Predseda NR SR J. Migaš:

Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Zlochu. Ako prvý pán poslanec Prokeš a ako posledný pán poslanec Binder. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Pán poslanec Prokeš sa medzitým stratil. Tak ďalší v poradí je pán poslanec Juriš.

Nech sa páči.

Poslanec A. Juriš:

Ja by som k príspevku pána poslanca Zlochu povedal len toľko. Spomínal tam zásobovanie obyvateľov menších obcí vodovodmi kvalitnou pitnou vodou. Samozrejme, že malé obce na to finančné zdroje nebudú mať. Preto pri transformácii vodárenských spoločností, ktoré máme teraz, musí byť jasne tá zásada zakotvená, že do tej vodárenskej spoločnosti musia patriť aj tie obce, ktoré nemajú vybudovaný vodovod, kanalizáciu a čistiareň odpadových vôd. Lebo inak to nebudú mať vybudované snáď nikdy. Tak jednoznačne táto zásada pri transformácii musí byť dodržaná.

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Binder, nech sa páči.

Poslanec J. Binder:

Ďakujem.

Nechcem polemizovať ani poučovať. V parlamente sa to nehodí, ale nedá mi, aby som mal niekoľko poznámok k vodárenským nádržiam. Každá vodárenská nádrž je stavaná na určitý limitovaný čas. Napríklad Starina má svoj hospodársky a zásobný program robený takým spôsobom, že má slúžiť na vyrovnanie povedzme 15 - 20 rokov, keď budú suché roky. Priemer, to je niečo najhoršie, čo môžeme považovať pri vodnom hospodárstve. Pretože vtedy, keď je dostatok vody v podzemných vodách, vodárenské nádrže nemusia pracovať, pretože vodárenské nádrže, ich kapacita je dostatočná, ale ich náklady na vyčistenie jedného kubíka vody sú enormne vysoké. Z toho dôvodu sa používajú vtedy, keď je dostatok podzemných vôd, podzemné zdroje. Ale nastanú prípady, a to je veľmi jednoznačné napríklad pri Klenovci, že je potrebné do dna vypustiť nádrž. A pritom Klenovec, ak budeme počítať dlhodobú chronológiu, tak zistíme, že Klenovec je využívaný len na nejakých 45 percent. Pritom bol rok, keď bol vypustený až na dno. Čiže nesmieme zavádzať do vodárenských nádrží priemer. Nesmieme hovoriť o priemere, ale musíme hovoriť o jednotlivých rokoch, na čo sú vodárenské nádrže postavené.

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Tak pán poslanec Prokeš.

Poslanec J. Prokeš:

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda.

Ospravedlňujem sa, že ma novinári vyvolali von. Ja som chcel len doplniť pána poslanca Zlochu, keď rozprával, ktoré mesto alebo obec potrebuje na dostavanie čistiarne odpadových vôd, že Nitra potrebuje 530 miliónov, ale treba povedať aj to, že nemôžeme čakať, že to padne z neba a musia byť v tomto smere trošičku aktívne aj príslušné obce a mestá tak ako, trebárs, Nitra, ktorá požiadala o prostriedky z ISPA a na druhú časť si berie úver, aby to mohla postaviť.

Chcem povedať ešte to, že si budeme asi musieť zvyknúť na to, čo je dnes v mnohých regiónoch v západnej Európe bežné, že voda, ktorá tečie z vodovodu, sa používa len na umývanie a na varenie sa voda kupuje vo fľašiach. Môžete si to ísť zistiť napríklad do Paríža alebo niektorých ďalších francúzskych miest, ale nielen francúzskych. A ešte jednu maličkosť, bolo by načase, aby sme sa vyjadrovali presne, keď sa hovorí o transformácii vodární a kanalizácií, pretože nejde o odovzdávanie majetku, okrem drobných výnimiek, do majetku obcí a miest, ale ide vlastne o transformáciu na akciové spoločnosti a obce a mestá dostanú alebo budú držiteľmi akcií. To je podstatný rozdiel byť držiteľom majetku a byť držiteľom akcií.

A takisto je veľmi zavádzajúci údaj o priemernej spotrebe vody na obyvateľa, pretože vieme, že časť obyvateľstva má veľmi nízku spotrebu vody, dokonca niektorí ju nepoužívajú ani na pitie, a iná časť mala, povedzme, vysokú spotrebu. Tá môže znížiť tú svoju časť. Potom sa to môže posunúť. Ale tu ide skôr, skutočne sa musíme dívať na to, či je to akési spriemerňovanie vo všeobecnosti, alebo či môžeme hovoriť, že naozaj priemerne tí, čo vodu využívajú normálnym spôsobom, koľko teda míňajú.

Ďakujem veľmi pekne.

Predseda NR SR J. Migaš:

Reagovať na faktické chce poslanec Zlocha.

Nech sa páči.

