Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Za poslanecký klub Smer vystúpi pán poslanec Chovanec. Po ňom pán poslanec Lintner.

M. Chovanec, poslanec: Vážená pani podpredsedníčka, vážení páni ministri, vážené kolegyne a kolegovia. Keď som pri prvom čítaní v rozprave k novelizácii predloženého zákona konštatoval, že problém nadobudol politicko-ideologický charakter a že je zlou správou pre Slovensko, ak tento zákon rozkolíše vládnu koalíciu už po niekoľkých mesiacoch vládnutia, netušil som, že čas tak jednoznačne potvrdí môj predpoklad.

Niektoré politické diskusie medzi koaličnými partnermi však predčili všetky možné očakávania. O absolútne nenáležitých vyhláseniach aj od politikov, ktorí si zvyknú zachovať chladnú hlavu aj pri onakvejších problémoch ani nehovoriac. Niektoré vyjadrenia sa budú ešte veľmi dlho citovať. Zmyslom môjho vystúpenia je zopakovať, že poslanecký klub Smeru podporí predložený návrh zákona. Nie je to politické rozhodnutie, je to slobodné rozhodnutie, ku ktorému dospeli všetci poslanci Smeru, niektorí po predchádzajúcom vysvetlení pre nich neznámych alebo nejasných skutočností. Nechávam bez komentára všetky presvedčovacie metódy jednotlivcov i skupín smerované k poslancom. Taktiež nechávam bez komentára argumenty z tej alebo onej strany. Potvrdzujem tie, ktoré som za seba, ale aj za celý poslanecký klub vyslovil pri prvom čítaní.

Len jednu poznámku na adresu niektorých politikov a političiek. Nie zlá opozícia je vinná priklonením sa k návrhu len preto, že chce zvrhnúť koalíciu, ale neschopnosť koalície komunikovať sa pričinila o stav, ktorý nastal. Poslanci z opozície, ktorí podporia návrh zákona, činia tak preto, lebo majú, ak dovolíte, iný názor. Činia tak preto, lebo získaním poslaneckého mandátu si neosobujú právo rozhodovať v tejto otázke a rešpektujú právo ponechať rozhodnutie na toho, koho sa tento taký bolestný problém dotkne.

Čas medzi prvým a druhým čítaním som využil na viaceré odborné konzultácie s genetikmi vrátane hlavnej odborníčky pre genetiku Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky pani primárky Lukáčovej, ako aj na konzultácie s predstaviteľmi gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti, ktorých sa tento problém z odborného a vecného pohľadu najviac týka.

Okrem vhodnejšej, precíznejšej formulácie znenia niektorých paragrafov oproti pôvodnej predlohe sa dosiahol aj konsenzus členov výboru gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti, ktorý verejne prezentoval prezident Slovenskej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti profesor Štencl v tom, že organizačno-metodickými opatreniami v odbore, ako aj zlepšením vzájomnej spolupráce s genetikmi je možné hranicu výkonu na interrupciu na žiadosť posunúť z 12. týždňa na 10. týždeň a z genetickej indikácie z hranice 24. týždňa na 22. týždeň. Túto skutočnosť ako pozitívny vklad dokáže však vnímať len ten, kto je schopný a ochotný akceptovať právo ženy a rodiny rozhodovať o takých osobných veciach, ako interrupcia je.

Je mi jasné, že dnes v parlamente atmosféra na pokojné, vecné posúdenie problému nie je. Žiaľ. Ak by takáto atmosféra bola, podaním a prijatím uvedených návrhov by sme sa pričinili o to, že tento zákrok by bol menej rizikový, s menšou pravdepodobnosťou komplikácií, ľahší pre ženu aj pre zdravotnícky personál. Dosiahli by sme aj to, čo pokladám za mimoriadne významné, že ukončenie gravidity z genetickej indikácie by sa posunulo do obdobia pred možnou viabilitou plodu. Časť poslaneckého zboru, časť politikov, politické strany tvoriace koalíciu, ale aj rôzne spoločenské a iné organizácie, komunity a stavy sa pričinili o to, že sa stratila schopnosť vecného a odborného posúdenia v tejto takej citlivej a osobnej záležitosti.

Namiesto vecnej diskusie sa téma stala námetom politických hašterení, ako aj dobrým materiálom pre fejtonistov, glosátorov, o konfrontačných politických reláciách už ani nehovoriac. Až dozreje čas, až dozreje vôľa vrátiť sa k problému s čerstvou mysľou, potom využijeme vecné a konštruktívne stanovisko odborných spoločností a pokúsime sa získať podporu na realizáciu a formulovanie takého zákona, ktorý bude väčšinovým stanoviskom, ktorý bude akceptovateľný pre väčšinu spoločnosti.

Ďakujem. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Za poslanecký klub ANO vystúpi pán poslanec Ľubomír Lintner. Po ňom za poslanecký klub SDKÚ pán poslanec Novotný.

Ľ. Lintner, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, ctené kolegyne, vážení kolegovia. Aj napriek tomu, že za uplynulé týždne sa už povedalo skutočne dosť k tejto téme a sám som v mnohých diskusiách mnoho vecí povedal, považujem za potrebné na tejto pôde niektoré veci zosumarizovať. Najskôr, samozrejme, k tomu, čo zaznelo zo strany našich koaličných partnerov, že údajne porušujeme koaličnú zmluvu.

Po predložení novely sme korektne oboznámili všetky tri poslanecké koaličné kluby s tým, čo v parlamente predkladáme a vypočuli sme si ich postoje. Jednoznačne zamietavé stanovisko sme sa dozvedeli od partnerov z KDH, ja si ho vážim. Informácie o postojoch za aj proti zazneli v poslaneckých kluboch SDKÚ a SMK, čo sa napokon prejavilo aj v hlasovaní pri prerokúvaní novely zákona v prvom čítaní. Žiaden z našich koaličných partnerov neprezentoval stanovisko, že ide o vážny problém, teda v zmysle porušenia koaličnej zmluvy. Päť týždňov bola novela zákona na pôde parlamentu, ani raz sa však neobjavil od nikoho postoj, že porušujeme koaličnú zmluvu. Tento fakt zaznel po prvý raz až vo chvíli, keď sa táto predloha mala začať prerokúvať v prvom čítaní. Pripomínam, že ani jeden z koaličných partnerov nenaznačil podobný postoj pred začatím schôdze ani pri schvaľovaní programu.

Sme presvedčení, že náš postup pri predkladaní tejto novely v žiadnom prípade nebol v rozpore s koaličnou zmluvou a urobili sme všetky potrebné kroky, aby sme našich partnerov včas, korektne a komplexne informovali. Často sa v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sa spájame s opozíciou. Pripomínam, že na návrhu novely nie je podpísaný ani jeden opozičný poslanec a postoj opozície k tejto novele vznikol z pohľadu posúdenia jej obsahu a moji predrečníci to napokon vo svojich vystúpeniach aj dokazovali.

Na margo výhrad spájania sa s opozíciou mi však predsa len dovoľte jednu retrospektívu. Kritikom chcem pripomenúť ich správanie sa, a to podľa môjho názoru oveľa jednoznačnejšie, určite účelovejšie v smere presadenia vlastného záujmu. Spomeňte si na schvaľovanie programového vyhlásenia vlády po voľbách v roku 1998. Vo vláde vtedy hlasoval bývalý predseda KDH Ján Čarnogurský proti vyhláseniu vlády, ktorej bol členom, v súvislosti s tým, že sa do vládneho programu nedostala stať o cirkevných školách. Tú potom presadila formou uznesenia väčšina poslancov vtedajšieho klubu SDK spolu s poslancami opozície. Pripomínam, že to bol opozičný návrh pána poslanca Brňáka. Mám ten výpis hlasovania tu, je tam pán poslanec Mikloško, pán predseda Hrušovský, pán poslanec Muránsky, pán poslanec Brocka.

Často som v uplynulých týždňoch počul informáciu, že umelé prerušenie tehotenstva je citlivou celospoločenskou témou. Určite takou je, ale práve preto by o takejto závažnej téme mal rozhodovať parlament v celom politickom spektre. Umelé prerušenie tehotenstva nie je totiž témou koaličnou či opozičnou, je témou celospoločenskou. A nezakrývajme si to, prístup k tomuto problému je aj prístupom ku charakteru štátu. Na tomto mieste chcem za Alianciu nového občana zdôrazniť, že predložením tejto novely v žiadnom prípade nesledujeme trend nejakého bezbrehého vykonávania interrupcií, ako to viac razy zaznelo na našu adresu, ale je to iba snaha o udržanie platného legislatívneho rámca s tým, aby bola zachovaná slobodná voľba ženy. Aj z tohto pohľadu je dôležité, aby zaznel postoj celého politického spektra, ktoré sa nachádza v súčasnosti v parlamente. Urobil som to verejne už viackrát, ale pri tejto príležitosti opätovne vyzývam vedenia politických strán a poslaneckých klubov SDKÚ a SMK, aby umožnili také hlasovania svojich poslancov, ktoré napĺňajú slobodný mandát podľa vedomia a svedomia.

Vo výhradách v posledných týždňoch zaznievali aj argumenty, že téma si vyžaduje širokú celospoločenskú diskusiu. Pripomínam, že súčasná legislatívna úprava platí od roku 1986 a o téme sa skutočne pohovorilo veľmi veľa, aj keď kolega pán poslanec Minárik povedal, že diskusia sa otvorila až po roku 1990. Zaujímavým faktom však je, že potreba celospoločenskej diskusie nezaznievala tak intenzívne pred dvoma rokmi, keď skupina poslancov dávala podanie na Ústavný súd, a to podanie má tendenciu zmeniť súčasný právny rámec vykonávania interrupcií. Aby sme si naliali úplne čisté víno, tak o tejto tendencii veľmi jasne hovoril otec arcibiskup Ján Sokol pred desiatimi dňami, keď v priamom prenose Slovenskej televízie vyzval veriacich na modlitby, aby sme Svätého Otca v septembri na Slovensku mohli privítať so zákazom interrupcií. Nemala by cirkev skôr rešpektovať slobodu viery, úctu k druhému, ctiť si hodnoty otvorenosti k potrebám druhým? Pri slovách otca arcibiskupa Jána Sokola som si spomenul na časť eseje Štefana Zweiga o márnom západe Erazma Rotterdamského, pripomínam rok 1508, s cirkevnými inštitúciami. Zweig píše: "Od presvedčenia nie je ďaleko k túžbe presviedčať aj druhých, že moje presvedčenie by malo byť aj vaším presvedčením. A odtiaľ je už veľmi blízko k fanatizmu, ktorý chce svetu vnútiť diktatúru svojej myšlienky ako jediného povoleného vierovyznania a spôsobu života a štiepi ľudské spoločenstvo na priateľov a nepriateľov."

Len v podstate pred niekoľkými hodinami sme hlasovali o prístupovej zmluve k Európskej únii. Aj v súvislosti s naším perspektívnym vstupom medzi vyspelé európske krajiny si treba uvedomiť, že Slovensko bude vnímané aj prostredníctvom momentu, ako si upraví svoju legislatívu v rôznych oblastiach, ale predovšetkým v tých, ktoré sú dôležité z pohľadu zachovania slobody jednotlivca.

V európskych krajinách zaznamenávame trend k liberálnosti, a to aj v tých štátoch, kde bol v predchádzajúcom období konzervatívny postoj. Domnievam sa, že Slovensko by pri svojom začleňovaní sa do Európskej únie nemalo postupovať opačným smerom. Ako sú upravené zákonné interrupcie v európskych krajinách? V Bulharsku do 20. týždňa, v Estónsku do 21. týždňa, v Arménsku, Španielsku, Švédsku do 22. týždňa, do 24. týždňa, teda tak ako u nás, majú interrupcie upravené v Česku, Dánsku, Fínsku, Francúzsku, Grécku, Luxembursku, Nórsku, Portugalsku, Rakúsku, Rumunsku, na Ukrajine do 28. týždňa a v niektorých krajinách v prípade vážneho poškodenia plodu je to bez časového obmedzenia a do tejto skupiny patria také vyspelé krajiny, ako je Veľká Británia, Švajčiarsko, Nemecko, Belgicko, ale napríklad takáto úprava je aj v Rusku.

Otázkou, na ktorú si musíme zodpovedať, je, či chceme patriť medzi krajiny s nízkym počtom umelých prerušení tehotenstva s tendenciou možného ďalšieho zníženia, či chceme patriť medzi krajiny, kde sú interrupcie pod kontrolou, alebo chceme patriť medzi krajiny, kde sú interrupcie postavené mimo zákona, napriek tomu sa však budú uskutočňovať.

Pripomínam jeden fax z Poľska. Za minulý rok si dalo urobiť interrupciu 200-tisíc poľských žien mimo svojej krajiny.

V diskusii k tejto téme v predchádzajúcich týždňoch z úst podpredsedu KDH pána ministra Palka zaznela aj téza, že zákon o umelom prerušení tehotenstva je dielom komunistov a z tejto pozície treba k nemu aj pristupovať. Ako by toho nebolo ešte dosť, zakomponoval do toho aj Alianciu nového občana, jej predstaviteľov a členov s tézou, že sme priamymi pokračovateľmi komunistov s dôrazom, a to ešte sovietskych. Nereagovali sme na tieto invektívy a domnievam sa, že rozumní ľudia vedia posúdiť vecnosť a politickú účelovosť pri týchto slovách. Pán podpredseda KDH však nechal pri vyslovení uvedeného postoja bokom fakt, že dôvody, ktoré viedli k úprave legislatívneho rámca umelého prerušenia tehotenstva, vyplynuli z niekoľkoročného úsilia OSN zásadne zmeniť postavenie žien v spoločnosti, ale tiež z niekoľkoročného úsilia o ochranu detí s tým, že snaha ľudí určovať a regulovať počet svojich detí je neoddeliteľnou súčasťou modernej civilizácie. Organizácia Spojených národov túto skutočnosť akceptovala a vyhlásila právo na plánované rodičovstvo za jedno zo základných ľudských práv. Z rovnakých princípov vychádzala aj konferencia Svetovej zdravotníckej organizácie v roku 1978, ktorá zaradila plánované rodičovstvo medzi primárne základné typy zdravotnej starostlivosti v rámci starostlivosti o ženu a dieťa.

