Keď my naším ľudom, ktorí na zemi chcú pracovať, dáme do ruky možnosť, aby na svojej vlastnej zemi pracovali, ten kúsok zeme im z ruky už nikto, ale nikto viac nevytrhne. Pravda, odovzdávanie pôdy do rúk takýchto verných pracovníkov musí mať svoje dokonalé hospodárske odôvodnenie, okrem toho musí mať bezchybnú právnu formu a musí mať všeobecne uznávaný právny titul. Právny titul je síce len slovo, ale je to súčasne symbolom právneho presvedčenia. Nuž a právne presvedčenie práve v pozemkovej reforme je to, čo je trvácnejšie ako ktorákoľvek iná čiastka právneho systému, a to je tiež aere perennius.

Od slovenskej pozemkovej reformy očakávame, že čiastka nášho obyvateľstva, ktorá svoj život skutočne venovala a venovať chce poľnohospodárskej práci, príde do najužšieho vzťahu k dedičnej otcovskej hrude. Národ, ktorý je priviazaný k pôde, ten v existencii svojej nikdy sa nezakolíše. Taký národ možno vyhubiť, ale nemožno ho z otcovskej pôdy odpudiť. Očakávame, že naša pozemková reforma bude nám v tomto smysle vychovávať naše budúce pokolenia.

K pôde privedený národ v náhľadoch nie je a nikdy nebude klátivý. Bude vidieť a cítiť základy vlastnej existencie a tým istým okom bude pozerať na všetkých svojich susedov.

Takýto národ svoju obživu čaká z vlastnej práce a z milosti Božej. A tak vychováva sa v duchu, že chce siať a žať len na svojom a nikdy nie na cudzom. Takýto národ cíti vážnosť svojej práce a uctí si prácu každého iného. Takýto národ nie je ľahkovážny, ale dôstojný, verný, spravodlivý, slovom v každom ohľade morálne zaváži.

V takomto národe vzbudzuje sa snaha v prvom rade po zdokonaľovaní odbornom a s tým v súvise aj po zdokonaľovaní mravnom. Pripomínajúc toto všetko a očakávajúc takýto vývin nášho pospolitého národa, dovolím si poznamenať, že touto pozemkovou reformou kladieme ozaj základy svojho štátu. Skoro by som tak oceňoval, že keď i doteraz sme vyniesli celý rad veľmi vážnych zákonov, tým sme vlastne na našom území len o zovňajší poriadok a o jeho zabezepčenie sa starali. Teraz však keď pristupujeme k to-

muto zákonu o pozemkovej reforme, skutočne kladieme pevné, spoľahlivé a jedine verné základy nášho štátneho a národného bytia.

Nestačí upraviť pozemkovú reformu len po právnej stránke. Aby pozemková reforma skutočne bola účinná a výdatná, treba verejností pripomínať, že tu treba odbornej a morálnej výchovy a to stálej, postupnej, bez prerušenia a bez akéhokoľvek zastavenia. Pozemková reforma je prácou zákonodarcu, ale jej uskutočňovanie je potom v rukách našich vedúcich národohospodárskych kruhov a najmä v rukách nášho pospolitého národa. Zákon o pozemkovej reforme bude tu, to jest upravia sa právne vzťahy podľa tohto zákona. To však nestačí. Bude treba tu pôdu podľa týchto právnych vzťahov aj vydeliť, technicky a v inom smere zdokonaľovať a konečne bude treba, aby na takto upravené a pripravené role zastali si naši odborne dobre pripravení, mravne dobre vychovaní, pracovníci roľníci-robotníci.

Z týchto slov vidno, kam cielim, to jest, že pozemkovú reformu sme pripravili a do života ju uvedieme, ale v živote ju uskutočňovať, udržiavať, pestovať, zdokonaľovať a našu poľnohospodársku kultúru na vysoký stupeň priviesť a pred európskou verejnosťou jej meno získať bude v rukách našej poľnohospodárskej pospolitosti.

Keď sa toto všetko podarí, áno, to bude všetko aere perennius, a v základe bude toto všetko pevnejšie a istejšie ako akékoľvek režimy, ba akékoľvek právne systémy, ba aj akékoľvek štátne formy a štruktúry.

Toto bude všetko skutočne dobrá a verná práca našej hospodárskej pospolitosti za existenciu, za dobré meno celého slovenského národa a za existenciu nášhoštátu.

