Snem Slovenskej republiky 1941

1. volebné obdobie. 6. zasadanie.

Zpráva

o 80. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky v Bratislave v stredu 4. februára 1942.

80. zasadnutie Snemu Slovenskej republiky dňa 4. februára 1942.

Zasadnutie otvorené o 11. hod. 24. min.

Prítomní:

Predseda Dr. Martin Sokol

Podpredsedovia: Dr. Karol Mederly, Dr. Pavol Opluštil. 60 poslancov podľa listiny o prítomnosti.

Členovia vlády: generál I. tr. Ferdinand Čatloš, Dr. Gejza Fritz, Dr. Gejza Medrický, Dr. Mikuláš Pružinský, Jozef Sivák a Július Stano.

Za Najvyšší účtovný kontrolný úrad: predseda Štefan Šebej.

Za Sekretariát Snemu: tajomník Snemu Dr. František Foltín a ministerský radca Dr. Alexius Čelko.

Predseda Dr. Sokol (cengá): Otváram 80. zasadnutie Snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Ospravedlnenie neprítomnosti.

Svoju neprítomnosť ospravedlnili páni poslanci Dr. František Orlický, Ing. Franz Karmasin, Štefan Suroviak, Josef Steinhübl, Jozef Šrobár, Alojz Macek, Michal Klimko, Andrej Tomko, Ján Esterházy, Dr. Ing. Peter Zaťko a Dr. Ján Ferenčík,

Od vlády došlo:

Pán predseda vlády podľa § 26 ods. 1 zákona č. 268/1923 Sb. z. a n. v zmení pozdejších právnych predpisov predložil Smernú vládne nariadenie zo dňa 21. januára 1942 č. 9 Sl. z., ktorým sa vydáva doplnok k soznamu prepychových predmetov a výkonov. Toto vládne nariadenie prideľujem vyboru národohospodárskemu.

Rozdaná tlač.

Na dnešnom zasadnutí sa rozdala táto tlač:

Zpráva o 78. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky.

Zpráva ústavnoprávneho, a národohospodárskeho výboru o vládnom návrhu zákona o úprave niektorých právnych pomerov podniku Krompašské závody na meď, účastinná spoločnosť v Bratislave.

Vládny návrh zákona o odškodnení pri nemociach z povolania. Návrh prideľujem výboru sociálnemu a zdravotnému a výboru národohospodárskemu.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Začneme rokovať o 1. bode programu, ktorým je:

1. Zpráva ústavnoprávneho výboru o návrhu poslanca Dr. Martina Sokola a spoločníkov na vydanie ústavného zákona

o Ústavnom senáte.

Zpravodajcom je pán poslanec Dr. Miloš Vančo.

Dávam mu slovo. Zpravodajca Dr. Vančo: Ctený Snem!

Sme moderným štátom v strede Európy, teraz v silnom sociálnom vare, pod najvyššími požiadavkami vojenného stavu a pod silnými následkami hospodárskej blokády. Sme, keď aj nie stredobodom najvulkanickejšieho i štátneho i sociálneho

i hospodárskeho dejstvovania, aké kedy dejiny človečenstva pamätajú a vlastne teraz zaznamenávajú, no, rozhodne sme tomuto stredobodu najbližší. A tak nás stíhajú všetky objektívne následky spomenutého dejstvovania.

Toto všetko znamená, že v tvorení všeobecných právnych noriem museli sme sa silne odkloniť od doterajších foriem. Ba nestačil nám už ani doterajší paralelizmus právnych noriem, to jest nestačila nám už štruktúra právnych noriem podľa vzoru minulého storočia.

Isteže aj naďalej u nás ostáva základným typom všeobecnej právnej normy zákon. Vedľa neho súbežne uplatňuje sa podľa vzoru minulého storočia aj nariadenie vydávané vládou z moci zákona, to jest nariadenie vlády zakladajúce sa na zmocnení zákona. Ostáva v doterajšej funkcii aj výkonné vládne nariadenie. No, už naša

Ústava počítala s mimoriadnymi potrebami v tomto smere a ustrojila nariadenie s mocou zákona, to jest v mimoriadnych prípadoch uvedených v Ústave môže vykonávať vláda vlastne legislatívnu funkciu vo forme nariadenia vlády s mocou zákona. Pravda, Ústava podriaďuje túto výnimočnú formu legislatívy kontrole a prípadnej úprave Snemu, to jest legislatíve normálnej.

Od toho času sociálny a najmä hospodársky vývin si vynútily, aby sme si určili nové orgány ako Úrad práce, Ústredný hospodársky úrad, rozličné hospodárske centrály a aby sme im priznali normotvornú činnosť, to jest, aby mohly ozaj bleskovite zasahovať ustanovením všeobecných právne závažných noriem do vývinu udalostí a vlastne do usporiadania rozličných sociálnych a hospodárskych potrieb, A tak sme dospeli tam, že dnes máme celú pleádu všeobecných právnych noriem okrem zákona.

A preto tu musí byť istý koncentračný bod medzi nimi, musí byť pevný a určitý vzťah medzí nimi a musia byť aj orgány, ktoré túto vzťažnosť medzi nimi upravujú.

Z politických, teda čisto z mocenských ohľadov, toto upravovanie medzi spomenutými normami vedú a viesť budú vrcholné orgány štátu a politickej strany. Ale upravovanie právne, teda upravovanie z postulátov práva, má tu vykonávať Ústavný senát.

Tento orgán nám už utvorila Ústava a podrobnosti tohto útvaru máme urobiť z jej príkazu teraz my uzákonením prítomného návrhu. Toto je smysel a podstata prítomnej našej práce.

Týmto návrhom zákona nehovie sa nijakému určitému politickému smeru, ale vlastne len doplňuje sa ústrojnosť našej Ústavy. A to doplňuje sa preto, aby sa funkcia spomenutých rozličných normotvorných orgánov utvárala v súzvuku s naším hlavným právnym prameňom, to jest s Ústavou. Takéto kompletovanie štátnej ústrojnosti si požaduje každý politický smer v modernom štáte, už či je to smer demokratický alebo nacionálne-socialistický.

Funkcia Ústavného senátu bude analogická, netvrdím že totožná, s tým, čo rímske právo videlo a naznačovalo ako "autoritas prudencium". Nie je to teda

mocenské rozriešovanie, nie je to ani spor so všetkými tam požadovanými formalitami, nie je to ani početná prevaha hlasov, ale je to uvažovanie právnej otázky veľkého, ba najvšeobecnejšieho významu a najmä je to interpretovanie rozličných právnych stanovísk, ktoré ani Snem proti prezidentovi kvalifikovanou väčšinou hlasov, ani prezident proti Snemu ústavnými politickými prostriedkami, ani vláda politickými zásahmi nechce priviesť ku formálnemu riešeniu, ale odovzdá ju na čisto právne riešenie senátnym predsedom našich oboch najvyšších súdnych tribunálov. Riešenie nastolenej otázky má tu byť čisto právne. A vlastne Ústavný senát v tejto funkcii je skúšobným kameňom v toto smysle, či rozličné všeobecné právne normy nie sú divergentné, to jest, či neodbočujú od zásad našej Ústavy.

Tým nie je povedané, že ak by riešenie Ústavného senátu nevyhovovalo podľa politickej situáci záujmom národa, tak by sa muselo sotrvať na rozhodnutí Ústavného senátu ako pri akomsi právnom "tabu". Nie veru, lebo veď: "Salus populi Slovacci suprema lex esto". Vtedy ale bude treba rozhodnutie Ústavného senátu pokladať za upozornenie, ktoré pripomína, že v daných okolnostiach táto "suprema lex" požaduje, aby aj Ústava bola primerane menená. A takéto upozornenie z takéhoto autoritatívneho prostredia, lebo veď je reč o "autoritas prudencium", musí nám byť vážne a cenné.

