Pátek 16. února 2001

Predseda NR SR J. Migaš:

Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Morica. Uzatváram možnosť podania prihlášok pre faktické poznámky.

Posledný pán poslanec Cuper. Ako prvý pán poslanec Šepták.

Nech sa páči.

Poslanec R. Šepták:

Ďakujem za slovo, pán predseda.

Dovoľte mi reagovať na môjho predrečníka kolegu pána Morica. Určite si spomenieme. Nedávno tu vystúpil pán Bárdos a ja len pripomeniem tri myšlienky, ktoré tu povedal. Stále len útočíte na Maďarov a menšiny. Je to ústredná téma. Strašíte ľudí. Strašíte a my upozorňujeme, že zbytočne.

Ani jedna veta v novele ústavy nerozširuje výhody menšín. To sú tiež slová pána Bárdosa. Ktoré body okrem vašich, a hovoril o tom teda, že vláda plní všetky body, čo teda nie je pravda, plní z programového vyhlásenia len tie body, ktoré, myslím si, že má záujem Strana maďarskej koalície, a ja by som dal do pozornosti k tomu, čo som povedal, toto.

Včera v Slovenskom rozhlase v Rádiožurnále odznel asi takýto šot. Hovoril štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí Maďarska pán Zsolt Németh, ktorý pred pár dňami povedal asi takú vec, že vzťahy s maďarskou menšinou a maďarskou stranou sa výrazne zlepšili a nastal výrazný pokrok, sú konsolidované. A úplne normálne a natvrdo povedal, že očakáva, že budú rokovania trojstranné.

Na otázku, čo tým myslí v tých trojstranných veciach, hovoril, že treťou stranou medzi Slovenskom a Maďarskom je maďarská menšina. Toto sú tie veci a toto sú tie odpovede na to, čo sa tu deje, dámy a páni, s touto ústavou.

Treba povedať aj to, že sa pripravuje transakcia MOL Slovnaft a takisto najväčšia maďarská banka OTP má záujem vstúpiť do Všeobecnej úverovej banky.

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Šimko Ivan a po ňom pani poslankyňa Tóthová.

Nech sa páči.

Poslanec I. Šimko:

Ďakujem pekne, pán predseda.

Vážený pán poslanec Moric, poznáme sa už 11 rokov a v podstate ma nijako neprekvapilo tvoje vystúpenie o ústave, ktoré pozostávalo predovšetkým z toho, že si najskôr vynadal predkladateľom a potom Maďarom. O ústave si hovoril veľmi málo, ale predsa len, keďže si sa dotkol aj mňa, tak chcel by som reagovať na jednu tvoju poznámku, ktorú sa usilujete mi stále pripomínať, a to boli tí barbari ešte vo Federálnom zhromaždení. Ak chceš byť spravodlivý, tak musíš uznať, že to dávate do kontextu, ktorý tam nebol, pretože tam som hovoril o politikoch, ktorí stratili pamäť v súvislosti s výročím mníchovskej zrady, pretože v ten deň sa vtedy rokovalo a nebolo to o národe, samozrejme. Ja viem, že to nebolo správne odo mňa, pretože som bol ešte mladý a neskúsený politik a nemá sa človek ani o svojich kolegoch, politikoch takýmto spôsobom vyjadrovať. V prípade, že sa ťa to dotklo vtedy, tak sa ti ospravedlňujem, ale myslím si, že tento typ vzájomnej komunikácie by sme si mohli odpustiť.

K tvojmu poslednému argumentu, ktorý bol o ústave, chcem povedať toľko, že, no, bez podpory opozície nie je dobré, keď sú prijímané ústavy, ale niekedy sa to stáva. My sme v tomto volebnom období už dve ústavné zmeny urobili a jedna z nich bola veľmi významná. Zaviedli sme ňou priamu voľbu prezidenta a, bohužiaľ, taktiež opozícia nedala na túto zmenu ústavy ani jeden hlas. Napriek tomu, aj keď sa to zrealizovalo v ústave a potom aj v ústavnom živote, táto zmena má svoju autoritu a nikto, nikto nespochybňuje kredit súčasného prezidenta.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pani poslankyňa Tóthová.

Poslankyňa K. Tóthová:

Ďakujem.

Pán poslanec Moric použil pojem kredit ústavy. Napriek tomu, čo sme pred chvíľou počuli, nemožno porovnávať malú novelu jedného problému s predloženým materiálom. Kredit ústavy skutočne v zahraničí je vtedy, ak je prijatý za pomoci hlasov opozície. Môžem potvrdiť, že ako podpredsedníčka vlády alebo ministerka spravodlivosti som bola na zahraničných návštevách a spomínala sa ústava, vždy sa hovorilo o modernej, demokratickej a vysoko sa hodnotilo, že sa na jej prijatí 40 hlasov opozície podieľalo. Opakujem, 40 hlasov opozície. Ak nebude jediný hlas opozície, respektíve, ak si to prijmete len vašimi hlasmi, potom je to naoktrojovaná ústava vládnou mocou. A pokiaľ tu boli otázky charakterizovania našich kolegov z SMK, no, žiaľ, musím aj ja konštatovať, tak vo vystúpení pána poslanca Bárdosa boli slová vaši, naši a ja som si vystrihla článok, ktorý dodnes prechovávam, lebo ma veľmi prekvapil.

Hovorilo sa o používaní ústav. A jeden poslanec SMK hovoril o maďarskej ústave a o vašej ústave. Tá vaša ústava, to mala byť slovenská. Takisto charakterizoval maďarskú hymnu a vašu hymnu. Vážení, vy nie ste občania Slovenskej republiky? To nie je tiež vaša hymna, vaša zástava? Takéto veci veľmi veľa signalizujú.

Predseda NR SR J. Migaš:

Faktická poznámka, pán poslanec Hofbauer.

Poslanec R. Hofbauer:

K rade faktov, ktoré tu uviedol pán poslanec Moric, hodno doplniť, že predseda maďarskej vlády Viktor Orbán po voľbách v roku 1998 oznámil, že na Slovensku prišlo k radostnému obratu. V roku 1996 v Debrecíne na konferencii Maďarsko a Maďari, ktorá ešte bola ako nezávislý inštitút, Miklós Duray verejne vyhlásil nárok na etnickú autonómiu na Slovensku. Všeobecne je to známe a bolo to publikované v maďarských médiách. Tento inštitút v roku 1999 bol povýšený a začlenený do štruktúry maďarského vládneho kabinetu priamo pod vedením premiéra Viktora Orbána, a to za spoluúčasti slovenskej Strany maďarskej koalície, a to predsedu Bélu Bugára a podpredsedu Miklósa Duraya. To je tiež všeobecne známe. 14. decembra roku 2000 predseda Strany maďarskej koalície Béla Bugár sa zúčastnil na rokovaní tohto inštitútu, kde bol prijatý návrh zákona o občianstve, o občanovi maďarského národa aj za hranicami a kde prebral úlohy vo veci rokovania o novele Ústavy Slovenskej republiky.

Do omrzenia sa opakuje nereálna fikcia o lojálnych slovenských občanoch maďarskej národnosti a iba o niektorých ich extrémistických vodcoch. To je nezmysel, to je úplný nezmysel. Jednota medzi maďarskou členskou základňou a medzi jej vedením totiž je absolútna. Kto tomu neverí, nech sa presvedčí, aké preferencie na zmiešanom území zo strany maďarských občanov získala napríklad Strana demokratickej ľavice alebo ktorákoľvek iná slovenská strana s ľubovoľnou politickou orientáciou. Absolútne žiadnu, pretože na tomto území občania maďarskej národnosti volia výlučne podľa etnického princípu. Po návšteve Bélu Bugára v Šali prišlo k vyhodeniu všetkých zamestnancov slovenskej národnosti zo štátnej správy, to je prejav lojálnej tolerancie?

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Cabaj.