Keď takto pripomínam, čo všetko má naša hospodárska pospolitosť v súvise s pozemkovou, reformou urobiť, - a verím, že sa tak stane do poslednej litery -, tak nemôžem mlčky prejsť, aby som aj ostatnej našej pospolitosti nepripomenul, akým okom má hľadieť na pozemkovú reformu, na prácu poľnohospodársku a čo sa poža-

duje zas od nej, aby na udržanie tejto pozemkovej reformy zas ona zo svojho stanoviska urobila.

Dobre založená pozemková reforma je veľmi vážna a trvanlivá vec. Významnou složkou agrárnej reformy je aj skutočne dobrá odborná práca na pôde vykonávaná, No, jednako nemožno mlčky prejsť a nepripomenúť, že od ostatnej národnej pospolitostí sa požaduje, aby význam a smysel tohto všetkého videla, a aby dobrú prácu verného roľníka neznemožňovala.

Roľník sa uspokojí, keď zo svojej mozolnej práce má aspoň toľko, aby si existenciu svojej rodiny uhájil. Lukratívnosť iných povolaní len výnimočne ho zláka. Roľník na svojej brázde má pocit aj právnej aj hospodárskej istoty a tomuto pocitu obetuje a ochotný je obetovať veľmi mnoho. Často obetuje tomuto pocitu aj to, že jeho práca cenami tržnými je nie dostatočne vynahradená. No, do istej miery vyrahradená byť musí, lebo keby disparita v cenách poľnohospodárskych produktov a v cenách iných produktov tiahla sa do nekonečna, tak čo aj najlepšie založené, čo aj najlepšie právne upravené a čo aj najlepšie odborne vedené hospodárstvo by pod účinkami takejto cenovej disparity len hynulo a zahynulo. (Výkrik: Tak je!)

Toto nevidieť a tomu neodpomáhať, by bola hotová národná krátkozrakosť, hospodárska nevyspelosť a politická zaslepenosť, ktorá by viedla len ku katastrofám.

Slovom, aj odberateľ, kupovateľ poľnohospodárskych výrobkov má si vedieť ceniť prácu v týchto výrobkoch nashromaždenú, má vedieť si vyrátať koľko času, koľko práce, koľko námahy stála výroba takýchto produktov a má si ju vedieť spravedlive srovnať so svojim časom, so svojou námahou a s podobnými faktormi a má vedieť a nájsť v tomto ohľade spravedlivú mieru.

Privolávam našim roľníkom a roľníckym iným pracovníkom, aby teraz s Božou pomocou ozaj chytili sa do snažnej práce: zdokonaľovať každú piaď zeme, vypestovať na nej čo najviac, zdokonaľovať sa odborne, zdokonaľovať odborne najmä svoje mladšie pokolenia, žiť cnostiami dedov a púšťať sa do nových pokusov s otvoreným okom ozaj snaživého a o všetko sa starajúceho odborníka.

No, prednášajúc takéto apely na našich roľníkov, povinný som podobný apel upraviť aj na našu neroľnícku pospolitosť, aby chlieb prijímala z rúk nášho roľníctva tiež len ako dar Boží, aby ho prijímala nie zdarma, ani polozdarma, ale aby ho prijímala tak, že týmto naším poľnohospodárskym pracovníkom zo svojho zárobku prizná spravodlivý podiel vzájomne a že ich v tomto ohľade v ničom neukrivdí. (Potlesk. )

Cenová politika v novom slovenskom štáte môže sa zakladať nie na krátkozrakom utiskovaní, ale len na vzájomnej užnanlivosti a na vzájomnom uctení.

Len takýmto duchom vedená cenová, politika nebude zabíjať našu poľnohospodársku kultúru a len takáto cenová politika bude prispievať ku poľnohospodárskemu zveľadeniu celku teda všetkých složiek národa a štátu.

Podávajúc referát o pozemkovej reforme som presvedčený, že základné zásady tejto našej pozemkovej reformy sú dobré a šťastne volené. Zo zásad týchto, na ktorých pozemková naša reforma spočíva, chcem zvlášť vyzdvihnúť nasledovné čiastky,

a) netýka sa táto pozemková reforma nášho dedičného poriadku. Už táto jediná veta môže uspokojiť všetkých, ktorí by sa obávali prípadnej radikálnosti. Táto okolnosť poukazuje aj na to, že tu nešlo o agrárnu revolúciu, ba ani nie o radikálčenie, ale išlo o to, upraviť prevod pozemkov poľnohospodárskych tak, aby pôda sa dostávala do rúk tých, ktorí na nej pracujú, a ktorí na nej pracovať chcú, a ktorí sa dokázali dobrými, vernými štátnymi občanmi, ľuďmi mravnými a hodnotnými;

b) prítomným zákonom zabezpečuje sa štátu prednosť kúpy a nadobúdania ohľadom poľnohospodárskych nehnuteľnosti vtedy, keď doterajší vlastník pôdy stratil svoj záujem o túto pôdu a mieni ju na iného a to najmä na cudzieho preniesť, ktorý nadobúdateľ je nie v nijakom blízkom rodinnom vzťahu ku scudzovateľovi. Slovom, keď pôda, - aj to len vo výmere nad 50 ha -, má ísť z ruky do ruky, tak sa postaví ku tomuto prevodu aj slovenský štát s tým, že sa prihlási on ako nadobúdateľ a prideľovateľ. Scudzovateľa neuškodí, lebo zásadne dáva mu tú istú

cenu, ktorú si scudzovateľ ujednal so smluvným nadobúdateľom. Pravda, ak je táto cenu premrštená, tak slovenský štát vynahradí cenu ustálenú prípadným súdnym odhadom. Význam teda tejto pozemkovej reformy je v tom, že keď aj vykonáva svoje predkupné právo, tým doterajšieho vlastníka nepoškodzuje, a od neho násilím nič neodoberá, lebo vlastne preberá to, čo ten scudzovateľ beztak mal na predaj, a čo odoberá, za to platí skutočnú hodnotu;

c) nemieša sa štát výkupom do prevodov nehnuteľností poľnohospodárskych, keď sa prevod deje medzi členmi rodiny a to medzi príbuznými v priamej línii napospol, v línii pobočnej až do tretieho stupňa a sošvagrenými až do druhého stupňa. Takéto vymedzenie príslušníkov rodinných je isteže viac ako uznanlivé. Štát teda ani v tomto ohľade netýka sa ustanovizne rodiny a jej majetkového podkladu. Štát nadobúda nehnuteľnosti na ciele pozemkovej reformy preberaním nehnuteľností, ktoré idú na súdnu dražbu. Aj tu uplatňuje štát len svoju prednosť a nemá nijaké podstatné výhody. Veď platia naň všetky, ale všetky ustanovenia exekučného zákona ako na ktoréhokoľvek licitačného kupca. Výkupom nadobúda štát nehnuteľností od cudzincov. Všetky podrobné ustanovenia tu vychodia zo zásady vzájomnosti. Toto je naša čisto právna odpoveď na všetko to, čo sa Stalo príslušníkom nášho štátu a čo sa prípadne im ešte len stane ohľadom ich nehnuteľnosti v iných štátoch. Cudzozemec aj u nás bude môcť kedykoľvek nadobúdať poľnohospodárske nehnuteľnosti a v tomto ohľade na neho sú platné tie isté ustanovenia ako na našich vlastných štátnych občanov. Tu je len jedna jediná výlučná podmienka, to jest podmienka reciprocity. Komu táto jednoduchá, určitá, ale v každom vzťahu spravodlivá podmienka nestačí, s tým sa o práve hádať nebudeme (Výkrik: Tak je!);

d) prítomný zákon o pozemkovej reforme vyraďuje židov z poľnohospodárskeho života, ale tiež priznáva im nárok na náhradu podľa súdneho odhadu. Žid bol vždy kupcom, akýmsi merkantilistickým nomádom. Keď sa aj zachytil niekde na poľnohospodárskej pôde, aj vtedy z neho viac bol kupec ako roľník. V tomto smysle si vždy počínal a vždy rád vybočil z ťažkostí,

ktoré prípadne prechodne musely doliehať na roľníka. V rukách žida, pôda nikdy nebola svätou, bol to len predmet obchodnej špekulácie. Skutočný poľnohospodár-žid, i keď sa výnimočne vyskytnul, bol len výnimkou, ktorá potvrdzovala pravidlo. A aj vtedy žid nebral do ruky kosu, pluh, ale obmedzoval sa len na administratívne agendy väčšieho hospodárenia a na speňaženie docielených produktov. Využil pôdu, kde vedel, taktiež vedel využiť zamestnávaných pracovníkov, ale udržiavať svoje poľnohospodárstvo v náhodilých a prechodných ťažkostiach, sa mu nikdy, ale nikdy nechcelo.

A tak, keď dnešný všeobecný politický vývin vyraďuje židov z pospolitosti árijských národov, niet nijakého vážneho, ba ani len menej vážneho dôvodu ponechávať židov v poľnom hospodárstve. V ruskej reči krestianin znamená súčasne aj roľníka. U nás tiež len kresťania pracovali na poľnohospodárskej pôde. I keď doteraz prípadne odbavovali len najťažšie a primitívnejšie práce, predsa majú prirodzenejší a úprimnejší vzťah ku pôde ako prípadne mali ich vedúci židovského náboženstva. Z týchto kresťanských primitívov chceme si vychovať hodnotných roľníkov, agronómov a tak máme kultúrnu a hospodársku snahu celé naše poľné hospodárstvo odovzdať našej kresťanskej pospolitosti roľníckej, robotníckej, slovom tej pospolitosti, ktorá na pôde skutočne pracuje a pracovať chce. (Výkrik: Tak je! Potlesk. )

Keď takýmto činom židov vyraďujeme z poľnohospodárstva, ale im dávame všeobecnú hodnotu toho, čo sa im odníma, právne sa im ujma nedeje, ba nedeje sa im ani len hospodárska újma, iba obmedzuje sa doterajší bezuzdný liberalizmus, ktorý dovoľoval, aby naša pôda dostávala sa do ruky komukoľvek a to nepovolanému špekulantovi-židovi skôr ako povolanému odbornému pracovníkovi. (Výkrik: Tak je!)

Sme presvedčení, že ako kedysi oslobodených poddaných už potom nikdy nikto viac do poddanstva uvrhnúť nemohol a nevedel, tak zo židovských rúk prevzaté poľné hospodárstvo z rúk našich dobrých a verných pracovníkov kresťanov už nikto nikdy viac nevezme.

Náhrada židom za preberané poľnohospodárske pozemky je upravená analogicky tak, ako bola po zrušení poddanstva náhrada bývalým zemepánom dávaná a vyplácaná. Tu sa teda držíme, aby som tak povedal, vyšliapaného chodníčka, ktorý svojho času židia ako známi liberáli bez výnimky schvaľovali.

Shrňujúc toto všetko, celý obsah našej pozemkovej reformy možno najlepšie objasniť príkladom. Prirovnávame účinkovanie budúceho Štátneho pozemkového úradu s prácou parcelátora. Parcelovanie pozemkov u nás nebolo čosi nového a neslychaného. Lenže súkromný parcelátor mal len jeden-jediný smysel: čím viac peňažné vyzískať pre seba. Teraz náš všeobecný parcelátor, Štátny pozemkový úrad, bude mať zo záujmu verejnosti viac takýchto snáh. Všetky budú však smerovať v tom smysle, aby naša úrodná pôda dostávala sa len odborníkom, verným pracovníkom, aby sa tým dvíhala poľnohospodárska výroba, aby sa tým v základe upevňovaly všetky vzťahy nášho hospodárskeho celku a teda aj finančná zdatnosť nášho štátneho útvaru. Týmto zákonom dávame Štátnemu pozemkovému úradu parcelačnú a kolonizačnú koncesiu. Ale keď sme štátu natisli povinnosť aprovizátora, nemožno mu tiež upierať ani predpoklady dostatočnej aprovizácie, to jest odbornú prípravu poľnohospodárskej výroby, a to prípravu už v začiatkoch, to jest pri prideľovaní pôdy. Všetko ostatné, ctená snemovňa, vlastne vyplýva z tohto.

Po týchto všeobecných úvahách dovolím si ctenému snemu predniesť výborovú zprávu ústavno-právneho výboru, v ktorej tieto veci sú v konkrétnych námetoch a potom aj v konkrétnom vysvetlení ešte bližšie vyjasnené.

Podstatnou časťou slovenskej politiky od roku 1848 bolo - a môžeme si dnes pripomenúť pri tejto slávnostnej chvíli, že to bol rok 1848, keď prvý raz Slovák Ľudevít Štúr tu v Bratislave nadhodil mienku zrušenia poddanstva vtedy, keď Ľudevít Košút, tiež pôvodom Slovák, vidiac veľký význam tohto slova, dal ho síce znemožniť a jurátmi odtiaľto z Bratislavy vyhnať, ale osvojil si túto jeho mienku a s ňou urobil to, čo sa stalo v rokoch 1848 a 1849 v bývalom Uhorsku a v čom dnes vlastne s Božou pomocou pokračujeme, -

hovorím podstatnou časťou slovenskej politiky od roku 1848 bolo prízvukovanie potreby zrušiť poddanstvo, usporiadať z toho pochodiace majetkové pomery, odlúčiť urbárske lesy od zemepánskych, vymeniť remanencie, kuriálne hofierstva, a tak ďalej. Od osemdesiatich rokov minulého storočia slovenská politika požadovala zrušenie fideikomisných majetkov, parcelovanie latifundií, nápravu krívd, ktoré sa stály bývalým poddaným pri úprave pozemkovej držby po zrušení poddanstva, najmä napravenie krívd spáchaných pri komasácii atď. atď.

Okrem zrušenia poddanstva a usporiadania z toho vyplývajúcich urbárskych majetkových práv iba výmena kuriálnych hofierstiev sa uskutočnila zákonným článkom XXV/1896, teda v takzvanom milenárnom roku, vraj na pamiatku tisícročného trvania Uhorska. Vtedy boli peštianskí páni milostiví a dovolili tento zákon vyniesť, všetko ostatné ostalo vlastne potom len ešte neuskutočneným programom aktívnej slovenskej politiky.

Zákony bývalej Česko-Slovenskej republiky, najmä zákon záborový, prídelovy, náhradový a zákon o výkupe dávnych árend, zachytily širokú postať pozemkovej reformy. Od uskutočnenia týchto zákonov očakávaly sa divy, a to najmä na Slovensku. Ich prevádzanie však zapadalo do bahna deštruktívnej politiky, a tak na Slovensku v tomto ohľade vykonaná pozemková reforma priamo kričala po náprave.

Keď teraz Slovenská republika prichodí v návrhom nového zákona o pozemkovej reforme, možno s celou istotou tvrdiť, že tento zákon čo do intencií zapadá celkom do podstaty programu slovenskej politiky, uskutočňovať ide to, po čom sa už dávno volalo a čo dnes požaduje ináč aj svetová tendencia agrárnej politiky. (Predsedania sa ujal podpredseda dr. Opluštil. )

Okrem toho prítomný zákon mieni riešiť aj agrárne otázky, ktoré nám vznikajú vyradením židov z poľnohospodárstva a z toho, že mnohí naši štátni občania na odstúpenom území boli z tamojších svojich majetkových pozícií bezprávnym násilím a proti medzinárodnému právu vy-

tisnutí, často jednoducho vyhnaní. A tak treba týmto našim štátnym občanom zabezpečiť existenčnú postať tu na území Slovenskej republiky a zadovážiť im zadosťučinenie za príkoria, ktoré sa im stály na odstúpenom území.

Vo všeobecnosti nám prichodí konštatovať, že ustanovenia tohto zákona znamenajú skutočne uskutočnenie dávnych želaní a dávnych programových žiadostí slovenskej politiky. Pri tom sa dodržiavajú všetky postuláty úplného právneho poriadku, i keď v zásade vybočujeme z doterajších všeobecných a neobmedzených smerníc agrárneho liberalizmu.

Dnes sa na celom svete usudzuje, že obilniny a iné podobné poľnohospodárske výrobky nemôžu ostať predmetom volného trhu a tým menej predmetom burzovej termínovej špekulácie. Existencia štátov, výživa ich obyvateľstva a rovnováha ich hospodárskeho života je dnes úzko spjatá s otázkami obilnín, to jest s otázkou každodenného chleba a ich cien. Dnes niet kultúrneho štátu, ktorý by v tomto ohľade autoritatívne nezasahoval, aby zabezpečil chlieb svojmu obyvateľstvu, rovnováhu poľnohospodárskej produkcii, prípadne aspoň len minimálnu výnosnosť tejto a ktorý by prípadne aj celý obchod s chlebovinami nevzal z rúk slobodného kupectva.

