Druhý deň rokovania
8. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
14. januára 1999
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
budeme pokračovať v rokovaní prerušenej 8. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Otváram druhý rokovací deň 8. schôdze Národnej rady.
Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali títo páni poslanci a pani poslankyne: pán poslanec Engliš, pán poslanec Kalman, pán poslanec Kozlík a pani poslankyňa Mušková.
Podľa schváleného programu nasleduje druhé čítanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky číslo 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona číslo 244/1998 Z. z.
Skôr ako začneme rokovať o návrhu zákona v druhom čítaní, na návrh gestorského ústavnoprávneho výboru dávam hlasovať v zmysle § 81 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku o skrátení 48-hodinovej lehoty na doručenie spoločnej správy gestorského výboru tak, aby sme mohli o návrhu ústavného zákona začať okamžite rokovať.
Prosím všetkých pánov poslancov a panie poslankyne, ktorí sa zdržiavajú mimo rokovacej sály, aby sa dostavili, budeme o tomto návrhu hlasovať.
Prosím, pán poslanec Mesiarik - procedurálny návrh.
Poslanec M. Mesiarik:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Mám procedurálny návrh v zmysle § 24 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku. Navrhujem, aby sme posledný bod rokovania tejto schôdze Národnej rady presunuli okamžite na začiatok dnešného rokovania. Ide o priame prenosy Slovenskej televízie. Teda presunúť ešte pred prerokúvanie ústavného zákona.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prosím, vážené panie poslankyne, páni poslanci, budeme najskôr hlasovať o mojom návrhu, ktorý vzišiel z gestorského výboru o skrátení lehoty. Prezentujme sa a hlasujme. Hlasujeme o skrátení 48-hodinovej lehoty na doručenie spoločnej správy gestorského výboru pred druhým čítaním.
Prosím, vážené panie poslankyne, páni poslanci, prezentujme sa, budeme hlasovať.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 77 poslancov.
Za návrh hlasovalo 75 poslancov.
Proti návrhu nehlasoval nikto.
Hlasovania sa nezdržal nikto.
Nehlasovali 2 poslanci.
Tento návrh sme schválili.
Ďalší procedurálny návrh podal pán poslanec Mesiarik.
Pán poslanec Mesiarik, aj keby sme ho schválili, nemôžeme už rokovať pred týmto bodom, pretože som otvoril tento bod programu o prerokúvaní ústavného zákona. Takže môžeme rokovať o tomto vašom návrhu až potom, keď prerokujeme ústavný zákon. Súhlasíte, aby sme takto hlasovali?
Prosím, prezentujme sa a hlasujme.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 76 poslancov.
Za návrh hlasovalo 53 poslancov.
Proti návrhu hlasovalo 5 poslancov.
Hlasovania sa zdržalo 15 poslancov.
Nehlasovali 3 poslanci.
Tento návrh sme schválili.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, pristúpime k prerokúvaniu
návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky číslo 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona číslo 244/1998 Z. z.
Návrh ústavného zákona ste dostali pred prvým čítaním ako tlač 58 a spoločnú správu výborov schválenú gestorským výborom máte ako tlač 58a.
Za skupinu poslancov návrh zákona odôvodní poslanec Ivan Šimko.
Prosím pána poslanca, aby sa ujal slova.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, chcem vás znovu poprosiť, vypnite všetci, ktorí máte v rokovacej miestnosti svoje mobilné telefóny, ovplyvňuje to našu techniku, ktorou tu disponujeme jednak pri hlasovaní, ale aj zvukovú techniku. Nerobme si navzájom jeden druhému zle.
Ďalej by som vás chcel poprosiť o disciplínu v rokovacej miestnosti, prerokúvame ústavný zákon, ktorý táto Národná rada nebude tak často prerokúvať, aby sme mu venovali primeranú pozornosť, aby sme boli disciplinovaní, tak ako sa pri rokovaní v Národnej rade žiada.
Nech sa páči, pán poslanec Šimko, máte slovo.
Poslanec I. Šimko:
Ďakujem.
Vážený pán podpredseda Národnej rady,
vážený pán podpredseda vlády,
milé poslankyne,
ctení poslanci,
dámy a páni,
trvalo niekoľko tisícročí ľudského rodu, kým prišlo kresťanstvo s prevratnou ideou univerzálnej rovnosti každého človeka. Všetci ľudia bez ohľadu na ich pôvod, podmienky ich života, pohlavie či vek majú vo svetle tejto radostnej zvesti nádej na rovnakú duchovnú perspektívu. Dnes si už asi sotva vieme uvedomiť, čo to znamenalo. Tam kdesi sa zrodil nový pohľad na človeka. Bol to však pohľad, ktorého naplnenie sa upieralo až za hrob, tam bude aj chudobný Lazar požívať radosti kráľovstva nebeského, ak sa o to svojím životom zaslúžil. Mobilizujúce posolstvo zodpovednosti za časný život v nádeji na perspektívu dokonalej spravodlivosti po jeho skončení pre každého. Mnoho pokolení kresťanskej éry si s tým vystačilo. Ale kresťanská idea rovnosti ľudí raz nastolená sa už nedala zastaviť. Prestúpila hranicu smrti a vtrhla do života človeka i tu na Zemi. Nový vek prichádza s tým, že rovnosť už nie je iba budúcou perspektívou. Všetci ľudia sa rodia ako rovní a ako takí majú práva, ktoré im nikto nesmie odňať, zrušiť či uprieť, hlása víchor doby spred zhruba troma stovkami rokov. Postupne sa z okov neuveriteľných závislostí vymaňuje obrovský potenciál prebúdzajúcej sa slobodnej vôle miliónov ľudí, ktorý sa začína dotýkať aj ich každodennej reality. Tieto idey sa často rodili a rozvíjali v prítmí kabinetov a študovní. Vo chvíli, keď sa však dostali do sŕdc ľudí z mäsa a kostí, stávali sa zrazu hybnou silou veľkých zápasov o ľudskú slobodu. A napokon aj o kontrolu a účasť na verejnej moci.
