V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Madej, poďte sa porozprávať o tomto zákone bližšie k veci.

R. Madej, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Len taký procedurálny návrh. Keďže ja som ešte písomne prihlásený, tak v zmysle rokovacieho poriadku by ste mali umožniť po poslednom, ktorý vystúpi prihlásený písomne, prihlásiť sa ústne do rozpravy.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som opätovne vystúpil k veľmi podobnému bodu programu.

A na úvod, pán minister, keďže v predchádzajúcej správe o dopadoch, resp. o priebehu kvázi reformy školstva ste prezentovali názor, že študenti de facto svoje požiadavky majú zapracované, tak si vám dovolím prečítať stanovisko organizácie, na ktorú vy stále poukazujete, stanovisko z Predsedníctva Študentskej rady vysokých škôl k schváleniu návrhu zákona vládou dňa 26. mája 2004. "Študentská rada vysokých škôl Slovenskej republiky považuje dnešné schválenie zákona o študentských pôžičkách za vážne porušenie vzájomných vzťahov s Ministerstvom školstva Slovenskej republiky. Vláda neakceptovala zásadné pripomienky oficiálnych reprezentantov študentov a novelu zákona schválila bez toho, aby o predložení zákona vopred čo i len informovala zástupcov študentov. Ministerstvo školstva a vláda jasne preukázali, že nemajú seriózny záujem na tom, aby do reformy vysokého školstva bola zapojená akademická obec, teda tí, ktorých sa reforma najviac týka. Študentská rada vysokých škôl na základe uznesenia z februára tohto roku vyzvala študentov na štrajkovú pohotovosť," pán minister, "a deklarovala, že v prípade neakceptovania zásadných pripomienok je ochotná organizovať aj ďalšie formy protestu. Študentská rada vysokých škôl vyzýva študentov a celú akademickú obec, aby odmietli navrhovaný nový zákon o študentských pôžičkách a taktiež spôsob jeho predloženia. Minister školstva podľa nášho názoru nedokázal zabezpečiť dôstojnú prípravu reformy vysokého školstva, a preto by mal zvážiť svoj ďalší postup." Pán minister, dovolím si aspoň pripomenúť, keďže takéto je stanovisko Študentskej rady vysokých škôl, prosím, nie sú tu, neodvolávajte sa na nich, že ich pripomienky ste teda akceptovali, pravdepodobne zásadné určite ste určite neakceptovali.

Pán minister, spoplatnenie školstva sa môže urobiť akýmkoľvek spôsobom, máte právo predložiť do vlády a vláda do parlamentu akýkoľvek zákon. A tak ako už predrečníci hovorili, zákon má síce ľubozvučný názov, ale to, čo zakrýva, je naozaj tvrdé pravicové spoplatnenie. Hovoríme o zákone o pôžičkách, a pritom je to naozaj spoplatnenie vysokoškolského štúdia, ktoré sa robí v druhom článku predmetného zákona. Diskusia k spoplatneniu školstva by mala byť v prvom rade na úrovni hodnôt, a to takých, že musíme si rozmyslieť, či štát do vzdelania má investovať alebo nie, či dlh, ktorý štát má voči vysokým školám, bude splácať tak ako iné krajiny alebo či celé bremeno prenesie na študentov, pretože toto je vaše riešenie, či je vysokoškolské vzdelanie, pán minister, prospešné pre celú spoločnosť a či naozaj aj na daniach, tí, ktorí vyštudujú vysokú školu, to spoločnosti následne nevrátia alebo či podľa pravicových názorov je vysokoškolské vzdelanie len tovar, ktorý môžeme predať na trhu. A je to aj diskusia, či rovnosť prístupu k vzdelaniu zachovaná bude alebo nebude. A, pán minister, predchádzajúca diskusia o vašej správe o dopadoch asi jasne povedala, že ste sa nevyjadrili k žiadnym číslam, ktoré som napr. aj ja prezentoval, a nespochybnili ste vôbec to, že akékoľvek, budem o tom neskôr hovoriť, či už štipendiá alebo pôžičky pre strednú a pre aj nižšiu vrstvu budú mať veľmi negatívne dopady, pretože náklady súvisiace s vašou, ťažko povedať, aj reformou, budú vyššie ako tieto kompenzácie, pre obidve skupiny.

Pán minister, nedávno, keď sme diskutovali o spoplatnení, ste povedali, že si nevážim vlastnú vysokú školu, ak som proti spoplatneniu vysokoškolského štúdia. A je to v prepise, samozrejme, môžeme si to vykonzultovať. (Hlasy z pléna.) Ale určite áno. Takže ja som diskutoval s mnohými rektormi, ktorí nesúhlasia s takýmto spoplatnením. A naozaj trvám na tom, že takýto výrok nebol naozaj vhodný.

Čo sa týka diskusie, ako som už prezentoval, pán minister, uznesenie Študentskej rady vysokých škôl, zastihol som nedávno vaše vyjadrenie, že o poplatkoch je už rozhodnuté, aby sme išli diskutovať o ich výške. Myslím si, že toto vôbec nie je teda demokratická diskusia, keď minister rozhodne, že sa ide zavádzať školné a už nechá na diskusiu, či to bude 0,30, 5,30, 5,20, v percentách to myslím, školné naozaj, pretože musíme vychádzať z toho, že školy sú podvyživené a budú nepriamo donútené, samozrejme, vládou Slovenskej republiky, a vy to veľmi dobre viete, lebo nie ste ani vy sám spokojný s východiskami štátneho rozpočtu, zavádzať školné. Ja osobne neviem, či im to všetci môžeme teraz vyčítať, naozaj lukratívne odbory dajú najvyššiu hranicu, hoci ani nie sú tak nákladné ako tie odbory, ktoré majú vyššie náklady a sú pre štát tiež potrebné. Bude teda odstrašujúcim elementom, ktorý zvýši výdavky rodín. A naozaj v žiadnej ani v tej správe, ktorú sme prediskutovávali, ste niečo takéto nevyvrátili.

