M. Sabolová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Veľmi krátko chcem využiť aj to, že som včera nemala možnosť vyjadriť sa k stavebnému zákonu a myslím si, že treba a je možné diskutovať a spojiť tieto dve novely zákona.
Nemôžem preto súhlasiť s vyjadrením, že ak máme otvorený vládny návrh, tak je nemožné rokovať o nejakom inom zákone. Ten bol oveľa skôr predložený. Jeho zmysel a úvaha je, musím povedať, veľmi, veľmi dobrá, pretože vyvlastňovacími konaniami, tak ako sa dejú v poslednom čase, sa mnohokrát dostávame pred rok 1989, a preto by bolo dobré, aby sme sa práve pri prerokovaní skráteného konania vládneho návrhu zákona zaoberali možno aj touto novelou, ktorú predkladá skupina poslancov. Dokonca sa treba zamyslieť aj nad súčasným znením zákona, nad paragrafmi, ktorých sa ani vládna novela nedotýka. Sú to tie § 116a, 117a a ešte ďalší, ktorý hovorí o vyvlastňovaní, ktoré sú podľa právnikov - a možno sa treba nad tým skutočne vážne zamyslieť - na hrane ústavnosti. Sú v rozpore asi aj s ústavou - s čl. 46 a s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv, pretože aj vlastnícke právo spadá do tejto skupiny. A myslím si, že by bolo vhodné, keby sme sa aj týmto právom na ochranu súkromného vlastníctva oveľa viac zaoberali v tejto Národnej rade.
Ďakujem pekne.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.
Pán navrhovateľ, chcete sa vyjadriť k rozprave? Nie. Pán spravodajca? Nie. Ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Nasledujúcim bodom je prvé čítanie o
návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení v znení neskorších predpisov (tlač 1125).
Návrh na jeho pridelenie výborom máte v rozhodnutí predsedu pod číslom 1128.
Dávam teraz slovo poslancovi Branislavovi Opaternému, aby za skupinu poslancov návrh zákona odôvodnil. Nech sa páči.
B. Opaterný, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, predkladaný návrh zákona vypúšťa obmedzenie určujúce, že hodnota cenných papierov alebo nástrojov peňažného trhu vydaných emitentom so sídlom v Slovenskej republike a vkladov v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk so sídlom v Slovenskej republike musí byť najmenej 30 % hodnoty majetku v dôchodkovom fonde.
Podľa nášho názoru takéto obmedzenie poškodzuje záujmy klientov dôchodkových fondov, pretože úlohou fondov je maximálne zhodnocovať majetok. Ak je výhodné investovať v Slovenskej republike, tak ako to stanovuje uvedené obmedzenie, budú to fondy robiť aj bez zákonnej povinnosti. Ak je to nevýhodné, zákon nesmie fondy do takýchto investícií nútiť.
Dôchodková reforma nebola zavádzaná preto, aby riešila problémy ministerstva hospodárstva s investíciami, ale aby sa dosiahli čo najvyššie dôchodky pre ďalšie generácie dôchodcov. Je veľmi pravdepodobné, že úprava zákona, tak ako je dnes platná, je navyše aj v rozpore s princípom voľného pohybu kapitálu v rámci Európskej únie.
Preto prosím o podporu odstránenia tohto obmedzenia v danom zákone. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre sociálne veci a bývanie, poslankyni Kláre Sárközy. Nech sa páči, pani poslankyňa.
K. Sárközy, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, vystúpiť na dnešnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky k uvedenému návrhu zákona ma určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie na svojej 55. schôdzi. V súlade s § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov podávam v prvom čítaní spravodajskú správu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona č. 350/1996 Z. z., ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Z toho vyplýva, že návrh zákona obsahuje paragrafované znenie a dôvodovú správu. Navrhuje sa v zákone vypustiť obmedzenie určujúce, že hodnota cenných papieroch alebo nástrojov peňažného trhu vydaných emitentom so sídlom v Slovenskej republike a vkladov v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk so sídlom v Slovenskej republike musí byť najmenej 30 % hodnoty majetku v dôchodkovom fonde.
Dámy a páni, s ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona č. 350/1996 Z. z. na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
Pán predsedajúci, skončila som, môžete otvoriť rozpravu.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Otváram všeobecnú rozpravu a pýtam sa, či sa hlási niekto z poslancov ústne do rozpravy. Konštatujem, že nie. Vyhlasujem rozpravu za skončenú a zároveň prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Budeme pokračovať prvým čítaním o
návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa upravuje zmena postavenia umeleckých fondov (tlač 1126).
Návrh na jeho pridelenie výborom máte v rozhodnutí pod číslom 1129.
Dávam slovo znovu poslancovi Branislavovi Opaternému, aby za skupinu poslancov návrh odôvodnil. Nech sa páči.
B. Opaterný, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, podľa súčasnej právnej úpravy umelci, na ktorých sa vzťahuje zákon č. 13/1993 Z. z. Národnej rady Slovenskej republiky, sú okrem 19-percentnej dane z príjmu povinní odvádzať aj ďalšie 2 % z príjmu príslušnému umeleckému fondu. Tak vznikla skupina obyvateľov, ktorá je z daňového hľadiska znevýhodnená na základe druhu vykonávanej činnosti. Takýto stav nie je v súlade so zámerom daňovej reformy a predkladaný zákon vychádza z právnej úpravy platnej v Českej republike, v ktorej podobné umelecké fondy zrušili už v roku 1993, a napriek tomu sa rozhodne nedá povedať, že by rozvoj českej kultúry zaostával za Slovenskom, skôr opak je pravdou.
V predkladanom zákone sú dva okruhy problémov:
Prvý je, že postihnutí umelci musia odvádzať 2 % zo svojho príjmu do príslušných fondov. Pokladáme to za diskrimináciu tejto skupiny obyvateľov a snažíme sa ju týmto zákonom odstrániť.
Druhý okruh problému je, ako prípadne naložiť s majetkom príslušných fondov. Nechali sme sa inšpirovať úpravou, ako som už spomínal, platnou v Českej republike, ale v tomto bode si myslím, že akékoľvek riešenie, ku ktorému by konsenzom dospela Národná rada Slovenskej republiky, by bolo dobré, lebo je to jednorazové riešenie, ako naložiť s týmto majetkom. A myslím si, že nebude typ tohto riešenia ovplyvňovať budúcnosť.
Rád by som sa vrátil k tým 2 %. Často sa hovorí, že situácia slovenskej kultúry nie je dobrá. Iste je to vec názoru, ja takisto nepokladám za dobré, keď rôzne reality šou majú oveľa vyššiu sledovanosť než programy, ktoré sú skutočne umelecky na výške, sú dobré, sú hodnotné. Ale prvá vec je, že nemôžem svoje predstavy o kultúre vnucovať za cudzie peniaze ľuďom, ktorí majú iné predstavy. Môžeme im ísť príkladom, môžeme im vysvetľovať, ale nemôžeme im niečo nakazovať.
Druhá vec, aj keď by sme prijali názor, že kultúra je isté verejné bohatstvo, verejný záujem, jej kvalita, asi ťažko by sme mohli súhlasiť s názorom, že práve umelci, ktorí už vlastne tou svojou tvorbou prispievajú nejakým spôsobom k tej kultúre, sú ešte navyše postihnutí tým, že musia viac odvádzať na podporu kultúry ako ostatné obyvateľstvo. Lebo keby sme pristúpili na takýto princíp, potom môžem menovať veľa ďalších oblastí, v ktorých tiež Slovensko nie je na tom dobre - veda a výskum, školstvo atď. A predpokladám, že by sme asi nepresadili názor, že na vedu a výskum treba dávať 2 % z platu výskumných pracovníkov, že na školstvo treba dávať 2 % z príjmu učiteľov atď.
Takže zamyslime sa, prosím vás, spoločne nad tým - prečo diskriminovať umelcov? - a pomôžme im. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá, poslankyni Erzsébet Dolník. Nech sa páči, pani poslankyňa.
E. Dolník, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená Národná rada, návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa upravuje zmena postavenia umeleckých fondov (tlač 1126), predseda Národnej rady Slovenskej republiky navrhol Národnej rade Slovenskej republiky rozhodnutím z 25. apríla 2005 č. 1129 na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá. Za gestorský výbor predseda Národnej rady Slovenskej republiky navrhol Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá.
Vystúpiť na dnešnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky k uvedenému návrhu skupiny poslancov ma určil výbor Národnej rady Slovenskej republiky svojím uznesením z 26. apríla 2005 č. 369. V súlade so zákonom o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú správu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. To znamená, že návrh zákona obsahuje paragrafované znenie a dôvodovú správu. Ďalej konštatujem, že zo znenia návrhu je zrejmé, čo sa ma ním dosiahnuť. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje vyjadrenia súladu návrhu s ústavou, o tom, že nie je v rozpore s medzinárodnými záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná, o rozhodnutí súčasného stavu, dôvodov potreby novej právnej úpravy, hospodárskeho a finančného vplyvu na štátny rozpočet. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskej únie, ktorá spĺňa predpísané náležitosti.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
Vážený pán predsedajúci, skončila som, otvorte rozpravu. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu a pýtam sa, kto sa hlási ústne do rozpravy? Áno, pani poslankyňa. Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy. Nech sa páči, v poriadku, ja som vás videl, je to absolútne v poriadku, sem-tam sa nepodarí cez technické zariadenie sa dostať, takže stačí aj vizuálne.
Pani poslankyňa Podracká, nech sa páči.
D. Podracká, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, začnem svoje vystúpenie tým, že kto nepíše, nemaľuje alebo neskladá hudobné skladby, asi nepochopí, čo to je, a chápe tieto hodnoty možno cez majetky, ako sa o tom hovorí v tomto predkladanom návrhu. Lebo zase ide, ako aj pri Slovenskom národnom divadle, len o nejaké majetky, ktoré by bolo treba niekomu predať alebo priam likvidovať, ako je to v závere tejto novely povedané, s čím sa absolútne moje kultúrne svedomie nemôže stotožniť. Ale k meritu veci.
Musím povedať k predkladanej novele o umeleckých fondoch na Slovensku trošku širšie súvislosti, než ako nás o tom informuje dôvodová správa, ktorú zároveň chcem aj vyvrátiť.
Umelecké fondy, tu ide o tri fondy - literárny, hudobný a výtvarný - patria medzi posledné ostrovy osamotenej kultúry na Slovensku a je to tak aj preto, že okrem podpory samotného vzniku umeleckých diel plnia aj funkciu sociálnej solidarity pre tých umelcov, ktorí sú na pokraji biedy. Predkladaný návrh zákona, na základe ktorého by mali zaniknúť literárny, hudobný fond a fond výtvarných umení k 1. januáru 2006, vychádza z právnej úpravy, ako to už predkladateľ povedal, ktorá je platná v Českej republike, kde boli podobné umelecké fondy zrušené v roku 1993.
Ako ilustráciu uvediem, čo povedal k zrušeniu týchto fondov predseda Únie českých spisovateľov Karel Sýs, citujem: "Za najväčší omyl pri reorganizácii štruktúr našich umeleckých organizácií pokladáme to, že umelecké organizácie v roku 1994 dopustili prevedenie fondov na nadácie, zdanenie umelcov ako podnikateľov a tým i zrušenie 2-percentných odvodov z autorských honorárov, z vydavateľských ziskov a ďalších iných príjmov. Tak sa nechali zbaviť hlavného zdroja finančných prostriedkov, ktoré slúžili na podporu vzniku novej tvorby, na udeľovanie tvorivých štipendií, sociálnych výpomocí a pod. Umelecké organizácie sa stali bezprizornými, dožívajú z rozpredaného majetku," - lebo presne toto isté hrozí aj tu - "ale ako také nemôžu ani chrániť profesijné záujmy umelcov a riešia len zastupujúce problémy." A ďalej vyzýva v tejto výzve samotný predseda Únie českých spisovateľov za obnovu umeleckých fondov, pretože ich zánik považujú v Českej republike za chybu.
Ako bolo povedané, umelecké organizácie sa stali bezprizornými, dožívajú z rozpredaného majetku a namiesto pluralitnej prezentácie umenia dochádza k jeho jednostrannej prezentácii. Pýtam sa qui bono: Pre koho prospech to bolo a pre koho prospech by to bolo u nás na Slovensku? Nuž pre prospech úzkych skupín, ktoré by rozpredajom získali majetky a možno pre prospech nových správnych rád, ktoré by rozdeľovali finančné prostriedky prevažne pre jednu skupinu umelcov, pre tých, ktorí majú podľa nich väčší talent alebo sú tej istej krvnej skupiny.
Prejdem k dôvodovej správe. V dôvodovej správe sa uvádza, že umelci musia okrem 19-percentného príjmu odvádzať ešte ďalšie 2 % príslušnému umeleckému fondu, čím sú podľa predkladateľa znevýhodnení či priam diskriminovaní. Pravdou však je, že vôbec nejde o detskú matematiku 19 + 2 = 21 %, čiže o zvýšenie o 2 %, ale buď o priamu odpočitateľnú položku, alebo odpočitateľnú položku v rámci 25-percentného paušálu nákladov. Jednoducho povedané, z celkového príjmu za daňový rok odpočítame náklady priamo, čiže aj 2 % zaplatené umeleckému fondu sú priame náklady, alebo odpočítame paušálne 25 % a tak dostaneme základ dane, ktorá je 19 %, a to je daň.
Podobný názor majú aj všetci predsedovia, pretože som hovorila so všetkými predsedami týchto fondov. Dokonca tu mám aj písomné vyjadrenie predsedu Litfondu pána Serdahelyho, ktorý doslovne hovorí to isté, čo sa snažím vysvetliť aj ja, kde hovorí:
"V dôvodovej správe, všeobecná časť, sa píše, že "umelci sú okrem 19-percentnej dane z príjmu povinní odvádzať aj ďalšie 2 % z príjmu príslušnému umeleckému fondu". Treba povedať, že je to demagógia ťažkého kalibru, pretože 2 % sa nepriratúvajú k 19 %, ale tvoria odpočitateľnú položku priamu alebo v rámci 25-percentného paušálu nákladov. Zjednodušene napísané, z celkového príjmu za rok odpočítame náklady priame alebo paušálne 25 % a dostaneme základ dane 19 %. Argumentácia 19 % + 2 % neobstojí." Tvrdí, a mám to aj na písme, pán Serdahely.
Treba si všimnúť textovú argumentáciu, že "táto časť obyvateľov je znevýhodnená". Ďalej uvádza, že občania sú tiež znevýhodnení tým, že sú povinní odvádzať do sociálnej a zdravotnej poisťovne, ale tu platí princíp solidarity, takisto ako vo fondoch, že zdraví pomáhajú chorým, pracujúci tvoria dôchodok dôchodcom a v našom prípade, čo sa týka fondov, tvorca, ktorý dostane autorský honorár, odvedie 2 % pre toho, ktorý sa ešte len chystá tvoriť alebo je v štádiu tvorby a nemá až také prostriedky na živobytie, aby si mohol toto dovoliť, a tak si vypomáha prostredníctvom umeleckého fondu.
Na ilustráciu uvediem, ako sa tie 2 % využívajú na tvorbu. Tak každý to vie, pre tých, čo nevedia, tak ich budem informovať, že fondy podporujú tvorbu v oblasti vedeckej a odbornej literatúry, beletriu, scenáristiku, rôzne menšie filmové dokumenty, portréty umelcov, prispievajú na cesty do zahraničia, ale aj na sympóziá, kongresy, konferencie. A keby som mala uviesť konkrétny údaj, tak napr. Literárny fond od roku 1990 do roku 2004 podporil 40 018 tvorivých pracovníkov a na tvorivé štipendiá vynaložil celkovú sumu okolo 140 mil. korún. Na tvorivých štipendiách tvorili spisovatelia ako Pišťanek, Tužinský, Ballek, Záhradník, Mitana, Johanides, Holka, Haugová a množstvo ďalších, pričom je tam podmienka, že len raz za dva roky si môže takéto štipendium spisovateľ zažiadať a fondy majú možnosť mu ho umožniť.
Okrem toho z tej 2-percentnej dane fondy venujú pozornosť aj sociálnej a zdravotnej starostlivosti umelcov, poskytujú im mesačné a jednorazové sociálne podpory, príspevky na liečenie, zdravotnícku starostlivosť, ale vypomáhajú aj pri umiestňovaní umelcov v domovoch dôchodcov či v iných ústavných zariadeniach.
Na ilustráciu uvediem, že Český hudobný fond sa po transformácii dostal do patovej situácie, pretože o jeho majetku začalo rozhodovať deväť ľudí bez akejkoľvek kontroly, mohli si robiť, čo chceli. Jedným z chybných krokov bol napr. odpredaj Supraphonu spolu s autorskými právami českých skladateľov a interpretov, čo sa prejavovalo v umeleckej praxi tak, že po celých Čechách, keď boli koncerty, tak sa začínali minútou ticha za takýto stav vo veci kultúry.
