Čtvrtek 31. ledna 2002

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne pani poslankyňa. Otváram rozpravu o tomto bode programu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku. Pán poslanec Sopko sa hlási do rozpravy písomne.

Nech sa páči, máte slovo.

V. Sopko, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister zdravotníctva, vážená Národná rada, kolegyne, kolegovia poslanci. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky pripravilo návrh zákona o povolaní sestry a pôrodnej asistentky z niekoľkých dôvodov. Pretože doterajšia právna úprava nepostačuje, pretože to bolo po odporúčaní Svetovej zdravotnej organizácie aj na zosúladenie stavu so smernicami Rady Európskej únie, ale predovšetkým preto, aby sa skvalitnila ošetrovateľská činnosť aj pôrodná asistencia v našom zdravotnom systéme.

Ošetrovateľská prax preukázala, že v doterajšom systéme je už dlhodobo veľa nezodpovedaných otázok a niektoré sú naozaj ťažiskové. Potvrdzuje to aj analýza transformačného procesu zdravotníctva Slovenskej republiky. Ak zdravotná starostlivosť za posledné roky nadobudla celkom nové dimenzie, potom je nevyhnutné prehodnotiť aj ošetrovateľskú činnosť, ktorá je nevyhnutnou súčasťou zdravotnej starostlivosti a je nenahraditeľným komplementom.

Vládny návrh zákona oprávnene vyvolal otvorenú diskusiu, diskusiu o problematike ošetrovateľstva o súčasnej realite aj o nevyhnutných zmenách, ktoré by viedli k tomu, čo vyžadujú pacienti. To znamená dobrú všestrannú starostlivosť, humanizáciu a humanizáciu zdravotníctva. Vládny návrh zákona je konkrétnym krokom, ale aj nevyhnutným krokom k zmenám doterajších zaužívaných metód. Progres v ošetrovateľskej praxi je potrebný a je vyvolaný ošetrovateľskou realitou. Preto citlivo posúďme všetky názory, všetky stanoviská, všetky pozmeňujúce či doplňujúce návrhy, ktoré vzídu z výborov Národnej rady, pretože ide nielen o zdravotné sestry, ale o nás, ktorí zdravotníctvo využívame. V rámci otvorenej diskusie o vládnom návrhu zákona o povolaní sestry aj o povolaní pôrodnej asistentky odznievajú predovšetkým názory na dopracovanie jednotlivých ustanovení zákona. Napríklad k úlohám Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek odznievajú pripomienky v tom zmysle, aby sa komora mohla zúčastňovať na tvorbe sadzobníka ošetrovateľských výkonov, aby vykonávala dozor nad zabezpečovaním ošetrovateľskej starostlivosti v štátnych aj neštátnych zdravotníckych zariadeniach. Regionálne komory poukazujú na to, že tento model samostatnej stavovskej organizácie je vhodný iba vtedy, keď bude povinné členstvo v Komore sestier a pôrodných asistentiek bez rozdielu, či pracujú v štátnom alebo v súkromnom zdravotníckom zariadení. A to je ten rozdiel oproti tomu, čo tlmočil pán minister zdravotníctva aj potom čo Legislatívna rada vlády k tomu zaujala stanovisko. V opačnom prípade regionálne komory nevidia motiváciu pre sestry a pôrodné asistentky. V súčasnosti sú sestry a pôrodné asistentky pracujúce v štátnych zdravotníckych zariadeniach finančne zvýhodňované oproti sestrám a pôrodným asistentkám, ktoré pracujú v neštátnych zdravotníckych zariadeniach. Je málo, ak sestrám a pôrodným asistentkám vytvárame priestor len pre hrdosť na stavovskú príslušnosť v komore, pretože aj ony sú zaťažené všetkými ťažkosťami, ktoré vyplývajú z reálneho života a sú spojené s výdavkami na živobytie. Regionálne komory jednoznačne odporúčajú zákonom ošetriť povinné členstvo pre sestry a pôrodné asistentky v komore bez rozdielu, či pracujú v štátnom alebo neštátnom zdravotníckom zariadení. Tiež žiadajú, aby do zákona bola zahrnutá povinná registrácia sestier a pôrodných asistentiek bez rozdielu, kde sú zamestnané, či bude zabezpečované povinné vzdelávanie sestier a pôrodných asistentiek či už inštitucionálnou alebo inou formou vzdelávania.

Registrácia má zabezpečiť, že práca sestier a pôrodných asistentiek bude odborná aj etická. Ja osobne, aj keď nie som odborník v tejto oblasti a nie je to, ako sa hovorí moja téma, pod pojmom povinná registrácia sestier v tomto prípade rozumiem úsilie o ochranu klienta, o ochranu pacienta pred neodbornými či neetickými postupmi a zásahmi. Pre verejnosť, teda aj pre mňa to znamená, že registrovaná zdravotná sestra či pôrodná asistentka je profesionálne spôsobilá. To znamená, že povinná registrácia má byť nástrojom zdokonaľovania aj kontroly v tejto oblasti. Takže ešte raz sa ospravedlňujem. K tejto téme som nikdy nerozprával, ale myslím si, že zákon, ktorý nám vláda predložila, bude prínosom pre pacientov a občanov, ale len vtedy, ak doňho dostaneme zmeny, ktoré požadujú aj regionálne komory, to znamená povinnú registráciu, povinné členstvo. Ďakujem pekne za pozornosť.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi Sopkovi. Pýtam sa pánov poslancov, či sa chce do rozpravy prihlásiť niekto ústne. Pán poslanec Finďo, Drobný. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Pán poslanec Finďo.

P. Finďo, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Nebudem diskutovať priamo k tomuto zákonu, k jeho jednotlivým ustanoveniam, ale skôr k okolnostiam, ktoré viedli k predloženiu tohto zákona a zmienim sa aj o niektorých vývinových trendoch, ktoré v ošetrovateľstve, respektíve v poskytovaní zdravotnej starostlivosti v 20. storočí prebehli. Z historického hľadiska postavenie sestier v niektorých európskych krajinách bolo také, že sestry boli subordinované lekárom. To znamená, že ošetrovateľstvo nebolo uznávané ako samostatný vedný odbor, ktorý by bol schopný nezávislým spôsobom sa zúčastňovať na ošetrovaní a liečbe pacienta.

Vývinové trendy v druhej polovici 20. storočia smerovali k tomu, že ošetrovateľstvo sa postupne začalo osamostatňovať a ukázalo sa, že okrem odborných aj ekonomické aspekty v zdravotníctve vyvíjajú tlak na to, aby lekári naozaj vykonávali iba tie výkony a poskytovali zdravotnú starostlivosť iba v tom rozsahu, ktorý vyžaduje medicínske vzdelanie, a aby ošetrovateľskú starostlivosť poskytovali predovšetkým iné osoby, ktoré sú na to špeciálne vyškolené. Ukázalo sa totiž, že ošetrovateľstvo sa postupne vyvinulo do úplne samostatnej vertikálne členenej línie a v súčasnosti máte vo väčšine moderných západoeurópskych krajín rozvinuté ošetrovateľstvo do takej miery, že ošetrovateľka sa stretáva pri pacientovi s lekárom ako rovnocenná partnerka, nie ako vykonávateľka lekárových pokynov.

Situácia na Slovensku sa viacej podobala na situáciu v germánskych krajinách, predovšetkým v Rakúsku a v Nemecku. V Rakúsku a v Nemecku nedošlo k takému stupňu odčlenenia ošetrovateľstva, ako došlo napríklad v Holandsku, Francúzsku, Veľkej Británii, v Spojených štátoch, v Kanade, v Austrálii, na Novom Zélande, kde ošetrovateľstvo naozaj vytvorilo celkom novú vetvu zdravotníctva. Dnes na Slovensku naša legislatíva pozná ošetrovateľstvo, teda identifikovala ošetrovateľstvo predovšetkým v novelizovanom zákone č. 273/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, ktorú sme nedávno schvaľovali. Momentálne predložená právna norma, o ktorej teraz rokujeme, je normou, ktorá má potvrdiť všetky tie východiská, ktoré určuje zákon č. 273/1994 Z. z., ktorý sme schválili v decembri. Ja, ktorý som ináč vcelku známy ako dosť veľký nepriateľ otázky povinného členstva v jednotlivých komorách po určitom vnútornom i vonkajšom vývoji jednoznačne môžem povedať, že to nie je kľúčová otázka celého zákona, že určite by sa nemal zvrátiť, by som povedal, ten príklon poslancov k jeho prijatiu na tom, či prejde prípadný pozmeňujúci návrh, ktorý by predpísal povinné členstvo aj tým zdravotným sestrám, prípadne v iných komorových zákonoch lekárom, ktorí by, a prípadne lekárnikom, ktorí by pracovali v pracovnoprávnom vzťahu v štátnych zdravotníckych zariadeniach. Myslím si, že toto by nemal byť ten bod programu, ktorý by mal rozhodnúť o tom, či sa tento zákon prijme alebo neprijme. Prevažná časť jeho ustanovení je pozitívna. Je pozitívna v smere zlepšenia postavenia ošetrovateľstva ako paralelnej a rovnocennej vetvy zdravotnej starostlivosti popri medicíne a po druhé, je veľmi dôležité, aby ošetrovateľstvo preniklo do celého nášho každodenného života, myslím zdravotníckeho života, v tej miere, ako si naozaj zaslúži. Pretože naozaj nie je úlohou lekára, aby plnil niektoré povinnosti, ktoré dnes lekári zo zákona plnia. Takže ja ako lekár, ktorý je hrdý na to, že je lekárom, odporúčam, aby sme podporili tento zákon a aby sme ho schválili do druhého čítania a aby sme tak povzniesli povolanie sestier a ostatných dotknutých osôb do takej úrovne, ako si zaslúžia. Ďakujem.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Nech sa páči. Ako posledný do rozpravy prihlásený je pán poslanec Drobný.

Pán poslanec, máte slovo.

M. Drobný, poslanec: Vážený pán minister, vážená kolegyňa, vážený pán predsedajúci. Je to zákon, ktorý má skutočne pomôcť tomu a vymedziť kompetencie lekárskeho stavu a stavu sestier a pôrodných asistentiek, i keď možno povedať, že v podstate len kopíruje to, čo sa už v teréne dávno udialo. Ale, samozrejme, spresňuje, precizuje a dáva legislatívne návrhy na to a bude dávať legislatívne návrhy na to ako tento stav, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť, má sa etablovať na našej scéne, na scéne poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

História v našich krajinách nebola taká jednoduchá, ako to bolo napríklad v anglosaských krajinách, kde stav sestier a pôrodných asistentiek už dávno je autonómny a vyvíja sa nezávisle od toho, aké pokroky a aké nové technológie vyvíja lekársky stav. Ošetrovateľstvo, keď to človek navštívi v tých krajinách, kde je skutočne už samostatné, je skutočne samostatným odborom a v mnohom má takú nomenklatúru, že lekársky stav mnoho razy sa musí dobre posilniť, aby porozumel ich semiológii, aby porozumel tomu, čo označia ako diagnóza, čo označia ako syndróm a tak ďalej a tak ďalej. V tomto smere možno ošetrovateľstvu vytýkať, ak môžem hovoriť odborne, že sa trošku divergujú od lekárskeho stavu, ale to je ich problém, ktorý si musia vedecky dokazovať, prečo je tak. Pretože prvé kroky, ktoré urobili sestry, napríklad sestra Kenyová, ktorá prvá začala liečiť poliomyelitídu tak, že to má svoj taký sesterský, skoro pololaický názor na túto chorobu, obkladmi flanelových horúcich handier, ktoré aplikovala na choré svaly v predpoklade, že etiologický vírus je predovšetkým v tom svale. No vtedy sme sa jej smiali, pretože etiológia bola dakde inde. Boli síce vírusy aj vo svaloch, ale boli predovšetkým poliovírusy. Boli to vírusy, ktoré sa umiestnili v sivej hmote miechy, v mozgu. Tento prvý prístup a prvý krok, ktorý autonomizoval sestry a ošetrovateľky, sa nám zdal byť skutočne laickým a niekedy takéto charakteristiky majú aj v terajšej svojej vede. Hovoríme jej, že je to plienková veda. Ale tá veda má svoje skutočné pragmatické opodstatnenie. Teda ich vývoj istým spôsobom musíme ovplyvňovať. V tomto zákone by sa malo aj zohľadniť to, že lekári, ktorí im prednášajú a ktorí ich učia, mali by trvať na tom, že ich propedeutika by sa nemala tak divergentne odchyľovať od lekárskej propedeutiky. Pretože potom si nerozumieme, potom nás to diverguje a nás to oddeľuje od seba. A tá divergencia je oveľa horšia v Spojených štátoch ako u nás. U nás sa to začína, ale naše sestry sú veľmi šikovné, vzdelané, ovládajú angličtinu a učia sa tomuto aj z anglických zdrojov. Ako to zastaviť, neviem. Myslia si, že keď máme tento smer, korigujúcu tendenciu, aby to nerobili, aby sa trošku priblížili našej propedeutike, tak si myslia, že zasahujeme do ich autonómie. Ale to nie je tak. Mali by sme mať spoločný jazyk. Ale to je môj odborný názor, pretože im prednášam a viem, o čo im ide. V tomto zákone ale žiadajú, a to je pre mňa sympatické, aby im dal zákon návod, legislatívny návod, akoby ošetrili kvalitu ich výkonu. A preto požadovali aspoň v našom profesijnom klube, aby bola povinná registrácia ako krédo, základné krédo. Povinné registrácie by vybrali somaticky a psychicky schopné indivíduá, ktoré sú schopné robiť ošetrovateľstvo. To je tvrdý výrok, ale tak to chcú, pretože v praxi sa ukazuje, že niektoré absolventky rôznych typov škôl, napríklad nášho magisterského alebo bakalárskeho manažmentu, prídu do praxe a teraz v praxi sa zistí, že ošetrovateľská prax je tak tvrdá, že to buď psychicky, alebo somaticky nezvládne. Stáva sa to aj lekárom. Mnohí lekári sa dostanú úplne inde. Poznám absolventov našej fakulty, ktorí robia cestovné kancelárie, ktorí robia niečo úplne iné, pretože zistili, že prvý kontakt s prácou, ktorá je tvrdá, im absolútne nevyhovuje. Nevyhovuje im preto, lebo nemajú na to, ja neviem, aké sú to normy, ale to sú tie etické normy ani nie, ale tolerancia istých vecí, tolerancia istých biologických produktov, výlučkov a tak ďalej a odchádzajú z medicíny. Sestry odchádzajú z toho dôvodu a zanechávajú túto profesiu, lebo si neuvedomili počas štúdia, že keď sa stretne s pacientom a má na neho istý ľudský názor a teraz zbadá jeho biologické stránky, ktoré nie sú celkom príjemné, zanevrie na toho človeka, zistí, že si vytvára negatívne obrazy o jednom, druhom, treťom a ďalšom a niekoľkých ľuďoch, a tak zistí, že tam robiť nemôže, že to proste by zanevrela na celé človečenstvo. A v tom prípade naozaj registrácia by mala takéto typy vybrať, len si neviem predstaviť ten proces, pán minister, čo by to bol za proces, aký by to bol proces? Ten proces sa zdá byť ešte horší ako skúšky na štátniciach, ktoré sú na medicíne. To by skutočne vybralo ľudí, ale ten topmanažment si to tak predstavuje. Nemajú ešte ani urobené len náznaky toho, čo by to bolo a ako by to mali vykonávať. Ale predsa len by v tomto zákone toto malo byť snáď implementované, aby tú povinnú registráciu urobili a urobili si istú selekciu vhodných ľudí na to, aby im skutočne narástla kvalita, ale aby im permanentne kvalita rástla, lebo ich vzťah k pacientovi je taký, že pacient predovšetkým od nich čaká dobré slovo, pohladkanie, ošetrenie a všetko urobené odborne. Takže z tohto hľadiska na ošetrovateľky a pôrodné asistentky je enormný nárok, veľký nárok a tento zákon im to dáko má predpísať aj im dať dajaké mantinely, podľa ktorých sa majú správať. Teda ak tam je implementované povinné členstvo, tak by sa mala do zákona v druhom čítaní dostať aj povinná registrácia, ktorú si žiadajú, i keď ako som už povedal , z môjho hľadiska sa to zdá byť veľmi tvrdé. Zákon, samozrejme, a to je správne, zabezpečuje aj to, že majú mať takisto ako lekársky stav tvrdé postgraduálne dovzdelávanie, celoživotné štúdium, celoživotné vzdelávanie sa, ktoré je aj inštitucionálne zabezpečené a ktoré si musia osvojiť, pretože bez toho to prakticky nepôjde. A ja si myslím, že práve postgraduálne vzdelávanie a schopnosť sestry a pôrodnej asistentky sa mu podrobiť, by malo byť tým hlavným kritériom povinnej registrácie. Tam by sa to malo dákym spôsobom skĺbiť a tam by mali byť tie veci, ktoré od nás žiadajú, od tohto zákona čakajú. Sesterský stav je na mnohých klinikách, ktoré sú dobré, tak autonómny, že naozaj lekári do toho absolútne, čo dokážu, nesiahame a od nich sa poúčame, ale od nich aj žiadame, aby to takto vykonávali. Napríklad u nás antidekubitový program to je samozrejmosť, ktorá sa na našich klinikách, ja si myslím, stopercentne vykonáva. Do toho lekár naozaj máločo môže zasiahnuť. Ak sa upravujú dekubitálne nekrózy zásahom plastického chirurga, to je už to ultimum refugium, to je už neskoro. Už sestry musia zabrániť tomu, aby to vzniklo. Len, samozrejme, teraz, keď kompetencie sú nie presne napísané a sestry sa rozdelili na ošetrovateľské agentúry, súkromné, štátne a sestry inde pracujúce v spisoch a tak ďalej, v domácnostiach, tak sa mnoho razy písomne a protokolárne tieto veci dobre nezachytia a potom nastávajú rôzne diskrepancie a tak ďalej.

Ja si myslím, že povinná registrácia, pán minister, to by malo byť to, čo by zvýšilo kvalitu sesterského stavu a sestry by už nemuseli byť, ako niektoré ešte stále sú, v tom psychickom postavení, že si stále myslia, že robia sluhov lekárom. To už dávno na Slovensku neplatí. Ale ešte stále o tomto hovoria. Ja som to už dávno nevidel. Ak sa to stáva v individuálnych prípadoch, tak je to len snáď výnimka, ktorá ani nepatrí do života, ale na tej výnimke sa aktívne účastní aj sestra. Sestra, bohužiaľ, väčšou mierou ako ten lekár, ak mu robí slúžku. Ale ak mu robí dobre vzdelaného partnera, tak obidvaja dohromady spravia podstatne kvalitnejšiu robotu a robotu, ktorá oveľa viacej uspokojí pacienta ako v opačnom prípade. Ďakujem pekne za pozornosť.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Pýtam sa pána ministra, či sa chce k rozprave vyjadriť. Krátko, áno.

Nech sa páči, pán minister.

R. Kováč, minister zdravotníctva SR: Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, páni, ďakujem obom vystupujúcim za príspevok, respektíve všetkým trom za príspevok, ktorý mali k tomuto zákonu. Som pripravený rokovať o povinnej registrácii, povinnom členstve, pretože bolo to obsahom nášho pôvodného návrhu a došlo k zmene až v legislatívnom procese. Myslím si, že sa nám týmto zákonom podarí uzavrieť jednu veľkú kapitolu takzvaných personálnych zákonov. Máme zákon o lekárskom povolaní, lekárnickom, bude zákon o ošetrovateľstve. Máme dve vládne nariadenia o odbornej spôsobilosti a o celoživotnom vzdelávaní. Myslím si, že je to veliký krok, ktorý sa urobil vpred v prospech zlepšenej kvality, zlepšenej odbornosti všetkých kľúčových zdravotníckych profesií. Prosím vás, aby ste podporili prechod zákona do druhého čítania. Samozrejme v procese druhého čítania všetky zmeny, ktoré treba urobiť, som pripravený podporiť. Ďakujem pekne.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi ministrovi. Pani spoločná spravodajkyňa sa nechce vyjadriť k rozprave. Ďakujem pánovi ministrovi, pani poslankyni Záborskej. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Ešte predtým, ako pristúpime k ďalšiemu bodu programu, chcem vás informovať, že devätnásty bod programu, ktorých je návrh pána poslanca Tatára na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 369/1990 Zb. nebudeme dnes prerokúvať, nakoľko pán poslanec Tatár ma požiadal, že zo zdravotných dôvodov nie je prítomný na dnešnom, možno ani zajtrajšom rokovacom dni. Takže rokovanie o tomto návrhu zákona prekladáme na iný termín.

Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Ištvánovi, ktorý z poverenia skupiny poslancov ako navrhovateľ odôvodní v Národnej rade Slovenskej republiky

návrh na vydanie zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

ktorý prerokúvame ako tlač 1218 v prvom čítaní.

Nech sa páči, pán poslanec Ištván, máte slovo.

M. Ištván, poslanec: Ďakujem. Vážené dámy, vážení páni. Predkladaný návrh zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia sa týka veľmi citlivej oblasti. Ohlasy na zámer uzákoniť formu spolužitia osôb rovnakého pohlavia sú protichodné. Otázka životného partnerstva nie je len otázkou tolerancie či ľudského a citlivého prístupu k homosexuálnej menšine. Táto otázka je aj výsadnou otázkou ľudských práv a rovností v právach všetkých občanov, ktoré, ako viete, neposudzujú slovenské politické strany či cirkevné organizácie, ale ústava a medzinárodné dohovory, ktoré sme prijali. Hovoríme o príslušníkov 4-percentnej menšiny, čo predstavuje približne 250-tisíc osôb, rovnoprávnych občanov platiacich dane, prinášajúcich intelektuálny a kultúrny potenciál do našej spoločnosti, majúcich podobné problémy ako väčšina a ktorí majú dôvody pre právnu úpravu svojho vzťahu, nakoľko možnosť využitia existujúcich zmlúv nie je postačujúca z niekoľkých dôvodov. Napríklad v mnohých prípadoch nestačia pokryť všetky oblasti súkromného a spoločenského života v dostatočnom rozsahu, respektíve tieto zmluvy nijako nezaväzujú tretie osoby k ich rešpektovaniu. V konečnom dôsledku by takéto náhradkové riešenia definovali homosexuálov ako občanov druhej kategórie. Veď by museli chodiť s kufríkom plným zmlúv, aby mohli preukázať svoj osobný stav. Vzhľadom na radikálne dekriminalizovanie homosexuality v trestnom práve z roku 1961, kde zohrala zásadnú úlohu lekárska veda, zákonitou vývinovou zmenou v prístupe ku kvalifikácii homosexuality v živote ľudstva by malo byť aj na Slovensku zakotvenie homosexuality v občianskom práve v súlade s princípmi rovnosti občanov. V dôsledku zásadných zmien v politickej, sociálnej, kultúrnej a ekonomickej oblasti je čas vytvoriť aj právny rámec a podmienky na realizáciu rovnakých podmienok existencie tejto skupiny obyvateľov a naplniť tak ústavnú zásadu rovnosti práv a slobôd všetkých ľudí a zaručiť tak aj rovnosť dôstojnosti v súlade s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky.

Je tiež dôležité povedať, že napriek tomu, že problematika životného partnerstva nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v čl. 70 Európskej dohody o pridružení a nepatrí ani medzi priority odporúčané v Bielej knihe, orgány únie i Rady Európy považujú právnu reglementáciu vzťahov osôb rovnakého pohlavia za jeden z predpokladov ich rovnoprávneho postavenia. Vyplýva to okrem iného z čl. 13 Amsterdamskej zmluvy, ktorý uvádza, že rada môže na návrh komisie a po konzultácii s Európskym parlamentom jednomyseľným uznesením prijať opatrenie na boj proti diskriminácii založenej okrem iného na sexuálnej orientácii.

V rámci štruktúry zmluvy je čl. 13 zaradený medzi zásady, na ktorých je Európska únia vybudovaná. Európsky parlament prijal aj niekoľko rezolúcií, ktoré sa bezprostredne týkajú práv homosexuálov, rovnako ako Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, ktoré prijalo v tejto oblasti dve odporúčania. Tieto odporúčania nie sú síce pre členské štáty záväzné, majú však dôležitú deklaratórnu úlohu. Inštitút životného partnerstva ako právna úprava vzťahov týkajúcich sa výlučne zväzkov osôb rovnakého pohlavia by mal garantovať homosexuálnym párom rovnaké práva a povinnosti ako tie, ktoré vyplývajú z manželstva. Spoločnosť tak môže zaistiť všetkým možnosť uskutočniť v súlade s demokratickými a liberálnymi hodnotami a princípom občianskej tolerancie vlastnú predstavu realizácie vzájomných citových vzťahov s príslušnými dôsledkami v súkromnoprávnej a verejnoprávnej sfére.

Tento inštitút by paralelne existoval popri tradičnom inštitúte manželstva, ktorý má v našej spoločnosti trvalé a nezastupiteľné miesto.

Na tomto mieste mi dovoľte povedať pár slov. Odporcovia tohto zákona často v súvislosti s prijatím zákona o životnom partnerstve hovoria, že bude mať deštrukčný vplyv na súčasnú rodinu. Definícia rodiny sa v posledných desaťročiach stala značne problematickou. V realite sa začala výraznejšie prejavovať rôznorodosť rodinných foriem a vznikali nové typy rodín, ktoré svojím zložením, no nie nevyhnutne svojimi funkciami, boli odlišné od ideálu tradičnej nukleárnej rodiny pozostávajúcej z heterosexuálnej manželskej dvojice a ich vlastných detí.

Aj v jednej z publikácií Organizácie Spojených národov, ktorá sa venuje rôznorodosti foriem rodiny, sa doslova hovorí. Citujem. "Rodiny existujú v mnohých podobách a variáciách a menia sa počas životného cyklu. Spoločnosť, ktorá je priateľská k rodine, je tá, čo uznáva diverzitu rodinných foriem a rešpektuje jedinečné podmienky, výhody a nevýhody, aké každý zažíva pri výkone jej funkcií." Len tak pre zaujímavosť, my evidentne poskytujeme právnu ochranu rodine založenej manželstvom. Ak máme hovoriť, čo a ako návrh zákona upravuje, treba si povedať, čo je účelom samotného inštitútu životného partnerstva. Životné partnerstvo by malo predstavovať pevné, trvalé životné a majetkové spoločenstvo dvoch osôb rovnakého pohlavia, pričom toto spoločenstvo je upravené právom a rešpektované štátom. Návrh zákona priamo upravuje predpoklady a spôsob vzniku životného partnerstva, práva a povinnosti partnerov, zrušenie a zánik životného partnerstva, čiže v podstate vznik, existenciu a zánik životného partnerstva.

Pokiaľ ide o spôsob uzavretia životného partnerstva, ako aj postup pred jeho uzavretím, návrh zákona s menším rozdielom kopíruje práva a povinnosti snúbencov pred uzavretím manželstva upravené zákonom o rodine. Rozdielom je, že návrh vyslovene uvádza ako podmienku uzavretia životného partnerstva skutočnosť, že jedna z osôb musí byť štátnym občanom Slovenskej republiky. Návrh teda umožňuje uzatvárať životné partnerstvo občianskou formou pred orgánom štátu na území Slovenskej republiky alebo pred zastupiteľským úradom Slovenskej republiky v cudzine. Umožňuje uzatváram životné partnerstvo prostredníctvom zástupcu presne za tých istých podmienok ako u heterosexuálnych snúbencov. Návrh vytvára možnosť voľby spoločného priezviska. Aj pri ustanoveniach o okolnostiach vylučujúcich uzavretie životného partnerstva, návrh opäť vychádza zo zákona o rodine. Návrh na prvom mieste uvádza existenciu manželského zväzku, čím vyjadruje, že nijako nechce ohroziť nezastupiteľné postavenie manželstva v spoločnosti a zároveň sa snaží zamedziť vzniku životného partnerstva súbežne s manželstvom. Životné partnerstvo je totiž tiež postavené na princípe monogamie, ktorá je u nás uzákonená. V nadväznosti na princíp monogamie nemožno životné partnerstvo uzavrieť s osobou, ktorá už žije v platne uzavretom životnom partnerstve. Keďže ide o vytvorenie životného spoločenstva, nemožno uzavrieť životné partnerstvo medzi príbuznými tak, ako sa medzi týmito osobami nepripúšťa uzavretie manželstva. Pre platné uzavretie životného partnerstva je potrebné dosiahnutie určitej vekovej hranice. Tá sa stanovila na hranicu 18 rokov, a nie na 16 rokov a privolenie súdu, ako je tomu v prípade uzatvárania manželstiev. Pri nedodržaní tejto podmienky životné partnerstvo nevznikne. Ďalšou skutočnosťou, ktorá spôsobuje neplatnosť životného partnerstva, je možnosť existencie duševnej poruchy u jednej z osôb. V takomto prípade bude potrebné privolenie súdu.

Čo sa týka vzťahov medzi životnými partnermi, tieto kopírujú práva a povinnosti manželov vrátane vyživovacej povinnosti tak počas životného partnerstva, ako aj po jeho zrušení. Rovnako je to aj so zánikom a zrušením životného partnerstva, kde návrh uvádza smrť alebo vyhlásenie jedného partnera za mŕtveho, či zrušenie životného partnerstva prostredníctvom konania pred súdom, ktoré sa opäť opiera o ustanovenie zákona o rodine, ktoré upravuje rozvod.

Ak by som to mal zhrnúť, uzatvorenie životného partnerstva so spomínanými odlišnosťami kopíruje zákon o rodine, nakoľko ide o vzťahy analogické. Veľmi citlivou je otázka zásahu do vzťahov upravovaných zákonom o rodine. Aj v tomto právnom predpise je potrebné stanoviť novú okolnosť vylučujúcu uzavretie manželstva, a to existenciu životného partnerstva. Je to potrebné najmä vzhľadom na majetkové vzťahy, ktoré vznikajú nielen medzi manželmi, ale aj medzi životnými partnermi.

Snáď najviac problematickou v tejto oblasti je otázka výchovy detí. Napriek tomu, že výchova detí nie je prioritným účelom životného partnerstva a návrh nijako neumožňuje životným partnerom adoptovať deti, bolo potrebné sa vysporiadať s existujúcim faktom, a to, že homosexuálne páry môžu a aj vychovávajú deti, ktoré pochádzajú z prípadného predošlého heterosexuálneho vzťahu jedného zo životných partnerov. Je potrebné si uvedomiť, že homosexuálne orientovaní ľudia nie sú neplodní. Nepleťme si sexuálnu orientáciu so schopnosťou reprodukcie. Preto sa návrh snažil vysporiadať s týmto problémom tak, aby došlo čo k najmenšiemu zásahu do pôvodných rodinných vzťahov a stanovil možnosť osvojenia dieťaťa jedného životného partnera druhým partnerom, čím by sa vytvoril vzťah nevlastného rodiča. Návrh tým nijako neobmedzuje ani neohrozuje funkcie klasickej rodiny založenej manželstvom pri výchove detí. Bude vždy na zvážení súdu, či k takémuto osvojeniu dôjde a aj druhému biologickému rodičovi ostanú zachované právne prostriedky, ktorými môže osvojeniu zabrániť.

Dovoľte mi ešte pár slov ohľadom rozporuplnosti adopcie dieťaťa jedného zo životných partnerov. Sústavne sa tu vo verejnej diskusii hovorí o čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky, a to, že manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Chráňme teda aj rodičovstvo homosexuálnych osôb, ktoré majú deti. V prospech adopcie hovorí najmä fakt, že dieťa vyrastá v harmonickom prostredí s dvoma matkami alebo otcami, pritom práve harmonické prostredie je pre zdravý vývin dieťaťa prvoradé bez ohľadu na sexuálnu orientáciu rodičov. Pozrime sa do detských domovov, v ktorých žijú aj deti pochádzajúce z manželstva a nežijú so svojimi heterosexuálnymi rodičmi vďaka tomu, že pre ne neboli schopní vytvoriť harmonický domov. Fakty, ktoré vyplývajú z výskumov, hovoria, že neexistuje žiadny dôkaz, že gayovia a lesbické ženy nie sú vhodnými rodičmi. Spomeniem správu Amerického spolku občianskych slobôd z roku 1999, ktorá hovorí, že v USA žije od 6 do 14 miliónov detí, ktoré vychováva aspoň jeden homosexuálny rodič. Mimochodom táto štúdia uzatvára, že riziko zneužitia dieťaťa heterosexuálnym príbuzným je stokrát vyššie ako niekým, kto sa identifikuje ako gay alebo lesba. Ďalšie výskumy hovoria, že dobré rodičovstvo nijako nesúvisí so sexuálnou orientáciou. Záleží skôr na schopnosti rodičov poskytnúť dieťaťu milujúce a podnetné prostredie. Deti homosexuálnych rodičov sú rovnako inteligentné ako deti heterosexuálnych rodičov. Nemajú nižšiu sebadôveru. Nie sú menej obľúbené a netrpia viacerými problémami ako deti heterosexuálnych rodičov. Deti homosexuálov sú rovnako šťastné, zdravé a dobre prispôsobené ako deti heterosexuálov.

Európsky parlament prijal rezolúciu o rovnakých právach homosexuálov a lesbické ženy v Európskych spoločenstvách z 8. februára roku 1994, kde členské štáty vyzýva, aby ukončili nerovné zaobchádzanie s homosexuálne orientovanými osobami aj v oblasti práva adopcie. My tak ďaleko v tejto oblasti nejdeme. Chceme len umožniť, aby v prípade, ak sa niečo stane biologickému rodičovi dieťaťa, mohol bez nejakých prieťahov a problémov, ktoré by mohli stresovať dieťa, prevziať zodpovednosť za výchovu a starostlivosť so všetkým, čo k tomu patrí, životný partner tohto rodiča.

Čo sa týka právnej stránky takejto adopcie, ak by došlo k osvojeniu dieťaťa, takéto dieťa by vždy malo právne dvoch rodičov, tak ako by malo vždy len dvoch biologických rodičov. Nikdy by nemalo rodičov troch. Osvojením by práva a povinnosti biologického rodiča zanikli a osvojiteľovi vznikli. Aj životné partnerstvo predstavuje vzťah, ktorý nie je viazaný iba na príslušníkov jedného štátu. Preto sa návrh vysporiadal s prípadmi, keď náš štátny občan bude chcieť uzavrieť životné partnerstvo s cudzincom prostredníctvom novelizácie zákona o medzinárodnom práve súkromnom. Ten upravuje vzťahy, ktoré vznikajú medzi manželmi a ktoré sú v tomto prípade použiteľné analogicky aj na vzťahy životného partnerstva, a preto sú upravené rovnako.

Životné partnerstvo ako životné spoločenstvo predstavuje inštitút, ktorý zasahuje do osobného stavu ľudí, ktorý sa eviduje v matrike a ktorý sa zohľadňuje v mnohých predpisoch správneho práva. Osobný stav osôb žijúcich v životnom partnerstve je preto potrebné evidovať a z tohto dôvodu sa podstatne novelizuje zákon o matrikách a vyhláška, ktorou sa vykonávajú niektoré jeho ustanovenia. Pre potreby evidencie aj z dôvodu zabránenia vytváraniu dvojpartnerstiev či vzniku životného partnerstva súbežne s manželstvom navrhuje sa zaviesť nová matričná kniha, kniha životných partnerstiev, novej verejnej listiny, ktorá poukazuje na osobný stav, a to list životného partnerstva. Tiež sa tu upravuje postup pred uzavretím životného partnerstva, vymedzujú sa doklady, ktoré je potrebné predložiť pre zápis do matriky. Stanovujú sa údaje, ktoré budú zapisované do knihy životných partnerstiev. Aj v tomto prípade sa návrh podstatne opiera o právnu úpravu, ktorá je platná pre heterosexuálne páry. Aj v tomto prípade totiž ide o úplne analogické situácie. Ako som už povedal, životné partnerstvo je predovšetkým životné spoločenstvo, a to životné spoločenstvo upravené právom a z toho dôvodu uznané štátom a je potrebné ho zohľadňovať vo viacerých oblastiach života tak, ako je zohľadňované manželstvo. Predovšetkým existenciu životného partnerstva je potrebné zohľadňovať pri udeľovaní a aj pri prepustení zo zväzku štátneho občianstva Slovenskej republiky, ďalej pri udeľovaní povolenia na dlhodobý pobyt cudzincom, hlásenie pobytu občanov Slovenskej republiky a pri vydávaní cestovných dokladov. Vzhľadom na životné spoločenstvo je potrebné, aby sa na životných partnerov pozeralo ako na osoby blízke, a to nielen v zmysle Občianskeho zákonníka, ale aj iných právnych predpisov, ktoré tieto osoby definujú. Ide najmä o priestupkový zákon, základné predpisy trestného práva, predpisy pre správe daní a poplatkov. V týchto prípadoch je potrebné rozšíriť okruh osôb, ktoré majú právo odoprieť výpoveď, či na ktoré sa nevzťahuje oznamovacia povinnosť. Ide o práva, ktoré sú priznané manželom, ale aj iným rodinným príslušníkom a pri ktorých nie je dôvod, aby sa nemohli vzťahovať aj na životných partnerov.

Okrem životného spoločenstva má životné partnerstvo predstavovať aj majetkové spoločenstvo. Majetkové pomery neupravuje priamo návrh zákona, ale je upravené prostredníctvom novelizácie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú aj majetkové pomery manželov. Opäť ide o oblasť právnych vzťahov, ktorú možno priblížiť k právnej úprave manželov. Preto je úprava majetkových vzťahov životných partnerov totožná s úpravou majetkových vzťahov manželov, čo sa odzrkadlilo aj v ďalších právnych predpisoch, ktoré nejakým spôsobom upravovali vzťahy súvisiace s bezpodielovým spoluvlastníctvom.

Hovorím o zákone, o konkurze a vyrovnaní, o vyhláške, ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla či zákona o dani z príjmov. Keď sme už pri daniach, životný partner sa bude považovať za zákonného dediča v prvej a druhej skupine, a preto sa nebude zaraďovať medzi daňovníkov dane z dedičstva, čiže bude od nej oslobodený. V tejto daňovej oblasti možno tiež poukázať na diskrimináciu homosexuálov. V stanovisku Ministerstva financií Slovenskej republiky bolo uvedené, že návrh zákona bude mať dopad na príjmovú časť štátneho rozpočtu, teda zníženie príjmov. Veď z toho jednoznačne vyplýva, že sú v daňovej oblasti diskriminovaní. Navyše opäť možno spomenúť Rezolúciu Európskeho parlamentu o rešpektovaní ľudských práv v Európskej únii, kde parlament vyzýva členské štáty, aby aj pre páry ľudí rovnakého pohlavia garantovali rovnaké práva, aké sú priznané tradičným párom a rodinám, predovšetkým v oblasti daňového práva, práva sociálneho zabezpečenia a finančného práva. V prípade, že sa ešte tak nestalo, parlament vyzýva, aby členské štáty zmenili svoju legislatívu s cieľom právnej úpravy mimomanželského spolužitia bez ohľadu na pohlavie.

Životné a majetkové spoločenstvo životných partnerov sa zohľadní aj v predpisoch pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia. Vo všetkých novelizovaných predpisoch vlastne dochádza k rozšíreniu práv, ktoré doteraz patrili manželom, aj na životných partnerov. Predovšetkým sa životný partner zaradí medzi spolupracujúce osoby samostatne zárobkovo činných osôb. Samozrejme, keď životné partnerstvo predstavuje životné spoločenstvo, nebude možné považovať osoby žijúce v životnom partnerstve za osoby osamelé a toto sa bude zohľadňovať aj v oblasti sociálneho zabezpečenia.

Ak by som to mal zhrnúť, životným partnerom sa priznajú také práva a povinnosti, ktoré patrili manželom a ktoré je možné priznať aj životným partnerom napriek tomu, že účelom životného partnerstva nie je výchova detí. Aby som však bol presný. Homosexuálne orientovaní občania by privítali, keby účelom ich životného spoločenstva mohla byť aj výchova detí. Problém je však v tom, že naša spoločnosť nie je ešte pripravená na takýto krok, pritom sa pozrime do detských domov, kde žijú tisícky detí, ktoré by potrebovali vyrásť v harmonickom prostredí, ktoré im ich paradoxne heterosexuálne orientovaní rodičia nedokázali pripraviť. Aj životné partnerstvo je životné a majetkové spoločenstvo, aj životní partneri sú povinní si pomáhať, majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. V tomto ohľade predstavujú rovnaké spolužitie ako spolužitie manželov.

A úplne na záver mi dovoľte ešte povedať pár slov. Skúsme si uvedomiť, že k privilégiám väčšinového rangu patrí aj prehliadanie problémov menšín a popieranie vlastných xenofóbnych tendencií, pričom homofóbia je jednou z nich. Netvrďme, že priznaním práv a výhod, ktoré dnes používajú iba manželia z dôvodu unikátnosti rodiny, a to schopnosti reprodukcie spoločnosti by sa takáto unikátnosť vytratila. Homosexuáli nebudú zrejme tou skupinou populácie, ktorá prispeje k populačnému rastu, ale netrestajme ich za túto skutočnosť tým, že im neuznáme právo na formálne spolužitie s blízkym človekom.

Nevnímajme teda problém životného partnerstva ako problém emocionálny, ale ako problém prehlbovania demokracie a ľudských práv v našich podmienkach, ktorý má za cieľ odbúrať prekážky istej časti plnoprávnych občanov v užívaní ich osobného blahobytu, na ktorý dnes majú nárok iba občania patriaci k väčšine. Učme sa byť v našich demokratických a občianskych ideáloch dôslední a nerobme z problematiky životného partnerstva mediálnu atrakciu, ale fundamentálnu vec občianskej rovnoprávnosti.

Chápte, prosím, toto moje vystúpenie ako posolstvo od 250-tisíc občanov tohto štátu, ktorí si chcú slušne, ľudsky usporiadať svoj život. Usporiadať ho tak, aby oni ani ich najbližší nemuseli viesť dvojitý život. Nemali by sme pred týmito skutočnosťami zatvárať oči.

Dámy a páni, ďakujem vám za pozornosť a v mene skupiny poslancov vás žiadam o posunutie návrhu zákona o životnom partnerstve do druhého čítania.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec, za vaše vystúpenie k uvedeniu zákona. Prosím, aby ste zaujali miesto určené pre navrhovateľov. Dávam teraz slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnosti, poslankyni Kataríne Čižmárikovej.

Máte slovo, pani poslankyňa.

K. Čižmáriková, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vystúpila pri prvom čítaní k návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o životnom partnerstve), tlač 1218, ako spravodajkyňa určená Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnosti.

Predmetný vládny návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady dňa 9. októbra 2001, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, to znamená doručenie návrhu zákona najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie. Ako spravodajkyňa určená navrhnutým gestorským výborom si osvojujem stanovisko predsedu Národnej rady obsiahnutého v jeho rozhodnutí č. 1335 z 10. októbra 2001, podľa ktorého uvedený návrh z formálnoprávneho hľadiska spĺňa všetky náležitosti uvedené v § 67 a v § 68 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z rokovacieho poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.

Ak Národná rada podporí tento návrh na uznesenie, po skončení rozpravy budem odporúčať, aby predmetný návrh bol pridelený na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru, výboru pre financie, rozpočet a menu, výboru pre verejnú správu, výboru pre obranu a bezpečnosť, výboru pre sociálne veci a bývanie, výboru pre zdravotníctvo a výboru pre ľudské práva a národnosti s tým, že úlohu gestorského výboru v súlade s rozhodnutím predsedom Národnej rady bude plniť Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnosti. Budem ďalej odporúčať, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 8. marca a gestorský výbor do 11. marca 2002.

Pán predsedajúci, skončila som, prosím, aby ste otvorili k návrhu všeobecnú rozpravu.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP