Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Tatár.

Poslanec P. Tatár:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

kolegyne, kolegovia,

nezamestnanosť ako prienik parametrov sociálnych a parametrov ekonomických naozaj spôsobuje problémy. Rád by som upozornil, že problém vysokej nezamestnanosti alebo s ním spojenej hroziacej chudoby na Slovensku nie je samostatný, oddelený a nejaký nezávislý jav. Aj keď sa to nezdá, nezamestnanosť veľmi úzko súvisí s hospodárskym rastom. Príkladmi sú krajiny s dlhodobo vysokým a v súkromnom sektore generovaným rastom hrubého domáceho produktu, ako sú Írsko, Spojené štáty alebo Veľká Británia, kde je nezamestnanosť nízka. Tak ako má hospodársky rast vplyv na kurz meny a na prepad eura voči doláru, tak tento prepad nebol výsledkom krátkeho obdobia ani výlučne chybnej politiky Európskej centrálnej banky a pohyb kurzov len kopíroval rozdiely medzi výkonnosťami ekonomík a podobne je to aj s nezamestnanosťou...

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Galbavý, prosím, keby ste išli telefonovať mimo rokovacej sály.

Poslanec P. Tatár:

... ktorá je len odrazom výkonnosti ekonomiky. Na Slovensku namerané údaje o nezamestnanosti však tomu nezodpovedajú. Pokles zamestnanosti nekopíroval presne prepady hospodárskeho rastu za posledné desaťročie. Socializmus a plánovaná ekonomika, ku ktorej údajným, ale nikdy nepreukázaným výhodám sa stále hlásia viacerí ľavicoví populisti, mal zjavne deformačný vplyv na štruktúru zamestnanosti. Stačí uviesť ako príklad zbrojovky na Slovensku a z toho bola vyplývajúca prezamestnanosť, vysoká prezamestnanosť. To sa prejavilo hneď po spustení transformácie ekonomiky, keď úroveň nezamestnanosti v roku 1990 bola 1,6 percenta, ale v roku 1991 už bola 11,8 percenta.

Napriek tomu však prezamestnanosť a s tým spojená nižšia produktivita práce pretrvala po spustení a aj počas reforiem na Slovensku v období vlády Jána Čarnogurského. Ani po obnovení ekonomického rastu následne nenasledoval rast zamestnanosti, a to znamená, že v systéme pretrvávali, teda v našom ekonomickom systéme pretrvávali rezervy a stále pretrvávala prezamestnanosť. Avšak v tom období, o ktorom teraz hovorím, nasledoval rast produktivity práce. Podobná situácia sa opakovala aj po tretej vláde protireformnej koalície Vladimíra Mečiara, teda roky 1994 až 1998.

Dzurindova koalícia musela riešiť makroekonomickú nerovnováhu vonkajšiu aj vnútornú spôsobenú viacerými faktormi. Spomeniem nadmernú intervenciu štátu a verejných financií pri financovaní rôznych megalomanských projektov, v tých všetkých analytických materiáloch sa ako príklady uvádzajú naša atómová elektráreň alebo niektoré vodné diela a, samozrejme, diaľnice. A táto intervencia išla na dlh, čoho dôsledkom bola prezamestnanosť, ktorú návrat trhu po roku 1998 nemohol ustáť.

Z toho vyplýva, že vykazovaný, aj keď malý ekonomický rast z rokov 1999 až 2000 nemal významný vplyv na pokles nezamestnanosti. Skutočnosť, že Mečiarova vláda hospodárila s verejnými financiami extenzívne a na dlh, sa opäť preukázala v tom, že štruktúra zamestnanosti nebola v obnovenom trhovom prostredí stabilná.

Znova poviem príklad diaľnic. Vláda ich pred rokom 1998 stavala v miere, ktorá nezodpovedala možnostiam štátu a výsledok je známy. Verejné dlhy a pokles zamestnanosti spôsobený obnovou trhového prostredia.

Dnes ale stojíme pred problémom nezamestnanosti s možnosťou štandardného a reformného riešenia. Samozrejme, to predpokladá pokračovanie v reformách a jednoducho, aby celá slovenská ekonomika po tom, čo je stabilizovaná, išla ďalej dopredu. To nemôže byť iné štandardné a reformné riešenie ako také, ktoré je v súlade s podporou zdravého a stabilného ekonomického rastu.

Vo fiškálnej oblasti, ktorú môže parlament ovplyvniť, to znamená okrem iného tiež jednoduché zníženie daňového a odvodového zaťaženia. Opakujem, aj daňového, aj odvodového zaťaženia, aby sa oplatilo podnikať, zamestnať sa a pracovať.

Nezamestnanosť teda rieši aj nami predkladaný návrh na znižovanie daní. Samozrejme, aj všetky ďalšie reformy, ako je reforma dôchodkového systému, reforma zdravotníctva, nakoniec aj reforma celej konštrukcie štátneho rozpočtu, ktoré sú pre ekonomický rast nevyhnutné a verím, že už aj verejnosť väčšinovo uznáva, že potrebné.

A na záver by som sa znova vrátil k výzve, ktorá tu už odznela v rozprave. Chcem upozorniť na celospoločenské dosahy zneužívania problému nezamestnanosti, a preto vystríham pred demagógiou, pred stavaním jedných proti druhým a pred vyvolávaním nepokojov okolo tejto otázky.

Sme jedna krajina a máme spoločné problémy. Každý politik, ktorý zneužije tému tak vážnu, ako je nezamestnanosť na svoj populistický alebo demagogický útok, vyvoláva v spoločnosti nepokoj a vlastne ohrozuje akékoľvek riešenie. Zodpovednosť nás musí viesť k tomu, že budeme diskutovať vecne a nezneužijeme vážne sociálne problémy na dočasnú popularitu, ako je v najnovších týždňoch známa odborárska popularita. Takáto popularita a takéto demagogické postupy naozaj k žiadnemu riešeniu nevedú.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Zlocha, máte slovo.

(Hlasy z pléna.)

Na vystúpenia v skrátenom režime nie sú dovolené faktické poznámky.

Poslanec J. Zlocha:

Vážený pán predsedajúci,

pán minister,

vážená Národná rada,

včera sme boli asi všetci poriadne prekvapení vystúpením podpredsedu vlády zodpovedného za ekonomiku pána Mikloša, že on sa necíti byť viazaným ani zodpovedným za program vlády, za plnenie jej cieľov, keď povedal, že zníženie nezamestnanosti na úroveň 10 percent nie je jeho záväzkom. Nakoniec od neho sa nedalo a nedá nič iné ani očakávať, veď na súčasnom stave ekonomiky Slovenskej republiky, ale aj na neúmerne vysokej nezamestnanosti má aj on svoj a nemalý podiel.

Koniec koncov od plnenia volebných sľubov, ale aj od programu vlády sa dištancoval sám predseda vlády, keď povedal, že sľuby sú sľuby, predpoklady sú predpoklady a realita je úplne iná. Som však zvedavý, ako sa členovia vlády budú tváriť vo štvrtom roku vladárenia, keď budú musieť zhodnotiť, čo dosiahli a ako splnili svoje sľuby pred poslancami Národnej rady Slovenskej republiky alebo keď budú predstupovať pred svojich voličov, ktorým tieto sľuby dávali. Už sa nebude dať vyhovárať na to, že stav hospodárstva Slovenskej republiky bol oveľa horší, keď ho preberali od predchádzajúcej vlády. Vláda bude musieť zrejme priznať, že vládnuť v štáte, riadiť ekonomiku v novom štáte transformujúcou sa ekonomikou je oveľa ťažšie, ako o tom viesť plamenné reči z mítingových tribún. A zrejme bude musieť priznať, že to nevedela a že na to nebola pripravená. Je však možné aj to, že sa dočkáme vyhovárania sa na spoluvládcu z vládnej koalície hlavne na tých, ktorí občas prejavili obavy nad vývojom sociálnej situácie.

Tragédiou Slovenska je skutočnosť, že nemáme jasný program rozvoja štátu, že nemáme stanovené priority a postupnosť krokov, aby sme sa vysporiadali s problémami a zaradili sa medzi dôveryhodných kandidátov vstupu do Európskej únie. Čiže nová vláda, nové zoskupenia politických strán najskôr rok či dva hľadajú príčiny, z ktorých by obvinili predchádzajúce zoskupenia vlády a urobili ich zodpovedným za súčasné problémy, aby ich škandalizovala a kriminalizovala. Dnes je už jasné, že to bol stratený čas. Je však jasné aj to, že to je dôkaz neschopnosti, dôkaz nepripravenosti na vládnutie, dôkaz nedôvery vo svoje sily a schopnosti, a teda aj dôkaz svojej slabosti.

Terajšej vláde nepomohol ani rozpredaj najvýhodnejších odvetví hospodárstva. Na jednej strane síce získala sympatie kupujúcich západných firiem, západných štátov, ale na druhej strane získané prostriedky sa nevyužili na modernizáciu priemyslu a poľnohospodárstva, na zvyšovanie výkonnosti, ale na plátanie dier v školstve, v zdravotníctve, v sociálnej oblasti, v armáde a polícii. Pritom zrejme sa nezamyslela nad tým, čo sa na Slovensku bude diať po rozpredaní ďalších významných podnikov. Čo sa vlastne bude diať s občanmi Slovenskej republiky, ktorých významný počet sa dostal pod hranicu biedy. A čo vlastne čaká Slovenskú republiky, keď nedajboh počet nezamestnaných prekročí hranicu 600 tisíc, ktorých nebude jednoduché pri nedostatočne rozvinutej ekonomike uživiť.

Vláda akosi zo zásady nepokračovala v tom, čo sa urobilo do roku 1998 a čo bolo dobré. Určite bola hlúposť rázne ukončiť práce na výstavbe diaľnic. Zo dňa na deň sa zvýšil počet nezamestnaných o 2 percentá, o viac ako 50 tisíc. A koľko škôd sa následne urobilo na nedokončených prácach, aké náklady vznikali so sťahovaním ťažkej techniky, aké straty vznikali z jej nevyužívania.

Nezmyselná a nedomyslená je aj násilná koncepcia nového územného členenia. Nebolo vhodnejšie pokračovať v načatej práci? Napraviť chyby tam, kde sa preukázali. Myslím tým napríklad vytvorenie niektorých okresov, ako zavrhnúť všetko, čo urobila Mečiarova vláda, všetko zbúrať a na rozvalinách stavať niečo nové? Koľko peňazí sa zbytočne vyhodilo a vyhodí, koľko rokovaní sa uskutočnilo, len aby sa našli dôvody na tento postup namiesto toho, aby sa riešili skutočné problémy, ktoré Slovensko a jeho obyvatelia majú. Také postupy volia len barbari. Aby do nových múrov a stavieb vložili aj vzácne umelecké diela. Mal som možnosť toto vidieť na jednej antickej stavbe na území bývalej Juhoslávie alebo na území Juhoslávie.

Opatrenia, ktoré za 2,5 roka táto vláda urobila, myslím tým materiály, spoločné hodnotenie strednodobých priorít hospodárske politiky Slovenska, národný plán zamestnanosti, koncepcia politiky zamestnanosti, sa ukázali ako neúčinné.

Nezamestnanosť nám ku koncu januára 2001 vzrástla až na 20,81 percenta. Nezamestnaných sme mali 561 tisíc aj 26. Čo je, či bol doteraz najvyšší počet evidovaných nezamestnaných v histórii trhu práce. Nepomohla nám ani toľko ospevovaná politika verejnoprospešných prác. Obrovské peniaze sa vynaložili či vyhodili na kosenie trávy, zametanie ulíc či upratovanie. Treba však priznať, že niekde si urobili z drevbenej búdy telocvičňu, ako mi to raz na hodine otázok povedal pán predseda vlády. Niekde dokonca využili verejnoprospešné práce na ekologické stavby, ale to je trochu málo. Je to vlastne len dymová clona pre Európsku úniu, aby ste preukázali, že niečo robíte. Ale príchodom zimných mrazov sa dym rozplynie a v plnej nahote sa preukáže reálna situácia - rady pred úradmi práce a vrátenie sa k smutnej realite rastu nezamestnanosti nad 20 percent. Mnohé kraje s vysokou mierou nezamestnanosti nad 20 percent, myslím Prešovský, Košický, Banskobystrický, ale najmä viaceré okresy s nezamestnanosťou nad 30 percent - Rimavská Sobota, Revúca, Rožňava, Veľký Krtíš, Trebišov, Sobrance, Michalovce a Košice-okolie sú obrazom biedy a utrpenia ľudí, ale aj neschopnosti a nezodpovednosti súčasnej vlády.

Tejto vláde akosi nepomáha ani veľkohubo ohlasovaný vstup zahraničného kapitálu, ba ani budovanie priemyselných parkov či priemyselných zón. Tie sa, samozrejme, nedajú vybudovať za deň či za dva. Ale mám obavy, že Slovensko nespasia. V nových priemyselných zónach sa síce hovorí o investíciách vo výške niekoľkých miliárd, ale horšie je to s vytváraním nových pracovných miest. Tie sa pohybujú v rozsahu niekoľkých stovák na jeden park. A to je na Slovensko a súčasnú situáciu strašne málo.

Keď sledujeme naše médiá a prakticky každý deň sa objavujú údaje o krachujúcich firmách, prepúšťaní desiatok a stovák ľudí. Odôvodnenie terajšej vlády, že je to všetko dôsledok politiky Mečiarovej vlády a zlej privatizácie, neobstojí. Mnohé podniky, hlavne malé a stredné, krachujú vďaka "podmienkam", ktoré pre nich vytvára terajšia vláda.

Rast cien energie, dovozná prirážka, rast HDP, dopravy, benzínu, nafty, tepla, služieb, spojov, vodného, stočného, prakticky skoro všetkého vrátane surovín, je tou pravou príčinou krachov.

Ekonomiku Slovenska držia stále naše najvýznamnejšie podniky Volkswagen Bratislava, bývalé VSŽ U. S. Steel Košice, Duslo Šaľa, Matador Púchov, Chemosvit Svit, ale to nie je vôbec zásluha terajšej vlády. Všetky tieto podniky sa na dobrú technickú a technologickú úroveň dostali počas Mečiarovej vlády či vlád. Vďaka významným investíciám do energetiky sa Slovensko stalo energeticky sebestačné. Dokončilo sa vodné dielo Gabčíkovo. Vybudovali sa dva bloky Atómovej elektrárne v Mochovciach, zrekonštruovali a zmodernizovali sa dva bloky Atómovej elektrárne V1 v Jaslovských Bohuniciach.

Môžete mi ukázať jediný podobný príklad, ktorým by ste sa mohli pochváliť počas vášho viac ako 2,5-ročného pôsobenia? Občas síce pán predseda ide poklepkať kladivkom základný kameň pre nové podniky, ale s počtom novovytvorených pracovných miest niekoľko desiatok a občas aj okolo stovky. Ale to nie sú údaje na porovnávanie.

Úspešnosť ekonomiky každého štátu je závislá od občanov, ktorí v ňom žijú, od úrovne techniky a technológie v priemysle a v poľnohospodárstve a, samozrejme, v nemalej miere od vlády či vlád a od programov a cieľov, ktoré príslušné vlády pre svojich občanov pripravia, a zrejme aj od toho, ako vedia pre plnenie strategických cieľov získať svojich občanov.

Občas tu počuť aj výzvy, že k zlepšeniu situácie by mala prispieť aj zodpovedajúcou mierou koalícia aj opozícia. Rád by som počul od predkladateľov materiálu, ako by zareagovali, keby im niekto z opozície navrhol či predložil určitý program, či programy, vďaka ktorým by sa vytvorili nové pracovné príležitosti v rozsahu niekoľkých desiatok či stovák miest a možno aj tisícok. Pomohli by im? Myslím, samozrejme, programy výstavby vodovodov, kanalizácií, čistiarní odpadových vôd, separovaného zberu odpadov, využívania druhotných surovín a programy úspor energie.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Antecký. Pardon, pán poslanec Dzurák. Po ňom pán poslanec Antecký.

Poslanec Ľ. Dzurák:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

panie poslankyne, páni poslanci,

keďže máme len desať minút, tak sa pokúsim byť rýchly. Hneď v úvode by som chcel zdôrazniť, že nezamestnanosť osobne pokladám za najväčší problém v našej spoločnosti. Je to problém, s ktorým neustále zápasíme od roku 1990 a zrejme ho ani tak skoro nevyriešime. Myslím si, že dnes už nie je čas na to, aby sme si pripomínali príčiny tohto stavu, ktoré všetci veľmi dobre poznáme. Zmena politického systému, strata trhov, mnohokrát nekontrolovateľná privatizácia, neodborné riadenie i tunelovanie podnikov, nekoncepčná hospodárska politika a mnohé ďalšie skutočnosti, to sú príčiny dnešného neutešeného stavu.

Je to problém, ktorý tu existuje viac ako desať rokov a zatiaľ žiadna vláda nenašla kľúč na jeho riešenie. Možno i preto, že nezamestnanosť všetci vždy chápali ako problém len tých, ktorí sú momentálne pri moci. Podľa mňa je to problém predovšetkým celej našej spoločnosti, teda koaličných i opozičných strán. Dnes už, keď sa nezamestnanosť vyšplhala na hranicu únosnosti, je to teda hodená rukavica na jej riešenie pre nás všetkých. No predovšetkým, a to chcem zdôrazniť, predovšetkým pre celú súčasnú vládu. My v parlamente môžeme viac-menej o nezamestnanosti diskutovať, podávať návrhy, no páky drží v rukách vláda. My tu v pléne si môžeme vybrať z dvoch ciest. Môžeme ísť cestou vzájomného obviňovania sa, vytrieskavať z mnohých ľudských tragédií politický kapitál a tváriť sa, že takto obhajujeme záujmy našich občanov. Je to cesta jednoduchá, populistická a, samozrejme, nič neriešiaca.

Občania však už majú takýchto postupov plné zuby. Je tu i druhá cesta, ktorú by naši občania určite privítali. Keby sa do riešenia nezamestnanosti rovnako zodpovedne zapojila koalícia i opozícia. Keby rozprava bola hlavne o hľadaní ciest a východísk z tohto, opakujem, nášho spoločného problému. Dnes máme pri prerokúvaní tejto správy nevšednú príležitosť ukázať našim občanom, že nás všetkých vysoká nezamestnanosť rovnako trápi a všetci máme eminentný záujem ju aj riešiť. Veď veľmi dobre vieme, že jednoduché a ľahké riešenia neexistujú a nezamestnanosť je tak vážny problém, že ho samotná koalícia dnes, a obávam sa, že ani tá budúca, asi nezvládne.

Ktorýsi klasik povedal, že Slovensko je odsúdené na spoluprácu. V oblasti zníženia nezamestnanosti to platí dvojnásobne. Som rád, že v mnohých regiónoch to už pochopili. Začínajú tam spolupracovať ľudia nie na základe politickej príslušnosti, ale ľudia, ktorí vedia, môžu a chcú pomôcť svojmu regiónu predovšetkým v rozvoji hospodárstva, a tým i v posilnení ekonomiky regiónu. Ľudia, ktorí pochopili, že nie politikárčenie, ale hospodársky rozvoj a dostatok pracovných príležitostí robí región silným, schopným ďalšieho vývoja. Môžem dnes zodpovedne povedať, že v okrese Prievidza sme predovšetkým a vďaka takémuto prístupu dokázali udržať zamestnanosť v takých podnikoch, ako sú Hornonitrianske bane, Elektrárne Nováky, Novácke chemické závody. Predovšetkým Novácke chemické závody boli ešte prednedávnom podnikom, ktorý sa rútil do krachu. Dnes vďaka úspešným opatreniam v oblasti vlastníckych práv i personálnych je to podnik ziskový a nebojím sa povedať i veľmi perspektívny.

Rovnako dobrým príkladom koalično-opozičnej spolupráce je riešenie zamestnanosti baníkov, a tým aj využitia uhlia ako jedinej energetickej domácej suroviny. Myslím si, že toto je dnes jediná cesta pre Slovensko. Tak ako majú mnohé regióny vypracované svoje priority, tak ich musí mať vypracované i Slovensko vo svojom hospodárskom programe. To sa, žiaľ, zatiaľ nepodarilo jasne vypracovať ani jednej vláde možno i preto, že nebola do tejto činnosti aktívne zapojená i opozícia. A tak hospodársky program bol vždy len čiastkovým riešením tej-ktorej vlády. Takto sa však Slovensko v silnom svete ekonomiky a biznisu nikdy nepresadí.

Reálny hospodársky program, na tvorbe ktorého sa zúčastní koalícia aj opozícia, ktorý zohľadňuje priority krajiny, jej nerastné bohatstvo, vzdelanosť, schopnosť ľudí i tradície národa, takýto program má šancu poraziť nezamestnanosť, zabezpečiť rozvoj spoločnosti i životnú úroveň zodpovedajúcu novému tisícročiu. Program, ktorý bude príťažlivý predovšetkým pre mladých ľudí a bude využívať naše surovinové zdroje. Veď doslova je trestuhodné nevyužívať drevo na výrobu nábytku, kde máme svoje tradície i značku. Rovnako svoje tradície i odborne pripravených ľudí máme v oblastiach strojárstva, energetiky a chémie.

Doslova rozbitím poľnohospodárskych družstiev sme stratili jediné pracovné príležitosti v mnohých obciach, skadiaľ sa nám začínajú vysťahovávať mladí ľudia. Preto investície do pôdohospodárstva, rozvoj poľnohospodárskej výroby, potravinová bezpečnosť štátu, a tým i nové pracovné príležitosti by sa mali stať akousi prioritou každej vlády, koalície aj opozície. Som preto rád, že vláda prichádza s krokmi, ktoré môžu už v blízkej budúcnosti priniesť nové pracovné príležitosti a zlepšiť životnú úroveň našich občanov.

A som rovnako rád, že tieto kroky podporuje i dnešná opozícia. Výstavba nájomných bytov, budovanie priemyselných parkov, to sú rozvojové prvky, ktoré môžu priniesť nové a hlavne trvalé pracovné príležitosti. V zásade však riešenie nezamestnanosti treba vidieť v ekonomickom oživení, vytváraní zdravého legislatívneho prostredia i politickej stability, ktoré by bolo zaujímavé pre investovanie všetkých investorov. Zatiaľ ekonomika Slovenska oproti okolitým transformujúcim sa krajinám zaostáva práve v oblasti, ktoré významne stabilizujú prostredie.

Predovšetkým doteraz žiadna z vlád výrazne nepodporila vznik a rozvoj malého a stredného podnikania, ktoré je základom ekonomickej prosperity i sociálnej stability spoločnosti. Poviem len jeden príklad z praxe. Výroba plastových profilov v NCHZ Nováky, v podniku, kde pracuje 2 200 ľudí s obratom vyše 4 miliardy korún, je len okrajovou záležitosťou pre tento podnik. Avšak na báze začatia tejto výroby v roku 1992 sa vytvorila na našom území šanca vyrábať plastové okná. V súčasnosti je na Slovensku cirka 150 malých a stredných firiem, ktoré finalizujú výrobu plastových profilov a zamestnávajú tak asi 3 tisíc ľudí s obratom vyše 3 miliardy korún.

Zvýšeniu záujmov zahraničných investorov i potenciálnych záujemcov o podnikanie neprospievajú ani pomerne časté zmeny v legislatíve. Napriek nesporne správnej tendencii v daňovej i podnikateľskej legislatíve mnohí podnikatelia vnímajú legislatívu ako brzdu ich aktivít. Obdobne vážnym problémom je nízka miera vymožiteľnosti práva, čo odrádza najmä serióznych zahraničných investorov.

Stanovenie jasných hospodárskych priorít vlády Slovenskej republiky sa však dnes javí ako náš najvážnejší problém. Tento strategický materiál, po ktorom dlhodobo volajú podnikateľské zväzy i subjekty, by mal tvoriť motivačné prostredie pre podnikateľov, ktorí by sa mohli zamerať na oblasti stanovené ako priority vlády. Pritom na vypracovaní týchto priorít alebo inak na vytváraní hospodárskej koncepcie rozvoja Slovenskej republiky by mala byť dosiahnutá maximálna zhoda i s opozíciou tak, aby v týchto prioritách pokračovala vždy každá budúca vláda.

Jednoducho povedané a ešte raz opakované. Vytváranie nových pracovných miest, respektíve znižovanie nezamestnanosti je problémom celospoločenským, a teda mal by byť problémom koaličných i opozičných strán. Ja osobne by som teda kľúč k riešeniu nezamestnanosti nehľadal len na úradoch práce a na ministerstve práce a sociálnych vecí, ale predovšetkým v zdravom hospodárskom raste, v zahraničnom obchode, vo vonkajšej a vnútornej rovnováhe vrátane prísunu zahraničných investícií a v politickej stabilite.

Ešte mám čas, milé dámy a vážení páni, dovoľte mi, aby som ešte raz zhrnul svoje predstavy o možných riešeniach politiky trhu práce na najbližšie obdobie. Po prvé stanovenie jasných politických priorít, po druhé rozvoj malého a stredného podnikania, po tretie zvýšiť mieru vymáhateľnosti práva, po štvrté vytvoriť predpoklady na zvýšenie počtu mladých ľudí prijímaných na vysoké školy, po piate riešiť zamestnanie dlhodobo nezamestnaných ľudí systémom verejnoprospešných prác, najmä na ucelené akcie riešiace infraštruktúru, sociálnu vybavenosť obcí a miest a bytovú politiku, po šieste pre zahraničné investície i domáce subjekty vytvoriť rovnocenné daňové prázdniny a iné podporné a motivačné výhody, po siedme vytváranie priemyselných zón s cieľom maximálnej zamestnanosti, po ôsme dôslednou agrárnou politikou podporovať rozvoj vidieka, po deviate efektívne využitie domácich zdrojov a surovín.

Ďakujem.

Podredseda NR SR P. Hrušovský:

Teraz vystúpi pán poslanec Antecký.

Nech sa páči.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Antecký.

Poslanec M. Antecký:

Vážený pán podpredseda,

vážení páni ministri,

vážené kolegyne, kolegovia,

počúvame tu už niekoľko hodín teóriu, štatistiku, ale i objektívne príčiny o umelo udržiavanej zamestnanosti v minulosti, reštrukturalizácii podnikovej sféry v tejto dobe, ale aj polemike okolo metodiky výpočtu počtu nezamestnaných.

Dovoľte mi zas niekoľko takých praktických postrehov, ktorými akosi som sa zásobil v rámci osobného poznania, poznania na návštevách v regiónoch, ale zvlášť v jednom, v ktorom najviac akosi pôsobím. Viackrát odznelo, že za nezamestnanosť nemôže byť zodpovedný len rezort ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, zámerne hovorím len, lebo je v reťazci vlády so svojím špecifickým postavením, ale nie je sám a nie je rozhodujúcim. Patrím medzi tých poslancov, ktorí okrem plnenia si základných povinností vyplývajúcich z funkcie poslanca sú viac ako blízke riešenia problémov zamestnanosti a života občanov našej Slovenskej republiky. Patrím medzi tých kritikov vlády, ktorí z vlastných skúseností poznajú, že zahraničné investície sú dobré, ale stále ich nie je toľko, aby v podstatnej miere riešili nezamestnanosť, ktorá by priniesla to, čo potrebuje táto doba, v ktorej žijeme.

Viackrát som verejne hovoril o tom, že vláda nemôže hodiť cez palubu rozhodujúcich zamestnávateľov regiónov bývalej podnikovej sféry. Patrím medzi tých, ktorí hovoria, že malé a stredné podnikanie je vo veľkej miere závislé od veľkej a silnej podnikateľskej sféry, ktoré je vo väčšine v závislej väzbe. Kritizujem vládu, že riešenie nezamestnanosti nemá potrebné tempo, aké si vyžaduje súčasný stav. Keď som v úvode hovoril o mojom praktickom a osobnom poznaní, tak teraz uvediem niektoré príklady z regiónu Kysúc, kde nezamestnanosť je na hranici 25 percent. AVC Čadca má možnosť vytvoriť spoločný subjekt so zahraničným partnerom, kde by boli nové technológie, zabezpečený odbyt výrobkov do zahraničia a nové pracovné miesta. Ale nemá 30 miliónov korún na daň, ktorá vyplýva zo zákona pri prevode majetku terajšieho AVC do spoločného podniku. Pýtam sa, čo je lepšie pre štát. Odpustiť daň a umožniť rozvoj firmy, výroby a zamestnanosti alebo terajší stav nezamestnaných v sociálnej sieti bez pozdvihnutia ekonomiky a exportu.

Ďalšie firmy uvediem ako tie, ktoré nepracujú kvôli zdĺhavému riešeniu problémov na súde Slovenskej republiky. O Pratexe netreba zvlášť hovoriť, rezonuje to už pomaly dva roky. Iným subjektom je firma KUR Slovakia, ktorý nemôže rozšíriť výrobu a zamestnanosť, lebo nemôže odkúpiť bývalý objekt Kysuckých drevárskych závodov Krásno nad Kysucou, ktorý nebol predmetom privatizácie Kysuckého drevárskeho združenia, teraz v konkurze. Tento objekt je na liste vlastníctva Fondu národného majetku, avšak správkyni konkurznej podstaty vyhovuje spochybniť majiteľa a žiada súd o určenie vlastníctva, čo trvá už druhý rok a ona za ten čas neukončí konkurz a žije z peňazí z predaja ostatného majetku a, samozrejme, na úkor ostatných veriteľov.

Ďalším príkladom nezáujmu riešenia je KLZ Kysucké Nové Mesto, ktorý na projekt rozvoja kovárenských kapacít pre celý automobilový priemysel potreboval zabezpečiť investície vo výške 550 miliónov korún, z ktorých len 170 miliónov potreboval úver z domácich bánk. Samozrejme, že ich nedostal. Ďalšia možnosť udržania výroby v tejto firme je dohodnutá kooperáciou na výrobe nového závodu INA Kysuce, na ktoré je potrebný preklenovací úver vo výške 50 miliónov a, samozrejme, znovu bez šance získať tieto peniaze. A je tu hrozba, že kooperovať na výrobe v Kysuci nebude KVLZO, a. s., ale maďarská ložisková firma. Podotýkam pri tomto, že 89 percent akcií KVLZO vlastní Všeobecná úverová banka a 99 percent akcií Všeobecnej úverovej banky vlastní štát.

Vrchol všetkého je ponuka švédskeho investora zaviesť v Kysuckom Novom Meste ďalšiu strojársku výrobu s predajom výrobkov na vyspelom európskom trhu. Majú vlastné prostriedky na investovanie a švédska banka, ktorá im poskytne úver, potrebuje záruku od slovenskej vlády alebo slovenskej banky s účasťou štátu. Vláda záruky nedala a banky VÚB, Slovenská záručná rozvojová ani Eximbanka do takéhoto projektu nejdú. A tu sa pozastavím nad funkciou bánk. Banky prešli z jedného extrému do druhého. Najskôr úvery každému, potom bolo obdobie vysokého úroku z úveru a teraz napriek dostupnému úroku z úveru a dostatku peňazí nedostupný úver.

Keď spočítam na vymenovaných firmách možnosť vytvorenia nových pracovných miest, tak je to približne 1 400, čo len pri vyplácaní dávok v nezamestnanosti a odvodoch na dani zo mzdy a do fondov predstavuje pekný balík peňazí. Pre krátkosť času nejdem to vypočítavať. Jednou z ciest, ako zachrániť mladých pred nezamestnanosťou, boli vo vystúpeniach naznačené možnosti ďalšieho vysokoškolského štúdia buď využitím kapacít jestvujúcich vysokých škôl, ale ja chcem upozorniť aj na to, že po štyroch rokoch aj dosiahnuť akreditáciu nových vysokých škôl, ktoré vznikli a nemajú ju. Takouto jednou je aj Univerzita Cyrila a Metoda v Trnave, ale, samozrejme, aj iné. Pri mojom stretnutí s akademickým vedením tejto univerzity to označujú ako nie dobrý prístup rezortu.

Napriek tomu, že tu odznela kritika verejnoprospešných prác, moje poznatky sú také, že verejnoprospešné práce pomohli vyjsť nezamestnaným už z choroby z nezamestnanosti, pomohli jednoducho obciam napriek tomu, že obce neboli finančne pripravené na tieto práce a z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny to bol jeden z dobrých krokov z ich možností riešiť nezamestnanosť.

Pozastavím sa ešte chvíľu pri čiernej práci. Samozrejme, že sa očakávalo hodne na riešenie tohto nedostatku prijímaním zákona o inšpekcii práce. Samozrejme, aj možnosti lepšej kontroly či už elektronizačnými, elektronickými kartami alebo nejakým iným dostupným systémom, bolo by dobré, keby už konečne bol aj postih zamestnávateľov, ktorí takúto prácu prevádzajú, ale musím povedať, že jednoducho treba aj viac práce v teréne, pretože možnosť častejších kontrol nezamestnaných na úrade práce znemožňuje v tomto čase už dosť vysoké cestovné. No ale v neposlednom rade by to mal byť aj postih úradníkov okresných úradov práce, ktorí vedia o čiernej práci, tolerujú ju a, samozrejme, nevyvádzajú dôsledky.

Veľa sa polemizuje aj o prácach vykonávaných na dohodu. Poslanecká iniciatíva v roku 2000 bola zamietnutá skôr, ako sa radový občan dozvedel, o čo vlastne ide. Aj tu je skryté čistenie zisku, ale aj strata možnosti vytvorenia pracovného miesta.

Čo povedať na záver. V tomto prechodnom období, v akom sa Slovenská republika nachádza, je potrebné, aby vláda venovala viac pozornosti riešeniu tohto boľavého problému. Potrebuje to vyššie tempo a viac pozornosti, počúvať problémy regiónov, menej teórie a viac tvorivého úsilia.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Oberhauser nie je prítomný v rokovacej sále.

Ďalší a posledný prihlásený do rozpravy k tomuto bodu programu je pán poslanec Prokeš.

Poslanec J. Prokeš:

Vážený pán predsedajúci,

vážení páni ministri,

kolegyne, kolegovia,

keďže nie sú faktické poznámky, dovoľte mi, aby som zhrnul vystúpenia posledných dvoch mojich kolegov. Som veľmi rád, že pán Dzurák ocenil, že dnešná opozícia podporuje rozvojové programy, ako je výstavba bytov, infraštruktúry a tak ďalej. Škoda len, že tie isté rozvojové programy nepodporila dnešná vládna koalícia, keď bola v predchádzajúcom období v opozícii. Ba nieže nepodporila, ale priam hádzala polená pod nohy. A vlastný gól si dala zastavením výstavby diaľnic. Keby to nebola urobila, tak dnes sa možno rozprávame tu o niečom úplne inom. A pánovi poslancovi Anteckému musím povedať, že nie je úlohou poslaneckého zboru alebo parlamentu riešiť problémy jednotlivých krachujúcich firiem. Úlohou parlamentu je hľadať systémové riešenia na to, aby firmy mohli reálne podnikať. A naozaj neviem, prečo by mala Slovenská republika dávať záruky na podnikateľské zámery nejakej cudzej firme. To mi nechcete povedať, že zahraničná firma z princípu nemôže skrachovať? Takže je mi veľmi ľúto, ale takto asi nenájdeme riešenie, ktoré potrebujeme.

Ja si dovolím niekoľko úvah na tému skutočného rozvoja. Viete, môžete mať pekné reči, ale je mi ľúto, naozaj sa to bude odvíjať vždy od tej koruny. Pokiaľ budete platiť ľudí za to, že sedia doma, nechcite, aby išli robiť. Jediná šanca je naozaj použiť tie peniaze tak, aby ľudia za ne museli odviesť nejakú prácu, a až potom ich dostanú. Potom reálne začnú hľadať aj možno lepšie zamestnanie a budú sa oň usilovať. Ja som tu už vo faktickej poznámke povedal, že ako primátor mám aj vlastné skúsenosti práve s tým problémom, vlastne s verejnoprospešnými prácami a s ľuďmi, ktorí sa prihlásili do verejnoprospešných prác.

Skutočne veľmi malé percento sa osvedčilo a teraz hovorím nie preto, že chcem kritizovať verejnoprospešné práce. Nie. Je to podľa mňa krok, ktorý možno nie je systémový, ale predsa smeruje k tomu, aby za peniaze, ktoré vynakladá vlastne štát, ináč povedané, ktoré zhromaždia tí ľudia, ktorí pracujú, aby ich niekto nedostal zadarmo, ale aby za ne musel vykonať predsa len nejakú prácu. Čiže v tom vidím, aj keď to nie je, by som povedal, dotiahnuté do konca, predsa len krok veľmi správnym smerom.

Ja by som chcel len poukázať na jednu nešťastnú vec, ktorá sa tam objavila, a to vlastne to, že tí ľudia, ktorí sa osvedčili, v podstate pracovali len tri mesiace, pretože minulý rok nebola väčšia možnosť a vypadli z celého systému. My ich nemôžeme nanovo zamestnať, hoci boli dobrí, hoci starostovia, primátori majú o to záujem, pretože oni už nie sú evidovaní ako dlhodobo nezamestnaní. Tak ja by som z tohto miesta chcel poprosiť pána ministra, aby sa skutočne pokúsil nájsť takú cestu, aby keď nie z vlastnej viny tí ľudia nemohli robiť aspoň pol roka, pretože jednoducho to peniaze, ktoré boli na to uvoľnené, neumožnili, aby tí ľudia pracovali dlhšie ako tri mesiace, aby jednoducho zo systému nevypadli, pretože v podstate sa oni cítia poškodení za to alebo potrestaní za to, že boli ochotní nastúpiť do práce. A to naozaj je veľmi demotivujúce. Nabudúce sa tí ľudia už hlásiť nebudú. Už budú hľadať cestu, ako sa tomuto celému vyhnúť.

Viete, problém je naozaj v tom, že na Slovensku a teraz možno práve preto, že prebieha snem Združenia miest a obcí Slovenska, tak to trošku stiahnem na tie mestá a obce, je strašne veľa práce, ktorú treba urobiť a nie sú na to peniaze. A na druhej strane tu pán minister vie najlepšie, koľko peňazí dávame ľuďom za to, že sedia doma.

Nerád by som bol, aby sme skončili ako v niektorých, hovorí sa im vyspelé krajiny, kde sú už generácie nezamestnaných. Dá sa povedať, že sú to kasty, v ktorých sa ľudia medzi sebou sobášia a majú deti. Starí rodičia nikdy nepracovali, rodičia nikdy nepracovali, deti nikdy nepracovali a už je štvrtá generácia, ktorá nemá záujem pracovať. Nie je to len v tej krajine, čo mi tu hovorí pán poslanec Brňák. Ja nemám záujem škandalizovať alebo poukazovať na tú-ktorú krajinu. Ja chcem, aby sa problém riešil tu na Slovensku a ja verím, že tú cestu nájdeme. Ale tá cesta je naozaj v tom, ako hovorí ono biblické príslovie, nie ľuďom dávať ryby, to môžete urobiť jedenkrát, keď sú momentálne hladní, ale treba ich naučiť ryby chytať. A preto, prosím, naozaj, keď vynakladáme na sociálnu sieť veľké peniaze, ja beriem, že sú ľudia, ktorí individuálne naozaj sa nemôžu o seba postarať, nemôžu pracovať, ale to je iné. Ale nerobme, by som povedal, z tohto celkové pravidlo, že ľudia, ktorí môžu pracovať, jednoducho sú zvýhodnení, ak nepracujú, pretože si treba uvedomiť, že keď k tomu pripočítame náklady na cestovné, ošatenie, stravovanie, tak vlastne pokiaľ nezarobí o 3 000 korún nad minimálnu mzdu, tak sa mu sotva oplatí chodiť do práce, najmä ak to povedzme nemá kúsok od domu.

Takže hľadajme systémové riešenia vlastne tu. Odtiaľto sa nám odrazia potom aj všetky rozvojové programy. Ale najprv prestaňme míňať peniaze na to, aby niektorí ľudia mohli sedieť v krčme. To je bez ohľadu na farbu pleti či náboženské vyznanie alebo rasu, alebo ako chcete.

A ešte jednu vec. Boli tu rôzne návrhy, ktoré sú, by som povedal, dobre sa počúvajú, na podporu tej lebo onej skupiny obyvateľstva. Ale vždy musíme mať na pamäti, odkiaľ pokiaľ je možné niekoho uprednostniť, aby to nebolo chápané ako diskriminácia niekoho iného. Viete, aj v podnikaní musí byť rovnosť šancí. Ja sa pýtam, aká je rovnosť šancí alebo prečo odpisujeme človeka, ktorý má povedzme o štyri roky viacej ako ten, ktorý práve skončil vysokú školu? Jeden aj druhý začína trebárs v podnikaní. Čiže musíme dať všetkým úplne rovnakú šancu. Ale musíme súčasne nielen rozmýšľať o tom, ako niekomu šancu vytvoríme, ale súčasne musíme rozmýšľať o tom, že musíme vytvoriť brehy tak, aby tá šanca nemohla byť zneužitá. Ináč povedané, aby sme z tých, ktorým dáme povedzme úľavu na dani, jednoducho nemali zrazu biele kone, za ktoré sa budú skrývať staré firmy a jednoducho budú cez týchto ľudí prať peniaze.

Bohužiaľ, aj toto je jeden zo systémov, ktorý sa musíme učiť. Teda, že zákon nemá vymedzovať kadiaľ áno, ale musí vymedzovať kadiaľ nie. A tu ešte by som povedal, je v myslení našich legislatívcov dosť veľa rezerv. Ešte stále sme sa nenaučili negatívnym spôsobom vymedzovať zákon. Teda zákon musí hovoriť, čo sa nesmie, lebo všetko ostatné je dovolené. Ak niekomu poviete, že má daňové prázdniny, a nepoviete mu súčasne, že toto a toto všetko nesmie, tak cez tohto človeka operie dane toľko firiem, že sa budete čudovať. Bohužiaľ, aj takéto skúsenosti sú. Nehovorím, že to budú robiť všetci. Vôbec nie. Len nesmieme vytvoriť precedens, aby to druhí brali ako svoj príklad.

Dámy a páni, ja vám veľmi pekne ďakujem za pozornosť a veľmi som rád, že táto diskusia sa tu otvorila a verím, že pán minister, by som povedal, aj keď mnoho vecí bolo povedané možno búrlivým spôsobom, predsa len malo to racionálne jadro, či to bolo povedané z tej alebo onej strany. Stojíme pred veľmi vážnym problémom a teraz je úplne zbytočne hovoriť, že či vládna koalícia alebo opozícia. V tejto chvíli stojíme pred tým problémom, že ešte možno 1 - 2 percentá nezamestnanosti a slovenská ekonomika to nezvládne. A to je...

(Reakcia z pléna.)

Slovensko to nezvládne, ale nezvládne to preto, že to nezvládne, pán minister, slovenská ekonomika. Jednoducho tí, ktorí dnes robia, nebudú vládať živiť tú armádu nezamestnaných pri tomto systéme, ktorý máme. Preto musíme siahnuť k systémovej zmene. Musíme hľadať cesty, ako za tie peniaze, ktoré sa dnes vyplácajú v podpore nezamestnaným a v sociálnych dávkach, aby aspoň nejaká práca sa spätne odrazila aj kvôli tomu, aby sa nestratili pracovné návyky.

Dámy a páni, ďakujem za pozornosť.