Keď znova pripomíname, že sme za to vďakou zaviazaní v prvom rade poriadkovým jednotkám nášho veľkého spojenca, ako i všetkým verným slovenským útvarom i jednotlivcom, ktorí nesklamali, vyslovujeme hlboké presvedčenie, že po tomto zbavení sa ozbrojených bánd, slovenský národ na čele s vládou bude schopný zbaviť sa všetkých nepriateľov štátu, ktorí tento štát ohrozovali a ohrozujú politicky, ideologicky a mravne.

Preto keď nám smutné, krvavé udalosti odhalily tú kliku a tie malé vrstvy obyvateľstva, v ktorých Benešov imperializmus nachádzal medzi nami spojencov, ani na okamih nebudeme váhať, aby sme sa ich so všetkou prísnosťou zbavili, alebo ich v zhubnej ich činností znemožnili. Preto vláda pristúpi k dôkladnému vyriešeniu otázky židovskej (potlesky) a vyriešená bude tiež otázka Čechov na Slovensku. (Potlesky.) Je naším najvyšším politickým príkazom, ale i príkazom mravným, aby sme sa v oprávnenej sebaobrane obrátili proti tým, ktorí ohrozujú naše slobodné jestvovanie.

Keď teda na zodpovednosť budeme ťahať tých Slovákov, ktorí zradili, nebudeme váhať ani len chvíľu aby sme české a židovské živly, ktoré sa previnilý pri vyvolaní krvavého diela proti slovenskému národu a slovenskému štátu navždy eliminovali z nášho národného prostredia.

Vláda si je vedomá, čím je povinná úlohe zdravého udržania štátu a čím je zaviazaná v týchto rozhodujúcich časoch svojmu národu. Preto keď je odhodlaná túto povinnosť so všetkých svojich síl čo najúspešnejšie vykonať, žiadam slovenský Snem a súčasne celú našu verejnosť o všemožnú pomoc, aby vláda svoj program mohla úspešne splniť na česť a slávu národa a víťazstvo našej slobody a samostatnosti. Na stráž! (Potlesky.)

Podpredseda Dr. Mederly (cengá):

Prikročíme k rozprave.

K slovu sa prihlásil pán poslanec Július Stano.

Dávam mu slovo.

Poslanec Stano:

Slávny Snem!

