Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán predseda. Prosím predsedu výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien pána poslanca László Nagya, aby podal správu o výsledku prerokovania tohto materiálu vo výbore.

L. Nagy, poslanec: Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Dovoľte, aby som z poverenia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien predniesol informáciu o prerokovaní správy o stave ochrany osobných údajov vo výbore. Predmetná správa bola predsedom Úradu na ochranu osobných údajov predložená Národnej rade 19. júna 2003 a následne predsedom Národnej rady pridelená na prerokovanie výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien. Výbor už aj minulý rok pravidelne rokoval o správach pripravených splnomocnencom vtedajšieho útvaru inšpekcie o ochrane osobných údajov, ktoré z hľadiska formálneho i obsahového boli rovnako na vysokej úrovni ako tá, o ktorej teraz rokujeme. Poslanci však tento rok odporúčali prerokúvať správu, ktorú v zmysle novej zákonnej úpravy predkladá už predseda nového ústredného orgánu štátnej správy, t. j. Úradu na ochranu osobných údajov, aj na plenárnej schôdzi, z niekoľkých dôvodov. Prvým dôvodom je práve spomínaná nová zákonná úprava. Prijatím nového zákona č. 428/2002 Z. z. Národná rada získala významnú právomoc - na základe návrhu vlády bude voliť predsedu Úradu na ochranu osobných údajov. Už len z tohto dôvodu je dôvodné prostredníctvom dvojročných správ oboznámiť s činnosťou úradu aj poslancov ostatných výborov. Po druhé, viac rokov opakujúcim sa faktom je slabá informovanosť našich občanov o možnostiach ochrany svojich osobných údajov. Poslanci výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien sa domnievajú, že už samotné prerokovanie správy v Národnej rade môže zlepšiť situáciu v tejto oblasti, ktorá tvorí integrálnu a veľmi dôležitú súčasť ochrany ľudských práv. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, informácia, tlač č. 280a, bola schválená uznesením výboru č. 107 z 2. septembra 2003. Súčasťou tlače je aj odporúčanie Národnej rade zobrať predloženú správu na vedomie. Vážená pani podpredsedníčka, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Otváram rozpravu. Písomne sa neprihlásil žiaden poslanec, otváram možnosť ústne sa prihlásiť. Pani poslankyňa Antošová, pán poslanec Nagy. Uzatváram možnosť hlásiť sa ústne do rozpravy. Pani poslankyňa Antošová, nech sa páči.

E. Antošová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som predniesla stanovisko k správe o stave ochrany osobných údajov. Známa publicistka a spisovateľka Gabriela Rothmayerová svoju príznačne nazvanú esej O trhlinách, ktoré predznamenávajú potopu, uverejnenú v poslednom Parlamentnom kuriérovi, začala nasledovne: "Ustrnula som, keď som z úst ľudí poverených spravovať našu obec božiu, začula: Dohodli sme sa, že pri porušení moratória pred referendom," bolo to referendum o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie, "nepôjde o porušenie zákona". Následne Rothmayerová varuje: "Lebo vo chvíli, keď ústavný činiteľ pripustí, že právom je to, čo on za právo uzná, cesta je jasne vydláždená." Koniec citátu.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 19 ods. 3 stanovuje: "Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe". My teraz, vážené kolegyne a kolegovia, ideme posudzovať, v akom stave sa nachádza dodržiavanie tohto ustanovenia, čiže ochrana osobných údajov, ktoré patrí medzi základné ľudské práva a slobody. V prvom rade si musíme uvedomiť v akej situácii chceme posudzovať úroveň dodržiavania ochrany osobných údajov. Ak pani Rothmayerová myslela trhliny v právnom systéme štátu a ja som presvedčená že áno, tak si odpovedzme, či ňou uvedený príklad je len ojedinelým pochybením verchušky, alebo je to vrchol ľadovca. Prosím, uvedomme si, že ja teraz naozaj nehovorím o sporoch medzi opozíciou a vládnou koalíciou, ale o sporoch vo vládnej koalícii. Prezident kritizuje vládu už aj v zahraničí, vnútro sa sporí s prokuratúrou, či už s generálnou alebo vojenskou, minister verejne útočí na bývalého člena spravodajskej služby, vyšetrovateľ porušuje svoju zákonnú povinnosť voči ústavnému činiteľovi poslancovi údajne preto, že ho nespoznal, a podobne. Súčasný stav právnej istoty u nás najlepšie charakterizuje tragikomická fraška nezákonného odpočúvania ústavného činiteľa ako aj novinára a ďalších následných káuz, ktoré sa v prostredí napätých vzťahov medzi členmi vládnej koalície mení na katastrofu pre občanov Slovenska, zasahujúcou do hospodárenia nielen ich rodín, ale aj štátu. Bez dlhého dokazovania je logické, že ak sa predstavitelia dvoch vládnych strán obviňujú zo lži a porušovania zákonov, tak aspoň jedna strana sa nezákonnosti dopúšťa.

Najväčším nebezpečenstvom pre demokratický vývoj na Slovensku je však znásilnenie parlamentného systému súčasnou exekutívou. Národná rada po strate svojho historického názvu stratila vinou servilnosti poslancov vládnych strán aj reálnu politickú silu prináležiacu prvému z troch pilierov moci nášho štátu. Zákonodarný zbor sa stal sluhom neslobodných, pripustených k moci. Obmedzenie diskusie, základného predpokladu demokratického riešenia sporov, neúnosné množstvo skrátených legislatívnych konaní sú vari tými najvypuklejšími prípadmi. Ja verím, že si občania čoskoro uvedomia, že niet horších pánov, ako sú sluhovia sluhov. Už len ako scvrknutú čerešňu na príkrej torte informačného balastu, ktorou sa snažia nakŕmiť národ, spomeniem Dzurindov spor so šéfom Národného bezpečnostného úradu pánom Mojžišom. A práve v takomto právnom maraste, vážení kolegovia, chceme posudzovať stav ochrany osobných údajov. Chceme, lebo musíme. Jedni preto, lebo uprednostňujú medzinárodné záväzky, a druhým zase záleží na stave dodržiavania základných ľudských práv, základné ľudské práva im ležia na srdci. Prevaha tých prvých zapríčinila, že sa viac presadzuje ich formálny prístup k riešeniu tejto citlivej otázky. Vyplýva to aj z prerokúvanej správy, ktorá konštatuje vážne nedostatky už v zákone, ktorý právne upravuje túto oblasť. Chybným je podľa mňa najmä spôsob prijatia zákona, pretože nie je kompatibilný s viacerými platnými právnymi úpravami, čo je však typicky bolestné pre legislatívnu činnosť našej vlády. Správa priznáva a usvedčuje, citujem: "Nedarí sa dostatočne rýchlo zosúlaďovať platnú legislatívu v Slovenskej republike s novým zákonom o ochrane osobných údajov. Zákon o ochrane osobných údajov vyžaduje, aby osobitné zákony, ktoré sa dotýkajú aj spracovania osobných údajov, obsahovali požadované náležitosti. Predovšetkým musia obsahovať aj zoznam osobných údajov, ktoré sa majú o dotknutých osobách spracúvať. V Slovenskej republike je takýchto zákonov niekoľko stoviek a väčšina nemá požadované náležitosti. Už dnes je zrejmé, že úplné zosúladenie všetkých zákonov sa dokonca roku 2003 nedosiahne, a ak nemá dôjsť k nezákonnému spracovaniu, podčiarkujem slovo k nezákonnému spracovaniu osobných údajov alebo ku skolabovaniu viacerých informačných systémov, bude nutné prechodné obdobie predĺžiť novelou zákona o ochrane osobných údajov". O formálnom prístupe vlády svedčí aj tá skutočnosť, že z plánovaného počtu 30 zamestnancov je doposiaľ obsadených len 19 pracovných miest. To vyplýva zo správy. Správa hovorí, že za posledné dva mesiace minulého roka a štyri mesiace tohto roka nebolo vykonané výberové konanie, hoci požiadavky sme riadne a včas predložili Úradu pre štátnu službu. Tento stav, keď Úrad na ochranu osobných údajov nemôže samostatne rozhodovať o obsadení voľných miest, nezodpovedá požadovanej nezávislosti tohto úradu. Správa sa tiež sťažuje, že Úrad na ochranu osobných údajov nemá definitívne a vyhovujúce sídlo. Pán predseda dnes povedal, že táto vec je už vybavená, ale potvrdil, že dospeli k názoru, že v mnohých prípadoch sa privatizoval majetok štátu "deklarovaný" ako prebytočný a vzápätí tento majetok bol ponúkaný súkromnými firmami do prenájmu pre sídlo iného štátneho orgánu za neprimerane vysoké nájomné. Podľa mňa, toto je tip pre Najvyšší kontrolný úrad, ktorý by mal tieto skutočnosti preveriť.

V akom stave sa nachádza stav ochrany osobných údajov, podľa mňa najlepšie dokazuje ďalšia časť správy, ktorá snáď už ani nepotrebuje komentár. Citujem: "V poslednom období sa Úradu na ochranu osobných údajov nedarí dochvíľne, včas a v náležitej kvalite zodpovedať na otázky prevádzkovateľov, sprostredkovateľov a dotknutých osôb. Vyplýva to z nedostatočnej personálnej kapacity a z veľkého nárastu požiadaviek na zodpovedanie otázok, vypracovanie stanovísk a žiadostí na poskytovanie lektorov pre komentár k zákonu o ochrane osobných údajov. Nárast sme zaznamenali aj v počte podaných podnetov na podozrenie z porušenia ochrany osobných údajov. Úrad na ochranu osobných údajov musel dočasne pristúpiť k odmietaniu žiadostí o stanoviská, ktoré mu nevyplývajú priamo zo zákona." Tu sa priam natíska otázka: Komu vyhovuje takýto stav? Podnetná bola diskusia na túto tému v jednom z denníkov, z ktorých vyplynula veľká nespokojnosť občanov, predovšetkým nad pomalosťou pri riešení takého závažného problému, akým je stanovenie rodného čísla živnostníka za jeho daňové identifikačné číslo, ktoré musí písať na verejne prístupné dokumenty.

Ako problém bol v diskusii tiež načrtnutý aj prenos osobných údajov do zahraničia, z ktorého je náš konkrétny občan zavalený napríklad aj reklamnými materiálmi. Okrem týchto dlho neriešených problémov v oblasti ochrany osobných údajov život naliehavo predkladá nové výzvy na urýchlené riešenie. Takým je napríklad aj poznanie z činnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ktoré pri skúmaní situácie obetí kriminality obnažili následnú veľkú zraniteľnosť postihnutých, ktorí pri domáhaní sa spravodlivosti musia zverejniť svoju totožnosť, čo v ich prípadoch ohrozuje napríklad ich majetok, zdravie, či dokonca aj život, rodinných príslušníkov nevynímajúc.

Osobitnou kapitolou je aj otázka, ako účinne zabrániť zneužitiu zákona o ochrane osobných údajov voči členom politických strán. Ak aj správa naznačuje, že zákon o ochrane osobných údajov treba novelizovať, súhlasíme, ale popri tom žiadame venovať veľkú pozornosť aj naznačeným problémom. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Nagy, nech sa páči, môžete vystúpiť v rozprave.

L. Nagy, poslanec: Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážené dámy, vážení páni, vo svojom príspevku chcem sa dotknúť dvoch okruhov tém. Po prvé, chcel by som hovoriť o kvalite správy o stave ochrany osobných údajov ako aj o kvalite ochrany osobných údajov v Slovenskej republike. Po druhé, rád by som sa dotkol úlohy ochrany osobných údajov Slovenskej republiky a úlohy Úradu ochrany osobných údajov v budúcnosti.

Najprv k prvej téme. Správa, tak ako už aj v svojom úvodnom slove pán predseda úradu hovoril, pojednáva o dvoch etapách inštitucionálnej ochrany osobných údajov Slovenskej republiky. Snáď ešte po tejto úvodnej vete rád by som podčiarkol jednu skutočnosť, ktorú, možnože aj z prítomných poslancov málokto si uvedomuje, že ochranca osobných údajov v Slovenskej republike, či už vo funkcii splnomocnenca, alebo teraz predsedu, bol prvým a dobre fungujúcim verejným ochrancom istých práv občanov. Vlastne pán Husár so svojím úradom a so svojimi spolupracovníkmi bol prvým ombudsmanom ochrany osobných údajov na Slovensku a toto si treba uvedomiť. Prvá etapa tejto správy sa týka obdobia výkonu ochrany osobných údajov podľa starého zákona č. 52/1998 Z. z. o ochrane osobných údajov, informačných systémov, t. j. do 1. septembra. Druhá etapa sa týka už správy o činnosti úradu po tomto období, v podstate do leta tohto roku.

Predložená správa je komplexná a vyčerpávajúca. Svojím poňatím presahuje aj rámec parlamentnej správy. Je zrejmé, že bola pripravovaná nielen pre účely parlamentu, ale aj pre širšiu verejnosť. S takýmto poňatím musíme nutne súhlasiť, lebo oblasť ochrany osobných údajov aj v Slovenskej republike predstavuje čoraz významnejšiu a dôležitejšiu oblasť ochrany ľudských práv. Osobné údaje aj na Slovensku sú v poslednom období vnímané ako hodnota, hodnota, ktorá si zasluhuje osobitnú ochranu. Napokon o tom svedčia aj výskumy verejnej mienky, ktoré sú zverejnené na stránkach tejto správy a napokon aj samotná správa v poslednej časti, kde hovorí o narastajúcom záujme verejnosti o ochranu osobných údajov, a napokon to potvrdila aj moja predrečníčka. Správa popri svoje faktografickej funkcii spĺňa aj úlohu analytickú. V obidvoch hodnotených obdobiach rozoberá a hodnotí platný mechanizmus ochrany osobných údajov.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, každému odporúčam venovať sa tejto časti správy, možnože aj po prerokovaní tejto správy, lebo rozboru zákonom stanovených prostriedkov, či už ide o pôsobnosť zákona, o zásady spracúvania osobných údajov, o bezpečnosť v spracúvaní údajov, napokon aj pôsobnosť samotného úradu na ochranu osobných údajov nám poskytne jasný obraz o tom, ako sme v Slovenskej republike vybavení chrániť svoje ľudské práva v tejto oblasti.

Správa poskytuje veľmi jasný, objektívny, kritický obraz o situácii, ale aj o inštitucionálnych nedostatkoch a úskaliach uplatňovania práv občanov a ochrany práv občanov v tejto oblasti. Som presvedčený, že legislatívny ako aj inštitucionálny rámec ochrany osobných údajov v Slovenskej republike je na úrovni krajín Európskej únie. Doterajšia činnosť splnomocnenca pre ochranu osobných údajov a od 1. septembra 2002 Úradu na ochranu osobných údajov podnietili a podporujú našu nádej, že čoraz účinnejšie budeme, sme a budeme vystavení zmanipulovaniu a zneužívaniu našich údajov, osobných údajov. Osobitne chcem upozorniť v správe na zverejnené rozhodnutia splnomocnenca a neskoršie Úradu na ochranu osobných údajov v posudzovaných kauzách. Tieto rozhodnutia totiž vo svojich rozborových, argumentačných a decíznych častiach môžu poslúžiť nie iba ako riešenie danej kauzy, ale aj ako model pre všetkých, ktorí sú prevádzkovateľmi, spracúvateľmi alebo nositeľmi osobných údajov pri riešení svojich problémov. Ako pre tých, ktorí nemali možnosť prečítať túto správu, dovoľte, aby som iba priblížil, o aké kauzy a o aké prípady sa zaujímal osobný ochranca, teda ochranca osobných údajov a ktoré prípady riešil respektíve aj vyriešil. Boli to prípady spracúvania osobných údajov v súvislosti s poplatkami na zber a prepravu komunálnych odpadov, zverejňovanie osobných údajov o neplatičoch nájomného, problémy okolo zverejňovania platov zamestnancov, zneužitie osobných údajov orgánmi vyšetrovania, uvádzanie rodných čísiel na traťových predplatných lístkoch, osobné údaje a narábanie s osobnými údajmi, prípadne zneužívanie osobných údajov v oblasti poisťovníctva, ochrana osobných údajov vo verejných telekomunikačných službách vo vzťahu k Policajnému zboru a Slovenskej informačnej službe, ochrana osobných údajov zamestnávateľmi vo vzťahu k členstvu v odboroch a mohol by som pokračovať vo vymenovaní jednotlivých druhov káuz. Toto všetko ako aj analýzu, napokon aj rozhodnutia, nachádzame v správe.

Po preštudovaní správy o stave ochrany osobných údajov musíme však zodpovedať aj na otázku a musíme odpovedať na otázku, aká je ochrana osobných údajov na Slovensku? Či je uspokojivá alebo dostatočne uspokojivá. Ja ako člen a predseda výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien, ktorý gestoruje inštitucionálne zabezpečenie ochrany osobných údajov na Slovensku, môžem vyjadriť uspokojenie nad rastom ochrany osobných údajov na Slovensku, najmä nad spôsobom zdokonaľovania inštitucionálneho riešenia a rámca. Na druhej stane však ako obyčajný nositeľ osobných údajov neustále som vystavený ako každý iný na Slovensku neodbornému a neustálemu tlaku o nepodstatný a neopodstatnený záujem o moje osobné údaje. Denno-denne sme svedkami v televíznych a rozhlasových reláciách, v tlači, necitlivého prístupu k osobným údajom. Štátne, ale i neštátne úrady sa stále dožadujú osobných údajov, ktoré nepotrebujú k svojej práci, ale možno iba zabudli svoje tlačivá prispôsobiť novej legislatíve. Je isté, vážené dámy a vážení páni, že v posledných rokoch došlo k zlepšeniu právneho vedomia občanov vo vzťahu k ochrane svojich osobných údajov. Na druhej strane je tiež isté, vážené dámy a vážení páni, že kapacita Úradu ochrany osobných údajov nevystačuje na to, aby dohliadali, aby riešili konkrétne prípady porušovania ochrany osobných údajov na Slovensku. Jednak súhlasím s pani kolegyňou, ktorá predo mnou pred chvíľou hovorila o administratívnych, organizačných problémoch pri zabezpečovaní rastu, respektíve nárastu pracovníkov, odborných pracovníkov na tomto úrade. Na druhej strane naďalej sme svedkami a, žiaľ, budete aj vy ako kolegovia svedkami toho, že finančné orgány, úrad vlády pri spracovaní rozpočtu, návrhu rozpočtu na budúci rok, takisto ako v minulom roku dosť necitlivo a nechápavo riešil opodstatnené finančné požiadavky do rozpočtu tohto úradu. Predpokladám, že po vypočutí tejto správy, po preštudovaní tejto správy a najmä po uvedomení si stavu ochrany osobných údajov budete nápomocní a naklonení prípadným pozmeňujúcim návrhom, ktorým budeme chcieť zabezpečiť nerušené a dobré fungovanie tohto úradu. Na tomto mieste dovoľte, aby som sa poďakoval, ešte raz chcem použiť ten výraz, prvému ochrancovi, ombudsmanovi, za jeho doterajšiu prácu a želám nám všetkým, aby úroveň zabezpečenia ochrany naďalej narastala na Slovensku. Ďakujem pekne.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pán predseda, chcete sa k rozprave vyjadriť v krátkosti? Nech sa páči, máte slovo.

P. Husár, predseda Úradu ochrany osobných údajov SR: Vážená pani predsedajúca, vážené dámy, vážení páni, ja by som len veľmi stručne reagoval na niektoré pripomienky pani poslankyne Antošovej. Skutočne, tie nedostatky nášho úradu, hoci za úrad sa veľmi nepovažujeme, pretože síce patríme do štruktúry orgánov štátnej správy, ale ja sa snažím ten úrad profilovať tak, aby sme stáli vždy na strane občana, dotknutej osoby, aby sme hájili predovšetkým práva dotknutých osôb a sledovali zákonnosť spracovania osobných údajov. Tá činnosť, nedostatočná, naozaj vyplýva z poddimenzovaných kapacít úradu. Poviem len jeden stručný príklad, Česká republika, Český úrad na ochranu osobných údajov má 89 tabuľkových pracovníkov, naplnených 81 a 60-miliónový rozpočet.

Náš úrad má 30 tabuľkových miest, rozpočet 20 miliónov korún, tu by som chcel konkretizovať, už nie je nás 19, ale k tomuto dátumu je nás už 24, čo sa nám podarilo vlastnými silami mimo úradu pre štátnu službu zabezpečiť si svojím spôsobom obchádzku vo výberových konaniach, takže sme si ich urobili vo vlastnej kompetencii. Teda písomne sme požiadali Úrad pre štátnu službu. Nie je to, samozrejme, dobré riešenie. Dobrým riešením by bolo dostať tento úrad na úroveň verejného ochrancu práv alebo najvyššieho kontrolného úradu, teda vyňať sa spod personálnej právomoci Úradu pre štátu službu.

Čo sa týka toho konštatovania, že mnoho zákonov nie je v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov. Ja v tomto smere som si vedomý, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ale napriek tomu som všetkých ministrov a vedúcich ústredných štátnych orgánov upozornil v marci tohto roku listom, aby zosúladili, alebo sa pozreli na zákony, ktoré majú v gescii, a dali ich do súladu so zákonom o ochrane osobných údajov. Môžem to hodnotiť tak na polovicu. Polovica reagovala veľmi pozitívne, polovica, ako keby sa ich to netýkalo. Že môže dôjsť ku kolabovaniu mnohých systémov, je realitou, pretože po 31. 12., ak sa to vykonáva, spracovanie na základe osobitného zákona, ktorý nemá náležitosti, ktoré vyžaduje zákon 428, tak ďalšie spracovanie osobných údajov je možné len so súhlasom dotknutej osoby.

Bude množstvo ľudí, ktorí apriori odmietnu poskytnúť aj do dôležitých systémov, ktoré idú v rámci verejnej správy, teda štátnej správy, alebo samosprávy a môže dôjsť ku kolabovaniu týchto systémov. Na to teda upozorňujem a nie je to zase správna cesta, ale asi jediná možná v tomto prípade, že budeme musieť novelizovať zákon 428 a predĺžiť toto prechodné obdobie. A znovu asi biť do tých, ktorí sú zodpovední za prípravu návrhu zákonov.

Čo sa týka, spomenuli ste, pani poslankyňa, nezákonné odpočúvanie. Náš brat je fakt skutočne do každej takejto veľkej kauzy namočený, v úvodzovkách, pretože málokto si uvedomuje, že napríklad s takým nezákonným odpočúvaním, alebo aj so zákonným odpočúvaním idú aj osobné údaje tej dotknutej osoby. Riešili sme problém, je popísaný v správe, obrátila sa na nás firma Orange, do akej miery môžu uzatvoriť s Policajným zborom zmluvu o nepretržitom vstupe do ich databázy a poskytovanie osobných údajov všetkých občanov. Zistili sme, že nie je to dobre ošetrené ani v zákone o Policajnom zbore, v zákone o Slovenskej informačnej službe absolútne a tu sa zase nehnevajte, vážení páni poslanci a panie poslankyne, vy ste odsúhlasili aj tu v tejto snemovne zákon o Slovenskej informačnej službe, kde je ustanovenie, že Slovenskej informačnej služby sa zákon 428 netýka. A je to v platnom legislatívnom stave a stalo sa to aj po nadobudnutí účinnosti zákona 428. Vráti sa to a budú dotlačení k tomu, aby novelizovali zákony aj o Policajnom zbore, aj o Slovenskej informačnej službe, pretože situácia je taká, že ani Orange, ani privátne firmy, ani Eurotel, ani Slovenské telekomunikácie si v budúcom roku nedovolia takýto nepretržitý vstup do ich databáz a poskytovania osobných údajov bez toho, aby to bolo v zákone expressis verbis uvedené. Takže, a ak by sa tieto zákony nenovelizovali a neupravili a nedali do súladu so zákonom o ochrane osobných údajov, tieto privátne firmy na základe zákona 428 odmietnu poskytovať takéto osobné údaje. Odporúčali sme firme Orange, potom aj Eurotelu, aj Slovenským telekomunikáciám, aby s Policajným zborom uzatvorili zmluvu o poskytovaní osobných údajov len do konca tohto roku.

Rodné číslo DIČ-o. Je to bolesť, ktorá, samozrejme, tlačí aj na nás. Neviem historicky, ako to vzniklo, ale asi z lenivosti týchto úradov, že neboli schopné pre fyzické osoby s dovetkom podnikatelia nájsť iný identifikátor a jednoducho prehlásili rodné číslo za daňové identifikačné číslo. V tomto smere sme sa obrátili na daňové riaditeľstvo, ústredné daňové riaditeľstvo aj ministerstvo financií a požiadali sme ich, aby vykonali nápravu a aby zmenili u fyzických osôb podnikateľov tento identifikátor, aby ustúpili od používania rodného čísla a navrhli a používali taký identifikátor, aký majú právnické osoby, čo poznáme, že identifikačné číslo organizácie, ktoré je nič nevypovedajúce číslo.

To je, myslím, všetko, čo by som mal na záver k tomuto. Veľmi pekne ďakujem za pozornosť.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán predseda. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Budeme pokračovať

Správu vlády ste dostali ako tlač 367 a spoločnú správu o výsledku prerokovania vo výboroch ako tlač 367a. Správu uvedie v zastúpení ministra financií minister práce, sociálnych vecí a rodiny pán Ľudovít Kaník. Nech sa páči.

Ľ. Kaník, minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR: Vážená pani predsedajúca, vážená Národná rada. Pred ukončením procesu vyšetrovania a vynesením právoplatných rozhodnutí súdov, respektíve pred ukončením konkurzov správcami konkurznej podstaty nebankových subjektov správa môže obsahovať len predbežné a neúplné informácie. Vychádzajúc z uznesenia Národnej rady požiadavky na obsah správy nebolo možné úplne splniť, pretože náklady nebankových subjektov na reklamu a pozitívnu prezentáciu firiem sa vo výkazníctve médií vysielajúcich reklamu nenachádzajú. Súkromné médiá, ktoré boli v máji 2002 oslovené Úradom pre finančný trh v rámci kontroly zhromažďovania peňažných prostriedkov od verejnosti, s výnimkou dvoch médií odmietli tieto informácie poskytnúť z dôvodu obchodného tajomstva. Niektoré údaje o troch nebankových subjektoch Drukos, Horizont Slovakia a AGW sa získali od združenia Klub reklamných agentúr Slovenska, ktorý monitoruje sto najväčších zadávateľov reklamy. Odvetvová daň z reklamy sa nedá vyčísliť, lebo tento údaj sa neuvádza v daňovom priznaní ani v účtovnej závierke. Vláda Slovenskej republiky po jedenapol roku od krachu nebankových subjektov trvá na svojom pôvodnom stanovisku a nesúhlasí s kompenzáciou strát veriteľov skrachovaných nebankových subjektov. Ďakujem za pozornosť, to je všetko.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán minister. Prosím povereného člena výboru pre financie, rozpočet a menu pána poslanca Jozefa Mikuša. Prosím ho, aby podal správu o výsledkoch prerokovania materiálu vo výboroch Národnej rady.

J. Mikuš, poslanec: Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, spoločnú správu máme pod tlačou 367a a je to správa k plneniu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky z 13. marca 2002 č. 1943 o vyhodnotení nákladov nebankových finančných subjektov na reklamu a pozitívnu prezentáciu firiem a vyčíslenie odvetvových daní z reklamy. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 329 z 25. augusta 2003 pridelil túto správu dvom výborom Národnej rady, a to Výboru Národnej rady pre financie, rozpočet a menu a výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá. Uvedené výbory prerokovali predmetnú správu v stanovenom termíne. Gestorský výbor, výbor pre financie, rozpočet a menu nedostal do začatia rokovania v správe z 13. marca 2002 žiadne stanoviská alebo iné stanoviská poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a obidva výbory zaujali rovnaké stanoviská s odporúčaním pre Národnú radu Slovenskej republiky správu zobrať na vedomie.

Gestorský výbor na základe stanovísk k predloženej správe teda odporúča Národnej rade Slovenskej republiky správu o plnení uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky z 13. marca 2002 č. 1943 o vyhodnotení nákladov nebankových finančných subjektov na reklamu a pozitívnu prezentáciu firiem a vyčíslenie odvetvových daní z reklamy zobrať na vedomie. Predmetná správa výborov Národnej rady bola schválená uznesením gestorského výboru z 8. septembra 2003, kde výbor ma určil za spoločného spravodajcu a zároveň ma poveril predniesť spoločnú správu výborov na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Návrh uznesenia je uvedený v prílohe. Pani podpredsedníčka, môžete otvoriť rozpravu.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Otváram rozpravu. Písomne sa neprihlásil žiaden poslanec. Nech sa páči, kto má záujem, dámy a páni, prihláste sa ústne. Pán poslanec Kozlík sa hlási, ale neregistruje ho zariadenie... Áno. Prosím, je ešte niekto, kto má záujem prihlásiť sa do rozpravy a prípadne sa mu to nedarí technickým zariadením? Ďakujem. Uzatváram možnosť hlásiť sa ústne do rozpravy. Pán poslanec Kozlík, nech sa páči.

S. Kozlík, poslanec: Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Ide zdanlivo, momentálne, o nenápadnú správičku, ale táto správa sa viaže na záležitosti, ktoré sa bytostne dotýkajú viac než stotisíc občanov. Dovoľte, aby som pripomenul niektoré súvislosti, ktoré sa viažu na túto správu. Predovšetkým by som chcel pripomenúť, že krach nebankových subjektov začiatkom roka 2002 bol výsledkom nečinnosti predchádzajúcej vlády Mikuláša Dzurindu. Pripomínam, že nebankové inštitúcie vznikali už od roku 1991 až do roku 2001, kde ako príklad možno uviesť spoločnosť AGW Košice, ktorá bola zapísaná do obchodného registra 14. mája 2001 alebo AGW Košice, s. r. o., ktorá bola zapísaná do obchodného registra 14. mája 1999. Tiež by som chcel ctenej snemovni pripomenúť, že takmer 100 % sťažovateľov alebo občanov, ktorí prišli o svoje vklady, hovorí o vkladoch do týchto spoločností práve v rokoch 1999 až 2001, dokonca viacerí vkladali svoje úspory ešte v januári 2002. Treba povedať, že nebankové inštitúcie, tak ako po roku 1991 vznikali, vykonávali širšiu škálu činností v porovnaní s tými, ktoré v súčasnosti spôsobili miliardové škody na majetku občanov. Nachádzali sa medzi nimi aj lízingové spoločnosti, spoločnosti predávajúce tovar na splátky, záložne a iné. Vzhľadom na malú publicitu týchto spoločností za vlády Vladimíra Mečiara, ale aj fakt, že peňažný trh poskytoval občanom výhodné zhodnocovanie vkladov, a peňažné ústavy požívali všeobecný názor bezpečne uložených vkladov, nepredstavovali tieto spoločnosti v rokoch 1991 až 1998 nebezpečenstvo ohrozenia rozsiahlych úspor obyvateľstva. Napriek tomu na základe prvotných informácií o činnosti niektorých firiem na prelome rokov 1997/1998 boli vládou v roku 1994 až 1998, to znamená Mečiarovou vládou prijaté viaceré opatrenia na obmedzenie rizík spojených s činnosťou nebankových inštitúcií. Pripomeniem len novelu zákona o bankách č. 44 z februára 1998, kde sa ustanovilo, že iba banka môže poskytovať úroky z vkladov. Treba povedať, že uvedené ustanovenia začali nebankové subjekty obchádzať tým, že začali uzatvárať s občanmi zmluvy o tichom spoločenstve. Bezprostredne po zistení tejto skutočnosti ešte v lete 1998 sa začal za účasti zahraničných poradcov za bývalej Mečiarovej vlády pripravovať nový zákon o kolektívnom investovaní s cieľom upraviť túto oblasť a chrániť občanov. Treba si však uvedomiť, že už to bolo obdobie moratória, nečinnosti parlamentu, pretože nastúpilo predvolebné obdobie roka 1998 a parlament v tom období už zastavil svoju činnosť. Po nástupe novej vlády došlo k značnému oneskoreniu prijatia príslušných noviel zákona, ktorý bol prijatý až s účinnosťou od 1. januára 2000 a nevyriešil a neriešil problém nebankových inštitúcií, a ďalší zákon o cenných papieroch bol prijatý až s účinnosťou od 1. januára 2002. Pritom všetky politické strany, ktoré nastupovali do volieb 1998, si boli vedomé, že tu vzniká rizikový fenomén a vo volebných programoch jednotlivých politických strán bolo obsiahnuté zapodievať sa týmito inštitúciami. Samozrejme, aj vláda to mala vo svojom vládnom programe v rámci skvalitnenie a stransparentnenia kapitálového trhu. V tomto smere v období rokov 1998 až 2002 zlyhalo ministerstvo financií vedené pani Schmögnerovou, ale i vláda pána Dzurindu ako celok, nakoľko mali dostatok informácií o vývoji v nebankových inštitúciách a tieto informácie sú dnes už verejne známe, tá dostupnosť členov vlády aj cez médiá. Treba povedať, že ak štátny dozor nad kapitálovým trhom v rokoch 1994 - 1998 uložil viacerým subjektom nútenú správu v prípadoch, keď zistil ich nezákonnú činnosť, čiže zásadné nedostatky v hospodárení, alebo keď zistil, že pracujú na princípe pyramídových hier, uložil dokonca zrušenie týchto spoločností. Boli uplatené inštitúty nútenej správy, inštitúty obstavenia účtov majetku až zrušenie takýchto inštitúcií. Treba pripomenúť, že časť médií podporovaná vtedajšou opozíciou, ktorá dnes tvorí vládu kontinuity, viedla mediálnu vojnu proti takémuto postupu ministerstva financií a z bývalého štátneho tajomníka Magulu bol urobený nepriateľ občanov číslo jeden. Pritom ministerstvo financií sa snažilo zamedziť doslova pyramídovým hrám a išlo na doraz v riešení týchto problémov, čím sa podarilo zabrániť tomu, že by problém niektorých podielových fondov, takzvaných podielových fondov, prerástol do niekoľko miliardových dopadov na vklady občanov. Treba povedať, že po voľbách 1998, nakoľko nebola vykonaná adekvátna legislatívna úprava, došlo k veľkému nárastu aktivity nebankových inštitúcií, k masívnej, agresívnej reklame a k prudkému nárastu klientov a ich vkladov. Pre masívnu reklamu boli využívané ako súkromné printové elektronické, médiá tak i verejnoprávne elektronické médiá. Prudkému nárastu vkladov do nebankových inštitúcií zo strany občanov prispelo aj dlhodobé znehodnocovanie vkladov občanov pri nízkych úrokových sadzbách na vklady, ktoré nedosahovali ani úroveň inflácie, ako i krachy viacerých bánk po roku 1998. Tu je hlavná zodpovednosť predchádzajúcej vlády, pretože občan nemusí poznať zákonodarstvo, a v prípade, že firmy, licencované, nelicencované svojou činnosťou sa podobajú, samozrejme, je zložité pre občana rozlíšiť, kam vkladá peniaze, najmä ak predchádzajúca Dzurindova vláda pripúšťala takú obrovskú reklamu, akej sme boli svedkami po roku 1998. V tomto smere výhovorky často používané pani Schmögnerovou alebo členmi predošlej Dzurindovej vlády, že vláda alebo vládne inštitúcie nemali zákonné možnosti vstúpiť do nebankových spoločností. Nemali ich preto, že si tieto nástroje nevytvorili. A kto zodpovedá za zákonodarstvo štátu, ak nie konkrétna vláda? Takisto nie je možné zľahčiť problém, že každý občan sa má starať sám o seba pri riešení problémov, ktoré vznikli s krachom nebankových inštitúcií, kde je možné predstaviť si, že ak môže vzniknúť 180 000 podaní na súdy Slovenskej republiky, aký to bude asi nápor na súdy a ako sa môžu občania týmto spôsobom vysporiadať s vlastným nešťastím. Toto bolo dôvodom aj pomerne emotívnej, rozsiahlej diskusie v marci 2002, na základe ktorej bolo prijaté predmetné uznesenie 1943 z 13. marca 2002, ktoré ukladalo vláde zabezpečiť preskúmanie všetkých majetkových prevodov ako aj ďalších zmluvných vzťahov a finančných operácií, ktoré môžu poškodzovať veriteľov a vykonať ich rozporovanie, a po druhé, Národná rada požiadala vládu, aby predložila Národnej rade vyhodnotenie nákladov nebankových finančných subjektov na reklamu a pozitívnu prezentáciu firiem a vyčíslenie odvedených daní z reklamy. Nakoľko medzitým prebehli voľby a nová vládna formácia sa nejako nechystala splniť toto uznesenie, bolo prerokované na júlovej schôdzi Národnej rady s tým, že bolo prijaté ďalšie uznesenie, ktoré prijalo aspoň časť toho pôvodného uznesenia a zaviazalo vládu predložiť túto informáciu o vyhodnotení nebankových finančných subjektov, nákladov týchto subjektov na reklamu a pozitívnu prezentáciu firiem a vyčíslenie odvedených daní z reklamy. Pán minister, nejde tu len o to, zistiť, či sú nejaké zdroje v štátnom rozpočte z odvedených daní, to je len časť pravdy. Je tu podstatne väčší problém, ktorý som naznačil v úvode vystúpenia, že do pohybu z dôvodu nezáujmu vlády alebo možno nadbiehaniu predchádzajúcej vlády, čo sa týka činnosti nebankových inštitúcií, sa do pohybu dostalo takmer 20 miliárd korún občanov tohto štátu a je potrebné osvetliť, čo sa s týmito peniazmi dialo, kam smerovali a najmä komu poslúžili, najmä ak nie je možné v pozadí vylúčiť ani politický rozmer týchto obrovských peňažných prostriedkov a ich tokov. Aj v tomto zmysle si myslím, že bolo korektné, keď tento parlament v júli odsúhlasil takúto požiadavku na vládu, a zdá sa, že vláda nenaložila s plnením tohto uznesenia, myslím, nenaložila korektne, ja osobne nemôžem označiť plnenie tejto úlohy ako prejav podcenenia a prehliadnutia uznesenia Národnej rady, alebo dalo by sa povedať aj inak, ak sme poznali v minulosti film Vyšetrovanie skončilo, zabudnite, tak by sa dalo parafrázovať, že vyšetrovanie sa síce ešte neskončilo, ale aj tak zabudnite. Ak si ktosi pozorne prečítal správu vlády, tak hovorí o tom, ako nevykonať a nepredložiť seriózne fakty o tom, čo Národná rada uložila. Na jednej strane sa síce konštatuje v správe, že nie je možné údaje o prostriedkoch na reklamu a daňových odvodoch zabezpečiť, na druhej strane sa hovorí o tom, že predsa len od niektorých inštitúcií, ktoré sa reklamou zaoberajú, Klub reklamných agentúr isté údaje zistil a vláda predkladá za Slovenskú televíziu, TA 3, Slovenský rozhlas, Rádio Twist údaje za roky 1998 až 2002 v úhrnnej sume 192 miliónov Sk, ale pritom viem, a to je zase z údajov, ktoré získala vláda, zrejmé, že u troch najväčších zadávateľov reklamy - Drukos, AGW, Horizont na reklamu bolo vynaložených 1 miliarda 600 miliónov Sk, to znamená vláda osvetľuje rádovo jednu desatinu prostriedkov vydaných na reklamu a deviatimi desatinami sa nijako nezapodieva. To znamená, chýba tam minimálne televízia Markíza ako najväčší poberateľ reklamy, ako najväčšie mienkotvorné médium v rokoch 1998 až 2002. Z takto predloženej správy vzniká podozrenie, že vlastne tie stovky miliónov, ktoré nie sú identifikované, jednoducho boli vložené, alebo pretiekli cez televíziu Markíza, ale dočítame sa o 2,6 mil. Slovenskej televízie, pritom ak sú takéto podrobné údaje o iných médiách, prečo by nemali byť aj o najväčších mienkotvorných médiách, nehovoriac o tom, že nesporne toto médium výrazne ovplyvnilo mediálnu politickú klímu na Slovensku v rokoch 1997, 1996 až 2002.

Takže nie je možné, pán minister, prijať takúto správu, takáto správa je urážkou Národnej rady. Ak vláda cítila, že nemá dostatok informácií, ale ja sa domnievam, že nie je to pravda, že tu ide skôr o isté zahmlenie situácie, pretože tam, kde ide rádovo o 2, 5, 10 miliónov, tam informácie sú, a kde ide o stovky miliónov, tam zrazu informácia nie je. Je tu rozpor medzi 1,6 mld., o ktorých vláda vie, a 190 mil., kde relatívne oveľa menšie prostriedky na reklamu v konkrétnych inštitúciách boli vynaložené. Ak si vláda bola vedomá, že nemá v danej chvíli dosť informácií, mohla požiadať Národnú radu o odklad tejto úlohy a jednoducho v nejakom ďalšom termíne mohla predložiť serióznu, korektnejšiu informáciu. Z tohto dôvodu, vážená Národná rada, odporúčam nasledovné uznesenie Národnej rady:

Národná rada Slovenskej republiky

a) neprijíma správu o plnení uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1943 z 13. marca 2002,

b) žiada vládu Slovenskej republiky, 1. zabezpečiť preskúmanie všetkých majetkových prevodov ako aj ďalších zmluvných vzťahov a finančných operácií, ktoré môžu poškodzovať veriteľov a vykonať ich rozporovanie, 2. predložiť Národnej rade Slovenskej republiky vyhodnotenie nákladov nebankových finančných subjektov na reklamu a pozitívnu prezentáciu firiem a vyčíslenie odvedených daní z reklamy s termínom do konca roka 2003. Ďakujem pekne za pozornosť.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Faktická poznámka pán poslanec Daďo. Uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami.

V. Ďaďo, poslanec: Ďakujem pekne. Pán minister, ja chcem podporiť stanovisko pána Kozlíka, a to z nasledovných dôvodov. Skutočne tu ide o veľmi nedostatočný postoj vlády k obmedzeniu rizík, ktoré sa v tom období vyskytli v nebankovej činnosti. Ide tu o zásadné veci, kde neboli využité informácie o nebankových inštitúciách tak, ako boli aj medializované. Hovorí sa, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ale ani nečinnosť vlády sa nedá ospravedlniť. A v tomto prípade skutočne išlo o nečinnosť, až došlo k tomu, k čomu došlo. Zo správy, ktorú máte pred sebou, citujem jednu vetu: "Taktiež nie je možné vyčísliť objem finančných prostriedkov, ktoré nebankové subjekty použili na reklamu svojich produktov." Prosím vás pekne, ak toto chceme v Národnej rade prijať, tak potom, pán minister, vy ste boli podnikateľ, aj ja, a vieme, čo sú to daňové kontroly a vieme, ako sa dá uskutočniť daňová kontrola všetkých príjmov, ktoré existujú, bez toho, aby nám niekto konkrétne vysvetlil, čo išlo na reklamu. Pretože každá osoba, fyzická či právnická, má svoju knihu, má svoje účtovníctvo, kde sú príjmy a na základe podrobnej daňovej kontroly môžeme zistiť, o čo išlo. Čiže, domnievam sa, že v tomto prípade stanovisko kolegu Kozlíka celý klub podporí tak, aby sme správu neprijali. Ďakujem.