P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Dubovská sa hlási s reakciou na vystúpenie pána poslanca Maxona. Nech sa páči.

D. Dubovská, poslankyňa: Ďakujem, pán predseda, za slovo. Ja chcem len tak pripomenúť vlastne predkladateľovi a možno ho aj upozorniť na to, že asi pán premiér Dzurinda má lepšieho bavoráka než všetci ostatní a lepšie sa dostane na niektoré miesta. Vzhľadom na výjazdy poslancov som absolvovala minulý a predminulý týždeň výjazdy na východ a mala som medzi ostatným aj program na stredných školách a gymnáziách a mali sme sa s týmito študentmi baviť o Európskej únii, vstupe do NATO a pod. čiže na témy výsostne apolitického alebo astraníckeho charakteru. A musím povedať, že na východe všetky z týchto stretnutí boli odrieknuté vzhľadom na to, že riaditelia škôl dostali prípis od župana Chudíka, že im zakazuje takéto podujatia organizovať. Takže pán premiér má asi možno lepšieho bavoráka, než máme my, a cez pána Chudíka, cez Ľudovú úniu sa na východ do škôl dostane. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Kozlík je prvý prihlásený do rozpravy za poslanecký klub, klub Hnutia za demokratické Slovensko.

S. Kozlík, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi bez emócií pojednať o bode, ktorý máme teraz na rokovaní pléna Národnej rady, t. j. o vyslovení nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií Ivanovi Miklošovi.

Ja začnem tým, čo som vyjadril už vo faktickej poznámke, že vláda v uplynulom období urobila rad rozhodnutí, ktoré ťažko doľahli na slabšie sociálne skupiny, ale aj na strednú vrstvu občanov, ktoré výrazne prehĺbili sociálnu nerovnosť, zlepšili dôchodkovú situáciu bohatších skupín obyvateľstva, v tom aj poslancov Národnej rady a výrazne veľkých spoločností, na druhej strane zhoršili situáciu slabších skupín obyvateľstva a strednej vrstvy. Musím ale to povedať, ak som povedal, že tieto opatrenia zlepšili dôchodkovú situáciu poslancov, zlepšili dôchodkovú situáciu aj členov vlády, a teda ústavných činiteľov ako takých.

Celá sociálno-ekonomická anabáza sa odvíja od mechanicky a necitlivo zavedenej rovnej dane, keď došlo k prerozdeleniu cirka 20 mld. korún v prospech tých silnejších. A cez daň z pridanej hodnoty a spotrebné dane to vlastne zaplatia tie slabšie skupiny občanov. Pritom nespochybňujem to, že je správne znižovať priame dane, ktoré sú viazané na produkciu, a postupne zvyšovať dane, ktoré sú viazané na spotrebu, to znamená daň z pridanej hodnoty, spotrebné dane, ale vláda zvolila skratku cez politickú priepasť, to znamená, nezvolila istú postupnosť, istý režim, ktorý by umožňoval tým slabším postupne sa prispôsobovať, vytvárať vhodné sociálno-ekonomické nástroje na to, aby jednotlivé skupiny občanov dokázali zareagovať na novú situáciu, prispôsobiť sa jej a aby nevytvárala takáto situácia ťažké sociálne traumy medzi obyvateľstvom. Treba povedať, že zjednotenie sadzieb dane z pridanej hodnoty v rámci tej konštrukcie jednotnej dane, zrušenie predchádzajúcej zvýhodnenej sadzby dane z pridanej hodnoty a jej zvýšenie na 19 % pre základné potraviny, lieky, energie, bytové služby, stavebníctvo doľahli ťažko práve na tie skupiny občanov, v spotrebnom koši ktorých sú uvedené položky dominantné, to znamená, na skupiny nízko príjmových občanov, nezamestnaných, sociálne odkázaných, na študentov. Ale dochádza k likvidácii aj stredných príjmových skupín obyvateľstva. Daňové dopady úprav, dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní premietnuté do cien boli ďalej násobené skokovými zmenami cien napr. plynu, vodného a stočného, dopravy a ďalších citlivých položiek.

V tomto prípade neobstojí ani obľúbený argument pána Mikloša, že štatistické údaje naznačujú, že v priemere nedochádza k výraznejším zmenám, pokiaľ sa týka či priemernej miery inflácie, poklesu reálnych príjmov a podobne. Takže to vyzerá, ako keby v priemere všetko bolo v poriadku. Je to zavádzanie, pretože dopady podľa jednotlivých sociálnych skupín občanov sú výrazne diferencované. Ak budem parafrázovať uvedené stanovisko pána Mikloša, tak by malo platiť nasledovné. Ak máte jednu ruku vo vriacej vode, druhú ruku v ľadovej vode, v priemere by ste mali byť v poriadku. Samozrejme, v skutočnosti by ste však žiadnu spokojnosť necítili. Takže jednoznačne opatrenia, ktoré vláda prijala jednostranne pozitívne dopadajú na silnejšie skupiny, veľké spoločnosti, na druhej strane jednoznačne a diferencovane dopadajú na slabšie sociálne skupiny. Je možné dokumentovať ten vývoj v tom ostatnom období, trebárs na cenách plynu a nákladoch, ktoré na účtoch SIPO pocítili občania. Mám rad listov a určite ich majú aj kolegovia v parlamente, ja by som len zacitoval z účtu SIPO od dôchodcov z Rovinky, ako sa vyvíjali náklady na ceny plynu mesačne. V decembri 2002 náklad týchto manželov dôchodcov bol 1 770 korún za plyn, v decembri roku 2003 to bolo 2 590 korún za plyn a vo februári 2004 to bolo 3 460 korún za plyn. Samozrejme, nehovorím o ďalších nákladoch, ktoré sa týkajú potravín, liekov a tak ďalej. A, samozrejme, žiadna valorizácia dôchodkov nemôže vyriešiť sociálny status alebo sociálnu pozíciu takejto rodiny. Takto je ale, samozrejme, možné argumentovať v prípadoch ďalších a ďalších skupín občanov, nielen dôchodcov. Podobne argumentujú aj malí živnostníci, ktorí z daňových bonusov a istej bonifikácie detských prídavkov, hovorím o malých živnostníkoch s dvoma deťmi, majú síce, z týchto opatrení, celkový bonus 64 korún mesačne, ale náklady na plyn, na energie, na ďalšie základné životné potreby ďaleko prevyšujú u nich to, čo získali v rámci zavedenia rovnej dane, keď hovorím o priamych daniach.

Treba povedať, že sme veľmi upozorňovali v čase, keď sa prijímala filozofia okamžitého zavedenia rovnej dane, že takto nárazovo prijaté opatrenie bude mať značné dôsledky na štruktúru spotreby, na vývoj trhového prostredia. A ono sa to už začína prejavovať. Dovoľte, aby som zo štatistických ukazovateľov za tento rok pripomenul niektoré indexy. Pokiaľ sa týka vývoja tržieb za vlastné výkony a tovar, tak v januári 2004 došlo k poklesu tržieb o takmer 18 % v porovnaní s januárom roka 2003, medziročne o takmer 18 % v odvetví, ktoré chceme pokladať za strategické odvetvie, za odvetvie, ktoré by malo profilovať budúcnosť Slovenskej republiky. Podobne, v oblasti maloobchodu došlo k poklesu tržieb v maloobchode s potravinami v januári 2004 v porovnaní s januárom 2003 o 14 %. Opäť teda zreteľne sa ukazuje to riziko, na ktoré sme upozorňovali. A začína sa napĺňať, že klesá obrat v tejto oblasti, že môžeme očakávať nákupné horúčky slovenských občanov, pokiaľ sa týka potravín a ďalších citlivých položiek v zahraničí, pretože daň z pridanej hodnoty 19 % znevýhodňuje nákup týchto tovarov na Slovensku a, samozrejme, tým pádom znevýhodňuje aj producentov, ktorí chcú realizovať tieto tovary na Slovensku. Chcem ďalej upozorniť na to, že aj pán minister pôdohospodárstva spomína, že v roku 2004 môže dôjsť a reálne asi dôjde k úbytku zamestnaných v oblasti potravinárskeho priemyslu zhruba o 3 000 osôb. Pritom on spomína, že je to predovšetkým v dôsledku toho, že nie všetky prevádzky v potravinárskom priemysle sa dokázali prispôsobiť normám Európskej únie. No ja mám obavu, že tu sú ďalšie momenty, ktorým prispeli vládne rozhodnutia, ktoré som už spomenul, ktoré budú dopadať na zníženie spotreby potravinárskych výrobkov alebo odbytu potravinárskych výrobkov práve v dôsledku zavedenia 19-percentnej sadzby dane z priadnej hodnoty. A výpadok 3 000 pracovných miest, ktorý je podľa mňa veľmi vysoký, môže byť ďalej násobený výpadkom ďalších pracovných miest práve z tohto titulu.

Treba povedať, že v oblasti vývoja hrubého domáceho produktu takisto treba vyjadriť isté znepokojenie, že neukázalo sa v minulosti, že zníženie sadzieb priamych daní automaticky prináša prírastok investícií. A opak je pravdou, ak od roku 2001 klesli sadzby priamych daní právnických osôb zo 40 na 19 %, tak treba povedať, že vývoj investícií vôbec nenaznačuje, že by tu bola nejaká výrazná motivácia využiť ten priestor vyšších dôchodkov na vyššie miery investícií, a naopak, po roku 2001 v rámci štruktúry hrubého domáceho produktu dochádza k poklesu investícií v stálych cenách. A preukazuje to aj štruktúra hrubého domáceho produktu v roku 2003, keď tvorba hrubého fixného kapitálu poklesla o 1,2 %. Ale podobne môžeme bez radosti konštatovať, že napriek ekonomickému rastu, ktorý na 60 % vlastne zabezpečuje automobilka Volkswagen a kde by vláda možno každý deň mala byť nastúpená zametať pred prahom Volkswagenu, zabezpečeniu ekonomického rastu tejto krajiny, najmä cez vývoj čistého exportu, žiaľbohu, neukazuje sa to na reálnej životnej úrovni obyvateľstva, ktorá v roku 2003 klesla o 2 %. Ale čo mňa trápi úplne rovnako, to je to, že vklady do budúcnosti, to znamená, investície v rámci hrubého domáceho produktu ako v roku 2002, tak v roku 2003 naďalej klesajú napriek znižovaniu priamych daní. To znamená, že tá matematika, ktorú presadil pán Mikloš ako člen vlády zodpovedný za daňovú reformu, jednoducho neplatí, nenapĺňa sa. A treba povedať, že aj pri vstupe viacerých zahraničných investorov, automobiliek na Slovensko je evidentné, že základom ich rozhodnutia nie je to, že je na Slovensku nižšia daň, ako skôr to, že sú u nás nízke platy, a najmä to, že Slovensko najmä v prípade automobilky Hyundai má lepšiu infraštruktúru ako Poľsko. A pripomenul by som, že rozhodujúce kroky v rozvoji infraštruktúry najmä v smere na Žilinu urobila Mečiarova vláda v roku 1994 až 1998. To je stanovisko aj poľskej strany, Poliakov, ktoré bolo mediálne dosť široko prezentované.

Takže tieto zjednodušené prístupy vlády logicky vyústili do výraznej nespokojnosti občanov a, citoval to už kolega Maxon, že 80 % občanov je nespokojných so smerovaním Slovenska, vyše 60 % občanov prezentuje, že má záujem zúčastniť sa na referende o skrátení volebného obdobia tejto vlády.

Treba povedať, že máme ďalšie výhrady k pôsobeniu Ivana Mikloša z dlhodobejšieho horizontu. Bol jeden z tých, ktorí presadili myšlienku privatizácie strategických podnikov, ich realizáciu. Domnievame sa, že v mnohých prípadoch išlo o predaj hlboko pod reálnu cenu týchto podnikov. Ale dotkol by som sa inej stránky tejto veci. Vláda v období od roku 1999 do roku 2003 získala z privatizácie zhruba 200 mld. korún. Z týchto 200 mld., keď dáme bokom 65 mld. korún, ktoré boli uložené na účte Národnej banky ako zdroj pre dôchodkovú reformu, zostáva 135 mld. korún, ktoré boli prerozdelené cez Fond národného majetku s tým, že časť bola použitá na zníženie štátneho dlhu, ale značná časť prostriedkov bola použitá na plátanie rozpočtových dier v tých oblastiach, kde vláda nepristúpila či k reštrukturalizácii alebo k reformám či Železníc, či v oblasti zdravotného poistenia, či na niektoré rozvojové programy a 17 mld. korún bolo použitých na zabezpečenie privatizácie ako takej. Sú to obrovské prostriedky, ktoré mali, si myslím, sa prejaviť v oblasti rôznych dlhov Slovenskej republiky. Ale treba povedať, že od roku 1998, naopak, zahraničný dlh napriek použitiu takejto masy prostriedkov vzrástol v porovnateľných údajoch z 9,6 mld. amerických dolárov na súčasných zhruba 16 mld. amerických dolárov. Takže je tu veľká otázka, ako sa nakladalo so zdrojmi, ako tieto zdroje prispeli, by som povedal, k lepšiemu stavu či dlhov Slovenskej republiky, nakoľko boli vyplytvané tieto prostriedky. A opakujem, ide o neopakovateľné zdroje, o to, že si nimi vláda v tom uplynulom období cez štátne finančné aktíva vylepšovala rozpočtovú pozíciu a plánuje si ju vylepšiť aj v roku 2004, keď Fond národného majetku má úlohu zabezpečiť 18 mld. korún z privatizácie a počíta sa zhruba s takýmto objemom prostriedkov v rámci štátnych finančných aktív na riešenie rozpočtu roku 2004. Takže v tomto smere máme principiálne výhrady k spôsobu, akým sa naučili verejné financie a štátny rozpočet žiť so značnými objemami prostriedkov zo štátnych finančných aktív alebo, povediac ľudovou alebo normálnou rečou, s privatizačnými zdrojmi bez toho, že by sme dospeli k nejakému principiálnemu riešeniu rozpočtových problémov alebo problémov rozpočtových deficitov.

Treba povedať, že podobne vláda vždy reaguje na kritiku v sociálno-ekonomickej oblasti a podobne reagovala aj na tú situáciu s terajším vyslovovaním nedôvery pánovi Miklošovi tým, že prvá strana je vždy venovaná výborným ratingom, rastúcim ratingom Slovenska, tomu, ako Slovenskú republiku chvália rôzne zahraničné inštitúcie a autority. Chcem povedať, v prvom rade tieto autority nežijú na Slovensku a vôbec nepoznajú problémy tých slabších skupín občanov. A tie autority, ktoré poznajú tú anabázu, s ktorou sa potýkajú slabšie skupiny občanov, tie autority, ako sú niektorí poslanci a výbory Európskeho parlamentu, to jasne pomenovali, že vláda prepálila opatrenia vo vzťahu k týmto skupinám občanov, že prijala motivačné nástroje na istú aktiváciu nezamestnaných, to je jedno, či rómskych občanov alebo ďalších, ale na druhej strane proti 450 000 nezamestnaných stojí 7 000 pracovných miest. Veď takto nemôžu fungovať žiadne reálne aktivačné mechanizmy, pokiaľ nie sú umelo zase vytvárané, a nie sú to peniaze vyhadzované von oknom. Takže tá definícia, ktorú podal Európsky parlament, kde sme si urobili ohromnú hanbu, podpísala sa pod to vláda a podpísali sa pod to reštriktívne opatrenia vlády, jednoznačne vytvárajú spoločenskú objednávku na také body rokovania, aké dnes v parlamente prerokúvame.

Takže, vážené dámy, páni, dovoľte mi uzatvoriť svoje vystúpenie tým, že sme vo veľmi zložitej spoločenskej situácii, že my agendu vyslovovania nedôvery členom vlády sme nepokladali v tom uplynulom období, keď hovorím za Ľudovú stranu - HZDS, za agendu, ktorá by mala byť nosnou, že odišli sme v tom období po voľbách roku 2002 z tejto úvahy. Viete dobre, že v rokoch 1998 až 2002 sme podali, myslím, 13 návrhov na vyslovenie nedôvery členom vlády alebo vláde. A momentálne je to teda prvé podanie zo strany Ľudovej strany - HZDS na vyslovenie nedôvery členovi vlády. Chcem principiálne povedať, že toto podanie sa neviaže na voľby prezidenta, že toto podanie sa viaže na nespokojnosť občanov. Už som tu spomenul, že minulotýždňový prieskum verejnej mienky hovoril dokonca o 67 % občanov, ktorí majú záujem zúčastniť sa na referende o skrátení volebného obdobia tejto vlády. Ja som popísal, pokúsil sa priblížiť jednu oblasť činnosti vlády, za ktorú zodpovedá podpredseda vlády a minister financií Ivan Mikloš, že je tu spoločenská objednávka. A Ľudová strana - HZDS musí brať na vedomie postoje občanov, ktorí sú nespokojní, ktorí žijú veľmi ťažký život v danom období. A vôbec si nemyslím, že je tu perspektíva v dohľadnom období, že by za týchto postupov, ktoré volí súčasná vláda, mohlo dôjsť k nejakému výraznému obratu. Takže z tohto dôvodu, vážené dámy, páni, prosím o podporu návrhu na vyslovenie nedôvery pánovi podpredsedovi vlády a ministrovi financií Ivanovi Miklošovi. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pán poslanec Džupa.

K. Džupa, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené dámy a páni, zaujal ma v rozbore pána poslanca Ing. Kozlíka práve pohľad, ktorý siaha do niekoľkých týždňov a mesiacov začiatku tohto roka, teda na problematiku, ktorá hýbe Slovenskom a ktorá trápi množstvo rodín bez ohľadu na to, v ktorej časti Slovenska sa nachádzajú, sa díval práve s víziou pre najbližšie obdobie. A, žiaľ, z jeho analýzy je jasné, že tá vízia veľmi dobrá nie je. Škoda len, že túto časť rozboru pána poslanca Ing. Kozlíka si pán vicepremiér Ivan Mikloš nevypočul a odišiel zo sály na tú dobu. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďalej bude s faktickou poznámkou vystupovať pani poslankyňa Tkáčová.

J. Tkáčová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán kolega, počas vašej vlády do roku 1998 tu boli podstatne nižšie mzdy, ako je tomu dnes. Napr. v roku 1998 bola priemerná mzda v národnom hospodárstve 10 003 Sk a nemám vedomosti, že by sa tu boli kvôli tomu hrnuli investori. Myslím si, že vami vytvorené politické a ekonomické podmienky práve investorov odstrašovali.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán Kozlík s reakciou na faktické poznámky.

S. Kozlík, poslanec: Ja by som pani kolegyni odporučil, keby trošku si naštudovala argumenty a čísla. A zistila by, že v roku 1998 napriek tomu, že to bol volebný rok a že bola vo vláde tzv. zlá Mečiarova vláda, bol to historicky rok s najväčším prílevom priamych zahraničných investícií, ale nie tých, ktoré boli utŕžené z predaja strategických podnikov, ale investícií, ktoré boli priamo realizované, či vo Volkswagene, či v chemickom priemysle, v celulózovo-papiernickom priemysle, v hutníckom, v drevárskom priemysle. Odporúčam ale študovať údaje, ktoré sú očistené od toho, čo sa utŕžilo za predaj strategických podnikov, ktoré vykazuje Dzurindova vláda doposiaľ ako absolútne víťazstvo tejto krajiny. Ale nie je to víťazstvo tejto krajiny, je to vzdanie sa národných zdrojov. A ony potom chýbajú v štátnom rozpočte, chýbajú vo verejných financiách a dlhodobo budú chýbať, pretože nie je problém minúť desiatky, stovky miliárd korún tou danou vládou, ale je problém, ako dlhodobo nahradiť tieto zdroje potom vo financovaní základných potrieb štátu v iných oblastiach rozvoja spoločnosti. Takže, pani kolegyňa, treba študovať, študovať, študovať. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pokračovať v rozprave bude za poslanecký klub Smer pán poslanec Šulaj.

I. Šulaj, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, v roku 2002 sa ujala moci staronová koaličná vláda, ktorej základ tvorili SDKÚ, KDH, SMK a nový politický subjekt ANO. Občania tohto štátu dali asi mandát uvedeným politickým stranám s očakávaním stabilného sociálno-ekonomického vývoja v nasledujúcich rokoch. Veď ani jedna z uvedených politických strán nemala pred voľbami vo svojom programe znižovanie životnej úrovne občana alebo, lepšie povedané, vykonávanie tzv. reformných krokov na úkor radových občanov štátu. Myslím si, a je to mojím presvedčením, že značná časť voličov brala pri voľbách do úvahy i tú skutočnosť, že na Slovensku už prebehli nepopulárne ekonomické reformné kroky, ktoré prezentoval bývalý a súčasný podpredseda vlády pre ekonomiku pán Mikloš. Veď v roku 1999 sme sa dozvedeli z médií informáciu o poslednom balíčku opatrení, po ktorom malo nastať už len zvyšovanie životnej úrovne ľudí. Opak je však pravdou. Silne pravicová vláda začala od roku 2002 vykonávať tzv. ďalšie reformné kroky, ktoré majú vniesť do verejného života poriadok a stabilitu.

Namieste je však otázka: Kto zapríčinil predchádzajúci chaos a zmätok vo všetkých oblastiach verejného života? Boli to ľudia z Marsu alebo temné sily, výraz, ktorý bol často používaný po roku 1989? Nositeľom každej myšlienky je človek alebo následne skupina ľudí, ktorí si ju vedia osvojiť. Preto je potrebné sa pozrieť na niektoré základné ekonomické črty predstaviteľa tzv. reformného krídla SDKÚ, súčasného pána ministra financií a podpredsedu vlády pre ekonomiku pána Mikloša.

Po prvýkrát sa jeho ekonomický vplyv začína na ministerstve pre privatizáciu. Holandské dražby, ktoré boli typické v období jeho pôsobenia, a následne spôsob zadlžovania bánk v tomto období boli náznakom prvej etapy tzv. Klondiku na Slovensku. V roku 1998 bolo konštatované, že spôsob malej privatizácie, ako aj časy mocenského rozdávania podnikov na Slovensku do roku 1998 pod taktovkou pána Mečiara spôsobili takmer pád slovenského bankového systému. Nevadí. Pán Mikloš spolu s pani Schmögnerovou vymysleli plán oživenia bankového sektora. Najprv vyše 100-miliardovou finančnou injekciou sme banky oddlžili, aby sme ich následne za niečo vyše 30 mld. mohli predať. A tak sme na Slovensku ako asi prví na svete prišli na to, že aj peniaze v reálnom čase sa dajú predať pod cenu. Žiaden z ekonomických expertov v tomto období nespochybňoval nevyhnutnosť oživenia bánk. Uvedená reštrukturalizácia bánk však spôsobila len zvýšenie štátnych dlhov, ktoré v konečnom dôsledku znáša občan a podnikateľská sféra, veď niekto tento drobný omyl musí zaplatiť.

Dostávame sa do obdobia ďalšej fázy Klondiku na Slovensku. Veď v súvislosti s reštrukturalizáciou bánk sa na Slovenskú konsolidačnú agentúru presunú napr. i pohľadávky, ktoré majú garanciu štátu. Značná časť uvedených pohľadávok nakoniec skončí v rukách súkromných finančných spoločností, veď Konsolidačná agentúra sa predsa nevie o ne postarať, a to i napriek tomu, že za týmto účelom bola založená. V tejto súvislosti je znova spomínané meno pána Mikloša.

V období rokov 1998 až 2002 bol pán Mikloš zodpovedný i za privatizačný proces. A tak sme potrebovali zaplatiť privatizačných poradcov, ktorí nás stáli i miliardové sumy v prípadoch, keď sme predávali vytypované podniky, hoc i len jednému záujemcovi. Nevadí, však sme ich potrebovali na dôsledné a presné prípravy zmlúv, aspoň tak sme boli presviedčaní ekonomickými expertmi. Až následne sme zistili, že tie zmluvy a zmluvné podmienky predsa nemusia byť až tak dobré a výhodné pre štát. Napr. pri privatizácii SPP sme s nemým úžasom prišli na to, že vieme ušetriť na hedgingových operáciách, ktoré nás a daňových poplatníkov stáli minimálne 7 mld. korún. Súčasťou zmlúv sú i odborné, organizačné a riadiace práce, ktoré nás napr. pri tom istom podniku, SPP, stoja do roka viac ako 1 mld. korún a pri druhých podnikoch, napr. elektrárenských rozvodných závodoch, niekoľko sto miliónov korún. Za uvedené zmluvy a spôsob ich plnenia je zase len zodpovedný pán Mikloš.

Obdobie od roku 1998 do roku 2002 je poznamenané i ďalšími ekonomickými problémami. Národná banka Slovenska prišla na to, že časť bánk nie je schopná si plniť svoje záväzky a tak idú do bankrotu. Na Slovensku sa však nič nedeje, hoci tí istí predstavitelia NBS posudzovali banky zle a nekoncepčne, zostanú na svojich pozíciách, veď Fond na ochranu vkladov si môže zobrať koniec koncov úver, ktorý budú musieť zaplatiť všetci klienti bánk, nie je predsa mysliteľné, aby ministerka financií, resp. podpredseda vlády pre ekonomiku znášali za uvedenú situáciu zodpovednosť. Najmä neschopnosť zasiahnuť voči subjektom, ktoré porušovali právo v bankovom sektore, poháňa do popredia v tomto období nebankové inštitúcie. A vláda a podpredseda vlády namiesto prijatia ráznej a jednoznačnej legislatívy konštatujú, že sa nerobí dobre, ale zákony tejto krajiny zatiaľ nie sú také, aby mohli postihnúť špekulantov. Neskoré prijatie zákonov o cenných papieroch, ako i ďalších finančných zákonov spôsobilo finančnú ujmu a straty niekoľko tisícom občanov tohto štátu, a teda za uvedenú skutočnosť musí niekto niesť i konkrétnu zodpovednosť.

