Z tohto srovnania vidíme, že najväčšie zvýšenie zaznamenáva Najvyšší úrad pre zásobovanie, ktorý započal činnosť len minulého roku. V jeho rozpočte sú zahrnuté výdavky na administratívny aparát a výdavky spojené s úpravou cien, čo má činiť asi 200 miliónov korún ročne. Po ňom Ministerstvo vnútra, ktorého rozpočet na strane výdavkov sa zvyšuje zhruba o 158 miliónov korún, u Ministerstva školstva a národnej osvety o 107 miliónov korún. Všeobecná pokladničná zpráva o 37 miliónov korún, Ministerstvo financií o 34 milióny Ks, Ministerstvo pravosúdia o 12 miliónov. Naproti tomu sníženie výdavkov vykazuje Predsedníctvo vlády o 43 miliónov, Ministerstvo národnej obrany o 51 miliónov Ks a Ministerstvo hospodárstva o 9 miliónov. Najciteľnejšie zvýšenie rozpočtových výdavkov nastalo tedy u tých rezortov, kde výdavkovú položku tvoria osobné výdavky.

Toto zvýšenie nastalo odbúraním srážok u štátnych zamestnancov a zavedením drahotného prídavku. Sníženie výdavkových položiek u rezortov, ktoré som vyššie uviedol, najmä však u Predsedníctva vlády, nastalo presunom činnosti niektorých jemu podriadených inštitúcií na inštitúcie iné; u Ministerstva národnej obrany presunom na vojnový rozpočet.

V skupine správy štátnych podnikov predpokladá sa v roku 1943 odvod štátnej pokladnici 395,982.160.- Ks naproti 105,379.782.- Ks v roku 1942. Najväčším podielom participuje tu Tabaková réžia, u ktorej sa predvída vyšší výnos o 163,534.700.- Ks a má tedy činiť tohto roku 372,112 400.- Ks. Štátne lesy a majetky odvedú v roku 1943 45,336.000.- Ks, tedy proti minulému rozpočtu o 3,566.282.- Ks menej. Menej odvedú tiež Vojenské lesné podniky a Štátna mincovňa v Kremnici. Vysoká aktivita štátnych podnikov je tedy z podstatnej čiastky udržiavaná aktívnosťou Slovenskej tabakovej réžie. Od okolnosti, či bude možné takto vysokú aktívnosť udržať alebo nie, závisí tedy či budeme mať v rozpočte 1943 len schodok ako bol vyššie uvedený. Bude to však ťažká úloha, ak uvážime, že aj Tabakovej réžii sa čoraz horšie zaopatrujú cudzozemské druhy tabaku.

Pri udávaní celkových cifier dovolil som si uviesť, že mimoriadny investičný rozpočet je pasívny a to sumou 1.018,575.150.- Ks. Po pripočítaní schodku z riadneho rozpočtu, ktorý činí 358,332.505.- Ks, činí celkový schodok 1.476,907.655.- Ks. To je suma, ktorú má minister financií zaopatriť rôznymi úverovými operáciami. Keď berieme príjmové položky nášho rozpočtu, zisťujeme, že tieto boly síce odhadnuté reálne ale predsa len optimisticky a že ani pri najväčšom zvýšení hospodárskych čísel nemožno rátať ani len s polovičnou úhradou tohto schodku. Daňové zaťaženie, ako niekoľkokrát zdôraznil sám minister financií, je tak značné, že bez ohrozenia podstaty daňovníkov nebude už možné ho zvyšovať, preto ostáva jedine schodná cesta zaopatriť vykázaný schodok úverovými operáciami. Ako vieme, mimoriadny investičný rozpočet je povahy podmienečnej. Len v tom prípade, ak sa podarí nájsť nejakú úhradu a pokiaľ sa podarí túto úhradu nájsť, budú sa podnikať investície. Naproti tomu máme nekrytých skoro 400 miliónov Ks z riadneho rozpočtu. Keby boly normálne pomery a keby nebolo možné očakávať nepredvídané otrasy, túto sumu by bolo možné zaopatriť. Ale v našom prípade ide o problém dosť ťažký, lebo okrem úveru, potrebného na zaokrytie riadneho rozpočtu, potom rozpočtu mimoriadneho, musí minister financií hľadať úhradu na zaokrytie vojnových výdavkov, a to je už v našich pomeroch práca nadľudská. Už tohto roku sme vyčerpali takmer všetky možnosti na našom peňažnom trhu, takže nemôžeme pokračovať v tomto smere bez ujmy našich peňažných, prípadne sociálnych ústavov. Z tohto tedy vidieť, že sme sa dostali skutočne do takého bodu, kedy je už možné len jediné východisko, t. j. rázne škrty vo výdavkoch a rázne reformy v administratíve v tom smere, aby sa odbúral nadbytok zamestnancov, previedla reforma úradovania ako to môžeme zistiť u niektorých rezortov.

Stojíme tedy pred veľmi tvrdou skutočnosťou a podľa všetkého budeme musieť prikročiť k dosť nepopulárnym opatreniam. Ale tieto opatrenia budú nutné, ak nechceme, aby naše štátne hospodárenie skončilo v závoze.

Okrem ciferných zmien v prílohe finančného zákona na rok 1943 previedol rozpočtový výbor niekoľko zmien vecných v samotnom finančnom zákone. Z článku VII. vypustil ustanovenie, podľa ktorého možno použiť platby židovského majetku na úhradu výdavkov, vyplývajúcich z brannej pohotovosti štátu. Z článku XV. vypustil ustanovenie písmeny e), ktorým sa má splnomocniť minister, aby za brannej pohotovosti štátu opatril úverom prostriedky, potrebné na výzbroj a výstroj armády. Tieto zmeny urobil preto, lebo predchádzajúce zákonné ustanovenia poskytly možnosť ministrovi financií na podobné transakcie.

V článku XVI. ods. 3 zúžil možnosť poskytovať štátne záruky do výšky 1 milióna Ks samotnému ministrovi financií v tom smysle, že minister môže prevziať záruku za jedného žiadateľa najviac do úhrnnej výšky 1 milióna Ks. Článok XX. ods. 2 doplnil, že v štátnom rozpočte zaistenú sumu 28 miliónov Ks môže minister financií realizovať len so súhlasom Snemu.

Slávny Snem!

Keď predkladám menom rozpočtového výboru rozpočet na rok 1943, žiadam Vás všetkých, aby ste si uvedomili vážnosť hospodárskej situácie nášho štátu. Na začiatku som uviedol dvojitú mienku ľudí dvoch úsekov nášho verejného života. Teraz nie je taká situácia, aby sme mohli povedať, že hospodári sa strachujú a politici majú pravdu. Fakt je ten, že naše

finančné hospodárstvo sa s roka na rok zhoršuje a práve rok 1943 treba podľa všetkých príznakov pokladať za veľmi kritický. Netreba nám však vešať hlavy, lebo ak bude dosť dobrého porozumenia a dosť odhodlania, môžeme ozdraviť ešte naše štátne financie tak, že sa nemusíme báť zlých následkov. Rozpočtový výbor podujíma sa na túto ťažkú úlohu tým, že sa znovu začiatkom roku vráti k podrobnému preskúmaniu jednotlivých položiek rozpočtu, aby - ak to uzná za vhodné mohol v pléne Snemu navrhnúť ich zmenu, prípadne iné omedzenia alebo reformu.

Menom rozpočtového výboru navrhujem prelo slávnemu Snemu, aby rozpočet prijal po tých úpravách a v tom znení, ako bol pre plénum pripravený. (Potlesk. )

Predseda Dr. Sokol (cengá).

Teraz prikročíme k rozprave.

K slovu sa prihlásili na strane "za" páni poslanci: Esterházy, Čulen a Hollý.

Dávam slovo pánu poslancovi Esterházymu.

Poslanec Esterházy:

Vzdávam sa slova.

Predseda Dr. Sokol:

Prerušujem zasadnutie na 5 minút.

(Zasadnutie bolo prerušené o 11. hod. 53. min. a znovuotvorené o 12. hodine.)

Predseda Dr. Sokol (cengá).

Pokračujeme v rokovaní. Nakoľko sa zriekol slova aj pán poslanec Čulen, dávam slovo pánu poslancovi Hollému.

Poslanec Hollý:

Slávny Snem!

Po štvrtý raz rokujeme o jednom z najdôležitejších zákonov štátu.

Finančný zákon, určujúci štátny rozpočet neukazuje nám totiž len číselné vyjadrenie štátnych potrieb pre najbližší rok, ale dáva nám zároveň i obraz dnešného stavu nášho štátu a národa po stránke hospodárskej a finančnej a dáva nám zorný uhol pre pohľad do budúcnosti.

V ňom sa odzkadľuje práca celého národa a podľa neho vidíme možnosti, predpoklady a potreby celého národného a štátneho života.

Zasluhuje preto mimoriadne veľkú pozornosť nielen slávneho Snemu, ale i celého národa.

Žiaľ, a to hneď na počiatku konštatujem, bol nám daný v tomto roku krátky čas venovať sa mu podľa tejto jeho dôležitosti.

Nie je preto mysliteľné za krátke tri dni rozobrať veľkú hru čísel štátneho rozpočtu tak, ako by bolo treba a preto i ja môžem vo svojej reči dotknúť sa len letmo aspoň tých najmarkantnejších zjavov, ktoré súvisia s naším štátnym hospodárením, a i to viac všeobecne než podrobnou analýzou.

Pán minister financií v svojom expozé, keď načrtol obraz o stave nášho hospodárstva a uviedol prehľad štátneho hospodárenia za tento rok, a keď naznačil vývoj finančných príjmov, netajil sa ťažkosťami, s ktorými zápasíme. Jednoznačne konštatoval, že následky vojny značne prenikajú do nášho hospodárstva.

A podanému obrazu, ktorý nie je najskvelejší, treba nám veriť.

Lebo čo sa skrýva za týmto obrazom, najlepšie ukázal sám, keď konštatoval doslovne toto:

"Keď vezmeme všetky štátne finančné príjmy aj s prirážkami a rozvrhneme ich na obyvateľstvo slovenského štátu, tak na jedného občana pripadá asi 959 korún zo všetkých štátnych príjmov a 643 korún z výsostných štátnych príjmov, okrem zaťaženia pre územnú samosprávu a príspevkov pre iné verejné korporácie. Možno preto súdiť, že verejné bremeno citeľne zaťažuje národný dôchodok."

Pamätám sa na výrok pána ministra, ktorý povedali v expozé ešte pri rokovaní o štátnom rozpočte na rok 1940. Konštatoval vtedy, že štát odčerpáva asi 40% národného dôchodku Slovenska, a že toto odčerpávanie je na naše pomery vysoké.

Ako označiť teda dnešné odčerpávanie? Veď čísla, ktoré nám pán minister v poslednom expozé uviedol, rozhodne presahujú 40%!

Slávny Snem!

Pri tomuto základnom a v následkoch ďalekosiahlom konštatovaní núti sa otázka, čo je príčinou toho, že schodok vlastnej štátnej správy sa ešte i za takejto situácie podstatne zvyšuje?

Uvedomme si, že k tomuto schodku vlastnej štátnej správy treba nám prirátať mimoriadne výdavky, súvisiace s vedením vojny, o rozsahu ktorých nemáme dostatočných vedomostí, ďalej platby na úspory našich robotníkov v Nemecku atď., ktoré rozhodne tiež presahujú stámilióny.

Nehovoriac o miliardovom mimoriadnom investičnom rozpočte štátnej správy a štátnych podnikov, ktorý sa uhrádza len úverovými operáciami.

Pri rokovaní o doterajšom štátnom rozpočte musíme sa teda pýtať, či ozaj niet možností pre nápravu?

Vezmime si vývoj našich štátnych rozpočtov. Srovnajme príjmy a výdavky na štátnu správu s roka na rok od roku 1939.

Bezpečne môžeme konštatovať, že výdavky stále sa zväčšujú a schodok, ktorý sa v štátnom rozpočte s roka na rok objavuje, nám najreálnejšie ukazuje, že požiadavky štátnej správy nie sú úmerné príjmom a že zaťažovanie národa rozličnými bremenami je s roka na rok väčšie a väčšie.

Uvedomme si, že výdavky na štátnu správu proti roku 1941, kedy už naša štátna správa bola podstatne dobudovaná, zvyšujú sa asi o 60%.

Môže toto pokračovať takto do nekonečna?

Vieme veľmi dobre, že odčerpávanie národného dôchodku má svoje hranice a vieme i to, čo znamená do budúcnosti prekročenie týchto hraníc, preto je najvyšší čas, aby sme nielen zrevidovali svoj postup, ale aby sme s vážnou opravdivosťou realizovali každoročné volanie po úspornosti, ak len nechceme priviesť nielen štát, ale i národ mierne povedané - do závozu.

Dovoľte mi preto aspoň na niekoľkých konkrétnych prípadoch ukázať, že možnosti pre úspory a úsporné hospodárenie sú tu.

Vláda v svojom vyhlásení 21. februára 1939 žiadala reformu verejnej správy vnútornej tak, aby sa priblížila viac k ľudu, aby bola jednoduchá, výkonná a lacnejšia, než bola do tých čias. Dňa 4. júla 1939 rozpočtový výbor pri rokovaní o vládnej osnove o verejnej správe vnútornej konštatoval, že vládou žiadaná reforma bude ozaj lacnejšia, lebo veď podľa výkazov Ministerstva vnútra reforma mala znamenať sníženie počtu zamestnanectva o celé stovky a Ministerstvo financií pripúšťalo reformou miliónové úspory.

Previedla sa reforma verejnej správy vnútornej.

A skutočnosť?

Nedosiahlo sa ani sblíženia úradov s ľudom, úradovanie nebolo zjednodušené, nestalo sa výkonnejším a najmä nielenže nezlacnelo, ba práve naopak od roku 1940 náklady na štátnu verejnú správu sa podstatne zvýšily.

Toto všetko prejavilo sa hneď v prvý rok reformy. Rozpočtový výbor, ba aj Snem samotný, pri rokovaní o štátnom rozpočte na rok 1941 prikladá k štátnemu rozpočtu rezolúciu, v ktorej žiada vládu, aby "cieľom umožnenia bezpečnej rozpočtovej rovnováhy čo najskôr podala návrh na prenikavú reformu celej štátnej správy. " V rezolúcii sa ďalej hovorí, že reforma mech v prvom rade utvorí vecné predpoklady pre hospodárnejšie a rýchlejšie úradovanie v najširšom slova smysle a zároveň nech celý štátny aparát zjednoduší tak, aby sa čo najviac síl uvoľnilo pre produktívny hospodársky život". - Rezolúcia dávala zároveň i usmernenie vláde, v akom smere si Snem žiadanú reformu predstavuje, lebo hovorí, "aby príbuzné úlohy boly sverené, pokiaľ len možno, jedinému orgánu štátnej správy, lebo mnoho úradov s príbuznou funkciou je neracionálne bremeno i v štátoch hospodársky silne budovaných a zbytočným zaťažením štátneho rozpočtu. "

Takto upozorňoval Snem vládu už koncom roka 1940. Miesto tejto žiadanej reformy tvorily sa nové úrady, rozbujnela byrokracia a s roka na rok zaťažovalo sa novými a novými bremenami poplatníctvo.

Je celkom prirodzené, že každý štátny zamestnanec má byť dôležitým činiteľom štátnej domácnosti. Že je strážcom nielen štátnych záujmov a právneho poriadku, ale že musí byť aj svedomitým vykonávateľom potrieb obyvateľstva. Preto moje slová, ktoré poviem, keď takto chápem štátneho úradníka, nie sú namierené proti štátnemu úradníctva. No, je mnoho zjavov v dnešnom živote, ktoré úradníctvo miesto toho, aby ho nútili k rýchlemu, jednoduchému a svedomitému plneniu povinností, demoralizujú. Je mnoho štátnych úradníkov, ktorí majú nadmieru vedľajších zamestnaní. Pre početnosť štátneho zamestnanectva časové stačia venovať sa viac týmto dobre honorovaným vedľajším zamestnaniam, než svojmu vlastnému úradu, a takto, povedal by som nezáujmom o štátny úrad alebo o svoje prvoradé povinnosti, vplývajú na celé štátne úradníctvo. Štátne úradníctvo vzhľadom na to, čo som úvodom o ňom povedal, vzhľadom na veľkú zodpovednosť, ktorú pri budovaní samostatného slovenského štátu má, malo by si uvedomiť tieto svoje povinností a túto svoju zodpovednosť oproti národu a štátu, a nepokladať sa len za námedzníkov za plat.

Je nesporné, že máme v štátnej správe nadbytok úradníctva. A keď v Sneme už niekoľko ráz sme konštatovali, že štát je najhoršie platiacim zamestnávateľom, príčina neväzí v tom, že, by sme štátnemu úradníctvu nedožičili. Treba sa nám však pri každej úprave platov štátnych zamestnancov pridržiavať reality a daných možností.

Práve preto, aby sme mohli mať dobre platených úradníkov, od ktorých mohli by sme očakávať za každých okolností potrebný výkon, treba sa nám postarať o stvorenie vecných predpokladov, t. j. treba sa nám postarať o zníženie zbytočne veľkého stavu štátneho zamestnanectva, a to najmä v tieto časy, keď nijakým spôsobom neohrozíme existenciu prepustených síl, nakoľko súkromné potreby trpia stále ich nedostatkom.

Bude treba podrobiť revízii všetky systemizácie.

Sú centrálne úrady, ktoré majú skoro takú systemizáciu, akú maly centrálne úrady bývalej Československej republiky, hoci Slovenská republika je 1/6 bývalej Československej republiky.

Týmto spôsobom dosiahneme dobre platené výkonné úradníctvo a dosiahneme aj úspory na výdavkoch štátnej správy.

Slávny Snem!

Mohol by niekto zazlievať Snemu, že vlastne Snem sankcionuje zaťažovanie štátnej pokladnice novými a novými výdavkami vtedy, keď prijíma osnovy, ktoré znamenajú pre štátnu pokladnicu výdavky.

Isté je, že Snem sa neuzaviera absolútne pred novými výdavkami, ale ako je nadužívaná výkonnými orgánmi dobromyseľnosť Snemu pri prevádzaní takýchto zákonov, poukážem na príklade. (Poslanec Mondok: Čujme!)

Vláda predložila Snemu osnovu o podpore stavebného podnikania a zdôvodnila túto svoju osnovu tým, že je ona čiastkou opatrení sociálnej reorganizácie štátu za účelom pozdvihnutia sociálnej a kultúrnej úrovne slabších vrstiev národa. Snahou vlády podľa tejto osnovy bolo postarať sa o dostatok lacných a zdravých bytov, dohoniť riešenie bytovej otázky na slovenskej dedine, nakoľko slovenská dedina vo svojej bytovej kultúre ostala skoro na svojej pôvodnej úrovni.

A keď Snem prijal túto vládou predloženú osnovu, bol presvedčený, že suma 100,000.000 Ks venuje sa skutočne na tieto i Snemom uznané potrebné sociálne ciele. Čo sa však dnes zisťuje? Čo vykonaly výkonné orgány vlády z tejto osnovy?

Za 100,000.000 Ks, určených pre riešenie bytovej otázky na slovenských dedinách a sociálne slabých vrstiev vo fabrických kolóniách, dávaly sa vysoké až 200,000 Ks presahujúce podpory na obytné domy a vily mestských pánov, (Hluk. Výkriky: Hanba im! Čo je to za poriadok!) čo rozhodne nikdy nebolo intenciou Snemom prijatého zákona.

A keď je pravda, že tieto - môžeme otvorene povedať - dary štátu jednotlivcom pôvodný úmysel osnovy úplne neznemožnily, treba konštatovať, že nie sme v taj situácii, aby sme si z ťažkých bremien národa mohli dovoľovať mimoriadne obohacovanie jednotlivcov. (Hlasy: Tak je!)

V súvislosti s týmto prípadom spomeniem i otázku štátnych automobilov. (Hlas: Čujme!)

Úsporný a kontrolný výbor Snemu ešte 20. februára 1942 konštatoval, že počet služobných automobilov vo vlastníctve vlastnej štátnej správy je neúnosný pre štátne financie a požiadal vládu, aby skontrolovala potrebu aut jednotlivých rezortov a aby vydala smernice, kto a na aký cieľ môže používať štátne auto.

Bolo by veľmi zaujímavé podrobne Vám rozpovedať pokračovanie vlády pri vybavení tejto žiadosti Úsporného a kontrolného výboru Snemu.

Pre krátkosť času obmedzím sa len na konštatovanie holých skutočností, a to, že Predsedníctvo vlády 19. marca, slovom po 20. februári rozoslalo všetkým rezortom návrh smerníc na užívanie štátnych automobilov a dalo im termín vyjadriť sa do 30. apríla t. r. Dňa 12. júna nato Predsedníctvo vlády pozvalo zástupcov rezortov na ústne rokovanie prepracovaného návrhu a dnes 22. decembra Úsporný a kontrolný výbor nevie ešte presne, koľko aut je vo vlastníctve vlastnej štátnej správy a vláda dodnes neučinila zadosť vyzvaniu Úsporného a kontrolného výboru, dodnes, totiž nevydala presné smernice jednotlivým rezortom o používaní štátnych aut.

A ak niečo robí zlú krv medzi národom, to je medziiným i zbytočné a nadmierne preháňanie sa štátnych aut nielen po bratislavských uliciach, ale i po slovenských dedinách, najmä keď uvážime, že žijeme vo vojnových časoch a žiadame od národa, aby sa vo všetkom, v čom len môže, vo svojich nárokoch obmedzoval.

A teraz prejdem, aspoň sa dotknem riešenia židovskej otázky. (Hlas: Čujme!) Pod riešením židovskej otázky rozumiem nielen všetky zákonné opatrenia, ktorými táto otázka mala byť riešená, ale i to, ako sa podľa týchto zákonov a vládnych nariadení židovská otázka riešila. Hneď na začiatku konštatujem, že terajší stav je v tejto otázke charakterizovaný jediným slovom: chaos. Chaos je v právnych predpisoch, chaos je v prevádzaní týchto opatrení, chaos je v arizácii, chaos je pri vyvážaní Židov, chaos je pri povoľovaní či pri ponechávaní židovských zamestnancov, jedným slovom, v riešení židovskej otázky je taký stav, že ťažko bude nájsť človeka, ktorý by za takéto riešenie tejto otázky prevzal na seba zodpovednosť. (Poslanec Čarnogurský: Nech mu Boh bude milostivý!)

Slávny Snem!

Jedno si nám treba však uvedomiť, že za riešenie tejto otázky ktosi zodpovedný byť musí. Lebo si musíme uvedomiť, že riešenie židovskej otázky neznamená pre štát prevziať len práva, ktoré umožňujú arizovať obchody, podniky, pozemky, domy atď. Musíme si uvedomiť, že s týmito právami presily na štát aj isté povinnosti.

Verím, že nikoho tu v Sneme netreba mi presviedčať o tom, ako bolo treba vytrhnúť z rúk medzinárodného židovstva nielen národný majetok, rozložený v obchodoch, živnostiach, podnikoch, pozemkoch, lesoch, domoch atď. a zároveň i dôchodok vyplývajúci z tohto majetku, veď všetci veľmi dobre poznáme a vieme, komu slúžilo medzinárodné židovstvo celým svojím majetkom a dôchodkom. Bolo nám a je nám každému jasné, že s hľadiska slovensko-národného a slovensko-štátneho takýto stav nemohol byť ponechaný, ale naproti tomu je nám každému jasné, že prevodom tohto majetku nechceli sme na úkor kresťanov a Slovákov, povedal by som na úkor národa, obohacovať jednotlivcov. (Potlesk.)

Nebudem sa púšťať v tejto otázke do detailov, len konštatujem, že z troch štvrtín arizované obchody a podniky dodnes po dvoch rokoch nemajú určenú ani len, hodnotu, ktorú arizátor za ne zaplatiť má a nie to, že by sme žiadali, aby arizátor bol čo-to za arizovaný podnik zaplatil. Naproti tomu pokladám za potrebné zopakovať slávnemu Snemu, že za všetkými židovskými hnuteľnosťami a nehnuteľnosťami trčia i povinnosti štátu. Uvedomme si, koľko je rozličných štátnych, súkromných a bankových pohľadávok na židovskom majetku, a zároveň s týmto si uvedomme, že sú to peniaze alebo štátu, alebo kresťanských jednotlivcov; ďalej si uvedomme, že za tieto pohľadávky ručí štát, čiže národ svojimi bremenami, a ak majetky, ktoré sa dostali do rúk arizátorov, nebudú zhodnotené a nebudú splatené pohľadávky za tieto majetky, bude platiť národ. Uvedomme si ďalej, že štát má i vlastné povinnosti vyplývajúce z riešenia židovskej otázky, že má zaplatiť za vyvezenie Židov vyše 500,000.000 Ks, ktoré peniaze majú byť uhradené práve z odpredaného židovského majetku. Uvedomme si ďalej, že štát má z výnosu židovského majetku uhrádzať podľa zákonov i niektoré mimoriadne výdavky štátu.

Slovom, riešenie židovskej otázky dnes hlboko siaha už i do otázky štátnych financií. A preto je potrebné, aby v čo najkratšom čase urobila sa revízia všetkých opatrení, ktoré sa týkajú židovskej otázky, aby napokon chaos, ktorý v tejto otázke panuje, v záujme štátu bol čím skôr riešený.

Napokon pokladám za potrebné žiadať pozmeniť doterajší spôsob určovania štátnych investícií.

Je pravda, že investície znamenajú rozmnoženie pracovnej príležitosti a tým i zvýšenie národného dôchodku. No, treba nám, na rozdiel od prvých rokov našej štátnosti, kedy sme volali po rozširovaní investíci, - boly na to príčiny - v ďalších rokoch ísť s investíciami rozvážnejšie.

Najmä, nemôžeme pripustiť spôsob, aby v štátnom rozpočte našli sme položku 100-300 tisícovú na základe vládneho uznesenia, ktorá neskoršie znamená desiatky niekedy i stovky miliónov na úplné prevedenie preliminovanej investície. Bolo by treba, aby o povoľovaní ďalších veľkých investícií rozhodoval hneď v zárodku Snem, či už svojím Úsporným a kontrolným výborom alebo výborom rozpočtovým.

Treba venovať väčšiu pozornosť stavbám hydrocentral a žiadalo by sa, aby Úsporný a kontrolný výbor podrobnejšie sa zaoberal nielen s ich finančným nákladom, ale i s potrebou. Časove nestačil som skontrolovať, či údaje, ktoré mám po ruke o týchto stavbách, sú správne, mám ich však z kompetentných miest -, i keď ich bližšie tu nerozvádzam, nárokujem si pripomenúť ich Snemu a žiadať, aby sa v najkratšom čase Snem s nimi zaoberal.

Ale nielen rozsah našich investícií je otázkou, ktorá potrebuje a žiada bližšieho povšimnutia Snemu. Je tu i otázka cien a prevediteľnosti.

Prevediteľnosť je vec určovaná reálnymi podmienkami. Preto sa dotýkam len otázky cien, aby nás nepochytila prípadne túžba investovať i do menej potrebných alebo časove nevhodných stavieb za každú cenu.

Vieme, že záväznosť cien je dnes nie reálna. Vádium sa nežiada. A stávajú sa prípady, že najlacnejší podujímateľ po otvorení ponúk je ochotný prijať stavbu, ak sa mu ponúknutá suma zvýši hneď o 15%, čo pri našich miliónových stavbách znamená znova milióny.

Toto by boly v krátkosti moje poznámky k štátnemu rozpočtu na rok 1943, ktoré žiaľ pre nedostatok času nestačil som ani prehĺbiť ani rozšíriť.