Keď takto pozeráme na Ústavný senát a na jeho funkciu, všetky dôvody a obavy uvedené proti uzákoneniu tejto navrhovanej osnovy javia sa bezpodstatnými.

Rozhodnutia Ústavného senátu nemôžu rušivo zasahovať do nášho politického a hospodárskeho vývinu, Navrhovacie právo je obmedzené podľa § 6 návrhu na najpoprednejších ústavných činiteľov, ktorí v takýchto otázkach rozmary inscenovať nebudú. Ináče odôvodnené memento Ústavného senátu nikdy nemožno formálne odbaviť námietkou, že pôsobí rušivo. Ak ozaj pôsobí rušivo, tak si toho treba veľmi všímať a podľa toho treba prerobiť Ústavu.

Namietalo sa, že dnes už žijeme v iných pomeroch, než v akých vznikla naša Ústava. Tento dôvod znamená čosi, lebo

veď v úvode referátu som spomenul priamo vulkanický vývin aj sociálnych a hospodárskych pomerov, no jednako proti tomuto dôvodu možno slušne tvrdiť, že keď sme si tvorili Ústavu, už vtedy sme videli nový vývin Európy a počítali sme s ním. Pripúšťam, že tento vývin v niektorom smere sa zjavil určitejšie a krajnejšie, ako sme to prípadne očakávali. Jednako musíme si Ústavu aj dnes len v celistvosti zachoval a v praktickej potrebe s jej príkazmi vychádzať tak, ako vychádzame a vychodiť musíme s príkazmi desatoro božích prikázaní, hoci žijeme v čase vojny. Musíme nahliadnuť, že smyslom aj terajšej vojny je a musí byť len budúce usporiadanie vecí, v ktorom novom usporiadaní bude aj pokoj aj viac lásky k blížnemu a viac rovnoprávnosti. (Poslanec Šalát: Dúfajme!)

A tak aj my právny svoj živol pri všetkých ťažkostiach a nejasnostiach praktického života musíme viesť v tom smere, aby sa ako ideál predsa len uplatňovaly zásady našej Ústavy. A tu nám musí byť akýmsi majákom funkcia nášho Ústavného senátu.

Namietalo sa, že prítomným návrhom zákona vlastne novelizujeme Ústavu. Táto námietka neobstojí. Vykonávame len postulát našej Ústavy a doplňujeme len jej rámcovité ustanovenia.

Prízvukovala sa námietka, že v tomto Ústavnom senáte bude prevaha Slovenského najvyššieho súdu proti Najvyššiemu správnemu súdu. Tento dôvod je čisto formalistický a preto nezaváži. (Poslanec Šalát: Tak je! Nech vopred nežiarila!) Podobne nezaváži ani námietka, že počet členov v Ústavnom senáte nie je určitý, lebo počet senátov a teda aj senátnych predsedov na oboch súdnych tribunáloch je neurčitý, lebo môže sa s času na čas zmeniť. Aj toto je námietka len formalistická. Obe tieto námietky môžme odbaviť poukázaním, že v Ústavnom senáte tak, ako ho zriaďuje prítomný návrh zákona, nechceme mať kolbište moci, ale chceme mať "autoritatem prudencium", a tu počet členov alebo číselná neurčitosť členov ozaj nezaváži. (Hlasy: Tak je. )

Ústavnoprávny výbor zaoberal sa týmto návrhom zákona na zasadnutí dňa 9. decembra 1941, potom s námietkami predsedníctva vlády ešte dodatočne dňa 27. ja-

nuára 1942 a odporúča ctenému Snemu návrh zákona prijať v upravenom znení. (Potlesk. )

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Teraz prikročíme k rozprave.

K slovu sa prihlásil na strane,, za" pán poslanec Dr. Jozef Fundárek.

Dávam slovo pánu poslancovi Dr. Fundárkovi.

Poslanec Dr. Fundárek: Slávny Snem!

Myslím, že rokovanie o návrhu zákona o Ústavnom senáte je dobrou príležitosťou pre meditáciu na témy: právo, právny poriadok a právna bezpečnosť. Je právo dnes to isté, čo sme ním rozumeli včera, to jest pred 14. marcom 1939? Zmenil sa pojem práva alebo len jeho funkcionálny vzťah? Je právny poriadok len súhrnom platných právnych predpisov alebo ešte niečo viac? Aký je vzťah medzi právnym poriadkom a skutočným životom? Je požiadavka právnej bezpečnosti dnes už anachronizmom alebo živou potrebou?

Tieto a podobné sú otázky, na ktoré hľadáme odpoveď.

V bývalej republike Česko-Slovenskej bola veľkou módou takzvaná normativístická škola právnická, čiže ako sa jej vtedy hovorilo: náuka o čistom práve. Táto teória, odchovaná na prsiach politického a hospodárskeho liberalizmu, dívala sa na právnu normu ako na abstraktný zjav a chcela ju odpútať od všetkých vzťahov metajuristických, morálnych práve tak ako sociálnych. Právny poriadok bol vo svetle tejto teórie čírym produktom štátneho zákonodarného monopolu, výsledkom zápasu politických strán na pôde parlamentu, charakterizovaného nám dobre známym heslom: "Dohodli sme sa, že sa dohodneme". Právnej vede i právnej praxi odopierala možnosť zhodnocovať s hocakého hľadiska právnu normu. Mal to byť kategorický imperatív, ktorý zásadne vylučovali úvahu o tom, či je norma dobrá alebo nedobrá, spravodlivá alebo nespravodlivá, morálna alebo nemorálna.

Dnes mnohí naši slovenskí ľudia dostali sa do druhého extrému. Sú toho názoru, že zdravý vývoj štátnepolitických, kultúrnych i hospodárskych pomerov slovenského národa v samostatnom slovenskom štáte vyžaduje, aby sme od koreňa

zrevidovali svoje názory na štát a právo Pojmy "záväzná moc zákona" a "právna bezpečnosť" vyhlasujú sa pritom často za predsudky, ktoré len hatia náš vývoj. Najkrajnejší názor by som formuloval asi tak, že právom v smysle národnosocialistickom je všetko, čo slúži národnej pospolitosti a čo je spôsobilé uskutočniť postuláty národného socializmu.

Operuje sa, ako vidíme, poukazom na nacionálnesocialistický režim a jeho nazeranie na pojem práva a právneho poriadku. Je tomu skutočne tak? Zrieklo sa národné nacionálne socialistické Nemecko pevného právneho poriadku ako základu právnej bezpečností?

Dovoľte mi, páni poslanci, aby som veľmi dôrazne a nahlas konštatoval, že nacionálnesocialistický režim neznamená právnu anarchiu, neznamená ľubovôľu orgánov príslušných na vykonávanie práva, ale i nacionálny socializmus trvá na záväznosti zákona a na právnej bezpečnosti (Hlučný potlesk. ) Súčasná nemecká právna filozofia rozlišuje právo formované, ktorým rozumie právo písané, právo zvykové a pravidlá vytvorené právnou praxou. Toto právo nie je však podľa nacionálnesocialistického pojatia jediným prameňom práva. Doplňuje ho takzvané právo neformované, ktoré tvorí národ ako ľudové spoločenstvo a ktoré sa konkretizuje v rozhodnutiach súdov a vrchností Táto spoluúčasť ľudu na tvorbe práva nazýva Franzen "právnym svedomím národa". Iní ho nazývajú "právnym citom" alebo "ľudovým právnym myslením". Právo neformované má úlohu vyplňovať medzery pozitívneho práva. Z neho sa čerpá norma na rozsúdenie konkrétneho prípadu, ktorý nespadá pod skutkovú podstatu, upravenú pozitívnym právom. Dovoľte mi, aby som Vám objasnil vec dvoma prípadmi, ktoré som si vypožičal od nemeckého právneho filozofa Larenza. Jeden z nich sa týka skôr verejného práva, druhý je z oblasti súkromného práva. Dajme tomu, že roľník práve v čase žatvy dostane väčšie dedičstvo a povie si: "Ja už nebudem pracovať, ja to nepotrebujem" a nechá svoju úrodu na poli stáť. Niet predpisu o tom, že roľník je povinný svoju úrodu sobrať s poľa, ale iste by sme schvaľovali počínanie úradného orgánu, ktorý by na útraty roľníka za neho túto prácu dal ob-

starať. Druhý príklad: Zomrel starý mládenec. Celý svoj majetok odkázal svojej gazdinej. V tom boly aj obrazy rodičov, ktoré maly len cenu rodinnej pamiatky. Sestra žalovala na vydanie týchto obrazov a ríšske súdy jej ich prisúdily právom blízkeho príbuzenstva s poukazom na to, že právo rodinného spoločenstva má prednosť pred majetkovým právom dedičským.

Slávny Snem! Isté je, že revolučný duch novej Európy nemohol sa nedotknúť doterajších názorov vedy a politiky na pojem: právo. Som však toho názoru, že táto zmena netýka sa podstaty práva ako súhrnu právnych noriem, ale skôr jeho tvorby a aplikácie. Pozitívny právny predpis sám o sebe je mŕtvou literou, oživuje ju život sám ako sa on formuje v spolunažívaní v rámci štátneho celku. Je ľahostajné, či toto ovplyvňovanie práva životom nazývame "právnym svedomím, právnym cítením, géniusom národa" alebo "prirodzeným právom". Ja sám by som ho nazval "duchom národa". Tento duch je to, čo dáva smysel právnej norme, tento duch ju formuje a usmerňuje jej vykonávanie. Tá istá právna norma obsahové totožná bude mať úplne iný smysel a úplne iný význam v jednom alebo druhom štátnom kolektíve. Myslím, že túto tézu najmä u nás netreba dokazovať, kde máme takú pestrosť právnych noriem najrozličnejšieho pôvodu, uhorských, rakúskych, česko-slovenských a konečne našich slovenských a pri tom všetkom pri správnom nazeraní na funkciu právneho poriadku budeme pri aplikovaní týchto právnych noriem postupovať inak ako sa postupovalo pred 30. októbrom 1918 alebo pred 14. marcom 1939. To preto, lebo naše základné názory na pojmy, právo a spravodlivosť sú iné ako boly pred rokom 1918 a iné ako pred rokom 1939.

Dovoľte mi, aby som smel ilustrovať toto svoje tvrdenie jediným príkladom. I Slovenská republika sa stará o to, aby každý občan mal zabezpečenú svoju výživu, toho však nechceme dosiahnuť, ako predtým, podporami nezamestnanosti, ale zaobstaraním pracovnej príležitosti, lebo pokladáme za nemravné, aby niekto dostával placu bez práce.

Som si úplne vedomý toho, keď tvrdím, že my, slovenskí právnici, ani nemusíme hľadať cudzie vzory, keď chceme svoju

legislatívu a právnu prax dostať do súladu s našou štátnou ideológiou, založenou podľa Ústavy na práve prirodzenom, opierajúcom sa o právo božské. Prevažná časť nášho súkromného práva je právo zvykové, ktoré sa vytvorilo behom stáročí, pri tvorbe ktorého mal veľký podiel i slovenský ľud úpravou svojho spolunažívania a prostredníctvom tých svojich členov, ktorí boli priamo zúčastnení na tvorbe alebo aplikácii tohto práva. Silu a moc tohto zvykového práva sme poznali veľmi dobre vtedy, keď nám v bývalej republike chceli nanútiť cudzie rakúske právo dedičské a manželské právo majetkové. Výhodou tohto nášho súkromného práva je mimoriadna pružnosť, ona sa vie dokonale prispôsobiť zmeneným sociálnym a hospodárskym pomerom, Každý právny poriadok i písané právo má takzvané generálne klauzuly, ktoré umožňujú riešiť i prípady, ktoré nie sú úplne zachytené znením zákona. Takouto generálnou klauzulou je v oblasti súkromného práva zásada dobrých mravov, ktorá vyhlasuje za neplatný každý čin, ktorý dobrým mravom odporuje i vtedy, keby bol v súlade s literou zákona, a zaväzuje k náhrade škody toho, kto by túto zásadu porušil; v oblasti obchodného práva máme takúto zásadu dôvery v obchode obvyklej, ktorou rozumieme pravidlá poctivého obchodného styku. Je zrejmé, že vo zvykovom práve sa tieto generálne klauzuly, ktorých cieľom je pomôcť uplatniť sa pravde a spravodlivosti, uplatňujú v miere oveľa širšej ako za panstva písaného práva. Vskutku zásada dobrých mravov vinie sa ako červená niť cez celé naše súkromné právo. Boli sme to práve my, slovenskí právnici, ktorí sme sa zubami-nechtami bránili tomu, aby právny poriadok degradoval sudcu na bezduchého vykonávateľa litery zákona bez možnosti riešiť konkrétny prípad podľa ekvity. A o to ide i dnes. Svoj nový národný a štátny život nezabezpečíme si tým, že detronizujeme právo a že na jeho miesto dosadíme voľnú úvahu alebo ešte horšie ľubovôľu toho, kto rozhoduje. Ale naopak, práve v existenčnom záujme národa a štátu musíme trvať nekompromisne na zaväzujúcej moci zákona. Problém je v tom, aby sudcovia a úradní činitelia, ktorých úlohou je vykonávať právo, vykonávali ho vždy tak, aby ono bolo v dokonalom súlade

s ideológiou slovenského ľudu, založenou na kresťanskom základe a s jeho základnými názormi o tom, čo je dobré a spravodlivé. Keď sa takto dívame na problém právneho poriadku, musíme dôjsť k presvedčeniu, že niet rozporu medzi našou Ústavou a medzi nacionálnesocialistickým chápaním práva. I naša Ústava ukladá každému občanovi, aby plnil povinnosti svojho povolania, i naša Ústava priznáva vlastníctvu sociálnu funkciu, pokladajúc ho za časť národného majetku, svereného jednotlivcovi k vernej ruke. Preto i my by sme súhlasili s rozhodnutím, ktorým by úrad dal sobrať úrodu nedbalého roľníka a potrestal ho, aj s rozhodnutím, ktoré by rodinné pamiatky prisúdilo sestre miesto cudzej osoby. Čo sa však tvorby práva týka, pôjde o to, aby sme pozitívne právo, ktoré nevyhovuje duchu nášho ľudu, alebo je priamo v rozpore s ním, nahradili čím skôr právom novým, slovenským. Myslím, že i v tomto smere máme tak priaznivé predpoklady pre náš právny vývoj, ako sme nemali nikdy predtým. Náš legislatívny aparát, či už ide o Snem alebo vládu, je chvalabohu tak pohotový, že k vzniku novej právnej normy netreba ani toľko času, ako k jej vykonaniu konkrétnym právnym aktom.

Ústredným problémom nášho právneho vývoja je podľa môjho názoru otázka prevýchovy slovenského človeka, toho, kto tvorí právo, tak ako toho, kto ho vykonáva. Keď dosiahneme to, že títo činitelia budú sa pri svojom počínaní riadiť vždy životnými zákonmi našej národnej pospolitosti, nemusíme sa obávať, žeby právny poriadok náš, i ten, ktorý srne prevzali pri vzniku nášho štátu, dostal sa do rozporu so životnými záujmami národa alebo s jeho názormi na právo a spravodlivosť. Skutočnosť, že v terajších mimoriadne ťažkých časoch vojnových neobmedzujeme sa v zákonodarnej práci len na obhájenie holého života a na vyriešenie mnohých problémov, ktoré prináša potreba dňa, ale že sústavne budujeme svoj právny poriadok od základov, akým je i zákon o Ústavnom senáte, musí nám byť dôkazom silnej vitality nášho ľudu, ktorý i po stránke právnej chce svoj štát, ktorý mu dopriala Božia Prozreteľnosť ako maximum národných túžob, upevniť na veky. Budujme tedy i naďalej svoj právny po-