Tretíkrát je návrh z dielne ministerstva v tomto volebnom období. A preto musím povedať, že napriek tomu, že ministerstvo teraz financií i ministerstvo práce, sociálnych robí akúsi nadprácu za vás, a už možno o úmysloch pána ministra financií budeme hovoriť neskôr, ale z vašej dielne, a vy ste sa sám od toho dištancovali, že to, čo sme dnes dostali na stoly, je mimo vás, hoci je tam adresa ministerstva školstva, z vašej dielne, pán minister, sme nedostali komplexnú dopadovú štúdiu o príjmoch a pár príkladov, ktoré som naznačil, hovorilo o tom, že sociálne dôsledky budú naozaj negatívne. Urobili ste ústupok na jednej strane voči vysokým školám, niekto to môže považovať za pozitívum, že poplatky budú vo výške 0 až 30 %, zníženie na nulu je veľký ústupok z vašej strany. Darmo povedať, určite nebude, pretože vy tiež ste si veľmi dobre vedomý, pán minister, že tie školy budú pravdepodobne zavádzať školné, pretože sú finančne podvyživené, a za chvíľu zistíme, že tá 0-percentná hranica je naozaj o ničom, lebo všetci sa budú ťahať k tej hranici hornej. Tak sa stane, že priemerné školné, ktoré aj vy už predpokladáte, bude 14 000 ročne na Slovensku, a tak sa stane, že na mnohých odboroch, kde budeme chcieť, aby tiež bola zachovaná rovnosť prístupu k vzdelaniu, teda ide o právnické, lekárske, ekonomické fakulty, fakulty manažmentu a ďalšie, si budú pýtať, pán minister, 22 000 ročne a, samozrejme, každým rokom podľa inflácie budú tieto poplatky stúpať. Ja si osobne myslím, že ak má štát dlh voči vysokým školám, nemal by sa na tom podieľať alebo nemal by ho riešiť len prioritne z vreciek študentov, pretože ak máme zvyšovať ročne o 0,1 % HDP, tak takýmito riešeniami by sme len vyťahovali peniaze z vreciek ľudí a na druhej strane nemohli by sme si vôbec stanovovať priority, ktoré sú pre štát potrebné. Samozrejme, ale je to váš návrh.

Pôžičky, to je prvá vec, o ktorej sme diskutovali pri správe. Dovolím si ešte pre pár vecí zopakovať, že v tomto návrhu zákona rušíte klasické pôžičky zo Študentského pôžičkového fondu. Pán minister, vy ste hovorili, že teraz je využitie pôžičiek veľmi nízke. Ja vám garantujem, že v prípade, ak by náhodou nebodaj, nedajbože bol schválený tento zákon, tak využitie vašich pôžičiek, ktoré navrhujete, bude ešte nižšie. Už vidíte tendenciu na Slovensku, že každý sa bojí zobrať si pôžičku, zaťažiť sa ako mladý 18- či 19-ročný človek a vôbec si zobrať nejakú pôžičku takmer bezúročnú. A to mi povedzte, kto naberie odvahu zobrať si pôžičku so 6,5 a v prípade, ak nemá ručiteľa, aj viac percentami. No nenaberú študenti odvahu a budú to brať veľmi negatívne a obmedzí im to prístup ku vzdelaniu. Ruší sa teda Študentský pôžičkový fond, ktorý je naozaj transparentný a funguje veľmi dobre. O úmysloch a účele zriadiť akúsi neziskovú, správcovskú spoločnosť, ktorá bude čerpať a dávať, neskôr sa vyjadrím, aké prostriedky študentom, o týchto zámeroch je ťažké už diskutovať otvorene. Výška pôžičiek je len do maximálnej hranice výšky školného, čo napr., to je už dávno prezentovaný fakt, je, že je to systém, ktorý bude oveľa viac nevýhodný, pretože v súčasnosti si mohli študenti zobrať pôžičku aj na iné veci. Pokiaľ ide o úročenie počas štúdia, no dlh sa bude, samozrejme, nabaľovať a ďalej vzrastať ešte aj počas školy.

Pán minister, ale jednu vec vám najviac v tomto zazlievam. Dávate v tomto zákone možnosť obchodovať s pohľadávkami študentov, dávate možnosť postúpiť to na akúkoľvek inú organizáciu. A v tomto vidím najväčšiu hrozbu, pretože študent keď príde do reálneho života alebo ešte predtým, ocitne sa v nejakej tiesni, zrazu sa stane, že jeho dlh bude mať niekto iný, vôbec nie určený zákonom, niekto, kto môže byť pre neho, samozrejme, aj nebezpečný.

A chcem ešte jednu vec povedať k spoplatneniu, pán minister. Myslím, že to je to najstrašnejšie, čo v tom návrhu zákona je, že v prípade, ak študent nezaplatí školné, môže to byť dôvodom na vylúčenie zo štúdia. No ďakujem pekne. Ďakujem pekne, keď z akýchkoľvek sociálnych dôvodov alebo z akýchkoľvek krátkych náhlych alebo prechodných dôvodov študent nezaplatí a takéto riziko bude v danom prípade niesť. Myslím si, že toto je veľmi, veľmi nebezpečný nástroj, ktorý dávate do rúk škôl, a tento nástroj vôbec im ale nepatrí.

Čo sa týka sociálnych štipendií, hovorili sme už, pán minister, o konkrétnych príkladoch a hovorili sme o tom, aké bude maximálne navýšenie nákladov, že mesačné náklady študenta mimo miesta bydliska, keď bude musieť bývať na internáte, vzrastú až do 10 000 korún. A hovoríme aj o tých najdrahších odboroch, pretože, samozrejme, pravdepodobne aj vy chcete, aby aj tie odbory mali zachovanú rovnosť prístupu ku vzdelaniu. Takže musíme vychádzať aj pri nákladoch za tieto lukratívnejšie odbory, prečo by nemal človek s nižšími príjmami mať rovnaké právo dostať sa na právnickú, lekársku, ekonomickú fakultu, hoci sa spoplatňujú najvyššími sumami. O tomto je rovnosť prístupu k vzdelaniu, že každý môže nastúpiť na tú štartovaciu čiaru. Preto náklady na týchto školách stúpnu až do 10 000 korún mesačne. A naozaj vaše sociálne štipendiá toto neriešia. Navýšenie sociálnych štipendií oproti súčasnému stavu, nebudem tu už opakovať tie slajdy, je oveľa, oveľa nižšie a budú len záťažou pre tak nižšiu vrstvu príjmovú, ako aj hlavne pre strednú vrstvu, ktorá nedostane štipendiá, nebude medzi tými percentami a v tej výške, teda nebudú sa kompenzovať negatívne dôsledky.

