poznamenať, že tí ľudia, ktorí musia cestovať autobusom do 65 km vzdialenosti platia o 79, 5 % a do vzdialenosti 100 km až o 93 % viac za cestovný lístok ako ľudia, ktorí cestujú oveľa pohodlnejšie v teplom a osvetlenom vlaku. Teda ľudia s najnižším príjmom na osobu musia najviac platiť. Prinajmenšom tento problém je riešený na účet relatívne najchudobnejších a v prospech bohatších.

Silným argumentom plánovacích orgánov pri umiestení určitých závodov v okrese je často fakt, že okres nemá vybudovanú železničnú sieť, resp., že okres je chudobný na miestne zdroje. Avšak dodnes v okrese Bardejov nebol prevedený vyhľadávací geologický prieskum a okrem toho ani tie suroviny, ktoré v okrese sú, nespracúvajú sa v okrese. Tak napríklad z vyťaženej guľatiny v okrese sa spracúva v spracovateľských závodoch Bardejovského okresu iba 31. 3 % ihličnatej a listnatej guľatiny. Ostatok vyťaženého dreva, t. j. 68, 7 % sa vyváža mimo okres.

Odporúčal by som, aby Slovenská plánovacia komisia, jednotlivé povereníctva, ako aj Východoslovenský krajský národný výbor zohľadnili v päťročnici i v ročných vykonávacích plánoch nastolené problémy v materiáloch z Bardejovského okresu.

Otvorenou otázkou pre severovýchodné okresy východného Slovenska je problém ďalšej migrácie. Situácia je taká, že v niektorých dedinách už niet práceschopného obyvateľstva v mladšom veku, Aká bude ďalšia perspektíva, ďalšia, existencia takýchto dedín? Táto problematika úzko súvisí napr. s otázkou výstavby škôl, kultúrnych domov, predajní atď. A preto treba mať jasnú perspektívu ako sa tieto dediny budú naďalej vyvíjať.

Doterajšia prax potvrdzuje, že v dôsledku začatého procesu industrializácie v roku 1949 životná úroveň obyvateľstva Východoslovenského kraja sa neustále zvyšovala. Avšak existujúce rozdiely v najdôležitejších zložkách životnej úrovne v porovnaní s celoštátnou úrovňou sa znižovali len nepatrne, ba niektoré absolútne rozdiely sa zväčšovali. Konkrétne: keby tempo rastu celkových peňažných príjmov na 1 obyvateľa v našom kraji ostalo také ako v roku 1961-1965, to celoštátnu úroveň celkových peňažných príjmov na 1 obyvateľa, keby táto ostala na úrovni roku 1965 (čo sa nepredpokladá), vo Východoslovenskom kraji by bolo možné dosiahnuť až v roku 2016. Podobne celoštátnu úroveň v maloobchodnom obrate na 1 obyvateľa pri tých istých podmienkach bolo by možné dosiahnuť až v roku 2013.

Preto s údivom treba konštatovať, že aj v 4. päťročnici - do roku 1970 v niektorých ukazovateľoch životnej úrovne v porovnaní s celoštátnou úrovňou nedôjde k zmenšeniu rozdielov, ale naopak, rozdiely sa budú ďalej zvyšovať. Týka sa to napríklad priemerných peňažných príjmov na 1 obyvateľa, ako aj rozdielu vo výdavkoch na 1 obyvateľa v maloobchode. Tieto v roku 1965 oproti celoštátnemu priemeru činili 1543 Kčs a v roku 1970 podľa plánu sa predpokladá, že sa zvýšia (a nie znížia), a to na 1702 Kčs. Ako potom treba chápať postupné vyrovnanie ekonomiky málovyvinutých oblastí? Domnievam sa, že v pláne 4. päťročnice riešenie problémov východného Slovenska, predovšetkým problémov ekonomicky málovyvinutých oblastí je nedostatočné.

Doterajšia skúsenosť je taká, že dielčie opatrenia v rámci nových zásad riešenia a plánovania národného hospodárstva, ako poskytovanie 15 % dotácie na priemyselnú investičnú výstavbu zo štátneho rozpočtu, zľavy u odvodov zo základných. prostriedkov atď. vonkoncom neprispievajú k dielčiemu rozvoju, výrobných síl vo Východoslovenskom kraji. Toto konečne potvrdil v úvodnom slove aj minister, predseda Slovenskej plánovacej komisie súdruh B a r b í r e k.

Ale pripusťme, a ja tomu chcem veriť, že od týchto opatrení sa čakalo veľa, že sa očakával pozitívny výsledok pre rozvoj ekonomicky málovyvinutých oblastí. Potom stojí otázka tak, a to by sme sa chceli dozvedieť, čo urobila Slovenská plánovacia komisia a Krajská plánovacia komisia v Košiciach, t. j. aké akcie pripravili, aby týchto 15 % dotácie bolo možné využiť?

Ani v oblasti spoločenskej spotreby do roku 1970 nevytvárajú sa také podmienky, ktoré by významnejšie prispeli k vyrovnaniu existujúcich rozdielov z tejto oblasti. Naopak. Pretože nemáme v kraji vybudované družiny, alebo v dostatočnom počte kluby mládeže, materské škôlky, jasle atď. na takej úrovni ako v iných, krajoch, obyvateľstvo východného Slovenska je značne ukrivdené pri celospoločenskej spotrebe. Štát ročne prispieva na každé miesto v týchto zariadeniach značnými prostriedkami. Nebolo by oveľa spravodlivejšie, keby štát prispieval nie na miesto, ale na živé dieťa bez ohľadu či už má, alebo ešte nie pridelené miesto v jasliach, v škôlke, v školskej jedálni, v družinea v klube mládeže. Takto získané prostriedky aj pre deti, pre ktoré ešte niet miesta v týchto celospoločenských zariadeniach, bolo by možné použiť spolu s inými k tomu účelu poskytnutými prostriedkami na urýchlené vytvorenie v podstate rovnakých materiálnych i kádrových podmienok pre všetky deti, bez rozdielov v ktorom kraji či okrese sa narodili. Veď je to irónia, že v kraji, v ktorom je najviac detí, je najmenej celospoločenských zariadení!

Vážená Slovenská národná rada!

XIII. sjazd Komunistickej strany Československa upozornil na nutnosť diferencovaného prístupu pri riešení problémov. Domnievam sa, že vo vzťahu k Východoslovenskému kraju, ktorý sa v porovnaní s inými krajmi vyznačuje určitou špecifikou, takýto diferencovaný prístup ešte nebol použitý.

Vieme, že plán je nástrojom riadenia, ale zdá sa, že zabúda, že určujúcim ostáva trh. Plnenie plánu musí prispievať k nasýtenosti trhu, k rovnováhe na trhu. Čo z takého plánu, ktorý sa síce plní, ale trh ostáva nenasýtený, a v našom kraji teraz v predvianočnom období chýba tovar za stovky miliónov korún.

Myslím si, že keby náš kraj už skôr dostal finančné prostriedky, ktoré predstavujú 15 % príspevok na priemyslovú investičnú výstavbu zo štátneho rozpočtu, som presvedčený, že by sa tieto prostriedky rozumne využili k výstavbe takých závodov, ktoré by vyjadrovali a plnili požiadavky národohospodárske i celospoločenské. Ľudia by si zarobili a pritom trh by bol nasýtenejší. Myslím si, že to by bola konkrétnejšia pomoc pri riešení problémov v ekonomicky málovyvinutých oblastiach.

Domnievam sa, že treba v oblasti plánovania uplatňovať viac revolučného i vedeckého ducha, aby zaostalosť málovyvinutých oblastí neostala trvalou skutočnosťou.

Keďže problém ekonomického a kultúrneho vyrovnania východného Slovenska a aj celého Slovenska na úroveň ČSSR je aj politickým problémom, je súčasťou riešenia národnostnej otázky, som toho názoru, že v niektorých smeroch treba pristupovať k tomuto problému po novom. Treba zmeniť doterajšiu metodiku plánovania a vypracovať taký model ekonomického vyrovnania v jednotlivých oblastiach, ktorý by bol súčasťou plánu rozvoja celého národného hospodárstva a realizácia ktorého by bola záležitosťou tak centrálnych, ako aj krajských orgánov.

Zároveň by som chcel navrhnúť Predsedníctvu Slovenskej národnej rady, aby predložilo vláde iniciatívny návrh vyrovnať cestovné v autobusoch a vo vlakoch. Výnimka by mohla byť iba tam, kde je zabezpečená osobná doprava vlakom.

Nakoniec mám ešte tieto dotazy:

1.   Kedy bude aj v Bardejovskom okrese uskutočnený vyhľadávací geologický prieskum?

2.   Podľa akého kľúča sa určuje plán pracovníkov v obchodnej činnosti? V súvislosti s tým, prečo napríklad v okrese Bardejov i vo Východoslovenskom kraji na 1 pracovníka v obchodnej činnosti musí pripadať väčší obrat ako je to v priemere v ČSSR?

Prečo napríklad v podnikoch reštaurácií, riadených národnými výbormi vo Východoslovenskom kraji, sa na 1 stoličku realizuje takmer 100 % väčší obrat ako je priemer za ČSSR?

Konečne, chcel by som sa dozvedieť a pracujúci sa pýtajú, najmä ženy by sa chceli dozvedieť, či Povereníctvo SNR pre obchod vo svojej práci vôbec počíta s tým, že v socialistických obchodoch, najmä pri nákupe mäsa, mlieka a chleba atď., hlavne výrobkov, ktorých je dostatok, nebudú fronty kupujúcich, alebo či je to trvalý a objektívny zjav socialistického obchodu?

Sme služobníkmi ľudu, preto musíme tieto problémy riešiť a vyriešiť čo najskôr, lebo čím dlhšie riešenie preťahujeme, tým sa veci viac zamotávajú a samotné riešenie sa stáva problematickejším.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda Kríž:

Ďakujem súdruhovi Kapišovskému.

Teraz nasleduje poludňajšia 1 a polhodinová prestávka.

K rokovaniu sa zídeme o 14. 30 hod.

(Prestávka. )

(Po prestávke: ) Podpredseda Kríž:

Súdružky poslankyne a súdruhovia poslanci!

Budeme pokračovať v rozprave.

Dávam slovo súdruhovi poslancovi pplk. Pittnerovi. Poslanec pplk. Pittner:

Vážené súdružky a súdruhovia, vážená Slovenská národná rada!

Chcel by som tiež prispieť k riešeniu problémov, ktoré nám

Predsedníctvo SNR a Rada Východoslovenského KNV predložili, bezpochyby, že ich vyriešenie bude v záujme a pre prospech pracovitého a skromného ľudu Východoslovenského kraja. Bude v súlade s politikou našej komunistickej strany, ktorá vo svojom programe má vpísané na popredné miesto úlohu zbližovania našich národov, čo v praktickom konaní znamená, tak to náš národ chápe, postupné vyrovnávanie na úroveň tej oblasti, ktorá v dôsledku inej priaznivejšej vývojovej skladby je v popredí.

Spravidla v zprávach a podobných materiáloch sa napred hohovorieva o kladoch a úspechoch a potom sa až podrobuje kritike a rozboru, s čím nemožno vysloviť súhlas a spokojnosť. Dnes prerokúvaný materiál má inú skladbu. Napriek tomu ukazuje, že Východoslovenský kraj, tak ako všetky naše kraje, od roku 1945 a najmä roku 1948 dosiahol rozkvet a rozlet, aký si nemohol tamojší ľud ani predstaviť. Možno povedať aj tak, že skutočne dosiahol úctyhodných výsledkov, dôstojných tomuto spoločenskému zriadeniu, za ktoré sme dosiaľ a budeme tak i naďalej dávať celý svoj život a energiu.

Sme si vedomí, že riešenie problémov dnešných dní má svoje korene v minulosti, avšak doposiaľ sme ich takto, pod svetlo, pod kontrolu takéhoto vysokého orgánu nepoložili, ako to robíme dnes, čím využívame všetky prednosti, ktoré naše spoločenské zriadenie poskytuje.

Považujem preto za veľmi správne, že Predsedníctvo SNR zaradilo na program nášho pléna riešenie proporcionálneho rozvoja jednej oblasti Slovenska. Myslím, že autorom zprávy sa podarilo ukázať na úspechy, možnosti a zdroje kraja, i dosť skromne, avšak dostatočne zvýrazňuje, že nadišiel čas a potreba hľadať spôsoby ako pozastaviť vedľa rastu niekde stagnácie, ba i pokles, ako nájsť progresívnejšie formy riešenia pozostatkov minulosti i niektorých chýb súčasnosti. Materiál dáva argumenty, aby sme v prípade potreby presvedčovali i tých, ktorí o tom pochybujú, že nahromadené problémy tohto kraja je nutné riešiť. Niet pochýb o tom, že na tom, že táto oblasť ešte zaostáva za slovenským, ale najmä za celoštátnym priemerom, pôsobia objektívne činitele, ale niet pochýb ani o tom, a každý z nás by dnes vo svojich vystúpeniach mohol priniesť množstvo argumentov, i z príčin subjektívnych. Domnievam sa, že nie v stavebných kapacitách je hlavný problém. Keď sme v roku 1950 v tomto kraji budovali Stavoindustriu, bolo tamojších asi 10 technikov. Nakoniec sa vybudovali stavebné kapacity, ktoré postavili Východoslovenské železiarne, Vojany, Chemko Strážske, vodné diela atď., atď.

Hlavný problém je, že tu nie sú zatiaľ také páky a takí činitelia, ktorí zabezpečia potrebné štrukturálne zmeny, technický rozvoj pre zabezpečenie realizácie našich spoločensko-ekonomických zámerov z hľadiska územného.

V  styku s našimi občanmi sa denne presvedčujeme, že požiadavky na našu aktivitu a iniciatívu, angažovanosť orgánov a inštitúcií i jednotlivcov v tomto smere zameranú, sa stupňujú.

Myslenie a cítenie našich ľudí, to je prvý a hlavný činiteľ, ktorý nastoľuje potrebu utriediť a splánovať riešenie rozvoja kraja a prekonať ťažkosti, na ktoré ukazuje tento materiál.

V  tejto súvislosti sa mi žiada dodať, že považujem za nedobré pre našu vec tie zprávy, ktoré sem-tam prenikajú, že máme časť súdruhov, ktorí tých, ktorí navrhujú a žiadajú riešenie, označujú, že nie sú dosť trpezliví, ba že by mohli nejak našej veci škodiť. Keď povieme celkom úprimne, ľudia tých, ktorí sa angažujú za riešenie proporcionálneho rozvoja v súlade s celospoločenskými potrebami, označujú za tribúnov národa, za ľudí, ktorí vyslovujú i cítenie a názory v súčasných dňoch.

Prečo a v čí prospech pôjde vyriešenie lepšieho rozmiesťovania výrobných síl, podrobne a vedecky zdôvodnil v referáte prvý tajomník ÚV KSS súdruh Dubček na sjazde KSS 12. mája 1966 i v ďalších svojich vystúpeniach, ktoré sme mali možnosť čítať, najmä na plénach ÚV KSČ.

Citujem jeho slová: "Otázka ďalšieho a rýchlejšieho rozvoja výrobných síl na Slovensku je aktuálna a živá hlavne preto, že sú na to v existujúcich podmienkach a zdrojoch reálne predpoklady a že využitie týchto zdrojov je v najvlastnejšom politickom a ekonomickom záujme celej našej spoločnosti. Dnes prerokúvaný materiál doplňuje a konkretizuje závery sjazdu KSS. Nie však len to - on i požaduje. "

Žiada nás, všetkých poslancov Slovenskej národnej rady, otvorene, pekne, súdružky, kriticky, povedať svoj názor, aby sme našli a zhodli sa na príčinách, ktoré hamujú a nevytvárajú priestor pre zásadné a rýchlejšie riešenie toho, čo vieme, že nie je v prospech náš, v prospech socializmu. Čo nakoniec vytvára alebo môže vytvoriť podmienky pre činnosť nepriateľov socializmu, ktorí číhajú na každú príležitosť, ba každú chybu.

Chcem vysloviť iba niektoré svoje názory, v čom sa domnievam, že majú určitú vinu na neuspokojivom postupe riešenia.

V   bojoch za našu národnú a demokratickú samostatnosť a svojbytnosť a sociálnu spravodlivosť vznikla a politicky sa formovala Slovenská národná rada. Jej poslanie, úlohy a miesto v našom štáte stanovila a potvrdila Ústava republiky Československej i uznesenia sjazdov ÚV KSČ. Pred krátkym časom plénum Národného zhromaždenia kladne hodnotilo výsledky práce Slovenskej národnej rady v tomto volebnom období. Slovenská národná rada je aktívnym tvorcom a nie obhajcom, je iniciátorom riešenia, prirodzene, hlavne problémov Slovenska. Jej potreba a životnosť pre zdarný vývoj našej spoločnosti je dokumentovaná i dnešným materiálom.

Zdá sa však, že sa vytvára nie celkom dobrá situácia v niektorých vzťahoch medzi niektorými centrálnymi orgánmi a orgánmi na Slovensku. Leninský princíp vedeckého riadenia učí, že pre vedecké riadenie je nevyhnutné osobné poznanie, znalosti. Mal som a mám dosť možností poznať, že niektorí funkcionári centrálneho riadenia, z rezortov, z rôznych príčin majú málo uspokojivé znalosti o histórii staršej i mladšej, i o súčasných problémoch Slovenska. Časť súdruhov má dokonca aj nesprávne názory. Neprispieva k riešeniu, keď v centrálnych orgánoch niet určitý počet kvalifikovaných Slovákov, alebo súdruhov, ktorí tu žili, ktorí by zabezpečovali alebo pomáhali hlbšiemu a správnejšiemu pochopeniu problémov a mentality Slovenska. Stále trvá relatívne i absolútne malá informovanosť českých súdruhov o živote na Slovensku. Malý je výber slovenských diel, málo sa v češtine vydávajú práce slovenských vedcov, ekonómov, filozofov a pod. Svedectvom toho sú aj zprávy našich novinárov, napríklad, že po prieskume poslancov Národného zhromaždenia títo vyjadrujú údiv nad stavom, pozostavujú sa nad tým, že sa nedosiahol taký stav, ako oni predpokladali.

Preto, myslím si, v pracovnom styku prichádzame do styku s takými postojmi, ktoré sa snažia pretiahnuť, komplikovať i také logické a rýchle riešenia, ktoré napríklad sme riešili okolo individuálnej bytovej výstavby.

Na septembrovom pléne ÚV KSČ prvý tajomník ÚV KSS súdruh Alexander Dubček povedal, citujem: "Chyba nie je v politicko-hospodárskych direktívach. Tieto sú jasné. XIII. sjazd KSČ uložil, že musíme ako súčasť konsolidácie a dynamického vývoja národného hospodárstva aj naďalej prehlbovať predpoklady pre harmonický rozvoj oblastí našej krajiny, a v tejto súvislosti uložil (toto slovo si dovoľujem podčiarknuť) lepšie využívať možnosti intenzifikácie ekonomiky na Slovensku a riešiť aj problémy priemyselných aglomerácií. Tieto smernice treba. viacej rešpektovať a v praxi dôslednejšie plniť" - potiaľ citát.

Prosím, k tomu niektoré fakty. Priemyslový výbor pre hlavné výrobné odvetvia a dopravu v novembri 1965 prerokoval výsledky prieskumu vo vybraných strojárskych závodoch na Slovensku. Medziiným konštatoval, že vzhľadom na to, že sú väčšie možnosti získať pracovné sily a s ohľadom na pomernú modernosť strojárskych závodov na Slovensku môže slovenské strojárstvo podstatne prispieť k rozvoju celoštátnej strojárskej výroby, ovšem za predpokladu, že budú k tomu vytvorené príslušné podmienky, predovšetkým, keď bude zaistený vhodný výrobný program. Medzi príčiny súdruhovia zaradili konštatovanie, že slovenské závody vznikli ako pobočné závody materských českých podnikov a ich výrobný program je toho dôkazom. Sú roztrieštené, často chýba vhodný nosný program a je často menený. Tento stav znemožňuje potrebnú plynulosť a efektívnosť výroby i využitie základných fondov. Súdruhovia odporučili vláde vyvodiť závery z nedobrého plnenia svojho uznesenia č. 104/1964. Dnes, v roku 1967, zpráva, ktorú prerokúvame, znovu ukazuje, že sa toto uznesenie nie celkom plní. Teda kontrola spomenutého výboru nebola plne účinná.

Spomenutý výbor ďalej konštatoval, že vládne uznesenie číslo 104/1964 sa neplní a odporučil vláde tiež prepracovať novú koncepciu rozvoja výroby, konkrétne v závode Tatrasmalt Matejovce.

Tatrasmalt Matejovce bol založený v roku 1945 a vyrábal spotrebný sortiment. 20 rokov zostal bez vážnejších zmien v technologických zariadeniach a bez investičnej výstavby. Až podľa uznesenia č. 104/1964 začala v roku 1965 výstavba haly na pozinkovaný tovar a pre výrobu paletizačných zariadení v objeme 150 miliónov korún s investičným nákladom 85 miliónov korún. Paletizačné zariadenie ale bolo presunuté.

Potom podpísal 1. VI. 1965 súdruh minister P o l á č e k koncepciu o výrobe zariadení pre medzioperačnú dopravu s objemom 200 miliónov korún pri investičných nákladoch 150 miliónov korún, čo realizované nebolo. Rozhodnutím Generálnehoriaditeľstva v Martine sa neuskutočnil prevod výroby pozinku. Rozhodnutím námestníka ministra súdruha P ú č i k a má sa závod preorientovať na výrobu elektrických zásobníkov vody, elektrických pečiacich rúr a elekrických práčok pre domácnosť. V dôsledku týchto zmien bola spracovaná nová investičná úloha a projektová dokumentácia v náväznosti na stavebnú rozostavanosť bývalého programu. Výstavba má byť uskutočnená v dvoch etapách. Takto to orientuje aj list podpredsedu vlády a ministra ťažkého priemyslu súdruha Krejčího zo dňa 20.

10. 1967. Avšak znepokojenie a pochybnosti o serióznosti a životnosti týchto programov nastalo v závode po prečítaní článku v Rudom práve zo dňa 22. 10. 1967, podľa ktorého sa pre výrobu práčok zaisťuje kapacita podnikom ROMO Fulnek v Ostrave v spolupráci s VŽKG. Práčky by ovšem mali byť hlavným programom tohto závodu.

Súdruhovia, myslím, v oblasti ekonomickej môžeme niektoréťažkosti prekonať aspoň na určitú dobu zvyšovaním cien, zahraničnou pôžičkou a pod. Nemôžeme však hazardovať už s dôverou a morálkou našich ľudí. Je potrebné žiadať, aby smernicestrany boli rešpektované v tých sektoroch a orgánoch, ktoré tak doteraz nie celkom dobre robia.

Nakoniec mi dovoľte v tejto súvislosti, aby som reagoval na diskusný príspevok prednesený na pléne Slovenskej národnej rady dňa 19. októbra poslancom súdruhom H o ll ý m, ktorý tvrdil, že nás povereníci informujú nepravdivo. To ja nemôžem potvrdiť, ani súhlasiť. On tiež iste chcel dobre, a mám dojem, najmä svojmu okresu. Treba sa len zamyslieť nad tým, aké majú v tomto období asi problémy naši stavbári, keď investičné zámery nemajú niekedy životnosť ani pol roka, rok, keď rozostavané stavby sa v priebehu ich realizácie menia často podstatne i viackrát. Boli sme zúčastnení na riešení koncepcie výstavby nášho stavebníctva, ktoré dnes zápasí s veľkými nedostatkami materiálových látok. Mal som osobne možnosť presvedčiť sa, že súdruh povereník K o m p i š i 25. mája 1967, kedy odpovedal súdruhovi poslancovi H o 11 é m u, ako vždy odpovedal pravdu, a bol by odpovedal nepravdivo, keby bol tvrdil, že v okrese Považská Bystrica stavbári postavia všetko to, čo ani v plánoch KIU a KNV nie je. Bol by tvrdil nepravdivo, že sa bude stavať bez ťažkostí a chýb i zo strany stavbárov. To však, ako ja viem, netvrdil. Domnievam sa, že by sme nemali používať tieto formy tlaku, a to ešte nie na nesprávnom mieste.

Podpredseda Kríž:

Ďakujem poslancovi súdruhovi pplk. Pittnerovi.

Dávam slovo povereníkovi SNR pre školstvo a kultúru súdruhovi Lúčanovi.

Povereník dr. Lúčan:

Vážené súdružky, vážení súdruhovia!

Nehodlám prednášať žiaden siahodlhý prejav. Zpráva, i to, čo povedali súdružky poslankyne a súdruhovia poslanci o problémoch Východoslovenského kraja, dáva nám vari všetkým dostatočný obraz o tom, aké úlohy nás v tomto kraji čakajú, čo musíme riešiť.

Napriek tomu, dovoľte mi niekoľko poznámok o školskej investičnej výstavbe, poznámok, ktoré by sme chceli postaviť do širších súvislostí. Súčasne by som chcel predložiť niektoré návrhy, ktoré by nám umožnili otvorene problémy riešiť.

V  zpráve sa správne konštatuje, že súčasný stav školských základných fondov na Slovensku v porovnaní s inými krajmi je vo Východoslovenskom kraji najhorší. Príčin je viacej. Nezaškodí vari, keď si ich zopakujeme. Predovšetkým, základňa, na ktorej sme začali budovať školstvo a vôbec celý Východoslovenský kraj po druhej svetovej vojne, bola najslabšia a vôbec najhoršia vzhľadom na celkovú ekonomickú a tým i spojenú kultúrnu zaostalosť východného Slovenska.

Ďalej vo Východoslovenskom kraji takmer 80 % školských budov bolo za vojny zničených, resp. poškodených.

Rast obyvateľstva a tým i školopovinných detí bol dvakrát rýchlejší ako celoštátny priemer.

V   tomto kraji je z hľadiska rajonizácie najnepriaznivejšia štruktúra v osídlení, pretože viac ako 50 % obcí nemá viac ako 500 obyvateľov, pritom v každej obci treba mať školu.

Už sa tu uvádzalo, a je nesporným faktom, že i napriek týmto sťaženým podmienkam, ba možno povedať ťažkým podmienkam, vo Východoslovenskom kraji v rokoch 1945-1965 sa dosiahli určité pozoruhodné výsledky. Za uvedené obdobie na Slovensku sa vybudovalo 9970 učební základných deväťročných škôl, z toho vo Východoslovenskom kraji sa vybudovalo 3146 učební ZDŠ, čo je 31 % z celoslovenského globálu. Podiel počtu detí ZDŠ v celoslovenskom priemere vo Východoslovenskom kraji je 28 %. Značné prostriedky sa vynaložili na vybudovanie novej, od základu novej vysokoškolskej bázy na východnom Slovensku.

Tým chcem predovšetkým podčiarknuť to, že v školskej investičnej výstavbe a v prideľovaní prostriedkov, ktoré dostávame pre výstavbu škôl na Slovensku, snažíme sa zohľadňovať potreby Východoslovenského kraja, snažíme sa preferovať tento kraj, lebo si uvedomujeme akútnosť a naliehavosť problémov na tomto úseku, v tomto kraji.

Chcel by som tiež oceniť tú skutočnosť, že i národné výbory vo Východoslovenskom kraji za posledné roky sú si vedomé naliehavosti úloh v školstve a situácia v plnení úloh na tomto úseku sa zlepšuje. Avšak problematika, jej ostrosť sa zmierňuje veľmi pomaly. Ukazuje sa teda veľmi jednoznačne na tomto kraji, a nielen na tomto kraji, že školstvo potrebuje ďaleko viac.

Požiadavky na zahájenie nových škôl sa neustále množia. Rodičia právom prejavujú nespokojnosť a ešte som nebol na schôdzi, kde by sa o tom nehovorilo ako sa ich deti musia učiť v zdravotne nevyhovujúcich budovách, v storočných kaštieľoch, ako sa musia učiť na 2 smeny, dokonca na 3 smeny. Niet schôdze, kde by sa o týchto otázkach nehovorilo, kde by sa situácia nekritizovala.

Pravdaže, Východoslovenský kraj má veľa požiadaviek vo všetkých oblastiach ekonomiky, školstva, kultúry, zdravotníctva. A nemožno povedať, že nie sú oprávnené, ba práve naopak. A keď tak počúvam diskusiu, ktorá prebieha na našom zasadnutí Slovenskej národnej rady, tak si celkom logicky, celkom prirodzene staviam otázku, ako ďalej, ako tieto problémy riešiť, čo z tejto našej diskusie vyjde. My všetci vieme, že ich naraz nevyriešime, že budú vyžadovať určitý čas, avšak určité konkrétne závery na našom zasadnutí by sme mali urobiť, aby predsa bola pred nami určitá aká-taká istota o tom, že to, čo sa hovorí, sa bude postupne riešiť a bude sa riešiť podľa poradia naliehavosti. Prihováram sa preto, aby bola urobená dlhšia špecializácia úloh a problémov podľa ich poradia dôležitosti a súčasne, aby sa veľmi konkrétne určilo, kto je za čo zodpovedný, za čo sú zodpovedné miestne národné výbory, za čo okresné národné výbory, za čo krajský národný výbor, za čo Slovenská národná rada a s čím pôjdeme do celoštátnych orgánov.

Som presvedčený, že takúto prácu bude treba vykonať, ak teda naše rokovanie má priniesť nejaký efekt, ak si máme o týchto problémoch pohovoriť.

Pokiaľ ide o školstvo, som presvedčený, nielen ako človek, ktorý zodpovedá zatiaľ za tento úsek, ale ako občan, že problematika školstva patrí medzi najnaliehavejšie úlohy, ktoré treba riešiť vo Východoslovenskom, a nielen vo Východoslovenskom kraji. Chcel by som preto znovu apelovať aj na vás všetkých tu prítomných, aj na súdruhov, ktorí sú pozvaní za Východoslovenský kraj, že toto vedomie by sa malo stať vlastným pre všetkých bez ohľadu na to, kde pracujú, bez ohľadu na to, za čo zodpovedáme na tom úseku národného výboru, alebo na iných úsekoch.

Predovšetkým sa musíme, súdružky a súdruhovia, postarať o to, aby ani koruna určená na školstvo neprepadla, aby neostala nevyužitá a nedopustiť, aby sa prostriedky určené na školstvo presúvali na iné úseky. Od roku 1962 do roku 1966 sa nepreinvestovalo vo Východoslovenskom kraji na školstvo 88 mil. Kčs a nejaké tisíce, podľa spresnených ročných plánov. Podľa pôvodných plánov mala byť táto suma vyššia o ďalších 22 mil. Kčs.

Vo finančnom vyjadrení v porovnaní s celoslovenskými údajmi to vyzerá takto: v rokoch 1961-1965 na Slovensku plán ukladal preinvestovať 1741 mil. Kčs (zaokrúhľujem čísla), z toho vo Východoslovenskom kraji sa malo preinvestovať 565, 154 tisKčs, t. j. 32, 5 %. V skutočnosti za uvedené obdobie na Slovensku sa preinvestovalo 1483 mil. Kčs, z toho vo Východoslovenskom kraji 461, 491 tis. Kčs, t. j. 31, 1 %. V rokoch tretej päťročnice na Slovensku sa odovzdalo do užívania 6713 učební, najmä ZDŠ, z toho vo Východoslovenskom kraji 1862 učební, t. j. 27, 7 %.

Podľa smerníc zo dňa 15. februára 1965 sa uvažovalo, že voVýchodoslovenskom kraji má sa do roku 1970 vybudovať celkom 1500 učební ZDŠ vrátane sídlištnej výstavby; v skutočnosti však v roku 1966 a v roku 1967 celkove bude odovzdaných 486učební ZDŠ.

Z uvedeného vyplýva, že za ďalšie 3 roky malo by byť daných do užívania ďalších 1014 učební. Naše tempo výstavby, to je úloha náročná, ale reálna. Reálna za predpokladu, že sa stane záležitosťou nás všetkých, vrátane stavebných organizácií. Ďalej reálna za predpokladu, ak sa vyriešia niektoré veľmi závažné otázky v celoštátnom meradle spojené s investičnou výstavbou. Považujem preto za potrebné celkom otvorene povedať, že pôvodné zámery na zbývajúce 3 roky štvrtej päťročnice, aj pokiaľ ide o oblasť investičnej výstavby, a tá bude postihnutá predovšetkým, ak by sa presadili predstavy niektorých súdruhov na Štátnej plánovacej komisii, že pôvodné zámery visia vo vzduchu, nie sú zabezpečené. Štátna plánovacia komisia (ináč veci sú v jednaní), odbor národných výborov, uvažuje na školskú výstavbu s týmito objemami: