Neviem si vysvetliť prečo vláda neprijala pôvodné znenie návrhu finančného zákona, ktorý vypracovalo Ministerstvo financií, ktorému ako rezortnému a vecne príslušnému ministerstvu nenapadlo zmeniť resp. navrhnúť zmenu právomoci povereníka financií, ktorý podľa terajšieho návrhu, ako ho prijala vláda, bude akýmsi sberným miestom žiadostí našich povereníctiev a prípadne poslíčkom, ktorý s balíčkom týchto žiadostí pobeží do Ministerstva financií. Tu musím zdôrazniť, že proti takejto úprave sa postavil aj Sbor povereníkov. Pri tomto nech mi je dovolené zmieniť sa aj o kompetencii SNR, pokiaľ ide o normy s finančným účinkom, čiže takmer o všetky normy. Pán predseda rozpočtového výboru Lipták na spoločnom zasadnutí výboru právneho a rozpočtového poukázal na dohodu uzavretú zo dňa 2. júna 1945 medzi vládou a Slovenskou národnou radou, podľa ktorej veci rozpočtové treba pokladať za veci spoločné, ktoré patria do pôsobnosti Národného shromaždenia. Podľa znenia tejto dohody a najmä podľa praxe, ktorá sa vyvinula ďalej po uzavretí druhej a tretej dohody, nemá vlastne Slovenská národná rada možnosť vyniesť nariadenie, na výkon ktorého niet rozpočtovej úhrady, i keď je to vec čisto slovenská a nie celoštátna - spoločná. Slovenská národná rada je na tom vlastne horšie, ako bol na tom bývalý krajinský výbor alebo krajinské zastupiteľstvo, ktoré schvaľovalo vlastný rozpočet a v jeho rámci hospodárilo. A predsa len SNR má a musí byť viacej, ako bývalé zastupiteľstvo, lebo veď podľa čl. IV. dohody z 2. júna 1945 "Slovenskej národnej rade prináleží na Slovensku zákonodarná moc vo všetkých otázkach, pokiaľ nie sú vyhradené československému zákonodarnému sboru". Toto právo Slovenskej národnej rade je aj uzákonené, a to ústavným zákonom zo dňa 11. apríla 1946 č. 65 Sb. o Ústavodárnom národnom shromaždení.

Keď tak porovnáme Slovensko a České zeme vidíme, že tieto i keď nemajú osobitný zákonodarný sbor, ale len zemské národné výbory, sú na tom lepšie, lebo ich nezákonodárne sbory, t. j. zemské národné výbory, nielen že sa môžu rozhovoriť o rozpočte a nazrieť do neho, ako to robí dnes Slovenská národná rada, orgán to zákonodarný, ale môžu ho sostaviť a schváliť. Majú totiž aj svoje zemké financie - príjmy a výdavky. Slovensko, ako administratívna jednotka ich nemá. Všetky príjmy a výdavky sú príjmami a výdavkami štátnymi a ako také patria do rozpočtu štátneho, ktorého prerokovanie spadá do právomoci Národného shromaždenia.

Do takéhoto stavu sa dostáva Slovenská národná rada aj pri prerokovávaní iných noriem. Ide to tak ďaleko, že dokonca aj "Svobodné noviny" v článku "Politické spory slovenské" uverejnenom dňa 26. novembra t. r. píšu, že sa Slovenská národná rada prijatím tzv. júnovej dohody z toho roku dostáva takmer do stavu nečinnosti. Z tohto stavu, ktorý nie je a nemôže byť ani príjemným ani osožným, či už pre celú našu republiku a tým samozrejme ani pre Slovensko, musíme sa dostať. Musíme hľadať všetky schodné cesty aby to, čo tu na Slovenku vzniklo počas nášho slávneho národného povstania, t. j. Slovenská národná rada so Sborom povereníkov jestvovalo a pôsobilo nielen k zdaru slovenského národa, ale aj celej našej drahej Československej republiky.

Svoju zprávu končím, aby podľa návrhu rezolúcie rozpočtového výboru zo dňa 27. t. m. boly, pokiaľ je to možné, vykonané v návrhu finančného zákona tieto zmeny:

V § 3. ods. 3 kde sa hovorlo, že "Na Slovensku uděluje souhlas podle ods. 1. a 2. ministr financií, poverenec financií". Bolo, "na Slovensku udeľuje souhlas podle odst. 1 a 2 povereník financií". Tato sme mali i v tomtoročnom finančnom zákone.

§ 6. K vyšším výdavkom v jednotlivom prípade pre ten istý cieľ vyžaduje si ešte pred zadaním prác a dodávok súhlas ministerstva financií, na Slovensku ministra financií na návrh povereníka financií.

Podľa nášho návrhu na Slovensku povereníka financií, ktorý sa pritom drží zásadných smerníc ministra financií.

§ 8. ods. 1 veta tretia vypustia sa slová:

"pokud jde o Slovensko na návrh pověřence financí" a doplní sa týmto znením.

"Na Slovensku je vo všetkých uvedených prípadoch, pokiaľ ide o rozpočtové prostriedky stanovené pre Slovensko, treba súhlasu povereníka financií a Najvyššieho kontrolného dvora."

§ 8. ods. 4 má znieť:

"Jednotlivé prostriedky stanovené na výdavky uvedené v § 3. ods. 1 nesmú byť zvyšované bez súhlasu vlády. Na Slovensku pokiaľ také zvýšenie bude uhradené z prostriedkov stanovených pre Slovensko, môže tento súhlas udeliť Sbor povereníkov."

§ 11. ods. 1 sa doplňuje ďalšou vetou tohto znenia:

"Pokiaľ v jednotlivom prípade toto opatrenie nepresahuje 1,000.000 Kčs ročne, môže tento súhlas na Slovensku udeliť povereník financií."

§ 24. ods. 1 veta druhá má znieť takto:

"Záruky za dlžníkov na Slovensku môže prevziať povereník financií v medziach zplnomocnenia ministra financií." Je to vážená Slovenská národná rada menej ako to bolo vo finančnom zákone na rok 1946, ale verím, že keby naše Ústavodárne národné shromaždenie upravilo otázku tak, ako som to tu navrhol a ako sme to včera aj v rozpočtovom výbore predebatovali, zaručene by urobilo veľmi dobrú službu a veľmi dobrú prácu (potlesk).

Podpredseda SNR Andrej Cvinček:

Týmto je program predpoludňajšieho rokovania vyčerpaný. Zasadnutie prerušujem s tým, že pokračujeme v ňom dnes o 15. hodine.

Prerušené zasadnutie pokračuje.

Začiatok o 15.31 hod.

Podpredseda SNR pplk. Milan Polák:

Slávna Slovenská národná rada!

Otváram prerušené 4. zasadnutie pléna Slovenskej národnej rady a zisťujem, že sme spôsobilí usnášať sa.

Na programe je rozprava o zpráve rozpočtového výboru k vládnemu návrhu finančného zákona a štátneho rozpočtu na rok 1947.

Oznamujem, že sa k slovu prihlásili títo rečníci: Dr. Fedor Thurzo, Dr. Viktory, Pšenička, Šalgovič, Škodáček, Pavlík a p. člen SNR Dočkal.

Dávam slovo prvému z nich p. predsedovi Najvyššieho kontrolného dvora Dr. Fedorovi Thurzovi.

Predseda NKD Dr. Fedor Thurzo:

Slávna Slovenská národná rada!

Pri ústavnom prerokovaní zákona o dvojročníci a pri rokovaní o osnove finančného zákona na rok 1947 v pripomienkovom pokračovaní a vo vláde neprejavila sa na kompetentných miestach v Prahe náležitá ochota zaistiť v zákonných normách slovenským ústredným úradom prináležajúcu kompetenciu. Podľa stanoviska ústavnoprávneho výboru ÚNS zákona o dvojročnom pláne nie sú narušené práva Slovenskej národnej rady a Sboru povereníkov, zaistené im v politických dohodách, ale z dôvodov ústavnoprávnych nie je možné obsah týchto dohôd v zákone samom aj normatívne vyjadriť. Výstavba administratívy išla na Slovensku opačným smerom, ako v zemiach Českých. Kým totiž na Slovensku pôsobnosť krajinskej a župnej samosprávy vliala sa do pôsobnosti štátnej správy, v Českých zemiach kompetencie štátnej správy regionálnej prešla na orgány územnej samosprávy. Krajinská (zemská) samospráva bola na Slovensku zákonom č. 190/1939 Sl. z. zrušená dňom 31. decembra 1939 a všetky jej úlohy v pôsobnosti administratívnej, hospodárskej a odbornej prešly na štát. Týmto zákonom zriadená župná samospráva bola zase zrušená nariadením č. 96/1945 Sb. n. SNR a jej likvidáciu vykonalo Povereníctvo vnútra, teda zase štát. Ostala iba samospráva okresná a obecná, vykonávaná národnými výbormi. Pre odbornú agendu, vykonávanú predtým župnými a okresnými úradmi, zriadily sa štátne stavebné, strojné, vodoprávne, vodotechnické, vodohospodársko-stavebné úrady, úrady ochrany práce, orgány agronomickej služby atď. Všetky tieto administratívne složky štátnej správy sú podľa terajšieho právneho stavu podriadené príslušným povereníctvam, ako ústredným úradom, zriadeným nar. č. 27/1945 Sb. n. SNR v znení nar. č. 105/1946 Sb. n. SNR. Vo všetkých zemiach však administratívna právomoc štátnych orgánov (okrem finančnej správy) preniesla sa ústavným zákonom č. 18/1944 Úř. věst. čsl. (príloha k vyhláške č. 43/1945 Sb.) na národné výbory, teda podľa svojho pôvodného určenia na orgány samosprávne.

Ak sa teraz vysvetľuje tretia pražská dohoda z 27. júna 1946 tak, že Sboru povereníkov a jednotlivým povereníctvam prislúcha len právomoc, ktorú na nich prenesie vláda resp. príslušný minister, značilo by to, že vláda resp. ministerstvá vykonávajú i pôsobnosť krajinskej (zemskej) samosprávy na Slovensku a to bez normatívneho podkladu, a v rozpore s treťou pražskou dohodou, ktorá existenciu povereníctiev v podstate uznáva. Miesto hlásanej decentralizácie štátnej správy nebolo by takto na Slovensku ani štátneho ani samosprávneho orgánu, ktorý by mal zo zákona takú administratívnu, hospodársku a odbornú právomoc, akú vykonávajú v zemiach Českých zemské národné výbory, ktoré prevzaly kompetenciu býv. zemského zastupiteľstva, zemského úradu a zemského prezidenta.

Ak by teda Sbor povereníkov a jednotlivé povereníctva boly pozbavené doterajšej pôsobnosti, Slovensko stratilo by už nielen svoje administratívno-hospodárske orgány, ale bolo by ochudobnené aj o právomoc, ktorú za krajinskej samosprávy vykonávalo krajinské zastupiteľstvo, krajinský úrad a krajinský prezident.

Krajina, ako samosprávny orgán, budovala a zariaďovala nemocnice, stavala cesty a mosty, organizovala a udržovala kultúrne, sociálne a humanitné zariadenia, starala sa o povznesenie turistického a cudzineckého ruchu a podobne. Krajinský úrad, ako orgán štátnej správy, rozhodoval vo vlastnej pôsobnosti ako posledná inštancia vo všetkých veciach verejnej správy vnútornej, vo veciach živnostenských, vodného práva a verejnoprávneho sociálneho poistenia. Vykonával dozor nad nižšími orgánmi územnej samosprávy, súkromnými poisťovňami, spolkami atď. V prenesenej pôsobnosti bol krajinským ústredným orgánom pre verejnú správu technickú, vo veciach vodohospodárskej meliorácie, pôdohospodárstva a iných.

Ak zhodnotíme neochotu upraviť v novších zákonoch kompetenciu slovenských ústredných úradov aj normatívne tak, ako prejavený úmysel nepriznať im do budúcnosti nijakú právomoc a pôsobnosť, je oprávnená domnienka, že sa tým zámerne narušuje hierarchická výstavba štátnej administratívy a zavádza chaos v štátnej správe. Jednotlivé povereníctva sú totiž podľa teraz platného práva skutočnými ústrednými orgánmi štátnej správy na Slovensku a nižšie administratívne složky štátnej správy, ako aj územnej a záujmovej samosprávy sú do nich organicky začlenené. Je samozrejmé, že jednotlivé ústredné orgány štátu so sídlom v Prahe, ktoré nie sú výhradne povolané obstarávať tzv. spoločné veci v smysle prvej pražskej dohody, nemajú s hľadiska správneho práva toto organické zapojenie na administratívne orgány na Slovensku, a preto môžu svoju právomoc na Slovensku vykonávať len prostredníctvom slovenských ústredných úradov a v dohode s nimi.

Zodpovední slovenskí politickí činitelia v záujme upevnenia jednoty štátu zriekli sa v čl. n. politickej dohody zo dňa 2. júna 1945, osobitnej normatívnej úpravy vecí, ktoré majú význam celoštátny. Bola tým na strane slovenskej vyjadrená zrejmá snaha po pevnej jednote štátu. Tento dobrovoľný ústupok so slovenskej strany nesmie byť využitý k tomu, že sa zodpovedným funkcionárom štátnej správy na Slovensku a nimi vedeným ústredným úradom odopiera i právomoc, ktorá im podľa platného práva patrí.

Slovenská národná rada v záujme zachovania právneho poriadku a zabezpečenia riadneho chodu štátnej správy na Slovensku musí trvať na tom, aby výkonná moc - okrem vecí spoločných rezortov bola na Slovensku obstarávaná prostredníctvom slovenských ústredných orgánov, štátnej správy a aby v zákonných normách, upravujúcich veci celoštátneho významu, bola táto právomoc výslovne zaistená. Nie je mysliteľné, aby právomoc slovenských ústredných úradov do vydania ústavy bola závislá na menlivom ponímaní formy štátnej jednoty, ako sa to prejavilo v doterajších politických dohodách, normatívne do právneho poriadku nijako alebo len nedostatočne začlenených, prípadne od ľubovoľnej ich interpretácie podľa potrieb tej-ktorej strany.

Snaha niektorých centrálnych úradov v Prahe zatlačiť do úzadia slovenské ústredné úrady prejavila sa najmarkantnejšie pri sostavovaní štátneho rozpočtu na rok 1947 a pri prejednávaní finančného zákona. Z vytlačeného už návrhu finančného zákona, tak ako ho po dlhom rokovaní so zástupcami Povereníctva financií a Najvyššieho kontrolného dvora pripravilo Ministerstvo financií v Prahe, bolo na zasadnutí vlády vyškrtnuté všetko, čo podľa znenia finančného zákona k rozpočtu na rok 1946 malo zabezpečiť právomoc slovenských ústredných úradov samostatne použiť určené rozpočtové úvery. Odňatím dispozičného práva s rozpočtovými prostriedkami dostaly by sa totiž slovenské ústredné úrady úplne do područia centrálnych úradov v Prahe.

Pri prejednávaní rozpočtového rámca a finančného zákona vládou, nebolo dostatočne uvážené, že doterajšia odchýlnosť administratívy na Slovensku (osobitný kontrolný sväzok nezapojený na ústredný kontokorent v Prahe, Poštová sporiteľňa v Bratislave, Štátna pokladnica v Bratislave) nedovoľuje faktickou cestou vypojiť jej najdôležitejšiu časť - kontrolu štátneho a verejného hospodárstva, lebo slovenská administratíva zostala by takto bez permanentnej intenzívnej, bezprostrednej, decentralizovanej kontroly, obzvlášť potrebnej pri uskutočňovaní rozsiahleho dvojročného hospodárskeho plánu. Terajší právny poriadok sveruje kontrolnú činnosť dvom inštitúciám: Najvyššiemu účtovnému kontrolnému úradu v Prahe, opierajúcemu sa o zákon č. 175/1919 Sb. z. a n. a Najvyššiemu kontrolnému dvoru v Bratislave, zriadenému zákonom č. 110/1942 Sl. z. Za prvej ČSR spojitosť medzi hospodárením - a rozpočtovými prostriedkami a kontrolou zdôrazňovala sa tak, že sa vo finančnom zákone jednoducho poukázalo na ustanovenie § 7. zákona č. 175/1919 Sb. z. a n. (srovn. čl. XIII finančného zákona č. 243/1937 Sb. z. a n. a čl. XII fin. zákona č. 311/1936 Sb. z. a n.). Prvý finančný zákon v obnovenej ČSR č. 59/1946 Sb. upustil od jednoduchej citácie spomenutého zákonného ustanovenia a namiesto toho v čl. X zopakoval ustanovenie § 7 zákona č. 175/1919 Sb. z. a n., shodné s ustanovením § 12 zákona č. 110/1942 Sl. z., pri čom expressis verbis bola uznaná i zákonná pôsobnosť Najvyššieho kontrolného zákona k rozpočtu na r. 1947 v § 8 opätovne preberá ustanovenia § 7 zákona č. 175/1919 Sb. z. a n., avšak nezabezpečuje už podľa znenia finančného zákona č. 59/1946 Sb. súčinnosť Najvyššieho kontrolného dvora. Tým sa má vzbudiť pochybnosť o pôsobnosti slovenského kontrolného orgánu, ako ju určil zákon č. 110/1942 Sl. z. a Najvyššiemu účtovnému kontrolnému úradu v Prahe má sa podľa obdoby čl. m politickej dohody z 27. VI. 1946 dať do ruky ďalší nástroj na zámerné zužovanie kompetencie Najvyššieho kontrolného dvora.

Pri vedomí zodpovednosti za riadny výkon Predsedníctvom Slovenskej národnej rady mi sverenej funkcie, nútený som vyhlásiť, že až do novej úpravy kontroly štátneho a verejného hospodárstva ústavným zákonom, bude Najvyšší kontrolný dvor vyvíjať svoju činnosť tak, ako ju určuje zákon č. 110/1942 Sl. z., lebo tento zákon

1) stal sa súčiastkou právneho poriadku platného na Slovensku v dôsledku materiálnej kontinuity,

2) recipovaný bol novým československým zákonodarstvom,

3) uznávajú ho aj tí, ktorí by bez osobitného zákonného opatrenia chceli Najvyšší kontrolný dvor zlikvidovať. Tak napríklad záznam o výsledku rokovaní medzi zástupcom NÚKÚ a NKD, ktoré boly v dňoch 12.-14. XI. 1945 v Prahe výslovne stojí: "Pokud jde o působnost, konstatuje se, že platí ustanovení ústavního zákona č. 110/1942 Sl. z. a zákona č. 175, 1919 Sb. z. a n.". V prípise predsedu NÚKÚ v Prahe zo 7. II. 1946, č. 245/pres/1946, adresovaného Predsedníctvu SNR stojí: "Když účinnost ústavního dekrétu presidenta republiky že dne 3. VIII. 1944, čís. 11 Uř. věst. čsl., o obnovení právního pořádku byla vyhláškou ministra vnitra že dne 27. VII. 1946, čís. 30 Sb. omezena jen na zeme české, zůstal ústavní zákon čís. 110/1942 Sl. z. o Nejvyšším kontrolním dvoru i nadále v účinnosti a na území jediného štátu zůstaly i nadále ve své funkci dva úrady kontrolní".

4) Najvyšší kontrolný dvor uznáva aj politická dohoda z 27. VI. 1946, ktorá výslovne hovorí o ňom a poukazuje na platné právne predpisy.

Týmto nechcem a nemienim sa dotýkať otázky právnej záväznosti politických dohôd, uzavretých dosiaľ medzi slovenskými a českými politickými predstaviteľmi. Ale chcem len dokumentovať to, že rešpektujem v plnom rozsahu platné zákony, nad dodržiavaním ktorých bdieť je povinnosťou nielen mojou, ale i všetkých členov Slovenskej národnej rady. (Potlesk.)

Podpredseda SNR pplk. Milan Polák:

Nasleduje pán člen SNR Dr. Viktory.

Člen SNR Dr. Július Viktory:

Slávna Slovenská národná rada!

Dnes dopoludnia vypočuli sme zprávu pána povereníka financií Dr. Josku o vládnom návrhu finančného zákona republiky Československej, ktorý v najbližšom čase má byť prejednaný Ústavodarným národným shromaždením.

Dovoľte mi, aby som v krátkosti, nakoľko nám písomný prejav pána povereníka nebol predložený, shodnotil politický dosah tohoto zákona pre Slovákov a Slovensko.

Od istej doby, nemalo by smyslu to tajiť alebo skrývať, ozývajú sa na Slovensku stále častejšie a prenikavejšie hlasy proti Čechom a jako staré známe zbrane hádžu sa medzi ľud heslá o pražskom centralizme, o ukracovaní Slovenska na úkor Českých zemí, o odlive slovenskej krve do českého pohraničia a podobne. Účelom rečí a článkov nesených v tomto duchu je vyvolať zdanie, akoby sme na Slovensku ešte aj teraz museli bojovať za svoje národné práva, že je ohrozené aj naše materiálne postavenie, že sa proste od dôb predmníchovskej republiky nič nezmenilo. Je toto zdanie podložené skutočným vývojom pomeru Čechov a Slovákov v novej povojnovej republike? Po svedomitom rozbore politickej a najmä hospodárskej situácie, tak ako sa táto javí medzi iným aj v predloženej osnove rozpočtového zákona, odvažujem sa tvrdiť, že takýto stav nejestvuje.

Slovenská národná rada, ako predstaviteľka slovenského národa, jasne vyhlásila ešte za povstania v Banskej Bystrici, že Slováci bojujú za jednotnú Československú republiku. Po rozpravách politických činiteľov v Moskve došlo potom v Košiciach k prvému vládnemu vyhláseniu, v ktorom Československá republika sa deklaruje jako jednotný štát dvoch rovnoprávnych slovanských národov Čechov a Slovákov. Toto je základný kameň politického postavenia Slovákov v novej republike. Nakoľko za povstania a po nejaký čas aj po oslobodení Slovenská národná rada vykonávala na Slovensku všetku zákonodarnú, vládnu a výkonný právomoc, dokonca aj výsostné práva prezidenta republiky, bolo len samozrejmosťou, že muselo dôjsť medzi vládou republiky a Slovenskou národnou radou k dohode o rozdelení kompetencie jak moci zákonodarnej, tak aj výkonnej. Dohody tieto zachycujú skutočný stav, aký sa na Slovensku po oslobodení vyvinul. Keď aj týmto dohodám v niektorých bodoch možno vytknúť neúplnosť alebo nejasnosť, jednako nezaujatý pozorovateľ musí priznať, že dnes na Slovensku si vládneme my Slováci sami, prostredníctvom Slovenskej národnej rady a Sboru povereníkov a že nad to podľa svojho počtu sme zastúpení aj v ústrednej vláde republiky. Ani jedna slovenská politická strana, zastúpená v Slovenskej národnej rade neprehlásila, že je proti jednotnej republike, ba naopak vôľa žiť v jednotnom štáte, bola z povolaných, ba mnoho razy aj z nepovolaných úst nespočetnekrát opakovaná.

Keď teda z takýchto slávnostných vyhlásení vyvodíme dôsledky, musíme prísť k záveru, že ústredná vláda jednôt, štátu musí mať možnosť vládnuť v celom štáte a že Sbor povereníkov ako jej výkonný orgán musí sa riadiť jej usneseniami a smernicami. Ale ktože je to tá ústredná vláda? Sedí snáď v Berlíne, Viedni alebo v Budapešti? Nie, je to zase len naša vláda, v ktorej sedia v spravodlivom pomere zastúpení aj slovenskí ministri? (Potlesk. ) Ohľadne zákonodarnej pôsobnosti Slovenskej národnej rady dúfam, že niet pochýb, že sa vzťahuje na nariadenia vo veciach len slovenských, pokiaľ nie sú vyhradené Národnému shromaždeniu. A zase sa pýtam. Je toto Národné shromaždenie snáď sborom cudzincov? Alebo sú v ňom aj Slováci? Ak je nás tam málo, usilujme o to, aby ústavou bol zaručený taký pomer zastúpenia, aký považujeme všetci za primeraný. Avšak skutočnosť, že dosiaľ ústavu nemáme a že preto dochádza k sporom o kompetenciu a k neshodám najmä z nedostatku porozumenia niekoľkých vysokých českých byrokratov, ktorí ako neblahé dedictvo zaťažujú hladký priebeh mnohej užitočnej akcie nielen ku vzťahu ku Slovensku, nesmie byť dôvodom k vytváraniu protičeskej nálady, ktorá je dnes nášmu ľudu celkom cudzia a vzdialená. Je isté, že zo strany zodpovedných činiteľov českého politického života a pokrokových vrstiev Českého národa nehrozí dnes Slovákom žiadne nebezpečie. Nik nepomýšľa vážne na odbúranie slovenských národných inštitúcií, ani na obmedzenie ich kompetencie nad rámec platných dohôd. Článok IX. zákona č. 65/1946 Sb. z. a n. zaručuje Slovákom, že nebudú majorizovani pri hlasovaní o budúcej ústave.

Načo teda plané rozrušovanie verejnosti. Radšej sa dajme do práce na príprave základného zákona republiky a zaistime jasne pre všetky časy jak samobytnosť Slovenska, tak aj jednonosť republiky. Vyrovnanie obidvoch princípov bude vyžadovať ústavné riešenie celkom nového typu, pre aké nemáme nikde na svete vzor a pre ktoré si práve vytvárame svoju vlastnú skúsenosť. Každé hľadanie nových foriem usporiadania spolužitia ľudí aj národov je spojené s ťažkosťami, s pochybnosťami a s nebezpečím upadnutia do starých chýb. Som presvedčený, že odtiaľ pramení najväčšia časť našich ťažkostí a starostí politických. A aká je hospodárska situácia? Hrozí snáď tu nejaké nebezpečie Slovákom? Po oslobodení politickí činitelia slovenskí a českí v shode s vôľou pracujúcich boli toho presvedčenia, že ťažký a kľúčový priemysel a jeho základňa bankovníctvo musia byť znárodnené. Tak došlo k poštátňovacím dekrétom prezidenta republiky z r. 1945. Logickým dôsledkom týchto noriem je zákon o dvojročnice. Týmito zákonmi zmenila sa u nás od základu hospodárska situácia, zatiaľ čo v prvej republike priemysel na Slovensku, ak možno tých niekoľko málo podnikov nazvať priemyslom, existoval len z milosti niekoľkých neslovenských bankových koncernov. V obnovenej republike zákon o dvojročenke v § 1 hovorí o hospodárskom rozvoji Slovenska takto: "Prispieť k urýchlenému vyrovnaniu hospodárskej úrovne Slovenska s Českými krajinami, s dokonalejším využitím surovinových a energetických zdrojov, ako aj pracovných síl. " To je iste podstatný rozdiel proti predošlému chápaniu hospodárskych potrieb Slovenska, najmä keď si uvedomíme, že zo všetkých investícií, ktoré budú podľa zákona o dvojročenke prevedené, slovenské investície tvoria plnú tretinu. Je len na nás, lebo veru nik iný nám na Slovensku dvojročný plán prevádzať nebude, či plne využijeme zákonom nám daných možností. Aj pri skúmaní rozpočtu na rok 1947 je zrejmé, že na slovenské potreby bol braný plný zreteľ.

Tá skutočnosť, že vo finančnom zákone na rok 1947 právo rozhodovať v bežnom rozpočtovom hospodárení o prekročení dvanástin rozpočtových kvot, o výplate subvencií, o použití mimoriadnych výdavkov, o presunoch, o výdavkoch zaťažujúcich budúce rozpočty do výšky 1,000.000 Kčs a o preberaní záruk podľa celoštátnych podmienok, prislúcha dnes aj v sektore slovenskej časti rozpočtu ministrovi a nie povereníkovi, dá sa vysvetliť tým, že minister ako strážca celoštátneho hospodárenia má najlepší prehľad o finančnej situácii a najmä o vhodnosti toho-ktorého opatrenia, vzhľadom na dvojročenku. Slovensko ani tu nie je obídené, lebo akékoľvek opatrenia tohoto druhu môžu sa stať len na návrh povereníka financií. K tomu len skromne podotýkam, že s návrhom finančného zákona tak ako nám bol predložený súhlasila celá vláda, teda aj slovenskí ministri.

Podľa platných zákonov a politických dohôd máme možnosť v novej republike plne sa vyžiť politicky, hospodársky, kultúrne. Nestavajme si pred oči strašiakov, ktorých niet. Podívajme sa radšej, či sme využili všetky možnosti, či naše národné a politické inštitúcie splnily očakávania im kladené a dostály svojim povinnostiam.

Či sa u nás pestuje politika, hospodárstvo, kultúra tak, ako sa to na ľudovú demokraciu patrí a svedčí. Či sme presvedčili náš ľud, že politika už nie je viac panským huncúctvom, a keď nie, kto je tomu na vlne. Obávam sa, že nebolo všetko urobené, čo mohlo byť urobené, že sme nevyužili všetky možnosti, ktoré sa nám naskytovali v práci v prospech nášho ľudu. Náš človek netúži po štvavých heslách, ani po skrytých krízach, ale po rukolapnom zlepšení svojho hmotného postavenia. Nechápe prečo sa u nás nezavádza radikálne a rýchle poriadok do pridelovania skonfiškovanej pôdy, vnútorného osídlovania, distribúcie, zásobovania, cien atď., atď. Prečo sa politický život vybíja v umelom vyvolávaní nedorozumení a kríz. Zbytočné je stavať Komunistickú stranu Slovenska do takého svetla, ako by táto nadržala centralistickým tendenciám. Neni tomu dávno, čo sme boli označovaní za separatistov a boly lovené hlasy na heslo, že sa chceme od Republiky odtrhnúť. Pravda je, že nie sme ani centralisti, ani separatisti. Robíme len takú politiku, ktorá slovenskému človeku umožní slušnejšie živobytie a zaistí mu lepšiu perspektívu do budúcnosti (Potlesk). Napriek tomu, že hlásame jednotu republiky, sme proti tomu, aby tu boly celoštátne politické strany, lebo máme s nimi z prvej republiky zlé skúseností. V záujme Slovenského národa a celej republiky je prestať s taktizovaním, zladiť skutky so slovami a plne sa zapojiť do výstavby hospodársky zaostalého a k tomu vojnou značne poškodeného Slovenska. Vojna nám nenarobila len hmotné škody, ale aj škody morálne a to v miere nemalej. Keď budeme aj naďalej pestovať v politike spôsoby, aké sa u nás práve udomácňujú, ťažko sa nám podarí vyviesť národ z prechodného morálneho úpadku. Príklady musia prísť z hora. Zákon o dvojročenke, slávnostne proklamovaný v deň národného sviatku, bol by len stavbou vzdušného zámku, keby nemal aj pevný hmotný základ. Predložený návrh finančného zákona zaisťuje tento základ spravodlivou mierou aj pre Slovensko a nebude preto, ako veríme, použitý za nástroj na ďalšie kalenie československého pomeru a hatenie nútenej spolupráce. (Potlesk).