To platí nielen pre českých a slovenských kultúrnych pracovníkov, ale to platí pre každý národ sveta, kde vedcom, spisovateľom, umelcom záujem ľudu je vyšší ako záujem vykorisťovateľských jednotlivcov.

No pre vzťahy Čechov a Slovákov má táto skutočnosť aj svoj osobitný význam. My sme v minulosti organicky spjaté, spoločné hospodárske a kultúrne ciele nemali, naopak naše hospodárske a tým aj kultúrne záujmy sa krížily. Česká buržoázia nemala záujem na hospodárskom rozvoji Slovenska, ale iba na jeho vykorisťovaní. A jediným záujmom slovenskej buržoázie bolo, aby mohla, a to prípadne vo spojení s kýmkoľvek, vykorisťovať viacej a nerušenejšie sama.

Samozrejme, že táto buržoázia nepotrebovala kultúru a ideológiu, ktorá by slúžila aj niekomu inému ako jej samej a samozrejme, že ani jedna nemala záujem na sbližovaní oboch našich národov. To, že si česká buržoázia zaisťovala svoje mocenské vykorisťovateľské pozície čechoslovakizmom a slovenská sa snažila ich vybudovať separatizmom, nemôže už dnes nikoho mýliť. Boly to len dve masky na jednu bezohľadnú, surovú kapitalistickú tvár. Keby česká čechoslovácka buržoázia bola sledovala prospech Slovenska, nebola by sa bránila jeho hospodárskemu rozvoju, ale budovala jeho priemysel. A keby slovenská separatistická buržoázia nebola vo svojej podstate tak bezcharakterne beznárodná, nebola by osudy slovenského národa spájala s najúhlavnejším nepriateľom ľudstva a špeciálne Slovanstva - s nemeckým fašizmom.

V ľude boly mocné sily, vedené predovšetkým komunistickou stranou, ktoré sa proti tomuto hazardovaniu s osudmi našich národov bránily, proti triednemu nepriateľovi bojovaly a bola tu pokroková kultúra, ktorá sa o ne opierala a s ich rozvojom rástla. Na ich výdobytky, na ich zápasy naväzuje dnešná naša kultúra.

No vo svojom celku vplyvom hospodárskej bezplánovitosti bola tu aj bezplánovitosť kultúrna, ktorá nielen že pracujúcemu ľudu neslúžila, ale neslúžila ani sbližovaniu českého a slovenského národa.

A tu treba zvlášť zdôrazniť práve na pozadí minulých skutočností, že v päťročnom hospodárskom pláne, ktorý sleduje oveľa vyššie ciele ako plán dvojročný, hospodárske a teda aj kultúrne plánovanie české a slovenské je nerozlučne spjaté. Hospodárske záujmy slovenské sú aj hospodárskymi záujmami českými a naopak. A to isté platí aj v smere kultúrnom, vedeckom, umeleckom a ľudovýchovnom.

Z toho vyplýva, že kultúrne styky slovenské a české musia mať na konci päťročnice podstatne inú tvár, ako maly v minulosti a ako ju majú ešte aj dnes. A mne sa vidí, že by sme sa pri tejto premene nemali uspokojiť s 50% zlepšením.

No nestačí len uvedomovať si závislosť hospodárskeho a kultúrneho napredovania, ale treba priamo na nej budovať. Všetci veľmi dobre vieme, že vyššiu životnú úroveň dosiahneme len vtedy, keď sa nám podarí zvýšiť produktivitu práce. No pretože produktivita práce je kľúčom - a je teda jediný kľúč - aj ku kultúrnemu rozvoju, musia si aj kultúrni pracovníci klásť otázku: ako tu účinne pomôcť, ako tu byť čo najosožnejším? Nuž možností je nesmierne mnoho. Reťaz, ktorá vedie od štartu v päťročnici aj ku podstatnému zvýšeniu životnej úrovne nášho ľudu, je hodne dlhá a mnoho jej ohniviek bude prechádzať cez vedomie pracujúceho človeka, kde kultúra priamo môže zasahovať. Na prvé miesto v tomto procese treba položiť politické uvedomenie.

Politické uvedomenie v prostredí, kde niet vykorisťovateľov, vie priamo zázračným spôsobom meniť vzťahy medzi ľuďmi a ich pomer k práci. Vo vedomí politicky uvedomelého pracujúceho človeka začína pomaly prevládať spoločná vec nad osobou a do popredia vystupuje cena kolektívu. Treba len vhodných impulzov, aby v takomto prostredí konkrétna pracovná úloha a jej dôsledky pracujúceho človeka strhly a zapálily. Potom už začne hrať svoju dôležitú úlohu tempo, čas a súťaženie. Súčasne však začnú sa objavovať dovtedy neznáme ťažkosti a prekážky, úspechy začínajú sa nerozlučne spájať s obeťami. To je dôležitý zlom vo vývoji človeka, kto ho prekoná, kto si osvojí poučku, že každá cesta vpred je nesmierne namáhavá, v tom sa už rodia vlastnosti nového človeka a práca sa mu stáva vecou cti a hrdinstva. Jedine takýto uvedomelý človek je v stave pochopiť, že v päťročnici treba všestranne pridať. Treba viacej elánu, treba zvýšiť tempo súťaženia a okrem toho treba ešte, ako zdôraznil nedávno prezident republiky pracujúcej mládeži, vziať aj rozum do hrsti a hľadať nové spôsoby práce, spôsoby výnosnejšie a úspornejšie. Ide o to - hovorí prezident Gottwald - zvýšiť výrobnosť nie prácou cez čas a väčším namáhaním, ale lepšími pracovnými metódami, dokonalejšou organizáciou práce, úsporou materiálu, zmenšením počtu zmätkov a pod.

To sú všetko činitelia, ktorí majú rozhodujúci vplyv na zvýšenie produktivity práce, bez ktorej nemôže byť splnená päťročnica a v dôsledku toho nemôže byť stupňovaná mechanizácia a elektrizácia poľnohospodárstva a zavedené sem pokročilejšie výrobné formy a v dôsledku toho nemôže sa teda zvýšiť životná úroveň ľudu. A v dôsledku toho konečne nebude teda možný ani predpokladaný kultúrny rozvoj.

To teda prakticky znamená, že vedec, žurnalista, spisovateľ, maliar, filmár ak má záujem na rozvoji svojho úseku kultúrnej práce, musí sa držať pri zemi a byť bezprostredne - a to priamo svojou tvorbou - zainteresovaný na zvýšení produktivity práce v priemysle i v poľnohospodárstve. Kto sa takto bude vedieť držať pri zemi, nebude zbytočne strácať čas tvrdením, hodným iba byrokrata, čo by všetko ešte pre svoju prácu potreboval a ako je jeho úsek nesmierne dôležitý. Nesmierne dôležitou môže byť len jedna vec, a tou je v danom vývojovom štádiu splnenie hospodárskeho päťročného plánu.

Prečo toto všetko spomínam v súvislosti s ústrednou témou tohto referátu? Preto, lebo chcem podčiarknuť, že hospodárske plánovanie vytvára medzi našimi národmi také vzťahy, do ktorých by nijako dnes už nezapadlo samoúčelné postavenie československej kultúrnej vzájomnosti pre československú kultúrnu vzájomnosť. Sbližovanie musí sa dnes diať na inej báze, na oveľa praktickejšej, prirodzenejšej, opierajúcej sa o päťročný hospodársky plán. Musí sa opierať o pracovné úspechy nášho ľudu, o jeho hrdinstvo, obete, nezlomnosť a húževnatosť.

Tak napríklad práve teraz je v Prahe výstava mladého českého maliara, Jaroslava Pecháčka, ktorý pracoval na slovenskej trati mládeže. Inšpirovalo ho to nové pracovné ovzdušie a za pomerne krátky čas vytvoril celý rad obrazov. Výstava poputuje aj Slovenskom a svojimi námetmi zaujme a povzbudí desaťtisíce mladých ľudí, ktorým je trať mládeže blízka. To je kultúrny čin, ktorý vyrástol priamo na pracovisku. A tak by to, myslím, malo byť so všetkými umelcami a vedcami, žurnalistami, osvetovými inšpektormi a pod. Kdekoľvek pracujúci ľud mimoriadne vystupňoval svoje hrdinstvo a takých prípadov už v dvojročnici je veľké množstvo kdekoľvek sa stretol s mimoriadnymi ťažkosťami, tam by sa mali všetci shŕknuť a svojím spôsobom umelecky stvárňovať, upozorňovať a pomáhať. A bez ohľadu na to, či pozoruhodná vec sa stane v Čechách alebo na Slovensku, musí ona byť rovnako predmetom záujmu napríklad českého aj slovenského umelca.

Český príklad pracovný aj umelecký je aj slovenským príkladom. Máme jeden päťročný plán a spoločný záujem na jeho splnení.

No všetci kultúrni pracovníci musia vyliezť zo svojich zátiší, ak tak ešte neurobili, a poctivo skúmať, na koľko na nich platia a na koľko už neplatia Leninove slová, ktoré povedal na adresu spisovateľov: "Jedno z najväčších ziel a pohrôm, ktoré nám zanechala stará kapitalistická spoločnosť, je úplná roztržka knihy so životnou praxou.

"Náš ľud," hovoril prezident Gottwald na sjazde kultúrnych pracovníkov v apríli t. r., "potrebuje novú kultúru dneška, žijúcu dneškom a pomáhajúcu dnešku, kultúru predchnutú našou vierou v šťastnú budúcnosť zeme, posilňujúcu nás v práci i zápase a ukazujúcu nám cestu vpred."

Za takúto kultúru vyslovil sa aj vratislavský sjazd kultúrnych pracovníkov; za kultúru spojenú s ľudom, slúžiacu ľudu, kultúru, ktorá sa zo všetkých síl zúčastní na boji ľudu.

Takúto kultúru potrebujú národy celého sveta. Po takej voláme aj my, a to preto, lebo sme presvedčení, že len z takej môže vyrásť veľké umenie. "Veľkí umelci," hovorí prof. Štoll tiež na sjazde kultúrnych pracovníkov, "pomáhali ľudu v jeho boji za slobodu a z tej účasti na spoločenskom zápase rástlo ich veľké umelecké dielo, ich nesmrteľnosť." Jedine z reality, posvätenej opravdivosťou a mravným zanietením, môžu vyrásť skutočne veľké veci.

A ja tu chcem zdôrazniť, že v tej našej najmladšej generácii, čo chodí na brigády, čo sa vie dať zapáliť pracovným nadšením, keď ide o sväzácke akcie, sú opravdovosť a mravné zanietenie, ak začína umelecky tvoriť, skutočne veľké, ako je toho dôkazom celá súťaž tvorivosti mládeže.

Vypočujte si niekoľko veršov mladého 18ročného brigádnika Ivana Okáliho z básne "Traktorista":

Načo prázdne reči

keď sú klasy plné

vyseká traktor krajší riadok

ako to v básni vystrúham

Tak prosto bez rýmu a bez košele

prikladá traktorista riadok ku riadku

Po hrude ako po asfalte

vaľte sa kolá, vaľte, vaľte

zahryznite do obilia!

vy vzdajte česť:

Brigáda nastúpila

Videl som chlapcov a dievčatá, ako pozorne túto básničku počúvali a ako sa im páčila, lebo vyjadrovala, čo sami cítili a videli. Áno, najviac poézie je v živote samom, tam ju treba hľadať. Len treba mať ruku na tepe toho života a vycítiť, ako sa chveje.

U nás už dnes je hlad po opravdivej kultúre, len sa treba vybrať na učenie k ľudu. Čo pracujúci človek požaduje dnes od umenia? Nech nám je odpoveďou ten veľký záujem o prostú básničku 18ročného chlapca-brigádnika. Pracujúci človek chce od umenia jednak, aby mu bolo zrkadlom jeho práce, jednak aby mu zjasňovalo cestu do budúcnosti, ktorej cieľ je mu už známy.

"Naozaj neviem" - hovorí náš prezident - "prečo by mala byť vyššie kultúra, oblažujúca desiatky a stovky výlučných jedincov, než kultúra, osvetľujúca a povzbudzujúca státisíce a milióny na pochode k veľkým humanitným ideálom."

A prečo toto spomínam v súvislosti s ústrednou témou? Pretože nič nás, Čechov a Slovákov, tak nebude vedieť sblížiť - a to práve v tejto dobe - ako opravdivé, hlboko mravné, burcujúce umenie, solidarizujúce sa s bojom pracujúceho človeka, vyvierajúce z každodenného rytmu práce nášho ľudu, bojujúceho za socializmus.

A nič na druhej strane nemôže tak sblížiť ako súčasný boj tohto umenia, boj celej našej kultúry proti zvyškom mocenských pozícií buržoázie, kdekoľvek si ich uchovala, my sme zbavili buržoáziu všetkých rozhodujúcich pozícií v sektore hospodárskom, no v kultúrnom sektore sme boli menej prísni. Tam sme jej ešte všeličo ponechali, v tlači, v literatúre, umení, vo vede a inde. Odtiaľ na pokrokové sily ešte útočí, tam ešte najsmelejšie organizuje sabotáž. A ak my dnes ešte často počujeme hovoriť o československom probléme, tak ten problém existuje tam v tých dosiaľ uchovaných nielen hospodárskych, ale aj kultúrnych pozíciách buržoázie. Tam sú tie žriedla a žriedielka, odkiaľ vyviera otrávená voda. A tak je úlohou slovenských i českých kultúrnych pracovníkov, aby si pri svojej práci i tvorení zastali ešte pevnejšie na platformu robotníckej triedy a aby odtiaľ ešte rýchlejšie dobýjali kultúrne baštičky buržoázie, aby ešte rozhodnejšie likvidovali buržoázne predsudky, ktoré v minulosti kalily dobrý pomer Čechov a Slovákov. No na druhej strane to znamená: Nepripustiť v kultúre nič, čo by sa uchyľovalo od tejto platformy, aby starý antagonizmus, umele živený buržoáziou, nemohol byť znovu umele obnovovaný.

Na sjazde kultúrnych pracovníkov vo Vratislave Ilja Ehrenburg zdôraznil, že kultúra je jednotná a nemožno ju deliť na pásma. Je to kultúra ľudová, pokroková, socialistická. Jej najväčšími nepriateľmi sú vojnoví štváči z Wall streetu. Majú svojich pomáhačov aj u nás doma. Je ich treba tak nemilosrdne odhaľovať, ako sú zásluhou SSSR nemilosrdne odhaľovaní ich veľkí partneri na svetovom fóre politickom i kultúrnom. Treba ich rýchle vyviesť z omylu, že si v ľudovej demokracii môžu vybudovať trvalú existenciu na sabotovaní a rozvracaní ľudovej demokracie.

Nakoniec dovoľte, aby som zdôraznil, že kultúrna spolupráca česká a slovenská má už v minulosti svoje krásne vzory, na ktorých môžeme dnes budovať. Sú, alebo po oslobodení boli aj v tejto poslaneckej snemovni kultúrni pracovníci, Česi a Slováci, ktorí si nielen dobre rozumeli, spolupracovali, ale patrí im aj chvála za to, že boli rovnako v službách českého ako aj slovenského pracujúceho ľudu. Takým je napríklad Slovák Laco Novomeský, bývalý redaktor Rudého práva, a takým je napríklad bývalý poslanec Čech Peter Jilemnický, jeden z najlepších súčasných slovenských prozaikov. Prečo im v jednom prípade pracujúci ľud český a v druhom slovenský tak plne dôveruje? Pretože dôveruje marx-leninskému učeniu, ktoré oni vyznávajú a pre uskutočnenie ktorého sú ochotní kedykoľvek všetko obetovať. Dôveruje ich hlbokému internacionalistickému presvedčeniu, na základni ktorého jedine môže sa vytvoriť rovnako hlboké presvedčenie vlastenecké a opravdivý bratský vzťah aj k inému národu. A takýchto je celý rad na jednej i druhej strane v kultúrnom a samozrejme i politickom živote. Takými sú napríklad proletárski básnici, českí i slovenskí, celý rad vedcov, divadelníkov, ktorých napríklad my Slováci odjakživa proste pokladáme za svojich.

Na tejto tradícii nám v kultúre nebude ťažko budovať nové vzťahy, mocný jednotný československý front kultúrnych pracovníkov. Máme všetky predpoklady k tomu, a päťročnica nám to priamo prikazuje, aby sme úzko sopäli české a slovenské päťročné kultúrne plánovanie. Máme jeden spoločný hospodársky plán, a opakujem, máme jeden spoločný kultúrny plán. Cieľom hospodárskeho plánovania je prestavba a výstavba čs. hospodárstva, cieľom kultúrneho plánovania by mala byť prestavba a výstavba čs. vlastenectva, a to tak, aby sa toto naše vlastenectvo podobalo vlastenectvu sovietskemu.

To nijako neznamená vzdávať sa vlastenectva slovenského lebo českého. To naopak znamená zopravdovenie tohto slovenského a českého vlastenectva. Lebo čo to je dnes československé vlastenectvo? Presne opak toho, čo znamenal starý čechoslovakizmus. Starý čechoslovakizmus budovala buržoázia proti záujmom pracujúceho ľudu a proti záujmom českého a slovenského národa. Nové československé vlastenectvo buduje pracujúci ľud za svoje záujmy a v súlade so záujmami českého a slovenského národa. Toto vlastenectvo vyrastá priamo z našich najlepších spoločných politických aj kultúrnych tradícií minulosti.

A nie je možné ináč, než aby ono bolo charakteristickým znakom našej ľudovodemokratickej prítomnosti a našej socialistickej budúcnosti.

Tak, domnievam sa, treba hľadieť na kultúrne napredovanie v päťročnici s hľadiska celoštátneho: Budovať nerozlučnú spojitosť hospodárskeho plánovania s kultúrnym, nerozlučnú spojitosť kultúrneho plánovania českého so slovenským a budovať československé vlastenectvo ako nerozlučnú súčiastku nášho napredovania k socializmu. (Potlesk.)

Místopředseda dr Polanský: Dalším přihlášeným řečníkem je pan posl. Sova Jan. Prosím, aby se ujal slova.

Posl. Jan Sova: Pane předsedo, slavná sněmovno, paní a pánové!

Dovolte mi, abych v krátkosti promluvil o otázce zásobování v pětiletém plánu. V pětiletém plánu se zpravidla mluví jen více méně o jedné stránce, totiž o výrobě. Méně toho bylo doposud řečeno o tom, co je zároveň předpokladem i následkem výroby, o spotřebě. Pětiletý plán nejen že stanovil přesné úkoly jednotlivým výrobním odvětvím, distribuci a vůbec téměř všem oborům naší činnosti, ale předem vytyčuje hodnotu a množství statků, které jako výsledek pracovního úsilí připadnou naší spotřebě. A v těchto číslech jsou také konkretně zobrazeny údaje o životní úrovni, které v průběhu plánu chceme dosáhnout. Bez přehánění je možno říci, chceme-li si věc objasnit na nejnázornějším příkladě, že výklady obchodů budou natolik plné, aby každý měl všechno to, co bude potřebovat, a navíc, což je v některých zemích tím hlavním bodem úrazu, bude mít prostředky, aby si to mohl koupit. Tak na př. pětiletý plán stanoví, že v roce 1953 bude dodáno proti roku 1948 o 67.000 tun více sádla, o 22 milionů hl mléka a mléčných výrobků, o 289.000 tun masa, o 1 miliardu vajec, o 206.000 tun cukru a o 194.000 tun pšeničné mouky. Nepamatuje se však jen na potraviny. Spotřeba textilií stoupne v r. 1953 o 9.710 tun vlněného zboží, o 25.660 tun bavlněného zboží a o 27 milionů metrů zboží hedvábného a polohedvábného. Spotřeba obuvi se zvýší v porovnání s letoškem o více než 12 milionů párů. V r. 1953 bude dán na trh nábytek v hodnotě téměř o 900 milionů korun vyšší než letos. Podle plánu bude úplně zařízeno 30.000 nových domácností, při čemž bude k disposici dostatek nábytku pro jednotlivé místnosti, jakož i dostatek jednotlivých kusů nábytku. Spotřeba mýdla bude vyšší o 29.000 tun, spotřeba obručí pro jízdní kola a motocykly o 29.000 kusů, a podobně značně stoupne i spotřeba porcelánových a kovových výrobků.