Za absolútne nedoriešené v predkladanej novele považujem absenciu vízie, ako by malo prebiehať nové financovanie, činnosť, organizácia či riadenie tých novovzniknutých nadácií po zániku fondov. Ako by bolo garantované podporovanie umeleckých aktivít slovenských umelcov a umelcov národnostných menšín, aká by to bola forma hospodárenia a kontroly a aké by bolo celkové zameranie a duchovné poslanie týchto novovzniknutých nadácií.
Riziká sú jednoznačné. Riziká takto novovzniknutých organizácií by mohli vytvárať nízku kumuláciu verejných prostriedkov, ďalej nízku dôveryhodnosť týchto inštitúcií vzhľadom na dlhú tradíciu jestvujúcich fondov, ďalej potenciálny nezáujem umeleckej obce, prípadne zástupcov národnostných menšín vo vzťahu ku konkrétnym predstaviteľom a novým manažmentom. A neporovnateľná je aj tá skutočnosť, že napr. Nadačný fond, ktorý vznikol v Českej republike v roku 1993, dostal z privatizácie a z Fondu národného majetku 60 mil. korún ako základ pre svoju činnosť, čo by sa v slovenských pomeroch určite za dnešnej situácie nezopakovalo, keď nie je ani základný finančný príspevok na podporu tvorby ako takej.
Považujem za neprofesionálne, že predkladatelia spomínanú otázku s nikým z týchto troch fondov neprediskutovali, návrh neprešiel nijakým pripomienkovým konaním a predkladateľ pravdepodobne len mechanicky prevzal paragrafové znenie z Českej republiky bez toho, aby bol do problematiky hlbšie zainteresovaný a aby pochopil ducha týchto fondov a aj ich sociálny rozmer.
Ak sme si na začiatku položili otázku, pre koho prospech táto novela vznikla, musíme si položiť aj nepríjemné otázky - odpovede. Či má zase niekto záujem o majetky fondov, a teraz musím byť populistická, či má niekto zase záujem o kaštieľ v Budmericiach a priľahlé budovy, pretože napr. len budovy, ktoré sú v správe Literárneho fondu, je ich nemalý počet a dali by sa výhodne predať. Či zasa chce niekto deliť obec, už ani nie na dve polovice, na jedných a druhých, kozmopolitov a národovcov, ale na solventných a insolventných, na tých, čo majú takú alebo onakú krvnú skupinu?
A čo ma najviac ľudsky aj umelecky zasiahlo, je záver novely, že "ak sa premena fondu neuskutoční v stanovenom termíne, súd nariadi bez návrhu likvidáciu podľa § 70 Obchodného zákonníka". Nuž tak toto ma úplne dorazilo. Pretože zase niekto vytvára gilotínu pre tých, ktorí chcú tvoriť, hoci vieme, aký je stav tvorby, vieme, že sme malý štát, máme 5-miliónový trh, vieme, ako treba dotovať kultúru, ale zase niekto nastavuje gilotínu, aby sa aj to málo, čo máme, muselo likvidovať. S tým ja teda bytostne a kategoricky nesúhlasím! A ak sa má súd riadiť Obchodným zákonníkom, už sám názov zákona napovedá, že ide o obchod, znova len o obchod, a nie o podporu tvorby a tvorivosti.
Prednedávnom som čítala v Pravde rozhovor s jedným popredným svetovým hudobníkom, ktorý povedal, že isté indície napovedajú, že možno sa navracajú časy, keď sa znova budú páliť knihy - a toto považujem za jednu z foriem pálenia tvorivosti, a teda kníh. Aj keď som to teda prehnala a možno je to prisilné tvrdenie, ale politika je aj o tom.
Sme malý štát, 5 miliónov, a umelci živoria, mnohí sú v postavení naozaj kostolných myší a my chceme nie z vôle Božej alebo z vôle tvorivého Boha, ale z politickej vôle brať im aj to málo, čo im prináleží.
Ľudová strana Hnutie za demokratické Slovensko je proti tejto novele a budeme hlasovať proti. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pani poslankyne s faktickými pán poslanec Čaplovič a Heriban, teda pán navrhovateľ. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými.
Pán poslanec Čaplovič, nech sa páči.
D. Čaplovič, poslanec: Ďakujem. Plne súhlasím s obsahom vystúpenia kolegyne Podrackej. Chcel by som len upozorniť predkladateľov, že podobným spôsobom na začiatku roku 1990, resp. v 90. rokoch, začiatkom 90. rokov sa zlikvidoval, doslovne zlikvidoval OPUS, Vydavateľstvo OPUS v Slovenskej republike, na ktorom sa podpísal aj vtedajší minister kultúry pán Snopko. Doteraz nemáme ukončený poslanecký prieskum v tejto oblasti, ktorý som inicioval, že skutočne tie bohaté fondy, ktoré boli v OPUS-e, ktoré sa tam nachádzali a ktoré slúžili občanom Slovenskej republiky, ale aj zahraničným návštevníkom, sa dostali do súkromných rúk a takýmto spôsobom sa v podstate likvidovala krok za krokom slovenská kultúra. Tento fond je fondom, ktorý je solidárnym fondom, ktorý pomáha. Pamätám si na Maca Debnára, ktorý spočiatku hovoril, že načo mu je tento fond, a keď bol v ťažkej kríze, sociálnej kríze, zdravotnej kríze, tak mu, naopak, tento fond pomohol. Mohol stráviť mnohé chvíle, ťažké chvíle vo svojom živote pred smrťou práve vďaka tomuto fondu, ktorý mu solidárne vypomáhal. Je to fond, ktorý umelecká aj vedecká obec na Slovensku potrebuje, a odmietam tento návrh novely zákona.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Heriban.
J. Heriban, poslanec: Ďakujem za slovo. Všetci si asi uvedomujeme, v akom stave je slovenská kultúra, všetci si vieme predstaviť, v akom stave žijú umelci, filmári, spisovatelia, výtvarníci, všetci, ktorí chcú vytvoriť niečo hodnotné a nekomerčné. A v tejto situácii je zrušenie fondov, ktoré práve podporujú menšinové žánre, fondy, ktoré podporujú nekomerčné aktivity, veľmi problematické. Musíme si uvedomiť a ja si myslím, že aj si to všetci uvedomujeme, že to je o solidarite. Je to o solidarite tých, ktorí sú úspešní, ktorým sa darí, ktorí možno na druhej strane však vytvárajú komerčné diela, možno siahajúce do bulváru, s tými, ktorí sú v menšinovom postavení, ktorí sa snažia kultúru ešte udržať na nejakej duchovnej úrovni. Mne prekáža, že neprebehla diskusia, pretože o takomto zákone by rozhodne mali podľa mňa rozhodovať umelci. Tí, ktorých sa to týka. Nemyslím si, že by sme my poslanci v parlamente, aj keď je to povedzme zaujímavý názor a chápem predkladateľov, prečo ho predkladajú, lebo ten návrh má svoj racionálny základ. Ale zopakujem, z môjho hľadiska o takomto návrhu zákona by mali rozhodovať umelci, mali by rozhodovať tí, ktorých sa to týka.
Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Podracká, môžete reagovať na faktické poznámky.
D. Podracká, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ďakujem za podporu pána Čaploviča aj pána Heribana. Chcem k tomu len dodať, že prednedávnom, je to len pár dní, signatári výzvy "1 000 slov o hodnotách a kultúre" v záverečnom odseku priam vyzývajú, aby sme našli spôsob, ako vyjadriť, že nám kultúra na Slovensku nie je ľahostajná. A je tu množstvo ďalších pripomienok k súčasnej ekonomickej situácii v oblasti kultúry. Nazdávam sa, že treba počúvať takéto hlasy, a nie práve tieto opačné, kuvičie hlasy, ktoré nerozumejú kultúre vo svojej hĺbke, v celkovom duchu doby, v ktorom musí kultúra prežívať, a že takéto hlasy sú dôležité.
Preto sa ja aspoň imaginárne pripájam k signatárom tejto výzvy a verím, že aj tento parlament sa pripojí k týmto signatárom svojím hlasovaním vo vzťahu k tomuto návrhu. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.
Pán navrhovateľ, nech sa páči, môžete sa vyjadriť k rozprave.
B. Opaterný, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Najprv k tomu majetku. Pani poslankyňa Podracká vyslovila obavy, že niekto tu má zálusk na majetok. Nuž, úprimne povedané, táto časť zákona ma ani tak veľmi nezaujíma. Ak má pani Podracká strach o tento majetok a príde s akýmkoľvek iným riešením, ktoré podľa jej názoru bude lepšie, tak verejne vyhlasujem, že takýto pozmeňujúci návrh by som v druhom čítaní určite podporil, či už to bude formou nadácie, majetku ministerstva kultúry, nejakého iného fondu, akýkoľvek iný návrh. Nejde mi v žiadnom prípade o majetok. Konkrétne, ak sa pýtala, kto má zálusk na kaštieľ v Budmericiach, úprimne povedané, neviem. Skôr by ma napríklad zaujímalo, kto má záujem napríklad o kaštieľ v Moravanoch, ktorý patrí výtvarného fondu, a vieme, čo sa tam deje dnes, keď platí súčasný zákon.
Druhá vec, no, pani kolegyňa, nemusíte mi veriť, ale viem dane počítať. A konkrétne vám poviem, nikde, práve preto, čo ste povedali, že to nie je matematika 19 + 2, som nikde v dôvodovej správe nehovoril o 21 %, lebo máte pravdu. Tak to nie je.
Konkrétne je to takto: Normálny, bežný občan alebo podnikateľ, ak zarobí 100, keď neberiem do úvahy iné náklady, zaplatí 19 % daní. Zostane mu 81. Umelec, ak zarobí 100, zaplatí najprv 2 % z príjmu, zostane mu 98 a z toho zaplatí 19 % dane z príjmu. Čiže konkrétne zaplatí 20,62 či už fondu, alebo štátu. Zaplatí. Nie je to 21, ale je to viac ako 19. Toto je tá vec, ktorá mi na tom prekáža.
Ďalej. No, hovorili ste s predsedami fondov. Úprimne povedané, s jedným som hovoril aj ja. Ale tu platí stará pravda: Ešte som nevidel kaprov, čo by si vylovili vlastný rybník.
Iná vec. Boli tu reči o sociálnom vplyve fondov, solidarite. Pán poslanec Čaplovič, solidarita je, keď vy sa dostanete do nejakej nepríjemnej situácie, ja z vlastnej vôle prídem, pomôžem vám, finančne alebo inak. Solidaritou nemožno nazvať, keď vy budete v zlej situácii, príde policajt, zoberie mi 100 korún z peňaženky a dá ich vám. To nenazývam solidaritou. Ak takýto systém umelcom vyhovuje, majú plnú možnosť to ďalej využívať na dobrovoľnej báze, bez problémov.
Ale ak hovoríte, že umelci tento fond potrebujú, predstavte si presne podľa slov pani poslankyne, že vedec výskumník, ktorý tvorí, odvádza 2 % pre vedca, ktorý sa ešte len chystá skúmať. No asi by sme vo vedeckej obci neobstáli veľmi dlho s takýmto názorom. Nakoniec... (Reakcia z pléna.) Áno? Nech sa páči, dajte takýto návrh, som zvedavý, čo vám vedecká a výskumná obec povie. Ale, samozrejme, je to vaše právo. A keby ste ma ešte nechali dohovoriť.
Ak nám tak ležia 2 % na kultúru, pani poslankyňa, nech sa páči, dajte návrh, nech my všetci, členovia, poslanci Národnej rady, odvádzame 2 % z príjmu na kultúru a uvidíme, aký záujem prebudíte v radoch našich poslancov. Veď my sme tí, ktorí by mali o tom rozhodovať, však?
A, pán poslanec Heriban, nech rozhodnú umelci. Nuž, možno mi nebudete veriť, ja som s niektorými rozprával a viem, že sú ľudia, ktorí sú za to, aby sa povinnosť platiť 2 % odstránila, a to veľmi rýchle, lebo to pokladajú za osobnú diskrimináciu. A je istá podľa môjho odhadu menšia časť, ktorá je za zachovanie tohto stavu. Samozrejme, poväčšine ide o ľudí, ktorí majú aký-taký vplyv na vedenie týchto fondov. Čiže debatovali sme aj s týmito ľuďmi.
Ďakujem za pozornosť.
B. Bugár, podpredseda MR SR: Pani spravodajkyňa? Nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Pristúpime k prvému čítaniu o
návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona o čiastočnom odškodnení vkladateľov do nebankových subjektov (tlač 1128).
Dávam slovo poslancovi Vladimírovi Ďaďovi, aby za skupinu poslancov návrh zákona uviedol. Nech sa páči.
V. Ďaďo, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, opätovne s odstupom šiestich mesiacov vám predkladám návrh zákona, o ktorom už Národná rada Slovenskej republiky rokovala dvakrát. Dvakrát, mám na mysli, po prvýkrát v období pred rokom 2002, druhýkrát pred šiestimi mesiacmi a tentoraz to je po tretíkrát.
Nie, nie je to z dôvodu popularity, ako ste si niektorí koaliční poslanci mysleli a tlmočili to v televízii. Ja vám aj vysvetlím neskôr, čo je popularita a kde ste sa dopustili vy práve týmto výrokom chyby, kde ste vy spravili popularitu.
Je to predovšetkým z toho hľadiska, že predložený návrh zákona sa má postaviť čestne a zásadovo, aby sa čestne a zásadovo každý ústavný činiteľ postavil voči občanom, ktorí boli zásluhou nás ústavných činiteľov, áno, zásluhou nás ústavných činiteľov poškodení, ich benevolentnosťou a neschopnosťou zasiahnuť vtedy, keď už vedeli, že situácia si vyžadovala neodkladný zásah ústavných činiteľov, resp. výkonného orgánu, ktorým bola vláda Slovenskej republiky.
Vláda Slovenskej republiky v tomto období mlčala. Mlčala a nekonala. A tak získané poznatky z daňových kontrol, stanovísk Národnej banky Slovenska, poznatkov štátneho dozoru i uznesení samotnej vlády Slovenskej republiky neboli realizované a v podstate praktické kroky vlády Slovenskej republiky viedli do neznáma, k mlčanlivosti alebo nekonštatovaniu, resp. konštatovaniu toho: My nič, to niekto iný. A ten niekto iný mali byť predstavitelia nebankových subjektov. Pritom politická zodpovednosť bola úplne tabu.
Konštatujem v mene skupiny poslancov, že takto sa predsa vláda nespráva. No ale ak takú máme, tak potom z pocitu zodpovednosti a povinnosti nápravy chýb skupina poslancov predkladá Národnej rade Slovenskej republiky návrh v očakávaní, že nielen v opozícii, ale aj u poslancov v koalícii a nezávislých poslancov sa nájde dosť citu, dosť citu, opakujem, pre spravodlivosť a dosť odvahy dať vláde Slovenskej republiky povinnosť vysporiadať sa so svojimi nedostatkami, ktoré spôsobila svojou nečinnosťou v predchádzajúcom období.
My predkladatelia tohto návrhu zákona považujeme svoj návrh len za čiastočné odškodnenie občanov, ktorí boli dôverčiví a oklamaní za asistencie štátu. Za asistencie štátu, teda i nás ústavných činiteľov tak v predchádzajúcom období, ako aj doteraz. Nám na rozdiel od vlády Slovenskej republiky prekáža, skutočne nám prekáža situácia všetkých poškodených občanov a zvlášť najslabších vrstiev a finančne najslabšie zabezpečených občanov, keď mnohí z nich stratili v nebankových subjektoch svoje celoživotné úspory. Som presvedčený o tom, že vláda tak z politických, ako aj morálnych povinností si svoju povinnosť nesplnila, a preto aj naším pričinením - zákonom - by mala vrátiť občanovi aspoň to, o čo ho svojím konaním pripravila, lepšie povedané, nie konaním, ale nekonaním.
Dnešná suma, o ktorú boli občania poškodení, sa pohybuje v rozmedzí 15 mld. Sk. Treba skonštatovať, že nebankové subjekty vynaložili na reklamu v médiách 2,7 mld. korún. Zároveň treba aj konštatovať, že štát z peňazí občanov, ktoré vložili do nebankových subjektov, len pri 20-percentnom zdanení získal 2 mld. Sk. Dnes sa opäť začína hovoriť o tom, že všetci daňovníci majú doplácať na niektorých. Konštatujem, nie je to správna teória, pretože predtým všetci daňovníci brali z peňazí niektorých. A tí niektorí, to boli poškodení občania. K populizmu sa však dostanem neskôr.
Teraz vás chcem požiadať o jednu opravu jednej chyby, ktorú som spravil pri tvorbe tohto zákona. Nie je termín účinnosti vydaním, prípadným schválením, ale od 1. 1. 2006, aby mohla vláda Slovenskej republiky počítať s touto situáciou aj v rozpočte na rok 2006.
Mnohí hovoria o dôkazoch a o tom, povedzte nám, čím sa vláda previnila, čím sa ústavní činitelia previnili. Nuž tak dôkazy, prosím, tu sú:
1. Národná banka Slovenska koncom roku 1997 monitorovala aktivity obchodných spoločností, ktoré v oznamovacích prostriedkoch zverejňovali výzvy na vkladanie peňažných prostriedkov. Upozorňovala Národná banka Slovenska príslušné orgány vrátane orgánov činných v trestnom konaní. Upozorňovala ministerstvo financií a ministerstvo vnútra na podstatu podnikania nebankových subjektov, na podozrenie z porušovania zákonov a páchania trestnej činnosti. Čo sa konalo? Nič.
2. Národná banka Slovenska upozornila v roku 1999, to sú fakty zo zápisníc, ktoré existujú, upozorňovala na to, že ide o pyramídu a podvod, že výnosy sa vyplácajú z ďalších vkladov. Nestačilo toto vláde na konanie, keď bolo skonštatované, že tu ide jednoznačne o finančný podvod?
3. Národná banka Slovenska v roku 1999 poukazovala aj na klamlivú reklamu poskytovania úverov a pôžičiek bez povolenia Národnej banky Slovenska, čo je i dôkazom toho, že o činnosti vedela, a napriek tomu, že do októbra 1999 mala právomoc ukladať nebankovým subjektom pokuty alebo opatrenia za túto činnosť, nestalo sa nič, nebola udelená ani jedna pokuta, ani jedno opatrenie.
4. V rokoch 1997 až 1998 boli v Horizonte vykonané dve komplexné daňové kontroly s nálezom. Dôkazom je protokol číslo 69532096034/99 zo dňa 9. decembra 1999. Daňové riaditeľstvo a ministerstvo financií malo všetky hospodárskej výsledky. Vedeli, že vklady sú zdrojom na vyplácanie údajných výnosov. A vedeli, že ide o podvod. Nikto nekonal nič.
5. Štátny dozor nad kapitálovým trhom vykonal v spoločnosti Horizont a BMG Invest dve kompletné kontroly s nálezom. Dôkazom je protokol číslo 003/2000 zo dňa 9. februára 2000, kde bola týmto spoločnostiam zistená nezákonnosť a nedostatky v hospodárení. Bola možnosť pozastaviť ich činnosť, resp. navrhnúť orgánom činným v trestnom konaní využiť inštitút odstavenia účtov a majetku, nútenej správy až po zrušenie týchto spoločností. Opäť v roku 2000 sa nekonalo nič.
6. Uznesenie vlády Slovenskej republiky číslo 90/1999 schválilo projekt realizácie na riešenie makroekonomickej nerovnováhy a konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky, v ktorom boli stanovené niektoré konkrétne opatrenia na zamedzenie podnikania nebankových subjektov. To je jasný dôkaz toho, že vláda v roku 1999 vedela o netransparentnosti podnikania nebankových subjektov, a napriek tomu neprijala riešenie v zmysle platných zákonov, aby ministerstvo hospodárstva zakázalo klamlivú reklamu a ministerstvo financií navrhlo orgánom činným v trestnom konaní vykonať inštitút nútenej správy.
7. Vláda Slovenskej republiky dňa 12. januára 2000 prijala uznesenie, v ktorom uložila ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky analyzovať ustanovenie Obchodného zákonníka. Opatrenia, ktoré upravujú zmluvy o tichom spoločenstve a s cieľom zamedziť zneužívanie týchto inštitútov nebankovými subjektami a v spolupráci s ministrom vnútra navrhnúť legislatívne obmedzenie tohto podnikania. Termín realizácie bol samotnou vládou stanovený 30. apríl. Avšak čo sa stalo? Realizácia nadobudla účinnosť zákonníkom 1. januára 2002. Temer po dvoch rokoch. Prečo tak neskoro? To by sme sa mali opýtať zodpovedných činiteľov vlády.
Prečo teda aj v tomto prípade, ak by tu bola otázka toho, že si to žiadalo prerokovanie v parlamente, sa nevyužil inštitút skráteného legislatívneho konania, na ktoré mala v tomto prípade vláda plnú opodstatnenosť, pretože dochádzalo tu ku škodám, a som presvedčený, že Národná rada Slovenskej republiky by bola v tomto období roku 2000 takýto skrátený legislatívny návrh rozhodne podporila.
8. Tým, že vláda nekonala včas, prípadne konala povrchne a nedôsledne, samozrejme, umožnila nebankovým subjektom pokračovať v páchaní trestných činov.
Dovolím sa tu na chvíľočku pozastaviť. Dámy a páni, kolegovia a kolegyne, keby sa toto bolo stalo pred rokom 1998, tak by ste boli čierne knihy rozpísali o ďalších 10 strán, čo sa napáchalo, ale momentálne nevidíte svoj vlastný podiel na tom, že vláda po roku 1998 na základe týchto argumentov nekonala a správala sa nezodpovedne voči občanom Slovenskej republiky.
Je tu v tejto situácii dosť nezodpovedaných otázok, mnoho nedbanlivosti, "liknavosti", ba dokonca neplnenia si povinností vyplývajúcich zo zákonov, ktoré boli a neboli definitívne využité. Sú tu konštatovania rôznych predstaviteľov. Predstaviteľov parlamentu, predstaviteľov vlády, ktoré som pri poslednom návrhu alebo ostatnom návrhu tu v Národnej rade konštatoval, nebudem ich opakovať.
Pýtam sa však len jedno: Nie sú predložené fakty dôkazom nečinnosti vlády o normách, ktoré jej zákony umožňujú? Ja si myslím, že áno. Pýtam sa aj druhú vec nás poslancov: Sme iní poslanci, nie sme takí istí ľudia ako poslanci českého parlamentu? A prečo teda český parlament a česká vláda dokázala túto situáciu riešiť veľmi rýchlo a vyriešila ju vo veľmi krátkom čase?
Ja konštatujem, že občania neurobili nič protizákonné, vláda však nevyužila zákon a nelegalizovala legislatívu návrhu nového, za čo dnes trpí občan. Niektorí politici poškodených občanov označujú za hazardérov, naivných alebo chamtivcov. Ja sa pýtam, tých, ktorí ich tak nazývate: Bolo hazardérstvo to, ak prijali ponuku firmy, ktorá pracovala v rámci zákonov? A ak teda pracovala v rámci zákonov, tak vám to vyvracia. A ak nepracovala v rámci zákonov, tak ste mali konať aj s vládou Slovenskej republiky a neobviňovať poškodených ľudí z toho, za čo oni nemôžu. Je to chamtivosť - to je ďalšia moja otázka -, ak si dôchodca v tejto dobe finančnej neistoty chce uložiť svoje niekedy celoživotné úspory so ziskom? Však predsa je to normálna situácia, v ktorej sa trhové hospodárstvo uberá týmto systémom. Je to naivita, ak sa na občana valí zo všetkých strán, z médií reklama a on jej uverí, pričom mnohí títo občania nemajú ani základné právnické vzdelanie ani vedomosti?
Páni poslanci a poslankyne, je neseriózne, ba priam absurdné, aby sme postavili občana do úlohy finančníka. Je nezodpovedné a alibistické nechať všetku zodpovednosť na občanovi, ak exekutíva nevyužije svoje možnosti, ale, naopak, nekoná a mlčí. Je nezodpovedné, ak zákon, ktorý prikazuje, že tieto spoločnosti musia klientov informovať o majetku a investíciách, platí až 6 rokov po vzniku týchto spoločností. To je vrchol nezodpovednosti práve aj nás ústavných činiteľov.
Dámy a páni, je načase povedať, že tu niekto zlyhal, že ten, kto zlyhal, boli ústavní činitelia a predstavitelia štátu. Bolo by neférové postaviť sa proti poškodeným občanom a daňovým poplatníkom, postaviť ich voči sebe. Sme ústavní činitelia a to samo osebe hovorí o našej zodpovednosti za občana. Sme tvorcami zákonov a predstaviteľmi štátu a našou povinnosťou je podľa Ústavy Slovenskej republiky spolupodieľať sa na náhrade škody, ktorá vznikla nečinnosťou štátnych orgánov. Každý z nás by mal mať pocit sociálneho štátu, čo znamená, že ak ktorýkoľvek občan či skupina občanov sa dostane do problému nie vlastnou vinou, štát by mu mal pomôcť. O našom sociálnom charaktere hovorí Ústava Slovenskej republiky.
Páni poslanci, panie poslankyne, chcem vás požiadať o korektný prístup zameraný na definitívne vyriešenie nášho dlhu voči poškodeným občanom.
V závere, dámy a páni, som hovoril, že poviem niečo o popularite, a teda porovnám niektoré názory, ktoré odznievajú od nás poslancov Národnej rady. Porovnajme situáciu poškodených občanov nebankovými subjektmi so situáciou, ktorá nastala v Slovenskej republike a tá iná situácia sa nazýva Československá obchodná banka a vláda Slovenskej republiky. Keď túto situáciu porovnáme, tak prvá vláda Mikuláša Dzurindu mala šancu uzatvoriť mimosúdnu dohodu s ČSOB, ktorá by bola na základe uskutočnenia rokovania tento spor uzavrela a Slovenská republika by nebola zaplatila 25 mld., ale len 18 mld. a 7 mld. navyše sme zaplatili teraz. Osemdesiattri poslancov koalície a nezávislých ste za tento návrh, ktorým tu bola správa, hlasovali. Pozrite si svoje hlasovanie. To je populizmus, jednému áno, druhému nie.
Momentálne to je niečo iné, ale tento populizmus vám absolútne neprekáža, že vám 7 mld. korún niekto zapríčinil nečinnosťou a išli preč. Áno, bol to náš dlh, bol to náš dlh, ale činnosťou vlády tento dlh mohol byť 18-miliardový, a nie 25. Sedem miliárd korún išlo dolu potokom. Ak budete hovoriť teraz o tom, čo je populizmus, a v televízii sa pretŕčať o tom, že to je populistický návrh. Populistické je to, čo ste vy spravili voči vláde. Bez akéhokoľvek aspoň morálneho záveru, nie finančného, aspoň morálneho. Zobrali ste na vedomie, je to všetko v poriadku.
Dnes teda tá situácia je úplne týmto ovplyvnená. V praxi to jednoducho znamená, že za neschopnosť vlády 7 mld. ČSOB navyše zaplatíme, ale za tú istú neschopnosť vlády 3,6 mld. poškodeným občanom nezaplatíme - však ich asi nepotrebujeme, až pred voľbami ich budete potrebovať.
Populisticky a nezásadovo ste sa správali voči voličom a ja by som bol veľmi rád, keby sme si takéto invektívy ponechali z každej strany, teda aj z mojej, aj z vašej, a keby sme mali rovnaký meter, a je to jedno, kto bude predsedom vlády, či to bude ľavicový politik, alebo to bude pravicový politik, ale aby sme naňho mali rovnaký meter, ak spôsobí škodu tá či oná vláda, aby si ju vedela aj zrealizovať.
Kolegyne, kolegovia, posúďte každý podľa svojej ochoty svoje hlasovanie. Ja vám v mene skupiny poslancov konštatujem jednu žiadosť. Skúste, skúste konečne nájsť v sebe odvahu a pomenovať veci pravým menom.
Ďakujem. (Potlesk.)