Středa 9. prosince 1998

Piaty deň rokovania

7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

9. decembra 1998

 

 

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Vážené panie poslankyne, páni poslanci,

otváram piaty deň rokovania 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

Ešte predtým prosím všetkých poslancov, ktorí sa zdržiavajú mimo rokovacej sály, aby sa dostavili na svoje miesta. A prosím, ak rokujú ešte niektoré poslanecké kluby, aby rokovanie skončili. Budeme pokračovať v prerušenej schôdzi.

Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnej schôdzi písomne požiadali títo páni poslanci: pán poslanec Suchár, pán poslanec Schuster, pán poslanec Maňka, pán poslanec Zajac, pán poslanec Kresánek, pán poslanec Andrassy, pani poslankyňa Rusková, pán poslanec Engliš a pán poslanec Malchárek. Na zahraničnej služobnej ceste je poslankyňa Národnej rady pani Irena Belohorská.

Pokračujeme v rokovaní všeobecnou rozpravou o návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 314/1996 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Na včerajšom rokovaní Národná rada hlasovaním rozhodla o tom, že vyslovila súhlas s vystúpením generálneho prokurátora pána Michala Vaľa v rámci tohto bodu programu.

Dávam mu slovo a po ňom vystúpi ako posledný prihlásený do rozpravy pán poslanec Hofbauer.

Nech sa páči, pán generálny prokurátor.

Pán minister, prosil by som vás, aby ste zaujali miesto pre navrhovateľov.

Generálny prokurátor SR M. Vaľo:

Vážený pán predsedajúci,

vážené pani poslankyne,

vážení páni poslanci,

v demokratických štátoch Európy je orgán verejnej obžaloby, ktorý je najčastejšie nazývaný prokuratúrou, koncipovaný buď ako samostatný, podobne ako je to na Slovensku, alebo je zaradený do sústavy orgánov výkonnej alebo súdnej moci. Vždy býva zodpovedný niekomu, spravidla zákonodarnému zboru alebo vláde, vždy je však organizovaný tak, aby mohol pôsobiť nezávisle od politických orgánov, za ktoré sú považované aj zákonodarný zbor a vláda.

Jedným z významných atribútov tejto nezávislosti je záruka neodvolateľnosti generálneho prokurátora alebo inak nazývaného funkcionára, stojaceho na čele obvykle hierarchicky usporiadanej štruktúry prokurátorov, z politických alebo iných účelových dôvodov. Záruka neodvolateľnosti je právnym poriadkom demokratických štátov Európy koncipovaná dvojakým spôsobom. Buď tak, že generálneho prokurátora možno odvolať z funkcie len na návrh nezávislého, apolitického, odborného orgánu nazývaného súdny dvor, justičná rada a podobne, alebo tak, že ho nemožno odvolať po ustanovené funkčné obdobie, ktoré sa pohybuje v Európe v rozmedzí od 5 do 9 rokov.

Ustanovenie o funkčnom období generálneho prokurátora je spolu s možnosťou odoprieť splnenie pokynu nadriadeného prokurátora, ak je v rozpore s právnym presvedčením podriadeného prokurátora považované za základný znak rozlišujúci nezávislú prokuratúru demokratického právneho štátu od politicky závislej prokuratúry totalitných štátnomocenských útvarov. Návrat k právnej úprave umožňujúcej odvolanie generálneho prokurátora, kedykoľvek sa to hodí politickej väčšine, by bol veľmi výrazným krokom späť vo vývoji prokuratúry a demokracie na Slovensku vôbec.

Do budúcna by bolo vhodné vytvoriť nezávislý odborný orgán, ktorý by mohol kedykoľvek navrhnúť odvolanie generálneho prokurátora a iných justičných funkcionárov a ktorý by predkladal návrhy na vymenovanie nových funkcionárov. Tento názor - ak sa pamätáte, tí, ktorí ste boli v parlamente v minulom funkčnom období - som zastával už pri predkladaní zákona o prokuratúre aj vo výboroch, aj v parlamente. Žiaľ, naša súčasná ústava neumožňuje toto riešenie, pretože vyslovene ustanovuje, že generálneho prokurátora odvoláva a vymenúva na návrh parlamentu prezident. Možno by prichádzala do úvahy taká nejaká právna úprava, ktorá by konštituovala ešte iné dôvody na odvolanie generálneho prokurátora, než aké dnes zákon pozná, ktoré by autorizoval nejaký odborný orgán, napríklad Ústavný súd alebo kárny senát Najvyššieho súdu, alebo iný, ale v každom prípade odborný, nie politický orgán.

Zavedením alebo návratom k možnosti odvolať generálneho prokurátora rozhodnutím parlamentu, teda politickým rozhodnutím, sa vlastne fakticky ruší funkčné obdobie. Ono v zákone zostáva, ale nemá už žiadny zmysel, pretože kedykoľvek sa dá prokurátor odvolať, čiže ako keby tam funkčné obdobie nebolo. Hovorím, že podobná právna úprava je v Európe veľmi výnimočná. Ani v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu sa už nenachádza. Buď teda generálny prokurátor je odvolaný na návrh odborného orgánu, alebo má funkčné obdobie, počas ktorého sa nedá odvolať z politických dôvodov rozhodnutím parlamentu alebo vlády.

Pretože predkladateľ návrhu sa netají tým, že vlastne hlavným dôvodom alebo jediným dôvodom tohto návrhu je moje odvolanie, pričom za dôkaz potrebnosti môjho odvolania uvádza ako príklad niektoré veci uvedené v návrhu na skrátené legislatívne konanie, a pretože ani ja, ani prokuratúra sme nedostali možnosť vyjadriť sa ani vo vláde, ani vo výboroch, ani nikde inde, ani v novinách, žiaľbohu, musím povedať, že pokiaľ sa včera ozývali hlasy, že som mal štyri roky na to, aby som sa vyjadril, tak, žiaľbohu, nemal som. Môžem doložiť množstvo odpovedí na rôzne obvinenia, ktoré voči mne a prokuratúre boli vznášané, ktoré som poskytol tlačovým agentúram alebo novinám a neboli zverejnené. A tým, že sa niektoré lži neustále opakovali v novinách, sú považované, dnes označované za notoriety. Z väčšej časti sú to lži alebo výmysly niektorých ľudí.

Pokiaľ ide o konkrétne prípady, ktoré sa v návrhu vlády uvádzajú, ako prvý je, že prokuratúra nezakročila, keď policajné orgány preverovali oznámenia o falšovaní podpisov na hárkoch Demokratickej únie.

Na tlačovej konferencii potom, čo pán prezident zaslal list parlamentu i mne, ako aj na interpelácie rôznych poslancov, som už opakovane uvádzal, že preverovanie falšovania podpisov na petičných hárkoch Demokratickej únie bolo vykonané na základe podnetov pána doktora Sečánskeho a na preverovanie tohto oznámenia bol osobitným rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky pána Pittnera z 19. novembra 1994 zriadený osobitný špecializovaný tím, do ktorého bol volený okrem iných príslušníkov Policajného zboru ako policajný orgán aj komisár Krupa z Prezídia Policajného zboru, z odboru klasickej kriminality a vyšetrovateľ Policajného zboru činný v Úrade vyšetrovania Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, priamo na ministerstve vnútra, podplukovník Balún. Podľa pokynu vtedajšieho riaditeľa trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pána Segeša z 1. februára, teda zo dňa, keď som ešte len preberal funkciu, keďže sa vyššie citovaná skupina nezaoberala iba petičnými hárkami Demokratickej únie Slovenska vo východnom regióne, ale z celého územia Slovenskej republiky, bolo trestné oznámenie inžiniera Karola Pavlíčka odstúpené na vykonanie spoločného preverovania s trestným oznámením pána Sečánskeho.

Takže pokiaľ sa mi vyčíta, že sme nejako zinscenovali, vymysleli to oznámenie pána inžiniera Pavlíčka a na základe toho sa začalo konanie, nemá to nič spoločné s pravdou. To konanie začal pán minister Pittner zriadením špeciálneho vyšetrovacieho tímu, do ktorého vymenoval vysokých funkcionárov policajného prezídia a ministerstva vnútra, na čo asi mal nejaké dôvody.

Bol som tiež interpelovaný, prečo v tom tíme boli vyšetrovatelia, keď išlo o preverovanie. Rozhodol tak pán minister Pittner v čase, keď som generálnym prokurátorom nebol, a keď som sa ním stal, už tam bolo vedené trestné stíhanie, už bol dôvod na to, aby tam vyšetrovatelia fungovali. Takže som nemal dôvod zakročiť voči tomuto rozhodnutiu pána Pittnera.

Ako som už spomenul, v uvedenej veci bolo neskôr vznesené obvinenie voči konkrétnym páchateľom, konkrétnemu páchateľovi najskôr za to, že ako koordinátor Demokratickej únie v okrese Humenné sfalšoval podpisy 98 osôb na 13 petičných hárkoch, ktoré boli predložené Krajskej volebnej komisii pre volebný kraj hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava. Od chvíle vznesenia obvinenia som už nemal dôvod zakročiť voči tomu, že v tíme bol vyšetrovateľ. Postupne bolo vznesené obvinenie aj voči ďalším desiatim osobám, z ktorých osem bolo súdom právoplatne odsúdených. Ďalších 144 vecí bolo uložených preto, že sa nepodarilo zistiť konkrétneho páchateľa a 201 vecí bolo odložených.

Pokiaľ sa ozývali v tlači hlasy, že sú celoplošne preverované po jednotlivých okresoch podpisy a hárky Demokratickej únie, ja som sa obrátil na vtedajšieho ministra vnútra listom, ktorý to nepotvrdil, zriadil špeciálnu linku, ktorú vo všetkých komunikačných prostriedkoch oznámil, kde sa mohli všetci občania, ktorým sa skutočne dialo to, čo písala tlač, že by ich niekto po večeroch doma v bytoch obťažoval, nútil ich k niečomu, zastrašoval, že sa tam majú ozvať. Podľa informácií z vtedajších čias, ktoré som mal, žiadne takéto sťažnosti od občanov na túto linku nedošli.

Ako druhý bod sa uvádza, že generálna prokuratúra napriek tomu, že dostala oznámenie od bývalých členiek ZRS - pani Karasovej a pani Kyselicovej -, že podpisy na petičných hárkoch ZRS boli falšované, toto oznámenie prokuratúra nevyšetrila. Ani toto tvrdenie nemá nič spoločné s pravdou.

Pardon, ešte k hárkom Demokratickej únie by som asi mal dodať, že pokiaľ ide o konanie polície, my sme tam nemohli urobiť nič iné, než sa obrátiť listom na ministra. Aj to bolo svojím spôsobom trošku nad rámec kompetencií prokuratúry, pretože podľa § 174 Trestného poriadku prokuratúra vykonáva dozor len nad prípravným konaním, teda nad štádiom preverovania pred začatím trestného stíhania prokurátor dozor podľa Trestného poriadku nevykonáva.