Rok 2002 prináša novú dimenziu do odborného a ekonomického života. S tzv. staronovou nastupujúcou vládou konštatujeme, že naozaj je potrebné reformy, aby sme oživili ekonomiku štátu. Toto všetko sa robí len preto, lebo niekto predtým, niekto imaginárny, tajný (tajný ako zmluva s SPP) zapríčinil ekonomické problémy štátu. (Potlesk.)

Za ekonomické výsledky do roku 2002 bol a je podľa môjho názoru stále zodpovedný predovšetkým jeden a ten istý človek, predchádzajúci a súčasný podpredseda vlády pre ekonomiku pán Mikloš a, už teraz ani neviem, či ľavicová alebo pravicová ministerka financií pani Schmögnerová. Každému je jasné, že v roku 2002 boli voliči tohto štátu kupovaní sociálno-ekonomickými výhodami, ktoré nemali reálny ekonomický základ v sile ekonomiky štátu. Preto sa noví ministri predháňajú v tzv. proreformných krokoch.

Na ministerstve financií zvíťazila téza rovnej dane. A tak šťastné Slovensko na ceste do Európy zavedie jednu 19-percentnú sadzbu dane z pridanej hodnoty na potraviny, energie, plyn, lieky, tlač, stavebníctvo. Zbytočné sú negociačné podmienky, ktoré boli vyjednané s Európskou úniou za toho istého i súčasného a predchádzajúceho podpredsedu vlády pre ekonomiku. A nech sa Európa dozvie, čo je to ekonomický zázrak na Slovensku.

Uvedené kritériá daňovej reformy sú tak jasné, že ich v podstate ani nemusí prerokovať a neprerokovala Národná rada Slovenskej republiky v podobe koncepcie daňovej reformy. Asi je to tak dobré, lebo koncepcia napr. vychádzala zo zrušenia trojdane a daň z prevodu a prechodu nehnuteľností platí aj v roku 2004. Bola založená na tzv. daňovej neutralite, len sme nevedeli povedať, pre aký subjekt to platí. A teda dnes už ani prvák na obchodnej akadémii neverí tomuto pojmu. Vychádzala z rovnakých princípov zdanenia alkoholu v pive, víne a liehu. Nakoniec sme zvýšili len spotrebnú daň z piva. Bola zameraná na nižšie spotrebné dane z minerálnych olejov, ale tie sme predsa museli neúmerne zvýšiť kvôli výpadku v štátnom rozpočte v roku 2003. Takže možnože je dobré, že sme neprerokúvali koncepciu daňovej reformy v Národnej rade, pretože tá sa neustále mení.

Proreformnými krokmi sa môžu pochváliť i ostatní ministri. Zavedenie nesystémových prvkov v zdravotníctve pri platení 20 a 50 korunových poplatkov a platenia za lieky spôsobí vážne problémy zdravotne postihnutým občanom. Prenesenie výkonu verejnej správy na VÚC, mestá a obce bez finančného zabezpečenia činnosti spôsobuje finančnú traumu samospráve, neriešenie fiškálnej decentralizácie len zvyšuje schodok štátneho rozpočtu, rozbitie štátnej správy a jej nové usporiadanie spôsobí chaos pri vybavovaní bežných problémov občana a inštitúcií, reforma sociálneho systému končí vzburami Rómov na Slovensku a tak ďalej a tak ďalej. Všetky tieto tzv. reformy majú však jeden spoločný problém. Môžu vychádzať len z reálnej sociálno-ekonomickej úrovne štátu a svojím vplyvom sa im musí vláda prispôsobiť tak, aby nespôsobili vážny sociálno-ekonomický kolaps štátu. Za to je a vždy musí byť zodpovedný predovšetkým podpredseda vlády pre ekonomiku pán Mikloš. Predovšetkým jeho predstavy sa musia odrážať v štátnom rozpočte a verejných financiách. Preto je potrebné zamerať ďalšiu pozornosť na štátny rozpočet roku 2003.

V roku 2003 dosiahli skutočné daňové príjmy štátu sumu niečo vyše 200 mld. korún, čo je o 15,5 mld. korún menej, ako predpokladal schválený rozpočet. Najväčší výpadok daňových príjmov bol zaznamenaný v dani z pridanej hodnoty, ktoré dosiahli v roku 2003 sumu 83,8 mld. korún, čo je o 15,6 mld. korún menej, ako predpokladal rozpočet. V dôvodovej správe v zákone o štátnom rozpočte bolo konštatované, že len z dôvodu zmeny sadzieb DPH v roku 2003 oproti roku 2002, t. j. z 10 na 14 % a z 23 na 20 %, má plynúť do štátneho rozpočtu viac ako 8,3 mld. korún. Uvedené skutočnosti sa nepotvrdili. Veď v roku 2002 boli celkové príjmy DPH v sume 82 mld. korún, čo je oproti roku 2003 len o 1,5 mld. korún menej. Katastrofický stav v plnení daňových príjmov štátneho rozpočtu nepomohla upraviť ani legislatívna zmena zvýšenia dane z minerálnych olejov, piva, tabaku a tabakových výrobkov, aj pokiaľ ide o zdaňovanie zálohových platieb pri DPH. Najväčší vplyv na neplnenie daňových príjmov malo predovšetkým zvýšenie cien, ktoré pôsobilo negatívne na maloobchodný obrat a tržby od obyvateľstva. Medzi podstatné vplyvy v oblasti plnenia DPH mala i komplikovaná legislatíva pri tejto dani, ktorá najprv na začiatku roku vyprázdnila štátnu pokladnicu a v priebehu roka chaoticky menila spôsob vracania nadmerných odpočtov.

Ak hovoríme o zmene ekonomických podmienok v priebehu roka 2003, pýtam sa, ak sme zmenili daňové podmienky, akým spôsobom sme upravovali rozpočet. Veď jedno s druhým súvisí. V Maďarsku bol vymenený minister financií za podobné nedostatky vo finančnom hospodárení. Nášho pána ministra zatiaľ zachránila len politicky vynútená zmena daňových zákonov v roku 2003, ktorých výsledkom boli negatívne dopady na životnú úroveň, najmä najslabších vrstiev obyvateľstva. Pán minister Mikloš opäť neprejavil dostatok politickej odvahy a dopad z vlastných chýb pri zostavovaní rozpočtu nepreniesol na bedrá vlády, ktorá bezbreho míňa peniaze daňových poplatníkov, ale zaťažil ním spotrebu obyvateľov, a tým si vykúpil svoje zotrvanie na poste ministra. Výpadok uvedených príjmov bol nahradený nedaňovými príjmami, ktoré dosiahli sumu okolo 33 mld. korún, čo je viac, ako predpokladal rozpočet, o 13,1 mld. korún. Predpokladám, že na uvedené príjmy mali podstatný vplyv príjmy z predaja majetkových účastí štátu, resp. zmeny štátnych aktív. O týchto skutočnostiach už hovorili aj moji predchodcovia. Nejde teda o príjmy súvisiace s novovytvorenou hodnotou v roku 2003, resp. zdanením zisku spotreby alebo majetku, ale len o zmenu formou aktív, a to napr. z obchodných účastí na peniaze. V podstate ide o prejedanie majetku štátu vytvoreného v predchádzajúcich obdobiach.

Situácia je obdobná v roku 2004. Pán minister Mikloš si kupuje ekonomický rast vysokou infláciou so všetkými negatívnymi dopadmi na sociálne postavenie občanov, znehodnocovanie úspor, a tým znižovanie reálnych miezd. Toto všetko vytvára tlak na sociálne istoty občanov nášho štátu, o čom sa už asi všetci presvedčili v tzv. ponovoročných pozdravoch, vo zvýšených zálohových faktúrach na plyn, elektrickú energiu, vodné a stočné a tak ďalej. Aj toto je odraz tzv. reformných krokov v praxi. Osobne sa domnievam, že v absolútnej čiastke vzrástli náklady na jednu priemernú rodinu minimálne o 1 000 korún. Pán minister financií však hovorí o zvýšení nákladov rodinných rozpočtov od 50 do 100 korún na mesiac a osobu, ktoré sú vraj podložené štatistickými údajmi.

Smer opakovane tvrdí, že vládna politika je v sociálno-ekonomickej oblasti výrazne antisociálna. Dôležitá je skutočnosť, že vláde sa nepodarilo od roku 2002 zastaviť pokles reálnych miezd. Tieto v roku 2003 klesli o 1,9 % oproti roku 2002. Podľa východiskovej správy k zákonu o štátnom rozpočte na rok 2004 má životná úroveň občanov v roku 2004 znovu zaznamenať pokles v reálnych mzdách o 0,6 % oproti roku 2003. To znamená, že vláda realizuje svoju tvrdú pravicovú politiku na úkor občanov a znižuje im ich štandard sociálno-ekonomického postavenia v spoločnosti. Na druhej strane štát bezbreho míňa peniaze daňových poplatníkov a zvyšuje chaotickými reformami len zadlženosť štátu. Za posledné roky rástli schodky štátnych rozpočtov nasledovne, za rok 2002 to bolo 51 mld., za rok 2003 to bolo 56 mld., za rok 2004 je naplánovaných 78,5 mld. Štátny dlh dosiahne k 31.12.2004 predpokladanú hodnotu približne 500 mld. korún. Znižovanie schodku verejných financií sa deje znova len na úkor občana. Sociálne spravodlivé je, keď bremeno transformácie a reforiem je rozložené rovnomerne tak, že každý z neho nesie takú časť, ktorú je schopný uniesť, koľko uvládze. V tomto zmysle nesú silnejšie plecia viac ako slabšie plecia. V podaní ekonomickej aj sociálnej reformy vlády totiž dochádza k tomu, že keď chudobní a bohatí nesú doslova rovnakú záťaž, chudobný je pod ňou ohrozený doslova existenčne, kým bohatý takúto záťaž možno často ani nepocíti. Rovnomerné rozloženie bremena transformácie reštrikcií a úspor podľa reálnych schopností každej skupiny je podstatou sociálnej spravodlivosti reformnej politiky.

Smer nikdy nebol proti reformám a netajil sa tým, že by musel v prípade aktívnej účasti vo vláde presadzovať reformné kroky. Ich presadzovanie v praxi by však vychádzalo z princípu sociálno-ekonomickej únosnosti reforiem, ako aj princípu reálneho uplatnenia v praxi. Musel by sa zmeniť celkový prístup štátu k nakladaniu s finančnými prostriedkami daňovníkov, a to efektívnejším a účelnejším spôsobom. Štát by si musel stanoviť priority, ku ktorým by patrilo poľnohospodárstvo, školstvo, rozvoj cestovného ruchu a výstavba ciest. Veľmi jednoducho sa táto politika dá nazvať od nákupu bavorákov pre štátne orgány po budovanie diaľnic a ciest, ktoré vytvoria synergické ekonomické efekty. To znamená, že je potrebné prejsť od zvyšovania štátnych bežných výdavkov na chod štátnych inštitúcií k proinvestičnej politike a politike podpory niektorých už menovaných odvetví. Reformy v oblasti ekonomiky a sociálneho systému musia byť postavené na základe ich rastového a rozvojového potenciálu, nielen reštriktívne.

Mohol by som hovoriť o ďalších veciach, ktoré sú problematické pri posudzovaní ekonomiky a ekonomického vývoja nášho štátu. Mohol by som hovoriť o nefunkčnosti zavádzať štátnu pokladnicu. Mohol by som hovoriť o problematike vyhodnocovania schodku verejných financií k HDP, ktorá je tak prezentovaná v súčasnosti. Mohol by som hovoriť o tom, že vysoké školy napr. doteraz nemajú rozpočet. Mohol by som hovoriť o tom, že prijímame v parlamente nové opatrenia v sociálnej oblasti, ktoré nás budú stáť 840 mil. korún bez zmeny rozpočtovej kapitoly ministerstva práce a sociálnych vecí. Pýtam sa teda, akým spôsobom sme vytvárali štátny rozpočet na rok 2004. Mohol by som hovoriť o chybách pri vyhodnocovaní zahraničnoobchodných transakcií, ale predpokladám, že kolegovia a snemovňa už o týchto skutočnostiach boli informovaní a majú na to svoj vlastný názor.

Som si vedomý politickej reality na Slovensku. Musím však konštatovať, že sa nepodarilo vláde a podpredsedovi vlády pre ekonomiku udržať stabilný sociálno-ekonomický vývoj v štáte, a preto ho nemôžem podporiť a ani naša strana ho nemôže podporiť vo funkcii člena vlády a ministra financií a budeme hlasovať za jeho odvolanie. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pokračovať v rozprave bude pán poslanec Mikuš za poslanecký klub SDKÚ.

J. Mikuš, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, v mojom príspevku sa budem venovať výlučne vecným argumentom a budem reagovať len na argumenty tie, ktoré boli v písomnom vyjadrení v návrhu skupiny poslancov na odvolanie ministra financií a podpredsedu vlády Ivana Mikloša.

Jedným z hlavných argumentov návrhu skupiny poslancov na odvolanie ministra financií je nedostatočná koordinácia prebiehajúcich a pripravovaných reforiem v daňovej oblasti, v sociálnej oblasti, v školstve a v zdravotníctve.

Spustenie daňovej reformy avizovala vláda už vo svojom programovom vyhlásení v októbri 2002. Hneď následne ministerstvo financií sa pustilo do prípravných prác na reforme, ktorej podkladom sa stala koncepcia, o ktorej vláda diskutovala niekoľkokrát. V tom čase koncepcia bola predstavená aj mediálne, diskutovalo sa o nej na rôznych iných fórach. Do diskusie boli zapojené, samozrejme, aj všetky rezorty vlády. Ďalej sa v príprave daňovej reformy postupovalo podľa schválenej koncepcie. Koordinácia bežala počas celej prípravy konkrétnych zákonov, najmä kľúčového zákona o dani z príjmov. Práve v tomto zákone sa napr. riešilo zosúladenie reformy daní a sociálneho, najmä dôchodkového systému. Práve postoj ministerstva financií bol rozhodujúci pri príprave reformy sociálneho zabezpečenia. Ako by napr. mohlo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny presadiť nový prístup k uplatňovaniu nárokov na rodinné prídavky, keby ministerstvo financií nezahrnulo do svojich návrhov inštitút daňového bonusu. Spomeňme si tiež na dlhé diskusie, ktoré sa vlani viedli v politických orgánoch, vo vláde, v parlamente, ale aj v zahraničí na tému ohrozenia vývoja verejných financií v dôsledku uplatnenia trojpilierovej dôchodkovej schémy. Hoci dôchodková reforma spadala pod rezortné ministerstvo práce, zodpovednosť prevzalo na seba ministerstvo financií. To síce penzijnú reformu vítalo, ale zároveň dôsledne upozorňovalo na riziká spojené s prechodom do nového režimu.

Postoj ministerstva financií bol rozhodujúci aj v prípade reforiem v školstve. Kritici spájajú tento postoj najmä so spoplatnením štúdia na vysokých školách. Ministerstvo financií viackrát vetovalo návrhy ministerstva školstva, pretože pokladalo predkladané materiály do vlády za nedostatočne pripravené. Takže ani v tomto prípade nemožno hovoriť o vzdaní sa úlohy odborného oponenta či koordinátora.

Čo sa týka reformy zdravotníctva, po rezortnom ministerstve to bolo práve ministerstvo financií, ktoré sa aktívne zapojilo do oddlžovania zdravotníckych zariadení. Podobne ako v ostatných odvetviach, aj v zdravotníctve treba považovať za kľúčový manažment využívanie zdrojov. Postoj ministerstva financií je na rozdiel od minulosti, keď sa v zdravotníctve bezcieľne utopili desiatky miliárd korún, úplne odlišný. Ďalšie zdroje, ktoré reformované zdravotníctvo potrebuje, vloží štát až vytvorením systému striktnej účelovej viazanosti, efektívneho využívania a dôslednej kontroly, samozrejme, s predpokladom nevytvárania nových dlhov.

Pravda je, že evidovaná miera nezamestnanosti stúpla v januári 2004 na 16,6 %, ako hovoria predkladatelia vo svojej správe. Pravdou však je aj to, že v januári 2003 bola evidovaná miera nezamestnanosti 17,7 %, potom sa postupne znižovala a v septembri už predstavovala 13,9 %. Bolo to aj logické, pretože vývoj miery nezamestnanosti má v každom roku cyklický charakter. Ak by sme vzali do úvahy minuloročný vývoj, potom východisková základňa za január 2004 je lepšia, ako bola vlani. Ak by sa vývoj zachoval, tento rok by mohla miera evidovanej zamestnanosti klesnúť ešte nižšie, ako bola v minulom roku. Dôvodom na optimizmus sú hlavne už zabehnuté opatrenia postihujúce čiernu prácu a celkový priaznivý vývoj ekonomiky. Pochybovačom o priaznivom vývoji tvorby nových pracovných miest treba dať do pozornosti najnovšie údaje Štatistického úradu Slovenskej republiky. V IV. štvrťroku 2003 stúpla zamestnanosť v hospodárstve Slovenskej republiky o 1,8 % na 2,17 mil. osôb a medziročne sa zvýšila o 1 percentuálny bod. Čo je ale dôležitejšie? V tom istom období počet nezamestnaných sa znížil na 0,46 mil. osôb a medziročne klesol o 3 percentuálne body. Tieto čísla dokazujú, že na Slovensku dlhodobo vzrastajú pracovné príležitosti. Práve vytváranie nových pracovných miest cez podporu podnikateľského prostredia je najlepšou cestou, ako bojovať s neduhom vysokej nezamestnanosti.

Ďalším argumentom v návrhu je, že medziročne vo IV. kvartáli vzrástli ceny potravín až o 9,3 % a predstavovali rozhodujúci proinflačný faktor. Vývoj v závere minulého roka možno považovať za výkyv, pretože tohtoročné januárové a februárové čísla hovoria o niečom inom. V priemere sa ceny potravín a nealkoholických nápojov za január a február medziročne zvýšili o 5,9 %. Áno, ide o nárast, ale ten sa spája s rastom DPH zo 14 na 19 %. Strohé matematické porovnanie ukazuje, že rast cien bol jednorazový a súvisel najmä s úpravou dane z pridanej hodnoty. Ekonómovia predpovedajú, že v nasledujúcich mesiacoch sa dočkáme stagnovania alebo až znižovania cien. To súvisí nielen s prechodom k poklesu dopytu, ale hlavne so zdravým vývojom podnikateľského prostredia a so zostrením konkurenčného prostredia v oblasti malopredaja týchto komodít.

Niekoľko viet k argumentu, že minister a podpredseda vlády neprevzal zodpovednosť za nekompletne pripravený štátny rozpočet roku 2003. Ako som povedal v úvode, nechcem sa vyjadrovať k argumentom, ktoré tu boli predkladané už v ostatnom odvolávaní ministra financií v minulom roku, chcem len pripomenúť, že vtedy som hovoril o tom, že minister zobral na seba zodpovednosť. A nie je veľa prípadov v našej histórii, aby minister zobral zodpovednosť za chybu svojho ministerstva, aj keď nie osobnú, a vystúpil aj s odôvodnením pred plenom Národnej rady. Tu chcem povedať len jedno, že jediným vážnym opatrením, ktoré vykonalo ministerstvo financií na odstránenie dôsledkov chyby, bolo posunutie skôr avizovaného zvýšenia spotrebných daní v rámci komplexnej daňovej reformy o 5 mesiacov. Ministerstvo zároveň prijalo opatrenia na dôslednú prípravu štátneho rozpočtu na nasledujúce roky.

Ešte k jednému argumentu sa vyjadrím. Ivan Mikloš doposiaľ nepripravil a nepredložil v rámci daňovej decentralizácie legislatívne návrhy na implementáciu fiškálnej decentralizácie. V koncepcii daňovej reformy spred roka sa vyslovene uvádza, že z dôvodu zásadných zmien v centrálnom daňovom systéme sa decentralizácia odkladá na rok 2005. Bolo to prezentované na všetkých fórach vrátane výboru pre financie, rozpočet a menu v čase, keď sa pripravovali, resp. prerokúvali zákony daňovej reformy. To však neznamená, že na tejto reforme sa nepracovalo, resp. nepracuje. Prípravou na decentralizáciu je návrh východísk rozpočtu verejnej správy na rok 2005 až 2007, ktorý v týchto dňoch predložilo ministerstvo financií na medzirezortné pripomienkovanie. Práve prechod na viacročné rozpočtovanie je zárukou, že prístup k verejným financiám je dôsledný, čo smeruje k efektívnemu využívaniu zdrojov.

Vážené kolegyne, kolegovia, pôvodne som nechcel o tom hovoriť, ale vyprovokovali ma predrečníci, že ľudia, ktorí zvonku nejakým spôsobom komentujú to, čo sa deje u nás, nežijú tu a nie sú schopní alebo ochotní vnímať realitu života našich občanov.

Dovoľte mi, aby som zacitoval trošku dlhšie ako to, čo máme vo vládnom zdôvodnení návrhu na odvolanie Ivana Mikloša, o odporúčaniach OECD, ktoré hovoria na adresu Slovenska: "Slovensko nastúpilo na cestu ambiciózneho reformného procesu, ktorý má potenciál urýchliť rast produktivity, znížiť mieru nezamestnanosti a rýchlejšie dobehnúť úroveň príjmov na obyvateľa vyspelejších krajín OECD. Hoci sociálne a politické dopady tohto procesu môžu byť v krátkodobom horizonte nepriaznivé, rastové impulzy a novovytvorené pracovné príležitosti by mali pomôcť prekonať ťažkosti. Rozhodovacie orgány by mali v plnom rozsahu presadiť nový rámec na zakladanie podnikov a podnikanie, ktoré by mali plne podporiť silu práva, zásadný význam na posilňovanie ľudského kapitálu pre osoby vstupujúce na trh práce prostredníctvom reformy vzdelávania, pričom treba zintenzívniť aj rekvalifikáciu dlhodobo nezamestnaných vrátane rómskeho obyvateľstva. Dopyt po pracovnej sile posilní plánované zníženie nákladov na zamestnávanie v dolnom segmente trhu, ako aj zásadné daňové reformy, ktoré zvýšia návratnosť investícií do zakladania podnikov a ich rozvoja. Prioritou by malo byť ďalšie znižovanie sociálnych príspevkov, ktoré aj naďalej patria medzi najvyššie v krajinách OECD." A podčiarknem: "Reforma systému verejných výdavkov, ktorá je už dobre rozbehnutá, by mala uľahčiť toto ďalšie znižovanie a pomôcť pri zoštíhľovaní a zefektívňovaní verejnej správy. Pokračujúce snahy o fiškálnu konsolidáciu zlepšia mix makroekonomických politík a pomôžu udržať priaznivé menové podmienky v situácii, keď pretrváva tlak na zhodnocovanie meny v súvislosti so vstupom do EÚ. Pridržiavaním sa tohto viacbodového politického programu by Slovensko dosiahlo lepšie vyvážený proces rastu, ktorý bude vytvárať viac pracovných príležitostí a ďalej by urýchlilo svoj už dnes úspešný proces dobiehania."

Dovoľte mi ešte zacitovať jeden názor človeka, ktorý určite pozná Slovensko zo zahraničia teda viac ako niekto iný, je to Lajos Bokros, expert Svetovej banky, ktorý pôsobil dlhšie obdobie v deväťdesiatych rokoch v maďarskej vláde: "Slovensko za posledných 6 rokov podalo obdivuhodné pôsobivé ekonomické výkony najmä vďaka tomu, že hospodárstvo bolo pod talentovaným vedením súčasného ministra financií Ivana Mikloša. Krajina si udržala vnútornú aj vonkajšiu finančnú rovnováhu, kým sa v nej zavádzali rozsiahle reformy. Výsledkom je, že ekonomika Slovenska dosahuje výrazný rast, ktorý ťahajú najmä zahraničné investície, ale aj oživovanie domáceho podnikateľského prostredia. Rast vývozu dokonca v poslednom čase predstihol rast dovozu, čo ešte väčšmi pomohlo v zlepšovaní vonkajšej rovnováhy. Je to mimoriadny úspech nielen v rámci V-4, ale aj celkovo, medzi všetkými tranzitívnymi ekonomikami. Rýchly rast a solídny vývoj verejných financií, to je najlepší spôsob, ako sa priblížiť k vyspelému svetu."

Z tohto citátu, nielen citátu zo správy OECD vidieť, že Slovensko je na dobrej ceste. OECD odporúča vláde pokračovať v reformách. Ak sa to podarí, slovenská ekonomika bude v nasledujúcich rokoch rásť tempom minimálne 4 až 5 %. A tento dlhodobý priaznivý vývoj pocítia priamo občania aj na margo toho, čo tu bolo povedané mojimi predrečníkmi. Miera nezamestnanosti bude naďalej postupne klesať a už v budúcom roku sa majú reálne mzdy zvýšiť o 3 % a v nasledujúcich rokoch bude podobný vývoj pokračovať. Zárukou takéhoto vývoja je aj osoba Ivana Mikloša, a preto klub SDKÚ návrh na jeho odvolanie nepodporí. Ďakujem pekne. (Potlesk.)