Keď takéto stanovisko zaujíma dnes svetová agrárna politika, je krokom dnes u nás viac odôvodneným ako kedykoľvek predtým a kdekoľvek inde, keď sa doterajšie liberálne spôsoby pri nadobúdaní poľnohospodárskej pôdy, pri jej obrábaní, pri jej, využitkovaní a pri špekulácii s ňou obmedzujú, a to v záujme hospodárstva národného celku.

Túto tendenciu sleduje aj prítomný zákon.

Ustanovenia tohto zákona netýkajú sa zákonného dedičného ani testamentárneho poriadku, ako som už pripomenul, netýkajú sa vôbec rodinnej pospolitosti a netýkajú sa majetkovej základne rodinnej.

Ustanovenia prítomného zákona týkajú sa iba ich nehuteľností poľnohospodárskych, teda netýkajú sa stavebných pozemkov, intravilánov, kupeckých a priemyselných podnikov, skladíšť a tomu podobných nehnuteľností.

V zásade sa slovenskému štátu priznáva právo výkupu na poľnohospodárske nehnuteľnosti, ale len vtedy, keď scudzovateľ stratil na takejto nehnuteľnosti hospodársky záujem a nemieni ju de facto v rukách držať. A aj toto právo štátu vzťahuje sa len na hospodárske celky nad 50 hektárov alebo na menšie plochy, keď sú čiastkou takéhoto nad 50 hektárového celku. V takomto prípade vykupuje štát na ciele pozemkovej reformy takéto scudzované poľnohospodárske nehunteľnosti a to zásadne za cenu, ktorú si scudziteľ beztak ujednal. Len keď sú predpoklady, že je cena premrštená, vtedy štát dá ustáliť túto hodnotu prípadne súdnym odhadom.

Rozširuje sa výkupné právo štátu aj na tie poľnohospodárske nehuteľnosti, ktoré sú odpredávané na súdnej verejnej dražbe. Tam sa štát postaví ako prvý dražiteľ, ktorý má prvé slovo pred ktorýmkoľvek iným dražiteľom, ale naňho ináč platné sú Všetky, ale všetky ustanovenia exekučného zákona.

Časovým doplnkom je výkup nehnuteľností od židov, ktoré štát môže prevziať kedykoľvek, čo je vari prirodzený postup terajšieho vývinu. Konečne sem patrí, ako celkom prirodzený a zdravý doplnok revízia doterajšej pozemkovej reformy a to revízia úplná (Výkik: Tak je!), idúca do všetkých odvetví doterajšej agendy. Táto revízia zastavuje sa len pred drobnými prídelmi, ktoré neprevyšujte 10 hektárov, ako aj pred pozemkami, ktoré nadobudly z doterajšej pozemkovej reformy a snáď niekde cirkvi a základiny.

V prítomnom zákone niet reči o zábore, totižto o prevzatí poľnohospodárskych nehnuteľností za akúsi vykonštruovanú cenu. Štát uplatňuje právo výkupu - teda vlastne prednosť kúpy- vtedy, keď scudzovateľ už nemá hospodárskeho záujmu si nehnuteľnosť podržať. Štát nahradzuje v zásade scudzovateľovi plnú hodnotu, vyjadrenú prípadne odpredajnou cenou, a len keby táto bola premrštená, vtedy nahradzuje skutočnú hodnotu súdnym odhadom určenú.

Získanú pôdu štát prideľuje takým spôsobom, aby pôda poľnohospodárska dostatá sa do rúk kresťanov-roľníkov, ktorí budú na nej osobne hospodáriť alebo do rúk robotníkov, remeselníkov a iných osôb

podobného postavenia, pri ktorých sociálne a hospodárske ohľady prídel zvlášť odôvodňujú. Pôda sa bude prideľovať tunajším štátnym občanom a to podľa možnosti tak, aby sa tvorily samostačné hospodárske celky, ktoré by uživily hospodára a jeho rodinu. Prideľovať sa bude ďalej pôda ako neroľnícky prídel pre robotníkov, drobných remeselníkov a iných ľudí podobného postavenia, ďalej pridelí sa výmera pôdy podľa hospodárskej potreby pre zakladanie priemyselných podnikov a konečne sa pôda pridelí ako naturálna náhrada za pozemky, ktoré boly od jednotlivcov odobraté vyvlastňovacím pokračovaním na ciele vojenskej správy, ak náhrada doteraz vyplatená nebola.