Pokiaľ ide o hárky ZRS, nie je pravdou, že tá vec nebola vyšetrovaná. Preverovanie podozrenia z trestnej činnosti súvisiacej s falšovaním petičných hárkov je evidované na Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici pod značkou Kvp 101/95 a v uvedenej veci bolo vykonané veľmi rozsiahle preverovanie. V rámci preverovania bol vyžiadaný zoznam uchádzačov o zamestnanie z Okresného úradu práce v Nových Zámkoch, pretože tie dve svedkyne uvádzajú, že osobne prepísali asi dvetisíc mien zo zoznamu uchádzačov o zamestnanie z okresu Nové Zámky jedno po druhom, rad za radom na hárky, že prepisovali strojom dvetisíc mien za sebou, a potom ich niekto falošne podpisoval. Bolo zistené, že z okresu Nové Zámky petíciu ZRS na všetkých petičných hárkoch dohromady podpísalo 622 osôb. Čiže je absolútne vylúčené, aby odpísali dvetisíc podpisov, pretože celkom bolo z okresu Nové Zámky 622 osôb na petičných hárkoch.

Z tohto počtu 456 osôb potvrdilo, že petíciu podpísali. Zostalo teda 166 osôb, ktoré povedali, že petíciu nepodpísali. A z týchto 166 osôb z okresu Nové Zámky iba štyri osoby sa nachádzali v evidencii uchádzačov o zamestnanie Okresného úradu práce v Nových Zámkoch. Takže tvrdenia tých dvoch svedkýň, ktorým inak odporoval aj celý rad ďalších svedkov, boli i objektívne vyvrátené a dokázané ako absolútne nepravdivé. V rámci preverovania bolo preukázaných 166 falošných podpisov na hárkoch ZRS. Ako som spomínal, na hárkoch DÚ ich bolo, nepamätám si presne, okolo 400. To nestačí na začatie trestného stíhania, keď nemáte páchateľa. Problém bol v tom, že tých 166 podpisov, a dokonca ani tie štyri osoby, ktoré sa zhodovali so zoznamom nezamestnaných, neboli za sebou na jednom hárku. Boli rozhádzané po rôznych hárkoch. Nepodarilo sa zistiť, kto tie podpisy na jednotlivých hárkoch falšoval, podobne ako sa to nepodarilo pri stovkách podpisov na hárkoch Demokratickej únie. Ale konalo sa v tej veci a tvrdenia svedkýň boli jednoznačne vyvrátené ako nepravdivé.

Ďalší prípad - provokácia voči predsedovi Konferencie biskupov Slovenska Rudolfovi Balážovi. O tejto veci som tiež niekoľkokrát odpovedal na interpelácie, dalo by sa o tom veľmi zdĺhavo rozprávať. Celkom presne neviem, čo vláda myslela pod pojmom provokácia, pretože táto vec sa vyvíjala takým spôsobom, že pán Hrtús v priebehu 2. polroka 1994 prostredníctvom pána Stančeka nechal vyhotoviť reštaurátorom Škandíkom kópiu triptychu Klaňanie troch kráľov. Treba povedať, že pán Škandík je reštaurátor, absolvent Vysokej školy výtvarných umení, a vie ako každý absolvent Vysokej školy výtvarných umení, ako vyzerá kópia a ako vyzerá falzifikát. Je predpísané, že kópia nesmie napodobňovať chyby vzniknuté časom na obraze, že sa nesmie napríklad, ak sa pôvodný obraz skladá, skladať, že nesmie mať rovnaký rám, že musí byť výrazne označená tak, aby sa dala od originálu rozoznať. To, čo vyhotovil pán Škandík, čo uňho bolo objednané, nemalo znaky kópie podľa všeobecných pravidiel, ale znaky falzifikátu. Napodobňovalo to všetky poškodenia tohto obrazu, malo to rovnaký rám, skladalo sa to, nebolo to označené, malo to presne rovnakú veľkosť, proste malo to všetky znaky falzifikátu.

Nikto neprovokoval pána Hrtúsa, aby nechal urobiť kópiu a aby požiadal pána Škandíka prostredníctvom pána Stančeka o predaj tohto triptychu. Bola to jeho vôľa, že to chcel urobiť. Požiadal ich, aby zohnali kupca. Zháňali kupca nie na aukcii, ako by sa dalo predpokladať pri normálnom oficiálnom legálnom obchode, zháňali kupca rôzne po bytoch, po večeroch, po rôznych pokútnych podnikoch. Dozvedeli sa, že v Slovenskej republike pravdepodobne nikto nebude mať toľko prostriedkov, aby si mohol dovoliť triptych kúpiť. Bolo im povedané, že údajne v hoteli Fórum sa schádzajú organizovane nejaké skupiny záujemcov o umenie, i sakrálne umenie, možno i kradnuté umenie, a že by sa tam mohli pokúsiť zohnať nejakého zahraničného kupca. Nakontaktovali sa tam na človeka, o ktorom je podozrenie, že mohol mať falošnú identitu, že mohol byť pracovníkom SIS. Čiže keby toto nebola pravda, keby tam bol nejaký policajný agent alebo nejaký nenasadený cudzinec, normálne sú dnes všetci bez problémov odsúdení.

Iniciatíva vychádzala zo strany biskupského úradu, nie zo strany štátnych orgánov. Pokiaľ tam proste došlo k nejakému pochybeniu v súčasnosti alebo v posledných dňoch - už neviem, aký dlhý čas -, vyše roka sa nedá zohnať ten údajný Švajčiar, dokonca neexistuje jeho adresa, čiže tam je teda zjavné, že táto osoba bola falošná. Ale nešlo o provokáciu. Pokiaľ išlo o domovú prehliadku, tú povolil súd. Konštatovať na plné ústa v parlamente, že bola protizákonná, protiústavná, keď rozhodnutie súdu nikto nezrušil, rozhodnutie je platné, nie je demokratické, v právnych štátoch sa to nerobí. Niekedy sa spochybňuje prehliadka tým, že sa triptych hľadal v trezore, veľký triptych, ktorý sa tam nemohol zmestiť. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, trezor biskupského úradu je miestnosť, veľká miestnosť. Zmestí sa tam niekoľko desiatok takých triptychov.

Môžem podrobne prečítať z odpovede vtedajšieho pána ministra vnútra pánu poslancovi Langošovi na interpeláciu, kde opisuje, ako prebiehala prehliadka, kto bol prítomný, prečo k nej došlo atď., alebo to môžem dať k dispozícii každému, kto o to má záujem. Prehliadka prebehla legálne. Navyše by som si dovolil povedať, že osobne som sa o vykonaní nejakej prehliadky v Biskupskom úrade v Banskej Bystrici dozvedel z novín viac ako mesiac po tom, čo k tomu došlo.

Ďalší prípad, ktorý sa spomína. Orgány prokuratúry nezasiahli proti prerušeniu vyšetrovania trestného činu zavlečenia do cudziny. Mal som veľmi málo času, pretože prokuratúre bol doručený návrh vlády až predvčerom večer. Včera som sa nenachádzal na pracovisku, takže som mal veľmi málo času na to, aby som si podrobne pripravil odpovede na jednotlivé veci. Dúfam, že ešte dostanem možnosť, lebo predpokladám, že cieľom toho zákona je uplatniť ho v krátkom čase, teda predpokladám, že bude podaný návrh na moje odvolanie a dúfam, že v tejto súvislosti dostanem možnosť dovtedy si naštudovať a podrobne sa vyjadriť k tomu, z čoho bude obviňovaná prokuratúra a tým aj ja, ktorý za jej činnosť zodpovedám. Ale viem určite, že po uložení vyšetrovania vo veci zavlečenia, po tom, čo k nemu polícia pristúpila, prokurátor opakovane uložil pokračovať a uložil vykonať konkrétne úkony. Že sa polícia k ničomu nedopracovala, páni a dámy, k tomu sa ešte dostanem v ďalšej časti svojho vystúpenia.

Prokuratúra síce má zákonnú možnosť v ktorejkoľvek veci vykonať akýkoľvek jednotlivý úkon, ba i celú ju vyšetriť, nemá na to však ani personálne, ani technické vybavenie. Celá prokuratúra nemá ani jeden jediný fotoaparát. To, že sa zrušili vyšetrovatelia prokuratúry i právne a ešte predtým fakticky, to sa stalo v čase, keď bol generálnym prokurátorom pán JUDr. Bacho a stalo sa to, pokiaľ som informovaný, so súhlasom vtedajšieho politického vedenia štátu, teda vlastne súčasnej koalície alebo časti súčasnej koalície. Okrem toho, ako som už spomenul, podľa § 174 Trestného poriadku prokuratúra nevykonáva ani dozor nad konaním polície pred začatím prípravného konania a podľa § 158 Trestného poriadku za zisťovanie trestných činov a odhaľovanie páchateľov zodpovedá polícia.

Z ďalších vecí, ktoré sa spomínajú, dovolil by som si zamerať sa na to, čo sa týka mňa osobne. Tu sa konštatuje, že generálny prokurátor sa osobne zúčastnil dňa 4. 10. 1995 vo večerných hodinách na stretnutí, na ktoré bol predvolaný vtedajší vyšetrovateľ prípadu zavlečenia do cudziny pán major Peter Vačok. Slovný prejav JUDr. Michala Vaľa voči vyšetrovateľovi Vačokovi bol objektívne spôsobilý ovplyvňovať vyšetrovanie prípadu. Nepämatám si, žiaľbohu, presne, ale pravdepodobne došlo k tomu stretnutiu niekoľko dní predtým, než mala byť parlamentu predložená správa o stave konania v tejto veci a niekoľko dní po tom, čo si parlament túto správu vyžiadal, pretože dovtedy som o tejto veci nič nevedel a nevedel o nej nič ani minister vnútra a parlament znovu od nás chcel, aby sme predložili správu o stave konania.

Bolo zvolané stretnutie, kde bolo, ak sa dobre pamätám, okolo 10 ľudí. Neboli sme tam len my dvaja, Vačok a ja. Na tomto stretnutí bol proste pán Vačok požiadaný, aby informoval, pretože pán Vačok povedal, že niektoré veci, ktoré robil, nemá v spise. Má ich v rôznych kópiách poodkladaných na rôznych miestach. Čiže nebolo možné vlastne zistiť podklady pre informáciu parlamentu. Tak sme ho žiadali, aby nám povedal, čo teda podľa jeho názoru povedať je možné a vhodné, aby sme boli informovaní, a v rámci diskusie som povedal - čo zo záznamu pána Vačoka v podstate vyplýva - približne niečo takéto: "Sme asi rovnako starí, ako sa na vás pozerám, pán vyšetrovateľ. Z titulu svojej funkcie si nerobím kompetenciu na to, že som chytrejší, lepší, že by som vám mohol radiť, ale chcem sa opýtať..." Lebo on vo vystúpení povedal, že podľa jeho presvedčenia v tejto veci pracuje spravodajská služba. V tom čase už mal niekoľko vystúpení pre komunikačné prostriedky, kde o tom hovoril. Pýtal som sa ho teda, či už niekedy v živote vyšetroval vec, v ktorej vystupovala spravodajská služba, najmä ako podozrivá. Povedal mi, že takúto vec nikdy nerobil. Povedal som mu, že ak teda poviem to, čo ďalej poviem, nehovorím to preto, že by som si myslel, že som múdry, pretože som generálny prokurátor, ale preto, že som takéto veci robil, lebo som bol zástupcom hlavného vojenského prokurátora česko-slovenskej federácie, robili sme 17. november, Lorenca, Mošnov a mnoho ďalších vecí, kde boli spravodajské záležitosti.