My Slováci sme príslušníci národa, ktorého údelom bolo od nepamäti, že za ťažkých okolností udržoval svoju existenciu. Hoci národ starobylý, ktorý na tomto území žije dokázateľne od VI. storočia, už v X, storočí stratili sme svoju štátnu samostatnosť a naši predkovia postupne strácali aj vedomie národné. V cudzích službách odcudzovala sa pôvodu svojmu tak učená vrstva, tak i šľachta a na seba odkázaný ľud pomaly už ani nepociťoval za krivdu, že nie jeho príslušníci nad ním vládli, v cudzej reči a v stále väčšom uponižovaní Slovákov. Musela to byť zázračná vnútorná sila rodová a zázračná i pomoc božia, že v tomto ľude v XVIII. storočí bolo ešte duchom vlasteneckým zanietených ľudí, ktorí prišli s heslom, že treba postaviť materinskú reč i medzi Slovákmi a v nej ich vzdelávať a dvíhať k povedomiu slovensko-národnému a tým k ľudsky dôstojnému ich postaveniu v radoch iných národov, Bernolák shŕňa predpisy reči slovenskej a tým ju uvádza ako reč literárnu. Ale koľko prekážok u samotných vzdelancov slovenských, ktorí si boli zvykli na cudzie reči! Trvá celých päťdesiat rokov, kým sa vedúce a učené hlasy vtedajšej slovenskej generácie sjednotia na tej samozrejmej axiome, že reč je základom každého národa, jeho života, práv, vzdelania i rozvoja. Povýšením slovenčiny na literárnu reč dostali sa spisovatelia i národovci bližšie k ľudu a tento pomaly nadobúdal vedomia slovenského a tým pričinil sa o celkové zosilnenie pohybu slovenského, lebo veď slovenčina a slovenská literatúra i slovenský národnopolitický pohyb mohol rátať len s podporou zdola, keďže shora boly tu len prekážky. Slovenčina nemala vysokých mecénov, ako iné reči - v kráľovských dvoroch, vysokých úradoch, v učených spoločnostiach, v aristokracii a byrokracii. Ťažko si razila cestu do sŕdc Slovákov, do verejného života, do literatúry, do vedy horlivosťou a neúnavným idealizmom učiteľov, kňazov, málo početnej slovenskej inteligencie a zriedkavého šľachtica, z ktorých povstali naši prví spisovatelia, básnici, národní buditelia, ale aj mecéni, ohraničených, pravda, možností. Za takýchto pomerov zaslúži si uznanie fakt, že i literatúra slovenská vykazovala čulú činnosť, že i ľud vo svojej materčine vzdelanostne postupoval a že Slováci dostali sa i ku konkrétnemu formulovaniu svojich politických snáh, ako o tom svedčia hlavne mikulášske memorandum z roku 1848 a martinské memorandum z roku 1861, kde sa reklamujú práve pre uplatnenie slovenčiny a vyzdvihuje Slovákmi obydlené územie. Po rokoch rozmachu slovenskej národnej myšlienky, pravda, prídu potom časy postupného úpadku, čo sa prejavuje po rakúsko-uhorskom vyrovnaní hlavne zavretím Matice slovenskej, slovenských gymnázií a v sústavnom brzdení a znemožňovaní akéhokoľvek pohybu slovenského či už kultúrneho alebo politického. Nie div, že v prvej svetovej vojne popud pre ľudskejšie utváranie postavenia Slovákov vychádza od Slovákov v cudzine - hlavne v Amerike žijúcich ktorí v dohodách, ako boly v Moskve, Clevelande a Pittsburghu spísané v rámci útvaru česko-slovenského sa usilovali zaistiť pre budúcnosť radostnejší vývoj pre svojich rodákov v starej vlasti. Tieto dohody upúšťaly od federatívneho usporiadania pomerov dvoch národných celkov a uspokojily sa s určitým subordinovaným autonomistickým zriadením, zaiste pre menší počet Slovákov, v porovnaní s Čechmi a hádam i pre menšiu predpokladanú schopnosť a menší počet národne vzdelanej a otužilej inteligencie na strane slovenskej. No do Česko-Slovenskej republiky dostali sa Slováci síce s týmito dohodami, i na základe Martinskej deklarácie ale súčasne s veľmi zámernými nástrahami: uprieť Slovákom ich svojský, od českého predsa len v mnohom odlišný, národný charakter, ako základ pre dožadovanie sa zásady, že Slováci svoj osud samí a podľa svojských potrieb si chcú spravovať v novom, s Čechmi spoločnom štátnom útvare. A Slováci čoskoro ukázali sa byť nejednotní v samozrejmom a jednoznačnom chápaní národnej jednoty slovenskej, z čoho nasledovalo dvadsaťročné zápolenie a dvadsaťročné hatenie, poškodzovanie vývoja tak celého národa tak i slovenských jednotlivcov, 6. október 1938 je víťazstvom slovenskej národnej myšlienky - čiže priznaním sa všetkých Slovákov k pravde, že sme národom samobytným. v rodine iných národov i slavianskych samostatným a tedy rovnoprávnym. Na tomto základe priznaly sa nám určité konkrétne práva v rámci autonomie Slovenska. Pravda, vývoj národný za posledných 20 rokov v Česko-slovenskú bol tak mohutný a mohutnel nielen v danosti väčších možností, ale práve na prekážkach, ktoré sa nám umele stavaly do cesty že stačil upraviť cestu k úplnej samostatnosti slovenskej, keď to vnútorné pomery v Československu a vývoj zahranično-politických udalostí nielen že umožnily, ale priamo nevyhnutným učinily. 14. marca 1939 Snem Slovenskej krajiny - sbor zákonite zvolených zástupcov slovenského obyvateľstva - vyhlásil jednohlasne nezávislý, samostatný slovenský štát a tým dovŕšil historický vývoj jedného dosiaľ málo verejnosti známeho, mnoho osudových trpkostí prekonavšieho, ale húževnatého a usilovného národa.

Slovenský štát znamená pre nás Slovákov nielen splnenie túžob celých generácií slovenských a ich duchovných reprezentantov, ale aj zaujatie postavenia, dôstojného každého samobytného národa, ktorý má právo na vlastný, samostatný štát, v ktorom si svoje osudy sám môže spravovať. Slovenský štát je logickým ukončením politického vývoja slovenského, jeho korunou. Slovenský štát je odmenou Slovákom za mnohostoročné ich utrpenie, za ich vytrvanlivé snaženie dostať sa do radu slobodných národov ako partner i keď skromnejší, ale v zásade rovnocenný.

Slovenský štát povolaným sa stal dokázať dospelosť a životaschopnosť slovenského kmeňa a to i smerom do vlastných radov i smerom k cudzozemskej verejností, Slovák ubíjaný bol cez dlhú dobu podceňovaním jeho schopností, hoci veľmi mnohí Slováci zvečnili si meno v iných národoch svojou nadanosťou, prácou i úspechmi. Slovenský človek v svojich zameraniach národných i politických postrádal istoty a ráznosti, lebo slabá bola jeho tradícia národná a nemal tradície štátnej. Naučil sa slúžiť iným a zabíjalo ho tvrdenie, že v svojom, národnom živote nie je sebestačným, že sa naň a na jeho užšiu vlasť Slovensko, podľa udania iných, len dopláca. S týmito ťažkosťami psychologickými bolo treba samozrejme rátať pri práci, ktorou začala sa budovať slovenská štátnosť po 14. marci 1939.

No slovenský elán všetko premohol. Veľká revolúcia vyhlásenia samostatného štátu slovenského minula sa bez krviprelievania. Národ slovenský - verný svojmu kresťanskému charakteru so spevom na ústach prešiel z Česko-Slovenskej republiky do slovenského štátu: nepomstil sa na svojich odporcoch, ale v duchu národného sjednotenia odpustiac každému, každého zval do štáto-budovateľskej práce. Poukazuje na vysokú politickú i mravnú vyspelosť zodpovedných činiteľov slovenských i ľudu slovenského, že nebolo tu ani 14. marca ani potom chvíle chaotickej. Národ po dosiahnutí víťazstva poriadkom prešiel do každodennej práce. Disciplína ani na okamih nebola nikde porušená.

A - slávny Snem - i cudzozemská verejnosť i naši priatelia a protivníci boli zaiste veľmi zvedaví, ako obstojíme v samostatnom štáte, veci sa o Slovensku toľko pohovorilo, že je nie sebestačné a na samostatný život uspôsobila a o Slovákoch toľko bolo rečí, že nemajú ani štátnikov, ani finačníkov a národohospodárov, vôbec ľudí, potrebných pre vedúce miesta, ale ani smyslu pre štát budujúce a štát udržujúce povinnosti.

Výsledky polšiestaročného jestvovania slovenského štátu zo základov vyvracajú tieto falošné a zlomyselné tvrdenia.

Slováci bez ťažkostí zaplnili odchodom zamestnancov českej národnosti uvoľnené miesta v štátnej správe a v štátnych podnikoch, hoci týchto bolo do 20 tisíc a okrem toho urýchlene vybudoval štát nové ústredné úrady, akých sme pred vyhlásením samostatnosti na Slovensku nemali a pre tieto našli sa potrební schopní - slovenskí ľudia. Administratíva a vedenie štátnych podnikov bezchybne fungovaly od samého začiatku a slovenský domáci živel našiel spôsob čoraz intenzívnejšieho, uplatnenia aj v hospodárskom odvetví, v bankách, továrňach, obchode a podnikateľstve.

Spoločnou húževnatou a vytrvanlivou prácou všetkých Slovákov a všetkých obyvateľov Slovenska pri pokojných, usporiadaných pomeroch darilo sa novému štátu i pri mimoriadnych vojnových pomeroch až napodiv.

Naše štátne financie - ako prvá podmienka jestvovania a udržania štátu boly usporiadané a vyvážené. Vďaka rozvážnemu vedeniu našich finančných odborníkov a krajnej sporivosti za vedenie zodpovedných politických činiteľov, ako i disciplíne daňovníkov vedeli sme svoje štátne potreby zaokryť riadnymi štátnymi príjmami, stačili sme vo veľkej miere i na zaokrytie mimoriadnych i mimoriadne veľkých výdavkov a ostalo i na rozsiahle investičné výdavky, ktoré len v menšej miere musely byť uhradené pôžičkami, hoci sa pôvodne ukazovalo, že na všetky investičné práce budeme si musieť peniaze vypožičať. Štátne výdaje sa samozrejme s roka na rok zvyšovaly, ale rástly i štátne príjmy, ako o tom svedčí výkaz skutočných pokladničných príjmov vlastnej štátnej správy, ktoré činily:

Žiada si tu zdôraznenia, že hoci naše štátne rozpočty počítaly vždy s určitým deficitom, tento sa ani v jednom roku nedostavil, keďže príjmy vlastnej štátnej správy boly vždy väčšie ako výdavky. Z týchto príjmov kryly sa aj investície vlastnej štátnej správy, čo za päť rokov činí 2.644 mil. Ks.

Štátny dlh síce vzrástol, ale tento vzrast je vyvážený zahraničnými našimi pohľadávkami a rozsiahlymi užitočnými investíciami.

S konštatovaním usporiadaných štátnych financií úzko súvisí zistenie, že náš hospodársky život v samostatnom štáte za celých päť rokov vyznačuje sa plynulosťou, ba stálym vzostupom. Vďaka doterajšej právnej istote, poriadku, porozumeniu štátnej správy a na druhej strane snaživosti a súladnej spolupráci vedúcich i pracujúcich nielen že sme v hospodárskom sektore vedeli pre obyvateľov Slovenska zaistiť, čo pre výživu nevyhnutne potrebujú, ale sme vývozom tovarov, plodín a surovín boli partnerom mnohých štátov, vediac si z cudziny zadovážiť to, čoho sme na Slovensku nemali. A čo je dôležité, Slovensko malo vždy dostatok platobných prostriedkov na krytie svojich potrieb a záväzkov v cudzine, vyplývajúcich z dovozu.

Náš zahraničný obchod mal rok čo rok stúpajúcu tendenciu a celkový obrat (dovoz a vývoz) dáva nám tieto číslice:

a v roku 1943 tento obrat dosahuje takmer číslicu desať miliárd korún slovenských.

Tu uvedené sumy vo svojom vzostupe zachycujú pravda i stúpanie ceny tovarov a surovín, ale sú výsledkom hlavne zvýšenej kapacity výrobnej, veď priemysel náš za uplynulých päť rokov sa značne rozšíril. Ministerstvo hospodárstva za tento čas povolilo zriadiť 250 úplne nových podnikov a rozšíriť 80 už jestvujúcich. Priemysel za prvých 5 rokov vykonal na rozšírenie a zdokonalenie výroby investícií okrúhle za 2 miliardy Ks a samotný štát prevzal záruku na zvýšenie priemyselnej a remeselnej výroby od roku 1941, teda za tri roky, vo výške 250 mil. Ks. Na premyslenú a úspešnú hospodársku politiku slovenského štátu poukazuje i tá okolnosť, že nezamestnaných prakticky už dávno nemáme; dobrá zamestnanosť v priemysle, zintenzívnenie v poľnohospodárstve a veľké investičné práce štátne dávaly každému, kto chcel pracovať, možnosť umiestniť sa a tak počet neumiestených uchádzačov v práci s roka na rok klesal.

Roku 1939 bolo 30.425 nezamestnaných a tento počet 1943 klesol v 4.315 uchádzačov o prácu a naproti tomu počet poistených robotníkov stúpol potešiteľne každoročne a činil:

r. 1939 216.511, r. 1943 tento počet dosiahol čísla 317.879 poistencov.

V poľnohospodárstve sledoval slovenský štát hlavne dve zásady: zvýšiť produkciu a zaistiť rentabilitu poľnohospodárskeho podnikania. Stratou južných krajov slovenských bolo treba zaistiť aspoň z väčšej časti zásobovanie obyvateľstva a roľníka povzbudiť ku práci, takou cenou produktov, ktorá je rentabilná. Zodpovední činitelia vychádzali tu v ústrety nášmu roľníkovi i keď vojnové pomery a potreba držať cenovú hladinu žiadaly ako od každého, i od roľníka, isté obete. Zato Ministerstvo hospodárstva prišlo s veľmi bohatým investičným programom pre celkové povznesenie hospodárstva slovenského - čo sa prejavilo v rozličných zlepšovacích a zošľachťovacích akciách, umožnením nákupov a i pridelením strojov v poľnohospodárstve, rozsiahlymi melioračnými, regulačnými a zdravotne-stavebnými akciami, na ktoré vydalo sa za päť prvých rokov 486 mil. Ks len v samotnom Ministerstve hospodárstva.

Úspechom našej hospodárskej a obchodne-politickej činnosti bolo, že sa zodpovední činitelia vedeli postarať o odstránenie nezamestnanosti, poťažne o zamestnanosť všetkých na prácu súcich obyvateľov, že v potrebnom množstve vedeli zaistiť všetko, čo k nehatenému zásobovaniu a k nezbytnostiam každodenného života sme potrebovali, a to za ceny primerané a dlho bez akéhokoľvek obmedzenia. Tu zvláštne uznanie patrí tým slovenským odborníkom hospodárskym, finančným i diplomatickým, ktorí sa pričinili o vy budovanie a upevnenie našich obchodnepolitických stykov s cudzinou, vedeli umiestiť naše produkty a vedeli nám nimi zaistiť dovoz takých tovarov, aké u nás sme nemali.

Tieto priaznivé okolnosti umožnily i to že hospodársko-sociálna úroveň celého obyvateľstva potešiteľne sa dvíhala, náš národný dôchodok rástol neustále a dôkazom celkového hospodárskeho rozvoja je i vzrast vkladov u peňažných ústavov, ktoré na vkladných knižkách a bežných účtoch vykazujú tento vývoj:

Zvlášť radostnou kapitolou nášho samostatného života sú rozsiahle investičné stavby, ktoré štát a štátne podniky uskutočnily za prvých päť rokov. Týmito sme jednak umožnili zamestnať desaťtisícky robotníkov a jednak sme tvoju vlasť slovenskú po technickej stránke povzniesli. Táto úspešná budovateľská práca dokazuje práve, čo všetko možno dosiahnuť, keď si svoje osudy sami spravujeme a keď to, čo potrebujeme, robíme si sami a z vlastných prostriedkov.

Investície vlastnej štátnej správy a štátnych podnikov podľa jednotlivých rokov boly okrúhle tieto:

Z tejto sumy pripadá: na investície železničné 1737 mil. Ks, na poštové a rozhlasové investície 272 mil. Ks. Na verejné práce 1597 mil. Ks. z čoho civilné letectvo v r. 1939 a 1940 dotované bolo 8 mil. Ks; na vodné stavby vydalo sa 534 mil. Ks, na stavbu ciest a mostov 798 mil. Ks, na stavbu budov pre štátnu správu a na kúpu pozemkov pre tieto stavby 257 mil. Ks. Na celkových investíciách participujú ešte štátne banské a hutnícke závody 39 mil. Ks, Ministerstvo hospodárstva 486 mil. Ks, Štátne lesy a majetky 130 mil. Ks, Štátne kúpele 15 mil. Ks, Poštová sporiteľňa 13 mil. Ks. Tabaková réžia. 7 mil. Ks. Zbytok pripadá na investičné práca Ministerstva národnej obrany a ostatných štátnych podnikov.

Týmito pozoruhodnými číslicami je charakterizovaná tá rozsiahla práca, ktorú slovenský štát konal v prvých piatich rokoch svojej existencie. Dane a poplatky nášho obyvateľstva nestrácaly sa tedy ľahkomyseľne, ale obrátené boly zase k zaisteniu pracovných možností a k zveľadeniu nášho štátu. Za tieto peniaze zdokonaľovali sine naše dopravníctvo: železnice, cesty, telekomunikačné zariadenia. Vybudovali sme za päť rokov 95 km nových železníc, 113 km druhých koľají, 71 km tratí sme rekonštruovali. Postavili sme 280 km nových bradských, 138 km sme rekonštruovali a 962 km sme bezprašné upravili. Položili sme 382 km hlavného kábelového vedenia, 118 km okrasného kabela a 11. 010 km vzdušného telefónneho vedenia. Naše železnice a poštu i s rozhlasom, sme po každej stránke zmodernizovali a ich prevádzku udržovali vždy na vysokom stupni. Pristúpili sme k elektrizácií našich železníc, čím zaistili sme predpoklady úplne moderného vývoja dopravného na Slovensku. Automatizujeme našu prevádzku telefónnu a previedli sme celú sériu ďalekopisných strojov. Štát náš za prvých päť rokov veliké sumy venoval na vodné stavby: na budovanie hydrocentrál, reguláciu riek a potokov, na melioráciu a komasáciu pozemkov. Zvlášť budovanie vodných síl, akých máme teraz v stavbe celkom 6, s celkovým max, výkonom 95. 000 kW, zaistime nám výdatné zdroje elektrickej energie pre elektrizáciu obcí, poľnohospodárskych dvorov, domácností a predovšetkým pre priemysel a v budúcnosti i pre železnice. Ďalšie budovanie vodných diel sa pripravuje jednak štátom, jednak zainteresovanými korporáciami.

Postavili sme celý rad budov pre štátne úrady, školy a vedecké ustanovizne, pre nemocnice, obytné domy pre štátne zamestnanectvo a rodinné domky pre naše hospodársky najslabšie vrstvy. Modernizovali sme naše mestá a dediny vhodnými štátnymi budovami, novými cestami, zavádzaním elektrického osvetlenia, zapojením do poštového a telefónneho styku, budovaním vodovodu a kanalizácie, v čom si nehynúce zásluhy získaly popri štáte i naša samospráva a zimnou akciou aj HSĽS, Treba zdôrazniť, že sme za 5 rokov zelektrizovali 460 obcí, poštové doručovanie sme zaviedli za prvých päť rokov do ďalších 482 obcí a 390 osád a na telefónnu sieť sme zapojili nových 271 obcí.

Popri štátnej správe, slávny Snem, predmetom starostlivosti slovenského štátu boly i štátne podniky, ktorých je dnes 16 a z ktorých najdôležitejšie sú železnice, Pošta, Poštová sporiteľňa, Štátne banské a hutnícke závody, Tabaková réžia, Štátne lesy a majetky. Po 14. marci bolo treba do slovenských rúk prevziať a slovenskému vedeniu podriadiť všetky tieto podniky, viesť ich, udržoval! a ďalej primerane budovať. Všetko toto sa stalo v najväčšom poriadku. Ich prevádzka v ničom neutrpela, lebo i keď sa mnohým Slovákom bolo treba vžiť do nových úloh, schopnosť, usilovnosť a elán rýchlo nahradily prípadnú neskúsenosť. Sama verejnosť často musela pochváliť dochvilnosť a čistotu našich železníc, ochotnú službu našej pošty, vynaliezavosť tabakovej réžie, starostlivosť vedenia Štátnych lesov a majetkov o naše slovenské hory - aby som aspoň tie väčšie a dôležitejšie podniky spomenul. Všetky naše podniky takmer ďakujú slovenskému štátu za svoj rozvoj, za svoje zdokonalenie nákladnými investíciami. Slovenské vedenie u mnohých podnikov - menovite u železníc a štátnych banských a hutníckych závodov odstránilo obvyklé deficitné hospodárenie a týmto, ako aj odvodom svojich každoročných prebytkov finančných tieto podniky uľahčily starosť štátnej pokladnici a umožnily čulejšiu investičnú činnosť.

Štátne podniky za prvých 5 rokov do štátnej pokladnice odviedly celkove okrúhle 1. 975 mil. Ks, a to:

V sektore kultúrnom a národnom znamená slovenský štát začiatok dosiaľ netušeného rozvoja. Veď len uvážme, že od čias posledných kniežat slovenských v 10. storočí je slovenčina - naša materinská reč - prvý raz zase povýšená na prestol s právom suverenity; je už nielen rečou jednoduchého ľudu, ale i vyučovacou rečou na našich školách, od škôl ľudových po školy vysoké a univerzitu a úradnou rečou štátu. Sprostredkovateľkou literatúry, vedy a kultúry. Slovenský človek nie je viac uponižovaný pre svoj pôvod, nie mu je to viac prekážkou pri uplatnení a nie je viac vystavený pokusom odnárodňovacím. Slovák nie je viac druhotriednym, podradným občanom, ale má svoj štát, svoje osudy sám si riadi, svoje veci sám spravuje. Učí sa, vzdeláva, úraduje a konverzuje vo svojej materinskej reči a nemusí sa viac prispôsobovať iným, cudzím. Výchovu slovenských detí má dnes na starosti do 11 tisíc slovenských učiteľov na ľudových a meštianskych školách - slovenský štát umožnil poslovenčiť a doplniť rad stredných a odborných škôl. Za maďarskej vlády nemali sme ani jednej strednej alebo odbornej školy a vyučovacou rečou slovenskou, za česko-slovenskej éry boly stredné školy - až na nepatrné výnimky niektorých cirkevných ústavov - len česko-slovenské a dnes máme na Slovensku 46 slovenských gymnázií, 19 slov. učiteľských akadémií a učiteľských ústavov, 15 škôl priemyselných a odborných, 31 obchodných akadémií a obchodných škôl, 23 škôl odborných pre ženské povolania a 79 škôl učňovských s 206 oddeleniami. Na gymnáziách mali sme v poslednom školskom roku 19. 985 žiakov, na učiteľských akadémiách a učiteľských ústavoch 1. 868 žiakov, na obchodných akadémiách a školách 5. 445 žiakov. Naša univerzita a ostatné vysoké školy v Bratislave maly v poslednom školskom roku do 4. 500 slovenských poslucháčov.

Aké to všetko radostné a významné údaje, zvlášť keď uvážime, že do r. 1918 všetci Slováci sme sa učili v cudzej reči, v cudzom duchu a že do prvého prevratu, aký katastrofálne nízky bol počet slovensky cítiacich učených Slovákov, Ale čo znamenal slovenský štát i pre složenie profesorských sborov našich škôl, dovoľte mi uviesť dve porovnania. Na našich stredných školách a učiteľských ústavoch bolo 1. októbra 1938 celkove 932 profesorských síl; z toho bolo len 345 Slovákov a 523 Čechov. Už 31, decembra 1941 bolo zo 780 profesorov 713 Slovákov a len 38 Čechov, Na univerzite bratislavskej bolo v roku 1938 profesorov Slovákov 14 a Čechov 55 popri 20 docentoch Slovákoch a 20 docentoch Čechoch; v školskom roku 1942-43 bolo profesorov Slovákov na Slovenskej univerzite 42 a Čechov 14 popri 22 docentoch Slovákoch a 4 docentoch českej národnosti.

Popri takomto sústavnom budovaní slovenského školstva poslovenčily sa a dobudovaly sa pomocou štátu aj ostatné kultúrne, vedecké, a umelecké inštitúcie. Jestvujúce ustanovizne a spolky sa netušenou mierou vzmohly a počet ich členov a pracovníkov sa zmnohonásobnil. Osvetová a ľudová výchova sa výdatne stará o šírenie vzdelaností v najširších vrstvách ľudových; časopisy, publikácie, knihy, rozvoj slovenského výtvarného umenia i písomníctva svedčí o veľkej kultúrnej náročnosti nášho obyvateľstva. Jubilejná výstava slovenskej knihy, usporiadaná roku 1943-ho ustaľuje počet za 5 rokov vydaných slovenských kníh na 3. 927. knižných jednotiek. Iste je tento počet v skutočnosti väčší, no i tak svedčí o pozoruhodnom výkone národa, ktorému len 25 rokov je dopriate žiť kultúrne slobodne a nehatene. Na slovenské školstvo, kult a osvetové ciele od roku 1939 do konca 1943 vyplatila sa suma 1.715 mil. Ks. Je to dôkaz, že slovenský štát plným priehrštím poskytuje prostriedky na budovanie a zveľaďovanie nášho kultúrneho života.