v čase potreby mohol sa postaviť celý národ na odpor. Je normatívnym, rámcovým výrazom nedeliteľnosti národného osudu, celistvosti štátu a slobody národa, bezpečnosti jeho vývinu, pracovnej pohotovosti a výkonnosti celej národnej pospolitosti. Vzhľadom na imperatívny požiadavok doby návrh branného zákona zavádza dvojročnú službu a rozširuje brannú povinnosť a povinnosť pracovnú o brannú výchovu a výcvik predvojenský a povojenský. Branná služba bude čestnou službou, čo je najpresvedčenejším dôkazom spečatenia osudu jednotlivca s osudom celku v radostných i dejinných chvíľach národa. Každý vojak musí si považovať za česť a vyznamenanie, že sa ním stal. Vojenská služba má byť najkrajšou a najvážnejšou časťou života, kedy sa mladý a statný občan štátu pripravuje, aby prispel k udržaniu samostatnosti a k rozkvetu vlasti.

Sme na križovatke rozličných záujmových sfér a kultúrnych snažení. Preto musí byť armáda Slovenskej republiky nevyhnutnou súčasťou štátneho organizmu a tmelivom národných schopností - kryštalizačným bodom, okolo ktorého sústredia sa všetky energie za spoločným cieľom: stvoriť dobrý a spokojný život pre najširšie vrstvy národa na základe kresťanskej lásky a pravého nacionalizmu. Branným zákonom vyhovie sa brannej vyspelosti, pohotovosti občianstva, čím bude zabezpe-

čeny vnútorný poriadok, ako i bezpečnosť štátu.

V smysle návrhu branného zákona musí sa každý zdravý občan slovenského štátu podrobiť všeobecnej brannej a pracovnej povinnosti. Zavedenie všeobecnej brannej a pracovnej povinnosti má ukáznenosfou a organizovanosťou rozšíriť a prehĺbiť brannú a pracovnú pohotovosť nášho štátu. Touto pohotovosťou má chrániť našu vlasť, zabezpečiť vnútorný pokoj a vzbudením citu spolupatričnosti, obetavosti a sebavedomia zvyšovať cit zodpovednosti a oddanej lásky k otčine. Návrhom branného zákona má byť rozšírená občianska povinnosť, do ktorej budú pribratí aj tí, ktorí v smysle starého zákona nekonali brannú povinnosť. Branná moc Slovenskej republiky má pozostávať z vojenskej a pracovnej pohotovosti. Vojenská pohotovosť vykonáva sa vo vojenských útvaroch, v ustanovizniach a organizáciách. Pracovná pohotovosť v pracovných útvaroch, v ustanovizniach a organizáciách.

Terajšia doba vyžaduje pohotovosť celého národa, aby nielen všetky úlohy spojené s brannou činnosťou vojska mohly sa v danom prípade uskutočniť, ale aby aj pracovná pohotovosť národa mohla utvoriť vycvičené a organizované pracovné sbory.

Prezenčná služba vojenská i pracovná má trvať 24 mesiace. Tento čas vyžaduje náležitá výchova a odborné školenie. Dobre vychovaná, vycvičená a odborne školená armáda môže byť len touto 24 mesiacov trvajúcou prezenčnou službou zabezpečená. Len v tomto období možno dosiahnuť vojenskej odbornej dokonalosti pre tak výsostnú úlohu ako je uhájenie národnej cti a štátnej samostatnosti. Služby tieto sú čestné a konané pre národ a štát, v ktorých prejde mladý občan školou telesne zdatnosti, životnej priebojnosti, pevného charakteru, bratstva a obetavosti. Duševne a telesne zdravým odvedencom pripadá úloha vážna a čestná. Všetci sú si rovní, hoci sa schádzajú z rôznych končín našej vlasti. Majú rovnaké práva a povinnosti. Sú členmi jednej veľkej rodiny - armády slovenskej, a majú pred sebou tú najkrajšiu úlohu: slúžiť národu. Armáda každého štátu je výrazom vôle národa: žiť svojským svojprávnym životom. Slovenská armáda je zjavným symbolom a nositeľom štátnej samostatnosti a svrchovanosti. V

nej slovenský národ vidí sám seba. Aký je náš národ - taká je i jeho armáda, lebo nositelia vojenského rúcha slovenského sú príslušníkmi slovenského štátu. Vojenská družnosť, ukáznenosť a výchova dvíhajú úroveň armády. Navrhovaná výchova prospeje nielen armáde, ale aj celému národu, lebo vychová aj tých, ktorým to pomery nedovoľujú, aby v civilnom živote dostali riadnu výchovu.

Vojenskou výchovou dosiahneme jednotnosti v nazeraní na veci verejného života podľa ich dôležitosti pre národ a štát.

V armáde sa bude pokračovať s výchovou, ktorá sa už začína v HM, v HG a v FS, kde sa naši chlapci pripravujú, aby statočne mohli konať občiansku povinnosť stále, menovite však keď ich vlasť zavolá.

Dobrou výchovou docieli naša armáda ducha jednoty a poslušnosti, ducha sebaobetavej lásky k rodu, k svojmu štátu, ducha družnosti a činorodej vôle, vedieť vo všetkých okolnostiach podriaďovať vlastné osobné záujmy záujmom celku. Dobrá výchova dá každému vojakovi orientáciu slovenskú a štátnu. Dobre vychovaný vojak nepozná prekážok pri plnení rozkazov, bude ukázneného charakteru so statočným, nebojazlivým a uvedomelým národným duchom presiaknutý. Naučí sa poznávať tiež hlboké zdroje národnej ukáznenosti, potrebnej pri riešení mnohých složitých otázok, týkajúcich sa verejnej pospolitosti. Konečne vojenskou výchovou dosiahneme občianskej dokonalosti. Výcvikom zas naučí sa narábať so zbraniami, ktoré slúžia v prípade potreby na uhájenie štátnej celistvosti a nezávislosti. Dobrá výchova zvýši brannú schopnosť štátu a bude vernou strážkyňou duchovných i hmotných hodnôt národa.

Brannú výchovu, predvojenský a povojenský výcvik konaný v HG a v FS majú viesť vojenskí odborníci pod priamym dozorom ministerstva národnej obrany, čím je tento zabezpečený po stránke odbornej a vojenskej. Je žiadúce, aby záložni dôstojníci im sverené úlohy v HG a v FS plnili oddane, v plnom vedomí zodpovednosti. Povinnosťou každého záložného dôstojníka je nielen byť členom HG alebo FS, ale tam si miesto čestne zastať, aby týmto udržali zálohu pre všetky úlohy súčasnej armády.