V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem.

S faktickou poznámkou pani poslankyňa Beňová. Nech sa páči.

M. Beňová, poslankyňa: Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Pán poslanec Banáš, ja som tiež za to, aby sa prijala ústavná zmluva, alebo ústava, akokoľvek to budeme nazývať, pretože ide skôr o obsah ako o názov materiálu z môjho pohľadu. Myslím si ale, že netreba rýchlosť nadstavovať nad kvalitu tohto materiálu, a preto by som bola opatrná pri vyjadreniach o čo rýchlejšie, o to lepšie, pretože určite miera kompromisu, ktorý bude musieť urobiť aj Slovenská republika, musí byť priamo úmerná hrdosti a zodpovednosti za náš štát a za občanov nášho štátu.

Ďalej by som vás chcela ubezpečiť minimálne za politickú stranu Smer, pán poslanec, že my máme jasnú kandidátku a jasných ľudí na kandidátku do Európskeho parlamentu a mnohí z nich sú vaši kolegovia, a takisto by som chcela povedať, že si myslím, že existuje aj dobrý kandidát na európskeho komisára. Je to ale iný problém, prečo zatiaľ Slovensko tohto kandidáta nemohlo oficiálne predstaviť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Pán Miššík s faktickou poznámkou.

P. Miššík, poslanec: Áno, ja som chcel faktickú, aj keď som stlačil procedurálny, pretože mi nešla tá trojka, ale aby som na pána kolegu Banáša chcel zareagovať, pretože si myslím, že to trochu prehnal s tým vlakovým prirovnaním. Posledný vagón podľa mňa ide rovnakou rýchlosťou ako ostatné, ale chýbala mi tam jeho odpoveď, aby sa vyjadril k dvojrýchlostnej Európe. Takže ho prosím, aby sa k tomu vyjadril, lebo to nepovedal.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave. (Hlasy z pléna.)

Aj pán Banáš chce odpovedať? Ospravedlňujem sa.

J. Banáš, poslanec: No iste, pán kolega Miššík, ale bolo to myslené metaforicky, to znamená, ide o ten najmenej kvalitný vagón, ktorý by tú súpravu brzdil. Čiže prvý vagón pôjde 150 km/h a posledný 60 km/h, tak v priemere ten vlak pôjde 95 km/h, ale ten posledný sa spáli a ten prvý sa bude nudiť.

A k tej dvojrýchlostnej Európe. Pokiaľ by som mal byť teraz postavený pred kategorickú otázku, či ju mať dvojrýchlostnú alebo čakať na posledný vagón, tak sa, samozrejme, prikláňam k tej dvojrýchlostnej.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave.

Vystúpi pán Figeľ. (Hlasy z pléna.) Ale ste požiadali, že chcete hovoriť. Dobre, ospravedlňujem sa.

Pani Belohorská, nech sa páči. Pani poslankyňa, prepáčte, prosím vás pekne, pokračujte, prosím, v rozprave, ja budem pokračovať v diskusii.

I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predseda vlády, páni ministri, dámy, páni, keby niekto povedal v roku 1989, keď v našom štáte prebiehali nejaké zmeny, že budeme o tomto probléme hovoriť v roku 2004, asi by veľmi znervózneli všetci tí, čo boli na námestí, lebo si mysleli, že udejú sa zmeny a možno za rok, za dva, nanajvýš za tri budeme členmi Európskej únie. To boli tí, ktorých možno dnes by sme nazvali eurooptimisti. Roky 1992, 1993 riešili úplne iné problémy a to bolo založenie štátu. Ale aj vtedy keď sa ozvali niektoré realistické hlasy, že ak chceme sa stať členmi Európskej únie, potrebujeme ešte splniť veľké množstvo noriem, tak vtedy boli označovaní za ťažkých europesimistov ľudia.

Ja si pamätám presne, keď pán predseda Mečiar, vtedy premiér, hovoril o roku zhruba 2004, tak boli veľké pochybnosti. Som veľmi rada, že dneska riešime tie problémy, či sa nám páči ten alebo onen článok. A aj keď možno politicky som na druhej strane, ale som rada, že premiér tohto štátu telefonuje s premiérom iného štátu a diskutujú o tom, čo sa bude rokovať, aký je názor slovenského premiéra. Takže dneska už teda riešime iný okruh otázok. A tu, samozrejme, zase vystupujeme z pozície koalície, opozície. Koalícia bude tvrdiť, povedzme, že teraz nedohovor Medzivládnej konferencie znamená určitý neúspech, a opozícia sa podľa toho bude správať a bude tvrdiť, že ale nie je to také zlé, je to úspech. Takže sme dneska pri rokovaní. A ja by som bola veľmi rada, keby sme v prvom rade rešpektovali slovenskú politickú scénu, aby sme sa v prvom rade vedeli dohodnúť tu.

A keď som sa trochu usmiala, keď pán kolega Banáš hovoril o tom, že budú voľby v Španielsku a budú voľby v Poľsku a vo Veľkej Británii, nuž tak viete, jeden nikdy nevie, možno budú voľby aj na Slovensku. Ale ide o to, aby tá stratégia, ktorá sa prijme dnes, bola dobrá aj pre tých, ktorí budú na Slovensku pri vláde o rok, o dva, o tri, ale v prvom rade teda aby bola dobrá pre toho nášho voliča, na ktorého sme dostali právo zastupovať ho tu alebo zastupovať ho pri rokovaniach vonku.

Veľakrát sa práve v súvislosti s naším členstvom v Európskej únii prejavujú obavy o našu domácu slovenskú samostatnosť, ktorú sme si vybojovali. Objavuje sa obava o stratu kultúrnej identity a pod., aj keď myslím si, že Francúzi majú čo robiť na tom, aby si udržali svoju vlastnú kultúru v dnešnej multikulturálnej spoločnosti, ktorá vo Francúzsku je. A skutočne im je úplne jedno, ako si budeme vedieť strážiť svoju vlastnú kultúru u nás tu doma na Slovensku. A chcem všetkých uistiť, že to nie Európska únia tu rozdávala predávala 1. novembra alebo teda pred sviatkom našich zosnulých tekvice a hovorila o sviatku Halloween, to nie Európska únia má záujem na tom, aby na Slovensku fungovali Mc’Donald‘s, lebo nikto tam nedáva nič zadarmo. Čiže my sami vlastne sa rozhodujeme, akú kultúru chceme prijať a s čím sa chceme identifikovať ako slovenský národ alebo ako slovenskí občania.

Takže myslím si a som veľmi rada, že je taký priestor, že nie je tu nervozita, jednotlivé vystúpenia nie sú časovo odstrihnuté a že je aj taká situácia, že premiér počúva aj alebo musí počúvať opozičného politika.

Ale som veľmi smutná z toho, že po Konvente, ktorý trval tak dlhé obdobie, za rok a pol bolo tých rokovaní veľmi veľa, si to všimli len novinári, ktorí hovorili o cestovaní alebo o výletoch, kde obľúbenou destináciou poslancov bol Brusel, Štrasburg alebo Paríž. A veľmi ma mrzí, že po týchto stretnutiach nebol rozdelený priestor adekvátne. A priznám sa, niekedy mi to bolo aj veľmi ľúto. Rešpektujem, že politik počas svojho pôsobenia niekedy popácha aj veci, za ktoré si možno zaslúži taký trošku trest. Ale mi to pripadalo trošku nekorektné, keď na rokovaní napr. Konventu som sedela 2 dni a odsedela som si to, uisťujem vás, ozaj poctivo a kolega Figeľ mal iné povinnosti, a teraz si ozaj vážne hovorím a uisťujem vás, že viem o tom, že mal veľmi vážne povinnosti, kolega pán štátny tajomník Korčok mal tiež iné vážne povinnosti. Obidvaja sa zúčastňovali, je našou povinnosťou pomáhať aj druhým, na kampani, ktorá bola predreferendová v Poľsku. A ja, keď som prišla z Konventu a pustila som si doma nahrané správy, tak som si vypočula ich stanovisko ku Konventu. A bolo mi ľúto, že nikoho nezaujímalo, čo si o tom myslí opozícia, lebo ja som tam reprezentovala inú časť parlamentu. A to bola opozícia. Takže to sú dôvody, o ktorých, si myslím, by sme tiež mali hovoriť, lebo sú súčasťou politickej kultúry a sú súčasťou toho, že je počúvna vláda možno aj názorom druhej časti politického spektra, lebo reprezentujeme občanov Slovenskej republiky.

Možno budem súhlasiť, možno nebudem súhlasiť s kolegom Banášom ohľadom výučby jazykov. Myslím si, že ak sa niekto rozhodne, že jazyk nie je jeho priorita alebo jeho dominancia, nemali by sme ho nútiť do toho, lebo ja som za dodržiavanie ľudských a občianskych práv aj v tomto a každý má právo výberu. Ale stojím si za tým, že možno niektorí aj to vedia zo škôl a potrebujú ten odpich dostať sa do takýchto inštitúcií, ak majú dôveru slovenských občanov, ak títo slovenskí občania ich zvolia, lebo im dôverujú, že ich tam budú zastupovať. A možno prvý polrok a rok si pomôžu tlmočníkom. A určite verím, že ich to bude motivovať tak, že po roku budú vedieť diskutovať k problémom, ktoré potrebujú.

Hovorím to možno aj zo skúseností. Od roku 1994 som mala možnosť pracovať v Rade Európy. A všetci si na to dobre vieme spomenúť, že v rokoch 1994, 1995, 1996 pomaly sa človek hanbil povedať, že bol som v Rade Európy alebo bol som v Štrasburgu, lebo bol pre nás Štrasburg pohonom, učil nás, že sú tu určité práva, ktoré treba rešpektovať. A až dneska postupom času veľmi veľa občanov vidí, že vlastne aj niektoré inštitúcie v Štrasburgu im priniesli niektoré výhody, že sa tam môžu dovolať práva. Veď ešte aj dneska vidíme, že prehrávame jeden súd za druhým v Štrasburgu a že vlastne to vytvára určitý medzinárodný tlak na naše domáce súdy, aby neriešili určovanie otcovstva 24 rokov, lebo skutočne v dnešnej dobe na dnešnej úrovni diagnostiky je to otázka ozaj len laboratórnej procedúry a potom následného súdneho rokovania alebo rozsudku.

Ohľadom predchádzajúcej diskusie dovolím si pripomenúť aj otázku eurokomisára. Možno, ja to nikomu nevyčítam, je to aj taktika, možno je to aj technika, lebo, žiaľ, už mnohí z nás zistili, že médiá sa začnú o vás zaujímať aj pozitívne, aj negatívne až vtedy, až vaše meno niekto vypovie. A potom začne kuca-paca, potom bude treba si spomenúť aj na spolužiakov z materskej škôlky alebo spolužiačky a začne pohon. Čiže ja nechávam vláde, čo je jej. Ale druhá vec je fakt, že sa hovorí viac o dvoch osobách a menej sa hovorí o mechanizme, ktorým tento človek bude zvolený, o tom, že je to právo štátu, ktorého štatutárom momentálne je vláda, pretože dostávala som aj také otázky, prečo o tomto nediskutujeme v parlamente. Je to právo vlády vyjadriť sa k tomu. Ale vieme o tom, aká je ďalšia procedúra. Ďalšia procedúra je, že predseda Komisie pripraví návrh podľa mien, ktoré má, aby mu to sedelo do jednotlivých funkcií komisárov, ale de facto schvaľovanie tejto Komisie ako celku je v Európskom parlamente. Čiže ak predpokladáme spôsob, akým sa rokuje u nás, rokuje sa aj tam, určite bude rozloženie politických síl dané určitým kľúčom aj v Komisii a bude sa rokovať so šéfmi politických strán. Čiže v tomto prípade ak pochopíme tento mechanizmus, potom pochopíme aj tie dve mená, ktoré sú v hre. A tam pochopíme ich šance. Takže ja by som to priala aj jednému aj druhému, ale tam je šanca asi len na jedného. Vidím ale práve to, čo hovoril práve pán kolega Banáš, že možno by bolo veľmi dobré, aby tie dve mená boli.

Možno by bolo veľmi dobré, keby sa hovorilo aj o tom, o čom hovorí návrh budúcej ústavnej zmluvy, ktorý hovorí o troch menách, ktorý hovorí o tom, že majú byť z dvoch pohlaví, lebo tu budem hovoriť teraz ako žena, že ak neustále hovoríme o tom, že by mali do pozícií sa dávať aj ženy, pevne tomu verím. A teraz vás uisťujem, že nehovorím to z akýchkoľvek iných dôvodov, pretože myslím si, že aj koalícia si vie nájsť adekvátnu ženu, ktorú by vedela postaviť do tejto pozície. Vidím aj z toho dôvodu ako veľmi dobrý krok, pretože pre komisára je minimálne doba dvoch, troch, možno štyroch rokov, keby pri tom, ktorý v Komisii bude, mohol súčasne niekto ako možno jeho poradca tiež pôsobiť, pretože ak sme ľudia, vieme, že u každého je veľmi dobré, keď má v určitých chvíľach aj nejakú náhradu.

Myslím, že ďalší bod, na ktorom sme sa v tom mantinelovaní vlády zase zasekli, bolo tzv. šesťmesačné predsedníctvo. Teraz by som nechcela byť zlá, ale, pán predseda vlády, keď sú dneska spory v koalícii, argumentácia pre slovenského občana je, predčasné voľby nie sú korektné a nie sú dobré, pretože vláda má právo pôsobiť 4 roky, lebo len vtedy, za 4 roky dokáže urobiť zmeny, ktoré boli v programovom vyhlásení, keď prvý rok, dva robí tie nepopulárne opatrenia a ďalšie už potom začínajú prinášať určité výhody. Pán predseda vlády, to hovoríte na domáce slovenské podmienky, Slovensko je malý štát a má 5 mil. občanov, ako potom by ste vystupovali vo funkcii predsedajúcej krajiny, ak bude mať tento celok 25 štátov a bude mať 450 mil. obyvateľov. Asi tam už bude potom ľahší problém za 6 mesiacov splniť veľké kritériá, lebo možno španielska vláda počas svojho predsedníctva alebo poľská vláda si dá ako svoju prioritu poľnohospodárstvo. Ja pevne verím, že Slovensko ako svoju prioritu si dá vzdelanie mladých ľudí a dá si slovenskú rodinu. Takže odpovedzme, čo sme schopní urobiť v rámci Európskej únie, v rámci 25 štátov za 6 mesiacov. Nič, dve možno veľké konferencie, prvú, na ktorej predstavíte priority, a poslednú, na ktorej budeme odovzdávať predsedníctvo do rúk inej krajiny. Bude nás to stáť veľa peňazí a, poviem, aj veľmi veľa iných problémov. Takže tu by mala rozhodovať skôr logika, že francúzsko-nemecký návrh bol návrhom dobrým, bol návrhom, ktorý umožňoval lepšie skutočne sa priblížiť k tomu občanovi a lepšie plniť vo veľkej Európe ich ciele.

Veľmi málo sa hovorí v akomkoľvek vyjadrení o tom, že Európska únia, to nie je naplnenie ekonomických cieľov, to bola Európska únia, ktorá bola založená v svojich začiatkoch. Aj tomu zodpovedal názov Uhlie a oceľ. Dneska budúca Európska únia je o naplnení ľudských práv, lebo ak hovoríme, že Európsku úniu každý z občanov charakterizuje ako voľný pohyb, ako priestor bez hraníc a ako voľný pohyb tovaru, tak v tom prípade musíme vedieť, že tejto pohybujúcej sa osobe, tomuto občanovi, lebo budúca ústavná zmluva ide bližšie k občanovi, táto budúca ústavná zmluva zaručuje určité práva, pretože akonáhle sa on pohybuje, tieto práva idú s ním. Ľudské práva nie sú viazané na krajinu, na štát, ľudské právo je právo, ktoré sa viaže na mňa, a teda musí so mnou ísť. To je budúcnosť Európskej únie. Budúcnosť Európskej únie sa nebude odohrávať v rovine daní, nebude sa odohrávať v rovine europeňazí, lebo tam už boli stanovené určité kritériá, už je Európska banka, už je daná mena, už sa vedia konvertibilné kurzy, už máme platobné karty, dnes už kto platí platobnou kartou, vlastne nemá v tomto ohľade problém. Budúca Európska únia bude o tom, o čom už začal konečne hovoriť aj náš pán minister zdravotníctva, nielen pán prezident, lebo pán prezident nám to vysvetlil, že to bude tak, že každý občan Slovenskej republiky od 1. 4. bude môcť ísť do Viedne, len nám nevysvetlil, kto nám to zaplatí.

A ja by som bola veľmi rada, keď vidíme, že veľmi veľa občanov je dneska už smutných z toho, že hovoríme veľa o Európe, a oni sa majú horšie a možno z toho aj pramení veľmi veľa ich kritických a negatívnych postojov voči Európskej únii, aby sa občanovi už vysvetlili zásadné a základné veci. Privatizáciou a otvorením nášho trhu slovenská ekonomika je v Európskej únii. Čiže akýkoľvek náš krok v budúcnosti, ktorý by sme urobili, aj keby hneď sme sa chceli izolovať ako Mongolsko, znamenal by, že tu už máme európskych manažérov, naše podniky už budú vyrábať tovar, tak ako sa vyrába, veď vidíme, že sa presúvajú zo Španielska a neviem z ktorých štátov. Ale ten slovenský občan musí vidieť to, že ho konečne už upozorníme, že nie slovenskí výrobcovia chceli dvojročnú záručnú dobu. Veď to bude pre mnohých, možno slovenských výrobcov aj, by som povedala, dosť negatívny zážitok alebo príklad. Veď je to práve v prospech občana, že nekvalitný výrobok, s ktorým sa stane, že sa práve v rámci takej náhody pokazí týždeň po uplynutí záručnej doby, bude mať skutočne dvojročnú podľa mňa dostatočne dlhú záručnú dobu. Dneska prebehla možno správa, ktorú si mnohí nevšimli, ale tiež je v rámci práve tých pripravovaných ľudských práv v rámci celej Európy, a to je to, že v čakárňach sa už nebude môcť vykrikovať meno pacienta. Možno pre mnohých to je vec, ktorá nie je až taká dôležitá, uisťujem vás ale, že na niektorých oddeleniach je to problém, keď sa povie meno dosť jasne sestričkou, otočia sa všetky hlavy na toho človeka, ktorý zrazu do tej ambulancie vstupuje a má úplne iné problémy, ako by sa chcel práve v tejto situácii zviditeľniť.

Je množstvo ešte ďalších iných vecí, ktoré sa v rámci spoločnej Európy pripravujú. Takže som veľmi rada tejto možnosti a tejto diskusii. Určite kedykoľvek, môžem povedať za opozíciu, sme ochotní sadnúť si k akémukoľvek stolu, či okrúhlemu alebo hranatému, kde sa budú cizelovať určité stanoviská, určité postoje. Ale bola by som veľmi rada, keby možno v rámci tej budúcej Európskej únie aj vzťahy na Slovensku a politická kultúra zodpovedala tomu, k čomu nás práve vyzýva Európa, lebo, žiaľ, musím povedať, som si istá, že keby to nebolo zadanie Konventu, že bude jeden - jeden, tak asi možno pri tom zložení by nebola šanca pre opozíciu. Tak by som bola rada, keby slovo opozície bolo počuť nielen v zahraničí, ale aj tu doma. A spomeniem znovu možno skúsenosť, kde sme mali možnosť mnohí vlastne sa vycvičiť, tak by som povedala, alebo si zažiť tie prvé skúsenosti z europolitiky, lebo bola to možno práve Rada Európy, ktorá nás naučila, že keď tam sme, aj keď zastupujeme rôzne politické strany, záujem Slovenska je ten, kde sa vždycky vieme zjednotiť. A verte mi, že sú to veľakrát paradoxné situácie, že práve opozícia tam hovorí v mene Slovenska alebo ho chráni, lebo práve v tom danom výbore je opozičný, a nie koaličný politik.

A poviem vám, aj budúci týždeň očakávam, že v správe pána Gil-Roblesa, ktorá bude, myslím, hneď v pondelok, bude Slovensko. A v jednom prípade možno znovu začneme čeliť problémom s tými posteľami na psychiatrii. Ale znovu v tom nevidím ani žiadnu pohromu, ani žiadne dehonestovanie, je to znovu zase možno ďalšia vec, ktorá bude vyriešená, pevne verím, v prospech slovenského občana. Takže to by bolo z mojej strany všetko. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pán poslanec Banáš.

J. Banáš, poslanec: Pani kolegyňa, ja chcem reagovať na jednu poznámočku, ktorú ste povedali ešte v tej úvodnej časti vášho vystúpenia, kde som bol skoncentrovaný, a to sa týka tej angličtiny. My sme sa asi nerozumeli, lebo ja som myslel angličtinu ako takú, celkovú jazykovú prípravu našich občanov, pretože keď prídete hocikde, do hociktorého mesta, tak policajt je vám schopný niečo povedať po anglicky a má to aj svoje výhody. Ja som bol v Starom Meste minulý týždeň, debatovali tam dvaja anglicky hovoriaci turisti s dvoma policajtmi, boli to teda mestskí policajti, lebo štátni už pešo nechodia. A tak som im to preložil a dostal som dolár, takže má to aj takéto výhody. Ale potom som ho dal tam tomu strýcovi, čo hral na tie husle. Ale teraz celkom vážne, je mi ľúto, že jazyková a všeobecná pripravenosť našich občanov nie je taká, ako by mala byť. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Džupa.

K. Džupa, poslanec: Ďakujem. Pani poslankyňa Belohorská prezentovala zásadné stanoviská a spôsob presadzovania záujmov Slovenskej republiky v európskych a euroatlantických štruktúrach poslancami a zástupcami Ľudovej strany-HZDS za posledné roky. Začal sa šiesty rok, keď sme v opozícii počtom aktivít, ale aj dobou, ktorú predstavuje toto obdobie, ktorá je plná faktov, nie iba nejakou víziou či verbálnou proklamáciou našej Ľudovej strany. Disponujeme spätnými reakciami zo zahraničia, nielen európskeho. Sú nanajvýš priaznivé, jednoducho povedané, spôsobom čierneho na bielom oceňujú spôsob politiky Ľudovej strany ako opozičného subjektu na slovenskej politickej scéne. Spôsob Ľudovej strany pri presadzovaní záujmov Slovenskej republiky v zahraničí a jeho hodnotenie zahraničím je menej vnímané a vyhodnocované doma politikmi aj médiami. Domnievam sa, že prišiel čas, a vyzývam pána predsedu vlády na to, aby pán predseda vlády korektne priznal evidentný pozitívny vklad Ľudovej strany-HZDS pri presadzovaní zahraničnopolitických priorít Slovenskej republiky. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: S reakciou pani poslankyňa Belohorská.

I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Ku kolegovi Banášovi. Ja som tomu rozumela veľmi dobre. A ani by som sa nebránila, keby angličtina bola vo viacerých školách. Len trochu sa bojím jedného, aby to nebolo tak, ako keď sme sa museli všetci učiť po rusky, lebo mňa mrzí to, že učila som sa ruštinu 11 rokov a dneska nechám Rusa síce hovoriť po rusky, lebo mu rozumiem, ale bojím sa hovoriť po rusky, lebo nebola to reč, ktorú by sme bežne boli používali, tak to nazvem.

Ku kolegovi Džupovi. Stopercentne podčiarknem všetky slová. Možno ešte doložím jednu vec a možno to pán predseda vlády na záver určite povie. A prizná podiel opozícii aj v prebehnutom referende, pretože ja som ochotná kedykoľvek doložiť to, kde sme chodili aj po školách. A prvá vec, ktorú som vždy povedala, je, ja som neprišla teraz na politickú diskusiu, ja som prišla na diskusiu o Európskej únii, takže myslím si, že, a robili to všetci naši kolegovia, zase viete, aký systém sme my mali pri voľbách v rámci okresov. Takže budem veľmi rada, keď pri tejto príležitosti pán predseda vlády uzná aj túto časť opozície.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave. Vystúpi pán poslanec Figeľ.

J. Figeľ, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán premiér, ctené kolegyne, kolegovia, pán minister, dobre sa hovorí po Jožkovi Banášovi alebo rád na neho nadviažem. Možno by som tým Angličanom bol povedal, že lepšie by urobili, keby zaplatili eurom, lebo dolár išiel dole a euro išlo hore, zároveň možno nadviazal aj na to, čo poznamenal v niektorých výzvach - viac sa pripravovať alebo viac už formovať svoje aj pozície aj personálie a ostatné politiky vo vzťahu k členstvu v Únii. Len dodám, že KDH 6. decembra, na Mikuláša, na rade zostavilo kandidátku, ktorá znamená aj zároveň výzvu na prípravu konkrétnych ľudí pre voľby. A, samozrejme, nás to čaká všetkých a bude to veľké obdobie na Slovensku, keď príde jar a viacero volieb.

Dovoľte mi v troch takých líniách naozaj nadviazať a v niektorých záležitostiach pridať na tému Medzivládnej konferencie, po druhé, budúcnosti Únie a po tretie, pozície Slovenskej republiky.

K Medzivládnej konferencii: Materiál v predkladacej správe používa formuláciu hneď na nultej strane alebo teda pred samotným textom, že MVK skončila nedohodou. Myslím, že naozaj platí, aj po tom, čo odznelo a čo je precíznejšie nazvať, že zatiaľ neskončila dohodou. Je to skôr, samozrejme, slovné vyjadrenie, ale ide o proces, ktorý nie je skončený. A to, že summit nepriniesol výsledky, sa skôr dalo očakávať, než nedalo, z viacerých dôvodov.

Podľa mňa čas, ten pôvodný plán, ktorý bol formovaný v Nice, neskoršie potvrdený a konkretizovaný v Laekene, hovoril o Medzivládnej konferencii v roku 2004. Nedávno sa tento rok začal. Takže podľa mňa ten pôvodný plán bol realistickejší z hľadiska rozsahu a potreby doby na reálnu diskusiu, na lepšiu prípravu, nielen vnútri štátov, inštitúcií, ako sú parlamenty, vlády, ale aj medzištátne, lebo ide o veľké otázky, ktoré 25 alebo 28 štátov malo a má na stole. A takisto sme často argumentovali a veľmi zložito sa z druhej strany hľadali odpovede, že nebudeme ešte plnoprávnymi členmi počas Medzivládnej konferencie. Uistenia boli o tom, že podpis bude po 1. máji. Podpis, samozrejme, je zavŕšením negociačného procesu, ale samotné negociácie je dobré viesť v línii plnoprávneho členstva, nie urýchľovať, kým noví prídu, aby sa dom adaptoval s novými, pretože my budeme jeho spoluobyvateľmi. Je to náš spoločný európsky dom.

Ale väčšiu príčinu pre tú nedohodu doterajšiu vidím v nedostatku viditeľnej vôle medzi štátmi na dohodu, samozrejme, medzi niektorými štátmi alebo rozhodujúcimi z hľadiska doterajších postojov, keď polarizácia bola vo forme na jednej strane "Nice alebo smrť" a na druhej "návrh Konventu alebo nič". A to je ťažko zmieriteľná polarizácia, pretože na jednej strane Nice iste nebolo ideálnym riešením, nakoniec, čo je ideálne v našich zákonoch alebo v európskych, treba vychádzať z realizmu alebo z toho, čo znamená realita aj s nedostatkami. Ale bolo to riešenie, ktoré je legitímne, bolo prijaté najprv 15 a cez prístupovú zmluvu dnes už 25 štátmi. Írsko o tom dvakrát v referende hlasovalo, teda Nice nebolo len epizódou. To je veľmi vážny nielen dokument, ale právny status pre rozšírenie Únie. Na druhej strane návrh z Konventu naozaj v tých častiach inštitucionálnych bol relatívne menej diskutovaný. Najcitlivejšie otázky boli na konci. A pritom prinášajú veľké zmeny až zásadné hlavne v hlasovacom mechanizme, ktorý vytvára istý prospech alebo väčšiu váhu pre veľké štáty. Budúcnosť MVK vidím tak, ako tu odznelo aj sprostredkovane z pohľadu predsedníckej krajiny, a pán premiér to aj tlmočil.

V našich pohľadoch dôsledná analýza, taká pravdivá, nie fiktívna, nie iluzórna, pravdivá analýza dosiahnutého stavu je potrebná, lebo to negociačné acquis, to, čo sa prešlo alebo prediskutovalo, nie je spísané, nie je to potvrdené nejakým stanoviskom, ale, samozrejme, je to prediskutované, žiaľ, nie spísané. A írske predsedníctvo na rozdiel možno od iných bude tichšie a o to otvorenejšie diplomaticky a politicky hľadať nadväznosť alebo riešenie z toho stavu a ďalšie kroky. Predpokladám, že navrhne postup, ktorý spoločenstvo môže odobriť, ale musí to byť postup aj obsahovo aj časovo zrelý. Do marca nie je už veľa času, ale primerane na to je, aby to, čo je pred nami, sa zvládlo lepšie, lebo Únia si druhý neúspech toho typu, ako sa stal v decembri, nemôže dovoliť, pre svoje vlastné dobro, pre svoju vlastnú dôveryhodnosť. A tam je zodpovednosť všetkých, a to nielen Poľska, Španielska, Francúzska, Nemecka ako istých protagonistov záverečného sporu, ale aj Slovenska a všetkých. A to je zodpovednosť za ponúknutie prijateľného dobrého riešenia, ktoré často znamená to známe, že "menej je viac", to znamená menej slov, menej nejakých nerealistických ambícii a viac konkrétnych progresívnych krokov. To je k obsahu. Ale pre ten obsah treba aj získavať jasnými postojmi partnerov, spojencov, pretože o tom je nakoniec definitívne rozhodnutie. Nejaký individualistický prístup alebo osamelosť v postojoch nebýva úspešná. Agenda tohto roku okrem medzivládnych konferencií bude obsahovať to všetko, čo zaznelo aj cez telefonát Bertieho Aherna. Treba sem prirátať citlivé témy, ktoré prináša buď život, alebo medzinárodný vývoj, okolo Iraku alebo Stredného, Blízkeho východu, členstvo alebo téma Turecka, ktoré má dostať v decembri od 25 štátov termín na začatie rokovaní, teda aj od Slovenska.

Chcem povedať tak v súhrne, že európska integrácia vždy aj teraz je a bude istým komplexným procesom, zasahuje do mnohých sfér, a ťažko vylučovať niektoré témy z toho politického európskeho diania, inkluzívnym, hlásia sa tam konkrétne krajiny a pribudnú ďalšie, nemožno im ani dvere privierať, ale skôr naopak, za istých rovnocenných, prijateľných, objektívnych kritérií im takúto perspektívu ponúkať, lebo lepšiu, inú nemajú, či už ide o krajiny západného Balkánu alebo problém rozdeleného Cypru. A ide o proces, ktorý je evolučný, nepotrebuje drámy, nepotrebuje žiadne revolúcie, skôr postupnú adaptáciu toho, čo znamená dobre zorganizované spoločenstvo pre potreby svojich členov. Dá sa povedať podľa mňa politicky, že už nebude ľahkých období v európskej integrácii a ani ľahkých riešení. Ale tak to je v živote medzi ľuďmi a národmi. A vždy je to lepšia perspektíva, ako boli niektoré riešenia, ktoré sú v histórii 20. storočia.

Po druhé by som chcel niekoľko slov na tému budúcnosť Únie, našej Únie, v ktorej bude aj Slovensko, čo ju bude asi charakterizovať. Sme pred naozaj historickým, bezprecedentne veľkým rozšírením Európskej únie. Dá sa povedať, že je naozaj najväčšie, najzložitejšie, najcitlivejšie, už či z hľadiska ekonomických rozdielov, regionálnych, sociálnych, možnože aj politických, lebo dedičstvo západnej Európy alebo východnej, alebo strednej je zaiste odlišné, ale toto rozšírenie aj keď je akokoľvek zložité, má byť riešením problémov, nie problémom samým osebe alebo prídavným problémom. Má byť pridanou hodnotou pre celé spoločenstvo a aj pre naše záujmy. Táto budúcnosť sa bude rozvíjať, odohrávať na pozadí zložitého medzinárodného vývoja. Je to Blízky východ, Irak, medzinárodný terorizmus, ale aj mnohé, mnohé iné, nové témy, veľmi citlivé pre celosvetový vývoj. A tento náš vývoj alebo už spoločný po prvom máji bude v prostredí, kde mnohé vážne aj pre nás veľmi dôležité ekonomiky majú ťažkosti. Politiky alebo krajiny, ktoré neprešli potrebnými reformami, akoby mali nedostatok reformného odhodlania. A to všetko budeme istým spôsobom pociťovať a zdieľať: prostredie, v ktorom je aj vysoká nezamestnanosť aj prestarnuté alebo starnúce obyvateľstvo, nárast deficitov, už či verejných financií alebo v iných záležitostiach, nárast aj napätia alebo extrémizmu v niektorých krajinách, celkové technologické zaostávanie Európy.

Po 1. máji sa naša Európska únia naozaj už zmení a bude viac európskou, lebo teraz bola viac západoeurópskou. A preto si myslím, že je dôležité, čo tam prinesieme alebo s akými konkrétnymi príspevkami, už či politickými, personálnymi, inštitucionálnymi, právnymi, do tohto priestoru vstúpime. Blíži sa čas, a práve o tom aj boli mnohé z týchto sporov, aj ten najcitlivejší, že sa skončí parita francúzsko-nemecká alebo ten dualizmus, ktorý znamenal "obidvaja stále rovnako" čo do počtu komisárov, hlasov, väzby, ktorý často znamenal vnútorné ťažkosti a často zase znamenal aj jediné riešenie alebo motor pre Úniu, keď sa nehýbal, tak ostatní to nedokázali nahradiť. Toto obdobie bude veľmi citlivé aj pre Francúzsko, aj pre Nemecko a vlastne pre všetkých. A očividne klesá miera pripravenosti alebo schopnosti na výraznejšiu solidaritu aj kvôli vnútorným problémom jednotlivých krajín a zrejme aj kvôli politickým ťažkostiam, ktoré pociťujeme.

Všimli sme si mnohí nižší finančný návrh alebo rozpočtový výhľad, ktorý štáty Únie presadzujú voči Európskej komisii, návrh, aby sa peniaze na štrukturálne operácie delili pol na pol medzi starých a nových členov, čo je neprirodzené delenie, pretože tam budeme všetci členmi a podľa možnosti bez nálepiek za rovnakých kritérií, inak takéto delenie Úniu bude oslabovať. To je istý výraz iného zmýšľania než plnohodnotná solidarita za dohodnutých pravidiel. Podľa mňa budúcnosť Únie je zodpovednosťou všetkých, aj veľkých, aj malých, ale veľkosť, to nie je na prvom mieste demografický alebo ekonomický parameter, veľkosť je dominantne otázkou politickou alebo otázkou ducha. Aj malé štáty môžu byť veľmi významné a veľké. Dnes keď som mal stretnutie s podpredsedom Európskej komisie Neilom Kinnockom, osobitne apeloval na zmysel menších štátov pre spoločenstvo, pretože v nich je vyvinutý oveľa viac, menší sa viac potrebujú, väčší aj silou si dokážu viac zabezpečiť svoje záujmy. Aj to je očakávané od Slovenska.

Podľa mňa veľké štáty nie malé, aj keď nechcem nikoho osobitne menovať, spôsobili nedohodu alebo nenaplnenie dohôd v takých témach, ako je Irak a iracká kríza a odpoveď Európy na situáciu v minulom roku. Problém okolo Paktu stability a rastu bol spôsobený nie malými štátmi, teda nedodržiavaním zmluvného práva. Plán na vytvorenie európskej bezpečnostnej a obrannej politiky zo Saint Mala od roku 1998, ktorý mal byť zavŕšený v decembri, ktorý nedávno skončil, vytvorením 60-tisícovej schopnej sily Európanov na nasadzovanie, zostal skôr v polohe plánov. Medzivládna konferencia skončila nedohodou nie kvôli malým, ale skôr kvôli veľkým, Lisabonská stratégia je pod veľkým otáznikom, znovu nie predovšetkým kvôli menším, ale kvôli postoju väčších krajín. Neil Kinnock to nazval dnes takým novým pojmom bigizmus (v angličtine), teda ako politiku, ktorá vychádza z toho, že veľkí majú iný pohľad. Ale ten pohľad by mal byť cez právo, cez dôveryhodné prístupy k tomu, čo je dohodnuté a čo je naozaj prospešné pre spoločenstvo.

Po tretie pozícia Slovenskej republiky. Myslím, že by mala byť vedená líniou dôslednej analýzy návrhov, ktoré boli prijaté doteraz predbežne, takisto analýzou postojov jednotlivých štátov, pretože to bude stále dôležité, nielen celkový výsledok, ale aj prístupy jednotlivých krajín, už či susedných alebo vzdialenejších, a po ďalšie využitím času, ktorý teraz plynie doma i vonku, na čo najlepšie riešenia, ktoré nám a zároveň spoločenstvu môžu vyhovovať. To by malo viesť všetko k aktualizácii doterajšej pozície vo vzťahu k ďalším rokovaniam.

Len niektoré drobnosti, lebo nechcem ísť do detailov, možno k trom záležitostiam poznámka.

Napr. na strane 6 v materiáli sa hovorí v primárnej oblasti, hospodárska a sociálna súdržnosť by mala prejsť, teda vyjadrujeme nesúhlas s prechodom, od jednomyseľnosti k väčšinovosti po 1. 1. 2007. Toto je už súčasťou nášho zmluvného práva, je to v prístupovej zmluve, pretože tá inkorporovala zmluvu z Nice a Nice túto politiku posunul do väčšinovosti , pretože to bolo súčasťou dealu, ktorý vznikol na hlasoch, na zmene počtu komisárov, ale aj na jednotlivých politikách. Myslím, že toto je nerealistické presadzovať ďalej a skôr sa treba sústrediť na ďalšie otázky, ktoré zostali otvorené.

Poznámka k Charte základných práv Únie. Je veľmi dôležité pre akékoľvek zmluvné právo, aby bolo jasné, jednoznačné, samozrejme vymožiteľné, aby nespôsobovalo nejasnosti alebo dvojznačnosti, aby nevytváralo dve jurisdikcie akoby v citlivých oblastiach. A ľudsko-právna oblasť je citlivou oblasťou. Ak by to malo byť súčasťou zmluvného práva Únie na rozdiel alebo navyše oproti právu Rady Európy, ktoré je záväzné pre všetky štáty Únie, a, samozrejme, je dôležité, aby Únia pristúpila k tomu istému ľudsko-právnemu priestoru a aby táto právna záväznosť bola aj vo vzťahu k výkladu charty, lebo pôvodný Konvent prijal výklad, ktorý tak ako samotná charta nebol záväzný, ale nie je súčasťou dokumentu, mohlo by dôjsť práve k dezinterpretáciám a k problémom, ktoré nepotrebuje nikto, ani štáty, ani Únia, ani ich občania, jednotlivci. Kresťanskí demokrati sa vždy usilovali o ľudsko-právny aspekt, už či v období po druhej svetovej vojne alebo z princípu, pretože ide o dôstojnosť pre všetkých, o ochranu života, o manželstvo ako základný vzťah muža a ženy a rodinu ako základ pre spoločnosť. A čo je dobré pre rodinu, je vždy dobré pre spoločnosť. Tieto atribúty sú práve ošetrované výkladovým dokumentom, ktorý Konvent v roku 2000 prijal, keď prijímal aj samotnú chartu.

A po tretie, hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Vraciam sa k tomu, čo potvrdil parlament Slovenskej republiky svojím hlasovaním: Odporúčal vláde Slovenskej republiky zasadiť sa za zachovanie princípu vážených hlasov. Tento princíp vážených hlasov sa vyformoval v osemdesiatych rokoch, vyjadruje politiku alebo politickú solidaritu väčších s menšími, aby sa mohlo prejsť od jednomyseľnosti k väčšinovosti. Je to osvedčený princíp. Nie je novinkou, je naozaj zaužívaný. Vyjadruje zároveň istý balans alebo vyváženosť medzi veľkými a menšími, preto tak citlivo sa o ňom rokuje, preto sú tie počty tak zložito adaptované. Ale som práve presvedčený, že medzi tými pólmi, ktorými sú riešenie z Konventu a Nice, je priestor na adaptáciu Nice, resp. na úpravu mechanizmu, ktorý bude aj pre nás platný od 1. mája a potom sa znovu upraví, čo sa týka čísiel, od 1. novembra tohto roku. Je to osvedčené a Únia by mala stavať na osvedčenom, čím menej laborovať, čím menej prechádzať do krokov, ktoré buď nemajú všeobecnú podporu, alebo naozaj môžu priniesť oslabenie vnútornej jednoty alebo súdržnosti. A preto by sme naozaj mali hľadať a ponúkať riešenie, ktoré zachová princíp vážených hlasov, ale spravodlivejšie ho adaptuje, už či pre Nemecko alebo iné štáty.

Zodpovednosť Slovenska je naozaj veľmi konkrétna, vážna, nie sme malým štátom, často sa to skôr takto hovorí. Malosť nechajme malodušným. Štyri štáty Únie sú menšie demograficky ako Slovensko, 6 pristupujúcich krajín je menších ako Slovensko. Slovensko ako člen Únie je a bude zaujímavé, vážne, dôležité. Ja som mal dnes stretnutie - prvýkrát aj pán minister - s ministrom zahraničných vecí Andorry. Pre Andorru sme oveľa zaujímavejší ako člen Únie, ktorá Andorru obkolesuje. Je to malinký štát, ale aj Slovensko v jeho očiach je teraz oveľa vážnejšie, dôležitejšie ako predtým. Trvalo to dlho, kým sa takáto väzba alebo vzťah, prvá návšteva uskutočnila. Ako hlavný vyjednávač som navštívil na pozvanie iných krajín so špecifickými agendami Austráliu, Egypt, Izrael preto, lebo tieto štáty považujú Úniu za strategického partnera. Slovensko v centre Únie je aj pre nich a bude pre nich oveľa atraktívnejšie. Aj menší môže byť vplyvným, atraktívnym, vyspelým a váženým štátom. A o to pôjde cez vstup do Európskej únie.

Som presvedčený, na záver, že Slovensko do Únie môže a má doniesť nielen ekonomiku a obchod, ale aj svoj zmysel pre spoločenstvo, pre základné univerzálne hodnoty, svoju kultúru a kultúrne dedičstvo, svoj zmysel pre dominanciu práva nad silou v Európe i vo svete a pre zodpovednosť za spoločný osud Európy, keďže sme v jej centre. Takéto Slovensko a takto Slovensko prispeje a zvládne svoj diel zodpovednosti aj za Medzivládnu konferenciu a zmluvné právo budúcej Únie i za charakter a dôveryhodnosť spoločenstva.

A keď som začal referenciou na priateľa Jožka Banáša, aj ňou skončím, lebo použil na úvod termín, že on je eurooptimista, a potom trošku laboroval, čo je acquis. Viete, tie prívlastky nechajme iným. Dôležité je, aby sme boli pravdiví, dôveryhodní. A k tým prívlastkom by som možnože zaujal postoj cez Jeana Moneta, ktorého sa raz pýtali, čo si myslí, či je skeptický alebo optimistický vo vzťahu k tomu, čo sa plánovalo cez prvú zmluvu alebo prvé spoločenstvo. A on povedal asi toľko, že nie je optimista ani pesimista, ale je odhodlaný. Myslím, že je to dobré odporúčanie aj po mnohých desaťročiach aj pre terajšie Slovensko a terajšiu Európsku úniu. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pán poslanec Tkáč.

V. Tkáč, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán premiér, páni ministri, pán predsedajúci a pán, verím, komisár Európskej únie Figeľ, všetci vážení, dovoľte, aby som zareagoval vo faktickej poznámke na vystúpenie budúceho komisára, verím, že v stenografickom zázname Národnej rady v histórii budem prvý, kto ho takto nazval, že platia niektoré tézy. Nemám to zo svojej hlavy, ale v Rade Európy jeden pán poslanec povedal, že povedať všetko za 2 minúty to je výzva.

Po prvé, by som chcel povedať, a to už v tejto sále som to raz povedal pred niekoľkými rokmi, nekameňujme euroskeptikov. Buď vedia veľa, alebo nevedia nič. Dnes by som chcel vyhlásiť, že nekameňujme tých, ktorí sú proti superštátu a ktorí boli proti tej ústavnej zmluve, ktorá nebola schválená. To nie sú tí, ktorí sú proti Európskej únii, ale proti superštátu. Je pravdou, že Kresťanskodemokratické hnutie, ktorého predseda práve vošiel do sály, bolo spolu s Ľudovou úniou proti tomuto superštátu, na rozdiel od KDH v Ľudovej únii sme vyhlasovali, že zase sme za Chartu ľudských práv únie, ktorá by v tej ústavnej zmluve byť mala. Preto by som chcel uviesť, že v najbližšom období bude treba, aby sme naozaj prijali ústavný zákon, ktorým sa menia pomery medzi vládou a parlamentom, a že tá novela ústavy či ústavný zákon nebude vôbec proti ministrom či štátnym tajomníkom ani premiérovi a ďalším, ktorí budú chodiť vyjednávať do Štrasburgu, Luxemburgu či Bruselu, práve naopak, získajú tak podporu.

A v tejto súvislosti by som chcel ďalej uviesť, že vytvorme všetky podmienky aj napriek politickým turbulenciám, aby voľby do Európskeho parlamentu boli demokratické a pokojné.