Zákon vychází z toho, že všechny
knihovny musí být zaměřeny k plnění
jednotného kulturního a politického cíle,
že jejich činnost musí být koordinována,
že musí být zajištěna vzájemná
spolupráce a pomoc knihoven vyšších typů
knihovnám méně vybaveným a že
má být rozsáhlých knižních
fondů využíváno co nejúčelněji
a nejhospodárněji. Z těchto důvodů
zákon spojuje všechny druhy knihoven v jednotnou soustavu
a ukládá jí společné základní
úkoly. Jsou zaměřeny především
k tomu, aby byla splněna stěžejní zásada
navrhovaného zákona: umožnit každému
občanu, aby získal ke studiu nebo četbě
potřebnou literaturu ve své nejbližší
knihovně nebo jestliže ji tato knihovna sama nemá
- aby ji dostal v nejkratším čase z kterékoliv
veřejně přístupné knihovny.
Zákon sleduje také to, aby jednotnou soustavou knihoven
byla uskutečněna koordinace jejich výstavby
a činnosti. Knihovnám se ukládá povinnost
navzájem spolupracovat. Předpokládá
to např., že knihovny lépe vybavené
pomohou jiným v doplňování fondů,
že nebude docházet k neúčelnému
a nehospodárnému hromadění stejných
knih, že se rozvine spolupráce v oblasti meziknihovní
výpůjční a výměnné
služby, že bude seriózně zajištěna
informační a bibliografická práce,
že zavládne dokonalý pořádek
v mezinárodní výměně knih,
v dovozu zahraniční literatury, v propagaci literatury
i v metodické pomoci.
Péče o naše knihovny zahrnuje jejich kádrové
i jejich hmotné zajištění. Některým
národním výborům je nutno tuto skutečnost
znovu připomenout, protože se dosud nepostaraly o
tyto základní předpoklady pro činnost
knihoven. Vědecké knihovny a knihovny na závodech
jsou často vybaveny a dotovány velmi dobře.
O lidových knihovnách to vsak vždy říci
nemůžeme. Některé národní
výbory nedodržují např. normu na nákup
knih, takže v některých vesnických knihovnách
nenajdete novou literaturu. Jak je potom možné uspokojit
současného čtenáře!
Zákon zvláštním ustanovením zajišťuje,
aby knihovny nebyly umisťovány do budov a místností
pro jejich činnost nevhodných, což se při
různých dislokačních opatřeních
nejednou stávalo. Jsme proto přesvědčeni,
že toto ustanovení bude všemi odpovědnými
pracovníky velmi kladně přijato. Knihovničtí
pracovníci již od r. 1948 volají po normativní
úpravě československého knihovnictví.
Knihovnický zákon je proto dokumentem, který
bude s povděkem přivítán všemi,
jimž je práce s knihou opravdovým posláním
a socialistickým buditelstvím.
Třetí zákon normativně upravuje organizaci
a činnost našich muzeí a galerií. Význam
těchto institucí spolu s úkoly, vyhlášenými
XI. sjezdem, velmi stoupá. Muzea a galerie obsahují
bohatství sbírek, jež konkrétně
dokládají vývoj přírody a společnosti.
Pomocí těchto materiálů, ať již
vědecké, či umělecké hodnoty,
lze šířit vědecký světový
názor, rozvíjet regionálně vlastivědnou
práci, objasňovat pokrokové tradice našeho
lidu a upevňovat socialistické vlastnictví.
Názornost a přesvědčivost sbírek
a dokladů dává rozsáhlé možnosti
k šíření poznatků a k lidovýchovné
činnosti. Byla-li dříve muzea považována
za pouhé sbírky starožitností, je nyní
načase s tímto pojetím skoncovat. Žádné
naše muzeum nesmí být jen snůškou
historických dokladů, které vystavuje bez
výběru, jak se co našlo nebo muzeu darovalo.
Dříve nebyly sbírky pro osvětové
účely cílevědomě vybírány
a vystavovány, expozice nebývají vždy
zpracovány po ideové technické a estetické
stránce tak, aby to odpovídalo požadavkům
socialistického výstavnictví a vzrůstajícím
nárokům občanstva. Podle dnešních
našich požadavků má muzeum či galerie
soustředit sbírky, ochraňovat je a poučovat
jimi, ne však jen pro minulost a o minulosti, ale má
též dokumentovat naši socialistickou výstavbu
i perspektivy naší společnosti. Má zpracovávat
materiály pro vědecké účely
a využívat jich maximálně pro široké
účely výchovné. Muzea a galerie musí
v tomto smyslu přeměnit svoji veřejnou působnost.
Mnohé z nich rozvinuly pozoruhodnou výstavní
činnost a osvětovou aktivitu. Svědčí
o tom značný počet výstav a akcí,
jež uspořádaly nebo do nichž se zapojily.
Také stoupající návštěva
muzeí a galerií je dokladem jejich větší
životnosti. .
Chceme se nyní soustředit na to, aby všechna
naše muzea - a máme jich v Československu 420
- a všechny naše galerie - kterých je i s pobočkami
77 - dosáhly vysoké ideové úrovně
ve své práci. Zaměříme se na
to, aby stav i ochrana sbírek byly zajištěny
a plně využívány. Muzea a galerie si
zaslouží především větší
pozornost společenských organizací.
Nový zákon o muzeích a galeriích má
k tomu poskytnout jednotný právní podklad.
Je opatřením, které vytváří
předpoklady, aby činnost muzeí a galerií
odpovídala potřebám socialistické
výstavby. Vede k tomu, aby jejich činnost byla koordinována,
aby se v jejich praxi uplatňovala účinná
spolupráce, aby bylo více využito účasti
a zájmu dobrovolných pracovníků při
muzeích spravovaných národními výbory.
Právě tak, jako je tomu u knihoven, stanoví
zákon zásadu, že muzea a galerie vyšších
typů budou pomáhat muzeím a galeriím
menším. Vrcholné postavení i nadále
zaujímají vzhledem ke své dlouholeté
tradici a činnosti vědecké i popularizační
Národní museum, Národní technické
muzeum a Národní galerie. Tyto instituce reprezentují
náš stát i na poli mezinárodním.
Zákon svým přímým ustanovením
zajišťuje ochranu sbírek. Je to odůvodněno
jejich kulturní hodnotou a nenahraditelností. Proto
se pamatuje i na hlediska umístění těchto
institucí.
Lze proto právem předpokládat, že po
vydání navrhovaného zákona se činnost
muzeí a galerií rozvine v nových ještě
účinnějších formách práce.
Muzejní pracovníci, z nichž mnozí se
aktivně podíleli na přípravách
tohoto zákona, se k tomu iniciativně zavázali.
Soudružky a soudruzi, tolik alespoň jsem pokládal
za nutné poznamenat na okraj tří nových
osvětových zákonů. Vláda republiky
je doporučuje Národnímu shromáždění
k projednání a přijetí, protože
je přesvědčena, že nám významně
pomohou při zajišťování stěžejních
úkolů naší socialistické kulturní
revoluce. (Potlesk.)
Místopředsedkyně Hodinová-Spurná:
Děkuji ministru Kahudovi za jeho projev.
Do společné rozpravy se přihlásili
poslanci Kaliský, Šafařík
a Procházková.
Dávám slovo poslanci Kaliskému.
Posl. Kaliský: Vážené Národné
zhromaždenie!
Keď som sa chystal na svoje vystúpenie v parlamente
k týmto trom zákonom, ktoré teraz prejednávame,
listoval som dosť dlho v brožúre, ktorá
sa volá Rozvoj kultúry v ČSR a ktorú
len nedávno vydal Orbis. Je to štatistická
brožúra. Rečou čísiel hovorí
okrem iného tiež o knihách a knižniciach,
o osvete, i o múzeách a galériách.
Sú to čísla, za ktoré sa ozaj nemusíme
pred Európou a celým vzdelaným svetom hanbiť
a ja niektoré z nich ešte neskoršie spomeniem.
Pochopiteľne, že som si zvlášť všímal
údaje o Slovensku a potom som ich porovnával s minulosťou,
lebo napríklad súčasný stav osvety
alebo knižníc na Slovensku nemôžeme vôbec
správne oceniť, ak si neuvedomíme, že
sa v historicky krátkom čase rozvinuli na dnešnú
úroveň takmer z ničoho. Keď hovorím:
takmer z ničoho, nemyslím tým, že na
tomto poli je slovenský ľud bez tradícií.
Myslím proste na to, že jeho úsilie a kultúrne
sebapozdvihnutie bolo v dlhom rade generácií tak
podlamované, že pred štyridsiatimi rokmi vstupoval
do spoločného štátu s národom
českým v takom kultúrnom položení,
ktoré síce nesprávne, ale nie úplne
neodôvodnene, bolo označované za zúfalé.
Pozrime sa hoci len na knižnice. Nebudem sa tu zapodievať
prapočiatkami ich vznikania pri kláštoroch,
čo spomenula už súdružka zpravodajkyňa.
Nebudem sa zapodievať ani knižnicamí, ktoré
vznikali pri prvých univerzitách v Uhorsku, v Pätikostolí,
v Bratislave a v Trnave, ani vzťahom uhorskej šľachty
ku knihe a knižniciam. Chcem zdôrazniť inú
stránku histórie. Tú, že prvé
vážne pokusy o založenie verejných knižníc
nachodíme v dobe osvietenskej až tam, kde bol vážny
záujem o pozdvihnutie ľudu, u Bernolákovho
učeného tovarišstva v Trnave, u Samuela Tešedíka,
ktorý zámerne vysoko vyzdvihol ľudovýchodnú
funkciu knižníc a že skutočná prvá
verejná slovenská knižnica v Nižnom Kálniku
pri Učenej spoločnosti malohontskej nevznikla len
pričinením agilného Mateja Holku mladšieho,
ale aj vďaka ľudovej zbierke, ktorý na založenie
knižnice obetoval svoje ťažko zarobené grajciare.
Aj tento fakt hovorí výrečne o tom, kto bol
v minulosti skutočným tvorcom a nositeľom tradícií
našej národnej kultúry. Práve v tejto
súvislosti nemôžeme obísť takého
kultúrneho a ľudovýchovného pracovníka,
akým bol Gašpar Fehérpataky-Belopotocký,
ako bola postava legendárneho Mateja Hrebendu, človeka
slepého, no roznášajúceho po desaťročia
od dediny do dediny, od domu k domu svetlo slovenskej, no i českej
knihy. Obidvaja pracovali medzi slovenským ľudom v
neuveriteľne ťažkých podmienkach. A predsa
v čase, keď sa Kuzmányho Hronka tlačila
v 400 exemplároch a Pálkovičov Týdeník
v 160, dokázal práve Gašpar Fehérpataky
Belopotocký zdvihnúť náklad svojho Vlasteneckého
kalendára na 10. 000 výtlačkov. Dokázal
to preto, lebo mu nikdy neunikli denné starosti a potreby
pospolitého ľudu. Z potreby slúžiť
vzdelanosti ľudu, rodili sa štúrovské
študentské knižnice v Bratislave, Štiavnici,
v Levoči, Kežmarku, Pukanci, Prešove, Modre i
v Brezovej. A keď ich zakladatelia nenachodili pre svoje
osvetové ciele dosť kníh slovenských,
aj tu pomohla vo významnej miere kniha česká,
najmä pokiaľ išlo o prepotrebné šírenie
nových poznatkov z oblasti prírodných vied,
ktoré mali vyvádzať slovenského človeka
z tmy nevedomosti a strašných povier. Myslím
ďalej, že z tohto miesta netreba osobitne zdôrazňovať
to, čo pre šírenie knihy znamenala Matica Slovenská.
Ale si treba aj dnes zopakovať to, že nielen z darov
mecénov, ale predovšetkým zo zbierok širokej
ľudovej pospolitosti podarilo sa v krátkom čase
vybudovať Matičnú knižnicu o 30. 000 zväzkoch.
Náš ľud podal v dejinách dostatok dôkazov
o tom, že rozvoj národnej kultúry bol jeho
najvlastnejšou vecou. Nie svojou vinou v kultúrnom
vývine zaostal. Nebolo to jeho vinou, ale vinou panskej
peštianskej vlády, ktorá nezlikvidovala len
Maticu Slovenskú, ale ktorá útočila
na každú, čo ako skromnú ľudovú
knižnicu, zatvárala ich, habala ich knihy, takže
v roku 1919, keď vyšiel zpravodajkyňou spomínaný
zákon o verejných knižniciach, nebolo na Slovensku
prakticky nijakej slovenskej verejnej knižnice, len asi 100
spolkových knižníc, ktoré za uhorského
režimu nemohli vôbec pôsobiť, zatiaľ
čo v Čechách nepočítajúc
do toho Moravu bolo vyše 3300 verejných knižníc
s 1 milión 600 tisíc zväzkami. Preto nie je
nadsázkou hovoriť, že slovenské knižnice
vyrástli na dnešnú úroveň v historicky
krátkom čase takmer z ničoho. Musíme
si len položiť otázku, ako je možné,
že se tak stalo, ba že sa tak začalo diať
hneď v prvých rokoch predmníchovskej republiky.
Je tomu tak nielen preto, že v tomto štáte sa
predsa len vytvorili také kultúrne podmienky, aké
slovenský ľud nikdy v minulosti nepoznal, ale aj preto,
že tu už v národných dejinách vystupuje
nová sila, slovenská robotnícka trieda so
svojimi vlastnými kultúrnymi tradíciami a
svojimi kultúrnymi cieľmi. Korene týchto tradícií
siahajú do druhej polovice XIX. storočia, k robotníckym
vzdelávacím spolkom v Sirku, v Železníku
v Hronci, v Bratislave, tieto tradície sa ďalej rozvíjali
v osemdesiatych rokoch v robotníckych vzdelávacích
a čítacích spolkoch vo Zvolene, Krompachoch,
Žiline, pri Spevokole slovenských organizovaných
robotníkov v Budapešti, kde vzniklo aj Slovenské
robotnícke divadlo, ktoré hrávalo pre slovenských
murárov rovnako Tajovského Nový život,
ako Maryšu bratov Mrštíkovcov. Všade pri
robotníckych spolkoch vznikali knižnice, budované
za veľkých obetí robotníkov, ale i za
porozumenia vlasteneckých učiteľov, kníhkupcov
a typografov, ktorých pomoc si pracujúci ľud
hlboko vážil. Tieto spolky organizovali po slovenských
mestečkách divadelné predstavenia, kultúrne
spoločenské večierky, prednášky.
V podaní robotníckych spevokolov sa slovenský
ľud zoznámil s burcujúcou silou Marseillaisy,
Internacionály, Piesne práce, no v podaní
robotníckeho spevokolu v Tisovci i so Smetanovou Predanou
nevestou. Robotnícke kultúrne spolky žili a
pracovali napriek triednemu a národnému útlaku
i napriek nezáujmu vlastnej buržoázie. Nie
ona, ktorá sa odnárodňovala, ale garbiarsky
ochotnícky krúžok mládeže v Liptovskom
Mikuláši uvedomele nadviazal na buditeľskú
a osvetovú činnosť Gašpara Fehérpatakyho-Belopotockého.
Robotnícky vzdelávací spolok v Martine chápe
potreby národa lepšie a životnejšie ako
mešťania a takto sa obracia na miestnu inteligenciu:
"Či Vy myslíte, že Vaším kasínom
sa už končí národná práca?
Neodkopávajte od seba ľud a uvidíte, že
národ ide za tým, kto sa oň stará
a dobre s ním zmýšľa. Ale Vy ste dosiaľ
ani jedinej prednášky v robotníckych organizáciách
nepredniesli. "
Nie, do nového československého štátu
neprichodila slovenská robotnícka trieda bez tradícií
a ani nie osamotená. Storakými nitkami bola spojená
so staršou a skúsenejšou robotníckou triedou
českou a tak hneď po prevrate prichádzajú
priamo medzi slovenský ľud pracovať pokrokoví,
marxisticky uvedomelí, českí vzdelanci. Bol
to ohromne dôležitý čin najmä v
situácii, kde ľudová strana začala hneď
od počiatku spomaľovať kultúrny vývin
Slovenska šírením reakčnej ideológie
upevňovaním klerikalizmu. Vtedy najmä v robotníckych
spevokoloch, divadelných krúžkoch, v robotníckych
knižniciach a hudobných telesách účinkovali
nezištne a obetavo mnohí českí komunisti.
Revolučná robotnícka osveta na Slovensku
je nepredstaviteľná bez ich práce, práve
tak ako je nemysliteľná bez Ivana Hálka, Petra
Jilemnického, Antona Nedvěda, ako je nerozlučne
spojená s menom Klementa Gottwalda, ktorý počas
svojej činnosti na Horehroní a vo Vrútkach
vytýčil najmä pre slovenskú robotnícku
mládež heslo: "V jednej ruke kladivo, v druhej
ruke kniha". Oficiálna tlač mlčala a
oficiálne štatistiky proste nebrali na vedomie činnosť
robotníckych divadelných krúžkov, spolkov
a knižníc v Trnave, Košiciach, Bratislave, Stupave,
Zvolene a inde.
Akože inakšie, keď na čele 74 okresných
osvetových sborov, ktoré podľa zákona
mali slúžiť štátnej a občianskej
výchove ľudu bolo 22 okresných náčelníkov,
12 županov, 4 kňazi, advokáti, bankári
a len niekoľko školských pracovníkov,
ktoré v tomto zložení sa pochopiteľne
snažili usmerňovať celú osvetovú
prácu v duchu potrieb buržoázie.
Zápas o orientáciu slovenského verejného
života bol prudký. Klerikálne časopisy
viedli dlhoročnú štvavú kampaň
proti osvieteným, pokrokovým učiteľom,
proti vedeckým prednáškam, ale napriek tomu
sa stovky slovenských vlasteneckých učiteľov
zapojili do služieb pokrokovej osvety, do služieb ľudu.
V tomto zápase zohrala historicky významnú
úlohu skupina najpokrokovejších, marxisticky
orientovaných pedagógov, ako Zdeněk Nejedlý,
Fraňo Král, Štefan Major, Ladislav Szantó,
Alexander Markuš a iní, u ktorých vlastná
pedagogická vedecká alebo umelecká práca
bola nerozlučne spojená s prácou agitátora.
Hoci sa buržoázia neprestajne usilovala strhnúť
celú kultúru a osvetu do svojich služieb, jednako
len musíme kladne hodnotiť tú skutočnosť,
že v roku 1937 malo Slovensko už 2976 verejných
knižníc s vyše 600. 000 zväzkami a s vyše
1 milión 200 tisíc výpožičkami
ročne. Aj keď v týchto knižniciach boli
knihy ktoré ľudu neslúžili, ktoré
ho mali odvádzať od otázok chleba a triedneho
boja, jednako tu bolo aj veľa kníh s duchom demokratickým,
bola v nich slovenská i česká klasika, ktorá
sa do rúk slovenského čitateľa po prvý
raz dostávala v širšom meradle. No aj do relatívne
pokrokového vývinu knižníc reakčne
zasiahol fašistický režim tzv. slovenského
štátu, ktorý brutálne vyraďoval
a ničil v knižniciach všetko pokrokové
a namiesto toho ich zaplavoval knihami, propagujúcimi fašizmus
a literárnym brakom najhoršieho zrna. Materiálne
i duchovné škody tejto pseudokultúrnej politiky
boli veľmi veľké.
Aspoň toľko bolo treba povedať o vývoji
knižníc a osvety na Slovensku v minulosti, aby nám
ešte vypuklejšie vystúpil pred oči kultúrny
obraz našej ľudovodemokratickej prítomnosti.
Vráťme sa teraz k brožúre, ktorú
som spomenul na začiatku svojho prejavu. Ku koncu roku
1958 bolo na Slovensku 3477 ľudových knižníc
s 3 miliónmi 600 tisíc zväzkov, ktoré
mali 402. 000 čitateľov a 4 milióny 650 tisíc
výpožičiek. Pravda, čísla hovoria
len o kvantitatívnom vzraste. Kvalitu musíme za
nimi objavovať sami. Musíme vidieť, že po
prvý raz boli tieto knižnice očistené
od pseudoliteratúry, že po prvý raz boli tieto
knižnice očistené od pseudoliteratúry,
ktorá ľud urážala, že prvý
raz sa do nich dostali spisy klasikov marxizmu-leninizmu, že
sa prostredníctvom nich dostáva v masovom meradle
do rúk slovenského čitateľa slovenské
a české literárne dedičstvo, že
v nich po prvý raz v dejinách zaujala pevné
miesto sovietska kniha, ktorá sa stala nášmu
ľudu nerozlučným priateľom, radcom i pomocníkom
v boji za socializmus. A to som spomenul len ľudové
knižnice, pričom nesmieme zabúdať na niekoľko
tisíc závodných knižníc, vybudovaných
Revolučným odborovým hnutím, na to,
že na Slovensku máme dnes 11 vedeckých knižníc,
z ktorých 7 vzniklo až po oslobodení a z nich
5 po februári 1948.