Pondělí 19. srpna 2002

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Ďalej sa prihlásil pán poslanec Maxon. Nie je v rokovacej sále pán poslanec Maxon. Vyhlasujem teda rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Pán spravodajca, chcete sa vyjadriť? Áno? Nech sa páči. Nie? Ďakujem pekne.

Prerušujem rokovanie o tomto bode programu, pokračujeme druhým a tretím čítaním

o zákone z 10. júla 2002, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vrátenom prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky.

Materiál ste dostali ako tlač 1657, jeho súčasťou je rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 29. júla 2002 o vrátení zákona ako aj schválený zákon z 10. júla 2002. Zákon bol rozhodnutím z 31. júla 2002 č. 1852 pridelený na prerokovanie príslušným výborom Národnej rady Slovenskej republiky. Dávam slovo poverenému členovi výboru pre obranu a bezpečnosť poslancovi Jánovi Langošovi a prosím ho, aby informoval o výsledku prerokovania vráteného zákona vo výboroch.

J. Langoš, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, dovoľte mi, aby som ako spravodajca gestorského výboru prečítal informáciu o prerokovaní tohto prezidentom vráteného zákona vo výboroch. Predseda Národnej rady uložil alebo pridelil prerokovať tento zákon ústavnoprávnemu výboru a výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť ako gestorskému výboru. Obidva výbory tento prezidentom vrátený zákon v zákonnej lehote určenej rozhodnutím predsedu Národnej rady prerokovali. Ústavnoprávny výbor ani výbor pre obranu a bezpečnosť neprijali k tomuto zákonu platné uznesenia, pretože uznesenia nezískali podporu nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov, všetkých členov výborov v súlade s rokovacím poriadkom a v súlade s čl. 84 ods. 3 ústavy.

Pán predsedajúci, chcem len pripomenúť, že prezident republiky vrátil tento zákon s deviatimi pripomienkami, o ktorých, o každej z nich budeme po ukončení rozpravy hlasovať a v treťom čítaní budeme hlasovať o zákone ako o celku. Prosím, otvorte k tomuto bodu rozpravu.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Prosím, aby ste zaujali miesto pre spravodajcov. Otváram rozpravu o tomto bode programu. Písomne nebol nikto prihlásený. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Pán poslanec Palko ako jediný. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy k tomuto vrátenému zákonu ústne a dávam slovo pánu poslancovi Palkovi. Nech sa páči.

V. Palko, poslanec: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, patrí sa, aby som ako predkladateľ novely, ktorú pán prezident vrátil, povedal aspoň pár slov, ale sľubujem, že vás nebudem dlho nudiť takou nezáživnou vecou, ako sú utajované skutočnosti a ich ochrana. Chcem len poznamenať, že jednou z hlavných zmien novely, ktorú predkladám spolu s kolegom Tatárom, je to, že novela významným spôsobom zužuje okruh tých osôb, ktoré sa môžu oboznamovať s utajovanými skutočnosťami bez absolvovania bezpečnostných previerok. Ten doterajší stav v zákone je taký, že previerkam nepodliehajú okrem najvyšších politických predstaviteľov štátu, ktorými sú prezident, poslanci, členovia vlády, nepodliehajú im ani sudcovia, všetci sudcovia, a nepodliehajú im ani starostovia a primátori obcí. V novele zužujeme tento okruh osôb tak, že vynechávame sudcov, vynechávame starostov a primátorov obcí, teda ak novela nadobudne platnosť, tak každý sudca, samozrejme s výnimkou sudcov Ústavného súdu, ale to je iba niekoľko osôb, tak každý sudca by musel absolvovať bezpečnostnú previerku a ak by, samozrejme, v tejto previerke neprešiel, nemohol by sa oboznamovať s utajovanými skutočnosťami a to aj pri vykonávaní tej sudcovskej funkcie, najmä pri tom.

Toto bol aj dôvod, prečo pán prezident, alebo jeden z hlavných dôvodov, prečo pán prezident tento zákon vrátil, pričom, priznám sa, argumentácia, ktorú používa v dôvodovej správe, mi nie je jasná, resp. chýba mi tam nejaká logika. Pán prezident píše, citujem: "Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu podľa čl. 145 ods. 2 ústavy stanoví zákon." Áno, je to tak. Ďalej píše pán prezident, že žiaden zákon však neustanovuje ako ďalší predpoklad na vymenovanie sudcu predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. No a veď práve novela, ktorú predkladáme a ktorá tu už bola schválená, tá to robí, jednoducho tak ako zákon o sudcoch, tak aj táto naša novela hovorí o istých podmienkach, ktoré by mal sudca spĺňať. Preto si myslím, že tento protiargument pána prezidenta jednoducho nie je správny. Nie je to argument, fakticky.