V minulom storočí tieto zápasy nadobudli predovšetkým formu boja za rozširovanie volebného práva. V krajine, v ktorej sa na začiatku tohto storočia nachádzalo Slovensko, prebiehal tento zápas až do jej zániku po svetovej vojne. Všeobecné volebné právo pre všetkých mužov a ženy sa stalo skutkom až v prvej Československej republike. Až tam mohli všetci občania v tajnom hlasovaní priamo rozhodnúť o zložení najmocnejšieho orgánu štátu - Národného zhromaždenia. Zápas za politické dospievanie občana akoby bol zavŕšený. Ale idea rovnosti ľudí žije ďalej a rozvíja sa. Ani všeobecné hlasovacie právo nezabránilo nastoleniu totalitných režimov, ktoré k nám prišli sčasti zvonku, ale sčasti aj s rozhodnutím našich vlastných ústavných orgánov.
Skúsenosti s obmedzenými možnosťami reálnej kontroly ústavných orgánov občanmi vedú rozmýšľajúcich ľudí v slobodnom svete k hľadaniu stále nových mechanizmov, ako uplatniť zásadu nachádzajúcu sa v ústavách väčšiny krajín v ich úvodných ustanoveniach, že občania sú pôvodcami všetkej moci v štáte, v ich reálnom ústavnom živote. Všeobecne možno konštatovať, že sú tu dnes dve veľké moderné tendencie. Posilňovanie priamej demokracie a zvyšovanie počtu verejnoprávnych orgánov s priamym mandátom občanov. Takto, ak Slovensko v závere tohto storočia zavádza priamu voľbu hlavy štátu, je to znakom toho, že cítime pulz doby. Nadväzujeme na dedičstvo zápasov o rozširovanie volebného práva ľudí, ktoré sú politickým uskutočňovaním veľkej a svojím pôvodom kresťanskej myšlienky rovnosti ľudí.
Keď sme v závere roku 1996 nastolili ideu priamej voľby prezidenta do spoločenskej diskusie, mnohí boli prekvapení, aký spoločenský pohyb to vyvolalo. Bleskové vyzbieranie pol milióna podpisov v petičnej akcii nebolo ani tak výrazom dobrej organizácie ich zberu, ale predovšetkým prebudenia skutočného záujmu ľudí. Zrazu si na nich ktosi spomenul, uznal ich práva a ponúkol im väčšiu účasť na správe vecí verejných. Nechcem a nebudem rekriminovať udalosti tých dní. Ide mi o to, aby sme to, čo sa vtedy prebudilo, teraz uskutočnili.
Vo voľbách minulý rok to už bolo jasné všetkým. Aj bez referenda prakticky všetky politické strany a hnutia vedeli, že národ si želá priamu voľbu prezidenta. Táto vôľa je o to silnejšia, že 2. marca to už bude rok, čo Slovensko nemá hlavu štátu. Rozdrobenosť politickej scény nie je vôbec neobvyklá a neprirodzená, a preto voľba prezidenta v parlamente s ústavným pravidlom, ktoré na jeho zvolenie požaduje trojpätinovú väčšinu hlasov všetkých poslancov Národnej rady v tajnom hlasovaní, bola doteraz a bola by aj v budúcnosti vždy veľkou hádankou.
Preto sme pred parlamentnými voľbami, myslím si, všetci, čo sme tu v tejto ctenej snemovni, občanom sľúbili, že to necháme na nich. Bol to sľub vážny, správny a zodpovedal modernému trendu vývoja demokratického myslenia v slobodnom svete. Predovšetkým to však bol výraz úcty voči každému človeku v našej vlasti. Dnes je na nás, aby sme tento sľub splnili. Obšírnejšie som o politických súvislostiach priamej voľby prezidenta hovoril pri uvedení tohto návrhu v prvom čítaní.