Poslanec T. Cabaj:

Pán predseda, na kolegu Morica chcem reagovať v súvislosti s tým porušovaním zákonov. Ono nemôže ho to veľmi prekvapovať, pretože občas sa mnohí politici tu tvária, akoby neexistovala pamäť, že už nevedia ani to, čo bolo minulý týždeň, respektíve čo bolo pred mesiacom a čo sa udialo v tomto parlamente, takže to len treba občas pripomenúť. Ale ak hovoril o ústave, vychádzal aj z tých skúseností, ktoré boli v roku 1992, ako sa aj k tomu postavili jednotliví politici, ako reagovali. Len treba povedať, že po prijatí ústavy v roku 1992 už tu dnes bolo spomenuté, že boli aj dve novely v tejto ústave, ktoré boli urobené, len neviem, prečo sa z toho robí veľká zásluha, pretože ak na Slovensku je parlamentná demokracia a posunulo sa alebo niečo sa z toho vytrhlo a spravila sa priama voľba prezidenta, ale nie preto, aby sa posilnil alebo stabilizoval ústavný systém na Slovensku, ale preto, že koaličná rada nebola schopná sa zhodnúť na osobe, kto bude prezidentom Slovenskej republiky a potom napriek skutočnosti, že ústavná väčšina a parlamentná väčšina, ktorá sa vytvorila v tomto parlamente, mala 93 hlasov. Nebola ochotná zvoliť svojho kandidáta na funkciu prezidenta Slovenskej republiky.

Treba ale povedať, že predkladatelia, ak posúvali túto oblasť niekde inde z parlamentnej demokracie na prezidenta, aj dnes to trochu miešajú, pretože odoberajú kompetencie parlamentu, a ešte stále sme parlamentná demokracia, a presúvajú ich trebárs na prezidenta republiky, ale ak by ste si vypočuli aj stanoviská prezidenta, v mnohých veciach nie je spokojný vôbec s tým návrhom, ktorý ste predložili, a pripomínam, že prezident bol jeden z tých štyroch, ktorí uzavreli koaličnú dohodu.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej vystúpi pán poslanec Árpád Duka-Zólyomi.

Nech sa páči.

Poslanec Á. Duka-Zólyomi:

Ďakujem pekne, pán predseda.

Pán poslanec Moric, opäť vyťahujete také otázky, nezmysly a tú kartu, také karty, ktoré už boli n-krát pertraktované v tomto sneme. Nie je to už vôbec zaujímavé. Už skutočne neviem, do ktorej sekcie mojej pamäti mám zaradiť tieto nezmysly a osočovania. Ľutujem vás a všetkých, ktorí toľkokrát vyslovili svoje obavy, strach z maďarskej komunity a ich legitímnych predstaviteľov. Nie je to smiešne?

Na druhej strane ďakujem aj za vaše pochvalné slová smerom k SMK, dobre padlo. Pán poslanec, odmietame vaše útoky a nezmyselné špekulácie. Prečo nás chcete zatiahnuť do schizofrenického stavu. Čo sú to za pojmy, slovenskí Maďari alebo Slovák, alebo Maďar? Čo je to maďarsky hovoriaci Slováci. Nezmysel. My sme občania maďarskej národnosti. Obviňujete nás, že chceme rozbiť republiku, odmietame. My chceme len uplatňovať svoje ľudské práva v rôznych oblastiach života, vo vzdelaní, kultúre a tak ďalej presne tak ako väčšinový národ alebo ostatní občania tejto republiky. Pán poslanec, vymýšľate také veci, o ktorých sa nám ani nesníva. Sme členmi tejto vlády a chceme, aby sa táto krajina rozvíjala tak vo vnútornej politike, ako aj v hospodárstve, ako aj v zahraničných vzťahoch a smerovala táto krajina čo najrýchlejšie do spoločenstva európskych krajín.

Ďakujem pekne.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Sitek.

Poslanec J. Sitek:

Ďakujem za slovo, pán predseda.

Ja nadviažem na tú časť pána poslanca Morica, ktorý hovoril o tom, že by mala prebiehať širšia diskusia. O takomto dôležitom návrhu zákona, ako je, ako je rozsiahla novela Ústava Slovenskej republiky. Chcem pripomenúť Strane maďarskej koalície, že v programovom vyhlásení vlády sa píše: "Vláda vytvorí podmienky na analýzu efektívnosti pôsobenia Ústavy Slovenskej republiky a v tejto súvislosti využije svoje funkčné obdobie aj na prípravu a diskusiu o návrhu zmien ústavy." Čiže ak sa toľko odvolávate na programové vyhlásenie vlády, tak nič také tam nie je. Neviem si predstaviť, že vláda vlastne nič nevytvorila na diskusiu, dala, vyčlenila niekoľko miliónov Sk na diskusiu ohľadom vstupu do NATO a pán poslanec Kresák v televízii vystúpil a viackrát tu aj deklaroval, že bola takáto diskusia. Okrem toho, že som ho videl raz v aktualitách, kde vystúpil v súvislosti s novelou ústavy, tak nevidel som takúto diskusiu, aby občania Slovenskej republiky mali priamo vstupovať a vyjadrovať sa k novele ústavy.

Vážení, ak také významné inštitúcie, ako je Združenie miest a obcí Slovenska, Matica slovenská a iné inštitúcie majú výhrady, tak nevidím dôvod, aby predkladatelia okamžite takúto novelu ústavy nestiahli, keď ešte tu je, že tu je hrozba narušenia suverenity a integrity Slovenskej republiky. Viete dobre počítať a ja viem tiež, že dnes v podstate máte iba 90 hlasov. Už jeden poslanec v podstate vystúpil, že nepodporí ústavu, a ak bude ústava prijatá 90 hlasmi, bude to veľmi zlý signál do zahraničia.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Slobodník.

Poslanec D. Slobodník:

Ďakujem pekne.

Spomenulo sa tu meno Zsolta Németha, ja nebudem naňho reagovať v tomto svojom krátkom vstupe, ale ešte sa k nemu pri inej príležitosti vrátim. Nemôžem robiť ináč, už sa musím tu cítiť pomaly ako Cato v rímskom senáte, keď sa tu spomínal americký senát, spomeňme si aj rímsky, ktorý stále opakoval Ceterum autem censeo Carthaginem esse delendan. Napokon si myslím, že Kartágo treba zničiť. Ja nechcem nikoho zničiť, ale musím to pripomínať. Odznelo to tu včera. Táto koncepcia návrhu novely ústavy je dezintegračná koncepcia. Je to snaha zlikvidovať štátnosť. Povedal to právnik, povedal to človek, ktorý to naozaj nemal dôvod hovoriť z iných dôvodov než z objektívnych dôvodov. To tu je jasne zakomponované.

Ja sa teraz obraciam naozaj aj na takých, mne sympatického poslanca z mesta Zvolen, primátora mesta Zvolen. Nie je tu náhodou prítomný, ako dobre, je, pardon. Je tu. Tak ja sa obraciam na vás pán Maňka. Ako vy predstúpite pred slovenských občanov, to je moje mesto, slovenské, ešte nie je pomaďarčené, aj keď má mesto Zólyom podľa Maďarov, Duka-Zólyomiho, ako sa postavíte pred občanov a poviete im, že ste hlasovali za túto ústavu, ktorá obsahuje dezintegračné tendencie, ohrozuje slovenskú štátnosť. Ako to urobíte? Ako sa postaví tamten, moje sympatie zase nemá, ale aj to je primátor alebo lepšie povedané starosta mesta Petržalky, ako sa postaví starosta pred svojich občanov a povie, že hlasoval za ústavu, o ktorej vedel nie z úst opozície, zlej opozície, že obsahuje dezintegračné tendencie. Ako to urobíte? Ako budete na to reagovať, keď vám Zvolenčania povedia, čo ste to urobili?

Predseda NR SR J. Migaš:

Pani poslankyňa Podhradská.

Poslankyňa M. Podhradská:

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda.

Pán poslanec Moric sa vo svojom vystúpení pýtal seba aj nás a myslím si, že v tých reakciách sa zatiaľ nedočkal na svoje otázky odpovede, a ak sa o to pokúšal istým spôsobom pán poslanec Šimko, keď mu pripomínal situáciu z Federálneho zhromaždenia a spomínal tu, že mal vtedy obavy, že politici celkom stratili pamäť a túto stratu pamäti pripomínal v súvislosti s Mníchovskou dohodou, nuž ja by som tiež chcela apelovať na vašu pamäť a pripomenúť vám, že v čase, keď sa Mníchovská dohoda podpisovala, volala sa Mníchovskou dohodou, až neskôr sme ju začali nazývať Mníchovskou zradou. Ale chcem vám znovu pripomenúť, že už v čase, keď sa táto dohoda podpisovala, boli mnohí, ktorí upozorňovali, že to nie je dohoda, ale zrada. A vtedy tí, ktorí ju podpisovali, tvrdili, že zachránili v Európe mier. Ako to dopadlo, to všetci vieme. A ja sa vás pýtam, ste si vedomí, keď schválite túto novelu ústavy, aký prívlastok dostane táto Ústava Slovenskej republiky po istom čase? To bude tiež súčasťou vašej pamäte, dámy a páni.

A k pánovi Zólyomimu, ktorému tak vadí, že niekto je, sa opováži nazvať našich maďarských spoluobčanov slovenskými občanmi maďarskej národnosti, a to slovo slovenský mu strašne prekáža, možno, že by bolo dobré, pán Duka-Zólyomi, keby ste sa spýtali Sorosa, prečo on sám o sebe hovorí, že je Američan maďarského pôvodu, možno by ste ho mali presvedčiť, že nie je Američan maďarského pôvodu, že je len občan maďarského pôvodu a občan zrejme možno Grónska alebo ja neviem koho. Takže tento rozdiel. Aký je rozdiel medzi občanom Maďarskej republiky a občanom Slovenskej republiky, to vám nič nehovorí. Vy zdôrazňujete vždy len to svoje hľadisko.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pani poslankyňa Kolláriková.

Poslankyňa M. Kolláriková:

Ďakujem, pán predseda.

Plne súhlasím s kolegom Slavom Moricom, čo povedal vo svojom príspevku, a to, že poslanci zo Strany maďarskej koalície sa neustále ohradzujú, prečo sa na nich obraciame v spojitosti s novelou Ústavy Slovenskej republiky a používa sa dokonca pritom aj výraz vydieranie. Ale ja sa pýtam, ako sa dá ináč nazvať podmieňovanie dania súhlasu na podporu novely Ústavy Slovenskej republiky, ak budú prijaté požiadavky na zriadenie maďarskej fakulty na Univerzite Filozofa Konštantína v Nitre. Na zriadenie jednoliateho vyššieho územného celku pod názvom Komárňanská župa, prijatie Charty menšinových jazykov a pôdy neznámych vlastníkov. Vláda potvrdila tieto požiadavky a zrazu je nastolená ďalšia požiadavka, a to dokonca aj nad dohodu s vládnou koalíciou, nad rámec tejto dohody. Je to dané pozmeňujúcim návrhom a v tom pozmeňujúcom návrhu znie, aby bola zrušená Preambula Ústavy Slovenskej republiky. A ak tento návrh neprejde, tak aby bol výraz my národ slovenský nahradený výrazom my občania Slovenskej republiky. Musím pripomenúť predstaviteľom Strany maďarskej koalície, že tak ako iné štáty majú v ústave zakomponovanú preambulu, tak aj slovenská ústava obsahuje preambulu a tá tam skutočne patrí. Preambula...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Cuper.

Poslanec J. Cuper:

Pán kolega Moric, je zbytočné plakať nad jednotou maďarskej koalície. Ja ti chcem pripomenúť jednu historickú skúsenosť, keď Vaik, keď sprisahanie proti Vaikovi, neskoršie Štefanovi I., kráľovi uhorskému, ktorého zachránili Poznanovci, čisto slovanská alebo ak chcete staroslovenská šľachta, tak sa im odmenil tým, že ich panstvo jednoducho rozparceloval na neskoršie drobnejšie stolice, aby zabránil ďalším sprisahaniam a zjednoteniu uhorského kráľovstva pod vládou uhorského kráľa.

Aj terajšia maďarská vládna koalícia, tá koalícia, ktorá je súčasťou vládnej koalície v spolupráci s Budapešťou pracujú na tom, aby jednoducho to veľké, čo my sme vytvorili ako kraje, rozparcelovali na drobnejšie župy, dali im úplnú autonómiu, lebo len tak sa im podarí rozložiť slovenskú štátnosť, slovenskú, dnes už mierne centralizovanú štátnosť, decentralizovať ju, autonomizovať ju úplne, vyňať ju spod kontroly centrálnej vlády, lebo len tak sa môže uskutočniť projekt maďarskej vlády z Budapešti, ktorý by v prvej fáze sledoval asi podmanenie okolo milióna slovenských duší pod vládu 300-tisícovej maďarskej menšiny na južnom Slovensku a jej politickej reprezentácie. Ten projekt je zrejmý, aj keď sa v ňom v ústave nehovorí, žiaľbohu, zasa si našli nejakých zo slovenskej údajnej šľachty aj zvolenskej, ako bol spomínaný pán Maňka, aby im tento projekt realizovala.

Ďakujem za pozornosť.

Predseda NR SR J. Migaš:

Reakcia na faktické poznámky - pán poslanec Moric.

Poslanec V. Moric:

Ďakujem za slovo, pán predseda.

Chcel by som povedať pánovi Dukovi-Zólyomimu, že som si ho vždy vážil ako dobrého politického súpera, a preto mu chcem povedať, že som tu nepovedal nezmysly a netreba ma ľutovať. Ľutovať treba niekoho iného. Nie sú tu nezmyselné špekulácie, ktoré som hovoril, a máte pravdu, vám sa o tom nesníva, vy to robíte. Hovoríte, čo je to za výraz slovenskí Maďari. Znovu opakujem, to isté čo kosovskí Albánci. Je to normálny výraz. Hovorili ste pán kolega, že obhajujete ľudské práva. Vy by ste mali obhajovať národnostné práva, ale tých máte podľa mňa nadbytok, a preto už neobhajujete nielen ľudské a národnostné, ale už obhajujete národné práva Maďarov a chcete, aby na juhu Slovenska to inak vyzeralo. Ten, kto tvrdí muziku vo vašej strane, sú páni Bugár a Csáky a pána Duraya nielenže nahradili, ale ho už ďaleko, ďaleko preskakujú.

Pán poslanec Šimko, nikomu som nevynadal, len som slušne citoval rozpory v slovách a činoch. Chcel by som ti povedať, naozaj, poznáme sa 11 rokov, prijímam tvoje ospravedlnenie, každý niekedy niekde skočíme, niečo zle urobíme a dúfame, že nám to pánboh odpustí. A preto ti aj ja hovorím, že dnes by som hlasoval za referendum. Aj ja som spravil chybu a tú by som tiež odčinil. A nielen túto, ale veľa iných. Nikdy ti už tvojich barbarov nepripomeniem a budem teda naozaj veľkorysý, lebo, lebo bolo to, lebo bolo to naozaj v dosť stresovej situácii a nebudem to využívať.

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Panie poslankyne, páni poslanci, dnes budeme rokovať bez prestávky do 14.00 hodiny a budúci týždeň budeme rokovať v pondelok od 14.00 hodiny.

Procedurálny návrh - pán poslanec Moric.

Poslanec V. Moric:

Ja som chcel, ste mi vybrali z úst tento procedurálny návrh, lebo už sa stalo, že sa, keď pri jednom odvolávaní sa potom jeden pán minister mal haváriu a chcel som upozorniť ctený slovenský parlament, že by nebolo dobré, aby sme dnes rokovali do neskorých hodín, pretože to počasie je také, že môže dôjsť zase k havárii a prišli by sme o ďalšieho ministra na ďalšie dva mesiace, čo by bolo iste, iste veľmi zlé.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Cuper, nech sa páči.

Poslanec J. Cuper:

Pán predseda, súhlasíme s vaším návrhom, ale pod podmienkou, že dáte ho odhlasovať.

Predseda NR SR J. Migaš:

Panie poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať v rozprave. Ďalšia v poradí je pani poslankyňa Angelovičová. Tá nie je prítomná, stráca poradie. Po nej vystúpi pán poslanec Kanis.

Nech sa páči, pán poslanec Kanis.

