Školstvo poštátnila slovenská revolúcia. Za Uhorska bolo na Slovensku štátne a cirkevné školstvo. Štátne bolo nástrojom maďarizácie, značná časť cirkevného školstva, najmä evanjelického, však bola posledným útulkom slovenskej národnej myšlienky. (Predsedníctvo prevzala podpredsedníčka Hodinová-Spurná.) Oddelenie školstva na štátne a cirkevné zostalo až do tisovsko-ľudáckeho režimu. A cirkevná škola - myslím zase na svoju evanjelickú - i tu dokázala svoje poslanie. Kým učiteľstvo na štátnych a katolíckych školách lietalo i pri svojej definitíve ako pilus, ako lopta na pingpongu, bolo prehadzované zo svojich pôsobíšť, z Mikuláša do Hnojného, z Martina na Konskú, z okresného mestečka do zapadlej Lhoty, z našich cirkevných škôl nebol preložený a perzekvovaný ani jeden učiteľ. Naša cirkevná škola stala sa baštou proti nacizmu. Preto sme mali radi svoje školy, preto sme boli hrdí na ne. Na takýto stav sa však nemohol dívať minister Sivák a dal odhlasovať svoj povestný školský zákon č. 308 z roku 1940. Zákon tento vyhlásil, že ľudové školstvo je zpravidla cirkevné a len ako výnimka obecné. Štátna ľudová škola úplne zmizla. Svet ešte nevidel nemorálnejšieho, nespravodlivejšieho a protinárodnejšieho školského zákona. Zákon ten považujeme za nemorálny. Školu scirkevniť a cirkvám odobrať možnosť čo len halierom prispievať na školu, je nemorálnosť pre demokratickú zásadu. Kde nie sú povinnosti, nemôže byť ani právo. Zákon bol nespravodlivý. Vecný náklad musela vznášať politická obec, ktorá však do školstva vôbec slova nemala. Je známa nacistická zásada: plať a mlč. Zákon bol protinárodný, žiactvo, učiteľstvo podelil podľa konfesií a tým naštrbil jednotu národa. Keď sa však zvrtla doba, čo nacisti hodlali, slovenská revolúcia urobila so školami radikálny poriadok. Hneď v prvé dni slovenského povstania ich poštátnila. A hoci ja cirkevné školstvo som mal rád, hoci som bol naň vedome hrdý, neváhal som za poštátnenie hlasovať a neváham ani teraz hlásať, že poštátnenie školstva je veľký krok dopredu. (Potlesk.) Robím to aj preto, že dôverujem záväzným sľubom rozhodujúcich činiteľov, že poštátnenie školstva nie je namierené proti cirkvám, naopak ponecháva a zabezpečuje im mravne náboženskú výchovu ich detí. Alebo že by boly symptomy nedôverovať týmto záväzkom? Žiaľbohu, zjavujú sa i takéto. Povereníctvo školstva, či lepšie povedané, niektorí páni majú tam alebo veľmi slabú pamäť a na daný záväzok nepamätujú, alebo záväzok pri odhlasovaní zákona daný nepovažujú za záväzok povereníctva.

Vydali úpravu, že náboženstvo príde medzi predmetmi na posledné miesto, za ručnými prácami a za telocvikom. Pardon, veď to nie povereníctvo vynašlo, nariadil to protektorátny minister Moravec. On to asi neurobil z nacistických dôvodov, prečo by sme to teda v ľudovo-demokratickej republike podľa neho aj na Slovensku nespravili?

Povereníctvo poponáhľalo sa vyhlásiť náboženstvo za relatívne povinný predmet. Morálny nonsens! Ak nechceš chodiť na hodinu náboženstva, nech sa ti páči, vystúp z cirkvi, ale keď si členom cirkvi a je v tebe len kúsok mravnej povinnosti, musíš plniť, čo cirkev od teba žiada, a z hodín náboženstva sa odhlásiť nemôžeš.

Teraz sa šíri po Slovensku fáma, že v budúcom školskom roku sa náboženstvo vo vyšších triedach stredných škôl vôbec nebude vyučovať. Ej páni - páni, či z Prahy lebo z Bratislavy, ale potom aspoň nevravte, že sme národom Komenského. Komenský totiž v českej didaktike napísal: Všetko mládeže cvičenie v pobožnosti sa má začínať, i po veškerom cvičení, čas najvyšší naň pozor obrácen býti má, lebo čo je najprednejšie, má byť napred. Najprednejšie je, čo najprednejšie napomáha najprednejšiemu nášmu cieľu vecnému, totiž spojenie s Bohom, a to je pobožnosť. (Potlesk.) Alebo či by sme vari chceli dokázať, že národ náš je národom Komenského na papieri, ale nie podľa ducha Komenského?

Sme za poštátnené školstvo, ale sme i za statočné dodržanie mravného záväzku, ktorého sa dostalo cirkvám pri poštátnení školstva. A ak sa dnes na Slovensku k slovu hlási smer, ktorý žiada povoliť cirkevné školstvo, uvedomujeme si, že medzi tých, ktorí vyvolávajú túto otázku, patria i tí, ktorí narušujú záväznosť daného mravného záväzku.

Vôbec dajme si pozor pri zaoberaní sa školskou otázkou. Maďari zo školstva urobili nástroj šovinizmu. Škola mala hlavný cieľ zo Slováka urobiť Maďara. Tiso a Sivák urobili zo školy klerikalizmus, školu vyhlásili za cirkevnú, hádzali ju do područia Hlinkovej ľudovej strany. Teraz nový smer, zo školy sa robí politikum. My slovenskí demokrati prosíme, presvedčujeme všetkých smerodatných činiteľov školstva, nerobte zo škôl politikum! Pán povereník Novomeský v zasadnutí Slovenskej národnej rady verejne vyznal, že áno, škola je politikum. Možno, myslel to dobre, tak ako to voľakedy myslel Platón, ale robí sa to zle. Zle bolo, keď som sa do školstva mohol miešať preto, že som farár. Táto možnosť teraz prestala, a dobre že prestala, ale čo z toho, keď v ľudovej demokracii miesto farára začína učiteľa tlačiť, do jeho povolania sa miešať, politický tajomník? (Potlesk.) Učitelia si začínajú povrávať, že to s tými farármi bolo predsa lepšie a snesiteľnejšie. (Výkriky.) Za Maďarov chudáka učiteľa tlačili za maďarizátora. Sivák, Klačanský, Wesselý hnal slovenských učiteľov do HG, do HM. Nemohli by mať konečne naši učitelia pokoj od politického tlaku? Učiteľstvo sa začína znepokojovať a stavia si otázku: A čo keď povereníkom nebude Novomeský, ale, povedzme, Staromeský? (Výkriky.) Budú sa meniť legitimácie? Zlý je to výmysel, že školstvo je politikum.

Ale otázka poštátneného školstva nám nadhadzuje aj inú otázku: Čo je s náhradou za poštátnený školský majetok? Nariadenie Slovenskej národnej rady o poštátnení osobitným paragrafom vypovedalo, že bývalý majiteľ za poštátnený cirkevne-školský majetok dostane náhradu čo sa určí osobitným nariadením. Návrh o tejto náhrade bol síce Slovenskej národnej rade predložený, ale dosiaľ je nie odhlasovaný. Ako vidieť z návrhu rozpočtu povereníctva, na povinnosť odškodniť majiteľov sa akosi zabúda. V ľudovo-demokratickom štáte nesmie sa uskutočňovať praktika: Sľúb - a potom nedaj!

Hovoril som dosiaľ o jednotnom školstve v nedeliteľnej jednotnej Československej republike. Myslel som na jednotnosť v osnove a vo svrchovanosti. Ministerstvo školstva však hovorí aj o jednotnej škole a rozumie pod týmto jediný typ školy, teda zuniformovanie. A táto jednotnosť je už iná jednotnosť, než o akej som dosiaľ hovoril. Kým štátna školská správa má na mysli v súvise s týmto zákonom rozšírenie školopovinnosti - schvaľujeme. Kým má na mysli bezplatnosť školského vyučovania, proti tej veci nič nenamietame. Bude to vari ojedinelý zákon, vynesený v prospech majetnejších vrstiev národa. Pre chudobných žiakov bola totiž škola až doteraz bezplatná; platili iba zámožnejší žiaci. Od týchto čias ani oni nebudú. Kým štátna školská správa má na mysli rozniesť kultúru i do najzapadlejších kútov našej republiky, kým chce umožniť vyššie štúdium aj vrstvám sociálne najslabším, zasluhuje si našej pozornosti a našej podpory. Je len otázne, či sa tým spôsobom, ako to má na mysli ministerstvo a povereníctvo, tohoto posledného cieľa aj dosiahne! Ministerstvo, ako zprávy o tejto veci prenikly pred verejnosť, chce mať okrem päťročnej ľudovej školy štyrtriednu nižšiu a štyrtriednu vyššiu strednú školu, resp. miesto nej potrebné odborné školy. Nižšiu strednú školu budú tvoriť doterajšie najvyššie ročníky ľudovej školy, meštianky a nižšie triedy gymnázia. Je však na dosah ruky, že táto nová nižšia stredná škola bude trochu viac podávať ako ľudová škola a celkom iste menej ako doterajšia meštianka. Návšteva má byť totiž povinná, a dostane sa teda do nej aj balast, žiactvo menej schopné, menej nadané, menej usilovné.

Povedzme, že osnovy budú chcieť aj viac docieliť. Ale čo z toho, veď do veci má slovo nielen učiteľ, ale i škola i prostredie i život. Úsilie za jednotnú školu nesmie totiž upadnúť do presprílišnej ambície prehnať cez ňu temer každé dieťa až po vyšší stupeň strednej školy. Áno, umožníme to každému dieťaťu, ale len keď je toho schopné. Nesmie byť však naším cieľom nafabrikovať polointeligenciu, ktorá sa bude vedieť preukázať s absolvovaním nižšej strednej školy s výsledkami len-len že dostatočnými. Doterajšie skúsenosti s absolventami meštianskej školy, ktorí nemajú možnosť ďalej študovať, sú temer všade rovnaké, všetko to chce do kancelárie. Kde však naberieme toľko kancelárií?

Sjednocovanie škôl nesmie sa diať za každú cenu, i za tú cenu, že sa škola zriekne svojho prvoradého poslania, že má pripravovať pre život. Slovenské sjednocovacie pokusy dopustily sa tej chyby, že napr. z osnovy meštianok vynechaly ručné práce, teda práve to, prečo si naši ľudia tieto školy obľubili. Ak sjednotenie nebude veľmi dobre, obozretne premyslené, budeme mať vlastne strednú školu len štyrročnú, a to bude podstatné sníženie kultúrnosti tej vrstvy národa, ktorá prejde cez vyššiu strednú školu, a to nebude iné znamenať než sníženie inteligentnosti inteligencie. A takto potom nebudeme svetovejší, naopak upadneme, zaostaneme pred kultúrnou cudzinou.

Do našich škôl sa zavádza politická výchova. (Hlas: To je asi malér!) Keby učiteľ na hodine politickej výchovy takto začal vychovávať: Chlapci a dievčatá, až vyrastiete, možno z vás budú aj poslanci, a keď budete poslancami a v Národnom shromaždení bude rozprávať o kultúrnej kapitole rozpočtu pán posl. Šenšel, nerobte si zo zasedacej miestnosti kasino, nečítajte noviny, netvorte hlúčky, nebesedujte, rečníka nevyrušujte (Potlesk.), tak by to potom bola vzorná politická výchova (Potlesk.), lebo by to viedlo k úcte parlamentarizmu. (Potlesk.)

Ale ak pán profesor politickej výchovy začne na hodine robiť strannícku pilitiku a tvrdiť o demokratickej strane nesmysly, ohovárky a urážky, tak s takou politickou výchovou von zo škôl, ale zo školy von i s pánom učiteľom! (Potlesk.)

Ak politická výchova vychováva politické charaktery, ktoré svoju príslušnosť k strane budú viazať k udeleniu veľkotrafiky, a ak im trafika nebude udelená, preskočia do strany ešte ani nezaloženej (Veselosť.), tak potom výchova nedosiahla svojho poslania. (Potlesk.)

Keď v mysle žiakov sa bude vštepovať vedomie, že demokracia je sloboda, že demokracia je úcta k osobnému, politickému i náboženskému presvedčeniu, že demokracia je právny poriadok, že zahrnuje v sebe požiadavku osobnej a mravnej zodpovednosti, že pravý demokrat je proti teroru a preto ani on nikoho neterorizuje, tak i my demokrati sme za politickú výchovu. (Potlesk.)

Tak badáme však, že politická výchova je ďaleko od nami takto vytýčeného cieľa. Bojím sa, že politická výchova sa ľahko zvrhne v partajnícke kortešovanie v školách, a preto pri tomto predmete dajme si veľký pozor.

Možnosť vysokoškolského vzdelania učiteľstva ľudových a meštianskych škôl s radosťou vítame. Len je otázka, či túto možnosť treba rozšíriť na povinnosť. Vysoká škola totiž učiteľa k žiakovi zpravidla nepribližuje. Neviem, neviem, či vysokoškolák-učiteľ bude chcieť ísť na jednotriedku, ktorá je niekde Pánu Bohu za chrbtom.

Zriadenie pedagogickej fakulty je hodne problematické. Kritické stanovisko zaujíma k tejto veci profesorský sbor filozofickej fakulty slovenskej univerzity. Vo svojej rezolúcii hovoria: Odborné vzdelanie učiteľov stredných škôl nech sa deje i naďalej na filozofickej a prírodovedeckej fakulte. Vzdelanie pedagogické na osobitnom pedagogickom inštitúte pričlenenom k univerzite. S vysokoškolským vzdelaním učiteľstva ľudových a meštianskych škôl profesorský sbor súhlasí, avšak nech sa to uskutočňuje na osobitnom pedagogickom inštitúte.

Na Slovensku mnoho sa hovorilo, že treba čím skôr zriadiť techniku v Košiciach. Novinami prešla zpráva, že sa to stane už v blízkej budúcnosti. Dúfame teda, že potrebný náklad na túto vysokú školu bude dosiahnutý rozpočtovým presunom. Ak Košice chceme mať slovenské a chceme v Košiciach zlomiť hydru maďarónstva, s technikou musíme čím skôr do Košíc. (Potlesk.)

Rozpočet pamätá na dotáciu vedeckých a ľudovýchovných ústavov. S prekvapením však badám, že Matica slovenská nie je osobitne spomenutá ako percipient. Keď Slovenská akadémia vied a umení má dostať až 3 milióny, koľko ozaj dostanú vedecké výbory Matice slovenskej zo zvyšujúcich 900.000 Kčs? Matica slovenská koná neoceniteľnú výchovnú a osvetovú činnosť, zaslúži si teda, aby bola výdatne podporovaná.

Pán minister školstva prof. dr Nejedlý v rozpočtovom výbore Dočasného Národného shromaždenia mal obsiahle expozé, v ktorom konštatoval, že rozpočet Ministerstva školstva je dnes čo do rozsahu na druhom mieste, čo je pre nás potešiteľným zjavom. Je ovšem treba súhlasiť s výčitkami, že sa na ten alebo onen odbor zabudlo. V tomto smere je treba súhlasiť s výtkami na rozpočet slovenský, hovoril pán minister školstva, na ktorý ovšem pôsobilo Povereníctvo financií na Slovensku, ktorého položky na slovenské divadlá a ľudovýchovu sú priamo smiešne. Osobne vítam snahu pána ministra nazrieť do rozpočtových položiek slovenských, a veľmi by som vítal, keby pán minister si bol býval všimol rozpočtových položiek na kongruu kňazov tak katolíckych ako evanjelických, ako ich navrhlo Povereníctvo školstva. Uvítame túto snahu i do budúcnosti a prosili by sme o spoluprácu s pánom povereníkom Novomeským, spoločným úsilím zjednať nápravu, menovite keď financie by nerobily ťažkosti. Pokiaľ však ide o konkrétne porozumenie pána ministra o divadlo a o ľudovýchovu na Slovensku, strelil vedľa.

Porovnal som si totiž niektoré rozpočtové položky: V zemiach českých na tri scény rozpočítané je skoro 50 miliónov, na 33 scén 50 miliónov, na Slovensku na 3 scény 24 miliónov, je to teda v percentách 24. Smiešne nízka suma nie je to teda.

A viďme ľudovýchovu: V českých zemiach na ľudovýchovu je rozpočítané 50 miliónov, t. j. teda 4 %. Nuž pri 43 % sa nesmeje a ak áno, tak len od radosti.

Škoda, že nie je takýto priamy pomer pri rozhlase. V zemiach českých je asi 20 rozličných vysielačov, silnejších i slabších. Na Slovensku máme len 3 vysielacie stanice a máme túžbu vážnu, naliehavú, chceli by sme ich aj počuť.

Pán minister Kopecký vo svojom expozé v informačnom výbore vyslovil sa proti vysielaniu služieb božích. Dôvodom bolo, že takéto vysielanie si žiada 18 cirkví a cirkevných spoločností. Tak sa domnievam, že je to dôvod úplne jalový. Osvedčujem, že my protestanskí evanjelici sa okamžite dohodneme medzi sebou, že potom budú 2 adepti: katolícka cirkev a nekatolícke cirkve. Keď sa však v rozhlase ozývajú prednášky v duchu dialektického materializmu, právom sa dožadujeme, aby boly vysielané i služby božie kresťanských cirkví. (Potlesk.)

Vysokovážené prázdne poslanecké lavice! Mal som hovoriť pred Národným shromaždením českého a slovenského národa. Potom som mal za to, že to pre mňa bude význačná česť. Hovoril som však temer k prázdnym laviciam. Mám z toho iba to, že som rád, že som za tým, ale potom, prečo to má stáť 90 miliónov Kčs? Ináč za rozpočet budeme - slovenskí demokrati - hlasovať. (Potlesk.)

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. dr Pavlík. Prosím, aby se ujal slova.

Posl. dr Pavlík: Slávna snemovňa!

V rozprave o kultúrnej časti štátneho rozpočtu na rok 1946 chceme sa zapodievať rozpočtom Povereníctva školstva a osvety ako i s niektorými najnaliehavejšími úlohami školskej správy na Slovensku.

Školský rozpočet na Slovensku má niektoré nedostatky v relácii s rozpočtom v českých krajinách. O týchto nedostatkoch vieme a príležitostne ich pripomeniem. Avšak nebolo by správne, keby sme pre stromy nevideli les, keby sme neporovnávali jednotlivé kapitoly s hľadiska celkového hospodárenia na Slovensku a v Československej republike. Keď posudzujeme náš školský rozpočet s tohto hľadiska, nemôžeme nezdôrazniť historický obrat v nazieraní na kultúrne potreby štátu, ako ho vidíme v prvom štátnom rozpočte ľudovo-demokratickej Československej republiky. Treba si pri všetkých väčších i menších nedostatkoch štátneho rozpočtu uvedomiť, že pri štátnych výdavkoch sú školské výdavky v republike Československej na mieste druhom, na Slovensku dokonca na mieste prvom, kým v minulosti figurovaly na mieste treťom alebo štvrtom. Tento jednoduchý fakt, že výdavky na školstvo nasledujú hneď za výdavkami pre národnú obranu, svedčí o tom, že ľudovo-demokratický štát sa nechce dívať na školstvo, vzdelanie, kultúru ako na záležitosti nerentabilné, pasívne, luxusné, ale ako na sektor ako s hľadiska politického tak i s hľadiska národne-hospodárskeho vysoko dôležitý a rentabilný.

Ľudovo-demokratický štát vidí v investíciach na vzdelávanie občanov najdôležitejší druh štátnych investícií vôbec, lebo nimi zvyšuje sa najlepšie obranyschopnosť štátu, stabilita ľudovej demokracie, ako tiež produktivita vo všetkých odvetviach výroby a hospodárstva národného i súkromného. V ľudovo-demokratickom štáte nemôže sa stať to, čo sa stávalo v minulosti často: že sa upiera a snižuje dotovanie škôl, a kultúrnych ustanovizní s tým, že vraj sú to inštitúcie hospodársky pasívne, nevýnosné. Ľudovo-demokratický štát, ktorý si veľmi dobre uvedomuje politickú funkciu vzdelania v demokracii, nemôže ani s hľadiska hospodárskeho posudzovať vzdelanie občana tak, ako to posudzoval liberálno-kapitalistický podnikateľ v minulosti. Kým súkromnému podnikateľovi išlo o čo najrýchlejší a najväčší zisk z podniku za cenu najväčšieho možného vykorisťovania zamestnancov a ich nevzdelanosti, t. j. o zisk i za cenu sníženia a zastavenia rozvoja výrobných síl, ide ľudovo-demokratickému štátu, ktorý sa stal poštátnením rozhodujúcich pozícií v hospodárstve a o vytvorenie takých veľkorysých predpokladov, ktoré by umožnily do budúcnosti najrýchlejšie rozvoj výrobných síl.