Dovoľte mi, vážené dámy, vážení páni, sústrediť teraz vašu pozornosť už priamo na text návrhu ústavného zákona, na tlač číslo 58. Jeho základným zámerom je zmeniť spôsob voľby hlavy štátu z parlamentnej na ľudovú. Už som na tomto mieste pred niekoľkými rokmi spomínal, že úvahy o voľbe prezidenta občanmi sa zjavili už pri úsvite republikánskeho zriadenia po roku 1918. Tvorcovia ústavy z roku 1920 sa však napokon priklonili k vzoru vtedajšej francúzskej ústavy s voľbou v parlamente. Francúzsko zmietané krízami po druhej svetovej vojne koncom päťdesiatych rokov však zaviedlo priamu voľbu hlavy štátu a stabilizovalo svoj ústavný systém prakticky dodnes.
Zmena spôsobu voľby prezidenta je zásadným posilnením jeho postavenia. Všetky úvahy o tom, či ide o prezidenta silného alebo slabého považujem za slovné hry bez reálneho obsahu. Silná osobnosť s priamym mandátom občanov bude zásadným spôsobom ovplyvňovať verejný život štátu, i keby jeho právomoci boli nulové. Už v diskusii na záver prvého čítania som upozornil, že predseda vlády podľa našej ústavy má vlastne iba jednu osobnú právomoc - navrhuje prezidentovi členov vlády na vymenovanie a na odvolanie. A predsa je jeho postavenie v systéme ústavných orgánov a činiteľov nesmierne mocné.
Priamo volený prezident a premiér s podporou väčšiny v Národnej rade budú v našom ústavnom živote partneri, každý s veľkým dielom moci, ale i zodpovednosti za život nášho štátu. Pravda, každý vo svojej oblasti, každý podľa svojich osobných schopností. A je to dobre, pretože to systémovo znižuje riziko koncentrácie neúmernej moci v rukách jednej osoby. Občas sa stretávam s názormi, že priama voľba prezidenta je cesta k prezidentskej forme vlády, tak ako je to napríklad v Spojených štátoch. Tu treba upozorniť, že to tak nie je. Tradícia parlamentnej formy vlády sa v našich podmienkach zatiaľ ukazuje ako osvedčená a náš návrh nesmeruje k jej zmene. Práve naopak. Ambíciou návrhu ústavného zákona je upraviť postavenie prezidenta tak, aby čo najlepšie zodpovedal postaveniu hlavy štátu v parlamentnej demokracii.
Náš ústavný vývoj totiž zakotvil niektoré anomálie, ktoré sa pre túto formu vlády nehodia a buď sa v živote štátu nevyužívajú, alebo pôsobia skôr rušivo. Toto je základný zámer ďalších ustanovení návrhu. Nejde tu ani o oslabenie, ani o posilnenie prezidenta, ale o takú úpravu jeho postavenia, aká mu v režime parlamentnej demokracie patrí. Hlava štátu v parlamentnej forme vlády stojí v zásade mimo základného trojdelenia moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Zastupuje štát a vo vzťahu voči zákonodarnej, výkonnej a sčasti aj súdnej moci vykonáva niektoré oprávnenia zásadne zabezpečujúce riadny chod ústavných orgánov, ktoré tieto moci vykonávajú. Takýmito oprávneniami sú predovšetkým práva rozpustiť za stanovených podmienok parlament, vymenúvať a odvolávať vládu a jej členov, vymenúvať a odvolávať vyšších štátnych úradníkov, vymenúvať sudcov Ústavného súdu a podobne.
Návrh je formálne novelou Ústavy Slovenskej republiky číslo 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona číslo 244/1998 Z. z. Znamená to preto, že jednotlivé jeho ustanovenia sú premietnuté do systematiky platnej ústavy. Z toho dôvodu jednotlivé body návrhu nasledujú sled článkov doterajšieho znenia nášho základného zákona, ktoré sú dotknuté zmenou spôsobu voľby a postavenia prezidenta.
Teraz mi, vážené poslankyne a vážení poslanci, dovoľte venovať sa rozhodujúcej časti návrhu označenej tiež ako článok I. Prvý bod týkajúci sa článku 84 ods. 3 je premietnutím navrhovaných zmien do ustanovenia o tom, v akých veciach sa pri rozhodovaní Národnej rady požaduje kvalifikovaná trojpätinová väčšina. Z terajšieho znenia sa vypúšťa voľba prezidenta, pretože sa táto právomoc parlamentu odníma a doterajšia možnosť odvolať hlavu štátu kvalifikovanou väčšinou sa upravuje tak, že Národná rada bude v budúcnosti mať možnosť sa troma pätinami hlasov svojich poslancov uzniesť na vypísaní ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta alebo na podaní obžaloby proti hlave štátu na Ústavný súd.
Zmenou spôsobu voľby prezidenta je vyvolaná aj úprava, ktorú obsahuje bod 2 návrhu v článku 86. Ide o ustanovenie vymedzujúce pôsobnosť parlamentu, z ktorej sa vypúšťa pôsobnosť voliť a odvolávať hlavu štátu tajným hlasovaním.
Predmetom diskusií sa stal tretí bod návrhu. Je to takzvané právo veta, ktoré je v súčasnej ústave upravené tak, že prezident môže z akéhokoľvek dôvodu alebo i bez dôvodu vrátiť schválený ústavný zákon alebo zákon Národnej rade na opätovné prerokovanie. Ak však parlament normu znovu schváli, musí byť vyhlásená. Nevyžaduje sa vyššie kvórum, je to veto, ktoré dáva možnosť poslancom znovu zvážiť svoj predchádzajúci postoj. Navrhujeme vypustiť z tohto režimu prezidentského veta ústavné zákony, avšak ponechať úpravu, pokiaľ ide o počet hlasov potrebných na prijatie zákona po opätovnom hlasovaní. Zároveň navrhujeme vypustiť ustanovenie, ktoré umožňuje vláde prikázať prezidentovi, aby využil svoje právo veta. Prvá zmena - vypustenie ústavných zákonov - vychádza z predstáv o budúcom vývoji tohto ústavného inštitútu a jeho transformácie na nástroje preventívnej ochrany ústavnosti. Je to prvý krok k nej, avšak jej plná realizácia by si vyžiadala ďalšie zmeny v ústave v časti zakotvujúcej postavenie a pôsobnosť Ústavného súdu.
Navrhovatelia sú presvedčení o potrebe aj mnohých ďalších zmien v oblasti ochrany ústavnosti, avšak tieto zmeny si budú vyžadovať osobitnú pozornosť, odbornú, verejnú a aj politickú diskusiu. Vypustenie oprávnenia vlády urobiť si z prezidenta takpovediac poštára pri navracaní zákonov do parlamentu, hádam ani netreba príliš zdôvodňovať. Je to nesystémový a nedôstojný prvok v našom ústavnom mechanizme, a preto je ho potrebné odstrániť.
Najviac diskutovanou časťou tohto bodu návrhu sa však stalo to, čo nenavrhujeme meniť. Kvórum potrebné na schválenie zákona po jeho opätovnom prerokovaní v Národnej rade. Navrhovatelia sa nazdávajú, že ho netreba zvyšovať. Z uplynulých rokov si pamätáme na prípad takzvaného zákona na ochranu republiky, ktorý parlament schválil a prezident ho vrátil. Poslanci získali čas, aby si to znova premysleli, zvážili a napokon po opätovnom prerokovaní zákon schválený nebol, a to, aj keď sa nevyžadovalo zvýšené kvórum. Na druhej strane nemožno neuznať istú racionalitu aj pripomienke vlády, ktorá odporúča, aby sa po opätovnom prerokovaní zákona na jeho prijatie požadovala nadpolovičná väčšina hlasov všetkých poslancov. O niekoľko chvíľ o tom rozhodneme hlasovaním.
V bode 4 sa zmeny premietajú v článku 89 ods. 2 do niektorých oprávnení predsedu Národnej rady. Vypúšťa sa jeho oprávnenie prijímať sľub prezidenta republiky, pretože to bude v návrhu riešené inak a, naopak, rozsah jeho oprávnení sa rozširuje o vyhlasovanie voľby prezidenta a vyhlasovanie ľudového hlasovania o odvolaní hlavy štátu.
Jadrom navrhovanej zmeny je bod 5. Ide o nové znenie článku 101 zavádzajúce voľbu prezidenta občanmi v priamych voľbách tajným hlasovaním na päť rokov. Obsahuje základnú ústavnú charakteristiku hlavy štátu a ustanovuje spôsob jej voľby. Kandidátov na prezidenta môžu navrhovať poslanci Národnej rady alebo občania. Počet potrebný na kvalifikovaný návrh je 15 poslancov alebo 15 tisíc občanov s aktívnym volebným právom. Kandidát je zvolený, ak získa nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých oprávnených voličov. Ak takýto počet hlasov nezíska žiaden z kandidátov, uskutoční sa o dva týždne druhé kolo. V druhom kole si zmerajú sily už len dvaja kandidáti, takí, ktorí v prvom kole získali najviac hlasov. Z nich sa stane prezidentom ten, ktorému v druhom kole odovzdá svoj hlas najväčší počet zúčastnených voličov. Zvolený prezident skladá pred Národnou radou sľub do rúk predsedu Ústavného súdu. Tým sa ujíma svojej funkcie. V článku sa tiež ustanovujú podrobnosti pre prípad, že niektorý z kandidátov, ktorí postúpili do druhého kola, prestane byť voliteľný alebo sa vzdá a ďalšie podrobnosti.
Veľkú pozornosť sme pri príprave návrhu venovali aj ďalším bodom. Nimi sa novo upravujú niektoré oprávnenia vymedzujúce postavenie hlavy štátu tak, aby lepšie zodpovedalo funkcii prezidenta v parlamentnej forme vlády. Predovšetkým je to rozšírenie jeho oprávnenia rozpustiť Národnú radu v bode 6. Ustanovenie presne vymedzuje situácie, keď tak môže učiniť. Ide o to, aby na rozdiel od súčasného stavu, v ktorom k tomu môže dôjsť len za veľmi nepravdepodobných podmienok do šiestich mesiacov od parlamentných volieb, mohol prezident prakticky po celé volebné obdobie rozhodnúť o tom, že, ak sa parlament zablokoval, prenechá situáciu na vyriešenie občanom vo voľbách. Zavádzame tým azda najdôležitejšie oprávnenie hlavy štátu v štandardnom rozsahu, aký sa využíva v režime parlamentnej demokracie celkom bežne. Upozorňujem, že toto je mimoriadne vážne rozšírenie rozsahu oprávnení prezidenta oproti súčasnému ústavnému stavu.
V bode 7 sa znovu stretávame s oprávnením prezidenta vrátiť schválený zákon na opätovné prerokovanie Národnej rade. Úprava, o ktorej som už hovoril v súvislosti s bodom 3, sa v systematike dnešnej ústavy musí premietnuť aj do článku 102 písm. n).
Návrh v bodoch 8 a 9 sleduje úpravu vzťahov hlavy štátu voči parlamentu a vláde. Je podľa nás ústavnou anomáliou, aby sa prezident napríklad zúčastňoval na rokovaní vlády a predsedal jej, samozrejme, ak hovoríme o parlamentnej forme vlády. Obdobne účasť hlavy štátu na rokovaní o bežnej agende parlamentu považujeme za nedôstojné. Navrhujeme preto, aby prezidentovi zostala možnosť podať Národnej rade správu o stave Slovenskej republiky a o závažných politických otázkach, kedykoľvek o to požiada, a vo vzťahu k exekutíve právo vyžadovať si od vlády a jej členov informácie potrebné na plnenie svojich úloh.
Otázky kompetencií prezidenta uzatvára bod 10 návrhu. Je to návrat ústavného inštitútu, ktorý sa vytratil z našej ústavnej tradície v roku 1948. Ide o inštitút takzvanej kontrasignácie alebo spolupodpisu. Vychádza sa pritom z toho, že prezident v parlamentnej forme vlády nie je zodpovedný parlamentu. Tradične však vykonáva aj niektoré akty výkonnej moci. Deje sa to spravidla preto, aby sa týmto aktom takto dala väčšia váha. Inštitút spolupodpisu znamená, že takéto akty prezidenta nadobudnú platnosť, len ak ich s ním podpíše aj príslušný člen vlády. Ten nesie za ne ústavnú zodpovednosť voči parlamentu. Naša ústavná história tento inštitút zaviedla hneď po roku 1918, predovšetkým však v ústave z roku 1920. Obsahujú ho prakticky všetky moderné ústavy v režimoch parlamentnej demokracie. Navrhujeme znovu zaviesť princíp kontrasignácie pri prijímaní a poverovaní vyslancov, pri udeľovaní amnestie a pri rozhodnutiach prezidenta vydaných v súvislosti s jeho postavením hlavného veliteľa ozbrojených síl.
V bode 11 navrhujeme posunúť vekovú hranicu prezidenta zo súčasných 35 rokov na 40. Ak ústava takýto vek požaduje od sudcov Ústavného súdu, považujeme za vhodné, aby sa aj od kandidáta na hlavu štátu predsa len vyžadovala aspoň rovnaká životná skúsenosť. Len ako perličku uvádzam okolnosť, za ktorej sa do našej ústavnej histórie dostala veková hranica 35 rokov. Bolo to v čase rokovania o návrhu ústavy z roku 1920. Vtedajší prezident Masaryk si vtedy zavolal politických lídrov, hovoril im, že sa cíti byť pokročilého veku a že svoj zdravotný stav nemôže hodnotiť priaznivo, a preto má konkrétny záujem na tom, kto bude zvolený za prezidenta republiky. Priamo im vtedy povedal, že si želá, aby to bol vtedy ešte relatívne menej známy doktor Beneš. Zhodou okolností ten mal vtedy 35 rokov. Následne, hoci ústavný výbor vtedajšieho Ústavodarného zhromaždenia už odhlasoval minimálny vek 45 rokov, návrh sa zmenil a zakotvil sa o 10 rokov nižší vek. Potom sa to už len opisovalo z ústavy do ústavy a dnes to máme i v tej našej. Zdá sa, že dôvody na to už naozaj pominuli.
Nová dikcia článku 103 ods. 3 v bode 12 je premietnuním zmeny spôsobu voľby prezidenta na ustanovenie o čase vyhlásenia, prípadne uskutočnenia voľby prezidenta pri uprázdnení jeho mandátu, a to buď po riadnom uplynutí funkčného obdobia, alebo predčasnom.
Článok 103 sa ďalej navrhuje doplniť odsekmi 6 a 7 v bode 13. Ide o ustanovenia, ktoré upravujú možnosť, spôsob a čas účinnosti, ak sa prezident svojej funkcie vzdá.
Zmena v článku 104 ods. 1 súvisí so zmenou postavenia priamo voleného prezidenta, ktorý svoj sľub skladá predsedovi Ústavného súdu. Táto zmena má viac symbolický než vecný význam, avšak symbolika hrá v ústave, ba i v celom právnom poriadku veľký význam.
Bod 15 je legislatívnotechnickou zmenou vyplývajúcou z úpravy v bode 10, ktorý rozširuje článok 102 o druhý odsek a doterajšie jeho znenie označuje ako odsek 1.
V bode 16 sa vlastne dopĺňa novela ústavy číslo 244 z minulého roka, kde sa oprávnenia prechádzajúce v čase zastupovania hlavy štátu na predsedu Národnej rady rozširujú i o oprávnenie podpisovať zákony. Tým sa vyrieši teoretickoprávny spor o tom, či sú zákony bez podpisu prezidenta v čase, keď ho niet, formálne v poriadku. Taký istý návrh predložil Ústavnoprávny výbor Národnej rady už minulý rok v júli. Žiaľ, v pléne nebol prijatý.
Bod 17 - druhý odsek článku 105 upravuje situáciu, ak prezident nemôže dlhodobo vykonávať svoju funkciu. Štát potrebuje prezidenta. Ústava preto musí ustanoviť orgán, ktorý môže konštatovať, že funkcia prezidenta sa uvoľnila a otvoriť tak cestu k novej voľbe. Navrhujeme, aby takýmto orgánom bol predseda Ústavného súdu a aby tak mohol učiniť, ak prezident nemôže vykonávať svoju funkciu dlhšie ako šesť mesiacov. Medzi pripomienkami zo spoločnej správy je návrh, ktorý podporujeme ako navrhovatelia, ktorý mení tento návrh z predsedu Ústavného súdu na celý Ústavný súd, aby bola zabezpečená naozaj dôsledná nestraníckosť tohto rozhodnutia.
Funkcie volené občanmi v demokratickej spoločnosti sú spravidla založené na utváraní mandátu, ktorého charakteristickou črtou je sloboda ohraničená zákonom, svedomím a časom volebného obdobia. Imperatívny mandát nielen vo vzťahu k politickým stranám, ale aj voči voličom sa v demokratickej spoločnosti nepripúšťa. Ak občania niekoho zvolili, dali mu svoju dôveru, spravidla potom musia s tým, komu dali svoj mandát, vydržať až do konca volebného obdobia. Až potom mu spočítajú, ako s ich dôverou nakladal. To sa týka poslancov, ale týka sa to i občanmi volených hláv štátov. Napriek tomu je niekedy potrebné, aby, ak nastanú vážne okolnosti, mandát zvoleného funkcionára zanikol i pred uplynutím pravidelného obdobia, na ktoré bol zvolený. V prípade poslanca Národnej rady Slovenskej republiky ústava stanovuje, že jeho mandát môže predčasne zaniknúť, ak ho súd právoplatne uzná za vinného za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin. Preto je nutné sa s touto otázkou vyrovnať aj v prípade občanmi voleného prezidenta.
Navrhujeme dva mechanizmy, ktoré môžu viesť k predčasnému skráteniu jeho volebného obdobia. Jeden je obsiahnutý v bode 18 a druhý v bode 19.
Najskôr k tomu druhému. Bod 19 je vlastne rozšírený mechanizmus, ktorý obsahuje aj dnešná ústava, je to akási obdoba impeachmentu, aký je známy z ústavy a i z praxe v Spojených štátoch. V článku 107 sa umožňuje stíhať prezidenta za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. Postup je taký, že obžalobu na hlavu štátu môže podať Národná rada. O obžalobe rozhoduje Ústavný súd. V prípade, že prezidenta uzná vinným, znamená to stratu jeho úradu, ale i stratu jeho spôsobilosti takýto úrad znova získať. Prezident okrem prípadov uvedených v článku 107 nie je trestne zodpovedný. Je to tak aj v súčasnej ústave. Čo však možno robiť, ak sa predsa dopustí konania, ktoré by ho ako hlavu štátu diskvalifikovalo a nešlo by ani o úmyselné porušenie ústavy, ani o vlastizradu? Po dlhých diskusiách sme dospeli k návrhu obsiahnutom v bode 18 ako nové znenie článku 106. Zavádza s ním inštitút ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta, na základe ktorého by hlavu štátu mohli odvolať priamo voliči. Podmienky výkonu tohto ústavného práva sú však veľmi starostlivo skonštruované tak, aby sa s týmto inštitútom zaobchádzalo s maximálnou opatrnosťou a zodpovedne, aby sa nezneužíval na politické účely, alebo inštrumentom pre prípad, ktorý bude zrozumiteľný prakticky pre celú spoločnosť.
Návrh predstavuje desaťročiami odskúšanú obdobu rakúskeho modelu tohto inštitútu. Postup je takýto. Parlament môže kvalifikovanou väčšinou rozhodnúť o vyhlásení ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta. Ak sa tak stane, občania hlasovaním rozhodnú. Prezident je odvolaný, ak za to zahlasuje nadpolovičná väčšina všetkých oprávnených voličov. V prípade, že občania prezidenta neodvolajú, bude to znamenať, že voliči odmietli rozhodnutie ústavnej väčšiny Národnej rady. Bolo by to prakticky vyjadrenie nedôvery parlamentu, a preto návrh v takom prípade stanovuje obligatórny následok - rozpustenie Národnej rady a prezidentovi začne plynúť nové volebné obdobie.
Návrh v bode 20 reaguje na situáciu, ktorá vznikla po rozhodnutí Ústavného súdu v otázke záväznosti návrhov predsedu vládu na vymenovanie alebo odvolanie člena vlády pre prezidenta republiky. Náš návrh jasne formuluje také postavenie, ktoré podľa nás zodpovedá parlamentnej forme vlády - prezident je viazaný návrhom.
V bodoch 21, 22, 23 a 24 sa ustanovenia navrhovanej novely premietajú i do ustanovení dotýkajúcich sa pôsobnosti a konania Ústavného súdu.
Pokiaľ ide o výsledky rokovania výborov a stanovisko vlády, navrhovatelia odporúčajú schváliť všetky body spoločnej správy, ktoré odporúča gestorský ústavnoprávny výbor. Okrem toho tiež podporujeme prijať prechodné ustanovenie, ktoré ako návrh z rozpravy predloží pán poslanec Kresák, jeden zo skupiny navrhovateľov tohto zákona.
Rád tiež poviem niekoľko slov o vykonávacích predpisoch, ktoré si zmena ústavy vyžiada. Poslanci opozície sa ich dožadovali pri schvaľovaní programu tejto schôdze. Upozorňujem vás, priatelia, že zákon o rokovacom poriadku v § 68 ods. 4 výslovne zakotvuje, že, ak sa má podľa zákona vydať vykonávací predpis, predseda Národnej rady môže vyžiadať od navrhovateľa zákona jeho návrh. Môže, ale nemusí. Rovnaká úprava je i v článku IX ods. 7 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Predkladatelia návrhu ústavného zákona žiadnu takúto požiadavku od predsedu parlamentu nedostali a je to celkom logické. Je nám všetkým jasné, že okrem zmeny ústavy priama voľba prezidenta si vyžiada i volebný zákon pre túto voľbu. Pracuje sa na ňom, pracovná verzia už jestvuje. Jej konečná podoba však závisí od toho, v akej forme schválime ústavnú úpravu. Preto by nebolo logické a ani správne, aby sme návrh vykonávacieho zákona mali už vtedy, keď ešte nepoznáme základné ústavné pravidlá.
Vážené dámy,
vážení páni,
toto je návrh, ktorý dáva Slovensku možnosť voliť si prezidenta priamo. Rozširuje občanom našej vlasti ich volebné právo na ďalšiu mimoriadne významnú ústavnú funkciu. Prosím o jeho podporu nie preto, lebo by bol dokonalý. Dokonalé na tomto svete nie je nič a bude vecou ďalšieho vývoja, aby sa to, čo vytvoríme, stále zlepšovalo. O podporu návrhu zavedenia priamej voľby prezidenta vás, milé poslankyne a vážení poslanci, prosím preto, lebo si ju občania zaslúžia.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Ďakujem pánu poslancovi za odôvodnenie návrhu ústavného zákona a prosím ho, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov.
Dávam teraz slovo predsedovi ústavnoprávneho výboru pánu poslancovi Oroszovi a prosím ho, aby podľa § 80 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov o tomto návrhu zákona a aby odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru.
Nech sa páči, pán poslanec.
Poslanec L. Orosz:
Vážený pán predsedajúci,
vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
dovoľte mi, aby som vás v súlade s oprávneniami, ktoré mi dáva rokovací poriadok, ako spravodajca výborov oboznámil s podstatnými časťami spoločnej správy výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky v časti týkajúcej sa ústavného postavenia prezidenta republiky.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením číslo 72 z 2. decembra 1998 a uznesením číslo 82 zo 4. decembra 1998 pridelila návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prerokovanie všetkým výborom Národnej rady Slovenskej republiky. Všetky výbory predmetný návrh ústavného zákona prerokovali, a to v lehote, ktorá bola určená uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. Gestorský výbor, teda Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky nedostal do 13. januára 1999 žiadne stanoviská poslancov Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh ústavného zákona pridelený.
Návrh skupiny poslancov odporučili Národnej rade Slovenskej republiky schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi tieto výbory Národnej rady Slovenskej republiky: ústavnoprávny výbor, ďalej výbor pre financie, rozpočet a menu, ďalej výbor pre sociálne veci a bývanie, výbor pre zdravotníctvo, výbor pre obranu a bezpečnosť, zahraničný výbor, výbor pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, výbor pre kultúru a médiá a výbor pre životné prostredie a ochranu prírody. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie prijal uznesenie, v ktorom odporučil Národnej rade Slovenskej republiky tento návrh ústavného zákona schváliť, ale bez pozmeňujúcich návrhov. Ďalšie výbory Národnej rady neprijali k predmetnému ústavnému zákonu platné uznesenie, pretože návrh na uznesenie nezískal potrebnú trojpätinovú väčšinu hlasov všetkých poslancov výboru v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o rokovacom poriadku. Išlo o tieto výbory: výbor pre ľudské práva a národnosti, výbor pre pôdohospodárstvo, výbor pre verejnú správu.
Z rokovaní výborov vzišiel celý rad pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. Tieto pozmeňujúce a doplňujúce návrhy sú obsiahnuté v spoločnej správe výborov, ide o parlamentnú tlač 58a, máte ju k dispozícii, takže nebudem podrobne o týchto pozmeňujúcich návrhoch v tejto chvíli hovoriť.
Na základe analýzy týchto pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov odporúča gestorský výbor hlasovať spoločne o pozmeňujúcich návrhoch, ktoré sa nachádzajú v bodoch 1, 2, 3, 4, 5, 7, 11, 12, 13, 14, 17, 18, 20, 21, 22, 25, 26, 28, 29 a 30 s návrhom gestorského výboru, aby tieto pozmeňujúce návrhy boli schválené. Ďalej gestorský výbor odporúča hlasovať spoločne o pozmeňujúcich návrhoch, ktoré sa nachádzajú v bodoch 6, 9, 10, 23, 24, 27, 31 a 32, pričom gestorský výbor odporúča tieto body neschváliť. Zároveň gestorský výbor odporúča ešte hlasovať jednotlivo o bodoch 8, 15, 16 a 19 spoločnej správy, pričom gestorský výbor opätovne odporúča v tejto otázke neschváliť tieto pozmeňujúce návrhy.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k návrhu skupiny poslancov na vydanie ústavného zákona odporúča Národnej rade Slovenskej republiky návrh skupiny poslancov schváliť v znení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov uvedených jednak v spoločnej správe výborov, a jednak tých, ktoré eventuálne budú prednesené a následne schválené v rozprave.
Vážené kolegyne, kolegovia, ďakujem vám zatiaľ za pozornosť.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Ďakujem pánu spoločnému spravodajcovi a prosím ho, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov výborov.
Panie poslankyne, páni poslanci, otváram rozpravu o tomto bode programu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku pani poslankyne Tóthovej. Pani poslankyňa Tóthová nie je prítomná v rokovacej sále, preto odkladáme jej vystúpenie v rozprave až potom, ak sa dostaví do času, keď rozprava ešte bude pokračovať, keď odznejú všetky vystúpenia poslancov, ktorí sa prihlásia do rozpravy ústne. Pýtam sa teda, kto sa do rozpravy hlási ústne. Pán poslanec Prokeš, pán poslanec Kresák, pán poslanec Cuper. Uzatváram možnosť ďalších ústnych prihlášok do rozpravy.
Nech sa páči, pán poslanec Prokeš, máte slovo.
Poslanec J. Prokeš:
Vážený pán predsedajúci,
vážené poslankyne,
vážení poslanci,
zaoberáme sa zákonom, ktorý chce riešiť istým spôsobom situáciu, ktorá, dalo by sa povedať, traumatizuje našu spoločnosť už, myslím si, že sa nemýlim, keď poviem, celý rok. Za ten rok sa ale ukázalo aj niečo iné. Za ten rok sa ukázalo, že dokážeme ako spoločnosť, ako štát existovať veľmi dobre pri danom rozdelení kompetencií medzi predsedu vlády a predsedu parlamentu aj bez zvolenej hlavy štátu, teda bez prezidenta. Otázka preto znie, keďže prax ukázala, že ako štát, tak spoločnosť dokážeme veľmi dobre fungovať, veľmi dobre pracovať z hľadiska inštitucionálneho aj bez zvolenia hlavy štátu, či by sme sa nemali zaoberať otázkou, či Slovenská republika vôbec potrebuje mať definovaného prezidenta ako osobu, ktorá podľa predloženého návrhu zákona bude viac alebo menej, ale skôr viac, iba formálnou záležitosťou. Nechcem poukázať na to, že jeho najväčšou kompetenciou bude potriasať ruky veľvyslancom, prípadne ich prijímať a chodiť po recepciách.
V žiadnom prípade nechcem znevážiť úsilie predkladateľov tohto zákona, ale myslím si, že ak uvážime, aké kompetencie sa prezidentovi predkladajú v súvislosti s ekonomickými alebo finančnými nákladmi, ktoré sú potrebné na zvolenie prezidenta, potom vzniká naozaj otázka, či tieto prostriedky radšej nepresunúť tam, kde sa ekonomicky prejavia spätne či už priamo pre občana Slovenskej republiky, pretože, povedzme otvorene, že voľba prezidenta pod 100 miliónov Sk určite nebude, trebárs na bytovú výstavbu alebo na niektoré iné aktivity. Pretože to, čo sa deklarovalo od samého začiatku, že bude omnoho silnejšie postavenie priamo voleného prezidenta, podľa môjho názoru tento návrh zákona nepotvrdzuje.
Dámy a páni, a keby sme zvážili, že Slovenská republika naozaj nemusí byť budovaná tým klasickým spôsobom, že nemusí mať jednu osobu ako prezidenta, tak si myslím, že sa odstráni aj ten najneuralgickejší bod v súčasnej vládnej koalícii.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Ďakujem pánu poslancovi Prokešovi.
Ako ďalší je do rozpravy prihlásený pán poslanec Kresák. Ešte predtým s faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Zajac.
Nech sa páči, pán poslanec Zajac.