Čo je ešte horšie, a zopakujem to tiež, je to, že neviete garantovať koeficient na prehodnocovanie alebo na podávanie sociálnych štipendií. Ak s takýmto niečím závažným, čo sa týka 140 000 študentov v Slovenskej republike, môže manipulovať jeden minister nejakého rezortu, s výpočtom sociálnych štipendií, no kedykoľvek sa vláda rozhodne, že v tomto štátnom rozpočte, keď je menej, tak ušetrí na študentoch, tak za rok môže byť aj potom to, čo vy tu navrhujete, pretože tento koeficient môže ministerstvo zmeniť opatrením, teda rozhodnutím, ktoré sa ani nepublikuje v Zbierke zákonov. Veď to je naozaj, naozaj smiešne. Na tomto padá celý váš systém, pretože ak by ste si, pán minister, boli istý spoplatnením školstva a sociálnymi kompenzáciami, dáte presný vzorec do zákona. A v prípade, ak by sa niečo stalo, že by ste mali záujem to zmeniť, tak by musela prebehnúť riadna diskusia v parlamente, samozrejme, aby sa zmenili faktory na poskytovanie štipendií. Ale, samozrejme, bez diskusie ticho vydá si ministerstvo opatrenie a finančné prostriedky na sociálne štipendiá sa môžu znížiť na polovicu. A potom ťažko hovoriť o nejakých kompenzáciách. Nie je v tomto naozaj žiadna právna istota.

Ďalšia vec. Čo sa týka 500 mil. korún, ktoré idú do internátov, to je ako keby študentovi z jedného vrecka zobrali, teda bude viacej platiť do internátov, a do druhého vrecka akože dáme na sociálne štipendiá, takže vlastne nič sa týmto nezmení. Keď sme rokovali o predposlednej novele vysokoškolského zákona, tam sme pravdepodobne akceptovali, že sa z týchto peňazí platia aj univerzitné pastoračné centrá. Myslím, že to nie je ešte v tom zákone. (Hlasy z pléna.) Nie. Ale bol to návrh v tomto prípade z vášho rezortu. Ak sa nemajú platiť internáty, tak potom som zvedavý na tú pravicovú tézu, prečo by mali platiť všetci daňoví poplatníci niečo, čo využívajú tiež jednotlivci, hoci taktiež som niekoľkokrát navštívil takéto centrá a myslím si, že sú veľmi potrebné. Samozrejme, ale v tom si povedzme, že prospešné veci budeme podporovať všetky, aj keď nie všetci ich môžu alebo chcú využívať.

Pán minister, celkovo možno hodnotiť tento zákon ako zlý, ktorý vychádzal z obdobia, v ktorom ešte nebola žiadna štúdia o dopadoch, v ktorom neboli žiadne prepracované analýzy, čo to môže spraviť s ľuďmi, keď prijmete takýto návrh zákona. A celá diskusia dnešná to aj dokázala. Obmedzí sa tým prístup a rovnosť prístupu ku vzdelaniu a naozaj ohrozuje sa tým podľa môjho názoru budúcnosť Slovenskej republiky. Sme v Európskej únii a študenti sa môžu rozhodnúť ísť študovať inam, najviac ich chodí, pokiaľ viem, do Českej republiky, vyše 5 000 študentov. Tento trend bude pokračovať. Tí najlepší, hoci zo stredných alebo nižších vrstiev, budú odchádzať za lacnejším a naozaj aj, pán minister, bez urážky kvalitnejším vzdelaním a ostanú v krajine, v ktorej vyštudovali, pretože tá krajina im poskytne lepšiu perspektívu. Práve preto si myslím, že svoju silu alebo svoj záujem by ste mohli prezentovať inak, nie takýmto návrhom zákona.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi ešte predniesť procedurálny návrh podľa § 73 ods. 3 písm. b) zákona o rokovacom poriadku, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona. Ja pevne verím, že tento zákon, pretože podľa môjho názoru sa nedá ani vylepšiť, je postavený na chybných predstavách, že vzdelanie je tovar, ktorý budeme predávať len tým, ktorí na to majú, sa nedostane ani do druhého čítania. Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Vážená Národná rada, pre dodržanie rokovacieho poriadku chcem informovať, že písomne je prihlásená ešte poslankyňa Angyalová a potom máme šancu na ďalšie ústne prihlášky a potom ústne prihlásenie sa do rozpravy ukončíme.

Teraz budeme pokračovať faktickými poznámkami, Prihlásil sa pán poslanec Ševc, pani poslankyňa Majdová. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

A pán poslanec Ševc má slovo.

J. Ševc, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja chcem len oceniť vytrvalosť, smelosť a odvahu pána poslanca Madeja, čerstvého absolventa vysokej školy, ktorý zrejme precítil niektoré problémy nielen svoje, ale aj svojich kolegov z ostatných, možnože slabších sociálnych vrstiev. Ale ja chcem len poznámku povedať k tej rovnakej šanci pre všetkých. Samozrejme, vzdelanie je to najcennejšie a, myslím si, aj najzodpovednejšie od štátu, čo môže dať svojmu občanovi. Ale i naše analytické rozbory štatistické hovoria, ak tento zákon, ktorý je rozporuplný, sa prijme, ak štvorčlenná rodina nebude mať príjem minimálne 50 000 korún, nebude mať šancu mladý človek z takejto rodiny študovať na vysokej škole. Myslím si, že treba k tomu pristupovať veľmi racionálne a veľmi zodpovedne. Ja som presvedčený, pán minister, že vy ako vysokoškolský učiteľ zrejme ste tlačený k nejakým veciam v rezorte a že to nie je z nejakého vášho poznania, že proste v situácii, v ktorej štát sa nachádza, je nútená toto urobiť teda vláda, ale som presvedčený, že vaše skúsenosti a vaša múdrosť a zodpovednosť vás privedie k tomu, že prídete s návrhom, k určitým korekciám. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Majdová.