Poslanec P. Kanis:

Vážená Národná rada,

ctené dámy,

vážení páni,

možno mnohých unavuje sedenie v tejto sále alebo možno aj časť verejnosti je nespokojná s dlhotrvajúcim priebehom rokovania o novele Ústavy Slovenskej republiky. Ja by som zas mohol povedať, že táto diskusia ide tak rýchlo, že poslanec nestačí ani prečítať všetky záznamy toho, čo tu bolo povedané. Myslím si, že ide o takú závažnú vec, že nestačí iba počúvať v tejto sále, ale jednoducho vychádzať aj zo zapísaného textu, čo bolo povedané a zamýšľať sa nad problémami, ktoré boli jednotlivými rečníkmi vyjadrené. Isteže bolo povedané veľa toho, čo má iba malú súvislosť s obsahom predloženej novely, ale zároveň bolo povedané dosť toho, čo podnecuje na hlboké zamyslenie sa o rozsahu novely, ako aj o presnom, precíznom vyjadrení zmien, ktoré viacerí rečníci tu naznačili alebo rozoberali. Keďže patrím k tým poslancom, ktorí osobne zažili a rozhodovali o prijatí Ústavy Slovenskej republiky v roku 1992, dovolím si upozorniť aj na niektoré otázky, ktoré práve z tejto komparácie roku 1992 a novely roku 2001 vyplývajú.

Mnohými tu už bolo povedané v podstate to, že ústava plní funkciu garanta občianskej slobody a demokracie, zabraňuje vzniku ústavných kríz a má pôsobiť fakticky ako demokratická ústava. Poslaním ústavy bolo a je definovať základné politické, ekonomické, duchovné národné, národnoštátne a občianske záujmy. Aj priebeh tohto rokovania dáva dosť argumentov tým, ktorí hovoria, že toto je mladá ústava, toto je mladý štát a mnohé veci treba riešiť a tento štát, aj čo sa týka ústavnoprávneho rozmeru, treba naďalej budovať. A preto táto otázka dnes a napokon samotné hlasovanie o ústave nestojí v polohe športového zápasu, kto vyhrá, pretože výhru alebo prehru nemožno prisúdiť podľa postavenia v systéme moci tým, ktorí sú dnes v koalícii, alebo tým, ktorí sú v opozícii, ale výhrami a prehrami v prípade novely ústavy sme postihnutí všetci ako budovatelia tohto štátu.

Nuž porovnajme, čo bolo k dispozícii v roku 1992 a čo je k dispozícii teraz. Mnohé problémy, ktoré boli diskutované v roku 1992, sú opäť na stole, pretože nie sú to problémy len momentu, keď sa pripravuje a rozhoduje o ústave, ale sú to problémy, ktoré sú problémami tohto národa, tejto spoločnosti a tohto stredoeurópskeho prostredia. Dostali sme predložený vtedy vládny návrh ústavy, dostali sme spoločnú správu výborov Slovenskej národnej rady a dostali sme dodatok k spoločnej správe. Boli k dispozícii tri dokumenty, ktoré neboli možno niekedy dané v čase, ak hovorím o tom, že dôvodová správa bola daná dodatočne, ale dnes, ak to porovnávame, tak máme návrh štyroch poslancov, a čo ma osobitne zarmucuje, že k návrhu tejto novely nie je spoločná správa, ktorá by mala takú právnu oporu, ktorú si zmena ústavy zaslúži. A práve do istej miery prekvapujúci priebeh s návrhom štyroch poslancov, nedostatočná takpovediac výbava súhlasom z tejto Národnej rady, z jej jednotlivých štruktúr podľa môjho názoru dáva do popredia otázku, vôbec ako rokovať a ako hlasovať.

Ak sa vraciam k priebehu toho rokovania v roku 1992, tak je zaujímavé porovnať si, aké boli vtedy názory, je zaujímavé aj to, že vznikol vlastne spor o účinnosť ústavy, keď jeden z poslancov navrhoval prijať ústavný zákon o činnosti ústavy, iný zas navrhoval, aby bolo ratifikačné referendum o účinnosti tejto ústavy.

Bez ohľadu na to, aké skúsenosti prinieslo, prinieslo pôsobenie ústavy, jej aplikácia, jej interpretácia, treba povedať úplne otvorene aj dnes, keď sa riešia otázky v troška pozmenenej situácii a po rokoch existencie Slovenskej republiky, že prijatie Ústavy Slovenskej republiky v septembri 1992 patrilo k prvým krokom uplatnenia prirodzeného, prirodzeného práva slovenského národa na vlastnú štátnosť. Prijatie ústavy bolo demokratickým štátnym sebapotvrdením emancipácie, emancipačného úsilia slovenského národa. Aj s odstupom času treba povedať, že bolo historicky správne, aby v tejto ústave dominovali otázky národného princípu, pričom ústava samotná zvládla problematiku na solídnej európskej úrovni, čo sa týka začlenenia princípov občianskej spoločnosti. Či už niekto za ústavu hlasoval alebo nezahlasoval, musí po rokoch pôsobenia tejto ústavy povedať, že ústava bola funkčná, že ústava vytvorila základný rámec demokratického vývinu Slovenskej republiky a aj teraz pri novele prirodzene treba rozmýšľať aj o tom, čo sa ukázalo z kritiky pri prijímaní ústavy opodstatnené, čo sa skutočne prejavilo aj vo vzniku ústavných kríz alebo problémov, ktorých takisto bolo počas pôsobenia tejto ústavy dosť.

Chcel by som osobitne upozorniť na problém, pred ktorým stoja všetci tí, ktorí chcú novelizovať ústavy a budú chcieť novelizovať ústavu. Ústava totiž neupravuje len existujúci stav, ale istým spôsobom vždy uvoľňuje aj ruky pre budúcnosť. A práve pri tomto uvoľňovaní si rúk pre budúcnosť hrozí isté nebezpečenstvo, že ústavný text predbehne vyvíjajúcu sa situáciu alebo vôbec neobsahuje riešenie problémov, ktoré prídu. A tento problém znamená riziká bez ohľadu na to, kto dáva tieto novely, znamená riziká bez ohľadu na to, o aké ústavné úpravy toho-ktorého štátu ide.

Prijatie Ústavy Slovenskej republiky bolo nepochybne historickou chvíľou, ktorá sa neopakuje. Ak si niekto myslí, že vtedy, ak nehlasoval za ústavu, že je možné pri tejto novele vrátiť víťazstvo na svoju stranu, sa mýli. Sú historické chvíle (potlesk), ktoré sa neopakujú. Vtedy sa rozhodovalo o novom štáte, dnes sa rozhoduje o novele tej ústavy, ktorá bola prijatá. Aj keď je to mimoriadne významné jedno aj druhé, jednoducho tento rozdiel historickej chvíle tu je a myslím si, že ani tí, ktorí hlasovali vtedy za ústavu, sa práve tohto rozmeru nemajú právo vzdávať, pretože to bol krok, ktorý nebol taký jednoznačný, ako sa to spätne myslí teraz, že všetko išlo tak pokojne. Napokon obsah tejto ústavy signalizuje vo svojich niektorých článkoch aj to, že sa pripúšťala aj možnosť iného vývoja. A možno práve z tohto hľadiska treba sa na ústavu pozrieť, čo malo svoj význam v septembri 1992 a čo akútnosť prítomnosti v texte vlastne znižuje a podľa môjho názoru čo dnes v ústave je aj zbytočné a možno to vypustiť.

Ako príklad rozdielnosti názorov vtedy pri prijímaní ústavy a potom skutočného riešenia môžem uviesť otázku, ako budú ustanovovaní sudcovia. Vtedajší pán predseda vlády Mečiar presadzoval riešenie, aby boli volení v Národnej rade, vtedajší opozičný politik Ján Čarnogurský prišiel s návrhom, aby ich vymenoval minister a ako hovorí návrh tejto novely, vlastne majú byť ustanovovaní voľbou samosprávy sudcov.

Dávam ten príklad len preto, že ani jeden zo sporných názorov vlastne takpovediac nemusí byť riešený, že riešenie sa hľadá vlastne tretie. A to ukazuje na relativitu sporov aj pri novele ústavy. Čiže nejde len o to, či sú tu dve sporné strany podľa postavenia v systéme moci, koaličná alebo opozičný, koaličný alebo opozičný postoj, ale jednoducho pri mnohých veciach sa dá nájsť tretí a možno najlepší spôsob riešenia. A na túto skúsenosť, ktorú som uviedol, by sme nemali zabúdať ani pri viacerých sporných prípadoch, ktoré sú pri návrhu tejto ústavy.

Čiže dnes môžeme hovoriť o tom, že existuje istý most medzi rokom 1992 a rokom 2001, čo sa týka prijatia ústavy a novely tejto ústavy. Nepochybne aj navrhovatelia novely si zhodnotili skúsenosť z uplatňovania ústavy, zhodnocovali jej funkčnosť, dospeli k istým predstavám, čo v ústave treba zmeniť, čo preformulovať a čo vyriešiť novým spôsobom.

Zároveň však by som chcel povedať, že pri ústave, ktorá sama tvorí veľmi špecifický typ textu, treba si spomenúť aj to, čo sa hovorí o tom, aké majú byť zákony v legislatívnych pravidlách, že text má byť jednoznačný, jasný a podľa môjho názoru najdôležitejšie je to, že nepripúšťa viacero výkladov. Čím menej je prípadov takéhoto typu, že je možná rôzna interpretácia, tým má ústava väčšie šance byť stabilnejšou. Práve takýto text nepripúšťajúci viacero výkladov je skutočne skvelým produktom predkladateľov ústav, pretože obstojí v čase zložitých situácií, v čase historického vývoja, ktorý nie vždy možno pri prijímaní ústav predpokladať. A práve tieto čisté formulácie sú obyčajne produktom obrovského rozsahu práce. A práve formulácie, ktoré pripúšťajú viacero výkladov, sú skôr potvrdením, že predkladatelia neodviedli perfektnú prácu. (Potlesk.)

Nehovorím to len v súvislosti s predloženým návrhom, hovorím to vôbec v súvislosti s genézou, ako sa prijímali a menili ústavy nielen Slovenskej republiky, ale aj viacerých štátov. Sila ústavy je aj v tom, ako jej text presne vážne naliehavo je nasmerovaný na adresáta v tom, čo sa od neho očakáva a ako sa má správať. Text ústavy je pre občanov. Najvyššie kritérium je zrozumiteľnosť textu. To znamená, že nejde o právnickú pravdu, ale o jasné vyjadrenie veľmi zložitých vzťahov. Dovolím si to povedať práve preto, že som mal dojem, akoby sa v diskusii spory niekoľkokrát ocitli v polohe, kto má pravdu. Mám pocit, že tu pravda nie je kategóriu hlavnou, tu je hlavnou kategória dôvery, ktorú predkladatelia získavajú pre kvalifikovanú väčšinu, ktorá má podporiť túto ústavu. Čiže nie je to o pravde, ale je to o dôvere. A to je iná poloha, ktorá má podľa môjho názoru veľký význam aj vo vzťahu k občanovi ako adresátovi, hlavnom adresátovi aj novely Ústavy Slovenskej republiky.

Môžem povedať z porovnania roku 1992 a dneška, že tak ako dnes ani v roku 1992 príprava a prijímanie ústavy neboli žiadnou idylou. Nerozširujme mýty, nepoužívajme niekde vznesené slová, kde nemajú miesto. Takisto sa tam zrazili viaceré záujmy, zrazili sa tam viaceré názory. Ale podľa môjho názoru dôvera bola jasná v tom, že nový štát bude potrebovať ústavu. A pri tomto rozhodovaní bolo priorita, aby ústavu tento štát mal. To, že bude mať nedostatky, nebolo rozhodujúcim znakom toho, aby za ňu niekto nehlasoval, a myslím si, že aj keď mnohé vyjadrenia vtedy na adresu predkladanej ústavy boli namieste a potvrdili sa, na druhej strane bola to otázka zvládnutia, politického zvládnutia historickej situácie. Nikdy nie sú ústavy dokonalé a ani nemôžu byť dokonalé, pretože jednoducho upravujú pomery, ktoré sú v pohybe, a ide len o to, aby miera nedokonalosti nebola veľká. Hovorím to preto, že v rozprave a najmä vo vystúpeniach aktérov, ktorí boli aktívni v politike a v Národnej rade, v Slovenskej národnej rade aj v roku 1992, niekedy zaznieva takpovediac zjednodušený prístup cez tie okuliare víťazstva alebo prehry.

Teda otázka stojí aj dnes, čo treba meniť, čo treba ponechať. Stabilita ústavy, autorita ústavy, majestát ústavy sa zrejme zakladá na tom, či ústava je menená často a v akom je menená rozsahu. Musím súhlasiť s profesorom Prusákom, ktorý na konferencii k problémom ústavy v roku 1999 povedal: Vyššou hodnotou ústavy dnes zmena ústavy je jej zachovanie v nezmenenej podobe. Je lepšie mať nedokonalú ústavu ako meniacu sa ústavu. Možno je to prekvapujúci citát pre tých, ktorí hovoria o potrebe zmeny ústavy, ku ktorým sa pridávam aj ja. Ale vo výroku citovaného profesora si myslím je veľká pravda. Ak tu viacerí poslanci hovorili o úspechu americkej ústavy, o jej stabilite, treba povedať, že je to úspech a stabilita sui generis, neopakovateľná stabilita a úspech pre iné ústavy, pretože jednoducho každý národ má svoj, svoj vývoj, ústava každého národa alebo spoločenstva je vlastne ústavou, v ktorej sa odráža genius loci, ktorý má každý národ sám a je neopakovateľný.

A preto aj podstatou ústavy, aj tejto novely sú veci, ktoré hovoria o nás. Niektoré hovoria o iných. Tým nechcem vôbec zmenšovať, znižovať význam riešenia vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva. Ak dnes pristupujeme a rokujeme podľa môjho názoru celkom oprávnene aj v takejto podobe a dĺžke času, musíme si položiť otázku, čo bude úspech tohto procesu, koho to bude úspech. Pre koho to má byť úspech. Myslím si, že súvislosti s ústavou skutočne nemožno hovoriť o úspechu len iba časti politického spektra alebo časti, ktorá má isté postavenie v systéme moci, ale úspech by mal byť práve pre nás všetkých v budovaní štátu aj v jeho ústavnoprávnom rozmere.

Ak sa tu hovorilo, koľko bolo návrhov, treba povedať, a aký čas sa pripravovala ústava a novela, treba povedať, že ide v podstate takmer o rovnaký čas. Aj Ústava Slovenskej republiky prijatá v roku 1992 sa zhruba pripravovala okolo dvoch rokov a v posledných šiestich mesiacoch vzniklo osem ucelených návrhov ústav práve cez oči jednotlivých politických subjektov. Aj príprava tejto novely je v podstate dvojročná a iste tie podujatia, ktoré sa uskutočnili - konferencie, debaty si zaslúžia ocenenie bez ohľadu na to, ako sa v nich správali jednotliví vystupujúci alebo jednotlivé politické subjekty.

Práve otázka tvorby ústavy je zrejme opäť ten proces historický, ktorý treba prejsť, nie je to nič v tomto procese, čo by sa dalo preskočiť a treba zrejme veľmi silnú komunitu aj špecialistov a ústavných právnikov, ktorí tieto problémy dokážu na prospech spoločnosti zvládnuť s najväčšou kvalitou svojho produktu.

Ctené dámy,

vážení páni,

čo považujem za najväčšie problémy tohto textu a čo považujem práve za podstatu aj problémov na ceste k tomu, aby novela v únosnej podobe a v únosnom obsahu prešla cez kvalifikovanú väčšinu a cez tento parlament.

Dovolím si povedať pár názorov z toho vlastne, ako prebiehal tento proces prípravy ústavy. Treba povedať, že bola všeobecná zhoda, že časti ústavy, či už sú prežité alebo ústavná úprava istých problémov absentuje v ústave a treba ich tam dostať. Z tohto procesu môžeme povedať, že ako sa vyjadrili viacerí tí odborníci, ktorí pri tomto procese boli, môžeme povedať, že bola všeobecná zhoda v tom, čo treba upraviť. Vychádzalo sa z aplikačnej praxe, ako aj jurisdikcie Ústavného súdu, a vychádzalo sa aj z reálneho politického vývoja, ktorý sa okolo Ústavy Slovenskej republiky po roku 1992 odohral. Tá všeobecná zhoda bola v tom, že treba upraviť kompetencie ústavných orgánov, presnejšie a vecne správnejšie vyjadriť deľbu moci, že treba ústavne vyjadriť vzťahy k medzinárodným štruktúram a medzinárodným zmluvám, že treba tam dať úpravy, ktorými sa budú môcť riešiť krízové situácie, čo sa ukázalo ako závažný problém fungovania ústavy po roku 1992, že treba do jednotnej štátnej moci zakomponovať aj moc reprezentovanú orgánmi územnej samosprávy, že treba upraviť amnestiu, lehoty na zadržania, následné rozhodnutie súdu o väzbe alebo o prepustení, že treba upraviť kompetencie Najvyššieho kontrolného orgánu, otázky poslaneckej imunity, referenda, úpravy súdnej moci s posilnením sudcovskej nezávislosti, že treba riešiť problémy, z ktorých vznikali kompetenčné konflikty medzi Ústavným súdom a všeobecnými súdmi, že treba upraviť, že treba riešiť otázku vykonateľnosti rozhodnutí Ústavného súdu.

Niektorí uvažovali aj o tom, že treba pripravovať nový ústavný projekt. Zhoda bola aj v tom, že treba udržiavať stabilitu ústavy, meniť tak, aby ústava mala potrebnú autoritu. Už len z tohto, čo som povedal, treba jednoznačne konštatovať, že z tejto všeobecnej zhody vychádzali aj predkladatelia tohto návrhu.

Myslím si, že aj v priebehu tej diskusie aj právnici alebo činitelia z opozičných strán sa podobne vyjadrovali súhlasne, že tieto veci treba upraviť. Zrejme problém nie je v tom, čo treba nanovo upraviť, problém je zrejme v tom, ako to upraviť. To znamená, ako vyjadriť tieto potrebné zmeny a ako formulovať presne problémy, aby bola šanca, že ich nebude podporovať iba 90 poslancov vládnej koalície, ale že opozícia sa aktívne bude podieľať takisto na hľadaní najlepších formulácií, ktoré skutočne zlepšia túto ústavu vzhľadom na dobu a úlohy, ktoré sú v istom časovom rámci pred nami.

Je zaujímavé, že napríklad aj Ján Čarnogurský, a dávam, citujem ho tu práve ako človeka, ktorý vtedy nebol za ústavu a teraz má predstavu tejto novely, v marci 1999 povedal, že ústava nevyžaduje akútne systémové zmeny, na druhej strane však zas povedal, že zrejme treba ku koncu volebného obdobia prijať komplexnú novelu ústavy alebo úplne novú ústavu. Ja citujem tu dotyčného, a teda neprítomného ministra spravodlivosti práve preto, aby som ukázal, že ten mantinel odkiaľ pokiaľ je príliš široký. A predkladatelia zrejme museli rozlíšiť túto otázku - v akej podobe. Tá otázka je na stole a je to jeden z dominantných problémov aj diskusie, v akom rozsahu je potrebná novela, čo treba novelizovať a čo novelizovať netreba, pretože musíme opäť objektívne povedať, že počas uplatňovania Ústavy Slovenskej republiky prijatej v roku 1992 vznikol celý rad kríz a krízových situácií práve preto, že neboli niektoré veci riešené. Zdá sa mi, že tu vyskočila do popredia aj otázka ústavného jazyka alebo problému, ktorý môžeme nazvať tým, že ak sú niektoré problémy riešenia formulované expressis verbis príliš konkrétne, tak tým sa znižuje možnosť rozdielnosti výkladu. Čiže opäť je to problém, ktorý je objektívny. Čo treba v ústave upraviť naprosto precízne a kde stačí iba všeobecnejšia formulácia, prípadne odvolávka na zákon, ktorých tých odvolávok v dnešnej ústave je, ak sa nemýlim, okolo 38.

Vznikli problémy s odvolávaním ministra Kňažka, vznikli problémy po odstúpení v súvislosti s vyslovením nedôvery predsedovi vlády v marci 1994, prípad Gaulieder, referendum, problém výkladu ústavy a tak ďalej a tak ďalej. To vôbec neznižuje podľa môjho názoru kvalitu ústavy z roku 1992 a rozhodnutie prijať túto ústavu. Považujem to za prirodzený proces a istým spôsobom aj za etiku navrhovateľov ústavy alebo noviel ústavy, ktorí počítajú s tým, že ak dozrejú isté situácie, tí, ktorí sú na to povolaní, budú schopní tento problém riešiť. Ináč povedané, chcel by som zdôrazniť aj pri tejto novele, že si netreba brať na plecia viac, ako unesieme. A napokon treba nechať riešiť isté problémy aj ohľadne možných noviel ústavy tým, ktorí budú v epicentre nových problémov. Týka sa to predovšetkým vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva. Zdá sa mi, že v tomto novela ide dopredu, chce anticipovať isté, isté situácie alebo isté riešenia, pričom zdá sa mi, že nemá ani tento parlament, ani tento štát istým spôsobom puvoár na to, aby sa nimi zaoberal tak konkrétne a presne, ako je to v návrhu novely tejto ústavy. (Potlesk.) Ak tieto problémy prídu, nepochybne parlament alebo zostava, ktorá bude tvoriť reprezentáciu tohto štátu, si bude musieť s nimi vedieť poradiť.

Keď som sa dotkol tejto otázky, tak z doterajšieho rokovania možno povedať to, že vlastne najväčšie spory sú o problematiku článku 7, teda o problém vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva, o problém samosprávy, problém ombudsmana. To sa mi zdá, že sú tri také základné veci, ktoré tu rezonovali. Práve ohľadne vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva treba povedať, že je tu potrebné hľadanie a z hľadania vznikajú aj chyby. Pre mňa je rozhodujúce to, že konkrétne vyjadrenie v návrhu novely nepresvedčilo nielen opozíciu, ale aj časť vládnej koalície. Nepochybujem o dobrom úmysle predkladateľov a nepochybujem aj o tom preto, že ak ste si všimli vyjadrenia, ktoré predseda Európskej komisie pán Prodi vyjadril, keď vyzval štruktúry Európskej únie, komisiu, Európsky parlament, ale aj národné vlády a národné parlamenty na diskusiu o podstate Európskej únie. Doslova sa tam vyjadril o tom, že nemožno európsku komunitu, nemožno európsky kontinent budovať na pochybných zmluvách a rôznych domnelých kompetenciách.

Ja viem, čo Prodi v podstate tým myslí, keď položil otázku o tom, či má byť Európska únia iba ekonomickým spoločenstvom alebo aj politickým. Táto otázka nepochybne dáva za pravdu predkladateľom návrhu novely zamýšľať sa aj nad politickým rozmerom týchto integračných procesov. Ale otázka stojí, samozrejme, aj ináč, či Slovenská republika ako krajina, ktorá je v druhej skupine čakateľov na členstvo Európskej únie, pri komparácii súčasného stavu svojho vlastného a toho, čo sa vyžaduje pre Európsku úniu, je v stave riešiť tieto problémy. Ak Prodi vyzýva k diskusii o Európskej únii, tak zdá sa mi takpovediac otázne, aký má byť rozsah riešenia vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva v tejto novele ústavy, a to už nechcem rozoberať ani to, že práve v tejto časti treba uplatniť to kritérium, o ktorom hovoria aj legislatívne pravidlá o zákonoch, že to má byť vlastne jednoznačné, jasné, nepripúšťajúce viacero výkladov. Mám silný pocit, že aj právnici, ktorí chcú podporiť túto novelu, sú v týchto návrhoch do článku 7 zrejme veľmi neistí, sú zrejme veľmi neistí, v akom rozsahu je teraz, je možné vôbec, adekvátne alebo správne prikloniť sa k monistickej koncepcii vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva.

Ústava Slovenskej republiky, platná ústava vlastne vyčleňuje takpovediac túto podriadenosť iba v oblasti základných ľudských práva a slobôd. Otázka stojí, či vlastne tento princíp má byť generálne rozšírený na všetky zmluvy alebo na nejaký iný typ zmlúv, alebo nerozšírený vôbec. Myslím si, že veci nie sú tak jednoznačné, ako ich prezentujú predkladatelia tohto návrhu. Práve toto je oblasť, v ktorej treba mať naprosto precízny text, ktorý vyjadruje úžasnú zložitosť týchto vzťahov, ako aj otvorenosť vývoja týchto vzťahov, na druhej strane musí tu byť zrozumiteľnosť práve v tomto a ja mám pocit, že aj ja sám mám osobne problém s pochopením tohto tým viac, že ak to je istá generálna klauzula, tak potom by asi mal byť aj iný obsah dôvodovej správy a nemôže ma uspokojiť to, že v dôvodovej správe sa hovorí, že nevieme ani presne, o akých zmluvách to je o všetkých a čo to tam všetko vlastne bude, ale ak my si spravíme takúto generálnu klauzulu, tak potom zdá sa mi, že cesty naspäť sú zatvorené a utvrdzuje ma aj v tom, ako vlastne modifikovali navrhovatelia článok 7 odsek 1.

Zamyslime sa, ctené dámy, vážení páni a vážení predkladatelia, že vlastne aká je genéza článku 7 odsek 1. Článok 7 odsek 1, ktorý hovorí, že Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi, kde pôvodne je, že právo vystúpenia z tohto zväzku s inými štátmi nemožno obmedziť a potom sa hovorí o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo vystúpenie z tohto zväzku, sa rozhodne ústavným zákonom a následným referendom, pýtam sa, o aký vstup do štátneho zväzku ide vlastne. Článok 7 odsek 1 je článok, ktorý zodpovedá špecifickej situácii, keď sa prijímala ústava v septembri 1992, pretože bola ešte otázka konfederácie otvorená jednoducho vzhľadom na to, že ani ústava nemohla byť takpovediac v konflikte s federálnou ústavou, preto sa dával tento článok, a ak sa dodatočne vyfabrikovala interpretácia, že toto je ten článok, ktorý má umožniť našu integráciu do Európskej únie, nie je to pravda (potlesk), nezodpovedá to ani podstate problému, ktorý je v článku 7 odsek 1, ak vychádzame z toho, že vlastne ani vstup do Európskej únie nie je vstupom do štátneho zväzku, pýtam sa, načo tu tento článok vôbec ostáva, aký je význam tohto článku, pýtam sa, do akého štátneho zväzku môže vstúpiť Slovenská republika. Ak si niekto myslí, že to má byť nejaký model federalizovanej Európskej únie, no tak nechajme to budúcnosti a tým, čo po nás prídu. Jednoducho v tomto prípade nie je možné s nepresnými vetami z inej historickej situácie modelovať integračný proces Slovenskej republiky do Európskej únie alebo do nejakých iných zostáv. Jednoducho tento článok je prežitý.

Skôr by som povedal, že otázka integrácie do Európskej únie alebo vôbec integračných procesov sa odohrá práve v tej oblasti, ktorú vyjadrujú ďalšie navrhované odseky článku 7. To je otázka vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva. Čiže budem navrhovať, samozrejme, treba získať pre nejaké návrhy podporu poslancov, ja sa pokúsim získať podporu na vypustenie článku 7 odsek 1. Čiže tá otázka, v akom rozsahu sa teraz, v tomto historickom čase v novele prikloníme k monistickej koncepcii vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva, je otvorená a myslím si, že aj tí, ktorí sa zúčastnili diskusie na rôznych konferenciách na prípravu ústavy, si túto otázku kládli a boli opatrnejší v riešení tohto problému ako to, čo je vyjadrené v návrhu.

Ďalší problém, ktorý, ku ktorému sa treba takisto vyjadriť, je problém, ktorý som tu sčasti naznačil. Ten problém vzniká predovšetkým vtedy, keď sa otvárajú istým spôsobom dvere do budúcnosti. Skúsenosť nám hovorí, že pre tvorcov ústavy alebo navrhovateľom novely existujú dve základné riziká. Je to riziko takzvanej ústavnej absencie, keď neexistujú ustanovenia na riešenie určitej situácie, to sa ukázalo na novele, to sa ukázalo na ústave prijatej v roku 1992. Aj v rozprave už vtedy bol tento problém pertraktovaný. Bolo upozorňované, že ústava neobsahuje riešenie toho, čo v skutočnosti môže nastať, také prípady sa, samozrejme, stali. A potom e druhé riziko - absencia ústavných pomerov, čo znamená asi toľko, že ak sa niečo prijme do ústavy, je v texte a nerealizuje sa, ide predovšetkým o rôzne inštitúty, tak vzniká práve táto absencia, ale zároveň, keď text úpravy upravuje nejaké vzťahy či situácie, ale tie neexistujú alebo nenastanú. Nebezpečenstvo tohto druhého rizika, ktoré som povedal, keď text upravuje nejaké vzťahy či situácie, ale tie neexistujú alebo vôbec nenastanú, to je to riziko, na ktorom podľa môjho názoru strácali svoje meno a autoritu mnohí ústavní právnici, ktorí práve príliš otvorili dvere alebo príliš chceli nejakým spôsobom hľadať riešenia pre budúcnosť. Každá ústava obsahuje dáke ciele a ideály, ale jednoducho ich miera musí byť veľmi precízne v texte zvládnutá.

Ďalší okruh problémov, ktorý vzbudil pozornosť a stáva sa predmetom politického zápasu, je problém samosprávy. Zdá sa mi, že predkladatelia návrhu postupovali tak, že to, čo platná ústava obsahuje ohľadne charakteristiky a kompetencií v prípade obce, preniesli aj na vyšší územný celok. Mám taký pocit, že toto mechanické prenesenie, niektoré zmeny sú iba tým, že sa namiesto obec dá vyšší územný celok, zdá sa mi, že toto mechanické prenesenie nie je namieste. Nie je namieste, pretože ide vlastne o subjekty rôznej kvality. To, čo platí o obci, neplatí o vyššom územnom celku. My sa dnes hádame o to, koľko má byť vyšších územných celkov, jedni hovoria tri, niekto povie dokonca jeden, tri, osem, dvanásť, šestnásť. Ak beriem celú tú genézu, ide vlastne o subjekt, ktorý je zatiaľ veľmi relatívny. A preto si kladiem otázku, či vôbec článok 66 má byť v Ústave Slovenskej republiky.

Článok 66 hovorí o tom, že obec má právo združovať sa s inými obcami na zabezpečovanie vecí spoločného záujmu. Pýtam sa, či toto je tak dôležitý článok, že musí mať ústavnú kvalitu. A k tomu sa pridáva teraz dodatok, rovnaké právo združovať sa s inými vyššími územnými celkami má aj vyšší územný celok. Pýtam sa, načo je vlastne táto formulácia, znamená ona niečo. Vari obce alebo aj vyššie územné celky vo veci spoločného záujmu sa nemôžu združovať, teda spájať sily alebo prosto riešiť veci. Toto musí byť akoby výbavou ústavy? Poviem to tak troška zjednodušene: Čo obec, obce alebo vyššie územné celky nevystavia spoločnú čističku alebo to musí mať ústavnú oporu? Zdá sa mi, že túto dimenziu treba opäť premyslieť, aby niekto nechápal túto vetu o takpovediac zahmlenej podobe, že ona sa stane potom zdrojom nejakých interpretácií, špekulatívnych. Čo to znamená združovať sa. Myslím si, že predsa zámerom tvorcov ústavy alebo novely a tých, čo hlasujú, nie je vytvárať pôdu pre nejaké špekulácie, lebo tu odzneli názory, že to má tam byť precizované, že ide o združovanie sa v rámci Slovenskej republiky. Existuje tam obava, že to ide v rámci euroregiónu alebo v rámci zahraničných vzťahov a podobne. Predkladatelia hovorili veľmi presne o tomto probléme. Ale fakt je, že niekto pristupuje k tomuto článku s istou nedôverou, má isté obavy.

Ja sa domnievam, že treba premyslieť všetky tie časti, kde vznikajú isté obavy a ktoré majú vecné reálne opodstatnenie. Treba rozmýšľať nad tým, či ten text nemá byť iný alebo či vôbec dajme tomu tie časti v ústave majú byť. Lebo možno otázka by stála, samozrejme, ináč, ak by sa tu objavila požiadavka, že v ústave treba isté generálne vymedzenie obecnej samosprávy, jej základného cieľa, čo sa týka teda obce a čo sa týka aj vyššieho územného celku. Ak by navrhovatelia prichádzali s takýmto riešením, ale neprichádzajú, ak by prichádzali, tak asi by potom ani z článku 66 neboli obavy, ktoré vznikajú celkom prirodzene. Kvalitou textu ich treba dostať preč.

Keď som tu hovoril o jazyku ústavy a povedal som, že základom jej stability je práve zrozumiteľnosť a jasnosť textu, tak myslím si, že ak porovnáme tieto formulácie, ktoré sú v návrhu predkladateľov, napríklad s textom článku 101 Ústavy Českej republiky, tak vidíme, o čom to je. Napríklad dovolím si zacitovať článok 101 Ústavy Českej republiky odsek 4: "Stát může zasahovat do činnosti územních samosprávnych celků, jen vyžaduje-li to ochrana zákona a jen spůsobem stanoveným zákonem." Myslím si, že to je formulácia, ktorá množstvo obáv dostáva úplne preč. Ja ju tu neuvádzam len ako riešenie, ja ju uvádzam ako príklad jednoznačnosti formulácie, ktorá nevyvoláva žiadne iné interpretácie a je absolútne jasná. A zdá sa mi, že pri problémoch územnej samosprávy, problémoch vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva, ako aj pri ombudsmanovi sa v návrhu novely stráca jasnosť, zreteľnosť. Nespochybňujem zámer navrhovateľov, istým spôsobom vyjadrujem názor, ktorý mi táto diskusia potvrdzuje, či je to správne vyjadrené, či je text adekvátny tomu, čo prekladatelia chceli upraviť.

No a napokon, vážená Národná rada, dovolím si ešte upozorniť na otázku bezpečnosti, iba na prípad, ktorý sa týka pôsobnosti Národnej rady a pôsobnosti vlády. V bode 34 návrhu novely tejto ústavy sa hovorí: Článok 86 sa dopĺňa písmenom l), ktorý znie: "Vysloviť súhlas s pobytom cudzích ozbrojených síl na území Slovenskej republiky." Myslím si, že toto je formulácia, ktorá je krásnym príkladom práve na text a jazyk a význam takpovediac sui generis, teda iba toho národa, toho štátu, ktorého sa ústava týka. Ak dnes niekto použije v texte vyjadrenie s pobytom cudzích ozbrojených síl, okamžite podľa mňa minimálne tri štvrtiny spoločnosti pod tým majú dočasný pobyt sovietskych vojsk. To je jednoducho v špecifikách slov, ktoré dostávajú svoj historický obsah a ktorý nikde nebude v takej podobe, ako je v tomto štáte alebo v Česko-Slovensku. Myslím si, že dokonca je to aj nesprávne vyjadrenie, pretože nejde o súhlas s pobytom, ale skôr ide o súhlas s prítomnosťou. A ak si porovnáme to, čo tam už je upravené, napríklad predtým predchádza jedno písmenko, kde sa hovorí, že Národná rada teda je kompetentná, v jej pôsobnosti je vysloviť súhlas na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky. Ak by sme túto logiku prebrali, možno by sme mohli formulovať to písmenko l), ako vysloviť súhlas na prijatie zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky.

Druhý problém, ktorý sa viaže aj na pôsobnosť Národnej rady v tomto prípade, je opäť aj v článku 119, kde sa táto problematika rieši v kompetencii vlády, kde je článok 119 písmeno o), ktoré znie teraz v tomto návrhu: O vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase opäť s pobytom cudzích ozbrojených síl na územie Slovenskej republiky na účely humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase s prechodom cudzích ozbrojených síl cez územie Slovenskej republiky. Myslím si, že zmysel tejto novej úpravy je absolútne namieste, pretože tá úprava, ktorá bola dosiaľ, že o všetkom rozhoduje Národná rada, zdá sa mi, že zväzuje ruky vlády. Národná rada schvaľuje program vojenských cvičení, čiže Národná rada sa vyjadruje a súhlas, ktorý dáva s týmto programom, nemusí opakovať už potom pri každej individuálnej akcii. To sú tie plánované vojenské cvičenia alebo mierové pozorovateľské misie. Deľba kompetencie v tomto prípade medzi Národnú radu a vládu je podľa mňa namieste z hľadiska logiky tohto procesu. Ba práve týmto rozdelením, čo rozhoduje vláda a čo ostáva Národnej rade, sa jasnejšie ukáže, že najzávažnejšie rozhodovanie ostáva Národnej rade.

Čo sa týka už samotnej formulácie, bude lepšie nahradiť slovo "s pobytom" slovami "prijatím zahraničných ozbrojených síl" a potom, čo sa týka súhlasu s prechodom cez územie, tak si myslím, že by bolo správnejšie, keby tam bolo "s presunom zahraničných ozbrojených síl cez územie a vzdušný priestor Slovenskej republiky". To sú veci, ktoré by som chcel dostať do pozmeňujúcich návrhov, ak získam podporu ďalších poslancov.

A na záver, vážená Národná rada, by som sa chcel vyjadriť k otázke, ktorá zaujala širokú verejnosť, ale úplne v inej inej polohe. Je to problém, ako hlasovať o Ústave Slovenskej republiky. Nezaujíma ma poloha tela poslanca, ako bude hlasovať, ako to bolo spravené v médiách, ale zaujíma ma vlastne, aká má byť procedúra rokovania o ústave a hlasovania o ústave a o novele Slovenskej republiky. Je prekvapujúce, že k tejto problematike neobsahuje nič ani rokovací poriadok, ktorý v osobitných paragrafoch upravuje rokovanie o štátnom rozpočte a upravuje rokovanie o niektorých ďalších veciach, ale v podstate otázka prijímania ústavy v roku 1992 bola tiež otázkou hlasovania.

Dovolím si pripomenúť, ako to bolo vtedy. Predkladal sa vtedy vládny návrh, bola tam schválená spoločná správa a vlastne až dodatočne po schvaľovaní sa otvorila otázka (ona bola otvorená aj predtým, ale tak potichu to prešlo), či jednotlivé body mali byť schvaľované obyčajnou väčšinou alebo ústavnou väčšinou. Výklad nakoniec bol taký, že aj keď sa to schvaľovalo obyčajnou väčšinou, skutočnosť bola taká, že všetky tie zmeny podporilo viac ako 90 poslancov. Áno, podporilo viac ako 90.

(Hlas z pléna.)

Ja viem, ja som si ju prečítal, ja som si prečítal aj tú novelu. Ale tieto veci sú tam nie až tak riešené, ako si niekto myslí, že sú bezproblémové.

Čiže tu vzniká, samozrejme, otázka, ak je tu návrh štyroch poslancov a túto otázku som si ja položil už aj, som si položil už aj v roku 1992. Kde sa vzala tá sila predkladateľov, že o zmene tohto textu treba hlasovať ústavnou kvalifikovanou väčšinou, hoci ten text ešte neprešiel takýmto schvaľovaním.

Áno, "pozmeňováky, pozmeňováky". Je to koncepcia, ktorá je položená na tom, že sa odhlasujú pozmeňujúce návrhy ústavnou väčšinou a potom sa hlasuje zväčša en bloc o ústave. Kladiem si otázku, či pri tejto novele je adekvátne hlasovať en bloc o tom, čo všetko tam je. Ústava je totiž špeciálny text, ústava je špeciálny text a ústava je tak rozmanitá, že hlasovať o návrhu en bloc jednoducho vylučuje možnosť, aby sa poslanec rozhodoval podľa svojho vedomia, tak ako je jeho mandát rozhodovať o každom bode predloženého návrhu. To znamená, že dám procedurálny návrh o tom, aby sa hlasovalo aj v prípade predloženého návrhu novely o každom bode jednotlivo a aby sa zamedzilo hlasovaniu o ústave en bloc. (Potlesk.) Na to, aby sa hlasovalo en bloc, je záverečné celkové hlasovanie. Ale poviem to otvorene. Som konfrontovaný s tým, že ako hlasovať podľa svojho svedomia, ako sa to hovorí o mandáte poslanca, keď sa hlasuje en bloc o zmenách, ktoré jednoducho sú rozmanitého charakteru. Sú rozmanitého charakteru.

Osobne si myslím, že keď bola prijatá Ústava Slovenskej republiky, už vtedy mal prejsť každý navrhovaný bod v ústave ústavnou väčšinou. Keď otváram túto otázku, som si vedomý toho, že vlastne nemáme precíznu normu ohľadne ústavodarnej iniciatívy, zmien ústavy, nemáme otázku precíznej normy o rokovaní o ústave a nemáme precíznu normu ani o hlasovaní o ústave alebo o novele ústavy. To, čo je v rokovacom poriadku, sú isté riešenia, ktoré prirodzene možno aplikovať aj na ústavu, ale na druhej strane ústava by si zaslúžila osobitnú procedúru. A ak by bola osobitná procedúra, ak by toto bolo upravené precíznou normou, myslím si, že potom by aj otázka rokovania o ústave mala iný charakter.

Vážená Národná rada, ctené dámy, vážení páni, dovolil som si povedať pár slov o problémoch, ktoré ma zaujali predtým, ako som bol poslancom tejto Národnej rady.

Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP