Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Ďakujem pekne pánu poslancovi Palkovi.
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský Ústavnoprávny výboru Národnej rady Slovenskej republiky, poslancovi Ivanovi Šimkovi.
Nech sa páči.
Poslanec I. Šimko:
Vážené dámy,
vážení páni,
dovoľte mi, aby som v súlade s § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vystúpil na dnešnom rokovaní v prvom čítaní o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii (tlač 772) ako spravodajca gestorského výboru.
Konštatujem, že návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Ako spravodajca výboru odporúčam podľa § 73 zákona o rokovacom poriadku, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov na tom, že po rozprave odporučí predmetný návrh ústavného zákona prerokovať v druhom čítaní.
Podľa § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov a v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady číslo 813 zo dňa 2. októbra 2000 odporúčam prideliť návrh skupiny poslancov Národnej rady na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii (tlač 772) na prerokovanie všetkým výborom Národnej rady Slovenskej republiky s výnimkou mandátového a imunitného výboru, výboru pre nezlučiteľnosť funkcií štátnych funkcionárov, výboru pre európsku integráciu, osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva a osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby.
V súlade s návrhom predsedu Národnej rady navrhujem, aby úlohy gestorského výboru plnil Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky.
Odporúčam, aby výbory, ktorým bol návrh ústavného zákona pridelený, ho prerokovali v lehote do 22. novembra 2000 a gestorský výbor ho prerokoval v lehote do 24. novembra.
Vážený pán predsedajúci, žiadam, aby sa o mojom návrhu hlasovalo po rozprave ako o prvom.
Ďakujem pekne.
Pán predsedajúci, môžete otvoriť rozpravu.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem pánu poslancovi a prosím ho, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov výborov.
Otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Do rozpravy sa písomne za SDĽ prihlásil pán poslanec Orosz a potom sa prihlásil do rozpravy ústne pán poslanec Kandráč.
Dávam slovo pánu poslancovi Oroszovi.
Poslanec L. Orosz:
Vážený pán podpredseda,
vážené poslankyne, poslanci,
milí hostia,
na rokovanie sa dostal návrh ústavného zákona predložený poslancami za KDH s mimoriadne závažným spoločensko-politickým dosahom. Je našou úlohou starostlivo posúdiť jeho klady a zápory a na základe toho sa zodpovedne rozhodnúť.
Moje výhrady k zrušeniu amnestií Vladimíra Mečiara z roku 1998 prostredníctvom ústavného zákona som v poslednom období viackrát tlmočil prostredníctvom hromadných oznamovacích prostriedkov. Z tohto hľadiska som ani nepovažoval za nevyhnutné vystúpiť v dnešnej rozprave. Vzhľadom na to, že ma na vystúpenie v mene poslaneckého klubu požiadali a zároveň splnomocnili moji kolegovia, tak si dovolím svoje výhrady tlmočiť aj v dnešnej rozprave.
Ale najskôr si dovolím vyjadriť súhlas s tvrdením predkladateľov vyjadreným v dôvodovej správe, v ktorej sa uvádza, že Ústava Slovenskej republiky neobsahuje explicitne ústavné limity, ktoré by sa týkali predmetu úpravy prostredníctvom ústavných zákonov. Inými slovami, z formálnoprávneho hľadiska neexistuje ústavná prekážka, aby sa prostredníctvom ústavného zákona riešila aj otázka amnestií. Ale na druhej strane je nepopierateľné, že z článku I Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého je Slovenská republika demokratickým a právnym štátom, vyplýva, že súčasťou ústavnej matérie sú aj explicitne nevyjadrené princípy právneho štátu. Ich obsah sa postupne formuje v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Okrem iného sa za princípy právneho štátu považuje aj princíp právnej istoty, princíp deľby moci a princíp zákazu retroaktivity. Je nepochybné, že v krajine, ktorá si ctí princípy právneho štátu, ich musí pri svojej ústavodarnej činnosti rešpektovať aj ústavodarca. Z tohto pohľadu predstavujú princípy právneho štátu určitú nadústavnú matériu, ktorú musí aj Národná rada Slovenskej republiky pri svojej ústavodarnej činnosti zohľadňovať. Je nepochybné, že ústavné riešenie, ktoré navrhujú poslanci za KDH, je minimálne v napätí, ak nie v rozpore so spomenutými princípmi právneho štátu. Tento fakt jednoznačne nepopierajú ani predkladatelia, ktorí zároveň argumentujú, že spomenuté ústavné princípy sú v konkurencii s inými princípmi právneho štátu, a to predovšetkým s princípom dôvery v právo, s princípom zákazu zneužívania práva a s princípom spravodlivosti a slušnosti v práve.
