Poslanec V. Komár;
K situácii v Michalovciach sa musí vyjadriť branno-bezpečnostný výbor, nie ja. Čo sa týka toho, čo povedala pani ministerka Woleková, veľmi dobre viete, že keby komisia bola postupovala podľa lekárskych nálezov, ktoré tam boli, nemohla vyriecť také stanovisko, aké vyriekla. To, čo urobila, je protizákonné. Preto som vystúpil, lebo tam všetky veci máte.
Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:
Ďakujem. Prosil by som pána poslanca Komára - interpelácie takisto majú svoj postup. Z vašej strany bola vyrieknutá, v poriadku, čiže nevidím dôvod, aby sa ďalej diskutovalo. To sú interpelácie a nie diskusie o každom prípade. Pán poslanec Košťál.
Poslanec P. Košťál:
Bohužiaľ, musím potvrdiť to, čo povedala pani ministerka. Už je to veľmi dávno, ale robil som v okresnej posudkovej komisii. Tam sa rozhoduje na základe nálezu lekárov, aj pri vzniku nového dôchodku, aj keď je pacient v plnom invalidnom dôchodku a dáva sa do čiastočného, znova ide k obvodnému odbornému lekárovi, ten napíše nález, ide to pred okresnú posudkovú komisiu - po starom - a ta rozhodne na základe nálezov. Existujú k tomu presné pravidlá, kde je napísané, kto môže byť čiastočne invalidným, plne invalidným. Je to naozaj v tejto rovine, nedávajme to do roviny emotívnej.
Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:
Prosím vás, páni poslanci, naozaj prestaňme a faktickými pripomienkami. Pán poslanec Komár, vypočuli sme ťa, vie-
ne, čo si povedal, už nám asi ani jednu vetu naviac nepovieš. Predsa jednotlivé interpelácie nevyriešime tu, na zasadaní pléna. Plénum je na to, aby sa interpelácie podávali, nie na to, aby tu pred 70 poslancami prebiehalo samotné rokovanie. Prosím pána poslanca Žingora, aby vystúpil.
Poslanec R. Žingor:
Vážená Slovenská národná rada, vážená vláda, dámy a páni,
bez dlhých úvodov by som chcel poukázať na problém, a ktorým sa na mňa obrátili viacerí starostovia obci. Keďže ide o zložitejší problém ako sa zdalo, otváram ho na našom zasadnutí. Ide o starostov obci - dôchodcov. Slovenská správa sociálneho zabezpečenia prijala názor, že starosta - dôchodca, ktorý je zvolený do funkcie na 4 roky a nie je v pracovnom pomere nespĺňa, podmienky uvedene § 3 ods. l vládneho nariadenia č. 142/1983 Zb., teda, že nie je zamestnaný menej ako jeden rok, pripadne nespĺňa podmienky nižšieho prijmú ako 22 tisíc. Túto prekážku nikto z rezortných ministerstiev nevyslovil pred voľbami starostov, alebo počas nich v novembri 199O. Starostovia - dôchodcovia súhlasili so svojou kandidatúrou v tom vedomí, že sa na nich vládne nariadenia nevzťahujú. Niektorí starostovia vykonávajú svoju funkciu ako dôchodcovia na plný úväzok s priemerným príjmom. Tu problém nie je až tak vypuklý. Horšia je situácia u tých starostov, ktorí funkciu vykonávajú iba na časť úväzku, a ich príjem za výkon funkcie je napríklad iba 8OO Kčs. Títo starostovia majú od mája tohto roku zastavené vyplácanie dôchodku, dokonca sa požaduje vrátenie dôchodku za obdobie pred 1. májom 1991.
Uvedený problém teda nevznikol počas volieb, ale až neskôr, v mesiaci máji, keď sa prijal názor, že starostovia
nespĺňajú podmienky zamestnania jedného roku. Podľa môjho názoru sa títo starostovia cítia právom ukrivdení, pretože pred voľbami ich na takýto problém nikto neupozornil. Viacerí sa vyjadrili, že by neboli kandidovali, keby im boli uvedené skutočnosti známe. Podľa vykonaného rozboru vekovej skladby zvolených starostov obci a primátorov miest bolo zistené, že v roku 1991 dovŕši vek pri uplatnení nároku na starobný dôchodok 157 starostov obcí a primátorov miest.
Z doteraz zistených poznatkov jednoznačne vyplýva, že väčšina starostov obcí a primátorov miest plne uvolnených pre výkon funkcie bude ochotná túto vykonávať len v tom prípade, že si uplatnia nárok na starobný dôchodok a tento budú poberať pri poberaní odmeny za výkon funkcie. Súčasná právna norma nepovoľuje, aby za výkon funkcie starosta poberal odmenu a súčasne aj starobný dôchodok, preto dochádza k rezignáciám starostov. Nezanedbateľná je i skutočnosť, že nové voľby, ktoré táto rezignácia vyvoláva, sú náročné na prácu a na finančné prostriedky, ktoré sú hradené zo štátneho rozpočtu.
Najschodnejším riešením súčasnej situácie starostov - dôchodcov by bolo udelenie výnimky resp. novelizácia vládneho nariadenia v zmysle § 2 ods. 3 nariadenie vlády ČSSR č. 142/1983 Zb. o poskytovaní dôchodkov niektorým pracujúcim dôchodcom v súvislosti s výkonom ich funkcie. Chcem iba pripomenú t, že podobným spôsobom sa riešili výnimky zdravotníckym, školským a sociálnym pracovníkom, pravda, návrh podal príslušný rezort. Na starostov obcí nemá kto tento návrh podat, pretože žiadny rezort sa k nim nehlási. Preto by sme to mali urobiť my, poslanci slovenskej národnej rady. Z uvedených dôvodov navrhujem a obraciam sa na ministra vnútra Slovenskej republiky, aby v spolupráci s Ministerstvom práce a sociálnych vecí Slovenskej republiky urýchlene pripravili návrh na udelenie výnimky a vládu Slovenskej republiky, aby
ho neodkladne, čo v najkratšom čase schválila, pretože je najvyšší čas tento akútny problém uzavrieť.
Ďakujem za pozornosť. Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský;
Ďakujem. Ako ďalší sa prihlásil poslanec Karol Szokol, HZDS.
Páni poslanci, ako predsedajúci dnešného rokovania sa dostávam do veľmi nemilej situácie v zmysle rokovacieho poriadku. Ak totiž predsedovia klubov nezoženú sem minimálne 76 poslancov, aby sme mohli vôbec odhlasovať či prerušenie rokovania alebo uznesenia, som nútený ako predsedajúci tu zostať sám, lebo po jednom síce môžete poodchádzať, ale rokovanie musí pokračovať permanentne až do budúceho týždňa, pretože nikto neodhlasuje, že skončilo. Prosím predsedov klubov, aby sa pokúsili zohnať tých 76 ľudí, ak je to vôbec možné. Ak nie, vznikne vyslovene kuriózna situácia, neviem, akým spôsobom ukončime 19. plenárnu schôdzu. Rokovací poriadok nepozná prípad, že by sme sa rozišli bez hlasovania.
Poslanec Szokol tu nie je. Hlási sa pán poslanec Ftáčnik.
Poslanec M. Ftáčnik: Vážení poslanci,
podporujem to, čo povedal pán predsedajúci, že rokovací poriadok nepozná inštitút ako sa má riešiť situácia, ak plénum nie je uznášaniaschopné. Vtedy to obvykle v parlamentoch riešia tak, že sa spravujú demokraticky procedúrou parlamentu, ktorá je obvyklá. Obvyklá procedúra je taká, že ak plénum nie je uznášaniaschopné, môže i v tomto zložení rozhod-
núť o jednej veci, o tom, že preruší schôdzu a dokedy ju preruší. V anglosaských parlamentoch je ešte možnosť dať policajne priviesť poslancov, ktorí nie sú prítomní. /Smiech a potlesk. / To hovorím zo svojej skúsenosti zo Spojených štátov amerických, kde to je zakotvené v rokovacích poriadkoch, ale tam sa v rokovacom poriadku hovorí, že účasť na zasadnutí je povinná. U nás to nie je napísané v rokovacom poriadku, čiže nemáme možnosť poslancov doviesť policajné, môžme uplatniť jedinú procedúru, i v tomto zložení nadpolovičnou väčšinou z prítomných rozhodnúť o prerušení schôdze a termíne, dokedy sa to stane. Takže toľko na doplnenie pána podpredsedu.
Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:
Ďakujem. Budeme skúšať trpezlivosti alebo šťastie. Ešte je jedna možnosť, že by všetci, ktorí sa prihlásili do interpelácií, povedali, že to dávajú písomne, a že by všetci ostatní povedali, že sa nemienia zapojiť do všeobecnej rozpravy. Tým by sme vyčerpali program a ako predsedajúci by som mohol ohlásiť, že ukončujem rokovanie. Ministri by sa tiež zriekli odpovedí.
Poslanec Dziak-Košický. Poslanec M. Dziak-Košický:
Mam len jednu otázku. Všeobecná rozprava je na to, že poslanec má právo vyjadriť, svoj názor. Či mienime v budúcom rokovacom poriadku zakotviť, že všetci ostatní poslanci majú povinnosť tento názor počúvať? To je totiž dôležité.
Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:
Pán poslanec Varjú sa vzdáva vystúpenia. Nasleduje pán poslanec Rózsa.
Poslanec E. Rózsa:
Vážená Slovenská národná rada,
vzhľadom na vzniklú situáciu budem veľmi stručný. Chcem dať otázku niektorým členom vlády, najmä pánovi ministrovi vnútra - bohužiaľ, nie je prítomný - k otázkam, ktoré búria hladinu na dedinách. Prečo pán minister mlčí, prečo nemôže na viaceré dotazy, viaceré interpelácie, viaceré požiadavky jednoducho odpovedať a jasne povedať, že jeho námestníci konajú inak, ako si to on predstavuje? Požadujem, aby sa tu pred plénom k týmto otázkam verejne vyjadril.
Ďalšiu otázku mám na pána ministra poľnohospodárstva. Už 6 mesiacov je platný zákon o pôde. Postup orgánov je benevolentný, pomalý. Pýtam sa pána ministra, čí sa za 6 mesiacov stal prípad, že by bol vrátený majetok podľa § 6 ods. 2 zákona 229. Podlá mojich vedomosti nie, pýtam sa, prečo? Ak takýmto tempom budeme robiť ďalej, privatizácia na úseku poľnohospodárstva nebude nikdy.
Ďalej by som mal otázku na vládu ako orgán štátnej moci a na pánov ministrov ako čelných predstaviteľov ústredných orgánov štátnej správy k otázkam zosúladenia právnych predpisov s ústavným zákonom 23/1991 Zb., pokiaľ ide o Listinu základných práv a slobôd. Tieto zosúladenia mali byt vykonané do konca roku. Koniec roka sa blíži a všetky tieto predpisy podľa § 6 ods. l ústavného zákona 23 strácajú platnosť. Či majú prehľad, či bilancovali tieto právne normy, lebo od 1. januára 1992 nastane situácia, že orgány štátnej správy búda vykonávať, svoju činnosť podľa zákonov, ktoré sú v rozpore s ústavou. Na tieto otázky potrebujem odpoveď, lebo tieto veci zaujímajú aj ľudí dole.
Poslednú otázku mam na pána ministra spravodlivosti. Už vyše troch mesiacov je v platnosti slovensky zákon 330 z roku 1991 Zb. - zákon o pozemkových úpravách, podľa ktorého majú štátne notárstva realizovať a davať do poriadku bezplatne dedičské konania, kde boli vymerané alebo neboli dedičom odovzdané pozemky preto, že tu bola právna zábrana podlá zákona 139/1947 Zb. Štátne notárstva tieto odmietajú a odvolávajú sa na pána ministra spravodlivosti. Prosím, aký je to právny stav, ak zákony Slovenskej národnej rady sám minister neguje? Na tuto otázku potrebujem jasnú a jednoznačnú odpovecf.
Ďakujem. Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:
Ďakujem. Pán poslanec Jaroslav Ivan dá interpeláciu písomne. Pán poslanec Hrnko.
Poslanec A. Hrnko:
Vážený pán predsedajúci, vážené plénum,
všetkých nás určite hlboko pohlo to, čo sa stalo v Leopoldove pri úteku skupiny väzňov. Preto je náležite opýtať sa ministra spravodlivosti, čo bolo urobene predtým, než sa táto udalosť odohrala. Preto predkladám otázky pánovi ministrovi spravodlivosti, a myslím, že na niektoré otázky by mohol odpovedať aj pán minister vnútra.
1. Pretože úteku väzňov predchádzala vzbura začiatkom tohto roku, ako skončilo vyšetrovanie vzbury v Leopoldove, prečo sú niektorí iniciátori na slobode? Aké sú skutočne škody na národnom majetku, ktoré spôsobili odsúdení počas tejto vzbury?
2. Počas nepokojov v nápravno-výchovných zariadeniach bolo odsúdenými osobami pred verejnosťou, mysli sa tým televízia, obvinených veľa príslušníkov Zboru nápravnej výchovy. Koľkým z týchto príslušníkov bola dokázaná trestná činnosť?
3. V priebehu nepokojov bolo povedané, že budú vytvorené parlamentné komisie na dohľad v nápravno-výchovných zariadeniach a vo väzniciach. Prečo sa tak nestalo?
4. Kedy bude schválený zákon o služobnom pomere príslušníkov Zboru nápravnej výchovy a v ňom zakotvená právna ochrany príslušníkov v službe i mimo služby, pretože príslušníci Zboru nápravnej výchovy sú často napadaní i mimo služby bývalými väzňami?
5. Vysoký stav pracovníkov v administratíve je jednou z príčin, prečo sa nedostáva dostatok pracovných síl pre službu priamo pri ostrahe väzňov. Pýtam sa, aké opatrenie prijme ministerstvo spravodlivosti na tomto úseku, aby sa znížil počet administratívy a zvýšil počet príslušníkov Zboru nápravnej výchovy?
6. Akým spôsobom sa majú príslušníci Zboru nápravnej výchovy domáhať svojich práv a požiadaviek, keď im bolo odňaté právo na štrajk?
Ďalšia moja interpelácia ide na pána ministra Snopku a znie nasledovne: Na základe akých skutočností dochádza k odvolaniu riaditeľky regionálneho kultúrneho strediska Veľký Krtíš? Táto bola do funkcie menovaná po novembri 1989 na základe výberového konania. Uvedená riaditeľka má ukončené vysokoškolské vzdelanie v odbore teórie kultúry, zodpovedajúcu prax, a voči jej výkonu funkcie doposiaľ zo strany zakladateľa Ministerstva kultúry Slovenskej republiky neboli vznesené žiadne výhrady. Navyše, kolektív pracovníkov ma
k svojej riaditeľke dôveru a nesúhlasí s jej odvolaním. Žiadam preto pána ministra Snopku, aby vysvetlil dôvody, ktoré ho vedú k takémuto konaniu, pretože mám pocit, že v tomto prípade tu prevláda osobný pristúp motivovaný politickou príslušnosťou danej osoby. Je to pani Tóthová.
Ďakujem za pozornosť. Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský;
Pán poslanec Galanda má faktickú poznámku. Pripraví sa poslanec Javorský.
Poslanec M. Galanda;
Vážená Slovenská národná rada,
zareagujem na otázku Leopoldova, a to na určitú časť. Dovolím si vám oznámiť, že pán minister spravodlivosti vymenoval určitú komisiu, v ktorej je námestník ministra spravodlivosti pán Stiffel, pán docent Bakiča, generálny riadite l Zboru nápravnej výchovy a dvaja poslanci, členovia Ústavnoprávneho výboru, pán Dr. Brňák a ja. Táto komisia nemá za úlohu prešetrovať konkrétny prípad Leopoldov, aspoň podľa môjho názoru, ani veci s tým súvisiace, jej úlohou je skôr pozrieť sa na stav väzenstva ako taký, porovnať problematiku súčasnej legislatívnej práce, problematiku technicko-materiálneho vybavenia, pripadne aj personálneho. Osobne sa domnievam, že v krátkom čase budeme mat nejaké výsledky, s ktorými by sme chceli oboznámiť ústavnoprávny výbor i plénum. Osobne by som bol rád, keby sa tejto problematike venovali aj predseda ústavnoprávneho výboru, predseda branno-bezpečnostného výboru, prípadne predseda Slovenskej národnej rady a prvý podpredseda, ale nerád by som bol, keby sa z toho vyrábala zbytočná politická atmosféra alebo napätie. To je všetko, čo som chcel povedať.
Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:
Ďakujem. Poslanec Javorský. Poslanec F. Javorský:
Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení poslanci, vážení členovia vlády,
chcem tiež niečo povedať k tejto problematike, ani nie tak Leopoldova alebo väzenstva, ale trošičku z iného, snáď aj takého svojského pohľadu.
V poslednom čase na prvom mieste našich starosti sú peniaze. Peniaze ako prostriedok pre zábezpeku samotnej existencie, ale aj peniaze povýšené na fenomén hospodárskej politiky a politickej stratégie. Všetko nasvedčuje tomu, že kým včera, teda pred novembrom 1989, sme ich mali dosť, teraz nám chýbajú všade. Problémy máme so zostavením rozpočtu Slovenskej republiky, a zo všetkých strán počujeme volanie po ich potrebe. O požadovaných dotáciách pre poľnohospodárov i pre neprosperujúce podniky sa tu už hovorilo mnohokrát.
Udalosti, ktoré sa odohrali vo väznici v Leopoldove, poodkryli ďalšiu oblasť, ktorá je poznamenaná nedostatkom financií, ktorá svojou tragickosťou poskytuje dôvod na zamyslenie sa nad príčinami väčšiny problémov, s ktorými sa musí terajšia politická reprezentácia boriť. Mal som možnosť oboznámiť sa nielen s dôsledkami, ale aj s príčinami týchto tragických udalostí priamou účasťou vo väznici a prehliadkou dokumentácie vyšetrovateľov. To mi dalo podnet k niektorým úvahám, ba i ku konkrétnym prirovnaniam o stave väzenstva od roku 1948 resp. od pätdesiatych rokov po súčasnosť. Ako bý-
valy politický väzeň som mal tú Česi v priebehu 10 rokov prejsť viacerými väznicami od Košíc až po Cheb, a sám som zažíval dôsledky všetkých vtedajších bezpečnostných opatrení, ktoré sa robili nielen proti tým, ktorých sa bývali režim najviac bál, ale aj proti väzňom odsúdeným za kriminálne trestné činy, ba aj za vraždy. Naši ochrancovia vo vyšetrovacej väzbe vo svojej dôslednosti si na nás posvecovali vo dne i v noci. V noci bol rozkaz spať len na chrbáte s rukami vyloženými na prikrývke a z povaly nám svietilo svetlo do oči po celú noc. Vo výkone trestu boli väznice a koncentračné tábory osvetlené tak, že každý slúžny bol schopný rozpoznať, každú drobnosť v ktorejkoľvek časti tábora či väzenského dvora.
Prečo to spomínam? Pri spomínanej návšteve v leopoldovskej väznici sme spolu s pánmi Mikloškom, Čarnogurským a Posluchom chodili takmer v pološere. Celý areál je nedostatočne osvetlený, preto nie sú používané ani kamery priemyselnej televízie, a to proste z toho dôvodu, že pri takom slabom osvetlení nemajú žiadnu rozlišovaciu schopnosť. Aj tieto skutočnosti dovolili vrahom vcelku bez problémov dostať sa k svojim obetiam na vrátnici. To nespomínam preto, že by som chcel nejako ovplyvniť vyšetrovanie tohoto prípadu. Tých subjektívnych i objektívnych príčin tam bolo viac. Chcem ale aj túto realitu využiť na to, aby sme sa pozamýšľali nad skutočnými príčinami súčasného stavu v našom väzenstve, aby sme sa pokúsili nájsť odpoveď na to, kde až korenia. Častokrát zakrývame konkrétnu zodpovednosť aj pojmom "zlyhal osobný faktor". Kde, kto a ako zlyhal v tomto prípade, verím, že sa dozvieme po objektívnom a vyčerpávajúcom vyšetrení celého prípadu.
Mojej pozornosti neušli ani konštatovania, že nemáme peniaze na to, aby sa rekonštruovali terajšie väznice, aby sa vybudovali nové, moderné, aby sa vybavili dokonalejšou technikou nielen objekty, ale aj príslušníci Zboru nápravnej
výchovy, atď. Snáď najväčší priestor tejto problematike venovali noviny Pravda. Aj vo včerajšom čísle bol obsiahly článok "Humanizácia zaznamenala faul". Hneď v podtitule sa hovorí toto: "Trvalo desaťročia, kým sa väzenský systém na západ od našich hraníc zmenil na relatívne bezpečný a znesiteľný. Aký bude ten náš?" Iste celkom oprávnene si položila túto otázku autorka článku, ale mám pokušenie sa spýtať, prečo nie je taký aj ten náš? Ako sa ukazuje, bez financií na terajšom stave toho veľa nezmeníme. Štát teraz ma riešiť dôsledky chýb, ktoré sa robili posledné desaťročia.
Viem, že terajšie väznice sú stratové, ale po roku 1948 bolo väzenstvo najprosperujúcejším odvetvím národného hospodárstva v Československu. Väzni do štátnej pokladnice odvádzali okolo 60 % zo svojej mzdy len za stravu a ubytovanie. Pri triezvom prepočte len väzni v komunistických koncentrákoch na Jáchymovsku a Příbramsku ročne odviedli štátu okolo 100 miliónov korún. To však nebolo všetko. Väzni boli takmer všetci zamestnaní a z toho plynuli pre ministerstvo vnútra ďalšie obrovské príjmy. V tejto súvislosti ma zaujala aj správa vo včerajších Hospodárskych novinách, ktorá hovorí o tom, že Sovietsky zväz zvyšuje svoje dodávky uránu do USA do takej miery, že to zapríčiňuje pokles ceny uránu na 7 US dolárov za jednu libru. Tu som nútený položiť, si otázku: Aký urán sovieti predávajú? Nie je to ruda, ktorú vydolovali väzni v baniach tejto republiky? Dnes sa už o tom nehovorí, ale Československo zásluhou prvej komunistickej vlády prišlo o túto strategickú surovinu, i o zdroj nesmiernych príjmov. V roku 1969 sa niektorí publicisti pokúšali vypátrať celú túto najtemnejšiu stránku našich najnovších hospodárskych dejín, ale to bolo všetko.
Využívam túto príležitosť, k tomu, aby som pripomenul, že v roku 1947 mala československá republika v rámci Marschallovho plánu odpredať haldy hlušiny pri uránových baniach západným firmám, že boli ponuky aj na kúpu uránovej
rudy za veľmi výhodných obchodných podmienok. Boli predstavy, že tieto prostriedky pomôžu celej republike na rekonštrukciu, výstavbu nových komunikácii a železníc. Zámery padli februárom 1948, kedy Gottvaldova vláda sa dobrovoľne vzdala uránových bani v Československu, čím chcela Sovietskemu zväzu nahradiť predpokladané zisky z rozbombardovaných chemických závodov v Moste, ktoré podlá medzinárodnej dohody boli vojnovou korisťou Sovietskeho zväzu. Už začiatkom roku 1949 sa budovali koncentračné tábory v blízkosti uránových bani v Čechách, a tisíce prevažne politických väzňov za neľudských podmienok museli ťažiť urán pre Sovietsky zväz. Nikto z nás nemôže mať reálnu predstavu o množstve vyťaženej rudy. Odhadujeme, že to boli milióny ton. Vieme, že keď sa vyrabovali tieto bohaté ložiská, ťažila sa uránová ruda aj v iných častiach republiky. Neboli to len Jeseníky, ale aj hoci chudobnejšie ložiská na Slovensku. Urán v Československu sa dôkladne vyraboval a daroval sa Sovietskemu zväzu bez akejkoľvek úhrady. Zostalo tu len to, čo niektorí väzni zámerne zastreli priamo v bani. Hovorí sa však, že ešte aj pre naše atómové elektrárne musíme kupovať obohatený urán pôvodne vyťažený u nás. Vie nám niekto zo zodpovedných dnes povedať, akú hodnotu predstavoval tento urán darovaný Sovietskemu zväzu? Vie niekto s kritikou súčasného neutešeného hospodárstva v tejto zemi povedať, ako mohlo vyzerať hospodárstvo, aká mohla byť životná úroveň u nás, nebyť tej bezbrehej lásky k Sovietskemu zväzu?
Aby som sa vrátil k problematike v našom väzenstva, chcem sa spýtať: Vieme si predstaviť, ako mohli byt vybudované väznice u nás, keby sa bolo na tento účel použilo čo len promile hodnoty, ktorú za Komunistickej éry vytvorili v uránových baniach väzni? Museli by sne teraz riešiť tuto tragickú záležitosť v Leopoldove? Muselo byt toľko žiaľu za obeťami tohoto masakru, keby bývali vládcovia tohoto štátu boli aj v praxi naplňovali často omieľané heslo "Najväčšia hodnota v socializme je človek"? Často sa nám pripomínalo,
že dialektika je neúprosná. Som toho názoru, že aj pri posudzovaní príčin tejto tragédie to v plnej miere piati. Som presvedčený, že už priala doba, kedy vzhľadom na sprístupňovanie archívov u nás a v Sovietskom zväze by sme sa mohli viac a objektívnejšie od kompetentných dozvedieť nielen o temných stránkach týchto posledných desaťročí, ale aj o tom, aké konkrétne kroky bývalých vládcov ožobračovali túto republiku.
Interpelujem pána ministra vnútra i pána ministra spravodlivosti, aby po ukončení vyšetrovania tragédie v Leopoldove vyčerpávajúco informovali poslancov Slovenskej národnej rady o priebehu tejto udalosti, o okolnostiach a príčinách, ktoré to spôsobili, ale tiež o vykonaných opatreniach, ktoré by zabránili jej opakovaniu. Žiadam aj pána Vavru, podpredsedu vlády, aby získal dostupné informácie a údaje o množstve vyťaženej uránovej rudy darovanej Sovietskemu zväzu, a hodnote, akú reprezentovala. Rád by som sa totiž konečne dopátral, a myslín si, že nie som sám, kde sú vlastne korene našej tak vehementne kritizovanej ekonomickej biedy.
Ďakujem. /Potlesk. /
Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:
Ďakujem. Pán Hudec sa hlásil s faktickou poznámkou. Poslanec I. Hudec:
Vážený pán predsedajúci, aby som bol stručný, povie* tri vety.
Prvá veta: Tragédia v Leopoldove postavila Slovenskú národmi pádu pred otázku, čo môže spraviť pre riešenie si-
tuácie vo väzenstve, a to nielen situácie odsúdených, ale najmä príslušníkov Zboru nápravnej výchovy?
Druhá veta: Môžeme spraviť dve veci. Po prvé, čím skôr dôkladne prerokovat a schváliť nové zákony o Zbore nápravnej výchovy a o služobnom pomere príslušníkov Zboru nápravnej výchovy. Po druhé - pamätať na potreby väzenstva pri schvaľovaní rozpočtu.
Tretia veta: Preto verím, že vláda v krátkej dobe predloží Slovenskej národnej rady návrhy spomínaných zákonov. Čiastočné zlepšenie sociálneho postavenia príslušníkov Zboru nápravnej výchovy, ktoré sa dnes pripravuje, napríklad predĺženie dovolenky, je nesporne užitočné a spravodlivé, ale nemalo by oddialiť, prijatie zákona o Zbore nápravnej výchovy a o služobnom pomere príslušníkov tohto zboru.
Ďakujem. Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:
Ďakujem. Pán poslanec, bola to faktická poznámka, čiže nemôžeme ju považovať za návrh na hlasovanie. Predpokladám.
Poslankyňa Keltošová. Poslankyňa O. Keltošová:
Vážená Slovenská národná rada,
mám pred sebou uznesenie vlády č. 361 z 9. júla, v ktorom sa hovorí o zriaďovaní tzv. chránených dielni alebo pracovísk, ktoré sú určené pre pracovníkov so zmenenou pracovnou schopnosťou. Od 9. júla som dostala niekoľko listov od našich zdravotne postihnutých občanov, naposledy z Tesly Pieštany. Majú obavy z toho, že tak ako zanikajú výrobné