Rád by som skonštatoval teraz v období, keď posledné dni celá slovenská verejnosť pomaly nehovorila o ničom inom ako o istom škandalóznom rozhodnutí senátu Najvyššieho súdu, že tento zákon súvisí práve s týmto. Ak by naša novela bola už v platnosti a až by minulosť, kontakty v minulosti so Štátnou bezpečnosťou za komunistického režimu alebo skutočnosť, že sudca v minulosti súdil nevinných ľudí, ktorí nesúhlasili s komunistickým režimom, jeho ideológiou, keby tieto skutočnosti boli rizikom pre danie alebo pre získanie možnosti oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, tak v takom prípade ten senát Najvyššieho súdu, ktorý minulý týždeň prijal to škandalózne rozhodnutie, by sa touto kauzou vôbec nemohol zaoberať. Títo sudcovia alebo tento senát by nemohol dôjsť k tomu škandalóznemu rozhodnutiu, pretože členovia tohto senátu by nemali pravdepodobne právo oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, ktoré tiež v týchto kauzách vystupovali, a o tento škandál by bolo Slovensko chudobnejšie, čo by asi nikomu nebolo ľúto.

Občas sa to tak stáva, že v diskusii o tom, či nejaký zákon má platiť alebo nemá platiť, tak nečakane vyvstane istá udalosť, ktorá jasne povie, kde je tá pravda a čo sa teda má stať.

Panie poslankyne, páni poslanci, toto je dôvodom, možno popri ďalších dôvodoch, aby ste opätovne podporili novelu zákona o ochrane utajovaných skutočností a aby ste teda odmietli argumenty pána prezidenta republiky. Ďakujem za pozornosť.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi Palkovi. Faktické poznámky na jeho vystúpenie sú dve. Končím možnosť prihlásiť sa ďalej s faktickými poznámkami. Ako prvý pán poslanec Peter Brňák.

P. Brňák, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Myslím si, že vo väzbe na tento návrh zákona sa dnes dosť nešťastným spôsobom hovorí o možnej protiústavnosti najmä vo väzbe na sudcov a podobne. Hovorí sa o tom, že vlastne navrhovaná úprava stanovuje akýsi ďalší predpoklad na výkon funkcie sudcu. To nie je pravda. Jednoducho sudca aj v prípade, ak by neprešiel týmito previerkami, bude naďalej sudcom, bude naďalej súdiť a vlastne bude iba vyňatý z istého okruhu prerokovaných vecí, čo sa riadnym spôsobom dá stanoviť už rok dopredu v známom rozvrhu práce, čiže bude to iba niečo podobné, ako keď je sudca zaujatý a v dôsledku zaujatosti nemôže konať o niektorých veciach alebo v niektorých kauzách, takže v tomto smere si myslím, že argumentácia tých, ktorí hovoria o zjavnej protiústavnosti alebo o zakladaní nejakých ďalších predpokladov na výkon funkcie sudcu, teda že niekto by nemohol byť sudcom v dôsledku tohto zákonného predpokladu, ako sa navrhuje, že to je trochu scestné a že v skutočnosti vlastne ide iba o istý typ konaní a celá procedúra rozhodovania a konania o týchto veciach bude dopredu známa a bude určený riadnym spôsobom zákonný sudca a vlastne bez tých sudcov, ktorí by nevyhovovali týmto previerkam a v daných typoch konania, takže ja si myslím, že nič nebráni tomu, aby takáto podmienka bola rozšírená aj pre okruh týchto ústavných činiteľov, možno mala ísť aj troška ďalej a nevytvárať nejakú selekciu, že niekto áno, niekto nie, ale myslím si, že nebráni tomu z hľadiska ústavy nič.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Prokeš.

J. Prokeš, poslanec: Ďakujem. Pán kolega Palko, ja som bol vždy presvedčený, že dobrý sudca znamená objektívny sudca a objektívny sudca znamená, že posudzuje vinu či nevinu v zmysle v danej chvíli platného zákona, ale neposudzuje, či je dobrý alebo zlý zákon. Ďakujem.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Palko, nechce sa vyjadriť k faktickým poznámkam? Nie. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Pokračujeme druhým a tretím čítaním o

zákone z 10. júla 2002 o podmienke spoľahlivosti pre prácu v tajných službách a o doplnení niektorých zákonov, vrátenom prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky.

Materiál ste dostali ako tlač 1658, jeho súčasťou je rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 29. júla 2002 o vrátení zákona ako aj schválený zákon z 10. júla 2002. Zákon bol rozhodnutím z 31. júla 2002 č. 1853 pridelený na prerokovanie príslušným výborom Národnej rady Slovenskej republiky. Dávam slovo predsedovi výboru pre obranu a bezpečnosť poslancovi Vladimírovi Palkovi a prosím ho, aby informoval Národnú radu o výsledkoch vráteného zákona vo výboroch.

V. Palko, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Dovoľte mi, aby som vám, panie poslankyne, páni poslanci, povedal informáciu o prerokovaní tohto zákona. Zákon z 10. júla 2002 o podmienke spoľahlivosti pre prácu v tajných službách a o zmene a doplnení zákona č. 241 o ochrane utajovaných skutočností, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou, predseda Národnej rady pridelil na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru a výboru pre obranu a bezpečnosť. Zároveň určil k predmetnému zákonu ako gestorský výbor výbor pre obranu a bezpečnosť. Uvedené výbory prerokovali predmetný zákon v lehote určenej rozhodnutím predsedu Národnej rady a zaujali tieto stanoviská: ústavnoprávny výbor a výbor pre obranu a bezpečnosť neschválili predložený návrh uznesenia, nakoľko nezískal podporu nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov v súlade s § 52 ods. 4 zákona Národnej rady č. 350 o rokovacom poriadku a čl. 84 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Pán podpredseda, prosím, aby ste otvorili rozpravu k tomuto návrhu.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec, prosím, zaujmite svoje miesto pre spravodajcov. Otváram rozpravu k tomuto bodu programu. Písomne nebol nikto prihlásený, pýtam sa, kto sa hlási do rozpravy ústne. Pán poslanec Langoš. Ešte niekto? Nie. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Dávam slovo poslancovi Jánovi Langošovi.