V ústavnopolitickej praxi z času na čas vznikajú situácie, keď sa dostanú princípy právneho štátu do vzájomnej konkurencie, a potom je neľahkou úlohou ústavodarcu posúdiť konkrétny prípad a prijať rozhodnutie, v ktorom je nútený uprednostniť jednu skupinu princípov pred druhými. Je nepochybné, že pred takouto dilemou stojí aj Národná rada Slovenskej republiky.
Na jednej strane sú akty bývalej vlády, resp. jej premiéra Vladimíra Mečiara o amnestii, ktorými sa zabránilo, resp. chcelo sa zabrániť vyšetrovaniu závažných trestných činov. Dnes môžeme s vysokou dávkou pravdepodobnosti povedať, že ich pravdepodobne spáchali niektorí predstavitelia bývalej moci, a pritom išlo o činy, ktoré sa stali v súvislosti s výkonom ústavných právomocí. Nikdy som sa netajil s názorom, že amnestie Vladimíra Mečiara hodnotím ako brutálne zneužitie práva, ako potlačenie princípu slušnosti a spravodlivosti v práve.
Na druhej strane je návrh ústavného zákona, ktorého účelom je náprava tohto stavu za cenu potlačenia princípu zákazu retroaktivity a určite aj princípu právnej istoty a azda aj princípu deľby moci. K takýmto právnym krokom sa v ľudskej histórii siahlo už viackrát. Na podobnej právnej konštrukcii, akú predkladajú poslanci za KDH, bol svojím spôsobom založený aj norimberský proces a môžem spomenúť aj súdny proces s bývalými príslušníkmi ozbrojených síl bývalej NDR, ktorí použili zbrane voči občanom Nemeckej demokratickej republiky, ktorí chceli prekročiť Berlínsky múr.
Okrem iného je dnes našou úlohou posúdiť, či miera zneužitia práva bývalou vládou bola taká závažná, že to odôvodňuje neštandardný krok, ktorý navrhujú poslanci za KDH. Musíme posúdiť, či na riešenie tohto problému sa má použiť najsilnejší mocenský nástroj, ktorý má v rukách Národná rada Slovenskej republiky, a to je ústavný zákon. Považujem za potrebné upozorniť ešte na jedno úskalie navrhnutého riešenia. Jeho schválením sa v slovenskej ústavnej histórii vytvorí precedens, ktorý umožní za určitých okolností prijať ústavodarný akt, ktorým sa prelomia niektoré princípy právneho štátu.
Na toto považujem za potrebné upozorniť v mene svojom i v mene mojich kolegov z poslaneckého klubu, pretože viem si s určitou dávkou fantázie predstaviť situáciu, že s podobnou argumentáciou iná ústavná väčšina v budúcnosti predloží do slovenského parlamentu návrh ústavného zákona, ktorým sa napríklad v záujme nastolenia verejného poriadku obmedzia niektoré základné práva a slobody a de facto, de iure sa nastolí diktatúra. Viem si s určitou dávkou fantázie predstaviť aj situáciu, že v záujme stabilizácie mocenských pomerov sa v budúcnosti predloží ústavný zákon, ktorým sa predĺži funkčné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky. Viem si dokonca ešte s väčšou dávkou fantázie predstaviť, že predmetom rokovania Národnej rady Slovenskej republiky sa v budúcnosti stane návrh ústavného zákona, ktorým sa KDH postaví mimo zákona s argumentáciou, že to bolo práve KDH, ktoré niekedy v minulosti iniciovalo ústavný zákon, ktorým sa porušili princípy právneho štátu.
V záujme odstránenia určitých výhrad, ktoré som spomínal, som v štádiu prípravy tohto zákona formuloval našu predstavu riešenia tohto zložitého ústavnoprávneho problému. Jeho podstatou by bolo prijatie ústavného zákona, ktorým by sa Ústavnému súdu Slovenskej republiky ad hoc zverila právomoc posúdiť, či amnestie Vladimíra Mečiara boli vydané v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Ak by sa Ústavný súd Slovenskej republiky stotožnil s takýmto právnym názorom, teda vyhlásil by amnestie Vladimíra Mečiara vydané v rozpore s ústavou, tak by bolo možné nespochybniteľne pokračovať v trestnom stíhaní.
Nespornou prednosťou riešenia, ktoré navrhujem, je to, že riešenie tohto zložitého ústavnoprávneho problému sa neponecháva na poslancoch Národnej rady Slovenskej republiky, teda v podstate politický orgán, ale zveruje sa do právomoci orgánu na to povolaného, orgánu ochrany ústavnosti. Ak sa tento ústavný zákon, návrh tohto ústavného zákona dostane do druhého čítania, je možné v rámci neho pri určitej ústretovosti predkladateľov diskutovať aj o riešení, ktoré som práve načrtol.
Vystúpenia za poslanecký klub sa spravidla končia informáciou o tom, ako budú členovia poslaneckého klubu hlasovať. Chcem vám preto povedať, že poslanci za SDĽ budú zodpovedne zvažovať klady i zápory navrhnutého riešenia a podľa toho sa rozhodnú.
Ďakujem pekne za pozornosť.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
V rozprave ďalej vystúpi poslanec Pavel Kandráč. Predtým je ešte jedna faktická poznámka. Prosím vás, páni poslanci, reagujte skôr. Uzatváram ďalšiu možnosť faktických poznámok.
Dávam slovo pani poslankyni Podhradskej.
Poslankyňa M. Podhradská:
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Chcem sa poďakovať pánu poslancovi Oroszovi za to, že povedal, že ak by sa prijal tento návrh z dielne KDH, tak nevylučuje, že sa tu vytvorí precedens, ktorý, budem citovať jeho slová: "Aj v budúcnosti umožní, že aj v budúcnosti iná skupina sa pokúsi takýmto spôsobom prelomiť princípy právneho štátu." Tým vlastne pán poslanec Orosz priznal, že prijatie zákona, ktorý máme teraz na stole, je porušením princípov právneho štátu.
K návrhu alebo k riešeniu, o ktorom hovoril pán poslanec Orosz, teda k čomu by sa on prikláňal. Viete, mám z vášho návrhu, pán poslanec, taký pocit, ako keď chce niekto preprať špinavé peniaze. Vy chcete preprať tento návrh KDH cez Ústavný súd, aby ste ho takto mohli vrátiť do parlamentu, a tým sa vlastne prijalo také riešenie, aké si želá KDH. Nepovažujem to za poctivú hru.
A ešte mi dovoľte povedať jednu poznámku. Odznelo tu pred chvíľou z úst pána predkladateľa niečo o amorálnosti. Viete, je naozaj obdivuhodné, že niekto hovorí o týchto kategóriách, a pritom celkom pokojne podporí to, aby sa človek, ktorý bol dôvodne podozrivý, že sa podieľal na miliónovom podvode okolo Technopolu, a bol preto naň vydaný medzinárodný zatykač, stal konzulom v Indii a reprezentoval Slovenskú republiku v zahraničnej politike. To považujete zrejme za normálne a morálne. Tak to sú skutočne paradoxy, ktoré zrejme Slovenskú republiku...
(Zaznel zvuk časomiery.)
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec Orosz má právo vyjadriť sa, nech sa páči.
Poslanec L. Orosz:
Chcem reagovať len dvoma krátkymi vetami. Pani poslankyňa, nie je dobré, ak vytrhávate z kontextu môjho vystúpenia určitú vetu. A tiež nie je dobré, ak sa miešajú vo vašej faktickej poznámke jablká s hruškami.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec Pavel Kandráč vystúpi v rozprave ako posledný písomne prihlásený. Potom vystúpia tí, ktorí sa budú chcieť prihlásiť ústne, majú možnosť.
Poslanec P. Kandráč:
Vážený pán predsedajúci,
vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
myslím si, že prerokúvame veľmi interesantný a zaujímavý problém, ktorý je z hľadiska stability ústavy, stability právneho systému a, samozrejme, aj právnej istoty občanov veľmi závažný, a mali by sme mu venovať zvýšenú pozornosť.
Predtým ešte jednu poznámku. Myslím si, že pán kolega poslanec Palko mojím vystúpením nadšený nebude, ale aj tak si ho dovolím poprosiť, aby sa zamyslel ako jeden z predkladateľov nad obsahom, a možno potom výsledok by mohol byť taký ako v prípade, keď predkladal zákon pred niekoľkými málo minútami. Som veľmi prekvapený, že sa vôbec tento návrh zákona dostáva na rokovanie parlamentu. Som prekvapený, že otvárame prípady, ktoré sú právne vyriešené, ústavne vyriešené. A najvyšší zákonodarný orgán by nemal podľa mňa rokovať o návrhoch, ktoré nie sú v súlade s ústavou, s naším právnym poriadkom, ktoré nie sú v súlade s jeho príncípmi, s jeho zásadami. Napriek tomu však jednoznačne otvárame, sami si viete odpovedať čo.
Ale aj napriek tomu, pretože to považujem za skutočne veľmi vážny problém, dovolím si pred touto ctenou snemovňou uviesť niekoľko poznámok k návrhu skupiny poslancov Národnej rady na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii a súčasne vás poprosiť, aby sme svojimi rozhodnutiami nespôsobovali právny chaos, aby sme pri tvorbe práva nepostupovali nezákonne, neústavne a účelovo.
Návrh, ktorý páni poslanci predkladajú, nie je na prospech aplikačnej praxe, nie je na prospech nášmu právnemu poriadku, nie je na prospech právnemu vedomiu a nie je na prospech ani nášmu štátu z pohľadu jeho prestíže ako právneho štátu. Dovolím si upozorniť na významnú skutočnosť, na ktorú treba upozorniť, a to, že predmetný návrh je v rozpore, ako som už uviedol v úvode, s mnohými princípmi a zásadami nielen trestného práva, ale práva vôbec, pričom si veľmi dobre uvedomujem, že každý zákon je určitým kompromisom, pomocou ktorého je potrebné upravovať ako súkromné, tak aj verejné právo.
K samotnému meritu návrhu ústavného zákona. Páni poslanci predkladajú návrh ústavného zákona, ktorým sa snažia dosiahnuť zrušenie amnestie, ktorú ako zastupujúci prezident udelil vtedajší premiér pán Vladimír Mečiar. Veľmi dobre si uvedomujem, že ide o veľmi vážny problém, a preto aj my poslanci, či chceme, či nie, mali by sme takto tento problém brať. Jednoznačne si treba uvedomiť, že amnestia udelená expremiérom Mečiarom je platná a účinná, že nebol správny postup premiéra Dzurindu, ktorý ju pozmenil, a tak sa dopustil závažného protiústavného konania, čo malo za následok mnohé ďalšie porušenie príslušných ustanovení právneho poriadku nielen orgánmi činnými v trestnom konaní, ale aj samotnou Národnou radou Slovenskej republiky.
Ďalej si dovolím pripomenúť, že slovo amnestia je gréckeho pôvodu a znamená zabudnutie, odpustenie. Z pohľadu členenia slovenského právneho poriadku i právomocí prezidenta republiky patrí medzi pojmy, ktoré, samozrejme, náležia do ústavného práva, ale nie je možné nevšimnúť si jeho obsah a praktický význam, ktorými sa zaraďuje medzi významné inštitúty trestného práva. Preto ešte raz si dovolím pripomenúť, že amnestia znamená dobrodenie v prospech občana, dobrodenie v prospech niekoho. A je nesprávne tvrdenie právnikov a mnohých ďalších, ktorí si túto amnestiu zamieňajú s opravnými prostriedkami, že v prípade amnestie ide o nápravu nejakých chýb, ktoré urobili orgány činné v trestnom konaní. Nie. Na to v trestnom práve poznáme inštitúty opravných prostriedkov riadnych a mimoriadnych. To sú inštitúty, ktorými sa napravujú chyby orgánov činných v trestnom konaní, ako chyby právneho, tak aj skutkového charakteru.
Ctená snemovňa, v súvislosti s predkladaným návrhom si treba ďalej pripomenúť, že rozhodnutie súčasného predsedu vlády Slovenskej republiky číslo 375/1998 Z. z. o amnestii bolo protiústavné a nezákonné a vlastne zrušil už raz dané právo zániku trestnosti, zrušil právo nestíhateľnosti. Predmetné rozhodnutie predsedu vlády privodilo paradoxný stav, ktorý v právnej praxi je neuveriteľný. Zrušil predchádzajúcu amnestiu, zrušil niečo, o čom bolo právoplatne natrvalo rozhodnuté. Natrvalo, veru. Takéto konanie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, s Trestným poriadkom i s obsahom samotného práva prezidenta republiky udeľovať amnestiu.
Súčasný predseda vlády prekročil svoju právomoc. V dôsledku toho vznikol spor o amnestiu, jej obsah, právoplatnosť, účinnosť i vykonateľnosť. Jednoznačne treba povedať, že z jeho strany neboli dodržané základné podmienky vzťahujúce sa k inštitútu amnestie. V takomto duchu rozhodol aj jeden zo senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Podľa teórie i aplikačnej praxe amnestia a jej udeľovanie je výsostné ústavné individuálne právo určitej osoby, ktorej obsah a dôsledky sú dané natrvalo. A nie je možné ich následne zrušiť, meniť inou osobou, i keď funkčne rovnakého postavenia. Je to verdikt, ktorý je konečný. Momentom vyhlásenia nadobúda právoplatnosť a účinnosť. Je okamžite vykonateľný a, samozrejme, nepreskúmateľný. Možno ju opraviť, ale iba opätovným rozhodnutím tej istej osoby, ktorá vydala pôvodné rozhodnutie, čiže ten, kto pôvodne o nej rozhodol, môže o nej ďalej rozhodovať, ale len v zmysle opravy, ale nie jej odvolania či zrušenia.
Amnestia znamená hromadné udeľovania milosti, t. j. konanie dobra, právo na dobro, a nie zrušovanie tohto práva. Teda oprávnená osoba v danej veci daruje, či udeľuje právo nestíhateľnosti, resp. zániku trestnosti.
Ďalej si treba uvedomiť, že Trestný poriadok ani žiadny iný zákon nepozná ustanovenie, podľa ktorého sa môže trestnosť skutku obnoviť, keď už raz zanikla. V tejto súvislosti si veľmi dobre treba uvedomiť i existenciu § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktorý hovorí o neprípustnosti trestného stíhania, a to navždy v prípade, ak to nariadi prezident republiky, použiť svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu.
Na podporu svojich tvrdení a úvah si dovolím uviesť i stanoviská niektorých významných predstaviteľov právnej vedy ako z oblasti ústavného práva, tak aj trestného. Je to predovšetkým bývalý profesor Masarykovej univerzity v Brne František Weyer, ktorý vo svojom významnom diele Československé právo ústavní jednoznačne konštatuje, že ide v prípade amnestie o výsostné právo prezidenta republiky s trvalými účinkami. A ďalej si dovolím pripomenúť známeho profesora Právnickej fakulty Karlovej univerzity JUDr. Alberta Milotu, ktorý v monografickej práci Třestní právo hmotné, část obecná, naprosto svojimi tvrdeniami dochádza do súladu so spomínaným profesorom Weyerom.
V neposlednom rade, vážení kolegovia, by som si na potvrdenie svojich úvah dovolil uviesť i v tejto snemovni veľmi často používaný argument Ústava Spojených štátov amerických. Táto ústava takisto priznala prezidentovi republiky právo, že môže nariadiť, aby sa trestné stíhanie vôbec nezačínalo. Na ilustráciu si dovolím uviesť príklad prezidenta Forda a prezidenta Busha. Prezident Ford zastavil trestné stíhanie voči bývalému prezidentovi Nixonovi, prezident Bush zastavil trestné stíhanie voči bývalému ministrovi obrany Weinbergerovi práve tým, že použil právo udeľovať milosť.
Vážená snemovňa, na záver si dovolím už iba pripomenúť, neustále zdôrazňujem prednosť odbornosti pred politickou účelovosťou. Preto si kladiem otázku v súvislosti s prerokúvaním tohto ústavného návrhu: Ako je to vlastne s odbornosťou? Až na jedného odborníka, ktorého si veľmi vážim, všetci ostatní sú ďaleko od odborného merita veci. Samozrejme, to neznamená, že si nevážim pánov poslancov. Vážim si, ale nie je to ich odbornosť. Sú veľmi vzdialení odbornosti problému.
Položme si otázku, čo spôsobí schválenie predmetného návrhu. Odpoveď je jednoznačná. Porušíme viaceré základné princípy a zásady jednotlivých právnych odvetví, ale aj významný právny princíp, o ktorom som ešte nehovoril a to je princíp ne bis in idem - nie dvakrát o tej istej veci. Jeho obsahom je, že nie je možné konať o tom, čo bolo rozhodnuté. A amnestia je vlastne rozhodnutie. Čiže bolo o veci rozhodnuté. Súčasne dôrazne upozorňujem, že ak prijmeme tento návrh, prijmeme zásadu, resp. porušíme princíp, veľmi vážny princíp retroaktivity. Samozrejme, náš právny systém toto odmieta, tak ako aj iné ostatné právne systémy významných demokratických štátov. Či chceme, alebo nie, amnestia udelená Vladimírom Mečiarom sa nedá zrušiť žiadnym právnym prostriedkom.
Celkom na záver si dovolím poznamenať, že z mojich úvah vyplynul jednoznačný záver: Nemožno podporiť predmetný návrh zákona. A súčasne navrhujem, aby sme ho neodporučili do druhého čítania.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Sú štyri faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca. Končím možnosť ďalších uplatnení faktických poznámok.
Prvý pán poslanec Mikloško.
Poslanec F. Mikloško:
Pán poslanec, vy ste profesor práva, presne ako ste povedali, ja nemám právnické vzdelanie, ale som jeden z tých, ktorí podpísali návrh ústavného zákona. Ako profesorovi práva vám je, samozrejme, celkom známe, že súdy sú nezávislou inštitúciou a rozhodnutia súdov nemožno zmeniť. To znamená, vo chvíli, keď najvyšší súd definitívne uzavrie nejakú kauzu, tú kauzu nemožno meniť.
Ak mi dovolíte, pán profesor, v päťdesiatych rokoch prebiehali súdy, politické súdy na úrovni krajskej a potom na Najvyššom súde v Prahe. Po roku 1989 parlament Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ale aj parlament Slovenskej republiky rušil tieto rozsudky a prijímal takzvané rehabilitačné zákony. Bol porušený princíp retroaktivity z jednoduchého dôvodu, že, prepáčte, ale právo nie je povýšené nad všetko. Proste, ak bolo raz právo zneužité v neprospech, povedal by som, nemorálnej veci, je právo v parlamentnej republike, v parlamentnom systéme, aby parlament zaujal aj retroaktívne k tomu stanovisko, čoho dôkazom sú všetky rehabilitačné zákony smerom ku komunistickému obdobiu. A to isté je, prosím, v tomto prípade. Pretože amnestia bola daná dopredu všetkým, ktorí spáchali zločin zavlečenia občana do cudziny, parlament Slovenskej republiky má právo presne v tom duchu, ako sme prijímali rehabilitačné zákony, zaujať spätné stanovisko a je to správne, z politického hľadiska naprosto v poriadku.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec Gajdoš.
Poslanec J. Gajdoš:
Nežijeme v päťdesiatych rokoch. Myslím si, že to, čo sa deje momentálne v tejto snemovni, pripomína skôr časy inkvizície. Nemali by sme sa baviť o inštitúte amnestie, pretože tá je presne zadefinovaná v Ústave Slovenskej republiky a Ústavu Slovenskej republiky si treba ctiť. Skôr by sme sa mali zaoberať dôsledkami nenávisti v politike. To by bola aktuálna téma, ktorá by mohla byť na pretrase dňa, pretože nenávisť viedla poslancov z okruhu predsedu KDH Jána Čarnogurského, ktorý je v súčasnosti ministrom spravodlivosti, na predloženie návrhu ústavného zákona o zrušení amnestie.
Nemá to nič spoločné s právom. Nemá to nič spoločné so snahou objasniť, vyšetriť, rozuzliť. Je tu evidentný akt nenávisti, ktorým chcú dokonať dielo skazy smerom k predsedovi strany Hnutia za demokratické Slovensko ako vendetu za to, že založil samostatný slovenský štát, presadzoval, samozrejme, politiku svojbytnosti, zvrchovanosti pre slovenský národ. Nenávisť je zlý radca. Myslím si, že nastali časy, keď sa treba skôr zjednocovať na profesijnej úrovni, na odbornej úrovni pri riešení základných otázok základných problémov tejto spoločnosti.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec Hudec.
Poslanec I. Hudec:
Ďakujem za slovo.
Rád by som podčiarkol vystúpenie pána poslanca a profesora práva, ktorý zvýraznil skutočnosť, že sú isté piliere a základy práva, o ktorých, keď sa začne diskutovať, tak nehovorme potom o práve. Beriem, že mnohí zo súčasných politikov ešte žijú v revolučnom pseudopráve a mnohí z nich by najradšej videli, keby mohli byť zobrazení sami pred sebou ako krvilačné, pomstychtivé indivíduá, ktoré nič iné nechcú, len vyvŕšiť svoje zakomplexované duše na čomsi, čo vedia zaobaliť do krásnych slov, do nádherných rehabilitácií kvázi, ale pritom v podstate im o nič nejde, len o nízke pudy, ktoré ventilujú cez politiku. Je zaujímavé, že napríklad v tomto návrhu sa nehovorí o iných amnestiách, čo by bolo takisto hrubou chybou, keby predkladatelia žiadali zrušenia amnestie aj prezidenta Kováča voči svojmu synovi, aj k jeho "konfáblom". Aj to by bolo nespravodlivé. Žiaľbohu, ani k tomu sa nedopracovali predkladatelia, pretože ich zámer je veľmi jasný, účelový, protiústavný, protiprávny. Škoda, že neuviedli aspoň jeden prípad vo svete, kde sa takýto akt udial.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec Peter Kresák má slovo.
Poslanec P. Kresák:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Musím, i keď je pomerne obtiažne v tomto krátkom čase, reagovať na to, čo odznelo v príspevku pána kolegu Kandráča, ktorého si osobne veľmi vážim, ale v tejto veci s ním nemôžem súhlasiť. Pokúsim sa veľmi stručne vyjadriť veci, v ktorých nachádzam rozpor v obsahu jeho vnútornej výpovede alebo vnútorný rozpor obsahu jeho výpovede.
V prvom rade si myslím, že právo je nie iba bezduchý sumár právnych predpisov a noriem, ale právo je určitým zosobnením hodnôt, hodnôt, ktoré spoločnosť akceptuje, ktoré si váži a ktorými vyjadruje aj princípy spravodlivosti, pretože právo bez spravodlivosti nie je právom.
Chcem povedať, že, žiaľ, zastávam názor, že aj on vo svojom príspevku ako niektorí ďalší kolegovia z opozície nechcú vidieť kvôli paragrafom samotné právo, čo ma veľmi mrzí. Pán kolega sám povedal, že amnestia predstavuje konanie dobra. Nuž, pýtam sa: Je možné označiť každé rozhodnutie za amnestiu, ktoré spĺňa formálne znaky amnestie, bez toho, aby sme sa pozreli na obsah tohto rozhodnutia? Ak hej, pretože to tvrdia kolegovia z opozície a to teraz vyslovil aj pán kolega Kandráč, tak potom súhlasím s tým starým rímskym, keď jeden zo známych cisárov vymenoval svojho koňa za senátora. Nuž, mal to oprávnenie, že to bola hlúposť, ale to prekážalo už aj vtedy viacerým rímskym právnikom. Nám to dnes neprekáža, lebo tvrdíme, že on má na to právo, mal na to právo, tak túto logiku, prepáčte, v právnom poriadku nemôžem akceptovať, takisto ako nemôžem akceptovať to, že vlastne súhlasíme s tým a dovoláme sa dokonca známych osobností...
(Zaznel zvuk časomiery.)
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec Kandráč má slovo v rozprave k jeho vystúpeniu.
Poslanec P. Kandráč:
Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci,
vážení kolegovia,
iste zaznelo tu množstvo, alebo azda štyri také veľmi interesantné faktické poznámky na moje vystúpenie. Dvoma sa nebudem zaoberať, pretože boli podporné a v podstate aj pán poslanec Mikloško podporne vystupoval, ale tu by som ho azda len poprosil, že nepochopil princíp amnestie, pretože nie je možné zrovnať obsah amnestie s obsahom rehabilitácie.
Pán docent Kresák, povedal by som len toľko. Jednoznačne boli splnené formálne náležitosti práva a nebolo žiadnych prekážok, aby nastala účinnosť, aby nastala právoplatnosť, aby nastala vykonateľnosť. Ak by sme chceli to, čo tvrdíte, tak potom zmeňme ústavu, zmeňme obsah práva prezidenta republiky vyhlasovať amnestiu. Znova opakujem, je to výsostné právo hlavy štátu. Toto neplatí len pre súčasnosť. V dávnych spoločnostiach tomu bolo tiež tak a aj sa to realizovalo. Nedá sa nič robiť. Momentálny právny prostriedok na zrušenie amnestie nie je.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Skončili sme rozpravu tých, ktorí boli prihlásení do rozpravy písomne. Pýtam sa, kto sa chce prihlásiť ústne. Pýtam sa, či ešte niekto, aby potom neboli námietky, že som nedal šancu, pokiaľ neuzavriem. Uzatváram možnosť ďalších prihlásených do rozpravy, posledná je pani poslankyňa Tóthová, takže v poradí, tak ako ste na tabuli.
Prvý v rozprave vystúpi pán poslanec Brňák.
Nech sa páči.
Poslanec P. Brňák:
Vážený pán predsedajúci,
vážená Národná rada Slovenskej republiky,
vo vzťahu k téme, o ktorej máme dnes rokovať, tak ako k mnohým iným politickým citlivým témam, myslím si, platí, že táto téma má okrem právnej dimenzie tiež dimenziu politickú a tiež dimenziu morálnu. Ak by sme sa pokúsili vo svojich vystúpeniach všetci poslanci dôsledne oddeľovať minimálne tieto tri kategórie a hovoriť na základe, povedzme, práva alebo hovoriť na základe politiky a morálky, mohli by sme možno dospieť minimálne k nejakej rozprave a možno ku konečnej istej katarzii v spoločnosti v tom smere, že mnohé témy, ktoré sú politicky citlivé, by si zaslúžili aj širší priestor na pôde parlamentu, aby sme ich do istej miery ventilovali a hovorili o nich, ale nie tak, že budeme zmiešavať problémy právne, problémy politické, problémy morálne, problémy osobné a z celej tejto zmesky sa pokúsime vyvodiť nejaký podľa nás objektívny záver.
Jednoducho si myslím, že všetci tí, ktorí vo vzťahu k teraz predloženému návrhu ústavného zákona sa snažia hľadať nejaké právne argumenty, v skutočnosti sa pokúšajú o vyprážanie snehových gúľ. Jednoducho právne argumenty na zdôvodnenie tohto návrhu neexistujú. Samozrejme, ak som povedal, že táto téma môže byť predmetom istej otvorenej diskusie medzi, povedzme, aj koalíciou, aj opozíciou vo vzťahu k chápaniu a vnímaniu politiky a morálky, veľmi rád by som požiadal, či už pána Palka alebo ďalších, aby sme spolu iniciovali napríklad na niektorých z budúcich schôdzí bod programu, ktorým by mohla byť nejaká téma, všeobecná politická situácia, kde by sme si pokúsili povedať naše a prípadne vaše názory na niektoré témy, ktoré existujú a, povedzme, nie sú ideálne ani z minulosti. Ale určite by to nebola iba téma - ak by sme pristupovali k tejto téme z hľadiska morálnych princípov -, iba téma udelenej amnestie exprezidentom Mečiarom. Určite by tých tém bolo oveľa viac. A určite by medzi tieto témy napríklad patrila aj téma ohľadne spojenia dvoch referendových otázok exprezidentom Kováčom, keď sa nám vyčíta zase nejaká politická téza o zmarení alebo zneužití predchádzajúceho referenda. Ak sa vyčíta morálny a politický dosah a obsah Mečiarových amnestií, tak zároveň treba otvoriť aj individuálne udelenú milosť skutočne exprezidentom Kováčom - hovoril o tom pán poslanec Hudec -, keď je maximálne preukázané, že v princípe morálky a v princípe politiky táto amnestia alebo táto individuálna milosť neobstojí, keď otec omilostí svojho syna a jeho spolupáchateľov alebo jeho "parťákov" pri spáchaní podvodu presahujúcom 100 miliónov Sk.
Mohli by sme hovoriť aj o niektorých veciach, ktoré nás trápia ako opozíciu vo vzťahu k tomu, čo konáte vy dnes. Mám na mysli predovšetkým niektoré inkvizičné postupy parlamentu, ktorých je dnes tiež nie málo. Mohli by sme hovoriť o zrušenej amnestii pánom Dzurindom, ale naopak, zase by sme mohli hovoriť aj o témach, ktoré vás ťažia, a snažíte sa o nejaký stupeň v podstate nájdenia východísk z tých, ktoré zase dávate na krk nám. Čiže v tomto smere, ešte raz to poviem, táto téma môže byť predmetom nejakej diskusie, ale dôsledne oddeľujme otázku práva, otázku zákona na jednej strane a otázku politiky a prípadnej morálky na druhej strane.
Mňa osobne z tohto návrhu ústavného zákona, ak hovorím na princípe politickom, prípadne morálnom, mrzia dve základné skutočnosti. Prvou je tá prvá okolnosť, ktorá do istej miery súvisí s týmto návrhom, spočíva v tom, že tým, že skupina poslancov vládnej koalície predkladá návrh ústavného zákona, ktorý má zrušiť nielen predchádzajúce Mečiarove amnestie, ale, tiež treba povedať to, čo je zahmlené v druhom článku, tiež zrušuje rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, tak je to predovšetkým priznanie si toho, že minimálne tie postupy, ktoré sa dodnes dejú a dejú sa stále orgánmi činnými v trestnom konaní, mám na mysli predovšetkým činnosť a pôsobnosť polície, vyšetrovateľov, ich nadriadených, sčasti možno niektorých prokurátorov, jasne hovoria o tom, že podaním tohto návrhu ústavného zákona sa dokladuje a dokazuje, že v tejto súvislosti s činnosťou spomínaných policajtov a vyšetrovateľov nemožno dnes hovoriť iba o akejsi politickej zodpovednosti, ale už aj právnej.
Ak otvorene predovšetkým poslanci Kresťanskodemokratického hnutia hovoria o tom, že stále platia Mečiarove amnestie, na základe ktorých nie je možné, aby sa stíhali, aby jednoducho policajti postupovali tak, ako postupujú, tak jednoducho vyplýva z tohto postupu aj záver, že práve tento návrh ústavného zákona je dôkazom tejto do istej miery nezákonnosti alebo odlišnosti v postupoch práve v spomínaných orgánoch činných v trestnom konaní.
A druhá pripomienka, ktorá má azda charakter skôr vzťahu k morálke, o ktorej hovoril už pán poslanec Hudec. Myslím si, že je potrebné ešte raz prízvukovať a zdôrazňovať, chcem povedať, že pán poslanec Palko aj v minulosti, keď zdôvodňoval tento návrh zákona, hovoril o tom, že chce mať na Slovensku akýsi chrám čistoty a že sú to dôvody a príčiny, ktoré ho vedú k podaniu a k predkladaniu tohto návrhu práve tam niekde smerujúce. Ale skutočne potom otázka stojí tak, pán Palko, či tento princíp morálky, ktorý chcete vtiahnuť na tento prípad, by ste skutočne nemali, tento morálny princíp, použiť, povedzme, aj na adekvátne iné udelené milosti alebo amnestie, ktoré boli v minulosti uskutočnené a ktoré sa dotýkajú, povedzme, milosti, ktorú dal otec svojmu synovi, exprezident Kováč svojmu synovi Kováčovi ml. a jeho spoločníkom pri podvodnom konaní tiež značného rozsahu. A myslím si, že ak možno hovoriť z hľadiska morálneho o istom zneužití práva, zneužití ústavných právomocí, že je, povedal by som, veľmi silným zneužitím, subjektívne silným zneužitím ústavných práv, ak prezident v pozícii prezidenta s ústavnými právami prezidenta využije svoje ústavné právo na to, aby dal milosť svojmu synovi, teda osobe veľmi blízkej a rodinnej.
Čiže to sú v podstate skôr také základné dve pripomienky, na ktoré by som chcel upozorniť práve v spojitosti s predloženým návrhom zákona. Pokiaľ ide o pripomienky právneho charakteru, myslím si, že na túto tému bolo povedané a napísané veľmi veľa. A stotožňujem sa v podstate s tým, čo povedal pán docent Kandráč z hľadiska právnych záverov. Myslím si, že na túto tému odznelo skutočne aj veľa erudovaných právnických príspevkov, ktoré sú obsiahnuté či už v tlači alebo v iných médiách. Takže nie je táto téma podľa môjho názoru na výsosť vhodná preto, aby sme diskutovali o návrhu tohto ústavného zákona z pozície práva. Môžeme hovoriť z pozície politiky a morálky, ale to je téma o niečom inom.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem pánu poslancovi.
Sú dve faktické poznámky na vystúpenie rečníka. Končím možnosť uplatnenia ďalších poznámok.
Slovo dávam pani poslankyni Tóthovej.