M. Majdová, poslankyňa: Ďakujem. Pán poslanec Madej, dalo by sa reagovať na všetky body vášho vystúpenia. Pre krátkosť času sa však obmedzím iba na dva body, ktoré pokladám za zásadné.

Hovorili ste o tom, že požiadavky Študentskej rady vysokých škôl neboli splnené. Z tých informácií, ktoré mám ja, a z toho, čo som ja pri rokovaniach so študentmi alebo pri rozhovore so študentmi vycítila a čo som teda od nich počula, boli v zásade tri základné požiadavky. Tá prvá bola, aby bol rozšírený počet poberateľov sociálnych štipendií, druhá bola, aby študenti mali možnosť ovplyvňovať použitie prostriedkov finančných, vyzbieraných teda zo školného, aby takýmto spôsobom mohli ovplyvňovať, povedzme, aj kvalitu štúdia, a tá tretia zásadná požiadavka bola, aby bolo zachované navyšovanie HDP každoročné v rozpočte. Všetky tieto tri požiadavky, ktoré ja pokladám naozaj za zásadné, sú splnené v tomto návrhu zákona. Takže som bola stanoviskom Študentskej rady vysokých škôl veľmi prekvapená, veľmi nepríjemne prekvapená, aby som bola presná.

Druhá vec, ku ktorej sa chcem vyjadriť. Hovorili ste, že vzdelanie nie je tovar a že je nehoráznosťou, ak je v návrhu zákona niečo také, že pri nezaplatení poplatku môže byť študent vylúčený. Ja sa vás opýtam, či pokladáte rovnako za nehoráznosť to, že už dnes externí študenti ak nezaplatia, môžu byť vylúčení alebo nedostanú skúšku. A povedzte mi, ako im vysvetlíte, že vzdelanie nie je tovar. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Madej.

R. Madej, poslanec: Ďakujem veľmi pekne za faktické poznámky a aj za podporu. Ja by som pani poslankyni chcel len odpovedať pár slovami. V prvom rade ja som postrehol aj niektoré vystúpenia mladých ľudí, ale myslím si, že skôr by sme sa mali rozprávať so študentmi, nie s tými, ktorí sú hoci veľmi mladí, ale dávno po škole, a nie s tými, ktorí patria medzi mládežnícke organizácie vládnych strán.

Čo sa týka sociálnych štipendií, darmo, naozaj neboli rozšírené, bola tam menšia korektúra, ale pán minister určite prizná a môže sa vyjadriť, ak by sa sociálne štipendiá mali rozšíriť tak, že budú všetky negatívne vplyvy saturovať, tak v tom prípade by celé spoplatnenie štúdia bolo neefektívne. A pravdepodobne aj to je jeden dôvod, pre ktorý musíme odmietnuť spoplatnenie štúdia, a to hlavne z takýchto dôvodov.

Čo sa týka vylúčenia študenta, samozrejme, pán minister si určite pamätá, že som bol jeden z prvých, kto hovoril o externom štúdiu a o problémoch s ním spojených, a veľmi dlho som diskutoval a rozmýšľal o návrhu zákona, ktorým by sa povolilo vysokým školám a prinútili vysoké školy, aby legálne prijímali poplatky za externé štúdium. Boli by to priamo školy, žiadne iné bočné inštitúcie. Myslím si, že pre daný čas by aj toto opatrenie bolo oveľa výhodnejšie a oveľa lepšie. Nemalo by negatívne sociálne dopady. A hlavné je, aby denných študentov, tých, ktorí práve prichádzajú do života, nemajú možno veľa skúseností, ale určite veľa elánu, štát podporoval, aj to prostredníctvom vzdelania, ktoré by bolo bezplatné a bez bariér. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pokračuje v rozprave pani poslankyňa Angyalová.

E. Angyalová, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo. Pokúsim sa nevyťahovať zbytočne veci, ktoré už boli povedané, a začnem vecami, ktoré považujem za dobré pre trošku spríjemnenie vystupovania.

Myslím si, že niektoré veci, ktoré boli akceptované pánom ministrom smerom od študentov, naozaj za dobré považovať možno. Týka sa to napr. práva veta pri schvaľovaní použitia získaných prostriedkov zo školného, aj keď si myslím, že by sa to mohlo rozšíriť a že postavenie študentov by naozaj mohlo byť posilnené, pretože sa to netýka len toho, ako bude prerozdeľované školné, ale množstva iných otázok, kde študenti práve preto, lebo majú tretinu v senáte, málokedy môžu naozaj vážne ovplyvniť tú-ktorú vec. Za druhú dobrú vec považujem zmenu vo zvýšení vymedzenia priamych nákladov študenta z 1,2-násobku na 1,5-násobok životného minima. Myslím si, že to bolo dobrým krokom. Za tretiu dobrú vec považujem mechanizmus, ktorý zamedzuje tomu, aby sa zbytočne skokovito veľmi zvyšovali poplatky za štúdium študenta, ktorý začal pri nejakej sume. A za štvrtý dobrý bod považujem pre prvé dva roky možnosť nulového školného, aj keď musím povedať, že, a toho sa dotknem neskôr, si myslím, že taká možnosť by proste mohla byť vôbec, nielen na prvé dva roky.

Veľmi veľa sa diskutuje o financiách a o financovaní v tomto systéme. A, samozrejme, tento návrh je najmä o peniazoch. Ale myslím, že by bolo veľmi dobré, keby sme sa začali sústrediť na iné aspekty, ktoré sa reformy vysokého školstva týkajú, pretože naozaj mám pocit, že tá diskusia sa zužuje vyslovene na to, že v systéme chýbajú peniaze, treba ich tam dodať, existujú rôzne filozofické bázy, ktoré hovoria o tom, ako by sa tie peniaze tam mali dodať, a keďže táto vláda je pravicová, tak to navrhuje takto. Skrátka si myslím, že to je taký zúžený pohľad a že veci sú trochu inak a že sa naozaj na to nedá dívať iba cez prizmu financií. Takže sa skúsim dotknúť tých iných vecí.

Po prvé si myslím, že kľúčovým bodom reformy vysokého školstva by mala byť snaha o veľmi precízne vymedzenie toho, aká je v danej chvíli kvalita a aký je cieľový stav, ku ktorému sa chceme dostať, a kedy to má byť. Ja som často počula o tom, že, tiež to trošku zjednoduším, teda poplatky v dlhodobom horizonte sa rovnajú kvalite. Ja by som sa chcela spýtať pána ministra, že ako sa tým, že budú zavedené poplatky, zvýši kvalita. Ale pýtam sa to úplne exaktne a prosím vás o úplne konkrétnu odpoveď, lebo som vždy počula také zoširoka vysvetľované veci, že finančné prostriedky u študentov môžu kvalite pomôcť. Ja sa pýtam hlavne na väzbu študenta, na to, ako je vyučovaný, kým je vyučovaný, aké sú technické prostriedky na škole, ďalšie skutočnosti, ako vyzerá jeho ubytovanie, ako vyzerá jeho stravovanie a tak ďalej, všetky tie súvislosti okolo.

Chcem sa spýtať, ako plánujete programovo diverzifikovať školy a ako súčasne chcete vyriešiť problém toho, že strašne veľa odborov je duplicitných. Ja som osobne mala tú skúsenosť, že som bola na jednej škole, na jednom predmete a pozrela som si sylabus, vyučovalo sa úplne niečo iné ako na mojej škole, a pritom hodnota toho predmetu bola identická.

Chcem sa spýtať, ako sa zlepší orientácia na študenta tým, že sa zavedú poplatky. Ja mám svoje živé skúsenosti z toho, ako študent môže vplývať na učiteľa. V zásade je to tak, že ako študent napriek tomu, že máte isté formy, typické, povedzme, cez senát alebo cez iné študentské organizácie, v čase, keď ide o skúšku a keď ide o predmet, váš vyjednávací priestor je úplne mizivý, pretože vaše hodnotenie v podstate, v zásade závisí od toho, ako ten učiteľ vás subjektívne zhodnotí, či to viete alebo to neviete. Iste sú tam nejaké objektívne kritériá, ale sú veľmi slabé a veľmi často dochádza k tomu, že študenti tým pádom sú vytlačovaní, ak sa chcú ozvať, príp. ak im čosi nevyhovuje na predmete. Robia to väčšinou takí tí jedinci, ktorí aj tak nemajú problém sa vyjadriť aj v iných veciach. Ale poznám prípady študentov, ktorí sa radšej nevyjadrili ani ku kvalite, ani ku formám, akými boli skúšaní, príp. k tomu, akú dostali známku, lebo vedeli, že by to zhoršilo ich pozíciu v budúcnosti. A to je len smerom k tomu, ako vyzerá skúška. Rovnako to môžeme aplikovať na to, či je dostatok počítačov alebo ako vyzerá škola, alebo ďalšie skutočnosti. Takže ja by som vážne chcela, pán minister, keby ste veľmi presne, exaktne popísali, ako bude študent vplývať na výučbu. Najmä o to mi ide.

Ešte stále je pomerne zložitý proces prenosu kreditov, čo je jedna taká oblasť, kde sa dá posudzovať, ako sa zlepšuje prístup ku vzdelávaniu a vôbec prístup k tomu, ako môžete z jednej vysokej školy na druhú vysokú školu prestúpiť. Zase mám svoju osobnú skúsenosť. Ja som bola v čase, už keď sme mali kreditný systém zavedený na škole, v zahraničí. A moje zahraničné štúdium vyzeralo tak, že som išla na štyri mesiace do Varšavy. Tam som si odkrútila štyri predmety, potom som sa vrátila na Slovensko a z nich mi uznali ako predmety dva, jeden v ďalšom ročníku a jeden predmet o dva ročníky, čo znamenalo, že v danom ročníku som si musela urobiť päť skúšok počas 10 dní. Takže aj takto môže vyzerať to započítavanie kreditov. A viete, to je otázka, ktorú treba riešiť, a nie... K tomu sa ešte dostanem.

Ďalšia možnosť, ako by sme mohli hovoriť o tom, že by sa mohla sledovať kvalita, je jednak pôsobenie študentov. O tom som hovorila, že majú len jednu tretinu v senáte. Čiže to je obtiažne. Ale druhá možnosť, ktorá sa využíva, sú dotazníky. Zase poviem svoju skúsenosť. Spätná väzba prostredníctvom dotazníkov je, nechcem byť považovaná za demagogickú, v mnohých prípadoch nulová. Ja som do dotazníkov písala a viem o tom, že mnohí moji kolegovia do dotazníkov to tiež robili, vážne veci, pretože boli anonymné a zdalo sa nám, že to môže byť dobrá forma, ako vyjadriť svoj názor. Absolútne nemám pocit, že to posúvalo školu dopredu. A to neznamená, že mám na mysli, že tá moja konkrétna škola sa k tomu správala macošsky alebo zle. Ale proste, že napíšem, že toto a toto mi vadilo, ako sa dostanem k tomu, že v budúcom roku už študenti sa tomu vyhnú alebo že to zlepšenie vyjde, ja vôbec nevidím väzbu medzi tým, že ak si za to zaplatím, by sa to malo zmeniť. Iná možnosť, ako kontrolovať kvalitu, je kontrola nejakou nezávislou inštitúciou, napr. ratingovou agentúrou. Taká u nás nie je. Aj keby rovno dneska vznikla, tak si myslím, že potrebuje aspoň rok, aby sa etablovala. Za istých okolností by mala kvalitu garantovať Akreditačná komisia. Neviem, koľkí z vás mali šancu sa stretnúť počas svojho štúdia s Akreditačnou komisiou. Ja som sa stretla s jej niektorými predstaviteľmi. A viem, že niekedy, nehovorím, že vždy to bolo, prebiehajú, neviem, ako sa to presne volá, hospitácie pomerne formálne. A vie sa dopredu, že prídu. A dá sa prispôsobiť celá tá hodina, ako to mám nazvať, práve tomu. Ja som o tom presvedčená, pán minister, že takto navrhnutý zákon neobsahuje ani ďalšie kroky, ktoré avizujete, neobsahuje žiadnu garanciu kvality za to, že zaplatím ako študent školné.

Hovorila som o nulovom školnom. Považujem to za dobrú vec, ale nepovažujem za dobré to, že to bude možné vlastne iba prvé dva roky. Ja sa opýtam: Ak nejaká vysoká škola bude dostatočne schopná sa vyfinancovať, a hlavne teda mám na mysli súkromné školy, z iných zdrojov plus z príjmu zo štátneho rozpočtu, prečo by mala chcieť školné od študentov? Ak bude taká schopná na trhu, prečo ju nútite k tomu? Vôbec tomu nerozumiem, najmä ak bude chcieť pritiahnuť študentov a bude jej jasné, že, povedzme, hoci z populačného hľadiska to môže byť za takých pár rokov pre určité typy štúdia problematické. Navyše, a to je druhá vec, ktorá je problematická s nulovým školným, aj keď, hovorím, považujem to za dobrú vec, že síce obsahuje sociálny aspekt, ale tie vysoké školy, čo sú na tom zle, budú na tom zle ešte viac, a čo sú na tom dobre, pravdepodobne si polepšia. Mám na mysli to, že ak právnická fakulta alebo ekonomická fakulta a niektoré univerzity vedia, že o ich štúdium je záujem, no tak nemajú problém dať tam to školné a pravdepodobne budú tí uchádzači nútení ho zaplatiť, kým tie, o ktoré je malý záujem, budú z obavy, že by mali málo uchádzačov, pravdepodobne nútené ísť na tú nulu. To znamená, že nielen tie prvé dva roky sa môže stať, že tie, čo sú už teraz podfinancované, budú podfinancované vzhľadom na ostatné ešte viac.

Nestretla som sa nikde, pán minister, s jasnou odpoveďou na to, či to máte zanalyzované (a pravdepodobne je to preto, lebo tvrdíte, že ten odchod nebude masívny), čo sa stane po zavedení školného vzhľadom na možnosti študovať naokolo zadarmo, teda nie úplne zadarmo, ale bez platenia školného. Ja som o tom presvedčená, že istá časť študentov, a nebudem to tu odhadovať, lebo nie som expert, koľko to bude, sa práve preto rozhodne ísť do Čiech a inde naokolo, kde štúdium je v tomto zmysle bezplatné.

Veľmi ma zaráža, že ste sa rozhodli na poslednú chvíľu zaviesť do návrhu možnosť, teda financovanie súkromných a verejných škôl na rovnakom princípe, pretože si myslím, že to je znemožnenie rovnosti, proste šancí, príležitostí tých vysokých škôl. Takto keď súkromná škola má x možností, ako sa dofinancovať a verejná škola nieže nemá tú možnosť, ona je z toho explicitne vylúčená, tak potom je zjavné, že nemajú rovnakú štartovaciu čiaru.

Zatiaľ som sa dotýkala teda kvality štúdia a financovania škôl, rada by som sa ešte zastavila pri ubytovaní a pri stravovaní. Chcela by som sa spýtať, že po tomto modeli, ktorý chcete zaviesť, ako sa vlastne zlepší tá kvalita ubytovania a stravovania, čo vlastne môže študent očakávať. Som o tom presvedčená totižto, že tým, že chcete zaviesť model, aký chcete, jedálne a ubytovacie domovy sa budú snažiť zahrnúť iba tie náklady, ktoré sú nevyhnutné na to, aby fungovali, najmä operatívne, nie kapitálové, pretože aj tak to zvýšenie bude skokové a veľkým skokom to bude. To, že sú domovy podfinancované, predsa nie je vinou študentov, ktorí konkrétne v tejto chvíli študujú na vysokých školách. To je nejaký proces, ktorý nastáva už roky. A myslím si, že stáť by za to malo zobrať aspoň elementárnu zodpovednosť a rozprávať sa o tom, v akom stave sú tie domovy a akým spôsobom ich dostať do stavu, že tie vnútorné dlhy, ktoré sú naakumulované, sa znížia. A nemalo by sa to takto nenápadným spôsobom presúvať na konkrétnych študentov, ktorí študujú oddnes ďalej, ak by mali byť poplatky zavedené na celý ten systém financovania. Takže si myslím, že sa môže stať to, že sa skokovo zvýšia tie náklady na ubytovanie, tak, ak sa tie domovy budú snažiť zachovať aspoň také kapacity, aké majú, a pritiahnuť študentov, aby tam boli ubytovaní, tam proste zahrnú do poplatku iba nevyhnutné náklady, ktoré musia niesť, čo znamená, že nebudú mať na to, aby vylepšovali, aby opravovali strechy, kapacity a tak ďalej, a čo je viac, mnohé sumy, ktoré sú odhadované, sa blížia už k nákladom na prenájom v dvojici alebo trojici, čoho výsledkom môže byť, že ešte menej ľudí pôjde do tých domovov a ešte menej peňazí tie domovy budú mať a skryté dlhy sa tam budú kumulovať naďalej. Neviem, či toto je naša snaha, aby sme podporili privátny sektor, aby v ňom študenti žili cez takéto nájmy a aby postupne tie domovy ešte viac chátrali.

Posledná vec, ktorú chcem povedať. Z makroekonomického hľadiska si myslím, čo sa týka formy, ako je naformulované, ako môže si študent požiadať o pôžičku a ako bude úročená, štát ušetrí už tým, že študent zaplatí časť peňazí, ktorú by musel inak hradiť štát, ak by sa rozhodol, že nechce takéto viaczdrojové financovanie, že ušetrí pomerne veľkú sumu peňazí tým, že ju tam nalejú študenti. Preto si myslím, že je absurdné hovoriť o tom, že je to nesystémové, aby dostávali pôžičku za, povedzme, 3 % ročne, kde by bol odklad úročenia až do konca štúdia. Štát by na seba zobral aspoň malú časť tých nákladov, ktoré takto ušetrí. Vôbec v tom nevidím nič neekonomické, sú takéto systémy aj v iných štátoch a bola by to malá forma podpory voči tej forme podpory, ktorú by bolo treba dať, keby štát plne financoval vysoké školy, tak ako to, samozrejme, potrebujú.

Dovoľte mi na záver byť trošku osobnou, pán minister. Ja som z toho pomerne unavená, že v Smere sme často označovaní za populistických a antireformných, lebo som o tom presvedčená, že nebojujeme proti reformám, ale proti ich forme. Ja vám chcem povedať osobne za seba, že ja nie som proti spoplatneniu a rozumiem všetkým súvislostiam, ktoré sa tam vnášajú, rôznym motivačným faktorom, rôznym ekonomickým faktorom. Ja som proti spoplatneniu touto formou, v tomto čase, za takých podmienok, aké v danej chvíli máme, po toľkých reformách, ktoré v tejto republike už boli. A hlavne čisto z hľadiska reformy vysokého školstva som a priori proti tomu, aby sme sa najprv nezaoberali kvalitou, tým, ako tú kvalitu chceme dosiahnuť, tým, že odstránime niektoré vnútorné dlhy, a potom spoplatnením, vyzerá to totiž, akoby spoplatnenie bolo riešením všetkého, že keď prídu takéto peniaze do toho systému, tak zrazu tá kvalita nejako sama zvnútra, inherentne vyrastie. Keby ste najprv prišli s takýmito koncepčnými materiálmi, tak potom by sa úplne inak bavilo o tom, že má byť štúdium spoplatnené. Takto sa to naozaj nedá podporiť. Ďakujem vám pekne za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pani poslankyňa Gabániová.

D. Gabániová, poslankyňa: Ak dovolíte, pán minister, ja by som pripojila pár otázočiek k mojej predrečníčke, a tým doplnila možno z jej prejavu vyplývajúce otázky. Hovoríte, že náš štát má málo verejných prostriedkov na dostatočné financovanie vysokých škôl, a pritom chcete financovať ešte neexistujúce, pretože pokiaľ viem, sú len tri, súkromné vysoké školy, pokiaľ viem, tak počet vysokých škôl na počet obyvateľov na Slovensku je dostatočný, ak nie je až príliš veľký. Po tretie, pýtam sa, či chcete zmeniť, pán minister, podmienky akreditácie pre novovzniknuté školy, pretože pokiaľ viem, je vysoký vekový priemer pedagógov už teraz existujúcich či už verejných alebo súkromných vysokých škôl. Ďalšie otázky ma momentálne nenapadajú. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave, ale musím oficiálne otvoriť možnosť ústne sa prihlásiť do rozpravy. Registrujeme, že doposiaľ sa tak prihlásila pani poslankyňa Mušková, pani poslankyňa Majdová, pani poslankyňa Brestenská. Končím možnosť ďalších ústnych prihlášok do rozpravy.

Ako prvá vystúpi pani poslankyňa Mušková.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Vážený pán podpredseda, vážená Národná rada, vážený pán minister, sotva prešiel pol rok od predchádzajúcej novely vysokoškolského zákona a máme tu na rokovanie Národnej rady predložený vládny zákon, ktorý sa síce volá zákon o študentských pôžičkách, ale v tom je zakamuflovaná aj zmena a doplnenie niektorých zákonov, medzi ktorými je práve zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, ktorého obsah zmien je väčší, než je samotný zákon o pôžičkách. Pýtam sa: Čím si slovenské školy vynútili ten obrovský záujem vlády o svoj osud? Tým, že dokázali za posledných šesť rokov vzdelávať stále väčší počet študentov bez príslušného navýšenia finančných prostriedkov na ich život? Alebo je to boj o prežitie vo svete medzinárodnej vedy pri najmenšej dávke finančných prostriedkov, ktoré vláda Slovenskej republiky poskytla slovenskej vede v rámci všetkých pristupujúcich krajín Európskej únie? Už mnohí predrečníci upozornili, ale aj ja som v minulosti upozornila, že vysoké školstvo, tak ako aj regionálne školstvo sú dlhodobo pod prahom financované. Stav reálnych racionalizačných opatrení na vysokých školách môže nastať a prinášať adekvátne ovocie až po razantnejšom vykrytí miliardových dlhov, ktoré vznikli v minulosti. A vláda ich dnes nerieši ani týmto zákonom.

Predložený návrh zákona, ako som povedala, nesie znenie o študentských pôžičkách. A to, že je v zákone vlastne spoplatnenie vzdelávania vysokého školstva, je ako keby utajené. Viacerí moji predrečníci tiež na to upozornili. Vôbec aj diskusia o tomto probléme sa u nás vedie nejakým zvláštnym utajeným spôsobom. V iných krajinách okolo nás sa tiež uvažuje o čiastočnom spoplatnení vysokoškolského štúdia, ale vedie sa k tomu seriózna diskusia. Sledujem túto diskusiu so záujmom a môžem zodpovedne povedať, že krajiny s lepšou sociálnou situáciou obyvateľstva, než Slovensko má, si nedovolia v súčasnosti túto agendu presadzovať. Vždy je to v danej krajine vysvetľované ako dlhodobý proces, na ktorý musí byť pripravený občan, ale aj súbor opatrení v daňovej politike a príprava stimulov v samotnej rodine vysokoškoláka. Väčšina aj liberálnych politikov dnes uvádza, že spoplatnenie vysokých škôl je v poriadku len za podmienok, ak finančné požiadavky nebudú neprekonateľnou bariérou pre záujemcov chtivých štúdia z ekonomicky slabších rodín.

Každý občan Slovenskej republiky by mal mať preto reálne uskutočniteľný nárok na vysokoškolské vzdelanie. Riešení je niekoľko. Pán poslanec Čaplovič ich uviedol. Ja si dovolím povedať ich ešte zopár.

Napr. v USA sú známe tzv. školské fondy, ktoré podliehajú špeciálnemu kontrolnému režimu, niečo podobné ako napr. dôchodcovské fondy, kde rodičia a budúci študenti môžu peniaze šetriť na ich budúce vysokoškolské štúdium, našetrené peniaze sa neustále zhodnocujú, ide napr. investície do štátnych dlhopisov a pod., pričom zisk z týchto fondov je úplne oslobodený od dane za podmienky, ak sa finančné prostriedky v plnej výške použijú na uhradenie vysokoškolského štúdia. Tento spôsob šetrenia na vysokoškolské štúdium by mohol ešte podporiť daňový zákon, kde vkladané peniaze do určitého limitu, napr. 30 000 až 50 000 ročne, by neboli zdaňované.

Vhodné je tiež vytvoriť novelu daňového zákona, kde pracujúci študent by náklady na štúdium mohol v plnej výške zohľadniť v daňovom priznaní, alebo novelizovať daňový zákon tak, aby rodičia nepracujúcich študentov náklady na ich štúdium mohli v plnej alebo aspoň čiastočnej výške do určitého limitu zohľadniť v daňovom priznaní. Rodičia pracujúcich študentov alebo študenti samotní by si mohli vziať pôžičku na štúdium, kde by boli úroky z úveru na štúdium, v plnej výške to zohľadniť v daňovom priznaní. Ale to by musela byť k takémuto problému ozaj široká diskusia, muselo by sa o tom seriózne v parlamente diskutovať, nie tak, ako sa to udialo vlastne na tomto pléne.

Predložený návrh novely zákona o vysokých školách rieši model zavádzania spoplatnenia štúdia vo všetkých jeho formách, pričom zavádza prvky retroaktivity, ktorá je v demokratickom práve prípustná len v prípadoch, keď je retroaktivita v prospech občana. Znižovanie životnej úrovne občanov a zadlžovanie občanov formou pôžičiek určite v prospech občanov nebude.

Vytváranie sociálnej siete pre časť najmenej solventných študentov je nedostačujúce. O tom už hovorili takisto moji predrečníci, nechcem sa k tomu dlhšie vyjadrovať. Dovoľte mi však, pán minister, aby som vám pripomenula komuniké z konferencie ministrov zodpovedných za vysoké školstvo konanej v Berlíne 19. 9. 2003 s názvom Realizácia európskeho vysokoškolského priestoru. Citujem: "Ministri opätovne potvrdzujú dôležitosť sociálnej dimenzie bolonského procesu. Potreba zvýšiť konkurencieschopnosť musí byť v súlade s cieľom zlepšenia sociálnych čŕt európskeho vysokoškolského priestoru zameraných na posilnenie sociálnej kohézie a redukcie sociálnych nerovností a nerovností pohlaví na oboch úrovniach, národnej úrovni a európskej úrovni." V tomto kontexte ministri opätovne potvrdzujú svoju pozíciu, že vysoké školstvo je verejné dobro a zodpovednosť zaň nesie spoločnosť. Teda nie je to takýto obchod, ktorý navrhuje tento zákon. Zdôrazňujú, že akademické hodnoty by mali prevažovať v medzinárodnej akademickej spolupráci a výmene. Ministri berú do úvahy závery Európskej rady z Lisabonu z roku 2000 a Barcelony z roku 2002 zamerané na vytvorenie najkonkurencieschopnejšej a najdynamickejšej svetovej ekonomiky založenej na vedomostiach, schopnej trvalého ekonomického rastu s početnejšími a lepšími pracovnými miestami a väčšou, a podčiarkujem to, sociálnou kohéziou. Žiadajú tiež ďalšie aktivity a užšiu spoluprácu v kontexte bolonského procesu.

V kontexte s týmto komuniké aj teda diskusiou, ktorá prebieha v spoločnosti, sa mi javí stanovisko Študentskej rady vysokých škôl, ktoré bolo prednesené pánom poslancom Madejom a ktoré je veľmi vážne upozornenie, pán minister, a zacitujem teda len tých pár bodov, ktoré spochybnila pani poslankyňa, tak, že skutočne Študentská rada vysokých škôl sa jasne vyjadrila a považuje schválenie zákona o študentských pôžičkách za vážne porušenie vzájomných vzťahov s ministerstvom školstva. Ďalej hovorí, že vláda neakceptovala zásadné pripomienky oficiálnych reprezentantov študentov a novelu zákona schválila bez toho, aby o predložení zákona vopred čo i len informovala zástupcov študentov. Tiež hovorí, že ministerstvo školstva a vláda jasne preukázali, že nemajú seriózny záujem na tom, aby do reformy vysokého školstva bola viac zapojená akademická obec, teda tí, ktorých sa táto reforma najviac týka. Takisto hovorí v stanovisku na základe uznesenia z februára tohto roku, kde vyzvala študentov na štrajkovú pohotovosť a deklaruje, že v prípade neakceptovania zásadných pripomienok je ochotná organizovať aj ďalšie formy protestu. Teda toto stanovisko, ktoré tu bolo povedané pánom poslancom Madejom, je skutočne pravdivé a študenti majú vážne výhrady voči zákonu aj voči teda nedodržaniu dohody s pánom ministrom. Chcem podčiarknuť, že Študentská rada vysokých škôl mala vážny záujem iniciovať a podporovať verejnú diskusiu o tomto probléme. Bohužiaľ, ministerstvo o takúto diskusiu nemá záujem. A nemá teda zrejme záujem ani o diskusiu v parlamente, pretože, ako sme už viacerí poukázali, materiály, ktoré boli dnes dodané, nemajú mnohí z nás ešte preštudované.

Preto si dovolím po podrobnom preštudovaní predlohy vládneho návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov pripojiť sa k tým mojim predrečníkom, ktorí navrhli nepokračovať v ďalšom prerokúvaní návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, túto novelu teda vrátiť späť. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)