J. Langoš, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, dovoľte, bol som predkladateľom tohto zákona, dovoľte, aby som veľmi krátko a stručne pripomenul, o čo v tomto zákone ide, aký je zámer, a niekoľko poznámok možno k aplikačnej praxi. Zámerom zákona je zaviesť novú definíciu, teda pojem tajné služby, ktorými je podľa tohto zákona Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo. Zavádza sa nová podmienka pre prácu v týchto tajných službách, a to je podmienka spoľahlivosti, ktorú nespĺňajú tí, ktorí, od účinnosti zákona pre novopríjmaných, tých, ktorí boli príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti, zaradenými v zložke Štátnej bezpečnosti, myslím do februára 1990, keď boli organizačným rozkazom ministra vnútra zrušené zložky Štátnej bezpečnosti.

V prechodných ustanoveniach zákon hovorí, že tí príslušníci tajných služieb, ktorí boli zaradení v zložke Štátnej bezpečnosti, budú preverení Národným bezpečnostným úradom pre ďalšiu prácu v tajných službách, tí, ktorí nebudú preverení, tí môžu využiť trojmesačnú lehotu a ukončiť služobný pomer a odísť s plnými náležitosťami.

Kancelárii prezidenta republiky sa nepodarilo zhromaždiť ani jeden závažný dôvod, ktorý by zabránil aplikačnej praxi, teda výkonu práva tohto zákona. Stala sa však jedna vec, že ústavné právo prezidenta sa dostalo do konfliktu s ústavným právom parlamentu. Prezident má ústavné právo vrátiť parlamentu zákon, ale parlament môže prelomiť suspenzívne veto kvalifikovanou väčšinou, teda 76 hlasmi, a zákon opätovne prijať. Avšak v tomto konkrétnom prípade schválený zákon alebo schválené znenie zákona hovorí o účinnosti 1. júla tohto roka a podľa už kedysi prijatého rozhodnutia ústavného súdu takýto zákon nemôže vyjsť v Zbierke zákonov, respektívne ak vyjde v Zbierke zákonov, potom bude neplatný. Teda rokovací poriadok parlamentu ukladá alebo dáva možnosť vyjadrovať sa len k pripomienkam prezidenta a hlasovať o prezidentom vrátenom zákone. Ja si dovolím vysloviť svoj názor. Ústavné právo parlamentu prelomiť suspenzívne veto, ústavnému právo nemôže brániť ustanovenie jednoduchého zákona, zákona o rokovacom poriadku, ktorým si parlament upravuje svoje vnútorné pomery a svoje rokovanie a rokovací poriadok, a teda dovolím si navrhnúť pozmeňujúci návrh, o ktorom navrhujem, aby sa hlasovalo pred hlasovaním o zákone ako o celku, a ten pozmeňujúci návrh znie, čl. 3 znie: "Tento zákon nadobudne účinnosť 1. októbra 2002". Ďakujem za pozornosť.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, poslanec Langoš bol jediný prihlásený do rozpravy k prerokúvanému návrhu zákona. Pýtam sa pána spravodajcu, či sa chce vyjadriť k rozprave. Nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Pristúpime k rokovaniu o ďalšom návrhu, ktorým je druhé a tretie čítanie o

zákone z 10. júla 2002 o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäte národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa), ktorý pán prezident Slovenskej republiky vrátil na opätovné prerokovanie Národnej rade Slovenskej republiky.

Dávam slovo teraz poverenej spravodajkyni výboru pre ľudské práva a národnosti pani poslankyni Marcele Pčolinskej a prosím, aby Národnú radu informovala o výsledku prerokovania vráteného návrhu zákona. Pani poslankyňa, máte slovo.

M. Pčolinská, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi z poverenia predsedu výboru Národnej rady Slovenskej republiky predložiť vám informáciu o prerokovaní zákona z 10. júla 2002 o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäte národa a o doplnení niektorých zákonov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky, tlač 1659, vo výboroch Národnej rady.

Zákon z 10. júla 2002 o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu a o založení Ústavu pamäte národa a o doplnení niektorých zákonov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky, pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 1854 z 31. júla 2002 na prerokovanie týmto výborom Národnej rady Slovenskej republiky: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnosti. Zároveň určil k vrátenému zákonu ako gestorský výbor výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnosti. Určené výbory zaujali k návrhu prezidenta uvedeného v časti III rozhodnutia prezidenta o vrátení zákona č. KP 703/2002 tieto stanoviská: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky neprijal platné uznesenie, nakoľko predložený návrh na uznesenie nezískal podporu potrebnej väčšiny všetkých poslancov výboru v súlade s § 52 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov a čl. 84 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnosti vrátený zákon neprerokoval, nakoľko 19. augusta 2002 nebol uznášaniaschopný. Pán predseda, prosím, aby ste otvorili rozpravu k vrátenému zákonu.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa, prosím, zaujmite miesto pre spravodajcov. Otváram rozpravu. Pán poslanec Mikloško, Muránsky, Langoš. Pýtam sa, či sa chcú do rozpravy prihlásiť ďalší páni poslanci. Nie je to tak, preto vyhlasujem možnosť prihlásiť sa do rozpravy za skončenú. Pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Vážený pán predsedajúci, na dnešnom pléne prerokúvame osemnásť vrátených zákonov pána prezidenta, toto je ôsmy bod programu, ôsmy vrátený zákon pána prezidenta, ja vystupujem prvýkrát, preto na úvod dve malé poznámky. Prvá, pán prezident Schuster raz vyhlásil, bolo to nedávno, mám pocit, že na jar tohto roku alebo možno...

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Malíková, keby ste prestali telefonovať alebo išli telefonovať mimo rokovacej sály. Pani poslankyňa Malíková! Nech sa páči, opustite rokovaciu sálu, ak chcete telefonovať. Rokovací poriadok je záväzný pre každého poslanca. Pán poslanec Mikloško, máte slovo. Neklamte, pani poslankyňa. Pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Áno, čiže trošku ma toto vyviedlo z miery a dúfam, že si spomeniem, čo som chcel povedať. Čiže pán prezident sľúbil niekedy na začiatku tohto roka alebo na jar, že už nevráti žiadny zákon do parlamentu a že jednoducho, keď bude mať nejaké výhrady, priamo ho pošle na Ústavný súd. Pán prezident veľmi krátko potom začal znovu vracať zákony do parlamentu. Ja kladiem len malú akademickú otázku, čo to znamená v jednej krajine, že hlava štátu nesplní slovo, ktoré dá ako oficiálne, nakoľko potom žiadame od členov vlády, aby plnili svoje slovo, nakoľko od poslancov a nakoľko od obyčajného občana, teda obyčajného mám na mysli v tom zmysle, že nemá postavenie a funkcie. Čo znamená takýto prístup k danému slovo a k vyslovenej vete. Nevrátim, vrátim a vrátim až osemnásť. Druhá vec, osemnásť zákonov vrátiť z jednej schôdze, pričom na väčšine z nich sa dohodla koalícia aj opozícia. To je, ináč povedané, urobenie z toho parlamentu proste nie celkom svojprávnych ľudí, pretože ak na jednej schôdzi sme prijali osemnásť zákonov, ktoré sú pod úroveň, tak páni, neviem, či všetci tí, čo sme za ne hlasovali, by sme mali ešte vôbec kandidovať. Ja si kladiem otázku, prečo ich pán prezident takéto množstvo a naraz vrátil až teraz, keď už tento parlament nepotrebuje. Keď tento parlament končí, keď tento parlament už nebude schvaľovať rozpočet pre kanceláriu, proste je trošku čudné, že vo chvíli, keď ho už nepotrebuje, keď parlament končí, tak sa nakoniec niekto rozhodol ukázať, kto je vlastne pánom v tejto krajine.

Osobne si myslím, že vrátiť osemnásť zákonov z jednej schôdze je príliš silná konfrontácia a že pán prezident mal prísť osobne. Mohol prísť osobne a vypočuť si naše námietky, aby sme teda si prípadne vzájomne povedali, kto má pravdu, či on, ktorý ich vracia, alebo my, ktorí sme ich prijali, pretože toto bolo niečo, čo som ja teda v parlamentnej praxi ešte nezažil.

A teraz k vrátenému zákonu o pamäti národa. Treba si všimnúť, že pri tomto zákone pán prezident nedal žiadnu konkrétnu pripomienku. nechce meniť žiadnu vetu, žiadny paragraf, pán prezident žiada, aby tento zákon bol zamietnutý ako celok, odmieta ho. Treba si všimnúť, že zákon o inštitúcii, ktorá by sa zaoberala pamäťou národa, sa zaoberá obdobím 1939 - 1989, čiže zaoberá sa dvomi najväčšími totalitami vo svete a dvomi najväčšími totalitami, ktoré prehrmeli aj touto krajinou a s ktorými, jednoducho, či chceme alebo nechceme, alebo či pán prezident chce alebo nechce, sa zaoberať musíme. Je to unikát, pretože takéto inštitúcie majú vo všetkých postkomunistických krajinách v Európe a vo svete ich zatiaľ nemá, inštitúciu na skúmanie svojej pamäti, najmä komunistickej, zatiaľ nemajú len štyri krajiny, a to je severná Kórea, Čína, Kuba a Slovensko. A je možné, že ak nezozbierame 76 hlasov, že Slovensko vďaka pánovi prezidentovi bude patriť medzi tieto štyri krajiny vo svete, ktoré akoby sa cez toto obdobie povznášali.

