M. Číž, poslanec: Pán predseda, nehnevajte sa, nerád to komplikujem, len trošku by som upresnil dohodu. Hovorili sme a tak sme sa dohodli a tak to ja vnímam, že do 13.00 hodiny by sa rokovalo o zákonoch, ktoré sa do 13.00 hodiny prerokujú, o tých budeme hlasovať. Potom sa ešte prerokuje jeden návrh skupiny poslancov. Ale nech je tá 13.00 hodina fixná, pretože predsa len poslanci si potrebujú zabezpečiť dopravné prostriedky a podobne.

P. Hrušovský, predseda NR SR: No, 13.00 hodina bude najneskoršia na hlasovanie. Tak som to myslel, že skôr je súhlas, aby sme hlasovali, ak prerokujeme skôr. (Reakcia poslanca.) Áno, takto som to myslel, pán poslanec. Najneskôr hlasujeme o 13.00 h.

Páni poslanci pristúpime k rokovaniu o

zákone o sociálnej pomoci,

ktorý prerokúvame ako tlač 411.

Poprosím, aby z poverenia vlády Slovenskej republiky návrh zákona uviedol a odôvodnil pán minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník.

Pán minister, máte slovo. (Ruch v sále.) Prosím o pokoj v rokovacej sále.

(Prerokúvanie vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, tlač 411.)

Ľ. Kaník, minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR: Ďakujem. Vážený pán predseda, vážená Národná rada, primárnym cieľom návrhu zákona je najmä vyššia miera adresnosti poskytovania sociálnej pomoci, aktivizácia občana smerom k podpore jeho integrácie a vyváženosť jeho spoluúčasti na kompenzácii rozličných druhov zvýšených výdavkov, ktoré má občan v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia vo svojom živote.

Návrhy na zmeny a doplnenia sa týkajú najmä poskytovania peňažného príspevku za opatrovanie, zvýšenia kvality opatrovania a zachovania bezpečnosti občana s ťažkým zdravotným postihnutím, zvýšenia peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva. A pri peňažnom príspevku na diétne stravovanie diferenciácia výšky závislosti od nákladovosti diét.

Ďakujem za pozornosť. To je všetko.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán minister.

Spoločnou spravodajkyňou je pani poslankyňa Klára Sárközy z výboru pre sociálne veci a bývanie. Prosím ju, aby informovala Národnú radu o výsledku rokovania výborov o tomto návrhu zákona a aby odôvodnila návrh a stanovisko gestorského výboru.

Nech sa páči, pani poslankyňa.

K. Sárközy, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som vás oboznámila so spoločnou správou výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov (tlač 411), vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie ako gestorský výbor k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, podáva túto spoločnú správu výborov.

Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 551 z 22. októbra 2003 pridelila vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, na prerokovanie týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie. Výbory prerokovali predmetný vládny návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol vládny návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému návrhu zákona podľa rokovacieho poriadku.

Vládny návrh zákona odporúča schváliť Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky uznesením č. 336 z 20. novembra 2003, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu uznesením č. 233 z 12. novembra 2003 a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie uznesením č. 171 z 20. novembra 2003. Výbory Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré vládny návrh zákona prerokovali, prijali tieto pozmeňujúce a doplňujúce návrhy - vážení kolegovia, máte to všetci rozdané na stoloch.

Pani podpredsedníčka, skončila som, môžete otvoriť rozpravu. Po rozprave potom poviem, ako budeme hlasovať. Ďakujem pekne.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pani spravodajkyňa.

Otváram rozpravu k tomuto bodu programu. Písomne sa do rozpravy prihlásila pani poslankyňa Černá. Po jej vystúpení otvorím možnosť ústne sa hlásiť do rozpravy.

Nech sa páči, pani poslankyňa Eva Černá.

E. Černá, poslankyňa: Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, ctené kolegyne a kolegovia, originálnou kompetenciou samosprávnych krajov od 1. júla 2002 je aj poskytovanie finančných príspevkov pre neštátne organizácie, ktoré poskytujú sociálnu pomoc podľa zákona č. 195/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov. Základné pravidlá a kritériá na poskytovanie finančného príspevku ustanovuje najmä § 86 zákona, konkrétnu výšku príspevku pre jednotlivé služby určuje vyhláška Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 578/2001 o priemerných bežných výdavkoch a príjmoch na poskytovanie jednotlivých druhov sociálnych služieb.

Prvým dôvodom na novelizáciu zákona je potreba uviesť zákon do súladu s Ústavou Slovenskej republiky. Je nevyhnutné, aby uvedené povinnosti samosprávy boli upravené len formou zákona a nie formou podzákonnej normy.

Druhým dôvodom je aktualizácia výšky príspevku na rok 2004, pretože platný stav nie je v súlade so zákonom, ktorý ustanovuje, že príspevok sa má rovnať rozdielu medzi výdavkami a príjmami verejných poskytovateľov porovnateľných sociálnych služieb. Sumy uvedené v platnej vyhláške nezodpovedajú realite, pretože vychádzajú z údajov za rok 2000. Žiaľ, ani predkladaný návrh nezabezpečuje rovnosť verejných a súkromných poskytovateľov sociálnych služieb, ale štátny rozpočet nedovoľuje zvyšovať nároky viac. (Ruch v sále.)

Vládny návrh zákona - dovoľte, aby som prečítala tie zmeny, je to trošku obsiahle, ale musím to prečítať všetko. Máte tam tiež prílohu, ktorú azda nebudem musieť čítať, pretože je v tabuľkovom znení. Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, sa mení a dopĺňa takto:

K čl. I:

1. Za novelizačný bod 11 sa vkladá nový novelizačný bod 12, ktorý znie:

"12. § 86 znie:

(1) Finančný príspevok sa poskytne, ak

a) subjekt, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona, alebo obec poskytuje sociálnu službu alebo sociálne poradenstvo občanovi, alebo vykonáva sociálnu prevenciu alebo vybrané činnosti sociálnoprávnej ochrany pre občana, ktorý spĺňa podmienky na ich poskytovanie alebo vykonávanie podľa tohto zákona,

a) sociálna služba alebo sociálne poradenstvo alebo sociálna prevencia alebo vybrané činnosti sociálnoprávnej ochrany v kraji chýba alebo je nedostatková;

b) subjekt, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona, alebo obec neposkytuje sociálnu službu alebo sociálne poradenstvo, alebo nevykonáva sociálnu prevenciu alebo vybrané činnosti sociálnoprávnej ochrany s cieľom dosiahnutia zisku;

c) subjekt, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona, vypracuje a predloží výročnú správu o svojej činnosti a o hospodárení za predchádzajúci kalendárny rok do 15. mája príslušného roka, ak v predchádzajúcom roku poskytoval sociálnu službu alebo sociálne poradenstvo, alebo vykonával sociálnu prevenciu alebo vybrané činnosti sociálnoprávnej ochrany.

(2) Príslušný orgán poskytuje finančný príspevok subjektu, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona, minimálne vo výške určenej podľa prílohy číslo..." - ktorú tam máte uvedenú,

"a) v prepočte

1. na počet občanov, ktorí spĺňajú podmienky na poskytovanie sociálnej služby alebo sociálneho poradenstva, alebo na vykonávanie sociálnej prevencie alebo vybraných činností sociálnoprávnej ochrany podľa zákona,

2. na príslušné obdobie, v ktorom subjekt, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona, poskytuje týmto občanom sociálnu službu alebo sociálne poradenstvo, alebo vykonáva pre týchto občanov sociálnu prevenciu alebo vybrané činnosti sociálnoprávnej ochrany,

b) v prepočte na počet kilometrov prepravnej služby poskytnutej občanom v príslušnom období.

(3) Príslušný orgán poskytne finančný príspevok subjektu, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona, ktorý nevykonáva sociálnu prevenciu alebo vybrané činnosti sociálnoprávnej ochrany, alebo neposkytuje sociálne poradenstvo ako súčasť poskytovania starostlivosti v zariadení sociálnych služieb, v prepočte na dohodnutý počet občanov alebo konzultácií na jedného sociálneho poradcu a za predpokladu, že subjekt, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona, vedie evidenciu občanov a konzultácií podľa spracovanej metodiky a evidencie.

(4) Príslušný orgán môže poskytnúť finančný príspevok subjektu, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona, v sume vyššej, ako je výška finančného príspevku určeného podľa finančného minima za podmienky, že

a) ide o subjekt, ktorý prevzal poskytovanie sociálnej pomoci občanom od príslušného orgánu alebo od rozpočtovej organizácie, alebo príspevkovej organizácie zrušenej príslušným orgánom verejnej správy,

b) suma finančného príspevku bude najviac vo výške rozdielu medzi priemernými bežnými výdavkami a príjmami zrušenej rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej organizácie za posledné tri rozpočtové roky jej činnosti,

c) finančný príspevok podľa tohto ustanovenia sa môže subjektu, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona, poskytnúť najviac tri rozpočtové roky po sebe,

d) subjekt, ktorý bude príjemcom finančného príspevku podľa tohto ustanovenia, musí povinne vytvárať rezervný fond minimálne vo výške 5 % svojho rozpočtu ročne.

(5) Príslušný orgán môže poskytnúť finančný príspevok subjektu, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona, v sume vyššej, ako je výška finančného príspevku určeného podľa finančného minima aj v prípade, ak tento subjekt nespĺňa podmienku uvedeného v § 86 ods. 4, ak to umožňuje všeobecne záväzné nariadenie vydané týmto príslušným orgánom.

(6) Príslušný orgán môže obci, ktorá poskytuje sociálnu službu podľa tohto zákona, poskytnúť finančný príspevok podľa § 86 ods. 2 na základe dohody na jednotlivé druhy sociálnych služieb uvedené v prílohe 14, najviac však vo výške uvedenej podľa finančného minima.

(7) Finančný príspevok možno poskytnúť najskôr odo dňa podania písomnej žiadosti.

(8) Finančný príspevok možno poskytnúť preddavkovo, počnúc mesiacom január príslušného roka. Na zúčtovanie finančného príspevku sa vzťahuje osobitný predpis.

(9) Finančný príspevok možno poskytnúť subjektu, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona, alebo obci, ak si podali žiadosť počas rozpočtového roka pred termínom, v ktorom príslušný orgán schválil svoj rozpočet na príslušný rok.

(10) Ak subjekt, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona, alebo obec skončia poskytovanie sociálnej služby alebo sociálneho poradenstva, alebo vykonávanie sociálnej prevencie alebo vybraných činností sociálnoprávnej ochrany v priebehu rozpočtového roka, zúčtujú poskytnutý finančný príspevok ku dňu skončenia činnosti alebo v termíne určenom príslušným orgánom."

Doterajšie novelizačné body 12 až 14 sa označujú ako novelizačné body 13 až 15.

2. V novooznačenom novelizačnom bode 15 sa slová "prílohy č. 12 a 13" nahrádzajú slovami "prílohy č. 12 až 14".

3. Za novelizačný čl. I sa vkladá nový novelizačný čl. II, ktorý znie:

"Čl. II - Zrušuje sa vyhláška Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 578/2001 Z. z. o priemerných bežných výdavkoch a príjmoch na poskytovanie jednotlivých druhov sociálnych služieb."

Doterajší čl. II sa označuje ako čl. III.

Ďalej je tu príloha č. 14. Máte záujem, aby som ju čítala, prosím? (Reakcie z pléna.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Nie, pani poslankyňa, nemusíte tabuľku čítať.

E. Černá, poslankyňa: Je to tabuľka. Ďakujem.

Odôvodnenie na záver. Dôvodom predloženia návrhu je snaha zabezpečiť nový prístup poskytovateľov sociálnej pomoci k verejným zdrojom. Snahou je zabezpečiť transparentné financovanie na občana vo vzťahu k štátnemu a neštátnemu poskytovateľovi rovnako pri rešpektovaní samosprávnej pôsobnosti samosprávnych krajov. Ďalším dôvodom na predloženie návrhu je potreba uviesť zákon do súladu s Ústavou Slovenskej republiky. Je nevyhnutné, aby uvedené povinnosti samosprávy boli upravené len formou zákona.

Toto je jeden pozmeňujúci návrh. Druhý pozmeňujúci návrh sa týka tiež krízových centier, ale konkrétnejšie k týraným deťom.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa, prosím, predneste svoj pozmeňujúci návrh.

E. Černá, poslankyňa: Napriek nedávnej novele § 31 zákona o sociálnej pomoci, ktorá legislatívne upravuje podmienky existencie krízových stredísk, neboli zohľadnené všetky pripomienky z praxe, ktoré smerujú k zefektívneniu poskytovaných služieb starostlivosti v týchto zariadeniach sociálnej služieb. Ide najmä o zrušenie taxatívneho vymedzenia času poskytovania starostlivosti v krízových strediskách, spôsob a podmienky umiestňovania detí. Môj návrh úzko korešponduje s novelami právnych predpisov, ktoré riešia oblasť domáceho násilia, najmä Občianskeho súdneho poriadku. Je potrebné si uvedomiť, že krízové strediská sú prvým kontaktným miestom najmä detských obetí domáceho násilia, týrania či zneužívania. Musia flexibilne a operatívne riešiť vzniknutú situáciu a poskytnúť intervenciu okamžite, a to až do úplnej sanácie krízového stavu. Nie je možné limitovať z uvedeného dôvodu pobyt dieťaťa v takomto zariadení. V danom prípade len súd môže určiť dobu, počas ktorej je dieťa zverené do starostlivosti inej osoby nahrádzajúcej rodičovskú starostlivosť.

Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, sa mení a dopĺňa takto:

V čl. I novelizačný bod 1 znie:

1. V § 31 ods. 4 sa v prvej vete na konci vypúšťajú slová "najviac na tri kalendárne mesiace" a vypúšťa sa druhá veta.

Odôvodnenie je: Na základe skúseností z praxe je dĺžka pobytu v krízovom stredisku spravidla dlhšia ako 3, resp. 6 mesiacov. V prípadoch umiestnenia dieťaťa na základe rozhodnutia súdu, ten rozhoduje o umiestnení dieťaťa, nie o dĺžke jeho pobytu. V prípade, že by bolo dieťa prepustené po uplynutí zákonom upravenej lehoty 3 až 6 mesiacov, tak ako sa uvádza v súčasnom znení, postupovalo by sa protiprávne, pretože o ukončení ústavnej výchovy môže rozhodnúť opäť iba súd. Rovnako iba súd môže rozhodnúť o zverení dieťaťa do pestúnskej starostlivosti, o zverení dieťaťa do výchovy iného občana než rodiča alebo o osvojení. Proti obmedzeniu dĺžky pobytu dieťaťa v krízovom stredisku v súčasnej dobe hovorí tiež pomalosť orgánov činných v trestnom konaní, neexistencia centrálnych registrov náhradných rodín a ďalšie systémové nedostatky, ktoré bránia rýchlemu vyriešeniu situácie dieťaťa.

V tejto súvislosti dodávam, že predkladaný návrh úzko korešponduje so znením § 75 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý hovorí, že ak sa maloleté dieťa ocitne bez akejkoľvek starostlivosti alebo ak je jeho život, zdravie alebo priaznivý vývoj vážne ohrozený alebo narušený, súd na návrh orgánu povereného výkonom sociálnoprávnej ochrany a prevencie podľa osobitných predpisov predbežným opatrením nariadi, aby bolo maloleté dieťa dočasne zverené do starostlivosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorú v uznesení určí.

Z dôvodu znenia § 31 ods. 7 navrhujem vypustiť dennú formu pomoci v krízovom stredisku. Podľa § 18 ods. 10 zákona o sociálnej pomoci "pri dennej starostlivosti sa starostlivosť poskytuje v pracovných dňoch v pracovnom čase". To v krízovom stredisku neprichádza do úvahy, keďže nie je školopovinným zariadením a deti navštevujú školu alebo predškolské zariadenie.

V navrhovanom odseku 8 taxatívne vymenúvam spôsoby prijímania detí, ktorým krízové stredisko poskytuje nevyhnutnú starostlivosť. K uvedenému návrhu vedú dobré skúsenosti s takýmito spôsobmi prijímania detí. Táto forma sa roky osvedčuje aj v diagnostických centrách. Možnosť aplikácie obidvoch spôsobov prijímania detí je dôležitá aj preto, že krízové stredisko môže flexibilne reagovať na rôzne situácie v rodinách. Príklady: Ak je dieťa týrané alebo zneužívané otcom, najrýchlejšia forma pomoci dieťaťu je umiestnenie dieťaťa v krízovom stredisku formou dohody s matkou. Ak dieťa týrajú obaja rodičia, dohoda so žiadnym z nich spravidla nie je možná. V tom prípade je nutné rozhodnutie súdu.

Ďakujem za pozornosť.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa, ale ten novelizačný bod ste neprečítali. (Reakcia poslankyne.) Nie, pani poslankyňa, prečítali ste odôvodnenie, ale musíte uviesť ešte aj ten novelizačný bod 2, aby sme sa nedostali do kolízie pri hlasovaní, aby bolo všetko v poriadku.

E. Černá, poslankyňa: Dobre. Jasné.

Novelizačný bod 2 znie: V § 31 ods. 8 a 9 znejú:

"(8) V krízovom stredisku sa poskytujú služby ambulantne alebo prechodne na určitý čas.

(9) Starostlivosť v krízovom stredisku možno poskytnúť na základe

a) dohody krízového strediska so zákonným zástupcom alebo

b) rozhodnutia súdu."

Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa, teraz je to v poriadku.

Otváram možnosť hlásiť sa ústne do rozpravy k tomuto bodu programu. Pani poslankyňa Belohorská a pán poslanec Bódy, pán poslanec Zubo, Burian. Uzatváram možnosť hlásiť sa ústne do rozpravy.

Pani poslankyňa Belohorská.

I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, dámy a páni, budem podporovať pani kolegyňu v predloženom návrhu zvýšenia ochrany práv dieťaťa na Slovensku, aj keď si myslím, že možno by bolo veľmi dobré, keby aj pán minister pouvažoval, či by nebolo vhodné, aby Slovensko malo, podobne ako je ombudsman pre dospelých, aj ombudsmana pre detí, možno aj nie s takým veľkým aparátom, ale je to téma. A som povďačná aj pani kolegyni Edit Bauer, ktorá, vidím, že prikyvuje, pretože vie, že sme sa opakovane v Rade Európy zaoberali touto problematikou práv dieťaťa a je to nakoniec jedno z odporučení, ktoré bolo dané do výboru ministrov, aby štáty mali ombudsmana. Na Slovensku nie je ešte taká tradícia, aby sa dieťa bralo ako rovnocenný partner pre rodičov a aby sa rešpektovali jeho práva v takom rozsahu, ako nakoniec aj my ako zákonodarcovia sme podporili v ratifikácii Dohovoru o ochrane práv dieťaťa. Stačí veľmi, ak spomeniem aj nedokonalú prácu slovenských médií na tomto poli, pretože určite je ekonomicky dobré, ak sa rozpitvávajú niektoré prípady v médiách, pretože je to určitým trhákom utrpenie, ale nedotiahne sa do konca, keď sa prípad nesleduje, ako skončí, vždy sa len informačne nakúsne a neberie sa ohľad na to, že to dieťa nakoniec aj tak skončí v rukách toho, kto príslušné násilie voči dieťaťu páchal, alebo u partnera.

Prihovárala by som sa za to, aby sa možno aj výbor alebo komisia, ktorá je pri výbore pre sociálne veci u nás, aby táto komisia rovnosti príležitostí vzala aj deti ako rovnocenných partnerov. Pretože dovolím si upozorniť aj na poslednú diskusiu, ktorá prebehla v Rade Európy a ktorá bude prebiehať aj v januári, a tu sa hovorí: dieťa ako partner pri rozvodových súdoch. Veľakrát práve manželia, ktorí sa rozchádzajú, používajú dieťa ako nástroj pomsty medzi sebou vzájomne. A keďže tam ide o rozvodové konanie, veľakrát dieťa sa nemá možnosť vyjadriť k tej pozícii, v ktorej sa ono nakoniec ocitne. Vypočúva sa matka, alebo závisí od dohody partnerov, kde sa dieťa ocitne. Odporúčame teraz pri odporučení Rady Európy, aby dieťa dostalo tiež možnosť v prípade, že má záujem sa k tomu vyjadriť - a upozorním ešte aj na druhú vec, aby sa niekto neobával - primerane, samozrejme, jeho veku, veku toho dieťa. Dieťa predsa nebude účastník súdu, aby tam znášalo aj tie trochu také predsa len psychické stresy, ktoré pri rozvode sú. Súdy, aj slovenské súdy, majú svoje mechanizmy, či už cez psychológov, alebo tzv. sociálnych kurátorov.

Bolo by veľmi dobré, keby sme okrem toho, že sa opakovane hovorí o zvýšení medzinárodnej adopcie, si dôkladne prečítali práva dieťaťa, kde sa jasne hovorí, že v prvom rade sa má zlepšiť a zvýšiť možnosť domácej adopcie, teda vnútroštátnej, aby dieťa zostalo vo svojom priestore. A, žiaľ, musím povedať, prax na Slovensku je práve opačná. Stačí sa pozrieť, kde končia osudy detí, ktoré vlastne aj by našli náhradnú rodinu alebo náhradných rodičov, ale, žiaľ, byrokracia, 8-hodinová pracovná doba, neschopnosť úradníkov sa vžiť do srdiečka tohto dieťaťa, veľakrát aj rodičov, ktorí už dieťa majú povedzme vyhliadnuté alebo, naopak, sa s ním stýkajú, tomu bráni. Nakoniec práve naša pani poslankyňa Černá by o tom možno vedela najviac hovoriť, aké peripetie aj ona bola nútená prekonať. Čiže znovu je to len neochota úradníkov.

Prosila by som pána ministra, aby okrem toho, že sa pripravia zákonné normy, aj dohliadol na implementáciu toho zákona a na veľakrát neochotu pracovníkov, či už je to riaditeľ, lebo ťažko povedať o jednom, veľakrát je to možno na vyššom územnom celku a podobne, aby sa skutočne nestalo dieťa aj, nechcem povedať, nelegálnym obchodným artiklom, ale aby nevystupovalo v tej hre, aby sa umožnila adopcia čím skôr.

Som veľmi rada, že cez slovenské súdy neprešli tie adopcie, ktoré boli navrhované, že sa deti dostávajú do štátov, ktoré nepodpísali a neratifikovali Dohovor o ochrane práv dieťaťa, lebo práve keď si prečítate, dieťa nesmie byť adoptované do priestoru kultúrne, geograficky a nábožensky vzdialeného od jeho pôvodnej krajiny a dupľovane nie do štátu, ktorý neratifikoval dohovor, kde nie je možnosť vzájomných výmenných informácií. Len naivný človek nebude myslieť na to, že dieťa potrebuje ochranu svojho štátu, ktorého občanom sa stalo pri narodení, že sa nedostane do rúk priekupníkov. Veď boli to opakovane práve predkladané dôkazy aj v Rade Európy, kde dochádzalo k adopcii s vyhliadnutím na krvnú skupinu. Takže dovolím si upozorniť na tieto veci. Žiaľ, musíme na to myslieť, aj keď pevne verím, že je to veľmi raritné. Nepredpokladám, že by to bola otázka u nás, ale podľa mňa vždy je dobrá prevencia a aby sme na to mysleli.

Žiaľ, dennodenné tragédie, a myslím si, že ktorí ste pozerali televízne noviny včera a predvčerom, viete aj o tej poslednej samovražde malého chlapca, žiaľ, dennodenné tragédie mladých ľudí ukazujú, že boj za karierizmus rodičov a boj o individualizmus - dochádza k oslabeniu toho najzákladnejšieho puta štátu a to je otázka rodiny. Deti sú veľakrát vychovávané ulicou, veľakrát sú vychovávané televízorom a možno sa rodičia príliš spoľahnú na to, že môj syn alebo moja dcéra je samostatná. Áno, je samostatná. Ale každý z nás, kto má deti, vie veľmi dobre, že veľakrát aj človek, ktorý má 17-18 rokov, sa dostáva do ťažkostí a potrebuje trošku, aby ho niekto bol ochotný počúvať alebo pohladkať.

Keď si pozriete poslednú štatistiku, ktorú možno bude zaujímavé si skôr pozrieť už v príslušných výboroch, pozriete sa na samovraždy mladých ľudí a detí, pozriete sa na to, do akých nízkych vekových skupín sa nám posúvajú prípady mladých drogomanov a drogodievčat, teda poviem, ľudí, ktorí sú závislí od drog, tak vidíme, že je veľmi dôležité, aby bola posilnená ochrana práv dieťaťa práve preto, aj keď možno nebudem súhlasiť s mnohými inými vecami, ktoré sa týkajú zákonov, lebo si myslím, zákonov, ktoré predkladá pán minister, že by mohli byť ďaleko ústretovejšie voči ľuďom, ktorí sa ocitli na určitej hrane spoločnosti, v určitej ťažkej situácii, tak budem sa veľmi prihovárať za to a podporím všetky návrhy, ktoré sa týkajú zvýšenej ochrany práv dieťaťa.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky. Uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami.

Pani poslankyňa Demeterová.

M. Demeterová, poslankyňa: Ja by som len chcela jednou vetou zareagovať na pani poslankyňu, že skutočne vítam, aby sme otvorili, či už na pôde nášho výboru, alebo aj v tomto parlamente, tému detského ombudsmana, pretože aj v okolitých krajinách je táto otázka riešená, napr. v susednom Poľsku. Takže skutočne vítam tento postreh pani poslankyne.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Bódy. Prosím, zapnite mu mikrofón na jeho mieste.

P. Bódy, poslanec: Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dovoľte mi, prosím, vystúpiť z miesta v rozprave, z miesta poslanca.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, vážení hostia, keď som si uplatnil mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, vyslovil som výrok, že kvalitná sociálna politika sa dá robiť len prostredníctvom serióznej pravicovej politiky. Stále trvám na tomto výroku a oceňujem kroky ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny smerujúce k reformám, k sociálnym reformám, ktoré sa na Slovensku udievajú. Žiaľ, musím povedať, že nie všetky reformy sú systémové a hlavne nie reforma zákona o sociálnej pomoci, resp. sociálnej pomoci, smerujúca k tým najslabším skupinám, a to k skupinám zdravotne postihnutých.

Prečítam stanovisko k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195 o sociálnej pomoci, stanovisko Kancelárie Národnej rady, kde sa píše: "Obsahom tohto návrhu zákona je úprava vybraných druhov peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, a to podmienok na ich poskytovanie," - a to zdôrazňujem - "ale najmä úprava výšky peňažných príspevkov, čím sa sleduje úspora cca 1,5 mld. Sk."

Som presvedčený o tom, že seriózna pravicová politika, ak chce robiť kvalitnú sociálnu politiku, sa musí odrážať od skutočných potrieb všetkých občanov, ktorí sú buď v hmotnej núdzi alebo ktorí sú sociálne odkázaní, to znamená občanov, ktorým je nutné kompenzovať sociálnu odkázanosť. Ja viem, že od roku 1996, keď boli poberateľmi sociálnych dávok alebo peňažných príspevkov kompenzujúcich sociálnu odkázanosť, poberalo tieto príspevky zhruba 22 600 ľudí. Dnes, v roku 2003, je to 230-tisíc ľudí. Je tu viacej dôvodov, prečo sa táto suma tak rapídne zvýšila. Jedným z nich je trebárs aj strata zamestnanosti a vytvorenie priestoru na utiekanie sa do tejto siete, do siete občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, čo umožňujú viaceré komponenty, ako napr. príloha 4 k zákonu o sociálnom poistení alebo k zákonu o sociálnej pomoci, po novom.

Hovorím preto o systémových chybách, pretože posudzovanie zdravotného postihnutia, ťažkého zdravotného postihnutia sa práve odvíja od tejto prílohy, ktorá obsahuje mnoho zdravotných postihnutí a bude nutné ju komplexne prepracovať a zosúladiť s prílohou zákona o sociálnej pomoci, s prílohou č. 4. V jednej sa hovorí o funkčnom poškodení organizmu, v druhej sa hovorí o miere schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.

Ďalším takým úskalím, kde vidím dosť širokú možnosť posudzovania, sú samotné posudkové komisie sociálneho zabezpečenia, kde nechcem zovšeobecňovať, ale očakával by som oveľa viac odbornosti a kvalifikovanosti pracovníkov takýchto odborov, ktoré prejdú v budúcnosti do špecializovanej štátnej správy. Myslím si však, že najideálnejším riešením je vrátiť sa k riešeniu, ktoré bolo v roku 1995 zrušené vtedajšou vládou, a to je Vládny výbor pre otázky občanov so zdravotným postihnutím a nie Rada vlády pre občanov so zdravotným postihnutím, ktorá dnes pracuje pod ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny. Vyriešili by sa tým podstatne efektívnejšie otázky, ktoré sa dotýkajú povedzme zákona o stavebníctve alebo dopravy a iných zákonov, kde by výsledky prác takejto komisie boli záväzné pre jednotlivé ministerstvá a tým by sa vlastne znížil objem financií, ktoré by bolo nutné vyplácať občanom s ťažkým zdravotným postihnutím trebárs na debarierizáciu prostredia, v ktorom žijú.

Najvážnejším bodom, ktorý sa v novele tohto zákona objavuje, je opatrovanie člena domácnosti. Obávam sa, že novelizácia tohto odseku nám naplní ústavy alebo zariadenia sociálnych starostlivostí, kde cena za opatrovaného, za človeka, za občana s ťažkým zdravotným postihnutím je zhruba 15-tisíc korún. 6-tisíc korún pre občana, ktorý opustil zamestnanie a opatruje člena domácnosti, je naozaj na hranici únosnosti aj v súvislosti s tým, že ak presiahne dôchodok občana s ťažkým zdravotným postihnutím 1,2-násobok životného minima, nad túto sumu sa mu kráti ten príspevok 6-tisíc korún, plus teda o ďalšie peniaze, ktoré sú vyčlenené pre bezvládnosť. Najviac sa to dotkne však občanov, ktorí už poberajú dôchodok, kde horná hranica príspevku bude 2 000, možno 2 300 korún, v prípade, že by presiahol dôchodok opatrovaného 1,5- alebo dosiahol 2-násobok životného minima, takýto človek, ktorý už teda poberá dôchodok, by tohto člena domácnosti opatroval kvázi zadarmo. Verím však, že v budúcom období, v budúcom roku sa zo zákona o sociálnej pomoci vyčlení zákon, ktorý bude obsahovať len kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia. Mám takýto prístup ministerstva a chcem veriť tomu a budem sa sám podieľať na príprave takéhoto zákona.

Ale aby som nebol len kritický, musím povedať, že ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny urobilo mnoho pozitív, ktoré sa dotýkajú zamestnanosti a zamestnávania občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, a to v troch zákonoch: V Zákonníku práce, kde sa prejavila pozitívna diskriminácia, myslím v § 66, pri prepúšťaní týchto občanov. Takisto v zákone o službách zamestnanosti, kde sme upravili vytváranie pracovných miest pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím prostredníctvom chránených dielní a chránených pracovísk. A takisto v zákone o sociálnom poistení, kde považujeme plný invalidný dôchodok pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím za základnú kompenzáciu, ktorá nebude krátená, a občan s ťažkým zdravotným postihnutím bude môcť plnohodnotne žiť a pracovať, ak si teda to zamestnanie nájde. To isté platí pre občanov s čiastočným invalidným dôchodkom, kde doteraz platil zákon, že mali obmedzený strop zárobku, nový zákon o sociálnom poistení tento strop zárobku už neurčuje.

Dovoľte mi v závere predniesť ešte pozmeňujúci návrh, ktorý sa dotýka zefektívnenia v rozhodovaní a v technike vydávania posudkov.

V čl. I v novelizačnom bode 13 § 110o - navrhujeme znenie: "Príslušný orgán nerozhoduje o zastavení poskytovania účelových peňažných dávok sociálnej starostlivosti pre ťažko zdravotne postihnutých občanov, ktoré sa vyplácali do 31. decembra 2003, a ani nerozhoduje z vlastného podnetu v prípade, ak si občan, ktorému sa poskytovali účelové peňažné dávky sociálnej starostlivosti pre ťažko zdravotne postihnutých občanov do 31. decembra 2003, nepodal žiadosť o sociálnu pomoc do 31. decembra 2003."

Odôvodnenie: Vzhľadom na to, že priamo zo zákona zaniká nárok na účelové peňažné dávky sociálnej starostlivosti pre ťažko zdravotne postihnutých občanov, bolo by neefektívne a neúčelné vydávať o zastavení týchto dávok rozhodnutia. Cieľom navrhovanej úpravy je aj to, aby príslušný orgán nebol povinný rozhodovať vo veci peňažných príspevkov v tých prípadoch, keď občan neprejavil záujem o peňažné príspevky na kompenzáciu, to znamená nepodal si žiadosť sám.

Všetko. Ďakujem pekne za slovo.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky. Uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami. Pán poslanec Ondriaš.

K. Ondriaš, poslanec: Ja ďakujem za slovo a oceňujem diskusiu na túto tému. Myslím si, že každý má záujem zlepšiť situáciu v tejto oblasti, ale, bohužiaľ, je dosť jednoducho diskutovať, čo treba robiť, tá zložitejšia otázka je, že kde na to zobrať peniaze. Ja som si to uvedomil mnohokrát a uvedomil som si to aj dnes, keď som čítal publikáciu, ktorú vydal Parlamentný inštitút Národnej rady Slovenskej republiky o ekonomickej aj sociálnej situácii v Slovenskej republike. Je tam aj údaj, že o koľko stúpol zahraničný dlh Slovenska za prvých 7 mesiacov roku 2003. Stúpol o 116 mld. korún. Každý týždeň v tomto roku stúpal náš zahraničný dlh o 4,1 mld. korún a tieto peniaze raz niekto musí vrátiť. A ja sa bojím, že všetky úvahy, ako zlepšiť sociálnu situáciu, budú padať na tom, že nebude peňazí. A nad tým by sme mali tiež rozmýšľať. Ďakujem za slovo.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Bódy s reakciou.

P. Bódy, poslanec: Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán Ondriaš, vy ste sa nevyjadrili k tomu, čo som ja hovoril. Myslím si však, že v časoch, keď Komunistická strana Slovenska alebo Československa bola pri moci, ani si neviem predstaviť, že by niekto sedel v parlamente na vozíku, tobôž som nevidel v uliciach nikoho so zdravotným postihnutím. Vy ste sa tvárili, ako keby ste boli zdravá spoločnosť, a vyčlenili ste nás úplne na okraj. Dnes sme tu a dnes máme právo hovoriť o tom, čo sa nás priamo dotýka. A budeme o tom hovoriť priamo s ministerstvom a budeme o tom hovoriť priamo aj s vami. Budeme radi, keď nám v tom pomôžete. Ďakujem. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Zubo.

S. Zubo, poslanec: Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja sa tiež priznám, že pokiaľ som nevstúpil do parlamentu a nevypočul som si slová, ktoré tu odznievali, tak som si nevedel predstaviť, čo je to pravicová sociálna politika. V súčasnosti i vďaka vysvetleniu pána Bódyho už to chápem a už som pochopil aj slová pána prezidenta, ktorý isteže oprávnene doobeda hovoril to, čo hovoril, a vyčítal tejto vláde asociálny prístup k riešeniu tých problémov, ktoré vláda rieši. Pán Bódy, máte pravdu, vy môžete byť v parlamente, len škoda tých a ľutujem tých, ktorí sú mimo parlamentu, telesne postihnutí alebo ťažko zdravotne postihnutí a ktorým táto vláda i prostredníctvom tohto zákona berie tie práva a výhody, ktoré doteraz mali. Ja skutočne vážne a z celého srdca ľutujem a neželám im tú situáciu, ktorá nastane od 1. januára.

I tento návrh zákona o sociálnej pomoci v podobe, ako ho vláda predkladá parlamentu, predstavuje plošnú reštrikciu cestou znižovania viacerých dávok poskytovania kompenzácií pri rôznych telesných postihoch a sociálne odkázaných občanoch. Ako jeden z celého radu príkladov zníženia príspevku uvádzame zníženie príspevku na prepravu na špeciálne cvičené psy pre nevidiacich, a to práve v čase, keď sa zvyšuje cena benzínu, čo spôsobí rast všetkých cien, predovšetkým potravín, ale i služieb. A spôsobí ďalšie zaťaženie na už vyprázdnené peňaženky predovšetkým tých sociálne a zdravotne postihnutých občanov, ktorí medzi nami žijú. A v tejto podobe chápem teda, čo je to pravicová sociálna politika.

V podstate sa teda dá povedať, že zásluhou prijatia 19-percentnej dane z pridanej hodnoty budú chudobní, zdravotne a sociálne odkázaní dotovať podnikateľov Slovenska, pretože oni na každom litri mlieka, na každom kile chleba odvedú prostriedky navyše, ktoré prejdú do rozpočtu štátu a tieto rôznymi formami sa pretransformujú tak, aby pomohli tým, ktorí pomoc nepotrebujú, aby chudobní dotovali bohatých. To je podstata, taktika a zámer celej tejto koncepcie. Takéto sociálne cítenie našej vlády skutočne patrí medzi svetové rarity, ktoré len ťažko nájde vo vyspelých ekonomikách porozumenie, a už ani nehovorím o tom, že niekto by ho chcel s troškou sociálneho cítenia aj nasledovať. Vláda bez akýchkoľvek prejavov sociálneho cítenia priam programovo pristupuje k zníženiu životnej úrovne občanov Slovenska. To predovšetkým poznačí životné podmienky ťažko zdravotne postihnutých občanov, ako som už hovoril, a ovplyvní i tie kompenzácie, ktoré oni doteraz mali.

Isteže s takýmto stavom a s takouto situáciou nemôže súhlasiť ani Konfederácia odborových zväzov, ktorá takisto bráni sa, bráni svojich členov, bráni preto, pretože celý rad členov Konfederácie odborových zväzov patrí medzi ľudí, ktorí sú zdravotne alebo telesne postihnutí. A doplatia, opätovne doplatia prijatím tohto zákona od 1. januára na svoje postavenie, ktoré v súčasti v spoločnosti majú, alebo tak dokázať prežívať, bude sa im prežívať, nie žiť, ale prežívať ešte ťažšie.

Vyčítam predloženému návrhu zákona aj takú skutočnosť, že akoby jeho autori pozabudli na tú skutočnosť, že k 1. januáru 2004 dochádza, ako hovoríme tomu, k transformácii štátnej správy a prenosu kompetencií zo štátnej správy na samosprávne orgány. Pozrite si body 32, 34, kde akoby neexistovala skutočnosť, že 1. januárom sa rušia krajské úrady, okresné úrady a že vzniká špecializovaná štátna správa, ktorá sčasti bude zabezpečovať úlohy súvisiace s týmto zákonom a sčasti tieto úlohy prechádzajú na samosprávne orgány, ktoré by mali zabezpečovať ich v tej podobe, že majú i finančne napomáhať jednotlivým sociálne odkázaným občanom pri kompenzáciách. Len z čoho? To sa zase tam nehovorí, pretože obce samotné prostriedky nemajú, zo štátu dotáciu nedostanú. A teda odkiaľ zoberie jedna obec, ktorá má 300 alebo 400 obyvateľov a má problémy so zabezpečením základnej školy, teda s financovaním základnej školy, aby mali na uhlie a samotnú prevádzku tejto školy, prostriedky pre sociálne a zdravotne odkázaných občanov? To je celý rad problémov, ktorý nieže by sa nejako minimalizoval prijatím zákona, ale, naopak, nadobúda nový rozmer, vyšší rozmer, i čo sa týka závažnosti vecí, len narastá. To z jednej strany.

Z druhej strany mi dovoľte pár slov povedať vo vzťahu k zvyšovaniu ochrany starostlivosti o deti, sociálne odkázané deti, umiestňované deti v detských domovoch, v krízových centrách i v súvislosti s tými otázkami, ktoré tu hovorila pani poslankyňa predo mnou. Predovšetkým v súčasnosti v našej legislatíve sú niektoré medzery a diery nedotiahnuté v jednotlivých oblastiach v nadväznosti na sociálne zabezpečenie odkázaných detí, predovšetkým sirôt, a z rozbitých domácností, ktoré na základe súdneho rozhodnutia musia byť umiestnené do sociálneho zariadenia určeného pre detskú starostlivosť a musí sa štát zo zákona o nich starať.

Problematická je otázka v tom smere, že na základe platného zákona jedine súd môže rozhodnúť o umiestnení dieťaťa do ústavu sociálnej starostlivosti a táto cesta nie vždycky je priamočiara, ale je dlhodobejšia...

Krásne lízatká, potom si zoberiem aj ja jedno. (Reakcia rečníka na rozdávanie mikulášskych darčekov chovancami Sociálnych domovov z Veľkej Mane a Krškán pri Leviciach.)

Nie je stále priamočiara, ale skutočne niekedy trvá i niekoľko týždňov, čo je na ujmu samotného dieťaťa, ktoré mnohokrát v tej rodine alkoholikov alebo v neúplnej rodine je tyranizované a dopláca na to svojím malým telíčkom a na skutočnosť, že sa tieto veci snáď neriešia. Nie je doriešená tu nadväznosť ani v tom smere, že tieto deti, ktoré sú na základe súdneho rozhodnutia odobraté rodičom a dané do ústavnej starostlivosti zo zákona, zase všetky by mali prejsť určitým systémom zdravotných zariadení, ktoré sú vytvorené práve na to, aby diagnostikovali tieto deti a na základe diagnostiky rozhodli, áno, toto dieťa patrí do detského domova, pretože nie je mentálne alebo ináč retardované, a toto dieťa musí byť umiestnené do špeciálneho výchovného zariadenia, pretože je značný stupeň mentálnej retardácie alebo je na hranici mentálnej retardácie...

Ďakujem veľmi pekne, to si budem vážiť. (Reakcia rečníka na rozdávanie mikulášskych darčekov chovancami Sociálnych domovov z Veľkej Mane a Krškán pri Leviciach.)

A takisto je sporná aj ďalšia otázka v súvislosti s rozhodnutím o umiestnení do detského domova, ktorú nie jasne definuje zákon, a bolo by správne, aby bola jasne definovaná. Pretože môže nastať celý rad problémov v súvislosti s realizáciou tejto úlohy, ak nastane, a môžu vzniknúť aj problémy a rôzne problémy na rôznych stranách, ak nedôjde k realizácii tejto úlohy. Je to otázka a pýtam sa: Má právo starosta obce rozhodnúť o umiestnení dieťaťa do detského domova? Niektorí teoretici hovoria, že áno, že je tu taká možnosť so spätnou platnosťou uplatnenia ďalšieho opatrenia vyplývajúceho zo zákona, ale iní zase hovoria, že nie, v žiadnom prípade jednoznačne to môže urobiť len súd.

Posúďte skutočnosť takú, keď starosta, áno, v obci, ktorá má 150 obyvateľov, ale ani riaditeľ detského domova to nemôže urobiť a nemôže to urobiť ani pracovník sociálneho odboru alebo v súčasnosti už budúcej špecializovanej štátnej správy pre sociálne otázky, pretože čo on je menej kvalifikovaný v tejto oblasti ako starosta obce? Vidíme tu určitý rozpor, ktorý si zase môže odskákať len samotné decko, pretože Čenkovej deti tiež sme všetci čítali alebo takmer všetci čítali a to bol výsledok tiež pravicovej politiky, sociálnej pravicovej politiky. Jana sme si prečítali a môžu nám na našich obciach a dedinách vznikať a rásť noví Janovia a nové Členkovej deti, ktoré sú odkázané skutočne na tie milodary, ktoré dostávajú a ktoré nie sú skutočne často v takom rozsahu, ako by sme si sami mohli myslieť, že by mali byť.

Ďalej. Detské domovy v súčasnosti prebiehajú transformačným procesom. Celkom správne sa hovorí, že internátny typ práce a činnosti, systém práce detského domova je prežitkom, že v záujme samotného dieťaťa je potrebné skvalitniť jeho život v detskom domove a vytvoriť mu také podmienky, aby boli rovnocenné s podmienkami v každej rodine. Je to správne, tak to má byť, vo vyspelých krajinách je to aj tak robené. Lenže v súčasnosti, keď naša ekonomika nemá prostriedky na iné základné a potrebné veci, vytvára sa tu jeden precedens, že síce na základe toho balíka, ktorý máme vyčlenený pre oblasť práce a života detských domovov, my môžeme umiestniť do detských domovov XY detí za predpokladu, že ich budeme transformovať na typ rodinného typu, pretože sú tam nepomerne vyššie náklady, prevádzkové aj personálne, alebo z tohto balíka zafinancujeme minimálne raz taký počet detí, ktoré sa nám túlajú, blúdia po uliciach, a zabezpečíme im strechu nad hlavou a slušné žitie. Treba sa rozhodnúť v týchto otázkach a ja si myslím, že rozhodujúce je v tomto momente a na tomto stupni našej ekonomiky, ona nám umožňuje a potreby sú také, aby sme umiestnili čo najväčší počet detí odkázaných na starostlivosť štátu v detských domovoch, to znamená, hľadali také možnosti a cesty nie prepychovo zabezpečiť činnosť, ale skutočne čo najväčší počet umiestňovať.

To, hovorím, treba vyriešiť i ďalšie otázky, ktoré nie sú legislatívne vyriešené v súvislosti s prácou detského domova rodinného typu, ako sú personálne otázky, určenie určitých stupňov, počtov pracovníkov, počtov skupín detí a tak ďalej, ktoré sú síce v zákone určené, ale mnohokrát sú sporné tieto otázky. Ale aj otázok hygienických. Napríklad otázka stravovania, tam sa v rodinnom type majú stravovať žiaci priamo v príslušnom oddiele. A teraz je otázka, no je tam potrebné, aby všetci vychovávatelia mali zdravotné preukazy alebo vedeli variť, alebo nie je potrebné, keď v rodine to matka nepotrebuje, v školskej jedálni alebo v detskom domove v jedálni to potrebuje - a je alebo nie je to potrebné teraz v rámci tej skupiny?

V súčasnosti do pozornosti by som chcel ďalšiu vec uviesť. Vznikajú nám takzvané zahraničné deti. Deti, ktoré prechádzajú k nám s emigrantmi jednotlivých krajín, predovšetkým z Blízkeho a Stredného východu, a ktorí mnohokrát sú osirotene v tej skupine emigrantov, ktorých zadržia na našom území, a my sa o ne musíme postarať, nemôžeme ich vykázať preč, pretože sú to deti. Kde ich umiestňovať, ako ich umiestňovať, aké pravidlá pre toto zvoliť? To je celé pole neorané otázok, ktoré je potrebné legislatívne dotiahnuť a aj materiálne zabezpečiť, aspoň určité špecializované, by som to nazval, detské domovy, ktoré tieto deti budú koncentrovať, pretože tam je aj otázka jazyka, otázka hygienických návykov, je tam otázka aj možnosti infekcií, ktoré so sebou môžu doniesť, je tam otázka náboženstva a uplatnenia tých zvykov náboženských, ktoré sú v konzumácii napríklad potravín a podobne. To sa zdajú smiešne a jednoduché veci, ale robia obrovské problémy.

Ďalší obrovský problém, ktorý nie je legislatívne vyriešený, je otázka taká, že áno, zo zákona v detskom domove decko môže byť umiestnené od 3 rokov do 23 rokov s tým, že po dovŕšení osemnásteho roka riaditeľ domova s ním spíše samostatnú zmluvu a na základe tejto môže tam byť. Lenže otázka je v tom zase, patrí 23-ročný chlapec alebo dievča, mnohokrát, ktorý skončil základnú vojenskú školu, do detského domova? To je otázka, ktorá by mala byť riešená niekým iným a nie detským domovom. Ja dávam do pozornosti tieto veci, pretože sú skutočne závažné, i keď mnohokrát len okrajovo súvisia s predmetným zákonom, ktorý je dnes prerokúvaný v Národnej rade, ale ony súvisia a bezprostredne nadväzujú na problémy starostlivosti o deti i tak, ako hovorila v tom kontexte, čo hovorila pani Belohorská. Preto by som chcel odporučiť i výboru pre sociálne otázky do budúcnosti, že by tak trošku si vyšiel aj do terénu a pozrel sa, urobil určitý poslanecký prieskum aj v detských domovoch. A ak tak robí, tak mu blahoželám, pretože robí svoju povinnosť, a som rád, že členovia poslaneckého výboru pre sociálne otázky sú si vedomí svojich povinností a že tie povinnosti aj plnia.

Dovoľte mi záverom skutočne povedať na základe toho, čo som i v úvode, i v priebehu mojich diskusií povedal, nemôžem podporiť predložený návrh zákona v tej podobe, ako on je, pretože vidím v ňom ďalšie nebezpečenstvo zhoršovania sociálneho postavenia tak zdravotne a sociálne odkázaných dospelých i detí, ako som hovoril. Ďakujem.