Povedal som mu, že vo veciach, kde sa vyskytuje jedna spravodajská služba, sa spravidla vyskytuje ďalšia alebo aj dve, pretože sa vzájomne sledujú. Povedal som mu, že spravodajská služba robí rôzne hry, podsúva rôzne dôkazy. A podľa môjho názoru, ak má podozrenie, že vo veci je činná spravodajská služba, v takom prípade má robiť potichu a rýchlo. A keď udrie, tak to musí byť razantné a nezvratné. A považujem za chybu to, keď dospel k podozreniu, že je tam spravodajská služba, tak utekal k novinárom a dával verejnosti informácie. Podľa mňa tým marí vyšetrovanie. Neviem, kto z vás považuje toto za negatívne ovplyvňovanie postupu pána Vačoka. Ja som to pociťoval tak, a dnes by som to urobil znovu, ako svoju povinnosť práve v záujme dosiahnuť úspech vyšetrovania.

Ďalšia vec je, že orgány prokuratúry sa nezaoberali prípadmi obchádzania zákona pri privatizácii. Páni a dámy, jednak to nie je pravda, pretože sme sa zaoberali v rámci možností, ktoré prokuratúra má, a podali sme desiatky protestov proti tomu, ale hlavne by som si dovolil upozorniť na nález Ústavného súdu značky PLÚS1/96 z 21. novembra 1996. Neudivuje ma, ak sú takéto útoky na prokuratúru zo strany novinárov alebo občanov, trošku ma udivuje, ak to píše vláda. Ústavný súd konštatoval v tomto náleze, že Fond národného majetku je právnická osoba s osobitným postavením s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, ktorá ovplyvňuje a riadi prebiehajúci privatizačný proces spoločnosti. Právna úprava postavenia Fondu národného majetku mu neukladá povinnosť konať vo verejnom záujme. Fond národného majetku nemožno v žiadnom prípade považovať za orgán verejnej správy. Ústavný súd preto skonštatoval, že voči Fondu národného majetku Slovenskej republiky orgány prokuratúry nemôžu uplatňovať svoje právomoci. To je, prosím pekne, v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Teda prokuratúra mohla reagovať len tam, kde zistila porušenie, formálne porušenie zákona pri realizácii prevodu, a všade tam reagovala. Povedzte mi jeden prípad, kde to tak nebolo, a uznám, že máte pravdu. Nemohla posudzovať to, čo sa nám vytýka, nemohla posudzovať - aj jeden z pánov poslancov to vytýkal - efektívnosť prevodu. To nie je v kompetencii prokuratúry. Keby Fond národného majetku predal majetok v hodnote 100 miliárd za 50 halierov, prokuratúru do toho vôbec, ale vôbec nič nie je. Nie je kompetentná s tým niečo urobiť, vôbec akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť. Takže tu vláda - to ma prekvapuje, lebo by to mal byť odborný orgán - píše: "Orgány prokuratúry sa nezaoberali prípadným obchádzaním zákona pri privatizácii. Nezaoberali sa prípadmi privatizácie hlboko pod trhovú cenu." Tými sa prokuratúra zaoberať nesmie.

Tým som čiastočne odpovedal aj na ďalší bod, kde sa prokuratúre vytýka, že nevydala pokyn na preverovanie skutočností oznámených prezidentom Fondu národného majetku Štefanom Gavorníkom. On tie skutočnosti povedal novinárom, nikomu ich neoznámil. Prokuratúra podľa § 158 ods. 3 je povinná prijímať oznámenia. Nikto jej také oznámenia neposlal. Nie je povinná ani oprávnená vyhľadávať trestné činy a ich páchateľov. To je povinnosť podľa § 158 ods. 1 polície, ako som už uviedol.

Možno ste si všimli, možno ste to prehliadli, lebo je to taká formálna vec, ale právne veľmi dôležitá, že vo väčšine týchto bodov sa výčitka vlády začína "orgány prokuratúry nevydali pokyn na preverovanie". Predstava, že generálny prokurátor je jediný, kto je povinný ako "Brettschneider" chodiť po nejakých reštauračných zariadeniach a zapisovať si na manžety, kto kde čo povedal alebo čítať noviny a kde zistí, že by mohlo byť nejaké podozrenie, tak bude dávať pokyny policajtom, aby to preverovali, je trošku zastaraná. V demokratických štátoch generálny prokurátor riadi prokuratúru. Stará sa o to, aby boli budovy, peniaze, proste, aby fungovala prokuratúra, aby bol zákon o prokuratúre, dobrá organizácia, aby mala nejaké postavenie vo svete, nejaké kontakty, a to všetko som robil. To všetko môžem dokázať. Nestará sa o to, ako sú vyšetrované konkrétne prípady a kým sú vyšetrované.

Ešte si dovolím využiť túto príležitosť na to, aby som povedal, že bolo obdobie okolo roku 1994, keď sa na Generálnej prokuratúre priamo vyšetrovali veci. Obávam sa, že znovu zakrátko nastanú takéto časy. Toto sa v demokratickom právnom štáte nikde na svete nerobí. Ak sa nejaká vec stiahne na centrálny orgán, robí sa to preto, aby bola pod politickým dohľadom. To je totalita, to nie je demokracia, to nie je právny štát. (Potlesk.)

Jedno z prvých opatrení, ktoré som urobil po nástupe do funkcie, bolo, že som uložil, aby všetci prokurátori podpisovali rozhodnutia sami za seba. Dovtedy ich každý podpisoval menom svojho šéfa - okresný prokurátor, krajský prokurátor a pod tým nečitateľná šifra. Od môjho nástupu - trvalo mi to rok alebo dva, kým som to presadil aj do praxe - si každý prokurátor rozhoduje sám a sám to rozhodnutie podpisuje. V zákone o prokuratúre, ktorý ste tak kritizovali, je § 23, ktorý hovorí, že prokurátor nesmie uposlúchnuť pokyn, ktorý je v rozpore so zákonom, a môže odoprieť pokyn, ktorý je v rozpore s jeho právnym presvedčením. Demokratickejšia úprava nikde na svete neexistuje. Čiže o veciach v slovenskej prokuratúre od môjho nástupu do funkcie rozhodujú miestne a vecne príslušní prokurátori, ktorí majú absolútne možnú profesijnú nezávislosť.

Takisto si možno spomeniete na niektoré prípady, napríklad na protesty prokurátorov voči prideleniu bytov členom vlády, na trestné stíhanie pána poslanca Belana, neviem, na ďalšie prípady, ktoré som si aj poznamenal, kde sa teda v novinách objavovalo, že hrdinský prokurátor si dovolil, a iné prípady, ako napríklad triptych, kde sa hovorí, že generálny prokurátor to zariadil, nariadil alebo niečo podobné. Ja som sa o triptychu, podobne ako o bytoch ministrov, dozvedel po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch z novín. A tak to podľa mňa má byť. A pokiaľ chcete, aby generálny prokurátor tieto veci nejako direktívne riadil a súčasne, ako vo vládnom vyhlásení sa chce zvýšiť proces samostatnosti a nezávislosti prokurátorov, to akosi veľmi nejde dohromady.

Ale aby som pokračoval vo veciach, ktoré sa vytýkajú prokuratúre. To, že sme nezaviedli vyšetrovanie podozrenia zo spáchania trestného činu hanobenia prezidenta republiky. V tejto veci sa konalo, boli vykonané grafologické expertízy, bola vykonaná expertíza na písací stroj, ktorým bol vyhotovený bankový účet, boli vypočutí ľudia. To, že sa priznal šéfredaktor, že úmyselne zmenil akýsi údaj na tom účte, číslo účtu alebo niečo podobné, pretože bol zvedavý, ako zareaguje pán prezident, keby ten účet bol inak pravý a len na zverejnenie v novinách bolo zmenené číslo, to by nenapĺňalo žiadne znaky žiadneho trestného činu. Vec bola preverovaná políciou, vtedajšou Mestskou prokuratúrou v Bratislave, po odložení bola vrátená na dopreverenie s konkrétnymi pokynmi. A ani potom sa nepodarilo preukázať subjektívnu stránku, teda dokonca nielen subjektívnu stránku, úmysel toho, kto nechal zverejniť účet, ale dokonca sa nepodarilo ani dokázať alebo vyvrátiť, že takýto účet existuje vzhľadom na neochotu rakúskych bánk v tejto veci spolupracovať. Ale dúfam, že dostanem príležitosť lepšie sa pripraviť na tieto konkrétne veci a lepšie a možno aj na nejakom pracovnejšom fóre, vo výbore alebo na nejakom inom fóre - ale, prosím, aj tu, ak tak páni poslanci rozhodnú - sa k týmto veciam vyjadriť.

Takže prejdem k vyjadreniam, k vystúpeniam niektorých poslancov, ktorí vzniesli nejaké ďalšie obvinenia voči prokuratúre.

Pán poslanec Budaj povedal, že by mala byť vlastne súčasná opozícia rada, keď nastúpi nový generálny prokurátor a preverí tie veci a potvrdí ich. Tá predstava je trošku laická. Nový generálny prokurátor nemá čo preverovať a čo potvrdzovať. Ale má konať vo všetkých veciach, ktoré boli rozhodnuté pred jeho nástupom do funkcie? Samozrejme, má možnosť na čokoľvek sa pozrieť, ale nie je rozhodne jeho povinnosťou, aby si preveroval všetky veci svojich predchodcov a tam, kde nič neurobí, proste vo veci, kde nič neurobí - to bude na 99 % -, to bude znamenať, že o nich nič nevie a nieže s nimi súhlasí.

Ďalej povedal, že funkčné obdobie je absolútne účelová vec a generálny prokurátor musí byť predsa zodpovedný, a teda odvolateľný. Môžem dokumentovať, že to tak nie je. Môžem to dokumentovať uvádzaním príkladov štátov, kde funkčné obdobie existuje. Sú to štáty, ako, čo ja viem, nielen okolité štáty Maďarsko, Lotyšsko, Slovinsko, Estónsko alebo iné európske štáty, ako napríklad Anglicko, väčšina švajčiarskych kantónov, ale aj Spojené štáty americké majú štvorročné funkčné obdobie generálneho prokurátora. Po tomto štvorročnom období už potom zostáva na neobmedzený čas. Takže hovorím, v Európe v demokratických štátoch je zvykom, že buď generálneho prokurátora odvoláva nejaký orgán na návrh odborného orgánu, alebo má funkčné obdobie. To, čo pripravuje tento zákon, je to, čo tu bolo za socializmu a čo v Európe zvykom rozhodne nie je.

Pán poslanec Kováč vystúpil včera dvakrát. V prvom vystúpení povedal, že ak sa generálny prokurátor v týchto závažných prípadoch rozhodne, že nebude konať, tak sa v nich konať nedá. Generálny prokurátor vôbec nerozhoduje, ba ani iný prokurátor nerozhoduje, či sa v nejakých veciach bude alebo nebude konať. O tom rozhoduje policajný orgán. Až keď policajný orgán vznesie voči konkrétnej osobe obvinenie alebo ak chce urobiť domovú prehliadku alebo iný úkon zasahujúci do osobných práv a slobôd, vtedy sa prokurátor dozvie o tom, že nejaká taká vec existuje a vtedy môže nad úkonmi začať vykonávať dozor. A až keď policajný vyšetrovateľ predloží prokurátorovi návrh na podanie obžaloby, prokurátor podáva obžalobu. V žiadnej z týchto vecí, ktoré sa dávajú za vinu prokurátorovi, že neboli žalované, v žiadnej nebol podaný návrh na obžalobu, ba dokonca v žiadnej alebo takmer v žiadnej - teraz si presne nepamätám, aby ste ma nechytali za slovo - nebolo ani vznesené obvinenie. Teda prokuratúra ani nemohla začať vykonávať dozor, nieto ešte aby mohla nejakým spôsobom mariť vyšetrovanie.

V druhom vystúpení pán poslanec Kováč hovoril, že napriek tomu, že v správach Najvyššieho kontrolného úradu sa objavovali hrozitánske veci, je veľmi zlé alebo smutné, že nás prokuratúra nezoznámila, aké hrozitánske dôsledky z tých hrozitánskych vecí vyvodila. Najmenej dvakrát v každom roku, čo som generálnym prokurátorom, podala Generálna prokuratúra správu parlamentu o tom, aké zistenia vo veciach, ktoré signalizoval Najvyšší kontrolný úrad, vykonala a aké opatrenia prijala. Každý rok najmenej dvakrát. Tie správy nie vždy, ale občas boli prerokované aj vo výboroch parlamentu. Posledná správa bola prerokovaná aj tu v pléne pred niekoľkými mesiacmi. Pán poslanec Kováč bol vtedy poslancom, neviem, či bol vtedy prítomný na rokovaní, ale bol poslancom, kde aj pán predseda Najvyššieho kontrolného úradu Balejík priznal, že bolo chybou, že sa orientovali na podávanie oznámení polícii alebo prokuratúre a nie na vyvodzovanie dôsledkov voči vedeniu podnikov, voči rezortom, ktoré tieto podniky spravujú, pretože prokuratúra a polícia nemôže vyvodzovať dôsledky z neefektívneho postupu. Môžu vyvodzovať dôsledky len z porušenia, z formálneho porušenia zákonov, a ja som tento parlament oboznámil s tým, že, žiaľbohu, Najvyšší kontrolný úrad, ktorý mal byť vysokokvalifikovaným orgánom, písal do svojich správ aj vyslovene právne nezmysly, že označoval za hrubé porušenie zákona prevod majetku štátu v rozpore so zákonom upravujúcim prevod majetku štátu, a pritom v troch prípadoch len za posledný rok nešlo o prevod majetku štátu na neštátne subjekty, ale išlo iba o prevod správy majetku štátu z jedného správcu na iného správcu, ktorý sa týmto zákonom vôbec neriadil.

Pokiaľ ide o vystúpenie pána poslanca Langoša, požiadal ma, aby som upozornil sporiteľňu, že má dodržiavať zákon, a povedal, že som mu odpovedal, že v podstate ma to nezaujíma. Ja som pána poslanca Langoša i osobne prijal i písomne som mu odpovedal. Odpoveď mám tu k dispozícii. Povedal som mu, že sa prokuratúry jeho podanie nedotýka, že vlastne žiada, aby si sporiteľňa plnila svoje zákonné povinnosti. Treba povedať, že podľa § 9 ods. 4 zákona 249/1994 Z. z. o boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejších, najmä organizovaných foriem trestnej činnosti, podľa § 37 ods. 1 a ods. 2 zákona 21/1992 Zb. bolo povinnosťou peňažných ústavov vykonávať v stanovených prípadoch kontrolu totožnosti klienta. Pán poslanec Langoš nevedel o žiadnom prípade, kde by to tak nebolo, len vychádzal z novín, že sa to tak údajne nerobí, a chcel odo mňa, aby som napísal banke, že to má tak robiť. Teda aby som napísal banke, že má dodržiavať zákon, keď nemám žiadnu informáciu, že ho nedodržuje. To proste tak nejde. To predsa nemôžem, prokuratúra nie je na to, aby vypisovala všetkým štátnym alebo neštátnym orgánom - pretože banka nie je štátny orgán -, proste všetkým subjektom v republike, že majú dodržiavať zákony. To je azda normálne. Našou povinnosťou je reagovať, keď zistíme, že sa zákon porušoval, a to sme nezistili. Pánu poslancovi to bolo oznámené ústne, napriek tomu podal písomné podanie. A bolo mu odpovedané 18. augusta 1998 aj písomne v tomto zmysle.

A inak, pokiaľ ide o naše reakcie na privatizáciu, už som o tom hovoril, že nám trošku bránila právna úprava postavenia Fondu národného majetku a nález Ústavného súdu.

Pán minister Černák povedal, že treba odblokovať politickú nomináciu súčasného generálneho prokurátora do budúcnosti. Už do roku 1989 som pracoval na informatike, analytike a podobných veciach, ale od roku 1990 som sa stal zástupcom hlavného vojenského prokurátora česko-slovenskej federácie. Nikdy som nebol členom žiadnej politickej strany, ktorá v súčasnosti na Slovensku pôsobí. Som kariérny prokurátor uznávaný doma i v zahraničí, odborne i v teoretických inštitúciách a podľa toho, čo povedali predstavitelia súčasnej koalície v novinách, majú ma nahradiť ľudia - teda generálneho prokurátora i námestníka má určiť politická strana -, ktorí nie sú prokurátori, ktorí sú politickí funkcionári. A za týchto okolností pán minister hovorí, že dôvodom mojej výmeny má byť snaha odblokovať politickú nomináciu generálneho prokurátora. Je to smiešne, minimálne smiešne.

Nebudem už ďalej hovoriť o konkrétnych veciach, lebo dúfam, že na to dostanem príležitosť, prejdem na všeobecné veci. V úvode svojho vystúpenia som už povedal, aké sú zvyky, pokiaľ ide o Európu, a súhlasím s tým a od začiatku som súhlasil, že treba mať možnosť odvolať generálneho prokurátora kedykoľvek, ale túto možnosť by mal mať odborný orgán, nie politický. Ešte stále je tu priestor na to, aby parlament zvážil túto situáciu a upravil túto novelu zákona tak, aby o tom, či generálny prokurátor má alebo nemá byť odvolaný, teda či si plní alebo neplní povinnosti, nerozhodoval politický orgán len hlasovaním, ale ak mu to navrhne nejaký odborný orgán.

Ďalej by som chcel povedať, že pokiaľ dôvodom tejto novely má byť moje odvolanie - hovoril som už o konkrétnych prípadoch, ktoré k tomu mali viesť, ale i všeobecne -, v prvom rade ide o koncepčnú otázku modelu prokuratúry. Zodpovedá Prokuratúra Slovenskej republiky podľa platnej právnej úpravy za odhaľovanie trestných činov a zisťovanie ich páchateľov alebo zodpovedá len za zákonnosť, ale nie aj za úspešnosť postupu polície? Na to dáva odpoveď, ako som už spomínal, § 158 Trestného poriadku. Podľa odseku 3 tohto paragrafu všetky potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov a zistenie ich páchateľov sú povinné podniknúť policajné orgány. Prokurátor takúto povinnosť nemá. Argumentácia všeobecnými úvodnými ustanoveniami § 3 zákona o prokuratúre nie je namieste, pretože tam sa hovorí "v rámci svojich kompetencií" a tie sú vymedzené práve Trestným poriadkom § 158. Podľa § 174 ods. 1 dokonca v štádiu pred začatím trestného stíhania ani nevykonáva prokurátor dozor nad zachovaním zákonnosti podľa Trestného poriadku. Prokurátor, sudca a policajný orgán sú orgánmi činnými v trestnom konaní. Majú v ňom však svoje Trestným poriadkom vymedzené úlohy. Tak ako sudcu, ani prokurátora nemožno robiť zodpovedným za to, že niektoré trestné činy neboli odhalené alebo neboli zistení ich páchatelia.

Pokiaľ ide o zodpovednosť generálneho prokurátora za postup jednotlivých prokurátorov v konkrétnych trestných veciach, ide o ďalšiu koncepčnú otázku. Majú byť jednotliví prokurátori procesne nezávislí alebo prísne podriadení? Hovoril som, že som ako jedno z prvých opatrení po mojom nástupe do funkcie zaviedol samostatné rozhodovanie a samostatné podpisovanie rozhodnutí jednotlivými prokurátormi. Hovoril som o tom, že § 23 zakazuje rešpektovať nezákonný pokyn a umožňuje odmietnuť pokyn, ktorý je v rozpore s právnym presvedčením ktoréhokoľvek prokurátora.

Dovolím si zacitovať z programového vyhlásenia vlády, tlač 67, strana 4, riadok 6 zhora: "Vláda bude dôsledne presadzovať posilňovanie procesnej nezávislosti prokurátorov." Jednak neviem, ako ešte by sa dalo posilňovať procesnú nezávislosť prokurátorov, a jednak vláda nielenže sa stotožnila s touto podľa mňa absolútnou nezávislosťou, ale chce ju ešte ďalej zdokonaľovať. Teda vláda chce, aby generálny prokurátor nemohol nijako ovplyvňovať postup konkrétnych prokurátorov, ale on to ani dnes nemôže. Pripadá vám logické za tejto situácie tvrdenie, že na to, aby sa mohlo konať v konkrétnych veciach, treba vymeniť generálneho prokurátora? Pokiaľ by sa chcelo postupovať podľa zákona, určite nie. Pokiaľ sa chcú vyvíjať nejaké tlaky na konkrétnych prokurátorov, aby sa postupovalo inak, potom áno.

Takže to je všetko, čo som si dovolil povedať k navrhovanej novele zákona o prokuratúre, ktorú považujem nielen za účelovú, a preto nesprávnu, ale za veľmi škodlivú priebehu demokracie na Slovensku a za celkom bezdôvodnú.

Pokiaľ ide o moje konkrétne postavenie v prokuratúre a moju zodpovednosť za činnosť prokuratúry, samozrejme, cítim sa zodpovedný za čokoľvek, čo sa v prokuratúre v čase, keď som na jej čele, stane. Práve preto je vo svete zvykom, že generálny prokurátor politickú zodpovednosť po určitý funkčný čas nenesie. Napríklad pri návšteve generálneho prokurátora Francúzskej republiky, ktorý je predsedom komisie pre stíhanie členov vlády, sudcov, prokurátorov, som sa ho pýtal, kto bude stíhať jeho - pretože sa vtedy pripravoval zákon, chcel som to dostať do toho nášho zákona -, povedal mi, že nikto. S tým sa proste nepočíta, a keď sa to stane, je to smola, po funkčnom období sa proste generálny prokurátor vymení, a ak je dôvod na trestné stíhanie, tak sa stíha. A tomu stíhaniu nebráni nič ani u nás.

A ak sa niektorí z vás z minulého funkčného obdobia pamätáte, chcel som, aby generálny prokurátor, ak sa voči nemu vznesie obvinenie, prestal vykonávať funkciu, aby policajný orgán, ktorý ho začne stíhať, nemal strach z toho, že je v tejto funkcii. Tento náš návrh bol súčasnou koalíciou označený za akúsi ilegálnu imunitu generálneho prokurátora s tým, že to môže byť upravené len v ústave a z návrhu bolo vyčiarknuté pozastavenie výkonu funkcie generálneho prokurátora. A právny stav je taký, aký je, ale je zhodný s väčšinou štátov západnej Európy.

Ďakujem vám za pozornosť, páni poslanci. (Potlesk.)


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP