Snem Slovenskej republiky 1940

I. volebné obdobie. 2. zasedanie.

Tesnopisecká zpráva

o 29. zasadnutí snemu Slovenskej republiky v Bratislave vo štvrtok 14. marca 1940.

29. zasadnutie snemu Slovenskej republiky dňa 14. marca 1940.

Zasadnutie otvorené o 10. hod. 07. min.

Prítomní:

Prezident republiky: dr. Tiso.

Predseda: dr. Sokol

Podpredsedovia: dr. Mederly, dr. Opluštíl,

Zapisovatelia: Germuška, Drobný.

60 poslancov podľa listiny o prítomnosti.

Členovia vlády: dr. Tuka, Čatloš, dr. Ďurčanský, dr. Fritz, Medrický, dr. Pružínský, Sivák a Stano.

Za Najvyšší účtovný kontrolný úrad: predseda Šebej. Za Slovenskú národnú banku: guvernér dr. Karvaš.

Z kancelárie snemu: I. tajomník snemu dr. Foltín, II. tajomník snemu dr. Čelko a odborový radca dr. Udvardy.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Otváram slávnostné zasadnutie snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.

Pred rokom práve v tejto miestnosti snem prijal zákon, ktorým vyhlásil samostatný slovenský štát. Stalo sa to na základe jednohlasného usnesenia snemu presne o 12. hodine, 7, minúte a 30. sekunde.

Aby snem Slovenskej republiky prvé výročie tejto historickej udalosti oslávil dôstojne, sišiel sa na slávnostné zasadnutie a vypočuje posolstvo pána prezidenta republiky.

Prosím pána prezidenta, aby sa láskave ujal slova.

Prezident republiky dr. Tiso (po dlhotrvajúcom potlesku):

Slávny snem!

Oslava prvého výročia obnovenia slovenskej štátnosti je takým dejinným medzníkom, pri ktorom hodno sa je zastaviť. Nie natoľko k vôli sebe, veď čo je jeden rok v živote človeka - tobôž ešte v živote národa -, ale tým väčšmi k vôli tým, ktorí nám a našej štátnej samostatnosti dávali najprv týždňové, potom mesačné lehoty a na koniec utiekaním sa k "slovenskému tajomstvu" prijali skutočnosť našej štátnej samostatnosti.

Pre nás ani 14. marec ani uplynuvší rok nie je tajomstvom, lež je fenomenálnym objavením po stáročia nevyhasnutého

ohňa rodolásky v duši slovenskej a prekvapujúcim pochodom tvorčiej sily slovenského ducha vo vytvorení konsolidovaného štátneho útvaru. (Potlesk. )

Stáli sme pevne a bez pochybovania na základe prirodzeného práva slovenského národa na svojský život do všetkých dôsledkov a verili sme, že toto prirodzené právo malého slovenského národa dožije sa realizácie, lebo v poslednom čase čím ďalej, tým väčšmi sa začalo uplatňovať presvedčenie, že i v malom národe môže prebývať veľký duch, ktorý je divov schopný, keď sa jeho vlastná individualita k uplatneniu pripustí, že génius jeho môže ľudstvo zvláštnou farbou obdariť. Nie náhodilým sbĺknutím výbušného materiálu je teda 14. marec, lež vyvrcholením pôsobiacich historických síl, a my, ktorí sme ho pripravovali, boli sme si vedomí svojej životnej úlohy, že stojíme v službe neodškriepiteľného prirodzeného práva národa slovenského na svoju samostatnosť, ktoré cez tisícročie mohlo sa síce ubíjať, ale zabiť sa nemohlo (potlesk), lebo prirodzené právo to, je prejavom vôle samého Stvoriteľa. Službu národu svojmu konali sme s posvätným zápalom, boli sme si vedomí povinnosti plniť vôľu Stvoriteľovu s národom slovenským, ktorý keď Boh stvoril a udržal, mal a má s ním svoj úmysel. Nechceli sme sa spreneveriť plánom Prozreteľnosti Božej so slovenským národom, aby sme nevyvolali na seba i na národ oprávnený hnev Boží, preto proti všetkým zlým výhľadom s vierou v budúcnosti národa

slovenského zakladali sme mu vlastný štát, a napriek všetkým ťažkostiam vecným a pochybnostiam maloverných, proti neprajníkom zahraničným a nepochopeniam domácim budovali sme cez celý rok jeho štátny domov.

S akým výsledkom?

Bežný pohľad po Slovensku stačí, aby sme docielenú konsolidáciu pomerov z hľadiska časového meridla jedného roku za neočakávaný výkon označili. Ako ani na okamih nezastavil sa normálny život v rámcoch autonómneho Slovenska prúdiaci, tak rýchlym krokom sa zariaďoval nový beh v samostatných štátnych formách po 14. marci vytvorených. Dobudovaná štátna reprezentácia domáca a zahraničná, krstom krvi prešla armáda, prvým otrasom odolná mena, novým potrebám rýchle sa prispôsobujúci priemysel, obchod a poľnohospodárstvo, disciplinované úradníctvo a robotníctvo, na oltár vlasti svoje dary a obety prinášajúca slovenská pospolitosť sú nielen činiteľmi docielenej konsolidácie, lež i dôkazom životaschopnosti národa slovenského a jeho samostatného štátu. Po Bohu, ktorý zjavne žehná našej práci v smysle jeho stvoriteľského plánu, nevyužitej dosavád životnej sile národa slovenského vďačíme za docielené úspechy. Vďačne spomíname na ochrannú ruku Nemeckej ríše a jej vodcu Adolfa Hitlera (potlesk), ktorý nám zabezpečil pokoj na vonok, aby sme sa nerušene mohli venovať svojej vnútornej výstavbe. Rozsah a hĺbka našej budovateľskej práce, ktorú zachycujú naše štatistické výkazy z každého odboru, sú prístupnejšie každému, než aby som o nich musel hovoriť zvlášť. Vyzdvihujem však složku našej budovateľskej práce neprístupnú suchej štatistike a zaznávanú mnohými štátnikmi, ducha národa slovenského. Irečitému a zdravému duchu slovenskému môžeme pripisovať, že sme nestratili hlavu v zmätkoch, že sme obstáli pri náporoch, že sme sa udržali pri prvotných nedostatkoch. Zdravý, neotrávený, prirodzený duch slovenský v budovateľskej práci štátnej prechádza ohňom očistovým tak zjavne a tak prenikavé, že samostatná štátnosť slovenská znamená pre ducha slovenského klasické obrodenie a stále postupujúce zošľachtenie. (Potlesk. ) Tento duch slovenský nie je len vysvetlením slovenského tajomstva úspechu prvého roku štátnej

samostatnosti, lež je i jediným nositeľom blaženej budúcnosti. Opätovne zdôraznená prevychová slovenského človeka, ako požadovaný predpoklad samostatného štátneho života, zakladá sa na pestovaní, utužovaní obrodeného ducha slovenského. Sľubné začiatky sú už tu; len aby sme vedeli, že obroda slovenského ducha je to, čo na hladine nášho verejného života čiaru stáleho postupu a napredovania vyvoláva a udržuje, naznačujeme príznaky tohto obrodeného ducha čo ukazovateľov budúcej našej práce.

Vyrástli sme už z mnohého, čo duchu slovenskému nanútila politická, hospodárska, sociálna atmosféra nášho dosavádneho života. Veľká realita samostatnosti ako lúče jarného slnka zapôsobila na ducha nášho národa, z ktorého ako roztápajúci sa sneh postupne miznú stopy politickej, hospodárskej a sociálnej poroby v zajatí cudzej nadvlády alebo cudzej ideológie. Súčasne ale pod blahodarnou ťarchou každodenných povinností obstarávania si náležitostí samostatného života, duch náš ústie, priberá na sile a čím ďalej, tým ráznejšie a zjavnejšie nadobúda vlastnosti ducha štátotvorného. Prevychová ducha slovenského znamená teda premenenie ducha slovenského z minulostí na ducha štátotvorného.

Na túto minulosť si spomíname dnes a to nielen na minulosť jednoročnú, lež na minulosť tisícročnú. Ovšem nie tak, ako by sme z minulosti svojej žiť chceli alebo aby sme zamestnávaní súc minulosťou zabudli na povinnosti prítomnosti. Spomíname na minulosť, lebo minulosť a prítomnosť sú v organickom spojení. Minulosť sa prelieva do prítomnosti, nielen tým, že je predpokladom úspechov alebo ťažkostí prítomnosti podľa toho, aké dedictvo prenáša do prítomnosti, lež i tým, že minulosť žije menovite v duchovnej podstate prítomností: minulosť vypestovala charakter, city, túžby, obyčaje a zvyky národa, s ktorými národ v prítomnosti pracuje s úspechom alebo nezdarom, ktoré teda národ v prítomnosti zveľaďovať alebo reformovať má, aby prítomnosť stala sa požehnanejším podkladom nádejnej budúcnosti. V minulosti tejto duch slovenský pribral na seba reflexy doby, systém a kultúry vládnucich kruhov a cudzej štátnosti; vo svojej nesfalšovanej írečitosti zachoval sa len v intím-

nom kruhu rodinnom a najviac v úzkom pásme miestnej samosprávy. Dňom 14. marca dostáva sa do sféry štátotvornej, do rozmerov širokých, ovšem s reflexami a stopami cudzoty na sebe a so všetkými príznakmi nezvyklosti pohybovať sa v rozmeroch života štátneho. I keď sa nám treba z tohto hľadiska dívať na najbližšiu minulosť, minulosť to krátku, jednoročnú, stačí k tomu, aby si národ už teraz označil mieru a spôsoby oslobodzovania ducha slovenského od prínosu cudzieho vplyvu dlhej nenašskej minulosti, aby prišiel k plnému uplatneniu duch slovenský prvej štátotvornosti. (Potlesk. )

Ústrednou myšlienkou, okolo ktorej ako okolo krištalizačného bodu sa má vytvárať štátotvorný duch slovenský, je blahobyt národa slovenského. Všetko k tomuto cieľu smeruje, všetko z tohto hľadiska posudzujeme. Čokoľvek robíme a podnikáme, preto a tak to robíme, aby to prospelo blahu národa, a to národa ako neroztriedeného, neprefarbeného celku etnického. (Potlesk. ) Národu slúži štát, trieda, jednotlivec. Posilňujeme štát, lebo sa takto lepšie zaisťuje národ; dvíhame tú-ktorú triedu, lebo tým posilňujeme národ; doprajeme jednotlivcovi, lebo záujem národa to vyžaduje. I keď je národ vrcholným pojmom, nepohlcuje spoločenské triedy ani jednotlivca do nepoznania a bez stopy, leto bez jednotlivcov a tried nebolo by národa. Vzájomný pomer celku a čiastok na organickej súvislosti stanovený je základom reálneho chápania oboch k dobru oboch. Aby sa z národa nestala vidina ilúzií a farebná hra frazeológie, postará sa o to živý realizmus jednotlivca a spoločenských tried, aby zas z reálnej skutočnosti jednotlivcov a tried nevyrástol hmotársky egoizmus, zapojí sa do vrcholnej jednotky národa. Len pri zabezpečení blahobytu celku daná je záruka trvalého blaha čiastok. A ako osobné zdokonaľovanie jednotlivca deje sa cestou odriekania sa a zapierania svojej nižšej bytnosti cieľom priblíženia sa k ideálu, lak cesta k blahu celku vedie cez cieľavedomé usmernenie záujmov tried a jednotlivcov. Nie množstvo jedincov tvorí národ, lež mnoho tým istý vedomím vedených jednotlivcov tvorí národ; tak nie jednotlivci ako takí - hoci odborníci - majú cenu v národe, ale len jednotlivci vo svojej činnosti zameraní k blahu národa zasluhujú si čestné miesto v národe. (Potlesk. ) Živé,

osobné zapojenie sa do záujmovej sféry národa, to je ten opravdivý nacionalizmus, ktorý je prvou a základnou složkou kvalifikácie každého verejného pracovníka práve tak, ako i každého, kto si prívlastok národovca nárokuje. Ovšem sama v sebe, hoci bezpodmienečne potrebná, ešte nestačí.

Národ žije z obetí, z práce jednotlivcov. Práca je premyslenosť, vytrvalosť a systém. Práca v záujme národa konaná je služba verejností, obyčajne politikou zvaná, tými istými známkami zdobená byť musí. Politika minulosti vedená bola všeobecným postavením národa pod cudzou nadvládou, bola teda bojom opozície proti tlaku cudzej nadvlády; vedená musela byť na teréne roztrieštenosti národnej pospolitostí podľa metód vládnucej kliky, ktorá inšpirovaná bola myšlienkami akreditovanej ideológie liberálne kapitalistickej, materialisticko-sociálnej, šovinisticko-nacionálnej tej-ktorej epochy svojho dejstvovania; keďže vôbec nebola pripustená k aktívnej práci budovateľskej až na malé možnosti súkromného podnikania, odkázaná bola na pole heslovitej sily rečnenia a na stupňovanie národnej a sociálnej pudovitosti. Vo všeobecnosti vedená bola nie kladným rozvíjaním svojskosti, lež odrážaním útokov nadvlády, preto bola charakteru viac negatívneho a usmerňovaná bojom proti tlaku uplatňovanému. Ako je pravda, že minulosť sa nedá jednoducho zakľúčit, lebo sa prelieva do prítomnosti, tak je pravdou, že táto politika minulosti prechádza a uplatňuje sa v prítomnosti, hoci niet pre ňu už oprávnenia, lebo niet pre ňu už objektívnych predpokladov. Z duše slovenskej prítomnosti vypudiť musíme všetky tieto známky politiky minulosti, jestli chceme národu svojmu zabezpečiť budúcnosť. (Potlesk. ) Životným potrebám národa slovenského primeraný pracovný program duchu slovenskému zodpovedajúcimi prostriedkami a spôsobmi prevádzaný, tvorí podstatu slovenskej politiky prítomnosti. To je teda činnosť premyslená, nie improvizovaná v pouličných demonštráciách, to je činnosť dôsledná a nie zo dňa na deň sa meniaca podľa náhodilej inšpirácie, to je činnosť kladná vecnými predpokladmi a programovými túžbami usmernená, vyjadrovaná pozitívnym zámerom k blahu národa. Táto pozitívna činnosť zamerená vždy a je k blahu národa v prvom rade po-

číta a vyčerpáva sa kladnými podujatiami a len v druhom rade pripúšťa ako nutne opatrenie negatívne, teda zakročenie proti niečomu ako prekážke cieľu blaha národa. To je práca budovateľská, štátotvorná práca prítomnosti a budúcnosti, oproti tamtej, ktorá je prácou nanúteného nám v minulosti boja opozičného, ktorý opozičný postoj je dnes viac než čokoľvek iné smiešnym anachronizmom. Ako po dosiahnutí štátnej samostatností a po nadobudnutí presvedčenia, že sme v každom ohľade schopní žiť samostatne, bolo by provokáciou chceť predpokladať o národe, že by sa chcel vrátiť do štátoprávnych pomerov minulosti ďalšej alebo bližšej, tak je ťažkým previnením proti životným záujmom národa chcieť prevádzať v jeho samostatnom živote, keď si vládne on sám nad sebou, politické spôsoby tejto minulosti, teda boj opozície, boje osobné a boje triedne. (Potlesk. )

14. marcom pochoval národ slovenský svoju minulosť, začal novú epochu svojho života obdivuhodným napnutím všetkých svojich síl v budovaní svojho samostatného života. Nuž buďme hodní synovia tohto národa: nechajme stranou minulosť a jej spôsoby, lebo to bola minulosť poroby. Na úslní samostatného života metóda naša je: práca, klad, svornosť a tak radosť zo života. (Dlhotrvajúci potlesk. )

Vyrastáme z minulosti; pretvoruje sa duch slovenský nielen v smysle politickom z opozičnosti na systematickú, tvrdú, vytrvalú a dôslednú budovateľskú prácu vládnutia, lež i v ostatných úsekoch nášho životného snaženia. Vyrastáme z úzkeho horizontu krajanstva, zabúdame na triedne delenie, opúšťame malichernosti osobničkárstva a zachycujeme záujmy celonárodné a celoštátne. Mení sa pojem osobnej hodnoty: nie úrad, nie titul dáva hodnotu osobe, lež osobná úroveň dáva autoritu zastavanému úradu, (Potlesk. ) Odborná vzdelanosť nie je viazaná na platovú stupnicu, spoločenské postavenia na majetkové pomery. Výkonnosť v práci, šľachetnosť duše a charakteru je honosnejšou kvalifikáciou, než automaticky docielená vysoká stupnica alebo finančná kapacita jednotlivca. (Potlesk. ) Prejavujú sa štátotvorné vlastnosti ducha slovenského potešiteľne: vysoké funkcie verejného života spájajú sa so spoločenskou jednoduchosťou, uplatňuje sa opravdivá demokracia bez krikľavej de-

magógie, spája sa skromnosť s dištingvovanosťou vkusu v každom životnom prejave. (Potlesk. ) Osvietené pozeráme na prácu, v ktorej vidíme nielen tvorcu hospodárskych hodnôt, lež životný prejav ľudskej osobnosti, ktorá má svoje mravné a spoločenské povinnosti, ktorú teda robotník vykonáva ako svoj povinný príspevok k, spoločnému dobru a za ktorú platí sa mzda nie ako protihodnota stratenej energie alebo docieleného hospodárskeho zisku, lež ako prostriedok, ktorý robotníkovi umožňuje plniť jeho všetky povinnosti. Mení sa pojem obchodu; z bezuzdnej shonby za ziskom a sebaobohacovaním stáva sa služba verejnosti so všetkým sebaovládaním v ukojení potrieb zákazníka. Pestovanie umenia a literárna tvorba nie je viac súkromnou zábavou a tým menej zárobkovou činnosťou nezodpovedného súkromníka, lež je to vizitkou národa vo svete ideálnych hodnôt. Rastie duch slovenský a čím ďalej, tým hlbšie zapúšťa korene do svojskej hĺbky národného charakteru, nielen v pestovaní svojskej kultúry, Jež i v riešení všetkých otázok podľa svojich pomerov a podľa svojich možností duchovných, hmotných a spoločenských. Pri všetkom vypnutí síl cieľom rýchlej prestavby nášho života vieme preukazovať múdru trpezlivosť pri úprave mzdy, cenových pomerov a židovskej otázky. Budujeme sociálny štát, aby sme zdvihli všeobecnú úroveň života. Chcenie docieliť nie čo u iných národov obdivujeme, ale čo je v tomto ohľade medzi našimi pomermi možné, mechanicky neprivádzame všetky triedy na spoločného menovateľa, keďže výrobné a životné podmienky každej triedy sú inakšie; riešenie sociálnej otázky nevidíme len v úprave mzdy, lež v úprave všetkých, teda hmotných i mravných potrieb človeka. (Potlesk. ) Preto zavádzame stavovské zriadenie. Národný dôchodok snažíme sa rozdeliť medzi najviacerými aby neboli výhod jeho účastní niekoľkí vyvolení v miere zbytočnej, na úkor iných vôbec odstavených, preto sa obmedzuje hromadenie platov. (Potlesk. ) Nie je možné, aby sa nezriadenou účasťou na národnom dôchodku umožňovalo tvorenie vyššej spoločenskej a kultúrnej úrovne dotiaľ, kým je v národe vrstva, ktorá bez svojej vlastnej viny nemôže si zabezpečiť ani minimálny stupeň dôstojného ľudského života. (Potlesk. ) Ako za titul účasti na ná-

rodnom dôchodku stanovujeme len skutočne vykonanú prácu v prospech celku a vypudzujeme z nášho života nezaslúžené honoráre, tantiémy a odmeny, tak zatracujeme každé pestovanie žobráckosti a almužníctva, čo je neblahým pozostatkom otrokárskej minulosti, (Potlesk. )

Skončili sme prvý rok obnovenej našej štátnej samostatnosti, V hlbokej pokore vzdávame vďačný hold dobrotivému Bohu za svetlo zásad prirodzeného zákona, ktorým sme sa riadili lak v boji za samostatnosť ako i v budovateľskej práci. Zostaneme verní zásadám prirodzeného práva. Vieme, že v očiach mnohých, ktorí smysel dejín vo fyzickej sile počestnosti veľkých alebo v neobmedzenom vplyve kapitálu hľadajú, my znamenáme málo, no pamätáme na slová Písma, že malých vyvolí často Pán k takej úlohe, ktorou pohŕdajú veľkí. Večné zásady prirodzeného práva znamenajú viac ako náhodilé mocenské skupiny alebo na hmotu a kapitál si zakladajúca pýcha. My zostaneme verní zá-

sadám prirodzeného práva, v prvom rade zásade,, národnostnej", ktorá, veríme ešte, neskončila započatú svoju triumfálnu cestu. (Potlesk. ) Čo Boh spojil sväzkom jednotného územia, jednotnej reči, jednotnej kultúry - človek nemá práva oddeľovať! (Potlesk. ) Návrat k prirodzenému právu, zachovávanie prirodzeného zákona, ktorý je prejavom vecnej vôle Božej, môže byť jedine tým základom, na ktorom sa môže nový svet, svet to spokojnosti, poriadku a trvalého pokoja vybudovať, (Potlesk. )

Na čelo druhého roku našej štátnej samostatností a tak i za heslo našej budúcnosti dávame nápis, ktorý malý stredoveké hanseatské mestá na svojich bránach: Coracordia domi, foris pax - doma svornost - vonku mier! (Veľmi dlhotrvajúci búrlivý potlesk. Snem spieva štátnu hymnu. )

Predseda dr. Sokol:

Zasadnutie zakľučujem.

(Koniec zasadnutia o 10. hod. 43. min. /