Poslanec J. Zlocha:

Vážený pán predseda,

vážený pán minister,

v žiadnom prípade som nespochybňoval význam vodných nádrží. Tých máme na Slovensku niekoľko sto, ale máme len sedem nádrží, z ktorých sa vyrába pitná voda určite s vysokými nákladmi v úpravniach. Ja som chcel len poukázať na to, že ak máme takú nízku zásobovanosť vodou z vodovodov, tak je to aj preto, že ani ministerstvo pôdohospodárstva, ani obce nemali dosť prostriedkov na to, aby viac investovali práve na budovanie vodovodných sietí v obciach a nehovorím ani o odkanalizovaní. Zrejme to bude veľmi dôležité. Tým som chcel poukázať na to, že, že bude dôležité, dôležitejšie v najbližších rokoch, aby sme sa prispôsobili podmienkam Európskej únie a zvýšili zásobovanosť vodou obyvateľov z vodovodov a zvýšili aj odkanalizovanie.

Samozrejme, že veľké vodné nádrže majú aj určité nevýhody. Ja by som uviedol dva príklady. Jeden zo Stariny. Už v roku 1997 ministerstvo životného prostredia riešilo otázku zvyšovania nerozpustných extrahovateľných látok a organických látok vo vode. Určite, že je to otázka súvisiaca s ľudskou činnosťou a bude ju treba riešiť. Ja si totiž neviem predstaviť, že by došlo k havarijnému zhoršeniu kvality vody, čo by to znamenalo pre celý východoslovenský región.

Ďalší prípad je vodná nádrž Ružiná. Za 28 rokov činnosti sa v nej usadilo viac ako 7 miliónov kubíkov sedimentov. Keďže sa to nachádza v banskej činnosti, sú to v tom skutočne až nebezpečné sedimenty s vysokým obsahom napríklad ortuti, arzénu a niektorých ďalších látok. Z toho dôvodu som považoval za potrebné...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Sopko a po ňom ako posledný prihlásený pán poslanec Tatár.

Pani poslankyne, páni poslanci, predpokladám, že do 18.00 hodiny by sme mohli prerokovať všetky body, pri ktorých bude referujúcim pán minister Koncoš. Čiže predbežne chcem vás upozorniť, že o 18.00 hodine budeme hlasovať o všetkých zákonoch, ktoré sme dnes od rána prerokovali.

Pán poslanec Sopko, nech sa páči.

Poslanec V. Sopko:

Vážený pán predseda Národnej rady,

vážený pán minister,

vážená Národná rada,

pán Koncoš nám predkladá programový dokument koncepčného charakteru, ktorý vo svojich strategických návrhoch vychádza z požadovaných alebo lepšie povedané predpokladaných potrieb v oblasti vodnej politiky. Predkladá nám dokument, ktorý nadväzuje na návrhy a zásady doteraz platného rozvojového dokumentu vodohospodárskej politiky Slovenskej republiky, ktorý bol schválený v roku 1994 vládou Slovenskej republiky aj Národnou radou Slovenskej republiky a ktorý nadväzuje na program rozvoja vodného hospodárstva do roku 2010, ktorý prerokovala vláda Slovenskej republiky v decembri 1999.

Vypracovanie nového koncepčného dokumentu si vyžiadala potreba zohľadnenia aktuálnych požiadaviek na vodu, ďalej potreba ďalšieho postupu v transformácii štátneho majetku spravovaného vodohospodárskymi organizáciami, tiež potreba riešenia chýbajúcich legislatívnych predpisov, nevyhnutnosť plnenia smerníc Európskej únie v oblasti vodohospodárskej, potreba riešenia opatrení v súvislosti s výskytom súčasných povodní, ale aj dlho odkladaného riešenia ekologických problémov, ekonomických otázok či iných organizačných opatrení.

Pri schvaľovaní koncepcie mali by sme si uvedomiť niektoré súvislosti, na ktoré chcem poukázať trošku z iného pohľadu, ako o nich hovoril pán poslanec Zlocha. Chceme robiť vodnú politiku a dodnes nemáme novelizovanú úpravu vodného zákona a vykonávacích predpisov vydaných na jeho základe. Legislatívne zákony nás budú orientovať v činnosti vodohospodárskej politiky. Niektoré činnosti rozpracované v predkladanej správe už spadajú alebo budú spadať do celkom iného sektora alebo oblasti. Pri stanovení cieľov štátnej vodnej politiky na roky 2001 až 2005 nemôžeme si dávať za cieľ zvýšenie podielu obyvateľov zásobovaných z verejných vodovodov, pretože investormi vodovodov sú už dnes vo väčšine subjekty mimo rezortu a po transformácii štátnych podnikov to bude úplne mimo gestorského rezortu.

Môžeme síce v obci iniciovať vybudovanie verejného vodovodu, ale obyvateľstvo mnohokrát a v mnohých prípadoch si nemôže dovoliť sa na vodovod napojiť z dôvodov, že jedným slovom rodina alebo občan na to nemá. Treba si uvedomiť, že mnohí obyvatelia nemajú na vybudovanie vodovodnej prípojky, prípadne nemajú na spoluúčasť na budovaní verejného vodovodu, mnohokrát nemajú ani na mesačné platby. Treba si uvedomiť, že v súčasnosti sú oveľa väčšie náklady na budovanie vodovodov a na zabezpečovanie vodných zdrojov, ako to bolo v minulom období. V prevažnej väčšine prijateľné zdroje sú už využívané a pre novobudované vodovody zabezpečovanie zdrojov je oveľa zložitejšie či už z hľadiska vzdialenosti dopravy vody, alebo úpravy vody.

Rovnako zlá situácia je v oblasti budovania verejnej kanalizácie a čističiek odpadových vôd. Uvediem príklady, kde sa v obciach vybudovala kanalizácia a čistička odpadových vôd a na ňu sa napojí len 40 percent obyvateľstva. Je to nezáujem alebo iné dôvody také, že súčasný spôsob zneškodňovania odpadových vôd viac vyhovuje alebo z ekonomických dôvodov si občan nemôže dovoliť iné. A ten súčasný spôsob zneškodňovania odpadových vôd v mnohých prípadoch je ten, že sa vody vypúšťajú do podzemných vôd cez deravú žumpu. Už v súčasnosti máme prípady a desiatky prípadov, že v obci je vybudovaná kanalizácia aj čistička odpadových vôd a prevádzkovateľ odstavuje čističku odpadových vôd preto, že zo stočného od napojených obyvateľov nedokáže pokryť prevádzkové náklady čističky.

Pri závodoch, vodárňach a kanalizáciách sa tieto straty vyrovnávajú na konto väčších. Ale po transformácii vodovodov a kanalizácií na mestá a obce nebudú väčšie mestá a obce doplácať na tých stratových. Tu v rámci vodnej politiky bude nevyhnutné doriešiť koncepciu budovania vodovodov a kanalizácií a zároveň riešiť cenu vodného a stočného.

V plnom rozsahu sa môžeme stotožniť s tým, že treba urýchlene dokončovať rozostavané ekologické stavby a musíme si uvedomiť, že stavať dlho, znamená stavať draho. Nemali by sme pripustiť, aby stavby čističiek odpadových vôd sa aj v budúcom období budovali 10 až 15 rokov. Pokiaľ sa dobudujú, sú už morálne zastarané a niektoré zariadenia už majú po svojej životnosti. Nie je to najlepšia prax, aby sme niektoré stavby rekonštruovali trvalo, a tak odčerpávali finančné prostriedky určené na stavby iné. Je potrebné dobudovať vodné stavby tak, aby vydržali plánovanú životnosť.

Riešenie prevádzkových problémov sa uskutočňuje postupne úmerne finančným možnostiam. Je možno konštatovať, že v súčasnosti prevažná väčšina podnikov vodární a kanalizácií prevádzkujú svoje stavby a zariadenia na úrovni súčasného technického pokroku. Jednotlivé stavby sú prevádzkované odbornými pracovníkmi. Neviem, ako to bude po transformácii, ale už dnes máme poznatky, že obecný správca vodovodu vodu nechlóruje, dezinfekčne nezabezpečuje s odôvodnením, že na to nemá finančné prostriedky, alebo odstavuje časti zariadení, aby ušetril prostriedky. Tu bude potrebné zabezpečiť dôslednejší výkon kontroly vodohospodárskych a hygienických orgánov, prípadne inšpekcií životného prostredia.

Za účelom dodržiavania limitov vypúšťaného znečistenia budujeme čistiarne odpadových vôd. Pre tých, ktorí svoje odpadové vody nečistia alebo ich nedostatočne čistia, sme zaviedli odplaty, ktoré plynú do fondu životného prostredia. Výška odplaty bola konštruovaná tak, aby odplaty boli vyššie ako prevádzkové a investičné náklady na čističku odpadových vôd, to znamená, sledoval sa tu motivačný cieľ. Súčasná výška odplát ale je taká, že je výhodnejšie platiť odplatu, ako v mnohých prípadoch prevádzkovať už vybudovanú čističku odpadových vôd, to už nehovorím o budovaní nových čističiek odpadových vôd. Je preto potrebné pristúpiť k urýchlenej novelizácii príslušného legislatívneho predpisu.

S ostatnými opatreniami uvádzanými v správe ako hlavné priority, isteže, možno súhlasiť, rovnako ako predrečníci aj ja koncepciu vodohospodárskej politiky Slovenskej republiky podporím a budem za ňu hlasovať.

Ďakujem za pozornosť.

Predseda NR SR J. Migaš:

Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Sopka. Ako prvý pán poslanec Kužma, ako posledný pán poslanec Zlocha. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Nech sa páči, pán poslanec Kužma.

Poslanec J. Kužma:

Ďakujem.

Ja veľmi vítam koncepciu, ktorá je tu predložená. Kolegovi Sopkovi som ale chcel povedať, že niektoré problémy pri výstavbe čističiek odpadových vôd sú doteraz, ale pri ich prevádzke prenášané z minulých období. My sme sa vtedy viac-menej podriaďovali diktátu dodávateľa stavieb, čiže vznikali súbory, ktoré mali odkanalizovať obrovské časti územia. Poznáme príklad ČOV Prešov, ČOV Poprad, napríklad systému odkanalizovania Domaše. Keďže zdroje na tieto veľké diela neprišli podľa plánovaných smerných územných plánov, jednotlivé obce si na základe svojich známostí a kontaktov vybavovali zväčša iný spôsob odkanalizovania vrátane toho, že sa prechádzalo aj na technológie ako pre menšie celky. Takže nám ani predpoklad takzvaných ekvivalentných obyvateľov, na ktorých my sme plánovali kapacity, nesedí a tieto čistiace stanice nebežia v optimálnom programe, lebo nárast spotreby vody po roku 1989 sa nezaznamenal, naopak, je tam stály pokles.

A ešte k prevádzkovaniu vodovodov. Tu jednoznačne, či ten vodovod bude súkromný, či obecný, či štátny, bude musieť byť vždy dozorovaný hygienikom a hygienik bude musieť vyvádzať sankcie, samozrejme, voči vlastníkovi a správcovi vodovodu, čiže myslím si, že ten druh vlastníctva teraz zdanlivo vyvoláva problémy, lebo obce sú podfinancované, ale zodpovednosť štátu cez hygienickú službu...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Zlocha, nech sa páči.

Poslanec J. Zlocha:

Pán predseda,

pán minister,

vážené kolegyne, kolegovia,

pán poslanec Sopko sa dotkol otázky vypracovania návrhu zákona o vodách. Chcel by som len pripomenúť, že návrh zákona sme odovzdali aj s desiatimi súvisiacimi predpismi na rokovanie vlády už koncom roku 1997. Vzhľadom na to, že pán minister Baco v tom čase pred rokovaním vlády vytiahol nové pripomienky, návrh zákona bol stiahnutý. Ja predpokladám, že sú to aj teraz skôr špekulácie, pretože súčasťou toho materiálu bol spoločný list, kde sa konštatovalo, že vzájomné požiadavky jednotlivých rezortov oli zohľadnené. Viem o tom, že ministerstvo životného prostredia prepracovaný návrh znova odovzdalo na schvaľovací proces do legislatívnej rady vlády, a teda nemali by sme už špekulovať, kto je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť vôd. Chcel by som len podotknúť, že v Európskej únii je voda zaradená do kapitoly Životné prostredie a, samozrejme, pri vypracúvaní tohto návrhu zákona príslušné rezorty spolupracovali, a teda vzájomné požiadavky tam boli zohľadnené. Ja som bol spokojný, zastával som názor, že rozhodnutie z roku 1999, keď sa vytváral rezort životného prostredia, že sa oddelí výkon hospodárskych funkcií od štátnej správy, bol správny a pokladám to stále za správne, pretože nebolo by vhodné, aby si napríklad niektorý rezort sám žiadal o určité činnosti, teda aj vyprojektoval, schválil, pripomienkoval, kontroloval, sankcionoval, odpúšťal, bolo by to nesprávne. Rezort životné prostredie má svoje oprávnenie a myslím si, že preukázal za desať rokov, že je to rezort životaschopný.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Tatár ako posledný prihlásený.

Poslanec P. Tatár:

Vážený pán predseda,

vážený pán minister,

dámy a páni,

ku koncepcii vodohospodárskej politiky do roku 2005 treba jednoducho povedať, že sa v nej stretáva staré s novým a výsledok, ktorý má byť v budúcnosti, ešte nie je známy. Ja si myslím, že aj takéto stretávanie pri otázke, aký z toho bude výsledok, je veľmi sľubné. Dovoľte mi však najprv prečítať jednu vetu z koncepcie, ku ktorej treba byť trochu kritický. Tam sa hovorí, že prechod z centralizovane riadeného hospodárstva na trhovú ekonomiku priniesol so sebou všeobecný nedostatok prevádzkových a kapitálových finančných zdrojov na všetko, čo je štátne, výrazný nárast cien všetkých vstupov, platobnú nedisciplinovanosť v obchodných stykoch, nedodržiavanie zákonnosti a tak ďalej. Tento výrok, samozrejme, nie je pravdivý, pretože ten prechod len odhalil reálny stav, nie priniesol, to je rozdiel. Po druhé, nie prechod na trhové hospodárstvo a trhové hospodárstvo samotné zapríčiňuje nedodržiavanie zákonov, ani nezapríčiňuje nárast cien vstupov. To sú iné vzťahy, to je nedorozumenie. Takže keď je takáto veta napísaná vo vládnom materiáli, tak treba povedať, že tam by sa nemala vyskytovať, je to ekonomicky úplne nesprávne.

Druhá vec je, že to, čo je sľubné na tom materiáli, je tá jeho časť, a to je stratégia realizácie cieľov vodohospodárskej politiky. To je od strany 4. Tá je v podstate spracovaná, ale v deklaratívnej rovine veľmi dobre. Keď sa na to pozrieme, tak pri zásadách vodohospodárskej politiky sa spomína povinnosť preukázať spoločenskú opodstatnenosť, preukázať ekonomickú efektívnosť, práve preto som čítal tú prvú vetu, ktorá je ekonomicky nesprávna. Je tam tiež napísané, že vodohospodárske plánovanie musí byť spravodlivé. Spravodlivé, to znamená voči všetkým občanom a zároveň aj voči tým, ktorých sa to týka bezprostredne, ale aj voči všetkým, čiže voči všetkým daňovníkom, keďže veľká časť toho sa financuje z verejných peňazí. Druhá vec však je, že zásady, ktoré sú dobre vytýčené, sa zásadne odlišujú od princípov, ktoré nasledujú. Tie princípy sú prevzaté z toho, čo sa volá stará vodohospodárska škola, to sú doteraz platné rôzne zvyky, ktoré sa desaťročia u nás vyvíjali, a ústi to potom v koncepcii do okruhu zámerov opatrení v odvetvových činnostiach, to je od strany 10. To, čo sa všeobecne navrhuje do praxe, úplne neguje spomínané zásady vodohospodárskej politiky, pretože tam naozaj nie je jasné, ani či je to ekonomické, či je to spoločensky opodstatnené a či je to spravodlivé. A tu je práve súboj starej a novej školy. Preto hovorím, že je ten materiál sľubný. Ale spôsob, akým sa, a teraz budem hovoriť najmä o ekonomickej a finančnej časti tohto materiálu, spôsob, akým sa financovali všetky kroky vodohospodárskej politiky doteraz, má veľmi veľký podiel na celkovej zlej finančnej situácii štátu. Nechcem sa veľmi zvlášť venovať Gabčíkovu z hľadiska ekonomického, len treba všeobecne poznamenať, že zadlženosť a dlhová služba štátu voči tomuto dielu sa jednoducho dostala pred dlhy, ktoré má štát za diaľnice, a pred dlhy, ktoré má štát v súvislosti s prevádzkou Slovenských elektrární, a to teda je dosť významná suma. Dá sa povedať, že tá stará škola doviedla v roku 1999, keď boli splatné prvé úvery, naozaj vládu pred otázku toho, čo sa potichu nazývalo cross default štátu. Samozrejme, že sa to zachránilo práve za cenu všetkých ekonomických opatrení, ktoré táto vláda musela a bola nútená urobiť.

Keď hovoríme o polemike medzi starou a novou školou, tak síce sa hovorí v tých zásadách, že by mal byť prechod od dotačnej politiky štátu k subvenčnej politike a trvalá aktualizácia ekonomických a finančných nástrojov, ale zároveň sa potom ďalej v realizačnej časti znova dostávame do konfliktu, čo robí ekonomické problémy, s tým, čo by sme chceli dosiahnuť. Na strane 16 sa píše, že treba stanoviť záväzné podmienky na úhradu nákladov súvisiacich s realizovaním činnosti vo verejnom záujme. Systém financovania stanoviť podľa rozvojových vodohospodárskych investícií a prehodnotiť zásady a kritériá na poskytovanie dotácií zo štátneho rozpočtu. To je ten výhľadový nádejný smer. Keď sa hovorí vo všeobecnosti, čo to bude stáť, tak, samozrejme, to ešte nehovorí, či je to správne, alebo nie. Rámcovo sa žiada na päť rokov 63,5 miliárd korún, čo by bolo, keď to zjednodušene vydelíme, oddnes tak 15 miliárd na každý kalendárny rok. Je tam rozpísaná tabuľka, čo na čo má ísť. Ale keď si povieme, že 150 alebo 200 miliónov korún ročne sa dáva na protipovodňovú prevenciu, čo je naozaj verejnoprospešná záležitosť, vždy je to málo. Keď si povieme, že nielen v koncepcii, ale aj v praxi ide o transformáciu vodární a kanalizácií, že tam budú iné finančné zdroje a je to veľký diel z týchto odhadovaných peňazí, z tých 63,5 miliárd, tak musíme povedať, že podľa zásad by mali byť spracované aj odhady, čo z ktorých zdrojoch bude platené. Je tam napísané, že niečo je zo štátneho rozpočtu, niečo majú platiť obce, niečo je z európskych fondov, niečo je prípadne zo súkromných zdrojov, ale ten odhad, aby sme boli úspešní ekonomicky, musí byť oveľa, oveľa presnejší.

Keď porovnávam ten prístup doteraz, aby sme sa vyhli tomu, čo nás dostalo do ekonomických problémov, tak samotné posudzovanie vplyvov a ekonomické efekty, a to nehovorím teraz o ekologických, sa tiež musia zmeniť. Ja sa opriem aj o ten dlhý príhovor poslanca Bindera, keď porovnám starú a nádejnú novú školu. Vplyvy sa posudzovali vždy zo skupinového záujmu, nie naozaj z toho, čo deklarujú zásady, že to má byť všeobecne prospešný záujem a ekonomicky vyvážené rozhodnutie. Závan starej školy zaznel vtedy, keď pán Binder hovoril, že sú tu nejakí samozvaní, neviem, ekológovia alebo environmentalisti. Keď dnes hovoríme o verejnom prospechu, tak to naozaj musí byť všeobecný prospech a spravodlivosť. Nemôžeme povedať, že akýkoľvek občan je niekto, kto nemá právo na informáciu, kto nemá právo na primeraný podiel spolurozhodovania a jednoducho ho dehonestovať spôsobom alebo slovom samozvaný.

Samozrejme s tým súvisí aj spôsob propagandy. Tento materiál prináša úplne iný pohľad, ako sa vlastne bude verejnosť podieľať na rozhodovaní o týchto nevyhnutných a veľmi závažných investíciách. Doteraz stará škola robila naozaj propagandu neférovú. Mali sme tu diskusiu, keď poslanec Binder hovoril, že po prvé tam nie sú ťažké kovy, po druhé, že keď sú tam, tak on pozná rastlinu, ktorá ich absorbuje, potom sa v rozprave ukázalo, že takých rastlín je veľké množstvo. To je neférová propaganda. S tým istým problémom sa dá vysporiadať aj férovo. Ak sú niekde ťažké kovy, ak je to drahé, no tak si musíme spolu dohodnúť spôsoby ich odstránenia, a nie klamať sa v neprospech nejakej časti verejnosti.

K tomu, čo tento materiál naznačuje do budúcnosti, patrí aj kultúra rozhodovania o investíciách. To súvisí aj s transformáciou napríklad vodární a kanalizácií, to súvisí s tým, že už sa počíta s viaczdrojovým financovaním týchto veľkých nákladov, teda nielen zo štátneho rozpočtu. To znamená, že bude väčšia účasť rôznych vrstiev rozhodujúcich orgánov alebo volených zástupcov, súvisí to s decentralizáciou kompetencií. Jednoducho kultúra rozhodovania, keď sa robila netransparentne a teraz sa má robiť transparentne, tak v tejto veci je materiál sľubný.

Stará škola hovorí: Ja viem, ako sa to má robiť, vy mi musíte dať peniaze a ja to vybudujem. Nová škola hovorí, že musí byť transparentný verejný konsenzus na využívanie peňazí. Ja si myslím, že ten rozpor v tom materiáli nie je v zásade to najhoršie, čo tam je. Ja chcem povedať, že je dobre, že je tam niečo, čo smeruje pozitívne do budúcnosti. Problém však je, že tá druhá časť, ktorá pýta peniaze a nehovorí presne, že ktorý diel z tých peňazí odkiaľ má ísť, môže byť zneužitá pri rozhodovaní o najbližších štátnych rozpočtoch napríklad v tom, že veď sme sa už súhlasom s týmto materiálom dohodli, že bude treba toľko peňazí. Ak nepoužijeme transparentný verejný spôsob rozhodovania, ekonomický spôsob rozhodovania o investíciách, tak tá sľubná časť tejto koncepcie nebude naplnená. A v tom prípade rozpor nebude len jednoducho zotrvačnosťou starej školy, ale bude aj pokrytectvom predkladateľov, pretože na jednej strane sa vytýčia dobré zásady a na druhej strane sa navrhuje zastarané riešenie.

Ešte sa dá povedať, že ochrana vodných zdrojov, ktorá je navrhovaná v tomto dokumente, sa zameriava najmä na budovanie nových zdrojov a viacerí v diskusii potvrdili, že to nie je vždy najlepší spôsob a tie nové zdroje by podľa koncepcie mali nahradiť tie zdroje, ktorých kvalita je nevyhovujúca. Ale, a znova sa opieram o svojich viacerých predrečníkov, minimálna pozornosť je venovaná ochrane a racionálnemu využívaniu jestvujúcich zdrojov. Samozrejme, že pri rozhodovaniach o investíciách sme nezažili iné druhy rozhodovania do stavieb, o ktorých sa tu hovorilo. Stavby nemôžu byť naplno využité z rôznych ekonomických dôvodov a z dôvodov ich geografického rozpoloženia. Ale keby sa už vtedy myslelo na decentralizované investície do rámcovo lacnejších riešení, tak dnes by sme nemali také veľké dlhy za veľké vodné diela. Mali by sme vybudovaných viac potrebných vodohospodárskych diel vo viacerých obciach.

Ja sa ešte zmienim o tom, čo sa v tom materiáli priamo spomína. Tam sa spomína vodné dielo Slatinka. Má to dve roviny. Jedna rovina je tá zlá a stará propaganda, ktorá stále pokračuje. Bol som aj na poslaneckom prieskume minulý rok, ktorý sa týkal práve investícií do presídlenia, kde sme úplne jasne zdokumentovali a zverejnili, že istá časť peňazí, ktorá išla zo štátneho rozpočtu, naozaj nebola využitá na presídlenie. Bola doslova zneužitá a napriek tomu tí, ktorí majú z toho nejaký osoh, používajú ten starý a zlý spôsob propagandy. Napríklad fakt, že...

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec, netelefonujte v rokovacej sále.

Poslanec P. Tatár:

... že z tých vybudovaných bytových kapacít, ktoré boli vybudované za štátne peniaze, sa nevyužíva zhruba asi 20 percent na pôvodný účel. Keď sme tam boli, tak napríklad jeden z bytov, ktorý je tam vybudovaný v takej väčšej bytovke so 16 bytmi, bol pridelený dcére starostu v obci, v ktorej sa to vybudovalo. Napriek tomu tento starosta jednoducho robí taký druh propagandy, že ľudí, ktorým sa to nezdá primerané, takým tým starým spôsobom biľaguje. Citujem z nejakých novín, kde hovorí, že chápe, že environmentalisti potrebujú publicitu za každú cenu, aby dostali granty zo zahraničia na pohodlné vegetovanie. Ale veci to nepomôže. To hovoril otec tej osoby, ktorá neoprávnene býva v tej budove. To je jedna rovina. A to sú len nejaké milióny alebo desiatky miliónov, lebo to presídlenie spolu malo stáť niečo okolo 110 miliónov. Možnože to medzitým už stálo viacej.

Na tom istom príklade poviem tiež nejaké čísla, ktoré sa týkajú ekonomiky. Keď sa hovorí, že tento projekt je potrebné realizovať za každú cenu, odhaduje sa, že tá stavba má stáť 3,6 miliardy korún. Urobili sa už mnohé štúdie okolo toho, naozaj veľa, aj štúdie vplyvu na životné prostredie aj ekonomické štúdie. Pri triezvom ekonomickom odhade pri takomto veľkom náklade sa ekonomická návratnosť, a to je naozaj hriech, môže odhadovať na stovky rokov, až do výšky 400 rokov. Ja si myslím, že to je úplný ekonomický nezmysel a varujem pred tým. Vyzývam, aby sme tie dobré zásady použili a nepoužili tú zlú praktickú časť tejto vodohospodárskej koncepcie.

Ja si myslím, a teraz znovu použijem príklad Slatinky, že zrušenie plánov na vybudovanie Slatinky nie je vôbec neúspech technikov, vodohospodárov a ľudí, ktorí sa zaoberajú vodnými dielami a vôbec vodohospodárstvom. To môže byť len neúspech zlých propagandistov. Tých ľudí, ktorí naozaj nechcú všeobecný prospech, ktorí nechcú spravodlivosť pre toto obyvateľstvo. Ale zároveň to bude úspech, pretože technici majú naozaj priestor inde, však tu bolo povedané, čo všetko inde chýba po celom Slovensku. Ale to bude jedine neúspech a nedemokratických a netransparentných postupov. Ak by sme teda mali hovoriť o tom, že pri stretaní starého s novým v tejto vodohospodárskej koncepcii, ktoré som na začiatku nazval sľubným, sa chceme vybrať sľubnou cestou, tak ja som presvedčený, že musí prísť k neúspechu tých netransparentných, nedemokratických a nespravodlivých. A celkom je jasné z čísiel, z ekonomických faktov a ekonomickej situácie aj v kapitole Štátny dlh, o čo ide.

Ďakujem pekne.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

S faktickými poznámkami sa hlásia siedmi páni poslanci. Posledný pán poslanec Kvarda. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Pán poslanec Binder.

Poslanec J. Binder:

Nie som zástanca hodnotenia podľa starej či novej školy. Neviem, či Einstein je stará či nová škola, to vonkoncom neviem, len viem, čo Einstein urobil a čo jeho zákony pre ľudstvo dávajú. My sme si s pánom Tatárom povedali veľa a môžem tu verejne vyhlásiť, že pán Tatár v jeho názoroch na vodné dielo a na iné vodohospodárske aktivity nemal nikdy pravdu. Nie je síce tak silný, aby priznal svoje omyly, svoje chyby, ale to je jeho záležitosť. Pán Tatár nerád počúva a on je reprezentantom matematiky politickej, nie matematiky fyzikálnej. Ak som povedal, že vodné dielo vyrobilo 20 miliárd kilowatthodín elektrickej energie, to podľa starej i novej školy je jednoznačne určené podľa nových moderných prístrojov. A len jednoduchá matematika môjho vnuka vie, že ak vynásobím 20 miliárd kilowatthodín elektrickej energie korunou päťdesiat za 1 kWh, je to 30 miliárd Sk, čo Vodné dielo Gabčíkovo vyrobilo, a vodné toto vodné dielo celkove stálo 34 miliárd Sk.

Viete, hodnotiť novú a starú školu, je veľmi jednoduché. Dajme na stôl, kto čo urobil a potom vieme posúdiť, kto je múdry a kto je iný. Nech niekto posúdi, čo je to čistiareň odpadových vôd v Slovnafte. Kto ju urobil, či stará, či nová škola. Ja tvrdím, že je to symbióza múdrych názorov všetkých vodohospodárskych generácií. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Hofbauer.

Poslanec R. Hofbauer:

Rád počúvam pána poslanca Tatára, pretože zakaždým omladnem o minimálne desať rokov. Dostávam sa do rokov deväťdesiatych, keď v podstate to isté sme počúvali v Slovenskej národnej rade a tie isté postuláty o vodohospodárskych dielach, menovite o vodnom diele Gabčíkovo, škoda akurát, že tu nie je pán Vavroušek alebo pán Mikuláš Huba, pretože to boli naslovovzatí odborníci o tom, že vodné dielo vybudované byť nesmie. Domnievam sa, že stačilo zhrnúť to, že všetko, čo povedal poslanec Binder, naslovovzatý vodohospodársky odborník, bolo neférové, ako to tu odznelo, bolo neférové a všetko, čo povedal predrečník, tak bolo férové.

Pán Tatár, tá stará škola vybudúva všetko to, čo táto súčasná takzvaná nová škola rozpredáva, privatizuje a posiela do zahraničia. Po roku 1998 v tomto štáte sa nevybudovala ani kľučka na záchode. Takže neviem, čo chcete hodnotiť, akým kľúčom to chcete hodnotiť a akým právom vôbec. Pretože to právo jednoducho nemáte. Využitie alebo nevyužitie vybudovaných stavieb na 100 percent, čo je váš kýžený, to je technický a stavebný nezmysel, pretože ak stavba sa vybuduje tak, že okamžite od dobudovania funguje so 100-percentným využitím, tak bola vybudovaná zle. Každá stavba musí mať značnú rezervu, pretože na to je vybudovaná, aby kryla výhľad aj pre ďalšie obdobie.

Jednu vec som absolútne nepochopil, a to by som uvítal nejaké vysvetlenie. Doslovná citácia. "Stavby, ktoré nemôžu byť využité z dôvodu ich neuralgického rozpoloženia." Aby som bol úprimný, nepochopil som to, zrejme nie som asi kvalifikovaný odborník v danej psychiatrickej profesii môjho predrečníka.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Húska.

Poslanec A. M. Húska:

Ďakujem.

Chcem reagovať na slová pána poslanca Tatára. Chcem po prvé, povedať, že je to len čisté politické klišé, keď tu hovorí o starej a novej škole. Ja mám taký dojem, že sú to nápady skôr z pomocnej školy než zo starej (smiech zo sály) alebo novej školy. Chcem upozorniť, že dokonca neoliberalistické teórie sa interpretujú aj z hľadiska typologických analýz ako len oprášenie starých liberálnych orientácií na takzvaný voľný trh, ktorý nie je regulovaný, v ktorom niet správcu trhu, v ktorom pôsobia voľné sily ako na love. To znamená, proti sebe sú korisť a obeť, a nie odberatelia a dodávatelia.

Upozorňujem, že aj najmodernejšie teórie rozlišujú jednak trhové produkty, to znamená na trhu sa produkujú úžitkové hodnoty typu tovaru, vo verejnom sektore sa produkujú úžitkové hodnoty typu verejných statkov. Je, samozrejme, medzi nimi súvis. Je potrebné napríklad povedať to, že vodohospodárske dielo je síce verejným statkom, ale môže produkovať tovary za predpokladu, že sa zúčastňuje výrobou energie na trhu. Škatuľkovanie na staré a nové školy je smiešne.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Kužma.

Poslanec J. Kužma:

Ďakujem pekne.

Ja len krátku repliku, lebo my hovoríme o vodných dielach, ktoré sú jednoznačne zásahom do krajiny, alebo kolega Tatár to posudzoval len z jedného hľadiska, a to bolo hľadisko ekonomické, kým naopak chcem povedať, že ekonomické hľadisko ešte nemôže byť a zväčša nie je ani ekologické, ale naopak to platí. Nemôžem principiálne súhlasiť, že riešenia veľkých vodných diel sú a priori zlé a malých zdrojov dobré. Každé vodné dielo, tak ako nemôže ísť diaľnica do každej dediny, ale musíme mať diaľnice, cesty prvej triedy aj obecné, takisto je to s vodnými dielami. Ak potrebujem vyriešiť nadregionálne zásobovanie, navrhujem iné vodné dielo, ako keď potrebujem vyriešiť zásobovanie lokálne v obci. Ja si myslím, že zákony, ktorými pri projektovaní, ale aj pri výstavbe sa riadime od územnoplánovacích podkladov až vlastne po stavebné povolenia, sa v danej dobe, v danom čase snažia o najekologickejšie a najekonomickejšie hľadisko. Samozrejme, tie veci s odstupom času po 10, po 15 rokoch sa môžu javiť ináč, len treba zvažovať aj to, či ostatné predpoklady, s ktorými sa takéto dielo začínalo v územnoplánovacích dokumentáciách, sa dotiahli. Veľa takých diel, a to je ten prípad toho Gabčíkova, nebolo dokončených.

To isté je prípad vodnej nádrže Tichý Potok, o ktorej sa hovorí od roku 1956, ak si dobre pamätám, takže myslím si, že toto tvrdenie, že veľké vodné diela sú len skazou tejto krajiny, celkom neobstojí.

(Zaznel zvuk časomiery.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Zlocha.

Poslanec J. Zlocha:

Vážený pán predsedajúci,

pán minister,

vážený parlament,

ja tiež nesúhlasím s tým, že by malé vodné diela alebo malé vodné elektrárne nám vyriešili situáciu, pretože to by bolo vlastne popretie fyzikálnych a prírodných zákonov. Ak sa nám plnia veľké vodné diela sedimentmi, tak sa budú plniť aj malé. Ale teraz ešte k určitým ekonomickým úvahám pána poslanca Tatára. Skutočne, ak v súčasnosti máme nedostatok financií, tak budeme musieť postupovať tým uvážlivejšie, mali by sme si preto stanoviť priority a postupne priority vo vodnom hospodárstve a postupne ich riešiť. Ak je prioritou zabezpečenie vody z vodovodov a odkanalizovanie a čistenie vôd, tak by sme mali postupne práce realizovať, samozrejme, vyhovujúcimi technológiami, ekonomicky výhodnými postupmi a materiálmi.

Ja by som si dovolil uviesť príklad takého zlého postupu. To bol búrlivý rozvoj Košíc koncom šesťdesiatych rokov. Odrazu sme zistili, že tisícky, desaťtisíce ľudí v Košiciach nemá vodu. Tak sa rýchlo hľadalo riešenie. Zachytilo sa niekoľko prameňov alebo potokov v Medzeve. Vybudovala sa úpravňa s kapacitou 200 litrov za sekundu. V rámci CO sa voda doviedla do Košíc, no a potom sme riešili prívod vody zo Stariny v dĺžke 136 kilometrov priemer 1 meter s výškovým rozdielom 136, 150, 160 metrov pri Hanušovciach a, samozrejme, to sú zvýšené náklady, a preto niektoré mestá, ale nakoniec aj Košice zo Stariny berú málo vody.

Ale treba povedať aj to, že z Medzeva, úpravňa v Medzeve sa využíva nedostatočne. Asi na štvrtinu alebo pätinu s veľmi nepriaznivými ekologickými dôsledkami. Preto bude treba postupovať pri riešení koncepcie veľmi uvážlivo aj pri nedostatku súčasných finančných prostriedkov.