Předseda Zápotocký.

Místopředsedové Petr, Langr, dr Böhm, Tymeš, dr Šoltész.

Zapisovatelé dr Špánik, Štětka.

Členové vlády: předseda vlády Gottwald; náměstkové předsedy vlády Fierlinger, Široký, dr Šrámek, Ursíny, dr Zenkl; ministři dr Dolanský, dr Drtina, Ďuriš, Hála, Kopecký, Laušman, Majer, dr Nejedlý, Masaryk, dr Pietor, dr Procházka, dr Ripka, arm. gen. Svoboda, dr Stránský, Zmrhal; státní tajemníci dr Clementis, Lichner.

Předseda nejvyššího účetního kontrolního úřadu dr Friedmann.

256 poslanců podle presenční listiny.

Z kanceláře NS: tajemník NS dr Madar; jeho zástupci dr Záděra, dr Ramajzl.

svolané na čtvrtek dne 11. července 1946 na 9 hod. 30 min.

1. Rozprava o prohlášení předsedy vlády Klementa Gottwalda učiněném v 3. schůzi ústavodárného Národního shromáždění dne 8. července 1946.

2. Zpráva výboru ústavně-právního (podle § 35 jedn. řádu) o vládním návrhu zákona (tisk 3), jímž se mění zákon ze dne 22. ledna 1946, č. 24 Sb., o dočasné příslušnosti ve věcech náležejících soudům porotním a kmetským.

Předseda Zápotocký (zvoní): Zahajuji šestou schůzi ústavodárného Národního shromáždění.

Dovolenou podle § 2, odst. 4 jednacího řádu, udělil jsem na včerejší a dnešní schůzi posl. Firtovi, na dnešní schůzi posl. Šlingovi, dr Lettrichovi, dr Hodžovi, Vidovi, dr Bellušovi, Matrkovi, dr Kvetkovi, Fraštackému, do konce tohoto týdne posl. Hynkovi.

Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest

1. Rozprava o prohlášení předsedy vlády Klementa Gottwalda, učiněném v 3. schůzi ústavodárného Národního shromáždění dne 8. července 1946.

Přihlášeni jsou ještě tito řečníci: posl. dr Šoltész, Lesák, Vojanec, Olbracht, Mikuláš, Půček.

Uděluji slovo prvnímu přihlášenému řečníku, p. posl. dr Šoltészovi.

Posl. dr Šoltész (uvítaný potleskom): Vážené ústavodarné Národné shromaždenie!

Dovoľte mi, aby som, prv než sa ujmem slova k diskusii o referáte predsedu vlády, použil tejto príležitosti a privítal v našom kruhu parlamentnú delegáciu Spojeného kráľovstva britského, ktorá je naším hosťom.

(Poslanci povstávajú a vítajú delegáciu hlučným, dlhotrvajúcim potleskom.)

Naši britskí parlamentní kolegovia navštívili Československo, aby sa oboznámili s naším parlamentným životom a aby poznali pomery, aké u nás súčasne panujú. Ich cesta k nám bude isto slúžiť tomu, že - tak ako v minulosti - i v budúcnosti sa ešte viac prehĺbia priateľské vzťahy medzi ústavodarným Národným shromaždením naším a medzi britským parlamentom. (Dlhotrvajúci potlesk.)

Ja ich medzi nami ešte raz srdečne vítam a prosím, aby sa medzi nami cítili tak ako doma. (Potlesk.)

Vážené dámy a pánovia! Prevedením demokratických volieb do ústavodarného Národného shromaždenia, jeho ustavením a sostavením tretej vlády ľudovodemokratickej republiky na základe týchto volieb, vstúpili sme do novej etapy v živote nášho štátu a jeho národa. Aj keď nemožno ešte hovoriť o plnej politickej konsolidácii v našom štátnom živote, hlavne v dôsledku toho, že ako u nás, tak aj v zahraničí existujú a neboly ešte úplne porazené protiľudové a reakčné elementy, predsa len tým, že sme demokratickými a slobodnými voľbami dali možnosť ľudu zvoliť si svojich zástupcov a utvoriť tento vrcholný orgán pre vyjadrenie vôle ľudu a vydávanie zákonov, zabezpečili sme cestu k tomu, že nič iného, ale výlučne len vôľa českého a slovenského ľudu bude rozhodovať o tom, ako si zariadime život v tomto štáte.

A splnenie tohto fundamentálneho princípu demokracie dáva nám dobré právo k tomu, aby sme konštatovali, že nastávajúca etapa, tým, že umožní plné rozvinutie všetkých demokratických zásad, môže byť nazvaná etapou normalizovania, ustálenia pomerov nášho štátno-politického života. Špecifické poslanie ústavodarného Národného shromaždenia, dať republike ústavu, je len potvrdením tohto stanoviska, ak ústavu chápeme ako loyálne petrifikovanie želaní a túžob ľudu vyjadrených revolučnými formami.

Preto ústavodarné Národné shromaždenie stojí pred vážnou úlohou: Dať republike ústavu, platformu to, na ktorej sa bude môcť rozvíjať šťastnejší a krajší život našich národov v budúcnosti, ústavu takú, v ktorej by boly zakotvené vymoženosti našej národnej a demokratickej revolúcie, ako nová úprava pomeru Čechov a Slovákov, naše orgány ľudovej moci, spravodlivá úprava vlastníckeho pomeru k pôde a výrobným prostriedkom vôbec, určenie účasti jednotlivca na národnom dôchode podľa miery jeho pričinenia, stanovenie povinností štátu voči občanovi v prípade, že bez svojej viny nie je schopný sa sám uživiť, atď.

No, nepochybujeme, že tejto úlohy sa ústavodarné Národné shromaždenie zhostí s úspechom, ak si uvedomíme, že väčšina jeho členov reprezentuje práve tie pokrokové složky nášho ľudu, ktoré niesly hlavné bremeno boja proti vonkajším nepriateľom a domácim zradcom, ktoré sa osvedčily v budovateľskej práci po oslobodení a ktoré v snažení o nové, lepšie a kultúrnejšie formy života ľudu nikdy ani na okamih nezaváhaly.

Okrem toho však prislúcha tomuto sboru kontrola výkonu moci v štáte. V týchto dňoch predstúpila tu vláda, ktorá z neho vzišla, so svojím pracovným programom. Je našou úlohou, ako predstaviteľov ľudu, aby sme skúmali, či je tento program v súlade s vôľou, želaniami a potrebami ľudu, a či prostriedky a metódy, ktorými má byť uskutočňovaný, sú správne a povedú k cieľu.

Politická stránka tohto programu bola tu včera mojím klubovým druhom ocenená a posúdená. Mne pripadá úloha zaoberať sa s jeho hospodársko-sociálnou časťou s osobitným zreteľom na potreby Slovenska.

Ako základný a najvýraznejší klad programu Gottwaldovej vlády treba vyzdvihnúť okolnosť, že je v cieľoch reálny a jasný, v metódach praktický a účelný.

V súlade s obecne dnes prijatým nazeraním na úlohy a poslanie moderného štátu priamo výslovne sa v ňom hovorí, že "jeho hlavným smyslom je zvýšenie životnej úrovne nášho ľudu", čo si ovšem vytyčuje v miere dosiahnuteľnej, t. j. takej, ktorej možno dosiahnuť za daných pomerov, vcelku totiž mierne nad úroveň predvojnového roku 1937.

A tohto cieľa chce súdr. Gottwald a jeho vláda dosiahnuť zhruba za dva roky presne stanovenými prostriedkami a metódami.

Je to nový zjav v našom štátno-politickom živote! Vidíme, že máme tu do činenia s plánom, "s dvojročným plánom obnovy a výstavby republiky pre roky 1947 a 1948."

V štruktúre nášho hospodárskeho a sociálneho systému nastaly po oslobodení hlboké premeny. Znárodnili sme bane, energetické zdroje, kľúčový priemysel a niektoré ine výrobné prostriedky, peňažníctvo a poisťovníctvo, umožnili sme určitý vplyv námezdne pracujúcich na vedenie podnikov, závodov, nositeľov štátnej a verejnej správy, dali sme štátnej administratíve možnosť riadiť a inak zasahovať do súkromnohospodárskej sféry podnikania, čím všetkým sme zaručili prostredníctvom štátnych orgánov účasť ľudu na správe hospodárstva. Táto okolnosť isto vo veľkej miere umožňuje úspešné realizovanie dvojročného plánu a ústavodarné Národné shromaždenie zaiste nebude váhať ani v budúcnosti, dať vláde také nástroje do rúk, aké bude vyžadovať docielenie tohoto úspechu. Lenže my nesmieme zabúdať, že náš hospodársky systém sa len teraz premieňa a postupne prestavuje zo systému liberalisticko-kapitalistického na sústavu nie síce socialistickú, ale s tendenciami vo veľkej miere socializačnými, v ktorej sa na poli hospodárskom dôsledne uplatňujú zásady ľudovej demokracie, že ako dedictvo minulosti chová v sebe mnoho protikladov a že uplatňujú sa v ňom ešte mnohé reakčné a retardačné sily, ktoré vynaložia všetko úsilie, aby tieto nové prúdy v našom hospodárskom a sociálnom živote zastavily, alebo sa aspoň pokúsily spomaliť.

Toho si musí byť vláda nielen vedomá, ale aj nanajvýš ostražitá a proti liknavcom, vlažným, alebo dokonca škodcom a sabotážnikom tvrdá a nekompromisná. Pomocníkom jej v tom budú široké vrstvy pracujúceho ľudu miest a vidieku, ktoré od prvého dňa po oslobodení ukázaly a ukazujú vcelku vysoký stupeň pracovnej morálky a budovateľského o nadšenia. (Potlesk.)

Plánovanie je najdôležitejšou prednosťou socialistického hospodárstva, môže sa však podariť aj v našej sústave ľudovej demokracie, lebo sa opiera o iniciatívu a tvorčie sily ľudu. Je treba len, aby sme boli všetci jednotní a svoj dielčí záujem podriadili tomuto veľkému záujmu celého národa, ako slovenského tak aj českého, aby sme tak ako dosiaľ v jednom fronte išli za jedným spoločným cieľom: pripraviť každému príslušníkovi našich národov sociálne vyššiu a kultúrne krajšiu životnú úroveň. (Potlesk.)

Program Gottwaldovej vlády vo svojom dvojročnom pláne obnovy a výstavby republiky má časť, ktorá s hľadiska životných záujmov slovenského národa má priamo dejinný význam. Vláda vychádzajúc z poznania, že hmotný i kultúrny blahobyt ľudu je závislý od technických predpokladov, ktoré umožňujú vysokú produktivitu práce a tým aj vysoký národný dôchodok, riešenie otázky zvýšenia životnej úrovne slovenského ľudu a jej súčasné vyzdvihnutie na úroveň českých zemí mieni osobitne previesť "rozšírením starého a vytvorením nového moderného priemyslu na Slovensku", to je tzv. industrializáciou Slovenska. (Potlesk.)

Ak sa pozrieme do dávnejšej i bližšej minulosti slovenského národa, vidíme, že základnou príčinou jeho trpkých osudov bolo hospodárske pozadie. Za prvej svetovej vojny žil slovenský národ v jednom štátnom útvare s väčším a hospodársky silnejším národom maďarským. Maďari nemali záujmu na hospodárskom rozkvete nášho národa, naopak hospodárskym tlakom chceli napomôcť a urýchliť maďarizačný proces Slovákov. Tým sa stalo, že sme v časoch rozvíjajúceho sa kapitalizmu a budovania europskej idustrie nemohli držať krok so všeobecným vývojom techniky, aj keď v samotnom Uhorsku, ovšem v etnicky-maďarskom prostredí, rástol pomerne slušný priemysel. Tlak tvrdých hospodárskych skutočností nútil populačne zdatný náš národ, keď slovenská zem zčasti chudobná, zčasti preľudnená nemohla mu dať obživu, aby hľadal šťastie v šírom svete.

A tak v r. 1918 prichádza slovenský národ do štátneho sväzku s bratským národom českým, dlhoročnou sústavnou emigráciou svojich synov a dcér značne oslabený, hospodársky zaostalý, a ako z uvedeného už je zrejmé, na spoločný život s priemyselne, obchodne a koniec-koncov aj v poľnohospodárstve vyspelejším národom českým nepripravený.

Pomery sa však v prvej republike pre slovenský národ po stránke hospodársko-sociálnej len o niečo málo vyvíjaly lepšie. Koristnícky kapitalizmus český nebol sentimentálny a ničím sa nelíšil od svojich partnerov vo svete. Slovensko si českí kapitalisti obľúbili ako zem turistiky, folkloru, prírodných krás atď., ale inak v nej videli priestor vhodný pre svoj hospodársky imperializmus. Aby sa na Slovensku nemohol vyvinúť konkurenčný priemysel, klika v prvej republike všetko ovládajúcich bankárov a priemyselníkov vymyslela známu, pre slovenské hospodárstvo a sociálne napredovanie slovenského ľudu vražednú konštrukciu, že Slovensko je krajinou poľnohospodárskeho charakteru a že jeho funkciou je byť poľnohospodárskym doplnkom priemyselnej západnej časti republiky.

Emigrácia neprestala, lebo populačný prírastok slovenského ľudu nestačila kapacita slovenského hospodárstva absorbovať. Drobenie poľnohospodárskej pôdy pokračovalo a počet žalúdkov, ktorých hlad mala ukojiť jednotka našej obrábateľnej pôdy, ešte vzrastal. Preskupiť tú časť obyvateľstva, ktorou bolo slovenské poľnohospodárstvo preťažené, do takého odvetvia hospodárskeho, ktoré má inak v krajine prirodzené predpoklady, t. j. konkrétne v našom prípade do priemyslu, nebolo možné, lebo ho jednoducho nebolo. A dôsledky boly, že vysťahovalecký ročný priemer z časov pred prvou svetovou vojnou z číslice asi 25.000 nemohol byť ani v období 1922-1928 snížený na nižšiu cifru ako asi na 13.000 osôb ročne. Toto číslo, žiaľ, ani neskoršie prenikavejšie nekleslo, až kým nebola emigrácia skoro úplne znemožnená krízou spôsobenými emigračnými obmedzeniami cudziny a oživením priemyselnej a stavebnej činnosti pre potreby obrany v časoch pred druhou svetovou vojnou doma.

Avšak emigračný ventil nijako nepôsobil na zlepšovanie životnej úrovne tých, čo ostali tu. Mal ešte ten nepriaznivý reflex, že spomaloval vzrast nášho národa a zapríčinil, že dnes žije mimo národné územie nášho národa v cudzom svete roztrúsené asi také množstvo Slovákov, aké žije pohromade na samotnom Slovensku.

Táto hospodárska politika sa v porovnaní s českými krajinami prejavovala takto:

Podľa sčítania ľudu z r. 1930 z celkového počtu vôbec zamestnaných osôb pripadlo na priemysel v českých krajinách 41 % a na poľnohospodárstvo 26 %. Na Slovensku sú príslušné čísla obrátené, ba aj obrátený pomer je o veľa nepriaznivejší. Z celkového počtu vôbec zamestnaných osôb bolo totiž u nás 57 % zamestnaných v pôdohospodárstve, kým v priemysle iba 19 %. Na Slovensku však na 100 ha pôdohospodárskej pôdy pripadá 75 osôb, kým v českých zemiach len 61.

Z toho vyplýva, že na Slovensku je poľnohospodárska pôda aj o veľa viac zaťažená, pri čom aj jej výnosnosť je vyššia, pretože hrubý príjem jednej osoby patriacej k roľníckemu stavu je v Čechách asi 64 % vyšší ako na Slovensku.

Nebudem tu uvádzať analýzu pôdohospodárskych závodov na Slovensku podľa veľkosti a z toho vyplývajúcu pasivitu 2/3 závodov maloroľníkov, nebudem do podrobností rozvádzať zjav, že kým v Čechách po celú dobu prvej republiky klesá stav pôdohospodárskeho obyvateľstva odchodom do iných, výnosnejších odvetví hospodárstva, na Slovensku pravidelne stúpa a tlačí tak na životnú úroveň už aj tak preľudneného vidieku, lebo domnievam sa, že z uvedeného je dostatočne jasné, že je najvyšší čas, aby sme doslovne v záujme zachovania našej národnej podstaty riešili sociálny problém slovenského roľníka. (Potlesk.)

V priemyselnom sektore obyvateľstva neboly pomery tiež o nič priaznivejšie. Za podstatné považujem porovnanie mzdovej úrovne robotníctva, ktorá bola v časoch prvej republiky o 20 % vyššia ako na Slovensku, hoci nič neprekážalo tomu, aby centralistická administratíva za 20 rokov previedla mzdovú unifikáciu.

Tento obraz z minulosti považoval som za potrebné načrtnúť nie preto, aby som azda rekriminoval. Všetkým je nám jasné, že za spomenuté zjavy v minulosti nenesie zodpovednosť český národ vo svojom celku, ale len vtedajšia vládnuca klika reakčných kapitalistov a veľkostatkárov, ktorej ani osud vlastného národa nebol tak drahý, aby ho za svoje egoistické záujmy nezapredala.

Uviedol som to preto, aby som jasnejšie osvetlil ďalekosiahly význam tej časti dvojročného plánu, ktorá sa týka osudových záujmov slovenského národa.

Na pôde tohoto parlamentu odznely v minulosti mnohé reči, ktoré sa týkaly problému spolužitia našich bratských národov v jednom štáte. So strany slovenskej niektoré boly poctivo, ale naivno chápané, iné zas riešenie slovenskej otázky si predstavovaly tak, že žiadaly vydať Slovensko napospas ľudácko-fašistickej ľubovôli. S českej strany vládnuca vrstva zámerne tvrdila, že sa na Slovensko dopláca. Doplácanie videla však len v tom, čo vydala na Slovensku na četníctvo, políciu, daňových úradníkov atď., pričom zaryto mlčala o výnose z hospodárskej exploitácie Slovenska českou a sudetskou buržoáziou.

Ak dnes vláda ľudovo-demokratickej republiky ústami súdr. Gottwalda zaväzuje sa riešiť existenčné otázky slovenského národa tak dôsledne a od základov, vidíme v tom zadosťučinenie poskytované historickým vývojom tým silám, ktoré aj v minulosti s českej a slovenskej strany rovnako sa pozeraly na československú budúcnosť.