Nechcem tuná citovať, čo sme my v nedávnych rokoch popísali o vládnom návrhu č. 15, nechcem citovať čo sme sľubovali. Návrh pána poslanca Suroviaka, ak sa stane skutkom, odčiní krivdu a dokáže tisícom našich členov, že krivdy na nich mohli páchať len cudzí, ale nie vlastní. Je smutným zjavom, že jedna časť našej vysokej byrokracie pri každom pokuse napraviť staré krivdy hľadala viac v paragrafoch, ktoré toto znemožňovaly, než v paragrafoch, ktoré toto umožňovaly. Aj keby každý paragraf bol proti, aj tak bolo ich mravnou povinnosťou hľadať spôsob nápravy. Smutným zjavom je, že sa niektorí páni k týmto otázkam chovajú práve tak, ako pred piatimi rokmi. Veď ide tu najmä o najnižších zamestnancov, ide o tých, ktorí verne pri strane vytrvali. Boli malí v platoch a v hodnosti, ale veľkí v statočnom odhodlaní a vernosti. (Potlesk.) Preto nech sa nikto nediví, že ešte aj dnes medzi našimi starými ľudáckymi zamestnancami panuje mienka, že príslušnosť k strane v časoch zápasov nesie svoje trpké ovocie ešte aj dnes. Nech je mi dovolené konštatovať, že v mnohých odboroch personálnej politiky nepostupuje sa v tom duchu, aký by bol ľudák očakával.

Znovu sa vraciam aj k otázke takzvaných omladených úradníkov, ako k ďalšiemu chybnému kroku v personálnej politike. Treba si jasne uvedomiť, že ľudácke krivdy sa nemohly napraviť tým, že sa asi 20 ľudí omladilo, vzalo sa im zaužívané právo pod titulom, že urobili politickú kariéru. Na Slovensku Slováci nedostali to, čo im patrilo a keď tu a tam niektorý dostal niečo viac, azda preto, lebo mal náhodou dobrú legitimáciu, bolo to vždy lepšie, keď to dostal Slovák, ako by to bol dostal Neslovák. To, čo v tejto veci sa stalo, neuspokojilo nikoho, ani ľudákov starých, a preto to treba bezpodmienečne revidovať. Som presvedčený, že sa tu krivdilo. Človeka, ktorý vždy proti strane vystupoval, ak bol v súkromnom živote, nestihol ho žiadny trest. Ba nejeden z nich arizoval a zbohatol. Zadarmo dosial toľko, koľko si za celý život a za statočnú prácu štátny zamestnanec nikdy nezarobí. A o tých, ktorí boli omladení, ťažko by bolo sohnať dôkazy, že boli proti slovenským záujmom. Je priamo nepochopiteľné, ako sa tam mohol dostať jeden z najlepších našich spisovateľov, Janko Jesenský.

Ťažkosti, ktoré vojna nesie so sebou, pociťuje vždy najbolestnejšie ten stav, ktorý žije z mesačného platu. To je akoby zákon vojny. Z pod tohto pravidla sme sa ani my nedostali von. Životný štandart nášho úradníctva klesal. Štátni zamestnanci v časoch ťažkých odpovedali na staré krivdy nadšenou prácou pri budovaní slovenského štátu. Tento stav dal dôkaz celému svetu, že Slováci sú zrelí k tomu, aby osudy ich národa prešly do slovenských rúk. Hoci v minulosti neboli pripustení k dôležitým prameňom vedomostí, hoci nemali potrebné skúsenosti, statočnou prácou a nadšením položili pevný základ novému štátu. Slovenský štát dal tisícom študovaných ľudí také možnosti uplatnenia sa, aké v slovenských dejinách Slováci ešte nikdy nemali. Toto sú faktá, ktoré nemôže oslabiť ani planá a násilná rozhlasová propaganda z Londýna.

A je iste zaujímavé, že sa nenašiel ani jediný slovenský úradník, ani jediný dôstojník, ktorý by bol býval v roku 1939 odmietol složiť prísahu vernosti slovenskému štátu. To tu zostáva ako fakt, že v dňoch prevratu otázka samostatnosti dozrela už tak, že ešte aj generál Viest složil prísahu vernosti slovenskému štátu. Všade na svete, kde prišlo k štátnemu rozkolu takéhoto druhu, bolo množstvo úradníkov, najmä však dôstojníkov, ktorí zostali starému režimu verní a odmietli prísahu vernosti. Táto skutočnosť je pred históriou varí jedným z najmocnejších dôkazov o sile, ktorá vytvorila slovenský štát.

Slávny Snem!

Treba, aby sme sa aspoň raz do roka rozhovorili o tom druhu práce, ktorá sa u nás hodnotieva inou mierou nežli normálnou. Ide o prácu duševných pracovníkov. Niet vari u nás druhu práce tak podceňovanej, ako je tento druh práce. Umenie a literatúra musí byť složkou národného života. Ak má ňou byť, nuž musí v živote tento druh práce nájsť aj svoje hodnotenie. Poukážeme na niekoľko príkladov zo života.

Tu je Slovenské národné divadlo. Je znakom nezdravých pomerov, keď v poslednom roku nevidíme prírast nových síl. Ba opačne, najmä v posledných rokoch odišlo zo Slovenského národného divadla toľko prvotriednych síl, ako vari nikdy. Je znakom absolutného nepochopenia významu umeleckej práce, ak jedna z našich najlepších herečiek Hana Meličková musí opustiť divadla preto, lebo sa jej ponúka taký plat, aký by musela dať pomocníčke v domácnosti a opatrovníčke svojich detí. Jej plat sa snižuje preto, lebo má manžela univerzitného profesora. Ale veď neplatíme v divadle manželku univerzitného profesora, ale umelkyňu. Je priamo poburujúce, keď Slovenské národné divadlo nenašlo spôsob udržať takých umelcov, akým je Kišoňová, Hrušovská, Petrák a iní. Z tohto miesta treba upozorniť, že umelecká práca nedá sa hodnotiť tak, ako sa to tu robí. On vraj nemá doktorát a chce mať taký plat ako doktor a radca. Doktorov nám naša univerzita nafabrikuje i z podpriemerných žiakov, len keď ich otcovia budú mať trpezlivosť ich financovať, ale dobrých spevákov, dobrých hercov a umelcov bez iskry božej nám nikto nedá. (Potlesk.)

Vývoj, ktorý tak sľubne na tomto poli po roku 1939 začal, zasekol, niet dorastu, nevidíme nových ľudí, ale opačne: kvalifikovaní Slováci, musia už na začiatku svojej umeleckej cesty ísť do cudziny. To vtedy, ked nemôžeme ešte tvrdiť, že by sme ich mali už toľko, aby sme ich mohli vyvážať. Máme radosť najmä zo zahraničných úspechov našich ľudí, ale žiadame, aby kvalitu našich ľudí uznali aj doma, a najmä, aby to robili tí, ktorí sú postavení v čele týchto našich ustanovizní. Želali by sme si, aby na takéto miesto boli postavení ľudia s väčším horizontom, ľudia, ktorí hodnotia ľudí nie podľa doktorátov, podľa hŕby vysvedčení, ale podľa výkonu a hodnoty. Žiadame, aby slovenskí umelci bolí aj primerane honorovaní.

Na jar bol medzi správou divadla a hercami, mzdový spor, a na oprávnené požiadavky našich hercov odpovedalo sa tak, že sa vraj z divadla urobil podnik dôležitý pre obranu štátu, aby si nemohli ostrejším spôsobom žiadať zaslúženú mzdu. Spôsob, akým sa vtedy s predstaviteľmi našich umelcov rokovalo a hovorilo, bol nedôstojný. Nikde na svete nehodnotia prácu umelcov stupnicou štátne-zamestnaneckou. Všade sa chápe, že štátny zamestnanec odslúženými rokmi stúpa v kvalite i v plate. U umelcov hranica vzostupu má úplne inú krivku, iné sú tam aj spoločenské potreby a povinnosti. A napokon treba tam hodnotiť i tú vzácnu iskru božiu, ktorou Boh obdaruje len málo jednotlivcov. Toto pochopili všade, ešte aj tam, kde materializmus je náboženstvom - v Rusku.

Napokon na celom fronte umeleckého života musíme prestať s nemožným doterajším hodnotením duchovnej práce. Je iste smutným zjavom nášho života, že Slovák ako spisovateľ by si nemohol zarábať chlieb. Nedávno "Elán", časopis Spolku slovenských spisovateľov napísal, že skromné haliere honorárov slovenských spisovateľov nie sú limitované ani hodinovou mzdou, ktorú NÚZ nariadil pre obyčajných robotníkov, ale ich honoráre sú v daňovom hárku v rubrike tantiém a účastinárskych ziskov a losových výhier. Je poburujúce, ale niet ochrany, keď slovenský spisovateľ za preklad 400-500 stranovej cudzej knihy, práce to šiestich mesiacov, dostane honorár 4. 000 korún. Ukazuje sa tu prepotrebnou vecou zriadenie spisovateľskej komory, ktorá by chránila prácu slovenských spisovateľov aspoň tak, ako je chránená hociktorá iná práca. Komora by sa starala aj o sociálne otázky slovenských duchovných pracovníkov. Musí sa prestať s predpotopnou teóriou, že spisovatelia píšu najlepšie vtedy, keď hladujú. V slovenskom štáte každá práca je zákonmi chránená, okrem práce duchovnej. Ľudia, ktorí sa mávajú veľmi dobre a ktorí duchovne nevedia tvoriť, tí najčastejšie žiadajú od spisovateľov, aby z idealizmu tvorili zadarmo. Komora slovenských spisovateľov ukazuje sa tu prepotrebnou vecou, bude treba, aby mala širokú právomoc v týchto otázkach a dúfam, že v Sneme nájdeme pre túto otázku to najväčšie pochopenie. (Potlesk.)

Slávny Snem!

Tlač, noviny, časopisy nie sú posledným problémom národného života. Novinami sa nielen inde na svete, ale aj u nás začínal každý rezkejší národný pohyb Staré noviny slovenské, hoci boly písané a redigované v pomeroch ťažkých, malý svoju vysokú úroveň. Keby som mal odpovedať na otázku, či v samostatnom slovenskom štáte úroveň tlače má tendenciu klesajúcu alebo vzostupnú, skôr by som povedal prvé slovo. Staráme sa my vôbec o novinársky dorast? Máme my prírastok novinárov, zodpovedajúci množstvom i kvalitami novému štátnemu životu? Ukázali sme na tomto poli, že to vieme robiť lepšie než voľakedy? Veru nie. Hlad po tlačenom slove na Slovensku je však veľký, ale mám obavu, že nie je nasýtený. Či to nie je zarmucujúca skutočnosť, že nemáme skutočného ľudového týždenníka? Je nepochopením významu populárneho týždenníka, ak si myslíme, že pre týždenník stačí nechať ešte raz odtlačiť články, ktoré boly odtlačené v denníku. Týždenníky sa všade na svete robia so špeciálnym zamerením na čitateľov týždenníkov. Redigovať týždenníky je ťažšie, než denníky. Týždenníky musia mať svojich redaktorov, ktorí sa venujú len im.

Je v záujme nášho dobrého mena, aby sme aj na tlačovom poli pokročili, aby sme dali tlači to, čo ona po hmotnej, personálnej i morálnej stránke potrebuje, aby sme venovali pozornosť výchove novinárskeho dorastu. A odpustite, je to až nepríjemné vysloviť, slovenský štát nemá v zahraničí ani jediného novinára. Kým napríklad Maďari majú desiatky a desiatky, neraz aj v jednom štáte, zatiaľ slovenská tlač ani nepokladala za potrebné uvažovať o tejto dôležitej otázke. Novinár býva najlepším propagátorom, najlepším informátorom a najlepším sberateľom zpráv.

Tu je slovenský rozhlas, V slovenskom rozhlase dnes sa platia výkony účinkujúcich oveľa horšie, ako boly platené pred touto vojnou napríklad v pražskom rozhlase. Dnes, keď cena peňazí je predsa iná, za prednášku dostane autor asi o 30-40% menej, než platil pražský rozhlas. Univerzitný profesori a najpoprednejší naši literáti a vedeckí pracovníci dostávajú za cenné prednášky ich mena nedôstojný honorár a honorár, ktorý nevyjadruje ani približne prácu, akú dobrá prednáška vyžaduje. Ale stáva sa ešte aj to, že neraz musia čakať niekoľko dní, týždňov, lebo rozhlas nemá ani toľko peňazí, aby mohol vyplatiť niekoľko sto korún honorárov. Odpustite, to nie je už potom inšie, len nepriadok a nie šetrenie. Rozhlas stále zápasí s najväčšími finančnými ťažkosťami. Predsa je nelogické, keď rozhlas zvýšil poplatok, ale nezvýšil tým, ktorí rozhlas robia.

Rozhlas a tlač sú dve najdôležitejšie zbrane moderných čias. Nenechajme ich zhrdzavieť, potrebujeme ich. Anketa, ktorú teraz rozhlas usporiadal, ukazuje nám jasne, koľko tisíc a tisíc ľudí pravidelnú duševnú potravu dostáva denne len cez vlny éteru. Je radostným zjavom, že rádioaparát je dnes už v každej dedine, a blíži sa čas, že bude skoro v každom dome. Nepriateľskú propagandu možno paralizovať len pravdivou, umne a statočne vedenou domácou propagandou. Tlač a rozhlas sú dnes akoby dve sestry na tomto poli, ale zachádzame s nimi troška macošsky.

Ak sa dotýkam otázky propagandy, lepšie: otázky prevýchovy národa, na tomto poli sme rovnako akosi pozaostali, a najmä tam, kde je to najdôležitejšie, v kruhoch mládeže. Kto má mládež, má budúcnosť. Podporovať treba iniciatívnu prácu jednotlivcov, treba viac pozornosti venovať Hlinkovej mládeži a oživiť v nej elán, ktorý tu bol pred troma rokmi. A tu by som vrele odporúčal, ak sa to aj teraz nestalo, nezabúdať pri iných príležitostiach na budovanie rekreačných a výcvikových táborov. Američania hovoria: najlepší spisovateľ, najlepší maliar pre mládež je len dobrý spisovateľ a dobrý maliar. Tým chcú povedať, že to najlepšie, čo máme, musíme dať mládeži. Jeden z krásnych rozvíjajúcich sa táborov je tábor na Orave pri Námestove. Je síce len v zárodku, je budovaný úplne na inom princípe než iné. Nuž, starať sa o mládež, usilovať sa prevychovať ju tak, aby bola lepšia, slovenskejšia, než boli ich otcovia, to je jeden z najkrajších slovenských programov. A tu osobitne by bolo treba klásť dôraz na mládež robotnícku a remeselnícku, ktorej sa venovala doteraz najmenšia pozornosť.

Zahraničná tlač a najmä tlač neutrálna vari od roku 1939 nezaoberala sa toľko s problémom Slovenska, ako v posledných týždňoch. Súvisí to so živšou činnosťou na poli diplomatickom a najmä zahraničnými cestami Dr. Eduarda Beneša. Najvýznamnejšie časopisy švajčiarske začínajú si klásť otázku: "Môže hovoriť Beneš aj v mene Slovákov?" Gazette de Lausanne v úvahe o tejto ceste podotýka: Beneš podpisujúc svoju smluvu s Moskvou, začína vykrúcať skutočnosť, keď zaväzuje aj budúce Slovensko. Časopis La Suisse hovoriac o príčinách slovenského osamostatnenia hovorí: Osamostatnili sa preto, lebo nemohli dosiahnuť za dvadsať rokov politickú a administratívnu autonómiu, ktorú nebohý Masaryk prisľúbil smluvou. Chcú Česi dať v budúcnosti Slovákom to, čo im v minulosti odtajili? Iný časopis: Jedno je isté, že slovenský národ bez výnimky nezriekne sa dobrovoľne svojej slobody a je odhodlaný bojovať za svoju, neodvislosť, ako bojoval konečne cez stáročia proti útlaku maďarskému a počas republiky Československej. Aj tento časopis zdôrazňuje, že Česi za dvadsať rokov nechceli vyplniť dané sľuby a tým pomohli rozbiť republiku. A je pochopiteľné, končí časopis úvahu, že Slováci, národ so starou kultúrou, si neželajú po piatich rokoch politickej samostatnosti a nacionálneho života znovu stratiť svoju neodvislosť. Sú prevsedčení, že päť rokov hospodárskej prosperity dokazuje, že ich štát je životaschopný a že ich návrat do štátu sjednoteného a riadeného Čechmi znamenal by porušenie princípu samourčovacieho práva národov, princípov to potvrdených aj Atlantickou chartou. Negatívny postoj Slovákov voči obnoveniu Československa je potvrdený aj kampaňou, ktorú vedie posledný ministerský predseda Československej republiky Milan Hodža v Amerike proti plánom Benešovým, hoci Hodža za dvadsať rokov bol jedným zo stĺpov československej jednoty. Ale čo je najzaujímavejšie, aj anglická tlač nezatvára zrak pred touto skutočnosťou. Politicky veľmi vplyvné revue "Nineteenth Century and after" v septembrovom čísle hovorí o veľkých rozdieloch medzi Čechmi a Slovákmi. Objektívni cudzinci začínajú tvrdiť, že ani tí Slováci, ktorí azda nesúhlasia s dnešným režimom, nechcú sa vrátiť zpäť do českého centralizmu, ktorého výrazným predstaviteľom bol Dr. Beneš.

Hodno sa preto podívať, koho to zo Slovenska Dr. Beneš na svoj program získal, kto zo Slovenska emigroval, kto zo Slovenska žiada návrat českého centralizmu? To nám povie veľmi mnoho.

Kedysi začiatkom októbra bolo v Londýne 34. zasadnutie plenárnej československej štátnej rady. Toto zasadnutie sa špeciálne zaoberalo so slovenskou otázkou. Referentom bol Pavol Viboch, ktorý vo svojej reči zazlieval, že Československá republika bola príliš shovievavá k svojim odporcom, čo však v budúcnosti už nesmie byť. Zastával sa čo najradikálnejšie centra* lizácie. Alexander Vido hovoril zase za širokú decentralizáciu a kritizoval vyhlásenie londýnskej vlády v otázke slovenskej. Inak rokovali o tom, že v budúcom Česko-Slovensku nesmú byť strany slovenské, nemecké, maďarské a poľské. Alexander Vido, krčmár zo Senice, zaoberal sa podľa časopisu Čechoslovák veľmi podrobne aj otázkou slovenského spisovného jazyka a ocenil vraj jeho význam pre zaistenie existencie slovenského ľudu. Hlásiť sa k slovenskému jazyku, znamená - hovoril tento rečník - hlásiť sa bezpodmienečne k československej národnej jednote. Dr. Cibers hovoril o probléme podkarpatsko-ruskom a žiadal podporovať smer ruský. Vyslovil sa zásadne proti smeru ukrajinskému a rusínskemu. Dr. Kreibich obraňoval nemecké socialistické strany, napriek tomu, že istá skupina nemeckých sociálnych demokratov v emigrácii je proti českému hnutiu. Je to najmä skupina poslanca Jakscha, ktorý robí v Londýne si svoju osobitnú politiku. Poslanec Valo poukázal na fakt, že na Podkarpatskej Rusi mali komunisti najviac hlasov a preto oni vždy holi za autonómiu a zostávajú. Poslanec Majer hovoril o politických stranách, ale najzaujímavejšia bola reč Pavla Macháčka. Doslovne cituje časopis: "Msgr. Macháček prehovoril o nutnosti československej jednoty, ktorá je už sto rokov nezbytná pre existenciu českého a slovenského ľudu. Poukázal na tri významné udalosti v dejinách československého ľudu na rozpadnutie sa Veľkomoravskej ríše, na násilnú maďarizáciu, ktorá sa začala maďarskou pseudorevolúciou a vyrovnaním 1867, najmä však na 15. marec 1939. Tieto tri udalosti najhlbšie zasiahly do československej jednoty, ktorá sa uplatňovala po tisícročie, jak Pavol Macháček ukázal historickým prehľadom, podloženým citovaním historických prameňov z dokladov a prejavov. Kto potiera národnú jednotu čechoslovakizmu, ten podľa rečníka pracuje nepriamu do rúk Maďarov. Jednota Čechov a Slovákov je prvou podmienkou našej nezávislosti. Silná štátna jednota je nezbytná pre zaistenie existencie štátu. Základom tohto silného Československa je podľa rečníka národná jednota československá. Rozhodne sa tiež Macháček vyslovil proti autonomizmu, proti hocakému dualizmu a zdôraznil, že československá národná jednota znamená posilnenie Slovákov, jak ukázal vývoj pomerov v politike. " Pavla Macháčka už nepripúšťajú pred mikrofón, lebo aj v Londýne vedia, že tam, kde ho poznajú, tam im veľa slávy nezíska. V Londýne ho však nepoznajú a preto tým častejšie vystupuje tam a býva hlavným rečníkom v takzvanej štátnej rade. Tam ako bývalý kňaz-katolík rieši problémy cirkevné, sľubuje, že keď sa víťazne vráti -domov, ihneď vyhádže slovenských biskupov, ktorí sú vraj všetci maďaróni, veľa hovorí do budúceho problému československého a on je vari najhlasitejším stúpencom a rečníkom československej národnej jednoty. Hlása absolútnu jednotu, aby som použil obvyklú rečnícku frázu, jednotu tela a ducha.

Kto je Pavol Macháček? Máme právo predsa položiť otázku, kto je hlavným spolupracovníkom Dr. Eduarda Beneša v slovenskej otázke v Londýne. Máme predsa právo podívať sa do minulosti človeka, ktorý chce byť osloboditeľom národa, Nuž a pestrejšiu minulosť nad minulosť Pavla Macháčka mávajú len ľudia, ktorí si už patričný počet rokov odsedeli.

V bývalom Československu policajný aparát veľmi pozorne sledoval činnosť politicky činných ľudí. Nielen opozičných, ale aj vládnych. Aj o vládnych činiteľoch policajné úrady sbieraly dáta a materiál, lebo vraj nikdy sa nevie, čo sa s kým stane a čo kedy bude dobré. Práve nedávno vyšla v Amerike malá brošúrka, sostavená z takéhoto materiálu 'o' Dr. Milanovi Hodžovi. Ale o máloktorom politikovi, nakoľko som mohol zistiť v archíve, nemal úrad Dr. Lišku na Krajinskom úrade a politické oddelenie bratislavskej polície, vedené známym Dr. Šimekom, toľko špinavého materiálu, ako o Pavlovi Macháčkovi.

Spisový materiál sa začína rokom 1920. Dňa 5. augusta 1920 Pavol Macháček sa prechádzal v Kútoch po stanici. Na stanici čakal transport 3. delostreleckého pluku československých légií. Macháček sa rozprával e jedným z legionárov a medzi rečou hovorí jeho vlastnoručná zápisnica "priskočil tam jeden legionár od 3-ho pluku hovoriac; neverte mu, to je čierny! Nato priskočil ku mne a začal ma poličkovať. Nato priskočil jeden v Kútoch sa zdržujúci legionár, ktorý bol u veliteľstva vyslyšaný, ktorého vôbec ja nepoznám a začal mne do vlastizradcov a do Hlinkovcov nadávať a mňa biť. Slovenskí legionári mňa bránili, radiac mi, aby som utiekol. Pri úteku mňa obkľúčili, a bili ma, keby nebolí bývali legionárski dôstojníci zakročili, snáď by som tú bol životom zaplatil, poneváč sami chceli vyniesť rozsudok nadomnou". Podpísaný: Macháček, administrátor.

Takto sa stal Macháček národným martýrom. Bratia Česi, najväčší podporovatelia katolicizmu, ako to teraz tvrdí, zbili ho preto, lebo v ňom videli kňaza.

Legionári však tvrdili inú vec. Martin Jeřábek, delostrelec, ktorý Macháčkovi začal nadávať, v dôvernom hlásení č. 3815 vypovedal takto: "Poznám ho, chodieval z dediny na dedinu a hovorieval k hospodárom, aby neodvádzali obilie, aby si všetko schovali, lebo im vraj všetko vyvezú a nebudú mať čo jesť.,, Podívajte sa moji priatelia, moji ludé, jak je to teraz všetko zanedbané a aké to bolo za uhorskej vlády a aké je to včil!" Akú vidno aj vtedy Macháček nadával na vládu jestvujúcu, chválil režim minulý, práve tými istými slovami, ako to robí dnes. Bol legionármi bitý, pýtali sa tohto svedka, "Nevidel jsem nic podobného" odpovedal svedok. Ale legionári nemlčali a ozvali sa: "My dolupodpísaní delostrelci 3-ho ľahkého delostreleckého pluku sibírskych légií osvedčujeme sa menom všetkých Slovákov pluku, že administrátor holičskej fary reverend Macháček bol na žalobu brata legionára Jeřábka i žaloby miestnych občanov - obyvateľov Slovákov dňa 4. t, m. na stanici Kúty len nami Slovákmi delostreleckého pluku podľa svojich zásluh potrestaný. Od ťažšieho no zaslúženého trestu vyslobodil sa len vďaka dvom legionárom Čechom, ktorí ho odviedli do vagónu a tak exekúciu zastavili. " Za týmto nasleduje 40 vlastnoručných podpisov. A v inom podobnom spise zase Slováci legionári vyhlasujú: ,, My niže podpísaní Slováci vyhlasujeme, že my sme bolí toho pôvodcami, že zradca bol strestaný, " A za tým nasleduje 36 podpisov. Ako vidno, prípad bol komplikovaný. Macháček tvrdil, že ho zbili bratia Česi a nebratia Slováci ho bránili. Slováci zase tvrdili, že si ho bratsky vymlátili oni, ale Česi im ho akosi nebratsky z rúk vydrapili. Ale brat sem, brat tam, skutočnosťou zostáva, že ho zbili.

Pavol Macháček speňažil si tieto rany. O krátky čas stal sa generálnym tajomníkom ľudovej strany a vari ani nebolo v strane človeka, ktorý by bol tak štval na Čechov ako Pavol Macháček. V jeho článkoch v Slováku týždenníku i denníku nehovorilo sa o terajších bratoch Čechoch inak, ako o komediantoch, o Dr. Benešovi nijak inak, ako o večne hauzirujúcom pimprlátkovi. Nebolo v strane človeka, ktorý by bol nakydal toľko špiny na Dr. Šrámka, koľko nakydal Macháček. T. G. Masaryk mu bol len pomocníkom Židkov. Silnými slovami nikdy nešetril. Keď strana v roku 1925 dosiahla veľký počet hlasov, Macháček vydal heslo Spojiť sa s Nemcami! V Slováku napísal článok,, Dajme Čechom ultimátum!" Jeho odpor proti všetkému českému bol taký, že ako generálny tajomník strany odmietol vziať členovský príspevok od Dr. Alojza Kolíska, Práve v Kolískovej veci zachovala sa nám veľmi zaujímavá Macháčkova korešpondencia. Dňa 6. marca 1924 Macháček hlási slávnemu klubu poslancov a senátorov, že "nepriateľ chce zasiať semeno nedorozumenia najmä do redakcie Slováka. Exponentom týchto je Dr. Kolísek. Dozvedel som sa, že redaktori Sidor a Koza chodievali k nemu a pri týchto príležitostiach sa hovorievalo aj o vnútorných záležitostiach. Moja skromnosť sa nechce miešať do vnútorných záležitostí redakcie, ale musím úctivé oznámiť, že tá okolnosť, že miestnosti redakcie a miestnosti národného sekretariátu sú takmer spoločné a moje účinkovanie stojí takmer pod kontrolou členov redakcie, je to pre mňa nepríjemné, to stále povedomie, že nepriateľ "slovom nie brat Čech" - o každom dôvernom rozhovore, návšteve, rozhodnutí klubu, správneho výboru a predsedníctva, o našich plánoch a prípravách môže byť čo najpresnejšie informovaný. " Macháček žiadal klub, aby vážnym a energickým upozornením znemožnil nemiestne a neprístupné styky s takými živlami, ktoré na žiaden pád nemajú so stranou priaznivé úmysle, ale zneužívajú naivitu a ľahkovernosť neskúsených členov redakcie. "Konečne úctivé oznamujem, že redaktor Sidor je tajomníkom spolku umelcov, ktorého predsedom je Dr. Kolísek. Preto má a musí mať s nim stále styky, " Dňa 4. marca Macháček píše Klubu: "Z kruhu našich prívržencov od dávneho času stále dostávam poznámky a upozornenia na to, aby sme Dr. Kolískovi nedôverovali, keďže sám slovenský ľud je proti nemu naladený. Jeho vystupovanie ako člena a údajne činiteľa strany považuje za nemiestne. " Macháček žaloval na Kolíska, že jeho chovanie uráža slovenský ľud, ktorý nie je zvyklý, aby sa kňaz tak choval, ako sa choval Kolísek.

Ale na druhej strane je veľmi bohatá korešpondencia Pavla Macháčka o tejto vecí s mnohými Čechmi. Macháček za každú cenu chcel mať v ruke materiál proti Kolískovi. Čím by bol nepeknejší, tým by mu bol býval vzácnejší. Dr. Rudolf Horský Macháčkovi na jeho žiadosť odpísal: "Vím o něm, že jest radným knězem z presvedčení a že jest vroucným ctitelem Rodičky Boží. " Toto však Macháček o Kolískovi nepotreboval. Macháček chcel mať aspoň taký materiál, aký sa zachoval o ňom. Kolísek však bol statočný človek a nie Pavol Macháček.

Ale tento politik pochybných mravných kvalít dostal sa hore len svojou úlisnosťou a hľadkým chovaním. A takíto politikovia sa udržia, ale nikdy nie dlho. Hlinka, keď zbadal, čo Macháček robí, ako štve jedného proti druhému, rozhodol sa, že urobí jeho politickej kariére koniec. A keď jedného dňa istá dáma mu napísala list, v ktorom sa mu sťažovala, že musela pred Macháčkom utiecť z generálneho sekretariátu, Hlinka Macháčka zbavil vedenia a prinútil ho neskôr, aby sa vzdal aj mandátu.

A tu nastáva nová epocha v jeho politickej kariére, Tento odporca Čechov ešte aj na spoločenskom poli, ihneď vstúpil do lidovej strany a nerobil si z toho nič, že v jednu nedeľu hovoril v dedine proti lidákom, na druhú nedeľu za lidákov. Macháček sa potom stal farárom v Šale nad Váhom a na bratislavskej polícii a na Krajinskom úrade sa vlastne až teraz začal shromažďovať o ňom materiál. Je to materiál veľmi bohatý, pestrý a zaujímavý. Okresní náčelníci v Šale nad Váhom si podávali žiadosti o preloženie, ktoré končievalo týmto: nechceme v jednom mieste žiť a účinkovať s Pavlom Macháčkom. Dňa 8. januára 1933 okresný úrad hlási prezídiu Krajinského úradu v obsiahlom 18 stranovom spise, že Macháček následkom nemravného života, podvodov, je v meste všeobecne nenávidený. Tento človek má plné ústa národovectva, ale jeho skutky svedčia o opaku. Dostal sa doteraz do konfliktu s verejnou mravnosťou, dobrými mravmi, trestným zákonom, je to človek pokrytecký a hatí tu každú dobrú akciu úradov a spolkov.