Snem Slovenskej republiky 1943

I. volebné obdobie.                                                                                 9. zasadanie.

Zpráva

o 111. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky v Bratislave vo štvrtok 15. apríla 1943.

Obsah:	Strana:
Oznámenia predsedu:
Otvorenie zasadnutia	3
Ospravedlnenie neprítomnosti	3
Dovolenky	3
Imunitnému výboru pridelené	3
Rozdaná tlač	3
Oznámenie predsedu o budúcom zasadnutí	14
Zakľúčenie zasadnutia	14
Program:
1. Zpráva ústavnoprávneho výboru o návrhu poslanca Dr. Martina Sokola a spoločníkov na vydanie zákona, ktorým sa mení Občiansky sporový poriadok	4
Reč zpravodajcu Dr. Fundárka	4
Rozprava odpadá	5
Hlasovanie o návrhu	5
Prijatie návrhu hlasovaním	5
2. Zpráva sociálneho a zdravotného a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona, ktorým sa menia a doplňujú právne predpisy o podpore stavebného podnikania	5
Reč zpravodajcu Čarnogurského	5
Rozprava odpadá	7
Hlasovanie o návrhu	7
Prijatie návrhu hlasovaním	7
3. Zpráva branného a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o drahotnom prídavku k žoldu vojenských osôb z počtu mužstva	7
Reč zpravodajcu Schlossera	7
Rozprava odpadá	8
Hlasovanie o návrhu	8
Prijatie návrhu hlasovaním	8
4. Zpráva zahraničného výboru o vládnom návrhu, ktorým sa Snemu Slovenskej republiky predkladá na udelenie súhlasu Dohovor medzí Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou o úprave otázok, súvisiacich so Všeobecným fondom peňažných ústavov a so Zvláštnym fondom pre zmiernenie strát, povstalých z povojnových pomerov	8
Reč zpravodajcu Dr. Floreka	8
Rozprava odpadá.	9
Hlasovanie o návrhu	9
Prijatie návrhu hlasovaním	9
5. Zpráva ústavnoprávneho výboru, ktorou sa navrhuje prijať usnesenie vo vecí vysvetľovania niektorých ustanovení ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z.	9
Reč zpravodajcu Dr. Orlického	9
Rozprava odpadá	11
Hlasovanie o návrhu	14
Prijatie návrhu hlasovaním	14
6. Zpráva imunitného výboru o žiadosti Župného úradu v Bratislave, aby Snem Slovenskej republiky dal súhlas k policajnému trestnému stíhaniu poslanca Vladimíra Moravčíka pre zásobovací priestupok	14
Reč zpravodajcu Hollého	14
Rozprava odpadá	14
Hlasovanie o návrhu	14
Prijatie návrhu hlasovaním	14

 

Zasadnutie otvorené o 11. hod. 28. min.

Prítomní:

Predseda Dr. Martin Sokol.

Podpredseda Dr. Karol Mederly.

55 poslancov podľa listiny o prítomnosti.

Člen vlády Dr. Gejza Fritz.

Predseda Najvyššieho kontrolného dvora Štefan Šebej.

Za sekretariát Snemu: ministerský radca Dr. Alexius Čelko a hlavný radca Dr. Vojtech Zubek.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Otváram 111. zasadnutie Snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Ospravedlnenie neprítomnosti.

Svoju neprítomnosť ospravedlnili páni poslanci Dr. František Hrušovský, Dr. Vojtech Hudec, Dr. Ernest Rosival, Alojz Macek, Anton Šimko a Dr. Ján Ferenčík.

Dovolenky.

Podľa § 2 ods. 3 rokovacieho poriadku udelil som do 20. apríla 1943 dovolenku pánu poslancovi Dr. Vojtechovi Tvrdému.

Imunitnému výboru prideľujem:

Žiadosť Župného úradu v Bratislave zo dňa 13. marca 1943 o súhlas Snemu so stíhaním poslanca Ing. Franza Karmasina pre premávkový priestupok.

Rozdaná tlač.

Na dnešnom zasadnutí sa rozdala táto tlač:

Zpráva o 110. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky.

Zpráva ústavnoprávneho výboru o návrhu poslanca Dr. Martina Sokola a spoločníkov na vydanie zákona, ktorým sa mení Občiansky sporový poriadok.

Zpráva sociálneho a zdravotného a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona, ktorým sa menia a doplňujú právne predpisy o podpore stavebného podnikania.

Zpráva branného a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o drahotnom prídavku k žoldu vojenských osôb z počtu mužstva.

Zpráva zahraničného výboru o vládnom návrhu, ktorým sa Snemu Slovenskej republiky predkladá na udelenie súhlasu Dohovor medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou o úprave otázok, súvisiacich so Všeobecným fondom peňažných ústavov a so Zvláštnym fondom pre zmiernenie strát povstalých z povojnových pomerov.

Zpráva ústavnoprávneho výboru, ktorou sa navrhuje prijať usnesenie vo veci vysvetľovania niektorých ustanovení ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z.

Zpráva imunitného výboru o žiadosti Župného úradu v Bratislave, aby Snem Slovenskej republiky dal súhlas k policajnému trestnému stíhaniu poslanca Vladimíra Moravčíka pre zásobovací priestupok.

Vládny návrh zákona o zmene zákona o urýchlenom trestnom pokračovaní pri niektorých trestných činoch. Návrh prideľujem výboru ústavnoprávnemu.

Vládny návrh zákona o poštátnení tuzemského úseku Košicko-bohumínskej železnice a o likvidácii účastinnej spoločnosti "Košicko-bohumínska dráha". Návrh prideľujem výboru ústavnoprávnemu a výboru rozpočtovému.

Vládny návrh zákona o priechodných bilančných úľavách pre ústavy a podniky povinné verejne účtovať. Návrh som pridelil výboru národohospodárskemu a rozpočtovému.

Oznamujem, že som poštou rozoslal:

Vládny návrh zákona, ktorým sa uznávajú odpisy nákladov na bezvýsledné vyhľadávanie ložísk nerastov, vyhradených banskými zákonmi, za odpočítateľnú položku pri vyrubení dane dôchodkovej, všeobecnej a zvláštnej dane zárobkovej. Návrh som pridelil výboru národohospodárskemu a rozpočtovému.

Vládny návrh zákona o splnomocnení ministra financií na preberanie pohľadávok z platobného styku slovensko-nemeckého. Návrh som pridelil výboru rozpočtovému.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Začneme rokovať o 1. bode programu, ktorým je:

1. Zpráva ústavnoprávneho výboru o návrhu poslanca Dr. Martina Sokola a spoločníkov na vydanie zákona, ktorým sa mení Občiansky sporový poriadok.

Zpravodajcom je pán poslanec Dr. Jozef Fundárek.

Dávam mu slovo.

Zpravodajca Dr. Fundárek:

Slávny Snem!

Ústavnoprávny výbor osvojil si základná myšlienku navrhovateľov zákona, že v našom štáte zásadné nazeranie Ústavy na inštitúciu rodiny vyžaduje, aby sa zvýšená pozornosť venovala sporom manželským, a to predovšetkým sporom o rozluku a rozvod manželstva, najmä tým smerom, aby sa zabránilo neodôvodnenej a ľahkomyseľnej rozluke a zaistila sa tak čo najviac stabilita manželského sväzku, ktorá je základom rodiny a štátu.

Ústavnoprávny výbor súhlasí tiež s názorom, že spomenutú snahu možno aspoň čiastočne realizovať pomerne ľahko a rýchle na poli procesného práva, konkrétne novelizovaním ustanovení Občianskeho sporového poriadku, upravujúcich pokračovanie vo veciach manželských.

Oproti platnému právnemu stavu zavádza sa osnova v Osp. tieto zmeny:

1. zrušuje sa v sporoch o rozluku a rozvod manželstva inštitúcia samosudcu (čl. I. osn.);

2. účasť štátneho zástupcu na prejednávaní manželských sporov ako defensora vinculi matrimonii stáva sa miesto fakultatívnej povinnou (čl. II. osn.);

3. výzva na obnovu manželského spolužitia, ktorá je podkladom zavedenia sporu, založeného na § 77 písm. a) Manželského zákona, sa stavia na základ materiálnej pravdy (čl. III. osn.);

4. pokus o smierenie manželov stáva sa povinným, a to nielen v prípravnom pokračovaní, ale aj počas sporu (čl. IV. a VI. osn.);

5. zavádza sa obligatórne vylúčenie verejnosti v manželských sporoch (čl. V. osn.).

K týmto jednotlivým novotám treba poznamenať:

Ustanovenia o tom, že spory o rozluku a rozvod manželstva má pojednávať vždy senát, že na týchto sporoch musí sa obligatórne zúčastniť štátny zástupca ako obhajca sväzku manželského a konečne, že tieto spory majú sa pojednávať s vylúčením verejnosti, majú za cieľ zvýšiť úroveň prejednávania a rozhodovania týchto sporov. Doterajšia prax nebola žiaľbohu vždy vyhovujúca, ba boli sme svedkami i mnohých výstrelkov, neslučiteľných s vážnosťou inštitúcie stavu manželského. Spory o rozluku a rozvod manželstva prejednávaly sa často v rozpore s intenciami Manželského zákona ľahkomyseľne, manželským stranám sa ponechávala dispozičná moc v tom smere, či chcú i naďalej zostať pospolu, alebo či sa chcú rozísť. Na spor rozlukový hľadelo sa tedy ako na súkromnú záležitosť zúčastnených manželských strán, ako na causu, ktorá sa vyhráva alebo prehráva, ale nič viac.

Spomenutými ustanoveniami osnovy sa má docieliť, aby si procesný súd uvedomil, že v rozlukovom spore ide o záležitosť verejného záujmu, aby tento spor primerane tomuto hodnoteniu pojednával a rozsúdil. Najviac úspechu možno očakávať od povinnej účasti štátneho zástupcu. Pritom sa predpokladá, že Ministerstvo pravo súdia obsadí úrady verejnej obžaloby po stránke personálnej tak, aby mohly tejto svojej funkcii vyhovieť v plnej miere, že vydá podrobnú inštrukciu pre vykonávanie tejto funkcie a že bude úzkostlive dbať o to, aby sa z toho nestala zase formalita, ako tomu bolo dosiaľ, ale aby štátny zástupca cieľuvedomou a aktívnou účasťou v spore a najmä popieraním labilných dôkazov, podávaním opravných prostriedkov atď. snažil sa dosiahnuť, aby rozluku vypovedal súd len tam, kde manželstvo je do tej miery rozvrátené, že prestalo byť už užitočnou jednotkou národnej pospolitostí.

Osnova venuje osobitnú pozornosť rozlukovému sporu, založenému na dôvode § 77 písm. a) Manželského zákona, t. j. na bezdôvodnom porušení manželského spolužitia. Tieto rozlukové spory pojednávaly sa dosiaľ viac menej formálne, stačilo, že nevinný manžel urobil "pravdepodobným" svoje tvrdenie o porušení manželského spolužitia a jeho trvaní (§ 648 ods. 3 Osp.) a súd už na tomto základe vydal výzvu na obnovenie manželského spolužitia, ktorej nesplnenie tvorilo potom základ žaloby. Súd sa v tomto pokračovaní uspokojoval obyčajne obecným svedectvom, ktorého hodnota bola často problematická. V terajšom Maďarsku zák. čl. XXXIV/1930 zaviedol miesto obecného svedectva vysvedčenie verejného notára, ktorý ho má vydať po vykonaní dokazovania, a to aj výsluchom svedkov pod prísahou. Naša osnova ide ešte ďalej, keď žiada, aby neverné opustenie a jeho trvanie bolo dokázané už vo vyzývacom pokračovaní, aby údaje strany o nevernom opustení a jeho trvaní boly dokázané dôkazmi vykonanými podľa Občianskeho sporového poriadku. Podotýka sa, že výsledky tohto dokazovania nebudú nijako prejudikovať samému rozlukovému sporu, lebo ony utvárajú len skutkovú podstatu vyzývacieho pokračovania a v spore samom bude ich musieť súd znova preskúmať, poprípade dokazovanie zopakovať alebo doplniť.

Čl. IV. a VI. výbor preštylizoval. Novou štylizáciou sa má docieliť, aby o smierenie manželov musel sa sudca pokúsiť tak v prípravnom pokračovaní, ako i pri pojednávaní všade tam, kde to povaha manželského sporu dopúšťa. Podľa toho bude pokus o smierenie manželov obligatórny vždy v spore o rozluku a o rozvod, nebude mať takýto pokus zpravidla miesta v spore o zmätočnosť manželstva; v tzv. napádacom spore posúdi súd podľa povahy skutočnosti, ktorá sa uplatňuje ako právny dôvod neplatnosti manželstva, či pokus o smier je prípustný alebo nie.

Podotýka sa ešte, že s hľadiska poplatkového nenastane novelou nijaká zmena. Ustanovenie § 34 zák. čl. XLIII/1914 v znení § 30 zákona č. 14/1942 Sl. z. zostane i naďalej v platnosti pre určenie hodnoty predmetu sporu o rozluku alebo rozvod manželstva bez ohľadu na to, že tieto spory bude po účinnosti navrhovaného zákona súdiť senát miesto samosudcu.

Menom ústavnoprávneho výboru odporúčam slávnemu Snemu osnovu na prijatie. (Potlesk.)

Predseda Dr. Sokol (cengá):

K slovu sa nikto neprihlásil, preto rozprava nebude.

Nasleduje hlasovanie.

Budeme hlasovať o osnove zákona, ktorým sa mení Občiansky sporový poriadok.

Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Osnova má VIII. článkov, nadpis a úvodnú formulu.

Pozmeňovacích návrhov niet, dám preto hlasovať o celej osnove naraz podľa zprávy výborovej.

Sú návrhy na opravy alebo zmeny textu?

Zpravodajca Dr. Fundárek: Nie sú:

Predseda Dr. Sokol:

Zmeny nie sú.

Kto súhlasí s osnovou, to jest s jej VIII. článkami, nadpisom a úvodnou formulou podľa zprávy výborovej nech zdvihne ruku.

(Deje sa.)

Zisťujem, že Snem prijal osnovu zákona podľa zprávy výborovej.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Týmto je vybavený 1. bod programu. Nasleduje 2. bod, ktorým je:

2. Zpráva sociálneho a zdravotného a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona, ktorým sa menia a doplňujú právne predpisy o podpore stavebného podnikania.

Zpravodajcom je pán poslanec Pavol Čarnogurský.

Dávam mu slovo.

Zpravodajca Čarnogurský:

Slávny Snem!

Ku všeobecnej kultúrnej úrovní národa náleží vo veľkej miere úroveň bytovej kultúry ako súčiastky sociálneho napredovania národa. Hygienickým požiadavkám vyhovujúci byt je základnou podmienkou každého ďalšieho napredovania človeka po stránke jeho duchovného i materiálneho zlepšovania. Neuspokojily by nás v plnej miere investície verejnoštátneho záujmu, ako sú stavby ciest, železničných spojov, hydrocentrál, priemyslových podnikov atď., keby sa s nimi súbežne nespojovala i starostlivosť o tak dôležitú potrebu jednotlivca, akou je zabezpečenie bytu. Byt je svätyňou rodinného života, v jeho ovzduší sa vytvára z najväčšej čiastky mravná hodnota človeka a preto keď toľko hovoríme o zdravej ľudskej a slovenskej rodine, máme na mysli popri napomáhaní zaobstarávania denných hmotných potrieb pre rodinu na prvom mieste starosť o dôstojné bývanie rodiny, a to vo zvýšenej miere v takých časoch, ktoré ovzdušie verejného života naplňujú atmosférou gigantickej vojny, teda neistotou, zjavmi mravne upadajúcej spoločnosti. Je len prirodzené, že ľudia v takých časoch viacej ako inokedy uťahujú sa od zátišia rodinného života, tam hľadajú upokojenie duše a tam chcú žiť ľudskými ideálmi šťastia, ktoré vojna často nerešpektuje. Povinnosťou štátu je napomáhať poznanie občanov, že šťastie treba hľadať viacej v sebe a v okruhu najbližšej prirodzenej jednotky, ktorou je rodina, ako len v starosti o potreby verejného života. Život od počiatku tohto storočia sa niesol všeobecne v smere vybojovania práv jednotlivých spoločenských útvarov a za uplatnenie sociálnych myšlienok a kultúrnych novôt. Dnes prichádzame k poznaniu, že sa treba viacej starať o mravne i telesne zdravého jednotlivca, aby sme tak zdravými jedincami opäť reštaurovali upadlú ľudskú spoločnosť a naplnili ju ľudskými ideálmi, ktorými žilo ľudstvo v najsvetlejších dobách svojich dejín.

Snem Slovenskej republiky už v rokoch 1940 a 1941 popri priamo revolučnom riešení otázky rodinných prídavkov na deti robotníkov a popri úprave platov štátnych zamestnancov so zreteľom podporenia práve početných rodín, umožnil prijatím zákona 75/1941 Sl. z., stavbu rodinných domov, ktoré majú zaistiť primeraný stánok posvätnému ovzdušiu rodinného života, ktorého napomáhanie a zušľachťovanie je pre náš štátny život fundamentálnym princípom mravného poslania štátu. Branná pohotovosť štátu, v ktorej vlastne od počiatku našej obnovenej štátnosti žijeme, politická konštelácia, ktorú v záujme našej terajšej bezpečnosti musíme bezpodmienečne rešpektovať, žiada od nás finančné náklady, ktoré ďaleko presahujú rozmery normálnych slovenských potrieb. Zdá sa nám teda suma doteraz investovaných 100,000.000 Ks, spojených s prevádzaním zákona č. 75/1941 Sl. z, práve tak ako i dalších 100,000.000 Ks, ktoré prijatím zmien a doplnkov právnych predpisov zákona č. 75/1941 Sl. z. investujeme do stavby rodinných domov, veľmi nízkou vzhľadom na veľké mravné dobro, ktoré takto sledujeme.

Je nepopierateľnou skutočnosťou, že sme ešte ďaleko od stavu, ktorý by plne zodpovedal potrebám bytovej kultúry na Slovensku v plnom rozsahu. Sme presvedčení, že len mierový život nám dovolí celkom rozvinúť starostlivosť o podporovanie bytového podnikania. Terajší vojnový nedostatok stavebných hmôt, ich nepomerné cenové stúpanie znemožňuje zaistiť nezbytný predpoklad každého stavebného podnikania, t. j. bezpečnú kalkuláciu výnosnosti domov. Nechceme neuváženými stavbami rodinných domov zaťažiť ich majiteľov tzv. mŕtvym stavebným nákladom, ktorý by bol práve v časoch mierových neodstrániteľnou ťarchou, kaliacou onen radostný život, v ktorý všetci po prejdení terajších pohrôm veríme a ktorý má nahradiť našim rodinám všetko to strádanie a ťažkosti, ktoré musia teraz prežívať.

Podpora stavebného podnikania v terajších časoch a špeciálne predloženým vládnym návrhom sleduje len také podnikanie, ktoré je nevyhnutne potrebné. Našou snahou pri podporovaní stavebného podnikania je v terajších úzkych možnostiach zadovažovania stavebných hmôt sledovať ten zreteľ, aby pri povoľovaní výnimiek zpod zákazu stavať bola daná prednosť na prvom mieste takým súkromníkom, ktorí nestavajú byty väčšieho rozsahu, ako stavia Všeobecné stavebné družstvo. Ukazuje sa nám ďalej potreba neodkladného riešenia bytových otázok najmä v Bratislave, kde i po najráznejších bytových opatreniach nepodarilo sa odstrániť, ba ani len podstatne zmierniť bytovú krízu hlavného mesta štátu, ktorého postavenie žiada, aby jeho obyvatelia v záujme potrieb štátu pracovali so zvýšenou výkonnosťou, preto na druhej strane je povinnosťou štátu, aby vo zvýšenej miere sa staral o zmiernenie ich súkromných starostí, ku ktorým na prvom mieste patrí starosť o vyhovujúci byt.

Pálčivá otázka umiestenia vysokoškolského študentstva v Bratislave túto starosť len zvyšuje. Sme presvedčení, že po vojne pri novej výstavbe europského súžitia národov zaváži viacej ako početná prevaha vyspelosť jednotlivých národov, nakoľko budú vedieť postaviť do služieb mravne i telesne zdravých jednotlivcov, rozumove vyspelých, oboznámených so všetkými kultúrnymi a vedeckými problémami, na ktorých sa bude nová Europa budovať. A tak ako sme sa usilovali cez túto vojnu brániť a chrániť všetky ideály ľudskosti, humanity a prirodzeného práva, tak by sme sa chceli po vojne ukázať zbedačenej Europe vyspelou, mravne a telesne zachovalou inteligenciou. Je teda našou snahou podporovať všemožne štúdium našej mladej inteligencie na vysokých školách. Chceme preto našej vysokoškolskej študujúcej mládeži vziať s pliec čo najviacej hmotných starostí s tým prianím, aby sa venovala cele a úplne jedinej veci: štúdiu. Predloženým návrhom zákona umožníme teda vystavenie najväčšieho a najmodernejšieho chlapčenského a dievčenského vysokoškolského internátu v Bratislave.

Výbor sociálny a zdravotný a rozpočtový ohľadne bytovej krízy v Bratislave prejavily názor, že súbežne so štátnou starostlivosťou a podporou v snahe odstrániť túto krízu má kráčať i podpora stavebného podnikania so strany mesta Bratislavy. Je predovšetkým záujmom mesta samého, aby dbalo o svoju výstavbu a tak i o bytovú kultúru.

Je všeobecným vojnovým zjavom, že popri národnom celku, ktorý s vypätím všetkých síl sa usiluje odstrániť, alebo aspoň s najmenšími následkami prekonať ťažkosti vojny, nachádzajú sa jednotlivci, ktorí sledujú osobné záujmy, obohatenie sa na úkor celku. Objavuje sa špekulačné investovanie peňazí do nákladných stavieb, ktoré odčerpávajú na úkor všeobecnej potreby veľkú čiastku stavebných materiálov, s ktorými musíme veľmi racionálne hospodáriť. (Poslanec Šalát: Tak je!)

So zreteľom na vyššie spomenuté dôvody upravily výbory návrh vlády v týchto bodoch:

1.   Pozmenily aj ustanovenia § 2 zákona č. 75/1941 Sl. z. v tom smysle, že podporu podľa § 1 citovaného zákona nemožno udeliť jednotlivcom, ale len obecne prospešným sdruženiam.

2.   Snížily výšku percenta štátnej záruky podľa § 4 citovaného zákona s navrhovaných 70 na 65%, aby viacerí uchádzači mohli byť účastní výhod.

3.   Navrhované znenie zmeny § 6 a 7 zákona č. 75/1941. Sl. z. prispôsobily zmenám, uvedeným pod bodmi 1 a 2.

4.   Doplnky ods. 1 čl. II. ustanovením, že podporu v hotovosti možno udeliť stavebníkovi rodinného domu len ak obývacia plocha neprevyšuje 60 štvorcových metrov, aby sa znemožnilo poskytovanie podpory na prepychovejšie byty sociálne lepšie postavených jednotlivcov. Výbory v snahe pomôcť sociálne slabším vrstvám obyvateľstva odporúčajú príslušným ústredným úradom, aby neposkytovaly výhody takým osobám, ktorých ročný hrubý príjem prevyšuje sumu Ks 54.000.

Výbory sociálny a zdravotný a rozpočtový navrhujú slávnemu Snemu, aby takto upravený návrh zákona prijal. (Potlesk.)

Predseda Dr. Sokol (cengá):

K slovu sa nikto neprihlásil, preto rozprava nebude.

Nasleduje hlasovanie.

Budeme hlasovať o osnove zákona, ktorým sa menia a doplňujú právne predpisy o podpore stavebného podnikania.

Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Osnova má III. články, nadpis a úvodnú formulu.

Pozmeňovacích návrhov niet, dám preto hlasovať o celej osnove naraz podľa zprávy výborov.

Sú návrhy na opravy alebo zmeny textu?

Zpravodajca Čarnogurský: Nie sú.

Predseda: Dr. Sokol:

Zmeny nie sú.

Kto súhlasí s osnovou, to jest s jej III. článkami, nadpisom a úvodnou formulou podľa zprávy výborov, nech zdvihne ruku.

(Deje sa.)

Zisťujem, že Snem prijal osnovu zákona podľa zprávy výborov.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Týmto je vybavený 2. bod programu. Nasleduje 3. bod, ktorým je:

3. Zpráva branného a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o drahotnom prídavku k žoldu vojenských osôb z počtu mužstva.

Zpravodajcom je pán poslanec Ondrej Schlosser.

Dávam mu slovo.

Zpravodajca Schlosser:

Slávny Snem!

V posledných troch týždňoch už tretia osnova leží na stole Snemu, ktorá sa zapodieva s našou brannou mocou, s našou armádou. Prítomná osnova sa tiež dotýka našej armády. Žold, ktorý doteraz dostávajú naši vojaci ustálený bol v roku 1932. Samozrejme jeho výška nezodpovedá terajšej cenovej hladine. Vojak zo žoldu musí si zaobstarať tie potreby, ktoré mu vojenská správa nedá a bez ktorých sa náš vojak nezaobíde. Keď my od vojaka požadujeme prácu, statočnosť a obetavosť, musíme ho primerane hmotne zaistiť.

Vláda vo svojej predlohe navrhuje vojenským osobám z počtu mužstva počas brannej pohotovosti štátu drahotný prídavok k žoldu denne 3.- Ks. I keď realizovanie tohto návrhu znamená zaťaženie štátnej pokladnice sumou 66 miliónov Ks, vládny návrh je plne odôvodnený.

Ako zpravodajca branného a rozpočtom vého výboru navrhujem slávnemu Snemu predložený návrh prijať a uzákoniť. (Potlesk.)

Predseda Dr. Sokol (cengá):

K slovu sa nikto neprihlásil, preto rozprava nebude.

Nasleduje hlasovanie.

Budeme hlasovať o osnove zákona o drahotnom prídavku k žoldu vojenských osôb z počtu mužstva.

Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Osnova má 2 paragrafy, nadpis a úvodnú formulu.

Pozmeňovacích návrhov niet, dám preto hlasovať o celej osnove naraz podľa zprávy výborov.

Sú návrhy na opravy alebo zmeny textu ?

Zpravodajca Schlosser: Nie sú.

Predseda: Dr. Sokol:

Zmeny nie sú.

Kto súhlasí s osnovou, to jest s jej 2 paragrafmi, nadpisom a úvodnou formulou podľa zprávy výborov nech zdvihne tuku. (Deje sa.)

Zisťujem, že Snem prijal osnovu zákona podľa zprávy výborov.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Týmto je vybavený 3. bod programu. Nasleduje 4. bod, ktorým je:

4. Zpráva zahraničného výboru o vládnom návrhu, ktorým sa Snemu Slovenskej, republiky predkladá na udelenie súhlasu Dohovor medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou o úprave otázok, súvisiacich so Všeobecným fondom peňažných ústavov a so Zvláštnym fondom pre zmiernenie strát povstalých z povojnových pomerov.

Zpravodajcom je pán poslanec Dr. Pavol Florek.

Dávam mu slovo.

Zpravodajca Dr. Florek:

Slávny Snem!

Predložený Dohovor medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou rieši v dôsledku štátoprávnych zmien majetkové usporiadanie Slovenskej republiky so Zvláštnym a Všeobecným fondom v Prahe.

Zvláštny fond pre zmiernenie strát povstalých z vojnových pomerov zriadený bol zákonom č. 237/1924 Sb. z. a n. a jeho cieľom bolo poskytovať svojim príslušníkom podpory (čiastočnú úhradu) na zmiernenie strát vzniklých z vojnových pomerov, zapríčinených poklesom cien tovaru a hodnoty investícií, strát z dubióznych pohľadávok atď. Príslušníkmi Fondu boly všetky peňažné ústavy a zárobkové i hospodárske družstvá, resp. ich ústredia, ktoré maly sídlo v bývalej republike Česko-slovenskej. Príjmy Fondu tvorily jednak príspevky svojpomocné, odvádzané peňažnými ústavmi a jednak príspevky štátu. Družstvá príspevkovú povinnosť uloženú nemaly. Príspevková povinnosť štátu v posledných rokoch obnášala 70,000.000 korún. Fond svojim príslušníkom poskytoval podpory v 4% dlhopisoch, splatných v 52 rokoch slosovaním.

Druhý Fond, takzvaný Všeobecný fond peňažných ústavov, zriadený bol zákonom č. 238/1924 Sb. z. a n. Jeho cieľom bolo poskytovať príslušníkom v prípade potreby výpomoc. Príslušníkmi Fondu boly len peňažné ústavy so sídlom v bývalej republike. Fond spravovalo a zastupovalo kuratórium.

Hlavný rozdiel medzi týmito Fondmi záležal v tom, že Všeobecný fond mal cieľ trvalý, časove neobmedzený, slúžil len peňažným ústavom a založený bol na svojpomoci bez finančnej podpory štátu, lebo príjmy Všeobecného fondu tvorily len príspevky platené príslušníkmi a výnos vlastného majetku.

Hospodárske a finančné pomery v bývalej republike sa tak utváraly, že už koncom roku 1936 svojpomocné príspevky Všeobecného fondu nestačily na ďalšie výpomoci, o ktoré sa peňažné ústavy uchádzaly, a potrebné bolo sanovať jednak staré a jednak nové prípady upadnutých finančných ústavov. Preto finančným zákonom č. 243/1937 Sb. z. a n. minister financií sa splnomocnil, aby voči Všeobecnému fondu peňažných ústavov prevzal záväzok prispievať zo štátnych prostriedkov počínajúc rokom 1938 sumou najviac 3,500.000 korún.

Aj vláda Slovenskej krajiny nariadením č. 45/1939 Ú. n., ktorým sa stanovil štátny rozpočet pre Slovenskú krajinu na rok 1939, zmocnila obdobne ministra financií, aby sumou Ks 4,100.000.- prispel na vyššie spomenuté ciele.

O obidvoch Fondoch treba poznamenať, že za Slovenskej republiky minister financií sa splnomocnil pre uvedené prispievanie štátu finančným zákonom č. 343/ 1939 Sl. z, v tom smysle, aby na úrokovú službu dlhopisov Všeobecného a Zvláštneho fondu prevzal záväzok prispievať zo Štátnych prostriedkov sumou najviac Ks 8,894.190.-. Obdobné zmocnenie dávajú ministrovi financií i finančné zákony z roku 1941 a 1942.

Z uvedeného vysvitá, že obidva Fondy boly spoločné a patria do spoločnej rozdeľovacej masy. (Predsedania sa ujal podpredseda Snemu Dr. Karol Mederly.)

Rokovania o rozdeľovaní obidvoch Fondov viedly sa medzi slovenskou a nemeckou komisiou dňa 28. a 29. januára 1941 hlavne v tom smere, akú sumu má zaplatiť Slovenská republika. Výsledkom týchto rokovaní je predmetný Dohovor, podstata ktorého spočíva v tom, že všetky pohľadávky Všeobecného fondu a Zvláštneho fondu voči Slovenskej republike vyrovná slovenská vláda takým spôsobom, že jednak odovzdá správe Fondov 3% a 4% nimi vydané fondové dlhopisy, ktoré ako sanačnú výpomoc dostaly peňažné ústavy na Slovensku, a jednak zaplatí v hotovosti ako uznávací poplatok 2,000.000 RM. Naproti tomu správy Fondov zriekajú sa voči príslušníkom Fondov sa sídlom na Slovensku svojich zákonitých doterajších nárokov, ktoré prechádzajú na Slovenskú republiku alebo na orgány ňou označené.

Slávny Snem!

Pretože predložený Dohovor, uzavretý podľa zásad prijatých v slovensko-nemeckej dohode o štátnom dlhu a štátnom majetku bývalej Česko-slovenskej republiky, rieši i konsoliduje finančné a hospodárske otázky v našom verejnom živote a na jeho základe zákonom č. 172/1941 Sl. z. bol zriadený u nás Pomocný fond peňažných ústavov, ktorý má na Slovensku vykonávať úlohy, ktoré predtým vykonávaly pražské Fondy, zahraničný výbor odporúča slávnemu Snemu udeliť súhlas s týmto Dohovorom. (Potlesk.)

Podpredseda Dr. Mederly (cengá):

K slovu sa nikto neprihlásil, preto rozprava nebude.

Nasleduje hlasovanie.

Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Pán poslanec Dr. Florek ako zpravodajca zahraničného výboru navrhuje, aby Snem prijal usnesenie, ktoré nasleduje za výborovou správou.

Kto súhlasí s osnovou usnesenia podľa zprávy výborovej, nech zdvihne ruku.

(Deje sa.)

Zisťujem, že Snem prijal osnovu usnesenia podľa zprávy výborovej.

Podpredseda Dr. Mederly (cengá):

Týmto je vybavený 4. bod programu. Nasleduje 5. bod, ktorým je:

5. Zpráva ústavnoprávneho výboru, ktorou sa navrhuje prijať usnesenie vo veci vysvetľovania niektorých ustanovení ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z.

Zpravodajcom je pán poslanec Dr. František Orlický.

Dávam mu slovo.

Zpravodajca Orlický:

Slávny Snem!

Pri aplikovaní niektorých ustanovení ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z. utvorila sa pomerne v krátkom časovom rozpätí nejednotná prax. Aj sám Úrad predsedu vlády vydal vo veci aplikovania uvedeného zákona dva obežníky s rozdielnym chápaním niektorých pojmov ako národ, národnosť, materinská reč a tým aj intencie zákona.

1. Pojem národa v našom právnom poriadku a - pokiaľ sa to dalo zistiť -ani v cudzích právnych poriadkoch nie je definovaný. Obsah tohto pojmu nie je vykryštalizovaný jednoznačne ani v bežnom užívaní, ani vo vede.

V odbornej literatúre empirické definície pojmu národa (prirodzeného) možno roztriediť na dva hlavné smery: západoeuropský (francúzska škola) a stredoeuropský (nemecká škola).

Západoeuropské ponímanie národa vyvinulo sa pod vplyvom skutočnosti, že západné štáty Europy majú prakticky obyvateľstvo jediného jazyka a mimo štátnych hraníc nežijú väčšie fragmenty príslušníkov tohože jazyka. Stredoeuropské ponímanie národa zrodilo sa v štátoch s obyvateľstvom zahrnujúcim len časť príslušníkov určitého jazyka, pokým i značnejšie fragmenty týchto príslušníkov nachodia sa mimo štátnych hraníc.

Popri týchto dvoch dominujúcich smeroch v nazieraní na pojem národa má ojedinelých zástancov i takzvaný smer metafizický.

Všetky známe definície pojmu národa sa pohybujú v ideológii niektorého z horeuvedených smerov, alebo sú složené z prvkov viacerých týchto smerov.

Už zo samotnej existencie viacerých smerov nasleduje, že niet jednotnej a všeobecne uznávanej definície pojmu národa. V Slovníku verejného práva pod heslom "Národ" napríklad uvádza sa 15 rozličných definícií.

Univ. prof. Dr. Rappant v Pekařovom sborníku sv. II. str. 542 definuje tento pojem takto: "Je to väčšie prirodzené i duševné spoločenstvo ľudí, obývajúce na spoločnom území, majúce spoločnú reč i kultúru a cítiace sa vlivom svojho povedomia súnáležitosti, vyvinuvšieho a udržujúceho sa vlivom uvedených známok spoločných, osobitnou kolektívnou jednotkou (osobnosťou), a snažiace sa takou sotrvať i naďalej."

Táto definícia v podstate shoduje sa s intenciou, sledovanou pri vydaní ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z. Odlišuje sa od nej iba tým, že obsahuje aj epitetony znakov v navrhovanom usnesení sub. 1) iba všeobecne uvedených.

Ján Kollár definoval pojem národa takto: "Slovo národ vyznamenáva spoločenstvo takých ľudí, ktorí sväzkom jednej reči, rovných mravov a obyčajov spojení sú."

Der Grosse Brockhaus definuje pojem národ takto: "Nation (lat. "Volk", "Völkerschaft", zu nasci "geboren werden"), 1) in allgemeinen. Nach der sprachliche Wurzel bedeutet N. die Gemeinschaft von Menschen gleichen Ursprungs. Doch kann infolge der Rassemischung von einer gleichen Abstammung (Rasse) bei keiner modernen N. mehr gesprochen werden. Der Begriff der N. wird vielmehr in der Hauptsache nach dem aus gemeinsamer Geschichte geborenen Gefűhl innerer Verbundenheit bestimmt; dies subjektive Bewusstsein der nationalen Zusammengehőrigkeit, ausgedrűckt in dem freien Bekenntnis zu einer N., ist bes. fűr die Frage der nationalen Minderheiten als das allein entscheidende Merkmal anzusehen. Das blosse Gefűhl der nationalen Verbundenheit, wird gestűtzt, wenn auch nicht bedingt, durch űberwiegende Gleichheit der Rasse oder Rassenmischung, der Religion und vor allem der Sprache. Die Űbereinstimmung in der Sprache hat z. B. in den Ver. St. v. vorzugsweise zur Herausbildung einer amerik. N. gefűhrt."

Renan má túto definíciu: "Národ je duchovným princípom, ktorý pramení z hlbokých historických skutočností, duchovná rodina a nie skupina, určená územnou konfiguráciou."

Dr. J. Jelínek: "Nemožno udať jediné, bezpečné, objektívne kritérium národa. Takéto kritérium nemožno nájsť ani v nejakej pevnej kombinácii viacerých prvkov. Z toho plynie, že národ nie je nič objektívneho v smysle niečoho navonok existujúceho. Patrí skôr do veľkej triedy sociálnych zjavov, ktoré nemožno vôbec merať vonkajšími meradlami. Národ je skôr niečo podstatne subjektívne, je znakom určitého obsahu vedomia. Množstvo ľudí, ktoré sa cíti spojené množstvom spoločných, zvláštnych prvkov kultúrnych a tým rozdielne od iných tvorí národ.

Dr. František Weyr vo svojej Sústave práva štátneho uvádza:

"Národom" alebo "národnosťou" možno rozumieť súhrn jednotlivcov spojených buď tým istým pôvodom v smysle etnologickom (Germáni, Slovania), alebo bez ohľadu na tento pôvod rovnakým jazykom (materský alebo obcovací). V tomto prípade je spoločenstvo jazykové najdôležitejším, ale nie jediným znakom kultúrnepolitickej spolunáležitosti. Pocit tejto spolunáležitosti, ktorý spočíva v tom, že jednotlivec cíti sa zajedno s historickými, politickými a kultúrnymi osudmi toho či onoho národa v smysle práve vyznačenom (hoci by snáď už jazyk jeho neovládal alebo ho nepoužíval), je predpokladom národa v smysle kultúrne-politickom. Národ ako jednotka v tomto smysle nemôže byť bez národného jazyka, či živého alebo mŕtveho, jazyk sám však nestačí.

Odkazuje sa i na nálezy NSS č. 3352/ 1941/4 a 495/1942/3, čiastočne citované v odôvodnení bodu 2 tejto zprávy.

Z týchto náhodile vybraných ukážok vysvitá, že viedlo by k nejednotnosti a k chaosu, keby sa prax našich úradov mala opierať o náukové definície pojmu národa, potrebného pri zisťovaní slovenskej národnosti.

Definícia, ktorú navrhnuté usnesenie uvádza v bode 1, je konštruovaná výlučne len zo znenia samotného zákona. Zákon č. 160/1941 Sl. z. v § 5 uvádza totiž len jediný objektívny znak pre príslušnosť k národu a tým aj ako kritérium pojmu národa, avšak tomuto jedinému znaku, t. j. materinskej reči priznáva iba hodnotu smerodajnú a nie rozhodujúcu. Z toho nasleduje, že zákon pripúšťa aj iné znaky ako materinskú reč a tieto, či už objektívne, či ale subjektívne znaky môžu celkový úsudok úradu utvoriť podľa okolnosti i tak, že budú rozhodujúcimi kritériami.

Keby zákon bol chcel učiniť pre pojem národa rozhodujúcou iba reč materinskú, vtedy osvedčenie strany, teda najsubjektívnejší znak príslušnosti k slovenskej národnosti nebol by pripútal na pochybnosť o príslušnosti k národnosti, ale na pochybnosť čo do materinskej reči.

2. O tom, že národnosť jednotlivca v zmysle, ako ho nachodíme v zákone č. 160/1941 Sl. z., je vlastnosťou človeka, ktorá vyplýva z jeho príslušnosti k národu, niet pochybnosti ani v náuke a ani v praxi našich úradov. V tomto smere nie je teda potrebné bod 2. navrhovaného usnesenia osobitne odôvodniť.

Širšieho rozvedeniä vyžaduje tu stanovisko o "zmeniteľnosti" národnosti. Objavily sa totiž snahy usmerniť prax úradov, ktorá zmeniteľnosť národnosti uznávala, v opak, to jest vylúčiť resp. značne obmedziť uznanie prenárodnenia (asimilácie).

Z praxe i náuky sa preto uvádza:

Najvyšší správny súd v Bratislave v náleze č. 3352/1941/4 medziiným hovorí: "... národnosť ako kmeňová príslušnosť je určovaná vonkajšími znakmi, ktoré podľa bežného ponímania národnosti bývajú smerodajné pre určenie národnosti. Takými môžu byť materinská reč, obcovacia reč, ktorou sa osoba v dennom styku dorozumieva, prostredie, v ktorom osoba určitý čas žila, obcovacia reč s príslušníkmi rodiny, spôsob výchovy detí, príslušnosť k spolkom, dlhoročný pobyt na určitom mieste inej národnosti a iné podobné znaky, z ktorých možno uzatvárať na národnosť určitej osoby. Tým pravda nemá byť rečené, že je vôbec vylúčená zmena národnosti. Skúsenosť totiž ukazuje, že národnosť jednotlivcov sa časom mení následkom rôznych vplyvov a okolností, najmä vysťahovaním sa do územia obývaného príslušníkmi inej národností, takže takéto osoby podľa ich činov, vystupovania a chovania nemožno zaraďovať do národnosti, ktorú pôvodne maly."

Podobné stanovisko zaujal aj v náleze Boh. adm. 4173/24.

Dr. Jozef Hůrsky shrnuje nemecké názory o národnosti takto:

"Nation" je väčšinou chápaná ako "slobodné, voľné spoločenstvo so snahou po vlastnom štáte" a príslušnosť k nej je možno zmeniť.... Štúdium asimilácie národných zlomkov bolo v Nemecku mimoriadne prehĺbené v posledných niekoľkých rokoch, a to so zameraním k jednotlivcovi, k duševným pochodom, ktoré zmenu príslušnosti k národu prevádzajú. Práce toho druhu sa označujú zpravidla ako "psychológia prenárodnenia".

Týchto niekoľko ukážok svedčí o shodnom stanovisku praxe i vedy, že národnosť je zmeniteľná. Je to stanovisko tak bezvýhradne uznávané, že vedecká kritika správnosť novej definície pojmu národnosti aj podľa toho hodnotí, či možno novou definíciou vysvetliť odnárodňovanie. Ba skúmanie otázok prenárodnenia vyspelo v Nemecku až v osobitný odbor vedy.

Naša Ústava v § 91 ods. 3 predpokladá tiež zmeniteľnosť národnosti.

Pre úplnosť a najmä na odôvodnenie toho, že je súrne potrebné upraviť prax podľa skutočných intencií zákona, uvádza sa z argumentácie nálezu NSS č. 495/1942/3 toto:

".... podľa citovaného ústavného zákona smerodajnou je materinská reč a nie to, akú reč udal pri sčítaní ľudu za materinskú reč, lež nestačí ani prosté osvedčenie osoby podľa druhej vety § 5 pred okresným úradom o materinskej reči (!) pre určenie za osobu slovenskej národnosti podľa tohto zákona, lebo podľa druhej vety ods. 1 § 5 k takémuto osvedčeniu má dôjsť len vtedy, ak podľa objektívne zistených skutkových okolností vzniknú o materinskej reči (!) žiadateľa pochybnosti, napríklad v prípadoch asimilácie nastalej v minulosti. Tomu treba rozumieť tak, že keď podľa objektívne zistených okolností materinská reč žiadateľa je iná než slovenská, niet v takomto prípade vôbec pochybností o jeho materinskej reči a preto ani nemôže dôjsť k jeho osvedčeniu o materinskej reči (!) u okresného úradu podľa druhej vety ods. 1 § 5 cit. úst. zákona."

Odhliadnuc od chybných citácií textu zákona, označených tu vsunutím výkričníkov, stavia sa tento nález do úplného rozporu s praxou, vedou a aj intenciou zákona a dochádza k tomuto záveru hrubou logickou chybou. Ak totiž prípady asimilácie v minulosti nález - v shode s názormi šíriteľov novej praxe - chce obmedziť na čas spred vzniku materinskej reči, čiže ak znaky asimilácie majú byť splnené u rodičov, tak takéto podmienky asimilácie nedaly by sa nikdy splniť. To, čo platí o relácii dieťa - rodič, má totiž konzekventne platiť i v relácii rodič - starý rodič atď., takže nikto by nemohol byť pokladaný za asimilovaného, lebo v reťazi predkov každé ohnivo by malo splnené podmienky asimilácie len v závislosti od ďalšieho ohniva.

3. Ustálenie bodu 3 navrhovaného usnesenia vyplýva čiastočne už z dôvodov uvedených ad 1. Na tomto mieste sa pre úplnosť uvádza len to, že druhá veta § 5 ods. 1 hovorí výslovne o pochybnosti, "či je niekto príslušníkom slovenskej národnosti", a nie o pochybnosti o materinskej reči. Táto dikcia by nebola možná, keby jedine len znak materinskej reči mal byť rozhodujúci o slovenskej národnosti, lebo vtedy by celá veta musela znieť asi takto: "Pri ustálení slovenskej národnosti rozhoduje materinská reč; v prípade pochybnosti o materinskej reči rozhoduje atď. osvedčenie strany." Okrem toho i samotné označenie "smerodajná je" už pojmove vylučuje výklad, žeby smerodajný znak bol znakom rozhodujúcim alebo znakom jediným.

4. To, čo bolo uvedené v bode 1 o definiciách pojmu národa, platí azda ešte vo zvýšenej miere o definíciách pojmu materinskej reči, s ktorým býva pojem národa často i stotožňovaný.

Na niekoľko rozličných definícií príkladmo poukázané je už v usnesení ústavnoprávneho výboru vo veci interpretovania ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z., bez toho, žeby si bol ktorúkoľvek z nich osvojil.

Na doplnenie obrazu o pestrosti názorov na tento pojem odkazuje sa na nález NSS Boh. adm. 2668, podľa ktorého národnosť dieťaťa treba posudzovať zpravidla shodne s národnosťou manželského otca. Nález treba hodnotiť s ohľadom na jeho reflex na materinskú reč. Opak pripúšťa nález Boh. adm. 3052.

Nález Boh. adm. 2764 zasa konštatuje, že príslušníčkou určitej národnosti môže byť aj osoba, ktorá jazyk národnosti úplne neovláda.

Sám citovaný ústavný zákon materinskú reč nedefinuje. Niet takejto definície ani v iných predpisoch nášho právneho poriadku a dostupné pramene ju neuvádzajú - hoci by to bolo pre tuzemskú prax irelevantné - ani v iných právnych poriadkoch.

Navrhované usnesenie preto v bode 4 tiež upúšťa od definovania materinskej reči a pri zaujatí toho stanoviska okrem vyššie uvedených príčin berie do ohľadu nasledovné zjavy praktického života:

Otec i matka sú Slováci. Matka pri pôrode alebo neskoršie zomrie a dieťa zostane ako nemluvňa sirotou. Otec sa znovu ožení s neslovenkou. Dieťa si v detskom veku osvojí reč nevlastnej matky. Po ôsmom roku, to jest vo veku, v ktorom by zamýšľaná nová prax úradov nesmela už uznávať vznik inej materinskej reči, vyrastie dieťa v prostredí slovenskom. Citmi, prejavmi a činmi je Slovákom, nová prax úradov by ho však z národnej pospolitosti vylučovala.

Slovák vysťahoval sa do cudziny, kde sa oženil s neslovenkou a jeho deti osvojily si reč neslovenskej matky. Po 10-15 rokoch matka zomrie alebo rodičia sa rozídu a otec-Slovák vráti sa s deťmi do rodného kraja, kde deti dorastú a žijú v slovenskom prostredí ako Slováci. Takéto deti má národ uznávať za cudzí element? Otec i matka sú neslovenskej národnosti, presťahovali sa na Slovensko. Tu sa im narodily deti. V detskom, veku do ôsmeho roku žily s rodičmi, osvojily si materinskú reč neslovenskú, načo otec alebo matka, prípadne obaja zomreli a dietky boly ďalej vychovávané v slovenskom prostredí, ovládajú slovenský jazyk v škole vypestovanou dokonalejšou formou ako svoj pôvodný materinský jazyk, hlásia sa za Slovákov a vystupujú ako Slováci. Bolo by proti zdravej logike vylučovať takéto osoby z národného telesa len pre úzkoprsý výklad, že materinskou rečou je iba jazyk osvojený do ôsmeho roku.

Prax, ktorá by pokladala za materinskú reč iba jazyk osvojený v detskom veku do ôsmeho roku, vylučovala by práve len na škodu slovenského národa uznávanie prípadov prenárodnenia (asimilácie). Napríklad neslovák presťahuje sa na Slovensko, tu žije, postupne obľúbi si slovenský národ, jeho obyčaje, prostredie, kultúru a pod. Venuje sa národnej práci, vystupuje navonok ako Slovák, je publikačne, alebo výtvarne činný a robí to všetko nezištne. Prípadne slúžil aj v slovenskej armáde alebo oženil sa so Slovenkou a deti vychováva po slovensky. Čiže niektoré alebo i viaceré z uvedených znakov nasvedčujú tomu, že vlial sa do národa. Treba neústupne kvalifikovať za zavrhnutiahodnú prax, ktorá by takúto osobu neuznávala za príslušníčku slovenského národa vtedy, keď pri tých istých znakoch v prospech príslušnosti k maďarskej národnosti musí byť uznaná príslušnosť takejto osoby k národu maďarskému s automatickým dôsledkom uznania slovenského štátneho občianstva. (Hlasy: Výborne!)

Ani u nás nie sú ojedinelé prípady, že nesporní Slováci ovládajú slovenský jazyk iba neúplne a ich materinská reč osvojená do ôsmeho roka bola inojazyčná.

Inak práve slovenský národ má z minulosti bolestnú spomienku na to, ako hromadne bol olupovaný o najcennejší svoj dorast tým, ako to vystatovačne hlásal maďarský publicista B. Grünwald, že do aparatúry, ktorú tvorily stredné školy býv. Uhorska, vstupovaly deti slovenské, z nej však už vychádzaly ako maďarské, recte pomaďarčené, odnárodnené. (Posfanec Šalát: Hanba im!) Celý tento odnárodňovací proces odohrával sa vždy po ôsmom roku dieťaťa, zpravidla vo veku 10-18-ročnom a najvypuklejším jeho znakom bolo priznávanie a uznávanie novej, a to maďarskej materinskej reči.

Na vyššie uvedený pestrý obraz skutočností, ktoré môžu determinovať obsah pojmu materinskej reči, bolo by teda zjavne neúčelné natiahnuť hocakú definíciu, lebo ťažko možno predvídať, aké iné nové skutočnosti môže praktický život na tomto poli produkovať.

Preto lepšie vyhovuje cieľu zdôraznenie tej intencie zákonodarcu, vyslovenej už v usnesení ústavnoprávneho výboru, že pojem materinskej reči pripúšťa rozšírenú interpretáciu. Pritom je celkom ľahostajné, či rozšírená interpretácia v konkrétnom prípade pozostáva z fikcie, že, v dospelom veku došlo k zmene materinskej reči tým, že pôvodnú materinskú reč osoba prestala užívať ako takú, alebo sa k nej priznávať, alebo azda z fikcie, že osobe, u ktorej je odnárodnenie zrejmé z iných objektívnych alebo subjektívnych znakov, pričítava sa materinská reč, zodpovedajúca novej národnosti.

5. Ústava v § 92 vyhlasuje každú činnosť smerujúcu k odnárodneniu za trestnú. Toto však platí iba o aktívnej činnosti, ktorá je zameraná zvonku proti príslušníkom toho-ktorého národa. Neplatí to na vnútorný proces, odohrávajúci sa v jednotlivcovi, ktorý časom prípadne povedie k zmene národnosti. Možnosť zmeny národnosti Ústava aj predpokladá, keď v § 91 ods. 3 ustanovuje, že zmeny v národnostnom katastre môžu sa diať len v medziach zákona.

Bolo by preto hriešnym poškodzovaním národných záujmov slovenských interpretovať ustanovenia ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z. tak, aby sa prílivu nových príslušníkov slovenského národa vnútorným asimilačným procesom kládly do cesty prekážky (Hlasy: Tak je!), a to väčšie, ako prílivu nových príslušníkov do národ-, nej pospolitosti inojazyčnej. (Poslanec Šalát: Tak je!) Nová prax, proti ktorej je zamerané navrhované usnesenie Snemu, by takýmto poškodzovaním slovenských národných záujmov bezpochybne bola. Bola by ich poškodzovaním jednak preto, že už na prvej inštancii všetky prípady, ktoré treba posudzovať podľa ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z., podliehaly by úsudku úradov podľa reštriktívnej interpretácie zákona, čo neplatilo v prípadoch podľa medzištátnych smlúv, publikovaných v Sl. z. pod č. 71/1940 a 89/1941 a jednak i preto, že ohľadne osôb maďarskej národnosti zaviesť zamýšľaná nová prax nemá tých obmedzovacích ustanovení, aké by podľa nej maly platiť pre osoby slovenskej národnosti. (Vrava a hlasy: Absurdum: poslanec Šalát: Voľakomu záleží, aby nás čím menej bolo!)

Takýto stav, t. j. postoj štátneho aparátu žičlivejší inonárodným skupinám, než vlastnému národu, bol by však nielen ojedinelý, ale i neprirodzený a v najpríkrejšom rozpore s intenciou ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z. a tiež aj so záujmami slovenského národa. (Hlasy: Tak je!)

Cieľom sjednotenia praxe, zabezpečenia právnej istoty a zdôraznenia intencií, ktoré viedly Snem Slovenskej republiky pri vydaní ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z., ústavnoprávny výbor navrhuje, aby Snem prijal usnesenie, ktoré je vytlačené pred výborovou zprávou. (Búrlivý potlesk.)

Podpredseda Dr. Mederly (cengá):

K slovu sa nikto neprihlásil, preto rozprava nebude.

Nasleduje hlasovanie.

Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Pán poslanec Dr. Orlický ako zpravodajca ústavnoprávneho výboru navrhuje, aby Snem prijal usnesenie, ktoré je vytlačené pred výborovou zprávou.

Kto súhlasí s osnovou usnesenia podľa správy výborovej, nech zdvihne ruku.

(Deje sa.)

Zisťujem, že Snem prijal osnovu usnesenia podľa zprávy výborovej.

Podpredseda Dr. Mederly (cengá):

Týmto je vybavený 5. bod programu. Nasleduje 6. bod, ktorým je:

6. Zpráva imunitného výboru o žiadosti Župného úradu v Bratislave, aby Snem Slovenskej republiky dal súhlas k policajnému trestnému stíhaniu poslanca Vladimíra Moravčíka pre zásobovací priestupok.

Zpravodajcom je pán poslanec Ján Hollý.

Dávam mu slovo.

Zpravodajca Hollý:

Slávny Snem!

Župný úrad v Bratislave žiadal podaním zo 16. januára 1943 pod číslom 7/IV/1943 priest. (predsedníctva sa ujal predseda Snemu Dr. Martin Sokol) o súhlas Snemu s policajným trestným stíhaním poslanca Vladimíra Moravčíka pre zásobovací priestupok podľa § 168 zákona č. 131/ 1936 Sb. z., a n. v smysle vyhlášky č. 29/ 1942 Úradných novín, ktorý spáchal údajne tak, že odmietol podrobiť svoje auto prehliadke, na ktorú ho vyzval službu konajúci dozorca finančnej stráže na hraničnom pásme potravnej dane.

Imunitný výbor sa 1. apríla 1943 usniesol navrhnúť Snemu, aby nesúhlasil v tejto veci s trestným stínaním poslanca Vladimíra Moravčíka. (Potlesk.)

Predseda Dr. Sokol (cengá):

K slovu sa nikto neprihlásil, preto rozprava nebude.

Nasleduje hlasovanie.

Pán poslanec Hollý ako zpravodajca imunitného výboru navrhuje, aby Snem nesúhlasil s policajným trestním stíhaním poslanca Vladimíra Moravčíka.

Kto súhlasí s týmto návrhom pána zpravodajcu, nech zdvihne ruku.

(Deje sa.)

Zisťujem, že Snem sa usniesol nesúhlasiť s policajným trestným stíhaním poslanca Vladimíra Moravčíka.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Týmto je program dnešného zasadnutia vyčerpaný.

Oznamujem, že najbližšie zasadnutie Snemu svolám písomne.

Želám pánom poslancom veselé Veľkonočné sviatky.

Zakľučujem zasadnutie.

(Koniec zasadnutia o 12. hod. 32. min.)