Tu nasledujú potom podrobnosti zprávy. Museli sme meniť názov vládneho návrhu, ktorý hovorí o zákonnej úprave pozemkovej držby. Nezodpovedalo to našej právnej nomenklatúre, v ktorej držba je terminus technicus pojmu "possessio", ,, Úprava pozemková" nevystihuje vôbec obsah prítomného zákona, preto ústavnoprávny výbor navrhuje podľa obsahu zákona názov: "Zákon o pozemkovej reforme". Skutočne, prítomný zákon sleduje cieľ zrevidovať doterajšiu pozemkovú reformu a doplniť sem patriace štátne zákroky podľa potreby dneška.

Rozsah pôvodného návrhu ostal skoro nezmenený. Doplnil sa len novým paragrafom (68), ktorým ústavno-právny výbor navrhuje viazať na súhlas Štátneho pozemkového úradu nadobúdanie poľnohospodárskych nehnuteľností pre cudzinca a to z dôvodov reciprocity.

Obsah § 42 pôvodnej osnovy o predaji pôdy, ktorú Štátny pozemkový úrad nemohol pre nedostatok uchádzačov prídeľom scudziť, presunul ústavno-právny výbor do § 34, lebo podľa svojho obsahu sem zapadá.

Počas rokovania o tomto vládnom návrhu zákona vláda podala aj návrh zákona o Štátnom pozemkovom úrade. Tento návrh zákona ústavno-právny výbor súčasne prerokoval a tiež navrhujem snemu prijať. Preto v prítomnom texte zákona o pozemkovej reforme proti pôvodnému zneniu označuje sa ako orgán na prevádzanie pozemkovej reformy nie ministerstvo hospodárstva, ale Štátny pozemkový úrad.

Dovolím si tu predostreť thézu rentovej árendy, ktorá bola predmetom dôkladnej výmeny myšlienok medzi ústavnoprávnym a národohospodárskym výborom. Textovanie tejto partie nám zabralo mnoho času.

Ústavno-právny výbor navrhuje snemu prijať zásadne ustanovizeň rentovej árendy, o ktorej hovoria §§ 35 až 42. Stanovisko ústavno-právneho výboru v tejto otázke sa odkloňovalo od pôvodného stanoviska výboru národohospodárskeho, ale bolo kongruentné so stanoviskom vládneho návrhu. Je pravda, že v našom právnom systéme pochop rentovej árendy je nóvum, a tak rentová árenda, ako právny zjav a ako hospodárska ustanovizeň je vlastne tiež nóvum. Niet sa čo obávať ani tejto novoty. Konečne ide tu najviac o experiment a len o právnu ustanovizeň subsidiárnu. Niet obavy v nijakom smere, že by sa týmto novým experimentom narobiť mohlo čosi nedobrého, alebo nezdravého, lebo nešťastne radikálneho. Bude záležať na Štátnom pozemkovom úrade a pri ňom účinkujúcom správnom sbore, aby tento experiment praktikovali rozumne, rozvažite, s kroka na krok a zdravo.

Dôvody národohospodárskeho výboru v tejto veci vyznievaly zamietavo, lebo vraj pomer rentového árendátora k pôde je nie úplný, dôkladný, aký je pomer vlastníka pôdy, to jest na vlastnom pozemku hospodáriaceho gazdu. To je pravda, a ozaj želateľné by bolo, aby každá piaď pôdy, získaná z pozemkovej reformy, prideľovala sa do vlastníctva a to pri zaplatení celej prídeľovej ceny. No k tomuto ideálnemu stavu musíme dospieť a môžeme dospieť len vývinom.

S takýmto vývinom sa počíta už v § 31, odsek 3, keď sa pripúšťa, aby prídel na uchádzača mohol byť prepísaný aj vtedy, keď tento složil len 50% prídelovej ceny. Už toto je kompromis zpod uvedeného dôvodu.

Ale vôbec kompromisom je zpod normálneho a vlastníckeho právneho spôsobu užívania pôdy aj doterajšia árenda. Nuž a táto ustanovizeň je u nás všeobecne známa, prijatá a s ňou počíta aj terajšia naša pozemková reforma. A keď je tomu tak, to jesť keď sa počíta s árendou, ktorá je vypovedateľná, prečo by sa nemalo počítať s rentovou árendou, ktorá je nevypo-