V roku 1979, ktorý OSN vyhlásila za Medzinárodný rok dieťaťa, bolo definované právo dieťaťa narodiť sa ako dieťa chcené. V súlade s požiadavkami Európskeho regionálneho výboru Svetovej zdravotníckej organizácie mala byť všetkým deťom daná šanca, aby sa narodili zdravé, rodičom, ktorí si ich želajú, majú na ne čas, prostriedky a schopnosti ich vychovávať a riadne sa o ne starať. Na uvedené dokumenty nadväzuje Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z 18. decembra 1979 dohodnutý v New Yorku a podpísaný Česko-Slovenskom v Kodani 17. júla 1980, ktorý u nás nadobudol platnosť 18. marca 1982 a bol uverejnený v Zbierke zákonov ako vyhláška ministra zahraničných vecí č. 62/1987 Zb. Podľa čl. 12 ods. 1 tohto dohovoru štáty, zmluvné strany prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti o zdravie s cieľom zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov a žien prístup k zdravotníckym službám vrátane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

V súvislosti s interrupciami je významný čl. 16 ods. 1 písm. e) tohto dohovoru. Štáty, zmluvné strany prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých veciach týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia na základe rovnoprávnosti mužov a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva. A práve to je obsiahnuté v zákone z roku 1976, teda v zákone č. 73.

Slovensko je nástupníckym štátom po Česko-Slovensku a prevzalo na seba záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv a dohovorov. Naša právna úprava, aj keď jej zrod sa datuje v období pred rokom 1989, vlastne kopíruje americký tretinkový model, ako ho prijal americký Najvyšší súd. V prvej tretine o osude plodu rozhoduje matka, v druhej tretine už stráca toto výlučné právo a delí sa oň s lekármi a v tretej tretine zodpovednosť preberá štát.

V pondelok som si prečítal v časopise Reflexie príbeh pani Macurovej z Banskej Bystrice. Jej podpis je medzi tými viac ako stotisícmi, ktorí podpísali petíciu na podporu tohto zákona. Pani Macurovej zomreli dvaja postihnutí synovia, 17-ročný Janko a 7-ročný Petrík. Je veriaca, vieru chápe ako intímnu vec a právo rozhodovať o sebe si nechce nechať vziať nikým, štátom ani cirkvou a ani pod hrozbou vyhrážania sa. Zdá sa, že takýchto ľudí je u nás väčšina, a to napriek trom štvrtinám katolíkov, ktorí sa k tejto viere prihlásili podľa sčítania ľudu. Kto iný ako matka, ktorá prežila stratu svojich dvoch synov, si môže byť lepšie vedomý všetkých dôsledkov prerušenia tehotenstva. Po celoživotnej traume pani Macurová príliš dobre vie, čo znamená, keď každý deň môže byť tým posledným, keď matka prežije svoje deti. Ostala jej ešte dospievajúca dcéra Katka a tá sa začína pýtať. "Mami, to sa nebudem môcť rozhodnúť?" Toľko citát z časopisu.

Nedávno som si vypočul slová biológa Petra Sýkoru, ktorý k tejto téme konštatoval. To nie je výmysel Aliancie nového občana alebo nejakých iných politických strán, to je charakter moderných demokracií, že existuje určitá hranica súkromia, kde nikto nemá právo za túto hranicu ísť a predpisovať, čo má konkrétny človek robiť. Tam skutočne rozhoduje jeho vlastné svedomie a vlastný pohľad na svet. Boh, keď stvoril človeka na svoj obraz, dal mu rozum a slobodnú vôľu. Neberme mu ju. Neexistuje nič cennejšie ako slobodný človek, ktorý z vlastného rozhodnutia, a preto úplne samozrejme plní to, čo by inak obišiel, aj keď by to bolo stanovené zákonom.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Novotný, po ňom pán poslanec Kondrót. Faktické poznámky, ospravedlňujem sa. Faktické poznámky. Uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami.

Pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Pán kolega Lintner, veľmi stručne. Po prvé, argumentovali ste vo svojom príspevku tým, čo sa udialo v roku 1998, keď na návrh poslanca Brňáka KDH hlasovalo s opozíciou. Rád by som vás upozornil, že vtedy nič také nebolo v koaličnej zmluve a do tejto koaličnej zmluvy sa to dostalo na návrh ANO, všetci sme boli pri tom, a strana ANO žiadala, aby práve takéto niečo bolo, že ak sa strana vo vážnej veci spojí s opozíciou, že je to zakázané. Ak sa na to nepamätáte alebo tvrdíte, že to nie je porušenie koaličnej zmluvy, tak potom máme nejaký prah vnímania, čo sa týka skutočnosti.

Po druhé, vytýkate arcibiskupovi Sokolovi, že povedal alebo že nie je tolerantný, že hovorí niečo, čo je nepopulárne. To vytýkali komunisti 40 rokov biskupom a chceli, aby hovorili to, čo oni chcú. V tomto smere, bohužiaľ, vidím tu istú následnosť aj v tom, čo povedal pán minister Palko, proste každý biskup má právo hovoriť to, čo hovorí morálka tej cirkvi, ktorú zastupuje.

Po tretie, argumentujete vyspelou Európou. Vyspelá Európa v 30. rokoch splodila nacizmus. Čo je to vyspelá Európa? Čo sú jej charakteristiky.

Po ďalšie, argumentujete tu tým, že Boh stvoril človeka a dal mu slobodnú vôľu. Pán poslanec, ale vzápätí Boh mu dal aj desatoro, takže, prosím vás, aby ste trochu komplexnejšie chápali veci, nielen tak, ako vám to vyhovuje. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Sabolová, faktická poznámka.

M. Sabolová, poslankyňa: Veľmi krátko len na jednu časť. Pán poslanec, ja som dobre počúvala príhovor arcibiskupa Sokola a bola by som veľmi nerada, aby sa parafrázoval, pretože sú to veľmi vážne veci na to, aby ste ho spotvorili, a ak arcibiskup Sokol vyzýval, že nechceme, alebo či dal otázku, či chceme privítať Svätého Otca na Slovensku s liberalizovaným zákonom, hovoril ku kresťanom katolíkom a k tým, ktorí prišli na túto bohoslužbu, a preto má právo a morálnu povinnosť a zodpovednosť k ľuďom, ktorí sú viazaní vo svedomí, ak sú kresťania katolíci, mať jednoznačný postoj k tomu.

Čiže pekne vás prosím, nepoužívajte citáty z Biblie, nepoužívajte vyjadrenia autorít, ktoré na tomto poli sú, a neparafrázujte ich aspoň, ale hovorte tak, ako skutočne boli veci povedané.

A možno hádam ešte jedna poznámka. Kategorický príkaz svedomia zabraňuje kresťanom a aj ľuďom dobrej vôle formálnu spoluúčasť na praktikách, ktoré sú napriek tomu, že ich štátne zákonodarstvo dovoľuje, sú v rozpore s Božím zákonom. Nikto nehovorí, že chceme zakázať, nikto neotvoril tému zákazu a zrušenia zákona, čiže tiež by som bola veľmi rada, aby sme ostali v tejto polohe a netlačili Kresťanskodemokratickému hnutiu inú pozíciu, akú v skutočnosti v tejto polohe má.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Záborská, faktická poznámka.

A. Záborská, poslankyňa: Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Ja chcem povedať pánu poslancovi len toľko, že či už v jeho v príspevku, alebo v príspevkoch iných poslancov, ktorí sú za liberalizovaný zákon o umelom prerušení tehotenstva, sa opakuje a používa slovo kresťanstvo, Boh a rôzne cirkevné inštitúcie oveľa viacej ako v príspevkoch tých, ktorí sú proti liberalizovanému zákonu. A to bolo v rozprave predtým, to je v rozprave aj teraz a mne to pripadá ako schovávanie sa za určitú inštitúciu, ale za túto inštitúciu sa schovávali aj tí, ktorí na opaskoch pred 50 rokmi mali napísané Gott mit uns.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Novotný, po ňom pán poslanec Kondrót.

Pán poslanec Lintner, prosím, aby ste sa trošičku skôr hlásili.

Nech sa páči, pán poslanec Lintner, reakcia.

Ľ. Lintner, poslanec: Ja sa ospravedlňujem, ja som len čakal na všetky vystúpenia, aby som si to zosumarizoval. Ja len krátko budem hovoriť k tomu, čo predovšetkým pán poslanec Mikloško povedal. Ja som nespochybňoval otca arcibiskupa, nie. Ja som len konštatoval, čo povedal. To je všetko. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Novotný, nech sa páči.

V. Novotný, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci. Máme pred sebou poslanecký návrh novely zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, ktorý si kladie za cieľ preniesť mierne zlepšené ustanovenia z vyhlášky ministerstva zdravotníctva č. 74/1986 o umelom prerušení tehotenstva do zákona, a tak legislatívne podľa názoru predkladateľov len zakonzervovať existujúci stav vo vykonávaní umelého prerušenia tehotenstva u geneticky poškodených plodov. Podľa predkladateľov a rozsahu paragrafového znenia novely nejde o veľkú vec. Novelizácia prichádza v čase, keď prebieha konanie pred Ústavným súdom vo veci ústavnosti či neústavnosti vyhlášky ministerstva zdravotníctva o interrupciách. Napriek tomu sa predkladatelia ponáhľajú a bez toho, aby počkali na nález Ústavného súdu, chcú konzervovať existujúci stav. A naozaj, konzervujú existujúci stav, či skôr liberalizujú a rozširujú platný zákon vnášaním ustanovení s veľkou pravdepodobnosťou neústavnej vyhlášky. Slovenská spoločnosť je v posledných týždňoch traumatizovaná fenoménom interrupcií. Podarilo sa hneď od začiatku pomenovať veci nepravými menami, používať politické argumenty proti morálnym a lekárske proti politickým. Dezorientovaní občania spisujú petície za aj proti. Liberáli bránia právo ženy na súkromie a genofond národa. Konzervatívci zas obhajujú právo dieťaťa na život. A do toho všetkého nepríjemná politická príchuť vytĺkania kapitálu na úkor koaličných partnerov.

Poďme však k základnej otázke sporu. Je embryo už človekom, alebo nie? Ako lekár niekedy s úsmevom počúvam liberálne názory nelekárov na túto otázku. Každopádne tu dnes neexistuje konsenzus. Ľudský život však od okamihu počatia prebieha v takej kontinuite, že myšlienka dodatočného oduševnenia, teda nadobudnutia duše v tele zárodku vyzerá ako svojvoľná a nepravdepodobná. V okamihu spojenia vajíčka a spermie vzniká zygota, ktorá má jednoznačne determinovaný osobitný genóm, súbor všetkých génov, ktorý je špecifický a odlišný od genómu matky aj od genómu otca. Vzniká totiž spojením jednej sady chromozómov z jadra vajíčka matky a druhej sady chromozómov z jadra spermie otca. Tento genóm sa nemení po celý život, a to od počatia do smrti riadi diferenciáciu buniek, vytváranie tkanív a orgánov a celej individuality ľudskej bytosti. Niet teda biologického, respektíve genetického zdôvodnenia, že by sa azda v určitom okamihu stal z nečloveka človek. Preto asi treba vychádzať z toho, že keď vznikne nový život, nech je vo fáze oplodnenej ženskej zárodočnej bunky zygoty vo fáze embrya či plodu, ide vždy o človeka. A keby tomu tak aj nebolo, je asi najlepšie držať sa toho, čo povedal Ronald Reagan, bývalý prezident USA: "Pokiaľ nie je jednoznačne dokázané, že nenarodené dieťa nie je živá bytosť, dovtedy musí byť chránené jeho právo na život, slobodu a šťastie." (Potlesk.)

Totižto v súvislosti s celou novelou akosi unikla kľúčová otázka, na ktorú by ANO v záujme zachovania svojich liberálnych princípov mala dať odpoveď. Aký je zásadný rozdiel medzi 24- a 25-týždňovým ľudským plodom? Ako to, že je prípustné usmrtiť choré 168-dňové nenarodené dieťa? Ale 170-dňové alebo dvojročné narodené už nie? Kde a prečo nastal ten kvalitatívny zlom?

Umelé prerušenie tehotenstva je úmyselné odstránenie ľudského plodu neschopného samostatného života. Toľko lekárska definícia. Keďže musíme vychádzať z toho, ako som uviedol, že ľudský život sa začína počatím, je potrat usmrtením žijúcej ľudskej bytosti. Cirkev umelý potrat od svojho úplného počiatku odmietala. Teologický dôvod spočíva v mimoriadnej úcte k životu a k dôstojnosti osoby. Ak je každý človek povolaný k večnej spáse, vyplýva z toho, že ľudský život má nezmerateľne obrovskú hodnotu. Toľko názor cirkvi. Na druhej strane však umelé prerušenie tehotenstva nie je možné v žiadnom prípade postaviť na rovnakú úroveň s vraždou zrelého človeka. Veľkosť viny totiž závisí aj od subjektívneho hodnotenia konajúceho. Žena bude mať len ťažko k oplodnenému vajíčku v prvých fázach vývoja rovnaký vzťah ako k zrelému človeku. Žena si nenechá vykonať potrat len zo zlej vôle, ale často pre ťažký konflikt, z ktorého nevidí iné východisko. Tehotenstvom môže byť žena za určitých okolností privedená do situácie, v ktorej jej vplyvom strachu a nátlaku ubúda vedomie zodpovednosti. Rozhodujúci je tak často postoj okolia.

Právo žiadneho štátu nie je identické s mravnými hodnotami. Štát môže v záujme všeobecného blaha napríklad pripustiť rozvody, pretože zdanlivo prežívané manželské spoločenstvo je pre partnerov a deti omnoho škodlivejšie než štátom regulovaný rozpad takýchto manželstiev. Preto štát nebude považovať rozvod za dobrý, ale prihliadne vo svojom práve na možnosť stroskotania manželstva. Podobná je situácia aj s umelým prerušením tehotenstva. Treba zvážiť, či spoločenskému blahu poslúži viac jeho úplné odsúdenie, jeho trpenie v obmedzenom rozsahu, alebo jeho všeobecné uvoľnenie. Treba vziať do úvahy, že medzi mravnými normami a právom štátu existujú vnútorné súvislosti. Právo nemôže, samozrejme, upravovať každú mravnú otázku, môže sa vzťahovať iba na veci dôležité pre štát. Ak sa však v takýchto otázkach právo priveľmi odkláňa od morálky, znamená to, že svedomie občanov je ovplyvňované v zmysle právnej úpravy. Liberalizácia potratov, a o to v novele predkladateľov ide, vedie k deformácii svedomia občanov a k väčšej ľahkovážnosti v otázkach života a smrti. Z tohto dôvodu je liberalizácia umelého prerušenia tehotenstva nebezpečná.

Podľa môjho názoru môže štát trpieť len v obmedzenom rozsahu vo svojom právnom systéme umelé prerušenie tehotenstva, ak na základe dobrých dôvodov je možné očakávať, že sa škoda zachovaním tejto krajnej možnosti v zákonodarstve nerozšíri, ale obmedzí. Myslím tým predovšetkým na ilegálne a často nemedicínske potraty, takzvanú potratovú turistiku. Tu si treba veľmi zodpovedne položiť otázku, či zákonodarstvo skutočne vyčerpalo všetky možnosti maximálneho obmedzenia zla, ktoré potraty predstavujú. Či sa skúmajú dostatočne dôvody, ktoré ženu k potratu vedú. Je poradenstvo tehotným, pripravujúcim sa na potrat usmerňované v prospech života plodu? Sú k dispozícii prostriedky na pomoc tehotným v núdzových situáciách? Existuje účinná osveta o problémoch spojených s potratmi?

Na druhej strane nám všetkým musí záležať nielen na tom, aby sa urobilo všetko pre zachovanie vznikajúceho života, ale aj na tom, aby boli ženám v tiesni ponúknuté schodné alternatívy. Nestačí len presvedčiť ženu, aby donosila svoje dieťa. Je žiaduce jej poskytnúť pomoc aj po pôrode, aby nemala pocit, že zostala so svojimi problémami sama.

Indikácie na umelé prerušenie tehotenstva rozdeľujeme do štyroch skupín. Sú to sociálne indikácie, ktoré sú skôr spoločenským problémom, súvisia so životným štýlom a hodnotovým systémom človeka. Ďalej sú to etické indikácie, t. j. problematika znásilnenia. Lekárske indikácie tvoria tretiu skupinu. Myslí sa tým tehotnosť, ktorá ohrozuje život a zdravie matky. Štvrtú skupinu tvoria takzvané eugenické indikácie, keď sa u dieťaťa očakávajú genetické poruchy alebo vrodené vývojové chyby. Práve tieto indikácie tvoria obsah novely, o ktorej dnes hovoríme.

Ako lekár rozumiem týmto indikáciám. Pri vážnom genetickom poškodení plodu alebo vrodenej vývojovej chybe som otvorený širokej odbornej diskusii na túto tému. Videl som novorodenca, ktorý sa narodil bez mozgu a mozgovej časti lebky. Videl som aj novorodenca s rozsiahlym rázštepom chrbtice, inoperabilným, u ktorého sme napriek maximálnej snahe nezabránili prasknutiu vyklenutých miechových obalov, infekcii celej miechy a mozgu s následnou smrťou v ťažkom septickom stave niekoľko týždňov od pôrodu. Denne som videl tých rodičov a premýšľal som, ako vlastne budú ďalej žiť, odvážia sa ešte mať deti? Ako lekár som náchylný na diskusiu vo veci geneticky a vývojovo ťažko poškodených plodov. Ako veriaci človek však musím jedným dychom dodať, že každá interrupcia je zabitie. Absolútne odsudzujem a nesúhlasím so sociálnymi indikáciami na umelé prerušenie tehotenstva. Malý byt alebo tehotnosť v nevhodnom čase z pohľadu osobných ambícií rodičov nemôžu ospravedlňovať zabitie nenarodeného dieťaťa. Etické indikácie, t. j. problematika znásilnenia, a lekárske indikácie, teda ohrozenie života a zdravia matky sú závažné spoločenské, psychologické a medicínske otázky. A, samozrejme, genetické indikácie, o ktorých dnes hovoríme, sú ešte ťažšou medicínskou a etickou otázkou. Určite si zaslúžia celospoločenskú odbornú kvalifikovanú diskusiu. Diskusiu o prenatálnej diagnostike, o vhodnom čase na skorú amniocentézu, o jej rizikách, o jej vhodnej indikácii, o možnosti falošne pozitívnych a falošne negatívnych výsledkov, keď je choré dieťa vyhlásené za zdravé a zdravé za choré.

Otvára sa otázka manažmentu a financovania prenatálnej diagnostiky a celého poradenstva v tehotenstve. Hovorme aj o liečbe genetických chorôb, o tom, že na Slovensku nie je jediné národné centrum diagnostiky a liečby genetických chorôb, o tom, že týchto pacientov odosielame do Českej republiky za účelom diagnostiky a často aj odbornej liečby, čím sa starostlivosť o týchto pacientov ešte viac predražuje, o tom, že genetické choroby vieme v súčasnosti pomerne dobre diagnostikovať, pomerne draho a málo efektívne liečiť a, žiaľ, nedokážeme ich vyliečiť. Hovorme teda o zodpovednej a poctivej diskusii a hľadaní optimálnych riešení, a nie politicky motivovanej polovydieračskej kampani. Toto nie je politikum, ale etický a lekársky problém, ktoré sa nedá rozhodnúť na základe nekvalifikovaných tendenčných názorov. Nemožno preniesť ustanovenia vyhlášky z roku 1986 do zákona v roku 2003. To si hádam naozaj predkladatelia myslia, že za uplynulých 17 rokov medicína nepokročila v prenatálnej diagnostike, v genetike, v zobrazovacích metódach a poradenstve pre tehotné ženy?

Výbor Slovenskej gynekologickej a pôrodníckej spoločnosti, teda odborné zoskupenie Slovenskej lekárskej spoločnosti vo svojom ostatnom vyhlásení k novele zákona o umelom prerušení tehotenstva napríklad odporúča znížiť hranicu na vykonanie umelého prerušenia tehotenstva z 12. na 10. týždňov a pri genetických ochoreniach a vrodených vývojových chybách z 24. týždňov na 22. týždňov. A toto je, prosím, len jeden z množstva odborných názorov na túto tému, určite sa dá o ňom diskutovať. Zdá sa, že sám pragmatický život začína pomaly prinášať viac svetla do celej problematiky. Pred časom obletela svet fotografia malej rúčky vystrčenej z maternice počas chirurgickej operácie 20-týždňového ľudského plodu.

Schopnosť prežitia mimo maternice sa stále viac a častejšie posúva pod 24-týždňovú hranicu. Bez ohľadu na to, aké rozhodnutia prijímajú o právach plodu zákonodarcovia, medicína už uznala nenarodeným deťom jedinečnú formu osobnej dôstojnosti. Berie ich ako pacientov. Ale tieto odborné stanoviská predkladateľov vonkoncom nezaujímajú. Ja viem, že dnes možno na základe dôvodne podozrivej neústavnej vyhlášky z roku 1986 vykonať interrupciu u 24-týždňového dieťaťa. Ale to je hádam nevydarený vtip, aby sme dnes s týmito informáciami, ktoré v súčasnosti máme, uzákonili 17 rokov starú vyhlášku. Bez odbornej diskusie, bez celospoločenského konsenzu, proste len tak, pre politické záujmy predkladateľov. Nie, na to ma nenachytáte. Na to si príliš vážim svoju vieru a svoje lekárske povolanie.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky, uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami.

Pán poslanec Číž, faktická poznámka.

M. Číž, poslanec: Vážený pán kolega, hovorili ste o veciach, ktoré sú príliš vážne, aby som ich nejakým spôsobom zľahčoval, len ja nerozumiem zmyslu vášho prejavu. Máme druhé čítanie zákona, ktorý traumatizuje spoločnosť už štvrtý mesiac. Každý z nás má za sebou minimálne štyri a viac hodín diskusií na túto tému a každý z nás alebo prevažná väčšina si na veci, ktoré ste otvorili vo svojom prejave, už urobila veľmi vážny názor. V druhom čítaní posudzujeme zákon ako taký a v rámci neho očakávame nejaké návrhy, buď pozmeňujúce návrhy, alebo... Ak malo byť výsledkom iba to, že nebudete hlasovať, je to v poriadku, len neodpovedali ste vo svojom prejave ani na jednu zásadnú otázku, ktorú iní predrečníci otvorili a ktorá má etický a politický rozmer.

Všetko, ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Malchárek, faktická poznámka.

J. Malchárek, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predrečník, vy ste si trošku protirečili, lebo ste hovorili, že každý má právo na šťastný život, na šťastie dieťaťa. No v tých konkrétnych prípadoch, čo ste uviedli z vašej medicínskej praxe, ťažko hovoriť o šťastí tých detí a ťažko alebo veľmi ťažko hovoriť o nešťastí tých rodičov, ktorí sa na to museli pozerať.

A druhá vec. Hovoríme tu stále o nejakej diskusii, že tu nebola diskusia. V novodobej histórii Slovenskej republiky nikdy nebola taká rozsiahla diskusia na túto tému, ako je teraz. A pýtam sa, kde ste boli vy alebo niekto, kto tu hovorí, že my sme o tom nediskutovali alebo spoločnosť nediskutovala, pred podaním na Ústavný súd toho podania. Ja si nepamätám ani deň diskusie na túto tému, a ak by toto podanie na Ústavný súd v plnom rozsahu bolo uplatnené, tak sa naozaj dostávame na úroveň stredoveku.

Ďakujem. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Zala, faktická poznámka.

B. Zala, poslanec: Pán poslanec, tri poznámky k tomu, čo ste povedali k otázke nevyjasnenosti pojmov. Treba povedať, že tam, kde je život, ešte neznamená, že je človek. Tam, kde je jedinečná DNA, rovnako neznamená znovu, že je tam už jedinečný človek. Redukujete človeka iba na biologickú bytosť a ľudské je práve to, čo je práve nad týmto biologickým. Interrupcia je nepochybne prerušením zárodku života, ale určite nie je zabitím človeka.

Ďakujem. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Dubovská, faktická poznámka.

D. Dubovská, poslankyňa: Ďakujem, pani predsedajúca. Dovoľte mi vyjadriť sa tiež veľmi krátko k predrečníkovi. V prvom rade, ak sa rozpráva o tom, že sa nezačala nejaká celospoločenská diskusia, myslím si, že už dlhé mesiace, ba roky táto diskusia trvá, a ak máme prísť k nejakému naozaj objektívnemu záveru, nemôže byť natoľko spolitizovaná, ako sa stala. Ak chcete naozaj poznať názor verejnosti, nech sa páči, je tu na to inštitút, je tu referendum. Prečo sa pri tejto téme nezaoberáme prípadne možnosťou referenda. Ja osobne si robím svoj prieskum medzi ľuďmi, s ktorými sa stretávam, a musím vám povedať, že mi to zatiaľ vychádza vyše 90 percent v prospech navrhovaného zákona. Mňa to veľmi mrzí, ale pri všetkej úcte voči životu treba rešpektovať názor väčšiny populácie. A tiež chcem povedať jednu vec. Ak sa ideme zaoberať osudom týchto detí, pomôžme v prvom rade, ak sa rozhodne mamička, ktorá takéto dieťatko privedie na svet, pomôžme práve jej, postarajme sa o ňu v prvom rade. To je to najdôležitejšie.

Ďakujem. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: S reakciou pán poslanec Novotný.

V. Novotný, poslanec: Ja len veľmi krátko zareagujem na pána poslanca Zalu. Takže doplňujem si svoje medicínske vedomosti, to znamená, že fylogeneticky existuje človek a potom ešte existuje nečlovek s ľudskou genetickou informáciou.

A ako reakcia na pani poslankyňu Dubovskú len jediná veta. Som hlboko presvedčený, že o otázkach života a smrti nemožno viesť referendum.

Ďakujem. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Posledným písomne prihláseným do rozpravy je pán poslanec Maroš Kondrót z poslaneckého klubu Smer.

M. Kondrót, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci. Nie som priateľom silných emócií pri odborných diskusiách a už vôbec nie pri prerokovaní zákonov v parlamente. Tých emócií nebolo málo. Preto sa sústredím vo svojom vystúpení na historické fakty a na ich základe na politické pozadie súčasného sporu.

Vzhľadom na politický vývoj posledných niekoľko rokov je zrejmé, že pri prerokúvaní zákona o interrupciách ide o oveľa viac ako o interrupcie. Ide o zápas katolíckych fundamentalistov so zvyškom spoločnosti o charakter štátu. Na tento zápas sa ortodoxní katolíci s podporou kléru pripravujú dlhodobo, postupujú cieľavedome, rafinovane a svoje ciele dosahujú nenápadne a krok za krokom. Pritom si upevňujú moc i vplyv a svoj tlak stupňujú. Konečným cieľom je katolícky štát, kde pod kuratelou Vatikánu sa ortodoxný katolicizmus stane jedinou ideológiou. Už dnes sa do škôl hrubým spôsobom vnucuje náboženská výchova, snaha presadiť zákaz nedeľného nakupovania, známy je aj ich postoj k homosexuálom. Robí nám to ťažkosti v modernej Európe, v modernej Európskej únii, do ktorej vstupujeme. Klérus arogantným spôsobom ovplyvňuje výsledky volieb v neprospech neznajbohov, a to i za pomoci ich pohanských peňazí. Slovom, skúšajú, čo si môžu dovoliť, lebo hlúpi a chudobní sa ovládajú ľahšie.

Keďže predmetom sporu je žena, jej slobodná vôľa a jej práva, iste bude vhodné pozrieť sa, aký je vzťah kresťanstva k žene a kto ho formoval. Východiská boli v zásade len dve. Dedičný hriech a rozpínavosť. "Žena, mala by si ustavične chodiť v smútku a handrách so slzami v očiach poskytujúc obraz ľútosti, aby sa zabudlo, že si znivočila ľudské pokolenie. Žena, ty si brána pekiel." To je pohľad na ženu od Tertulliana, ktorý žil v rokoch 150 až 220 nášho letopočtu a bol jedným z apologétov kresťanstva. On je i autorom chýrneho výroku - "credo, quia absurdum est" - verím, pretože je to nezmyselné -, čo malo byť jeho reakciou na tvrdenie, že Panna počala a porodila. Táto kresťanská autorita okrem toho i zúrivo útočila proti antickej filozofii, vede i slobodnému mysleniu tvrdením: "Po Kristovi nepotrebujeme vedychtivosť, po Evanjeliu nepotrebujeme bádanie." Augustínus, zvaný Blažený, bol zase otcom myšlienky, že cirkev má právo donucovať ľudí vo veciach viery k pravde, čo nekvalifikoval ako násilie, ale ako starostlivosť o blaho človeka, a že zdrojom všetkých právd je Boh. Nepovedal ktorý.

Toto boli základné schémy a autority, na ktoré sa cirkev často odvolávala. Najmä v časoch, keď miluj blížneho svojho ako seba samého nezaručovalo rast jej majetkov, moci a vplyvu. Len čo cirkev zbohatla a podriadila si i svetských panovníkov, požiadavka skromnosti, odriekania, utrpenia sa vyžadovala len od plebsu. A tak dvojaká pokrytecká kresťanská morálka bola na svete. Na takomto podhubí vývoj napredoval len pomaly a ťažko a nie vďaka, ale napriek kresťanskému dogmatizmu, ktorý bol 1600 rokov jeho najväčšou brzdou.

Podľa kresťanského mýtu je príčinou všetkého utrpenia ľudstva pramatka Eva, teda žena, a týka sa to i nenarodených detí. Na druhej strane muž, teda Adam, je vinný až v druhom rade. Trochu kruté a neobjektívne za túžbu po poznaní a vitamínoch. A sme pri koreni veci. Tento mýtus o stvorení človeka, lepšie povedané muža, bol východiskom kresťanstva nielen pre podriadenosť ženy mužovi, ale vznikli i pochybnosti, či je žena človek. Dedičný hriech neskôr kresťanskí ideológovia preinačili na hriech sexuálny, lebo z jablka sa stalo jablko života a reprezentovalo pohlavnú túžbu. Pohlavná túžba bola zrazu dielom diabla a jeho sprostredkovateľom bola žena. Nečudo, že sa žena stala bytosťou nebezpečnejšou než sám diabol. Z týchto dôvodov zatracovali ženu Anastázius Veľký a Antónius Egyptský, prvý mních kresťanstva. "Keď uvidíte ženu, majte na mysli, že nemáte pred sebou ľudského tvora, ale samého diabla."

Diskusie o tom, či žena má dušu, to znamená, či je človekom, rozriešil až ekumenický koncil roku 585. Žene sa priznala duša a kresťanstvo ju uznalo za človeka prevahou jediného hlasu. Rané kresťanstvo ženy využilo na rozšírenie viery, neskôr im však určilo pasívnu úlohu - "taceat mulier in ecclesia" - nech mlčí žena v zhromaždení. Apoštol Pavol tak vykázal ženu z cirkevných služieb a kléru a určil jej miesto poslušnej, menejcennej poddanej bez možnosti zasahovať do chodu cirkvi i spoločnosti. Tento ženský status menejcennosti tak muži oficiálne zdôvodnili, a to na základe Svätého písma. Tieto myšlienky nakoniec vedecky rozvinul Tomáš Akvinský, keď tvrdil, že "žena je rýchlo rastúca zelina a nedokonalý človek, ktorého telo len preto rýchlejšie dospieva, lebo je menejcenné". Práve v jeho prístupe k žene ako diablovmu nástroju a názore zvrchovanosti pápeža nad svetskou mocou povýšil cirkevné dogmy nad zákon a stal sa tak spolu s Augustínom duchovným otcom inkvizície, hrôzostrašného súdneho tribunálu, ktorý nebol ničím iným iba peklom na zemi. Hlavnou obeťou tejto niekoľkostoročnej genocídy bola žena. Cirkev až do 19. storočia vnucovala a diktovala svoje antifeministické názory i civilnému právu a rodinnému a manželskému životu.

Katolícka cirkev postupne pružne prispôsobovala výklad Biblie, až dospela do štádia, keď manželstvo nie je otázkou súkromia a svetského zväzku, ale záležitosťou cirkvi. Ponižovaná, utrápená, ekonomicky závislá (najprv od otca, potom od muža) a utláčaná žena vychovaná k utrpeniu, žijúca vo svete mužskej dominantnosti sa stávala ľahkou korisťou náboženstva, ktoré naoko poskytovalo útechu pred tým, čo samo vyvolalo. Manželstvo cirkev povýšila na sviatosť. Cirkev vznik manželského zväzku postupne komplikovala cez povinný cirkevný sobáš, povinné zásnuby a nakoniec v roku 1215 i ohlášky. Tieto úkony, samozrejme, spoplatnila.

Ďalším protimanželským monetárnym nástrojom boli dispenzácie, to znamená umelo vytvorené prekážky zasahujúce až do siedmeho kolena a týkajúce sa napríklad krstných a birmovných rodičov. Z týchto prekážok sa dalo vykúpiť. V dispenzáciách bola zahrnutá i diskriminácia žien, napríklad prekážkou bol prezretý vek (nad 24 rokov), chudoba vdovy, nedostatok vena a tak ďalej. Teologické učenie o slobodnej vôli danej od Boha všetkým ľuďom bolo a je v ostrom kontraste s cirkevnou praxou, a to v najzákladnejších otázkach slobody rozhodovania.

Kanonické právo, podľa ktorého bol muž hlavou ženy, bolo podhubím pre kárne právo, na základe ktorého mohol muž ženu beztrestne i telesne trestať. Muž bol vlastne vlastníkom ženy, keďže ju mohol násilím donútiť, aby sa k nemu vrátila i proti jej vôli. Cirkev nielenže tolerovala právo prvej noci, ale toto právo prešlo neskôr i na cirkevnú vrchnosť. Žena za zlatej éry kresťanstva nielenže nosila pás cudnosti, ale v prípade cudzoložstva mohla byť spalicovaná a fyzicky týraná, ba aj usmrtená často zamurovaním za živa. Žena bola znevýhodnená aj v otázkach majetkových nárokov a dedičstva.

Dvojakosť morálky kresťanstva cirkevných hodnostárov dokumentuje napríklad skutočnosť, že v roku 1490 v Ríme žilo podľa odhadu 10-tisíc prostitútok, čo na mesto asi so 100-tisíc obyvateľmi bol obrovský počet. V Benátkach ich bolo ešte viac. Presnosť týchto odhadov súvisí s tým, že cirkev mala zrejme presnú evidenciu, pretože pápež Sixtus IV. spoplatnil toto remeslo a zdanený mimomanželský pohlavný styk prinášal ročne do cirkevnej pokladnice i  20-tisíc dukátov. To je dobrý typ pre ministra financií.

Cirkevní hodnostári mali v tej dobe oficiálne milenky i nemanželské deti. Zhýralý život cirkevných špičiek patril vtedy k spoločenskému bontónu. Tento všeobecný úpadok mravov v 14. a 16. storočí, ktorý generovalo katolícke duchovenstvo, zasiahol i kláštory a tam nadobudol obludné rozmery. Dôsledkom bolo, že potulný kňaz alebo mních mohol splodiť i desiatky nemanželských detí bez postihu, na druhej strane žena - mníška v prípade následkov pohlavného styku sa priamo v kláštore stávala obeťou pokútnych metód na zbavenie sa plodu. Neodborný zásah sa nekončil často len stratou zdravia, ale i života. Pokryteckí cirkevní hodnostári - znajbohovia - pritom neváhali za múrmi kláštora nechať nešťastnicu ukameňovať, utopiť ju s dieťaťom, ale najmä zamurovať za živa, veď išlo o udržanie moci a vplyvu katolíckeho kléru. Takto vyzerala prax kresťanskej lásky k blížnemu priamo v kláštoroch a medzi cirkevnými špičkami a také veľkorysé bolo odpustenie v čase, keď katolíci zasahovali do všetkých sfér života a boli na vrchole moci.

Zvrátenosť a pokrytectvo katolíckeho kléru prerazili do súdobej satiry. Nečudo. Veď kláštory boli nielen miestom na sexuálne orgie, ale od 15. storočia Svätí Otcovia vydávali odpustkové cenníky, v ktorých kľúčovú úlohu hralo nezosmilníš. Tým sa sami zaslúžili o to, že pôvodný mravný obsah kresťanského učenia sa vytratil, pretože obchodovať bolo možné i s vlastným svedomím. Žiadne iné náboženstvo nebolo voči žene také bezcitné a arogantné ako kresťanstvo, a to najmä vo chvíľach, keď malo dôjsť na jeho slová o odpustení a láske k blížnemu. Tento bigotný postoj k žene, k ľudskej prirodzenosti, sexualite i manželstvu mal za následok utrpenie ženy a jej detí, najmä ak išlo o deti nemanželské, čo neraz vyústilo k opovrhovaniu i ponižovaniu, ale i k vraždám či samovraždám. Pritom obeťou nebol nikdy muž, ale mladá neskúsená žena, respektívne nevinné oklamané dievča.

Týmto antifeministickým, antihumánnym postojom cirkev len deklarovala svoju mocenskú pozíciu, ako i ambíciu rozhodovať o najintímnejších veciach utláčanej ženy i za cenu toho, že hrubým spôsobom zasahovala do najintímnejšieho súkromia ženy a uzurpovala si právo rozhodovať o jej živote, osude, rozsahu viny a neviny.

Až reformované cirkvi zrušili nielen celibát kňazov, ale i sviatosť manželstva, ktoré sa tak stalo podľa Luthera výlučne svetskou záležitosťou, ale i prirodzenou ľudskou potrebou, ktorej neslobodno klásť prekážky. Katolícka cirkev na svojich bigotných postojoch zotrvala dodnes. Svoju moc nad prostými bohabojnými ženami zneužívali kňazi i vyberaním telesného desiatku, a tu preruším svoj príhovor, pretože som povedal, že nie som priateľom emócií v sále, nechcem jatriť staré rany, aj keď na základe historických faktov a z úcty ku kolegom poslancom z KDH, SDKÚ preskočím časť o svätej inkvizícii.

Len jednou vetou. Posledná bosorka bola sťatá v roku 1782 a volala sa Anna Goldiová. Výsledkom boli stovky tisíc nevinných obetí, ale nebudem to rozoberať. Vrátim sa k politiku daného problému. Dnes katolícka cirkev a jeho vlajkonosiči v parlamente znovu dvíhajú hlavy a znova žena a jej intímny život a slobodná vôľa je predmetom záujmu cirkvi a znova sa presadzuje cez svetské zákony a znova v mene vyšších ideálov.

Veď pozrite sa, kto dnes diskutuje o materstve a vývoji plodu. Samí muži a samí katolíci. Žien sa akosi nepýtajú. S bohorovnosťou ich vlastnou pokrytecky argumentujú odbornými pojmami, ktoré podľa apologétov kresťanstva mali byť navždy zahalené tajomstvom a patriť do sféry Stvoriteľa. Opäť je žena vtláčaná do polohy nesvojprávnej bytosti, neschopnej sa racionálne rozhodnúť a opäť mužmi katolíkmi. Koľko žien sedelo na pápežskom stolci? Koľko z nich bolo kardinálmi či biskupmi? Koľko cirkevných hodnostárov počalo, vynosilo, porodilo dieťa alebo minimálne koľkých vychovali? Prečo katolícke strany a duchovenstvo netrápi, v akých podmienkach vychovávajú naše ženy deti? Majú moc a vplyv. Prečo tolerujú spoločensky nebezpečný pohlavný styk medzi príbuznými v rómskych osadách? Veď práve počas ich desaťročnej vlády došlo k úpadku mravov a rastu kriminality. Naše deti ohrozujú všadeprítomné drogy. Kto je zodpovedný za fatálnu zmenu hierarchie hodnôt, keď peniaze sa stali fetišom? Dôsledkom korupcie a rozkrádania štátneho majetku je rast chudoby a samovrážd. Prečo, keď sa stavajú kostoly a je sloboda vierovyznania, stúpa rozvodovosť a odkázanosť žien na prostitúciu? Prečo upadá úroveň školstva a zdravotnej starostlivosti? Prečo klesá pôrodnosť?

Páni poslanci, ktorý ukazovateľ životnej úrovne sa za posledné obdobie zlepšil? Kde sa má obyčajný človek dovolať práva, keď ani štátne orgány nectia zákon a súdy sú pomalšie ako Božie mlyny. Akú hodnotu či istotu poskytuje tento druh štátu našim občanom okrem príkazu zaplať, a to na každom kroku? Sú naše ženy menej pracovité ako muži? Nie je hlavne na ich bedrách výchova detí? Požívajú dostatočnú úctu a vážnosť od mužov a ochranu od štátu? Prečo zarábajú menej? Sú naše ženy nezodpovedné, hlúpe a nesvojprávne? Sú to zlé matky a vychovávateľky? Túžia po niečom viac ako po zdravých deťoch? Nie ony nesú riziko, že prípadné prerušenie tehotenstva ich zbaví možnosti stať sa matkami? Siahame my muži vôbec našim ženám po päty?

Nebudem vám vnucovať svoje odpovede na tieto otázky, tak ako nebudem vnucovať ženám, kedy a s kým majú počať dieťa, ani koľko tých detí bude. Považujem za prejav hrubej neúcty voči žene - matke odoprieť jej právo rozhodnúť sa slobodne v ťažkej chvíli, keď jej je známe, že vývoj jej plodu je poznačený vážnou genetickou anomáliou.

Som zásadne proti tomu, aby v našich ženách i za takýchto okolností bol vyvolávaný pocit previnenia, bola im odoprená odborná pomoc, respektívne aby sme my, páni poslanci, nútili naše ženy prerušiť tehotenstvo v strachu, tajnosti a obchádzaním zákona. Naše ženy sú v poriadku. V poriadku nie je tento štát. Škoda, že list biskupov nemohla podpísať žiadna žena.

Vážení páni poslanci, pani poslankyne, charakter diskusie o právach ženy na začiatku tretieho tisícročia naznačuje, že diskutujeme v skutočnosti o odluke cirkvi od štátu.

Ďakujem. (Potlesk.)