A to najvážnejšie, čo by som chcel povedať - čo to vlastne znamená, že hlava štátu, ktorý má byť morálnym svedomím štátu, ktorý nemá veľké právomoci vo výkonnej sfére, ale ktorý by mal určovať smer tejto krajiny, ktorý sám sa dovoláva doktríny tejto krajiny, že ju treba, čo to znamená, že on nechce urobiť ten základný krok, ktorý nás učili od detstva jednoducho urobiť si isté spytovanie svedomia. Mám na mysli spytovanie svedomia tejto krajiny, tohto štátu, ktorý on reprezentuje ako symbol. Čo vlastne, kam chce pán prezident dotiahnuť túto krajinu a kam ju chce viesť, keď nechce urobiť tento prvý krok, aby sme sa zamysleli nad tým, ako sme sa správali v týchto dvoch totalitách! Čo vlastne pán prezident povyšuje, povyšuje záujem a budúcnosť tejto krajiny alebo povyšuje svoj osobný postoj a poprípade seba na túto krajinu, pretože do jeho osobného profilu mu to možno nepasuje. Ale ja si myslím, že práve tam by mohol aj pán prezident vyrásť, pretože on bol zvolený v priamych voľbách, on má mandát, ktorý je neodnímateľný, neodňateľný, tam by práve pán prezident mohol vyrásť v štátnika, keby napriek tomu, že on patril do nomenklatúry, ktorá sa podieľala na období komunizmu, keby napriek tomu povedal, že v záujme dobra tejto krajiny a v záujme aj budúcnosti a v záujme, aby sa to už nikdy neopakovalo, takéto niečo treba urobiť. A potom už teda padne, komu padne. Ale ak takto, ak takto sa chceme ďalej motať, tak sa obávam, že potom je vlastne dovolené všetko. Potom je znovu a znovu dovolené, pretože si všetci budeme myslieť, že sa cez to nejako dostaneme, že tu na Slovensku to pôjde tak ako v severnej Kórei, v Číne, na Kube, že proste nebudeme sa tým zaoberať.

Napriek tomu, že vo všetkých krajinách vrátane Rumunska, Bulharska a ďalších krajín takéto inštitúcie existujú a vedia, že pre budúcnosť svojej krajiny sú nevyhnutné. Je mi ľúto, že došlo k takémuto postoju hlavy štátu. Ďakujem.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Mikloška pán poslanec Prokeš.

J. Prokeš, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci, ja by som rád povedal pánovi poslancovi Mikloškovi v tej časti, keď meditoval nad porušením sľubu pána prezidenta, že už nevráti žiadny zákon, že to považujem za rozhodne menej morálne škodlivé, ako keď istý pán Dzurinda sľúbi dvojnásobné platy a urobí z tohto dvojnásobné platby. Ale pokiaľ pán prezident vrátil tento zákon bez pripomienky, asi nechcel povedať na plné ústa, že tam chýba ešte jedno obdobie, a to je obdobie od 1989 do 2002. Ďakujem.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Muránsky.

P. Muránsky, poslanec: Vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Mňa okrem množstva vrátených zákonov pánom prezidentom zvlášť zaujala argumentácia v závere uznesenia, ktoré podal pán prezident a prezidentská kancelária do Národnej rady k tomuto zákonu, v skratke o pamäti národa, kde píše v závere: "Nedostatky zákona o pamäti národa vzhľadom na ich závažnosť a rozsah nemožno odstrániť konkrétnymi pripomienkami k jednotlivým ustanoveniam a v nadväznosti na dôvody uvedené v časti II navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky pri opätovnom prerokovaní zákon neprijala ako celok". No, samozrejme, že nie, pretože zrejme tu je nejaký problém aj so samotným, možno životným profilom, ktorý spomenul aj môj kolega poslanec Mikloško. Niekedy veľmi často v médiách počuť, že pán prezident na jednej strane jedným dychom sa chváli tým, že môže byť hrdý, že bol komunistom, na druhej strane jedným dychom hovorí, že bol veriacim katolíkom, navštevuje teraz púte, kostoly a hrdo sa k tomu hlási, ale čoho sa potom pán prezident obáva, akých správ alebo akých dokumentov, ktoré by mohli byť uchovávané alebo nejakým spôsobom zaznamenávané, zbierané v tomto ústave, ktorý predpokladá zriadenie tohto zákona. Je mi ľúto, že je tu teraz tak málo poslancov a poslankýň Národnej rady, ale možno, že je o to viac novinárov na balkóne Národnej rady.

Dovolím si prečítať ako príklad jednu informatívnu správu východoslovenského Krajského výboru strany, je tu napísané tajné. Je to z roku 1987 a je to informatívna správa o plánovaných opatreniach štátnych orgánov v súvislosti s konaním cirkevných slávností v roku 1987.

Nebudem čítať všetko, ale vypichnem niektoré vety z tejto správy. "Mariánske pútnické slávnosti katolíckych cirkví, ktoré sa tohto roku v kraji uskutočnia, sú katolíckymi cirkvami zneužívané na prezentáciu sily a masovosti katolíckeho hnutia na Slovensku. Preto v snahe predísť aktivizačným snahám cirkvi s cieľom eliminovať ich prijímame na úrovni Východoslovenského krajského národného výboru a ONV tieto opatrenia:.

Po prvé, predseda východoslovenského KNV na svojej úrovni za účasti predsedov ONV prerokuje politicko-organizačné opatrenia na eliminovanie aktivity veriacich na pútiach v cirkevných slávnostiach v tomto roku.

Po druhé, sú to niektorí predsedovia ONV niektorých okresov, uskutočnia aktívy funkcionárov, spoločenských organizácií s cieľom paralyzovať snahy duchovných a laického apoštolátu na organizovanie účasti obyvateľstva najmä mládežníckych procesií na levočskú púť a tak ďalej. Podobne v spolupráci s OO ZNB určia spôsoby parkovania osobných áut, autobusov a zabezpečia ich evidenciu. Pri organizovaní pútnických slávností sa prejavuje zvýšená aktivita laického apoštolátu, ktorá pôsobí podľa pokynov vatikánskej kúrie. Pre elimináciu účasti veriacich a aktivity cirkví na levočskej púti navrhujeme tieto opatrenia: Predseda VS KNV na svojej úrovni uskutoční pohovor, pohovor s kapitulárnym vikárom Štefanom Garajom s cieľom upozorniť menovaného na jeho nežiaduce aktivity pred levočskou púťou, počas nej a na záver hlavnej omše pri rozlúčke s pútnikmi." A tak ďalej a tak ďalej. Opakujem, ide o informáciu o opatreniach štátnych orgánov v súvislosti s konaním púte v Levoči v dňoch 4. až 5. júla 1987, predkladá súdruh Rudolf Schuster. Ďakujem za pozornosť.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Langoš ako posledný prihlásený do rozpravy. My nie, Gustík. Gusto, my nie, Gusto. Pán poslanec Langoš.

J. Langoš, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni. Ja sa musím vyznať. Jednak teda ďakujem mojim predrečníkom kresťanským demokratom za podporu, ale chcem povedať, že chcem sa vyznať z jedného veľkého, z takej veľkej úľavy, že bez ohľadu na stanovisko prezidenta republiky parlament pred niekoľkými týždňami 82 hlasmi v podstate odtabuizoval našu národnú minulosť alebo vytvoril podmienky pre zrušenie tabu, pre naše veľké národné spory, pre čierno-biele videnie minulosti. Otvorenie tajných archívov umožní dozvedieť sa pravdu a tá pravda je farebná, tá pravda nie je čierno-biela. A je to pravda, o ktorej sa hovorilo už v predpokladoch, že v rokoch 1939 - 1944 v podstate na Slovensko bola prenesená cudzia ideológia národného socializmu, ktorá vznikla v nemeckej Tretej ríši. To nebola ideológia, ktorá vznikla na Slovensku.

Po krátkom období, už v tom prechodnom období, 1944 - 1948 a do roku 1989 na Slovensko bola prenesená cudzia ideológia sovietskeho boľševizmu alebo komunizmu, ktorá vznikla v Rusku. A tieto ideológie vynucovali korporácie, ktoré boli na čele štátu. Štátu 1939 - 1944, korporácia, ktorá obsadila štát v roku 1948 a vládla do roku 1989. Už toto pôsobí uvoľňujúco a ľudovo sa ujal názov týchto zákonov aj tohto zákona, ako zákonov protikomunistických, podľa môjho presvedčenia to sú zákony, a predovšetkým tento zákon je zákon pronárodný.

Dámy a páni, ani Houdini by nedokázal zakryť to, čo je nad slnko jasnejšie, že kancelárii prezidenta sa nepodarilo nájsť naozaj závažné dôvody, ktoré by vytvorili právne pozadie prezidentovho rozhodnutia vrátiť tento zákon parlamentu.

Dovolím si, aby to zostalo zaznamenané, vysloviť komentár alebo komentovať dôvody, pod ktorými je podpísaný prezident republiky. Po prvé, v prvom rade je potrebné uviesť, že námietkam prezidenta republiky chýba elementárny logický sled, chýba základný kauzálny postup. Je to chaotický text. Po druhé, uvádza sa v nich nepravda. Nie je jednoducho pravda, že slovné spojenia nacistické zločiny, komunistické zločiny či bezpečnostné zložky zákon nedefinuje alebo inak nevysvetľuje. Práve opak je pravda. Zákon sa im venuje veľmi dôkladne a precízne. Nedefinujú sa iba pojmy či slovné spojenia známe z bežného občianskeho života. Prenasledovanie alebo represie sú natoľko známe pojmy, nami žité, že ich ďalšie špecifikovanie by mohlo byť kontraproduktívne. Nedefinujú sa tie slovné spojenia prevzaté z iných zákonných noriem, platných, ktoré sú súčasťou slovenského právneho poriadku, ktoré súvisia s vyrovnávaním sa s komunistickou minulosťou. Práve výklad týchto pojmov či slovných spojení je potrebné prenechať realizátorom zákona a tej fakticite skrytej v dokumentoch.

Pokiaľ ide o zločiny proti ľudskosti, ktoré namieta prezident. Pre potreby tohto zákona ich výklad je zverený paragrafu 4. Pod ne sú subsumované i vojnové zločiny, ako sa o nich zmieňuje dohovor o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Sú to teda vojnové zločiny, ako sú definované v štatúte Norimberského medzinárodného vojenského súdneho dvora z 8. augusta 1945 a potvrdené rezolúciami Valného zhromaždenia OSN č. 3 z 13. februára 1946 a č. 95 z 11. decembra 1946, obzvlášť vážne porušenia vymenované v Ženevských dohovoroch z 12. augusta 1949 o ochrane obetí vojny.

Pretože obdobie je vymedzené v zákone rokmi 1939 - 1989, teda horúcovojnové i studenovojnové, je potrebné vecne vymedziť činnosť Ústavu pamäte národa aj z hľadiska všetkých vojnových zločinov, spáchaných v tomto dlhom období doby neslobody. Kvôli zrozumiteľnosti zákon ponecháva vcelku a nerozdeľuje vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti v zmysle dohovoru a všetky ostatné vojnové zločiny, teda premlčateľné i tie, ktoré sú spáchané v súvislosti s protikomunistickým odbojom či vedením studenej vojny. Práve tieto zločiny sú vymenované v § 1.

Nezmienením vojnových zločinov v zmysle dohovoru v § 4 by práve dochádzalo k zúženému výkladu pojmu v § 1 presne tak, ako to urobil prezident republiky vo svojich námietkach. Pretože bolo treba podržať v tomto zákone pojmy vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, bolo potrebné tento zákon konštruovať tak, ako je konštruovaný a ako ho schválil parlament.

Druhý odsek dôvodov, ktoré podpísal prezident, je dokonca zlomyseľný. Požaduje od zákona to, čo zákon definovať nemôže a ani nechce. Ochrana verejného činiteľa je všeobecne známy pojem v odbornej verejnosti, ktorá bude zákon aplikovať. Odvolávka by teda bola nadbytočná. Úroveň ochrany verejného činiteľa sa v priebehu vymedzeného časového obdobia menila a bude vecou realizátorov zákona hľadať jej primeraný výklad podľa plynúcej doby. Námietka v tomto odstavci úmyselne zlomyseľne podsúva predstavu, akoby každý funkcionár štátu páchal komunistické či nacistické zločiny.

V treťom odseku sa hovorí, že ten, kto vykonával riadiacu funkciu, je funkcionár. Archívne materiály sa zachovali či nezachovali od štátnych a straníckych orgánov a organizácií. Jedine v nich je možné dohľadávať podklady a objektivizovať spomienky či výpovede. Popri tom je potrebné viazať komunistické a nacistické zločiny na presadzovanie ideológie do života občanov, ktoré mali v popisoch práce funkcionári. Nacistické i komunistické zločiny i zločiny proti ľudskosti pre účel tohto zákona sú viazané jednoznačne a jasne na funkcionárov a súčasne na násilie, represie, porušovanie ľudských práv a prenasledovanie z vymenovaných dôvodov.

Prezidentom republiky namietaná dikcia o nezlučiteľnosti so základnými zásadami právneho poriadku demokratického štátu je už použitá v zákone č. 165 o protiprávnosti a nemorálnosti komunistického systému z roku 1996. Opäť je potrebné ponechať výklad zákona na tom, kto ho bude uplatňovať v praxi. To, že to zákon umožňuje, je v tomto prípade jeho prednosť. Práve to umožňuje pozrieť sa hlbšie a jasnejšie do minulosti a popisovať ju podľa reálií alebo podľa údajov uvedených v tajných dokumentoch.

V závere k týmto dvom odstavcom prezidentových dôvodov dovoľte ešte jednu poznámku. Namietaná absurdnosť, doslova absurdnosť, je urážlivá. Nemôže byť absurdná dikcia, ktorá ponecháva priestor pre extenzívny výklad, čo je podstatou námietky v druhom a treťom odstavci. Vo štvrtom odstavci namietať používanie rôznych pojmov na označenie obdobia rozhodného pre tento zákon je ničotné. Každému gramotnému človeku neprináša zmätok, ale opak. Používa sa to slovné spojenie, ktoré je vhodné v danej súvislosti. Toto je námietka len pre námietku. A práve z tejto námietky sa dá vyvodiť nepravdivosť tvrdenia v desiatom odseku, v ktorom sa hovorí o mnohých ďalších nedostatkoch a závažných nedostatkoch. Keby totiž zákon obsahoval i ďalšie nedostatky, nikomu by ani na um neprišlo spomenúť tento ničomný nedostatok. Ničotný nedostatok.

V piatom odseku spôsob konania pri odhaľovaní alebo stíhaní trestných činov nemusí byť uskutočnený len novelou Trestného zákona, ale i ustanovením niektorých špecifických postupov v rámci Trestného zákona alebo v rámci zákona o Policajnom zbore. Za takýto špecifický postup možno iste považovať § 29 ods. 2, namietaný prezidentom.

Za špecifický postup pri odhaľovaní trestných činov je možné tiež považovať ustanovenie § 23 ods. 2 práve v spojení s § 8 ods. 1 Trestného poriadku.

V šiestom odseku zákon upravuje zriadenie Ústavu pamäte národa. Práve toto ustanovenie je zriaďovacím ustanovením ústavu. Prezident namieta, že zákon neobsahuje zriaďovacie ustanovenie. Táto dikcia je zhodná s dikciou zriaďujúcou Maticu slovenskú ako verejnoprávnu inštitúciu, ktorá je použitá v príslušnom platnom zákone.

V siedmom odstavci namietaná rekonštrukcia spisov. To sú z praxe známe postupy od fyzickej rekonštrukcie až po rekonštrukciu informačnú. Najdôležitejšia je informačná rekonštrukcia. Rekonštrukcia spisových pomôcok je, samozrejme, možná komparačnými postupmi podľa odborníkov, podobne i rekonštrukcia dokumentov pri poznaní informačných tokov. Informačnú pravdivosť rekonštruovaných spisov je možné jednoznačne overiť. Je možné jednoznačne overiť. Zákon stanovuje, čo sa rozumie pod dokumentom. Nestanovuje, čo sa rozumie pod rekonštruovaným ani zachovaným dokumentom. Malo by to byť sémanticky zrozumiteľné, jedno i druhé.

Námietke v ôsmom odseku, nech sa na mňa nikto nehnevá, sa nedá rozumieť.

V deviatom odseku sa prezidentovi republiky zdá absurdné, opäť použité slovo absurdné, že by sa na funkciách v orgánoch ústavu nemali podieľať tí, ktorí komunistický systém pomáhali budovať a navyše ho v jeho činnostiach podporovali. Opäť prezident použil formu nesúhlasu. Nepoužil formu nesúhlasu s ustanovením, ale urážlivú formu absurdnosti.

Ja prečítam čl. 6 ústavy z roku 1960, ktorý hovorí: "Národný front Čechov a Slovákov, v ktorom sú združené spoločenské organizácie, je politickým výrazom zväzku pracujúcich miest a vidieka, vedeného Komunistickou stranou Československa." Vyjadrenia prezidenta republiky v desiatom odstavci, vyjadrenie je účelové a zavádzajúce, po a), námietky do parlamentu musia byť napísané všetky, pretože sa dá diskutovať a argumentovať len k tým, ktoré sú napísané. O mnohých ďalších a tiež závažných nie je možné hovoriť, ani písať, ani diskutovať, je to nekorektné a neprijateľné. Po b), ak by vyjadrenie bolo pravdivé a úprimné, iste by si prezident republiky vybral tie závažnejšie, a nie také ničotné ako napríklad kritizované rozhodné obdobie alebo založenie ústavu.

Je zaujímavé čítať v námietkach prezidenta republiky, že za absurdnosť považuje iný názor ako svoj vlastný. Napríklad možnosť extenzívneho výkladu niektorého pojmu, ako je napríklad pojem základné zásady právneho poriadku demokratického štátu, použitých už v inej právnej norme, ktorá je súčasťou nášho právneho poriadku. Inú definíciu pojmu, napríklad pojem nacistické a komunistické zločiny, funkcionár štátu, či rozsah obsahu pojmu bezúhonnosť.

Nakoniec dovoľte, aby som všeobecne povedal toto, že ani jedna námietka nie je takého charakteru alebo nemá taký charakter, že by bránila aplikačnej praxi. Že námietky sú účelové z politického hľadiska a niektoré účelovo skresľujú skutočný význam niektorých ustanovení. Že námietky dehonestujú prácu poslancov i legislatívcov, pretože také jednoduché formálne pripomienky, ktoré sú vlastne vymenované v tomto texte prezidenta, ak by boli skutočné, boli by poslanci či legislatívci v legislatívnom procese opravili.

Že vecné námietky týkajúce sa extenzívnosti výkladu, parlament má iný názor ako prezident republiky. Že namietané definície pojmov sú konštruované za účelom vymedzenia obsahu práce zriaďovaného ústavu, že niektoré ustanovenia, ktoré prezident republiky namieta ako nezrozumiteľné či zmätočné, majú funkciu zdôrazniť alebo ozrejmiť fakticitu problematiky. Že zákon nezasahuje do pôsobnosti iných právnych noriem.

Dámy a páni, keďže v celom tom texte, ktorý zhmotňuje dôvody, pre ktoré prezident vrátil tento zákon parlamentu, nie je ani jediný, ktorý by bol naozaj závažným dôvodom, prosím vás, aby ste tento zákon opätovne schválili. Ďakujem za pozornosť.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Mikloško a Budaj s faktickými poznámkami. Nech sa páči.

F. Mikloško, poslanec: V zmysle toho, čo povedal pán poslanec Langoš, kde rozoberal námietky pána prezidenta, ktoré však nešpecifikoval pán prezident do jednotlivých zmien, chcem práve poukázať na toto: Keby bol prezident republiky dal povedzme trinásť pozmeňujúcich návrhov, ako je to v jednom zákone, alebo keby dal jeden, tak takisto na zmenu tejto jednej zmeny treba 76 hlasov, ale čo je podstatné, na zmenu celého zákona treba 76 hlasov. Na prijatie. On to neurobil, pretože, to chcem povedať, teda to je demonštratívne zamietnutie takejto inštitúcie. Pretože pri hlasovaní to bude to isté. Ale prezidentská kancelária demonštratívnym spôsobom povedala, že takáto inštitúcia tu nemá proste čo byť. Bohužiaľ, ona tu aj tak raz bude. To je jedno, či teraz alebo o tri roky, alebo o štyri roky, alebo o päť rokov a je jedno, či budeme vydávať knihy tam alebo tam, proste tomu sa nedá zabrániť. Ale tento demonštratívny postoj Kancelárie prezidenta republiky trinásť rokov po páde komunizmu a po všetkých tých vyjadreniach pána prezidenta a po všetkých tých cestách, napríklad pred dvoma dňami v Poľsku na návšteve pápeža, je pre mňa nepochopiteľné.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP