V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami pán poslanec Fajnor, pani poslankyňa Bollová, pán poslanec Ďaďo. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami. Pán poslanec Fajnor ako prvý.

K. Fajnor, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcel by som nadviazať na predrečníka, na kolegu Ivanka. Hovorí o dôvere občanov. Začnem od tej dôvery. Keď nastupovala prvá Dzurindova vláda a bola volebná kampaň, keď dostali otázku, ide vám len o privatizáciu a rozkradnutie národného majetku, tak povedali: Kopete do otvorených dverí. Ak chcem hovoriť o tej dôvere ďalej, keď sa končilo predchádzajúce volebné obdobie, tak prijali 24 sociálnych zákonov, ktoré po nástupe novej vládnej koalície ste veľmi primitívne jednoducho zhodili zo stola a o morálke a dôvere občanov ste vtedy absolútne nerozprávali.

Chcem vám povedať jednu vec. Po rozdelení federácie vyšla zaujímavá, nie je to štatistika, je to jedna medzinárodná, vysoko uznávaná ratingová spoločnosť, ktorá zisťovala mieru chudoby, tak budete prekvapení. Najnižšia miera chudoby vo svete je v Českej republika, vážení, bolo to publikované v Pravde. Slovensko patrí za tých 15 rokov medzi krajiny s najvyššou mierou chudoby, a to sme spolu začínali na jednej úrovni, totižto plat vo VSŽ Košice bol presne taký istý vo funkcii taviča ako plat vo VSŽKG v Ostrave a tak ďalej. Ja chcem povedať, dnes nám jedna tretina detí žije v chudobe a tu sa kolega vedľa na mňa usmieva, to nie je na smiech, to je na plač, pán kolega z SMK, je to, žiaľ, aj vaša robota. Chcem povedať ďalšiu vec. Čo sa týka HDP, je veľmi zaujímavé, chválite sa, že HDP je už vyššie ako v roku 1989 o päť, sedem percent. Ako je možné, kam odišli tie prostriedky, keď nie ste schopní financovať nič.

A posledné, čo chcem povedať, nielenže ste rozkradli tento majetok, ale zadlžili ste túto republiku na neuveriteľnú sumu, ktorú budú splácať deti našich detí... (Prerušenie časomierou.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Bollová.

D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Pán poslanec Ivanko, hovoríte, že návrh kolegu Ondriaša je schizofrenický. Vyjadrili ste, že čo bolo konané v minulosti v súlade so zákonmi je nesporné a zrejme podľa vás i nemenné. Spätné pôsobenie zákona je neprípustné, hovoríte. Ak sa vám návrh hodí, je retroaktívny, protiústavný je, ak sa vám nehodí. Myslíte si, že všetky tie hurá privatizácie a prichmatizácie boli v poriadku? Ak áno, vôbec vám nevadí, že sa nikto z vás ani len nepokúša napraviť chyby a neprávosti spôsobené občanom i Slovenskej republike na majetku Slovenskej republiky dodnes od roku 1989. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Ďaďo.

V. Ďaďo, poslanec: Ďakujem, pán predseda. Dámy a páni, je pätnásť rokov od takzvanej malej privatizácie. Je mi pochopiteľné, že niektoré veci je z hľadiska súčasných právnych noriem veľmi ťažko naprávať, ale politickú zodpovednosť, či chcete, či nechcete, nesiete a budete niesť pred týmto národom veľmi dlho, pokiaľ sa s ňou nevyrovnáte.

Po prvé. Štátne banky v tomto období dávali úvery bez akýchkoľvek záruk toho, či sa majetok vráti, či nie, či cena danej nehnuteľnosti bude o 100 alebo 200 percent vyššia a nebolo možné ani len počítať s tým, že podnikateľ je schopný túto sumu zaplatiť.

Po druhé. Záložné práva boli len formálnymi, pretože banky, ak ste si zobrali 3 milióny úver a zaplatili ste 2 400-tisíc a na úrokoch ste už preplatili ten 3-miliónový úver, tak chceli ešte, ak aj ten podnik nešiel, ďalšie úroky z úrokov, nie to, aby si vybudovali záložným právom predaj nehnuteľnosti. To je ďalšia záležitosť.

Legislatívny proces od začiatku nesie politickú nezodpovednosť, pretože právo má byť rovnaké pre každého občana. Je rovnaké právo pre právnickú osobu a fyzickú osobu, ktorú ste schválili v tomto období? Nie. Právnické osoby likvidovali fyzické osoby, likvidovali ich tak, že robili podvody a dnes sú z toho ďalšie dlžoby a ostatné záležitosti. Ideme hovoriť o ďalšej politickej zodpovednosti. Je a bude.

Pri tvorbe právnych predpisov, tak ako ste pán kolega povedali, tak ste konštatovali, že je potrebné hovoriť nie ako Čapek, áno, presne tak aj vy ste tvorili tie zákony vtedy ako ten Čapek hovoril, a ak niečo je v súlade so zákonom a nie je možné to trestať, tak potom nemôžete trestať ani to, čo sa robilo kedysi pred rokom1989, lebo všetko bolo v súlade so zákonom a platným vtedy zákonom. Škoda, že nie... (Prerušenie časomierou.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Ivanko chce reagovať.

A. Ivanko, poslanec: Ďakujem pekne kolegom, ktorí vystúpili s faktickými poznámkami na moje vystúpenie. Ja som sa nevyjadroval politicky, ja som sa vyjadroval ako právnik k návrhu kolegu poslanca Ondriaša. Tento jeho návrh je legislatívne neopraviteľný, preto nie je možné ho ani v druhom čítaní vylepšiť pozmeňujúcimi alebo doplňujúcimi návrhmi, takže zbytočne si tu budeme hovoriť o niektorých veciach, keď v zákone to nie je možné urobiť. A ešte raz zdôrazňujem, z právnej stránky je tento zákon chybný, preto som takto vystúpil. Ďakujem pekne.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Pán navrhovateľ chce zareagovať na vystúpenia poslancov. Nech sa páči.

K. Ondriaš, poslanec: Vážení prítomní, ďakujem za slovo a ďakujem aj za diskusiu. Najskôr by som odpovedal pánovi poslancovi, spravodajcovi Janišovi, že on uviedol, že zákon spĺňa všetky legislatívne kritériá na predkladanie zákonov a odporučil nepodporiť ho do druhého čítania, a pritom mohol uviesť aspoň jeden dôvod.

K pánovi poslancovi Ivankovi. Kritizovali ste nedostatky návrhu zákona a povedali ste, že v druhom čítaní sa to nedá opraviť, samozrejme, ja to pokladám za alibistické, mohli ste ho posunúť do druhého čítania a tam vysvetliť, ktoré paragrafy sú zlé a prečo. Lebo takto ja mám dojem, že ozaj je to len alibistické vyhlásenie. Niečo ste hovorili, že zákon je zlý a potrebujete lepší zákon na prešetrenie privatizácie, tak pripravte zákon o prešetrení privatizácie vy. Hovorím vám to kvôli tomu, že vaši predchodcovia v rokoch 1998, 1997, 1996 rozprávali dennodenne o nezákonnosti privatizácie, dennodenne v novinách, v Slobodnej Európe, v Hlase Ameriky, aké podvody sa u nás robia v priebehu privatizácie, a nielen to. Dokonca o tom je oficiálna správa ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku, ktorá hovorí, že napríklad v roku 1997 majetok s účtovnou hodnotou 15 miliárd korún sa sprivatizoval za 3 miliardy a niekto ukradol 12 miliárd. Toto sú oficiálne dokumenty a vy tu teraz rozprávate, že všetko išlo podľa zákona.

Tú podstatnú vec, vy žijete z nezákonnej privatizácie, vy sa bojíte otvoriť túto našu strašnú historickú negatívnu vec, čo sa u nás stala. Ja vám poviem pár údajov, ktoré hovoria o výsledku tejto zlej privatizácie, a hlavne privatizácie do zahraničia.

Najprv by som povedal, že vy ste vlastne zmenili majetok vo všeľudovom vlastníctve na kolonizačný majetok. Posledných sedem rokov hrubý domáci produkt v stálych cenách stúpol okolo 26 percent v stálych cenách, vyrobili sme navyše 900 miliárd korún hodnotu tovaru. Výroba navyše 900 miliárd korún sa neprejavila vo zvýšení reálnej mzdy, ostala rovnaká za sedem rokov, vo zvýšení podpory dôchodcov, zvýšení podpory sociálnej sféry a dokonca po stúpaní hrubého domáceho produktu o 24 percent, to je o štvrtinu viac, ako bol za 40 rokov socializmu, musíte spoplatňovať školstvo a zdravotníctvo. Jednoducho len za posledných sedem rokov niekto ukradol na Slovensku navyše 900 miliárd korún a toto je výsledok nezákonnej privatizácie.

Posledný rok a dva mesiace si Slovensko požičiava 4 miliardy korún týždenne. Takto rastie náš zahraničný dlh. Koncom februára náš zahraničný dlh bol 26,6 miliardy dolárov. Na začiatku prvej Dzurindovej vlády bol 13 miliárd dolárov. Keby sme si nepožičiavali za rok aj dva mesiace 4 miliardy týždenne, čo je okolo 200 miliárd tak, bohužiaľ, by museli možno zomrieť od hladu všetci dôchodcovia.

Ešte raz by som na záver chcel povedať, že poslanci Národnej rady Slovenskej republiky by mali hájiť záujmy občanov, a nie privatizérov, a nie špekulantov. A občan Slovenskej republiky by mal mať pocit, že poslanci Národnej rady obhajujú jeho záujmy a ja verím, že raz to v Národnej rade Slovenskej republiky aj tak bude, doteraz to tu tak nebolo. Ďakujem vám za pozornosť a šťastnú ruku pri hlasovaní. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Janiš, chcete sa vyjadriť? Nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Budeme pokračovať

návrhom poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Jozefa Buriana na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.

Návrh ste dostali ako tlač 1182. Návrh na jeho pridelenie máte ako správu č. 1181.

Nech sa páči, pán poslanec, poprosím vás o uvedenie a zdôvodnenie vami predkladaného návrhu.

J. Burian, poslanec: Ďakujem, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som vás len veľmi v krátkosti oboznámil s návrhom zákona, ktorý je v podstate určitým krátkym návrhom, ktorý rieši nasledovnú vec.

Tento návrh zákona, ktorý mení zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, zmena zákona odstraňuje možnosť výkladu zákona a následne jeho využitia v praxi v neprospech vlastníkov malých bytov, kde bolo možné podľa predchádzajúceho znenia zákona platiť preddavky do fondu údržby a opráv aj inak ako podľa spoluvlastníckeho podielu, pričom určovanie preddavku do fondu prevádzky, údržby a opráv podľa spoluvlastníckeho podielu, ktorý je určený podielom podlahovej plochy bytu alebo nebytového priestoru k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov a nebytových priestorov v dome je najspravodlivejšie a každopádne predchádza diskriminácii vlastníkov bytov s menšou podlahovou plochou bytového priestoru.

V praxi to znamená, že sa stávali prípady, kde dvojtretinová väčšina spoluvlastníkov bytov odsúhlasila iné platby do fondu opráv a údržby, ako boli rozlohy plôch bytov, a bolo to viac-menej na úkor menšinových vlastníkov bytov alebo bytov, ktoré boli s menšou plochou výmeru. A títo v podstate nemali šancu iným spôsobom sa brániť. Myslím si, že týmto spôsobom by sa dala odstrániť táto diskriminácia.

Návrh zákona nebude mať vplyv na štátny rozpočet ani rozpočty územnej samosprávy, na zamestnanosť, tvorbu pracovných miest ani na životné prostredie. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a zákonmi Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Navrhovaná právna úprava je porovnateľná s právnou úpravou Európskej únie. Ďakujem za pozornosť.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Poprosím teraz pani poslankyňu Demeterovú, aby z poverenia výboru pre sociálne veci a bývanie Národnú radu informovala o stanovisku výboru k predloženému návrhu pána poslanca Buriana. Nech sa páči.

M. Demeterová, poslankyňa: Vážený pán predseda, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie na svojej 58. schôdzi ma určil vystúpiť na dnešnej schôdzi Národnej rady k uvedenému návrhu zákona.

V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov podávam v prvom čítaní spravodajskú správu o predmetnom návrhu zákona. Konštatujem, že uvedený návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Ide o krátku novelu zákona, ktorá sa pokúša odstrániť možnosť výkladu zákona v neprospech vlastníkov bytov. Návrh zákona nebude mať dosah na štátny rozpočet a rozpočty územnej samosprávy, na zamestnanosť, tvorbu pracovných miest ani na životné prostredie.

Dámy a páni, s ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. Súčasne odporúčam v zmysle § 74 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky prideliť návrh zákona (tlač č. 1182) na prerokovanie: ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady pre sociálne veci a bývanie.

Ďakujem, pán predseda, skončila som. Prosím, otvorte rozpravu.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Otváram rozpravu, panie poslankyne, páni poslanci, k tomuto bodu programu. Pán poslanec Cuper, pani poslankyňa Navrátilová. Končím možnosť ďalších prihlášok do rozpravy.

Nech sa páči, pán poslanec Cuper.

J. Cuper, poslanec: Vážený pán predseda, zároveň predsedajúci, milé dámy, vážení páni, vážení hostia na balkóne tejto snemovne. Toto bude moje najkratšie vystúpenie v Národnej rade.

Pán predkladateľ, som rád, že ste navrhli takúto novelu zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, pretože ja som v našom bytovom spoločenstve na Búdkovej 32 a 34 takúto praktickú úpravu presadil už pred tromi rokmi a môžem vám vrelo odporúčať, mám s ňou veľmi dobré skúsenosti. Ďakujem za pozornosť. Teraz to bude mať aj zákonný podklad, takže budem im to môcť predložiť, ak to schválime. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pani poslankyňa Navrátilová.

Ľ. Navrátilová, poslankyňa: Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, to, s akými problémami sa boria občania, ktorí bývajú väčšinou v panelových bytoch, keď sa majú dohodnúť na elementárnych veciach, je všeobecne známe. Znenie zákona č. 182 umožňuje jednu vec, ktorá sa začala v praxi aplikovať. Totiž tí takzvaní bohatší v tom dome vytvárajú také náklady tým takzvaným chudobnejším, že začína vznikať časť vlastníkov bytov v domoch, ktorí nevládzu platiť náklady spojené s bývaním. Iste viete o tom, že existuje právna možnosť, podľa ktorej sa spoločenstvo pri neplatení poplatkov môže dohodnúť na tom, že toho človeka akosi dostanú z toho bytu. Moja obava a dlhodobá obava už je práve v tom, že dostávam kopu listov, kde ma ľudia upozorňujú na to, že pravdepodobne sa budú musieť z toho bytu vysťahovať.

Preto vítam túto iniciatívu, ktorá vlastne dáva zákonné pravidlá na to, akým spôsobom sa budú tvoriť poplatky spojené s užívaním bytov a odstránia túto potenciálnu možnosť vytvárania bezdomovcov. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán navrhovateľ, chcete sa vyjadriť? Nie. Pani spoločná spravodajkyňa? Nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu a poprosím teraz pána poslanca Opaterného, aby z poverenia skupiny poslancov v Národnej rade uviedol a odôvodnil

návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach v znení neskorších predpisov, ktorý prerokúvame ako tlač 1186.

Nech sa páči, pán poslanec.

B. Opaterný, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v posledných týždňoch rezonuje v spoločnosti problém takzvaných registratúr podľa zákona č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach. Tento zákon neprimerane zaťažuje a šikanuje podnikateľov, ukladá im neprimerané administratívne povinnosti. Ide o značný zásah štátu do práv a ústavou garantovaných slobôd občanov a celkovo prispieva výrazne k zhoršovaniu podnikateľského prostredia.

Podľa ods. 16 pôvodca registratúry je právnická alebo fyzická osoba, z činnosti ktorej vzniká registratúra. Podľa ods. 14 registratúra je súbor všetkých registratúrnych záznamov evidovaných pôvodcom registratúry. Zákon podľa nášho názoru zmätočným spôsobom definuje pôvodcu registratúry a zároveň neprípustným spôsobom zasahuje do osobných slobôd a právd súkromných osôb. Ani vyhláška ministerstva vnútra nemôže tento stav napraviť posunom sankčných lehôt za nedodržiavanie zákona. Jediným riešením je jeho novela.

Podľa nášho návrhu treba tento problém riešiť tak, že pre účely tohto zákona sa za pôvodcu registratúry budú považovať orgány štátnej správy, štátne rozpočtové organizácie, štátne príspevkové organizácie, samosprávne orgány obcí, miest a vyšších územných celkov, právnické osoby zriadené zákonom a tie právnické osoby a fyzické osoby, ktoré o to dobrovoľne požiadajú. Tento zákon bol prijatý ešte za minulého volebného obdobia v lete roku 2002 a pri jeho schvaľovaní sme sa mohli v doložke vplyvov dočítať: "Návrh zákona nemá vplyv na životnú úroveň obyvateľstva, svojím obsahom nesúvisí s utváraním podmienok na rozvoj podnikateľských aktivít a nepatrí do oblasti hospodárskej politiky."

Kto túto informáciu do dôvodovej správy napísal, buď klamal, alebo nevedel, čo píše. Náklady, ktoré budú mať s uplatnením zákona dokopy všetci živnostníci, malé aj veľké firmy, samosprávy či telovýchovné zväzy, nadácie a tak ďalej, budú rádovo prinajmenšom v stovkách miliónov korún. K takejto sume možno prísť jednoduchým vynásobením počtu povinných subjektov, čo predstavuje vyše pol milióna, a ceny, za ktorú si registratúrnu povinnosť splnia. Tú možno odvodiť napríklad aj z komerčnej ponuky poradcov, ktorí si za pomoc registratúrou úspešne účtujú bežne v tisíckach korún. Navyše, ak sa pozrieme do vzorového plánu registratúrneho plánu pre samostatne podnikajúce fyzické osoby, vidíme, že by podľa tohto zákona boli napríklad povinné archivovať päť rokov záznamy z pracovných stretnutí a pracovných ciest, osobné spisy zamestnancov do sedemdesiateho roku od narodenia zamestnanca, stravovanie zamestnancov, zabezpečenie, všetka dokumentácia ďalších päť rokov.

Pripomínam, že na všetky potrebné dokumenty týkajúce sa rôznych daňových, účtovných dokladov už máme zákony, napríklad zákon o účtovníctve, ktoré jasne hovoria, aké doklady a akým spôsobom majú byť archivované.

Na záver by som sa ešte vyjadril k tlačovej správe, ktorá prebehla našimi médiami, myslím si, že minulý týždeň v piatok alebo v sobotu a dozvedeli sme sa, že poslanci Aliance nového občana chceli pôvodne predložiť v septembri podobnú novelu zákona, konkrétne pán minister hospodárstva Rusko povedal, citujem: "Na náš návrh sme sa v koaličnej rade dohodli, že v septembri pripravíme novelu, ktorá túto absurdnú povinnosť registratúry pošle tam, kam patrí, na smetisko dejín." Som veľmi rád, že sú poslanci, ktorí majú podobný názor ako my, len chcem poprosiť, pri hlasovaní o tomto zákone dajme nabok nejakú samoľúbosť, dajme nabok to, či to navrhuje opozičný poslanec, alebo koaličný poslanec, ide o zlepšenie podnikateľského prostredia. Ak dnes odmietneme túto novelu, nebudeme sa môcť k nej v septembri vrátiť. My si neprivlastňujeme patent na rozum, a ak poslanecká snemovňa dôjde k názoru, že niektoré subjekty, ktoré navrhujeme, z registračnej povinnosti treba vyhodiť, alebo, naopak, sme na niekoho zabudli, taký názor určite uvítame. Ďakujem za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dal by som veľmi rád slovo spravodajcovi, ale už je tu, ďakujem pekne, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre verejnú správu, poslancovi Pavlovi Abrhanovi. Pán poslanec, nech sa páči.

P. Abrhan, poslanec: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, predseda Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu ma určil za spravodajcu k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach v znení neskorších predpisov (tlač 1186). Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o súlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, o súvislostiach s inými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, o zhodnotení súčasného stavu, o dôvode potreby novej právnej úpravy, o hospodárskom a finančnom dopade a vplyve na štátny rozpočet, o finančnom dosahu na rozpočet obcí. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení.

Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskej únie, z ktorej vyplýva, že v práve Európskej únie problematika návrhu zákona nie je upravená.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že uvedený návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.

V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 1. júna 2005 č. 1187 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: ústavnoprávny výbor, výbor pre financie, rozpočet a menu, výbor pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali v lehote do 7. septembra 2005 a gestorský výbor do 9. septembra 2005.

Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem. Otváram všeobecnú rozpravu a pýtam sa, či sa hlási niekto do rozpravy ústne? Konštatujem, že nikto. Vyhlasujem rozpravu za skončenú a zároveň prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Nasleduje prvé čítanie o

návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona o zmiernení niektorých morálnych a majetkových krívd dlhodobo prenasledovaných občanov vedených na osobitných zoznamoch ("čierne listiny") a ich rodinných príslušníkov (tlač 1198).

Dávam slovo poslancovi Gustávovi Krajčimu, aby za skupinu poslancov návrh zákona uviedol. Nech sa páči.

G. Krajči, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, vážení prítomní, pred dvoma rokmi som na pôde tohto zákonodarného zboru predkladal návrh zákona o zmiernení niektorých morálnych a majetkových krívd dlhodobo prenasledovaných občanov vedených na osobitných zoznamoch, takzvaných čiernych listinách, a ich rodinných príslušníkov.

Ako už dnes mnohí viete, ide o skupinu občanov Slovenskej republiky, ktorí sa počas normalizačného obdobia v rokoch 1968 až 1989 aktivizovali v rôznych záujmových skupinách a svojou činnosťou bojovali proti komunistickej totalite. Ich spoločenské hnutie vzniklo ešte pred reformným obdobím takzvanej Pražskej jari, ktoré bolo práve vyvrcholením ich demokratizačných úsilí nielen v rámci Komunistickej strany Československa, ale v rámci celej československej spoločnosti. Títo občania, ktorých mená sú evidované na čiernej listine komunistického režimu, sa podieľali na formovaní hnutia Socializmus s ľudskou tvárou, ktoré ocenili viaceré demokratické štáty vtedajšej západnej Európy.

Dôkazom toho sú napríklad akademické ocenenia pre nositeľa týchto myšlienok Alexandra Dubčeka od viacerých talianskych univerzít. Toto obrodenecké hnutie bolo pozitívne vnímané západnou Európou, ktorá bola ochotná zreformovanému Československu hospodársky i politicky pomáhať. Tento vývoj sa stal nebezpečný pre východný blok, ktorý bol pod vplyvom Sovietskeho zväzu. Sovietski komunisti brežnevovského typu oprávnene nadobudli strach, že pole pôsobnosti ich politického vplyvu sa zmenší, ak sa v Československu dovŕšia spomínané zmeny. Preto nastúpila politika sily a v priebehu jednej noci z 21. augusta na 22. augusta 1968 Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy porušením medzinárodných zmlúv a dohôd. Okupácia bola jednoznačne vojenskou intervenciou, keď Československo a jeho armáda nemali šancu možný vojenský konflikt odvrátiť. Západná Európa aj Spojené štáty americké uznali na základe povojnových dohôd, že Československo patrí do východného bloku a ticho sa prizerali porážke demokratizačných síl v tejto krajine. Po vpáde sovietskych vojsk sa moci uchopili spiatočnícki predstavitelia komunistickej strany a odštartovali chmúrne 20-ročné obdobie takzvanej normalizácie. Veľmi dobre si pod taktovkou KGB a ŠtB uvedomovali, že reformy vznikli vo vnútri KSČ, a preto si stanovili nepriateľa číslo jeden, ktorým boli predovšetkým nositelia reformných myšlienok. V roku 1971 vytvorili jednotnú evidenciu predstaviteľov, exponentov a nositeľov pravicového oportunizmu, organizátorov protistraníckych a protisocialistických kampaní. Poslúžila im na to trestná smernica, ktorú schválil najvyšší orgán KSČ, vtedy ústredný výbor. Tak vznikla takzvaná čierna listina komunistického režimu, o ktorej sa dnes bavíme. Odtajnené stranícke dokumenty, ktoré majú k dispozícii slovenské štátne orgány, ktoré sú nespochybniteľné a pravé, potvrdzujú, že Predsedníctvo ÚV KSČ vo februári 1970 schválilo návrh na vypracovanie a vedenie tajnej evidencie nositeľov oportunizmu a protistraníckych aktivít.

V januári 1971 tento najvyšší stranícky orgán prijal k tomu už konkrétnu prísne tajnú smernicu a schválil aj prvý základný zoznam predstaviteľov protisocialistických a protisovietskych kampaní a akcií. Smernica predpisovala jednotný izolačný postup voči týmto občanom na celom území štátu s cieľom odstrániť ich z pôvodných funkcií, zamestnaní či profesií. Komunistická strana a na jej pokyn celý štátny aparát aktívne zabezpečovali tento odsun pre nich nebezpečných ľudí na perifériu občianskeho života, čím im, ale aj ich rodinám za dve desaťročia spôsobili vážne morálne i materiálne škody. Ústredný výbor KSČ zaradil do jednotnej evidencie v celej Československej socialistickej republike 10 504 osôb. Neskôr údaj upravil na 6 335, z toho na Slovensku takto preukázateľne evidovali 1 212 osôb. Väčšinou išlo o významných pracovníkov a odborníkov z rôznych oblastí spoločenského a hospodárskeho, vedeckého a kultúrneho života, predstaviteľov slovenskej inteligencie.

V krátkosti uvediem, že sledované osoby boli perzekvované počas nasledujúcich dvadsať rokov morálne, spoločensky i hospodársky. Morálne tým, že boli dvadsať rokov považovaní za zradcov socializmu, spoločensky tým, že nemohli pôsobiť na pracovných pozíciách, na ktoré mali vzdelanie i predpoklady, a hospodársky tým, že pri výkone robotníckych povolaní, kde boli zaradení, zarábali evidentne menej, nehovoriac o tom, že platové maximá im vymeriavali okresné stranícke štruktúry a štátne štruktúry. Po nástupe do dôchodkového veku boli ich vymeriavacie základy nižšie, a preto im stanovili nízky starobný dôchodok.

Zákon, ktorý predkladá skupina poslancov, nie je len o finančnom odškodnení. Dvadsať rokov života na periférii sa nedokáže nahradiť ničím, ani žiadnymi finančnými odškodneniami. Ide predovšetkým o morálnu a spoločenskú rehabilitáciu občanov z čiernej listiny, ako sa konštatuje v § 2 návrhu zákona. Okrem toho na morálnu a spoločenskú rehabilitáciu majú občania z čiernej listiny i zákonné právo. Ich desaťročný boj o plnú rehabilitáciu sa začal práve prijatím zákona č. 87/1991 Zb. a zákonom č. 125/1996 Z. z. V preambule významného zákona č. 125/1996 Z. z. sa hovorí, že občania z čiernej listiny sú významnou časťou protikomunistického odboja a majú právo na morálnu a spoločenskú rehabilitáciu osobitným zákonom.

Doteraz sa v Národnej rade Slovenskej republiky nenašla politická vôľa takýto zákon prijať, a preto ho predkladáme po druhý raz v rámci tohto volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky.

Slovenská republika a jej politika odškodňovania protikomunistických odporcov je legislatívne rozvinutá a obsahovo obšírna. Na kompenzácie sa vyplatila už bezmála miliarda korún. Odškodnené boli všetky kategórie antikomunistov, od politických väzňov až po prenasledované rehoľné sestry. Každý z nich si vytrpel svoje a rehabilitácia a finančné odškodnenie je namieste.

Pri poslednom odškodňovaní konkrétne politických väzňov Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesenie č. 2364 z 9. júla 2002, aby vláda zabezpečila odškodnenie všetkých kategórií protikomunistického odboja práve podľa zákona č. 125/1996 Z. z. Je preto nepochopiteľné, prečo štát doposiaľ nechce rehabilitovať skupinu osôb z čiernej listiny. Dôvody i záväzky na to má. Dôvodom je predovšetkým historická skutočnosť, že občania z čiernej listiny boli súčasťou protikomunistického odboja a záväzky mu vyplývajú zo zákonov č. 87 a č. 125 a z uznesenia Národnej rady č. 2364.

Naplňme teda literu zákona a morálnu povinnosť odškodniť staršiu generáciu našich spoluobčanov, ktorí sa nebáli verejne postaviť proti diktatúre, na čo potom aj doplatili. Je to povinnosť nás poslancov urobiť tento krok vo vzťahu k uznaniu a potvrdeniu historických skutočností. Ak to urobíme skôr, tým viac oprávnených osôb sa toho dožije, pretože podľa štatistík Sociálnej poisťovne z celkového počtu 1 212 evidovaných Slovákov žije dnes už len 360. Od konca minulého roku 2004, keď sme začali proces zdokonaľovania legislatívnej predlohy tohto zákona, zomreli ďalší štyria občania. Priemerný vek evidovaných sa dnes pohybuje medzi 70. až 80. rokom života.

V nasledujúcej časti môjho vystúpenia sa vrátim k faktu, že pred dvoma rokmi Národná rada Slovenskej republiky zastavila návrh zákona už v prvom čítaní. Z celkového počtu 135 poslancov bolo 53 za, 3 proti a 77 sa zdržalo, 2 nehlasovali. Z výsledku hlasovania je zrejmé, že jednoznačne sa proti návrhu postavili len traja poslanci. Tí, ktorí sa zdržali, síce návrh nepodporili, ale nevyjadrili odmietavé stanovisko. Preto sme sa rozhodli dôkladne zanalyzovať politické postoje jednotlivých strán, vtedajšiu politickú klímu, vystúpenia poslancov v rozprave, výhrady Legislatívnej rady vlády, výhrady uvedené v stanovisku ministerstva financií, výhrady ministerstva spravodlivosti, ktoré má na starosti politiku rehabilitácií.

Priebežne sme celé dva roky pracovali na zdokonaľovaní návrhu zákona z formálnotechnickej a obsahovej stránky. Ako predlohy nám slúžili už prijaté návrhy zákonov, ktoré hovorili o odškodňovaní iných kategórií antikomunistov. Konkrétne uvediem, že predlohovo k vzťahu obsahu paragrafov hovoriacich o finančnom odškodnení bol zákon o poskytnutí jednorazového príspevku politickým väzňom a ich manželkám, ako aj jeho následné úpravy.

Rovnako predlohou osvedčenia bolo osvedčenie zo zákona o vojnových veteránoch.

Naším zámerom bolo predložiť návrh zákona, ktorý bude dôkladný a nebude musieť byť vzápätí novelizovaný z dôvodov formálnych alebo obsahových nedostatkov. Verím, že sa nám podarilo vypracovať takýto návrh zákona.

Chcem ďalej zareagovať na najzávažnejšie argumenty odporcov tohto návrhu zákona spred dvoch rokov, ktoré niekoľkokrát zazneli v rozprave. Predovšetkým poslanci KDH poukazovali na to, že otvára Pandorininu skrinku o odškodnení po historickom období 1968. Podľa nich bolo vtedy vylúčených z KSČ a vyhodených z pôvodného zamestnania omnoho viac občanov, ako je evidovaných len 1 212 na čiernej listine. Myslím si však, že v roku 2005, teda 37 rokov od augusta 1968 máme morálne právo hodnotiť udalosti historického charakteru, ktoré sa udiali. Máme právo poukázať na tých, ktorí boli prenasledovaní a perzekvovaní. Toto právo vyplýva z historických dokumentov, ktoré boli konečne odtajnené z archívov KSČ a ŠtB. Všetky historické dokumenty súvisiace s čiernou listinou a týmto návrhom zákona sú verefikovateľné, reálne, archivované a potvrdené oprávnenými inštitúciami v Českej i Slovenskej republike. To znamená, že zoznam sme si nevymysleli my, ale konkrétni komunistickí politici, ktorí sú na tomto dokumente podpísaní. Z uvedených mien chcem povedať, že na takomto zozname sa nachádzajú veľmi významné osobnosti vtedajšieho kultúrneho a spoločenského diania.

Chcem povedať, že obavy poslancov KDH, ktorí sa vtedy vyjadrovali v rozprave, sú zbytočné. Majú pravdu síce v tom, že po roku 1968 bolo z pôvodného zamestnania prepustených viac ako 1 212 Slovákov, avšak títo ľudia sa nezapojili aktívne do protikomunistického odboja. Netrávili hodiny na výsluchoch v budove ŠtB na Februárke, nestretávali sa tajne a nekritizovali systém. Nešírili kontrarevolučné myšlienky o neschopnosti komunistických politikov medzi príbuznými a priateľmi. Mnohí z nich 20 rokov odolávali a nepodpísali žiadnu spoluprácu s komunistickým režimom. Zoznam 1 212 mien i zoznam ľudí, ktorí niečo vtedy znamenali a nebáli sa svoj názor nahlas vysloviť na verejnosti. Preto boli prenasledovaní a perzekvovaní. Rozprávame sa o konkrétnom zozname osôb, ktoré boli považované za nepriateľov systému. Isteže omnoho viac ľudí bolo prepustených z práce, možno sa však vzdali, kapitulovali, dostali strach, alebo jednoducho len potichu žili vo svojom vlastnom svete. Aj títo si zaslúžia našu úctu. Jednoducho sa však prispôsobili.

Naopak, občania z čiernej listiny odolávali a boli postihovaní i v 80. rokoch, keď ich deti nemohli študovať na vysokých školách, ktoré si zvolili, alebo nemohli cestovať do Juhoslávie, alebo len bez detí, ktoré ostali doma ako garancia ich návratu späť do vlasti. Je preto rozdiel medzi celkovým počtom postihnutých po auguste 1968 a počtom postihnutých a následne perzekvovaných zo zoznamu. Preto si myslím, že pomyselná Pandorinina skrinka sa neotvorí, lebo prepustenie zo zamestnania a vyhodenie zo strany nie je dôvodom na historickú rehabilitáciu.

Prekročme svoj tieň, pozrime sa bližšie do mladšej histórie a nehľadajme chybičky krásy, ktoré spochybňujú povinnosť vyrovnať sa s tými, ktorí nahlodávali režim a vo svojom okolí šírili demokratizačné názory. Nie náhodou práve väčšina občanov z čiernej listiny sa ešte 16. novembra 1989 na Hviezdoslavovom námestí pridala na stranu štrajkujúcich študentov a stali sa protagonistami Nežnej revolúcie. Mnohí z nich sú dnes politikmi, sedia dokonca aj medzi nami, mnohí z nich sú novinármi, iní sa vrátili k umeniu, literatúre, pedagogike. Dnes mnohí z nich niečo znamenajú, napríklad Ladislav Ťažký alebo Dominik Tatarka. Myslíte si, že spomínaní dvaja neboli oprávnenými odporcami komunistického režimu? Verím, že nie.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, môžem vás poprosiť o dve minúty, o 10.50 hodine musím prerušiť rokovanie. Takže neviem, či do toho času skončíte. Potom by ste museli pokračovať až poobede. Dobre, tak nech sa páči, ešte do 10.50 hodiny a potom prerušíme rokovanie. Ďakujem za pochopenie.

G. Krajči, poslanec: Ďalšou výhradou, povedal by som politickou, je obvinenie, že občania z čiernej listiny boli pred augustom 1968 komunistami. Áno boli, ale nie všetci. Podľa štatistík až 30 percent evidovaných neboli nikdy členmi KSČ. Boli medzi nimi kňazi, nestraníci a členovia iných politických zoskupení.

Na záver by som sa chcel ešte vrátiť k stanovisku ministerstva financií, ktoré predložil František Palko, generálny riaditeľ sekcie rozpočtovej politiky ministerstva financií. Vzhľadom však na čas, ktorý je neúprosný a čakáme na vystúpenie pána prezidenta, dovolil by som si prerušiť moje vystúpenie a budem pokračovať poobede. Ďakujem za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem za pochopenie. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prerušujem rokovanie, budeme pokračovať o 11.00 hodine, keď príde pán prezident a prednesie svoju správu, preto vás vyzývam, aby ste sa pomaličky vrátili na svoje miesta. Ďakujem za pochopenie.

(Prerušenie rokovania o 10.50 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 11. 00 hodine.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prichádza prezident Slovenskej republiky.

(Zaznievanie prezidentských fanfár a príchod prezidenta SR Ivana Gašparoviča do rokovacej sály v sprievode predsedu NR SR Pavla Hrušovského.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ctení hostia, dovoľte mi, aby som na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky privítal prezidenta Slovenskej republiky pána Ivana Gašparoviča. (Potlesk.)

Pán prezident podľa čl. 102 písm. p) Ústavy Slovenskej republiky využíva svoje ústavné právo a pred Národnou radou vystúpi so správou o stave Slovenskej republiky.

Vítam členov vlády Slovenskej republiky a ďalších hostí. Poprosím vás teraz, pán prezident, aby ste so správou o stave Slovenskej republiky pred Národnou radou vystúpili. Nech sa páči.

I. Gašparovič, prezident Slovenskej republiky: Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení členovia vlády, vaše excelencie, vážení prítomní, využívam svoje právo dané mi Ústavou Slovenskej republiky, vám a našim spoluobčanom predkladám správu o stave republiky. Chcem v nej poukázať na tie skutočnosti, ktoré charakterizujú súčasný stav našej spoločnosti a zároveň načrtnúť aj určité pohľady a možné východiská do budúcnosti. Svoje postoje, názory a stanoviská opieram o analýzy odborníkov, o poznatky z listov našich občanov, zo stretnutí s nimi, s poslancami Národnej rady, predstaviteľmi vedeckých inštitúcií, ale aj obecných a mestských zastupiteľstiev. Bol by som rád, aby ste moje názory chápali ako odporúčania a podnety na zamyslenie.

Vo viacerých smeroch sa iste stotožňujem s aktivitami vlády a činnosťou Národnej rady Slovenskej republiky. To však neznamená, že sa zhodujem vo všetkom. Nie je to možné a nebolo by to ani správne.

Hneď na začiatku si dovolím konštatovať, že doterajšie výsledky nášho vývoja sú dielom mnohých činiteľov nášho spoločenského života. Mám na mysli prácu vás poslancov, členov vlády, orgánov územnej samosprávy, profesijných zväzov, spoločenských združení a nadácií, podnikateľov, firiem a všetkých pracujúcich ľudí. Ďakujem každému, kto priložil ruku k nášmu spoločnému programu, ktorým sledujeme lepší život našich občanov.

Patrí sa začať od seba, preto chcem zdôrazniť, že hlavnú líniu a vlastne aj stratégiu môjho pôsobenia určuje Ústava Slovenskej republiky. Mojou prioritou bolo a naďalej je dodržiavať ducha ústavy a ústavné princípy, ktoré sa premietali do mojich aktivít smerom k našej zákonodarnej, výkonnej a samosprávnej moci a, samozrejme, k občanom i vo vzťahu k zahraničnej politike.

Po týchto slovách by sa mohlo zdať, že všetko je v poriadku a nemáme o čom hovoriť. Ale tak to nie je. Žiada sa povedať pravdu o živote, o problémoch občanov, o východiskách zo zložitých situácií a našich perspektívach.

Čakajúc na toto moje prvé vystúpenie v parlamentnom prostredí, ktoré je mi dôverne známe, vyjadrili viacerí naši politici aj poslanci očakávanie, že od prezidenta chcú predovšetkým počuť, kde sa Slovensko práve nachádza a či sa vyvíja pozitívnym smerom. Odpoviem krátko. Reprezentujem Slovensko, ktoré je už etablované v demokratickom medzinárodnom spoločenstve ako krajinu čoraz vyššieho kreditu svojej politiky. Práve toto ma oprávňuje skonštatovať, že naše pozitívne smerovanie je očividné, a tým aj povzbudzujúce.

Vážená Národná rada, pri nástupe do funkcie hlavy štátu som si uvedomoval, že najprestížnejší a najťažší boj krajiny počas jej samotnej existencie bol v zásade vybojovaný. Získali sme plnoprávne členstvo v euroatlantických integračných zoskupeniach, čo boli dlhoročné priority našej zahraničnej politiky i diplomacie. Naša zahraničnopolitická orientácia je pozitívna a nezvratná. Vo vlastných rukách máme aj nástroje nadväzovania kontaktov a spolupráce či riešenia prípadných problémov s partnermi mimo našich integračných zoskupení. V tomto smere chcem naďalej napomáhať našej diplomacii, ako som sa o to usiloval od nástupu na svoj terajší post, keď ma nezvyklá dynamika medzinárodného vývoja od počiatku vtiahla do významných rozhodovacích procesov. Spomeniem len prvú časť a účasť slovenského prezidenta na Valnom zhromaždení OSN či prvú plnoprávnu účasť slovenskej delegácie, ktorú som viedol na vlaňajšom samite atlantickej aliancie v Istanbule. A pri všetkej skromnosti tu treba spomenúť aj hostiteľské povinnosti hlavy štátu počas bratislavského samitu predstaviteľov Spojených štátov amerických a Ruskej federácie. Prezidenti týchto veľmocí boli zároveň našimi hosťami na ich historicky prvých návštevách Slovenskej republiky. Nie náhodou sa zakaždým pri týchto, pre našu zahraničnú politiku výnimočných udalostiach hovorilo s rešpektom a uznaním o úspešnom príbehu Slovenska.

Spomenúť by som chcel i moju minulotýždňovú návštevu Svätej stolice. Bol som iba tretím prezidentom, ktorého Svätý Otec prijal. Aj to svedčí o miere akceptácie tejto krajiny. V srdečnom rozhovore Svätý Otec ocenil ústavnoprávne zabezpečenie postavenia cirkví na Slovensku, ako aj dobré vzťahy štátu a cirkvi. Pri tejto príležitosti som navštívil i sídlo Rádu maltézskych rytierov, ktorý svojou charitatívnou činnosťou rozvíja i na Slovensku svoje úlohy.

Veľké príležitosti pre slovenskú diplomaciu a zahraničnú politiku núka nadchádzajúce obdobie, keď sa s veľkou pravdepodobnosťou ujmeme na dva roky pozície nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN. Bude to, ako dúfam, nielen čas na realizáciu jej očakávanej reformy, ale aj na stabilizáciu pomerov a posilnenie bezpečnosti v početných konfliktných zónach sveta.

Ak medzinárodné demokratické spoločenstvo má docieliť posilnenie bezpečnosti a stability na celom svete vrátane ohnísk terajších konfliktov, musia sa jeho členovia zhodnúť prinajmenšom na využívaní tých nástrojov, ktoré sa osvedčili. Takto možno definovať aj účinkovanie Slovenskej republiky na medzinárodnej scéne rámcované obranou hodnôt ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, právneho štátu i medzinárodného práva. Aj preto pripomínam, že osobné priority prezidentského účinkovania, ako som ich definoval vo svojom inauguračnom prejave - bezpečnosť, prosperita a identita Slovenska - plne korešpondujú nielen s dávnejšie vytýčeným prointegračným smerovaním našej krajiny, ale aj s našou terajšou pozíciou a možnosťami na medzinárodnej scéne.

Aj naši občania vedia doceniť politický a praktický ekonomický prínos nášho pôsobenia v NATO a v Európskej únii. Najmä ak si položia otázku, aká by bola naša pozícia garancie našej bezpečnosti, ba aj prosperity, keby Slovensko zostalo mimo týchto zoskupení. V tomto kontexte je potrebné vnímať aj našu vojenskú účasť v Iraku, a to aj po poslednom teroristickom útoku na budovu Veľvyslanectva Slovenskej republiky. Naši vojaci v Iraku plnia úlohy v súlade s bezpečnostnými záujmami Slovenskej republiky. Ich predčasný odchod by neprospel ani našim zahraničnopolitickým záujmom, ani stabilite v Iraku a na Blízkom východe. Ale aj tu bude potrebné, aby sme v budúcnosti akceptovali medzinárodné dohody a zmluvy.

Využívam túto príležitosť, aby som sa poďakoval Národnej rade Slovenskej republiky aj za jej konštruktívny prístup k nedávnemu schváleniu ústavnej zmluvy Európskej únie. Iste viete, že sám patrím medzi kritikov, možno umiernenejších, tohto dokumentu, lebo okrem iného napríklad neponecháva dosť miesta národným parlamentom v procese prípravy rozhodnutí Únie. V súčasnosti po výsledkoch referend o ratifikácii Zmluvy o Ústave pre Európu vo Francúzsku a Holandsku i po neúspešnom pokuse odsúhlasiť budúci sedemročný rozpočet Európskej únie na samite Európskej únie minulý týždeň. Bude potrebné analyzovať danú situáciu a hľadať východiská a postupy, ktoré neohrozia proces integrácie. Nemáme ani na Slovensku recept na riešenie vzniknutej krízy Európskej únie, ale dovoľte mi v tejto situácii len jednu poznámku.

Ešte na začiatku osemdesiatych rokov stála Európa na prahu jadrovej vojny. V porovnaní s výdavkami, čo nás stála táto bipolárna Európa, je tých pár miliárd eur, o ktoré sa dnes sporia európski lídri, malá suma. Preto plne podporujem krok nových členských krajín akceptovať i menší objem príspevkov z fondov Európskej únie a dovolím si navrhnúť aj kolegom politikom bohatších európskych krajín, aby uvažovali podobne ako my, nové krajiny Európskej únie.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, ak konštatujem, že Slovenská republika dospela a jej diplomacia dozrela, za veľa z toho vďačíme aj vyspelosti našich občanov v podpore medzinárodných ambícií svojej vlasti. Mali by sme sa spoločne pričiniť, aby Slovensko zostalo dôveryhodným činiteľom a čitateľným a rešpektovaným partnerom ako vnútri integračných zoskupení, tak aj voči ďalším krajinám a medzinárodným organizáciám, s ktorými máme záujem rozvíjať spoluprácu.

Veľa práce nás čaká aj v prebiehajúcej reforme ozbrojených síl. Zmena charakteru ozbrojených síl, ako ho predpokladá Model 2015 v súlade s požiadavkami aliancie, ako i budovanie potrebných kapacít na využitie v rámci potrieb Európskej únie si vyžiada ešte niekoľko rokov tvrdej práce.

Ako hlavný veliteľ ozbrojených síl Slovenskej republiky mám eminentný záujem na tom, aby sa naše ozbrojené sily stali plnohodnotným, rovnocenným a vážnym partnerom v rámci armád členských štátov NATO a Európskej únie.

Zároveň využívam túto príležitosť, aby som sa poďakoval príslušníkom ozbrojených síl Slovenskej republiky za ich dôstojnú a profesionálnu reprezentáciu Slovenskej republiky v zahraničných misiách a vzdal česť tým, ktorí obetovali to najcennejšie - svoje životy.

Panie poslankyne, páni poslanci, po roku 1998, ale najmä po roku 2002 sa na Slovensku začali uskutočňovať významné reformy vo viacerých oblastiach. Realizácia týchto reforiem predstavuje významný zásah do spoločenského mechanizmu i do sociálnej sféry. Slovenská ekonomika zaznamenala od roku 1993, keď vznikol samostatný slovenský štát, dynamický rozvoj registrovaný aj s problémami.

Pozitívne možno hodnotiť budovanie infraštruktúrnej siete, i keď sme sa zaťažili pomerne rozsiahlym blokom úverov. Dobudovanie diaľničnej siete a rýchlostných komunikácií je základným predpokladom na rozvoj v zaostalejších regiónoch Slovenska, aby sa aj tieto stali zaujímavé pre zahraničných investorov.

Výsledky investícií do infraštruktúry sa už pomaly stávajú viditeľnými. Kým v rokoch 2002 a 2003 ohlásili príchod na Slovensko predovšetkým automobilky, či už ide o projekt PSA Peugeot-Citroen pri Trnave, alebo projekt Kia Motors v Žiline, v súčasnosti sú to aj stredné a veľké podniky, ktoré vytvárajú významné zázemie pre prichádzajúce automobilky.

Dôvodom optimistického výhľadu do najbližších rokov je logistická náročnosť výroby automobilov, ktorá si vyžaduje zabehnutú sieť dodávateľov. Predpokladajme, že nevýhody koncentrácie automobiliek budú vyvážené výhodami. Očakávam, že automobilky pomôžu zreštrukturalizovať a zrevitalizovať rozhodujúce sektory nášho priemyslu. Ich vysoké nároky na kvalitu pomôžu slovenským podnikom zvládnuť požiadavky aj iných svojich zákazníkov.

Hoci nás vplyvné zahraničné médiá označujú za investičný raj, v skutočnosti firmy a banky z cudziny u nás investujú menej ako v Česku, Maďarsku alebo v Poľsku. Veľká časť investícií má stále len formu ohlásených investícií a na ich príchod musíme ešte čakať. Treba tiež otvorene povedať, že zahraničných investorov k nám láka predovšetkým lacná pracovná sila. Na nej totiž získavajú oveľa viac ako na nízkych daniach.

Bola prijatá stratégia konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010, takzvaná Národná lisabonská stratégia. Obsahuje celý rad veľmi dobrých zámerov, cieľov a predsavzatí, no bez reálneho finančného krytia to však bude len teoretická koncepcia správnych riešení.

V súčasnosti nemožno obísť radikálne zmeny nielen u nás, ale vôbec vo svete vyvolané procesmi globalizácie. Sociálne, politické a ekonomické vzťahy a procesy prekračujú hranice jednotlivých štátov a regiónov a zásadným spôsobom ovplyvňujú osud ich obyvateľov. Miestne udalosti sú vo veľkej miere formované udalosťami odohrávajúcimi sa veľmi ďaleko a naopak. Globalizácia utvára nový typ hospodárstva, produkcie a obchodu. Výrazne sa mení aj charakter práce a celkový život ľudí.

Globalizácia zasahuje aj životné prostredie. Každý štát prispieva odlišnou mierou ku globálnej degradácii životného prostredia. Globálne klimatické zmeny a znečistenie ovzdušia, vody a pôdy sú reálnou hrozbou pre kvalitný život, zdravie a prosperitu. Musíme si uvedomiť, kým nie je neskoro, že prírodné zdroje sú vyčerpateľné, životné prostredie zničiteľné, zdravie a život ľudí ohrozené a poškodené.

Slovenská ekonomika bude v najbližšom období tvrdo konfrontovaná nielen s dôsledkami globalizácie, ale aj so zrýchľujúcim sa prechodom k informačnej spoločnosti, vytváraním digitálnej a poznatkovej ekonomiky, elektronickým obchodovaním, administrovaním a hľadaním ciest trvalo udržateľného rozvoja.

Životná úroveň obyvateľov sa stále viac stáva závislá od toho, čím prispievajú do svojej ekonomiky, od ich kvalifikácie a znalostí. Ekonomika založená na vedomostiach, zohľadňujúca environmentálne a sociálne aspekty rozvoja, bude napredovať a získavať rozhodujúce miesto. Preto budú nevyhnutné investície do ľudských zdrojov. To znamená do vzdelania, výskumu, vývoja a realizácie moderných technológií, investičných a obchodných inštitúcií. To je cesta, po ktorej musíme kráčať a musíme byť na ňu pripravení.

Najzávažnejším sociálnym problémom Slovenska je stav a vývoj nezamestnanosti. Úroveň nezamestnanosti je stále vysoká. Jej pokles v priebehu minulého a tohto roka v prevažnej miere nezaznamenal reálne umiestnenie nezamestnaných na pracovné miesta. Nepodarilo sa vyriešiť ani zvyšujúci sa podiel dlhodobo nezamestnaných. Okrem toho zostávajú zachované aj výrazné regionálne disparity. Tie sa pohybujú v rozpätí od 6 percent v Bratislave až do 30 percent nezamestnaných v niektorých regiónoch južného, východného a severného Slovenska. Tieto konštatovania nespochybňujú štatistické zisťovania, ktoré naznačujú, že trend nezamestnanosti je klesajúci. Nedá sa poprieť, že postupne sa ukazujú isté záblesky riešenia problému nezamestnanosti.

Podporu potrebujú aj malé a stredné podniky. Práve malé a stredné podniky sú rozhodujúce nielen pre vlastný zdravý vývoj našej ekonomiky z hľadiska rastu hrubého domáceho produktu, ale predovšetkým na riešenie problému nezamestnanosti a na udržanie sociálnej stability.

Významným, ale negatívnym aspektom doterajšieho vývoja slovenskej ekonomiky sú značné regionálne rozdiely. Vyššia životná úroveň v Bratislave ostro kontrastuje s ostatnými časťami našej krajiny. Ide predovšetkým o oblasti južného a východného Slovenska a sčasti aj severného Slovenska. Niektoré regióny na Slovensku sa stali dlhodobo regiónmi chudoby a biedy a nie sú schopné vlastnými silami sa z tejto situácie vymaniť. Regionálne rozdiely v kvalite života sú popri nezamestnanosti najzávažnejším sociálno-ekonomickým problémom Slovenska.

Štát postupne preniesol rad kompetencií najmä v oblasti školstva, zdravotníctva, dopravy či životného prostredia na územnú samosprávu. Zároveň sa začal, a myslím si, že oneskorene, aj proces finančnej decentralizácie. Isté princípy vecnej a fiškálnej decentralizácie sú správne, avšak úskalím tejto reformy sú najmä dva nasledovné bloky problémov.

Na kompetencie, ktoré boli presunuté na územnú samosprávu, bol viazaný výrazný vnútorný dlh, ktorý vznikol už len tým, že štát posledných 15 rokov neinvestoval do modernizácie a údržby škôl, zdravotníckych zariadení a že existovali značné dlhy v oblasti údržby ciest či v oblasti ekológie. Tieto dlhy boli presunuté spolu s kompetenciami na samosprávy. Je pravda, že časť týchto dlhov bola vládou postupne orgánom územnej samosprávy uhradená. Približne 60 percent týchto dlhov však naďalej zostáva na pleciach miest a obcí.

Jediná možná cesta na dosiahnutie vyrovnaného priebežného hospodárenia miest a obcí vedie cez daň z príjmov a daň z nehnuteľnosti. To má ale zase značný dopad na podnikateľský sektor i na obyvateľstvo.

Druhým problémom tejto reformy zostáva veľkostná štruktúra slovenských sídiel. Stále najvyšší podiel obyvateľov žije v najmenších obciach do 2 000 obyvateľov, ktorých je najviac. Pritom podľa nastavených parametrov reformy verejnej správy reálne môžu byť schopné prežitia iba sídla, ktoré dosahujú viac ako 5 000 obyvateľov.

Zatiaľ je síce zavčasu hovoriť, nakoľko pozitívne, či negatívne sa vecná a fiškálna decentralizácia prejavila aj na reálnych efektoch pre občana. Na výsledky si budeme musieť ešte počkať.

Panie poslankyne, páni poslanci, z uvedeného vidieť, že vývoj na Slovensku je dynamický, ale aj značne vnútorne rozporný. Zmeny po roku 1989 rozhýbali našu bezkonkurenčne strnulú mzdovú diferenciáciu. V súčasnosti je na príjmovej a mzdovej diferenciácii znepokojujúce to, že transformácia priniesla aj rozdiely, ktoré v očiach obyvateľov nie sú pokladané za legitímne a odôvodnené.

Obmedzenie sociálnych dávok pri súbežnom relatívne pomalom raste miezd, a dokonca v rokoch 2002 a 2003 aj pri poklese reálnych miezd, prehĺbilo sociálnu a príjmovú stratifikáciu obyvateľstva. Okolo 15 percent domácností na Slovensku je v pásme sociálnej odkázanosti a približne 30 percent domácností žije s nízkym príjmom. Tým je ohrozovaný nielen základný princíp štruktúry sociálne orientovaného trhového hospodárstva, ale dochádza aj k výraznému ohrozeniu medzigeneračnej solidarity.

Výrazné prehĺbenie príjmovej diferenciácie stavia pred jednotlivé reformné stratégie novú bariéru. Pokiaľ prevažná väčšina obyvateľov má relatívne nízke mzdy, potom je ťažko dosiahnuť podstatné zvýšenie spoluúčasti obyvateľov na dôchodkovom a zdravotnom poistení i na výdavkoch spojených so vzdelávaním detí.

Možno pochopiť, že bolo nevyhnutné obmedziť zneužívanie sociálneho systému, najmä neoprávnené poskytovanie dávok. Ak však došlo k sprísneniu podmienok na poskytovanie sociálnych dávok s cieľom prinútiť ľudí hľadať si prácu, musíme si uvedomiť, že sú regióny, kde sa práca veľmi ťažko nájde a aj počet miest pre aktivačné práce je obmedzený. Ľudia sa ocitli v chudobe a nemajú reálnu možnosť vytiahnuť sa z nej. Logickým výsledkom spomenutého vývoja je aj nárast šedej ekonomiky a výrazné zvyšovanie odchodu občanov za prácou do zahraničia.

Značná časť obyvateľstva na Slovensku žije z podstaty, ľudovo povedané "od výplaty k výplate". Reálna sociálna únosnosť jednotlivých realizovaných reforiem sa podľa môjho názoru pohybuje na kritickej hranici.

Podľa niektorých odborníkov je realizovanie reforiem únosné a dokonca už aj vedie k zlepšovaniu situácie. Takéto zjednodušené hodnotenia vôbec neberú do úvahy však reálne rozdiely v jednotlivých regiónoch. Takže to, čo vzniká štatisticky ako priemerný pozitívny posun sa v skutočnosti týka niekoľkých veľkých mestských aglomerácií.

Najzávažnejším dôsledkom demografického vývoja je zmena vo vekovej štruktúre obyvateľstva, ktorá sa prejavuje ako populačné starnutie. Následky starnutia obyvateľstva majú vplyv na ekonomiku, zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie. Budú nepochybne patriť k najvýznamnejším spoločenským problémom 21. storočia. Jednou z kľúčových reforiem je preto dôchodková reforma práve v naznačenej optike tohto problému.

Úpravou prvého priebežného piliera dôchodkového poistenia posilnením princípu zásluhovosti sa zatraktívnila aj výška dôchodkov. Na druhej strane sociálne nespravodlivá sa javí skutočnosť, na ktorú upozorňujú občania, a to krikľavé rozdiely vo výške dôchodku vo väzbe na to, či niekto odišiel do dôchodku pred spustením transformácie prvého piliera, alebo odchádza po jeho spustení.

Dávam si sám pre seba otázku, aká je to reforma, keď rok po spustení zistím, že na ňu nemám zdroje a musia sa robiť vážne zmeny. Je to dôsledok snahy o rýchle riešenie? Nepoznanie a nesprávne zhodnotenie stavu veci? A pritom nechcem podrobne rozoberať aj problémy a zmysel a funkčnosť Sociálnej poisťovne s realizáciou takejto reformy.

Zatiaľ sa nepodarilo nájsť a uplatniť vhodné kompenzácie k celkovému počtu viac ako 800 000 dôchodcov už poberajúcich dôchodky, ktorí na riešenie netrpezlivo čakajú. Najnovšie Národnou radou diferencované zvýšenie dôchodkov v jednotlivých veľkostných kategóriách je pokusom čiastočne napraviť chyby a disproporcie. Nie je však krokom, ktorým by principiálne riešil túto situáciu. Systémové chyby nemožno napraviť uplatnením nových nespravodlivostí.

Slovensko má vytvorený nový dôchodkový systém, na ktorý je odložených 65 miliárd Sk z privatizácie SPP, ale na budúcich 20 rokov zostáva finančné vákuum v objeme niekoľkých 100 miliárd korún. Preto treba očakávať, že aj snahy o rýchle zavedenie eura narazia po roku 2009 na zásadný problém, t. j. možnosť plnenia Maastrichtských kritérií a zároveň sanovanie deficitu Sociálnej poisťovne. Tieto úvahy sú veľmi významné a môžu znamenať zásadné prehodnotenie pohľadu na mieru medzigeneračnej solidarity.

Vážená Národná rada, ďalšou oblasťou, ktorá sa dotýka života, zdravia a budúcnosti nášho obyvateľstva, je zdravotníctvo a jeho úroveň. Je to sféra, kde sa kladie dôraz na zvyšovanie spoluzodpovednosti občana za vlastné zdravie. Občan sám od reformy zdravotníctva očakáva, že uskutočňované zmeny prinesú pre neho viac ľudskej dôstojnosti, rovnosti, solidarity, ale aj profesionálnej kvality, etiky a starostlivosti. Skutočnosť býva často úplne iná. Občanom sa prezentuje reforma len ako ekonomický problém, problém nedostatku peňazí, ale o zvyšovaní kvality zdravotného stavu občana sa temer nehovorí.

Znovu si kladiem otázku, do akej miery je človek schopný sám zvládnuť starostlivosť o svoje zdravie a niesť zaň zodpovednosť. Kde sú hranice medzi osobnou zodpovednosťou občana a zodpovednosťou štátu za jeho zdravie, medzi schopnosťou občana sa o seba postarať a ochotou štátu poskytnúť občanovi určité sociálne istoty? Štát je tu aj na ochranu slabých, bezbranných a chudobných občanov.

Na liberalizáciu a trhové prostredie sme v zdravotníctve ešte nedozreli. Tým narážam najmä na rozsah a dynamiku privatizácie. Zdravie je najvyššia hodnota. Nemôže sa obrátiť na trhovú položku. Preto musíme postupovať citlivejšie ako v iných oblastiach. Cieľom reformy zdravotníctva nemôže byť len ekonomická vybilancovať, ale najmä vyššia úroveň poskytovania zdravotnej starostlivosti, zdravie ľudí, zdravie budúcich generácií. Za zdravotnú starostlivosť populácie obyvateľstva v konečnom dôsledku zodpovedá štát. Je nešťastím, ak chorého pacienta označíme ako klienta solventného, menej solventného a nesolventného. Ako ho budeme liečiť, keď nie je solventný? Nakoniec štát nemôže pôsobiť na lekárov, aby porušovali sľub, ktorý dali Hippokratovi.

Podobne je tomu aj v oblasti vzdelávania. Hoci prioritou roka 2004 mala byť pre rezort školstva príprava obsahovej reformy výchovy a vzdelávania, takáto právna úprava doposiaľ neuspela. Súčasný stav výchovno-vzdelávacieho procesu v regionálnom školstve jasne deklaruje nutnosť širokej a hlbokej obsahovej prestavby učiva, ale aj zmeny prístupov odovzdávania a preverovania znalostí na základných a na stredných školách. Situácia v základnom a strednom regionálnom školstve nie je dobrá. Problémy sa hromadia. Redukované a likvidované sú kluby detí, centrá voľného času a školské jedálne. Oslabilo sa vyučovanie, a to podčiarkujem, k občianstvu, vlastenectvu a všeobecným hodnotám etiky. Hodnotenie úrovne vedomostí naznačilo, že mýtus o kvalitnom vzdelávaní, na ktoré sme boli takí hrdí, je už minulosťou. Je tu teda problém, ktorý vyžaduje naliehavé riešenie v kontexte výziev našej doby.

Do popredia by sa mala dostať aj otázka zdravého fyzického a duševného rozvoja mládeže a obyvateľstva vôbec. V našich školách sa vytráca pozitívny prístup k telesnej výchove či telesnej kultúre. Zo širšieho hľadiska sa musíme zamyslieť nad celkovou zdatnosťou nášho obyvateľstva, ktorá bude po zrušení brannej vojenskej povinnosti u mužskej časti obyvateľstva zoslabená. Treba hľadať riešenia, ako iniciovať a utvárať zo strany štátu podmienky pre pohybové aktivity obyvateľstva, aby sa rekreačný šport stal súčasťou životného štýlu našich občanov. Toto je trend, ktorý je nutné jednoznačne podporovať.

V odborných kruhoch, ale i v povedomí širokej verejnosti už značnú dobu rezonuje záväzok vlády zaviesť čiastočné spoplatnenie vysokoškolského štúdia, ktorý sa rezortu školstva nedarí už od roku 2003 naplniť. Osobne nie som presvedčený, že je to cesta vyššej kvality štúdia na našich vysokých školách.

Žiadna vysoká škola bez kvalitného vedeckého zázemia nemôže dobre prosperovať. Musíme v tomto smere podniknúť kroky, ktoré by plnohodnotne začlenili vedu do celoeurópskeho kontextu a priestoru. Priority Slovenska v oblasti vedy by mali korešpondovať s prioritami Európskej únie. Patria sem kategórie zdravia a výživy, nanotechnológie, biotechnológie, informačné a komunikačné technológie, materiálové a produkčné technológie, energie, životné prostredie. Osobitnú pozornosť treba venovať aj podpore spoločenskovedného výskumu najmä v oblasti historických, právnych a politických vied. Tým skôr, že veda je na Slovensku dlhodobo finančne poddimenzovaná a v období ostatných šiestich, siedmich rokov došlo k výraznému poklesu podpory vedy a výskumu. Dúfajme, že situáciu razantne zvráti nový zákon o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja, aj efektívnejší a pružnejší grantový systém. Je nevyhnutné, aby sa univerzity v nových podmienkach viac otvorili podnikateľskému prostrediu a prichádzajúcim zahraničným investorom.

Vážené poslankyne, vážení poslanci, sociálne zisky takmer pätnásťročnej ekonomickej transformácie prichádzajú s veľkým oneskorením. Pretrvávajúci pesimizmus ľudí pramení z konfliktu medzi očakávaniami a realitou. Obyvateľstvo vníma ekonomické procesy cez ich výsledky v každodennom živote, a nie cez štandardné makroekonomické ukazovatele.

Cesta k poznaniu sociálnej situácie a nálad rôznych skupín obyvateľstva vedie aj cez odpovede na otázky:

Ako sa javí život na Slovensku občanom v regiónoch, kde niet pracovných príležitostí, v takzvaných hladových dolinách? Ako im padne decentralizácia miestnej štátnej správy, ktorá ich núti za každou vecou cestovať do rôznych od seba vzdialených miest, čo predtým nemuseli? Čo sa odohráva v hlavách zdravotne postihnutých ľudí a ich príbuzných, keď sa znižuje ich sociálna podpora, alebo sa necitlivým administratívnym metrom prehodnocuje stupeň ich invalidity práve v čase, keď došlo k nárastu cien a poplatkov? Ako občania reagujú na rušenie a obmedzovanie vlakových a autobusových spojov, najmä keď používanie vlastného auta je také nákladné, respektíve z vlastného príjmu si ho nekúpia.

Sú to naliehavé otázky, na ktoré máme povinnosť nielen odpovedať, ale tieto problémy aj riešiť. Znovu opakujem, že reformy zatiaľ neprispeli k vyrovnávaniu regionálnych rozdielov. Naopak, ešte ich prehĺbili. Reformami najviac dotknuté vrstvy obyvateľstva nadobudli pri zvyšujúcich sa sociálnych rozdieloch v spoločnosti pocit krivdy a presvedčenie, že politika sa rozchádza so záujmami občana. Nepreviazanosť a nesystémovosť reforiem spôsobujú občanom problémy.

Ľudia z vlastného poznania nadobudli presvedčenie, že sociálne rozdiely medzi nimi nie sú vždy len výsledkom rozdielnych schopností a výkonu, ale špekulatívnosti a často aj kriminálneho počínania. Slovenská verejnosť považuje pokračujúce prehlbovanie majetkových rozdielov medzi jednotlivými vrstvami spoločnosti za sociálne a ekonomicky neúnosné.

Dnes je ťažké odhadnúť budúcu záťaž či už národohospodársku, sociálnu, výchovnú, zdravotnú, alebo demografickú spoločnosti, akú môžu uskutočnené reformy priniesť. Nemožno ani vylúčiť, že môžu vyvolať retardačný pohyb v niektorej spoločensky chúlostivej oblasti, ktorý sa nemeria v eurách a tempách hospodárskeho rastu, ale kvalitou života, ako sa to ukazuje na prípade školstva, zdravotníctva, vedy a kultúry.

Vyrieknutie týchto slov vôbec neznamená, že som proti reformám. Bola by chyba váhať nad ich uskutočnením. Iba nabádam k triezvemu úsudku kritického rozumu a k oslabeniu eufórie niektorých politikov z hodnotenia vývoja spoločnosti. Každá zmena prináša isté obavy a averzie najmä zo strany tých, ktorých sa dotýka. Reformy nemôžeme jednoznačne hodnotiť teraz, hodnotiť ich môžeme až po uplynutí istého času. Reformám je potrebné dať čas, kým sa ich účinky prejavia.

Pri presadzovaní reforiem sme si akosi prirýchlo začali osvojovať tézu, že "štát je zlý vlastník". Musíme zmeniť nazeranie na štát. Štát má predsa zodpovednosť za reformy, stanovenie ich pravidiel a právneho rámca. Štát má aj celú škálu pozitívnych funkcií a rolí, ktoré sú nevyhnutné pre prosperitu celej spoločnosti. Ide o investície do ľudského kapitálu, stanovenie a uplatňovanie regulačných štandardov alebo budovanie inovačných kapacít.

Vhodná štátna regulácia a zrušenie monopolov musí prinášať pre občanov viditeľné výhody, napríklad znížené náklady na živobytie. Privatizácia v oblasti energetiky a telekomunikácií, čiže v oblastiach, ktoré sa bezprostredne dotýkajú životných nákladov, však na Slovensku nebola a nie je sprevádzaná prísnou reguláciou a likvidáciou monopolov. Dnes sa to týka aj Slovnaftu. Tie občanom pravidelne zvyšujú ceny bez akéhokoľvek pocitu ohrozenia.

Občania sa sťažujú, že štát ich nechráni pred svojvôľou monopolov, ktoré vnucujú spotrebiteľskej klientele nerovnoprávne postavenie. Úprava cien pre spotrebiteľov ide len smerom hore. Snahou je dosiahnuť za každú cenu maximálny zisk, nehľadiac na sociálne dôsledky týchto krokov.

Denne dostávam desiatky zúfalých listov od občanov, ktoré sú istým seizmografom našej situácie. Často sú to listy písané ľuďmi v ťažkých situáciách, listy nezamestnaných rodičov, ktorí prišli o prácu nie vlastnou vinou, ktorí nemajú na nájomné a hrozí im exekúcia. Sú to listy starších ľudí, ktorí sú chorí a nemajú finančné prostriedky na lieky, byt i stravu súčasne. Ich dôchodok im na to nestačí a hoci celý život poctivo pracovali, nevedia z neho vyžiť. Sú to listy plné zúfalstva. Listy slobodných matiek bez práce. Listy ľudí v hmotnej núdzi, ktorí denne počujú či vidia lesk nového prepychu. Mňa to trápi! Kladiem si otázky: Prečo je to tak? Nemajú štátne orgány, zodpovedné za kontrolu týchto oblastí podnikania patričné kompetencie? Prečo sa správajú ústupčivo? Verejnosti sa potom javia ako zbytočný prívesok štátnej správy, kde si politické strany dosadili svojich politických nominantov.

V súčasnom období sa čoraz viac rozmáha vláda politických strán na úkor profesionalizmu v riadení štátu a veciach verejných. Pomer síl sa v Národnej rade Slovenskej republiky zásadne zmenil v dôsledku odchodu poslancov z väčšiny poslaneckých klubov. Vznikla situácia, keď ani pôvodná vládna koalícia, ani opozícia nemá väčšinu. Schvaľovanie zákonov, hoci s problémami, pokračuje s podporou niektorých nezávislých poslancov. Medzi poslancami sa objavili podozrenia na rôzne netransparentné získavanie politickej podpory, čo v očiach verejnosti určite znižuje autoritu a dôveryhodnosť nielen parlamentu, ale i ďalších orgánov reprezentujúcich štát.

Jednou z úloh budúceho parlamentu by mala byť aj zmena volebného zákona, ktorý bol v programe už v tomto volebnom období. Nový volebný zákon by mal zabezpečiť najmä politicky stabilné zastupiteľské prostredie.

Vážená Národná rada, kľúčovou otázkou pre Slovensko je okrem ekonomickej a sociálnej stability aj právna stabilita. Je potrebné hľadať vhodnú mieru právnej stability, aby vyjednávanie európskych noriem a ich následná implementácia do právneho poriadku Slovenska zachovali vyvážený a prehľadný právny poriadok zlučiteľný s právom Európskej únie. S tým súvisí aj uplatňovanie princípov právneho štátu, predovšetkým právnej istoty, ochrany občanov, bezrozpornosti právnych noriem a vymožiteľnosti práva.

Kvalitný legislatívny proces a jeho výsledky sú nielen základom upevňovania princípov demokracie v Slovenskej republike, ale aj súčasťou procesu fungovania demokracie v rámci Európskej únie.

Neoddeliteľnou súčasťou legislatívneho procesu je možnosť prezidenta využiť relatívne právo veta. Aj keď som už toto právo pri 22 zákonoch využil, chcem vás ubezpečiť, že som to neurobil s nadšením. Urobil som to v prípadoch, keď iný spôsob riešenia nebol možný, najmä vtedy, ak som mal pochybnosti o súlade niektorého ustanovenia schváleného zákona s duchom Ústavy Slovenskej republiky.

Aj problém môjho stotožnenia sa s niektorými riešeniami v schválených zákonoch zastrešujúcich reformu zdravotníctva, na ktoré upozorňovali tiež mnohí odborníci, sa ukázal ako opodstatnený. Svedčia o tom vládne návrhy noviel všetkých zákonov zastrešujúcich zdravotnícku reformu, hoci tieto zákony nadobudli účinnosť len 1. januára tohto roku.

Tým chcem zároveň upozorniť aj na problém častej novelizácie zákonov. Novelizujú sa zákony krátko po uplynutí nadobudnutia ich účinnosti, dokonca niektoré ešte pred nadobudnutím účinnosti.

Takmer pravidlom sa stáva novelizácia viacerých zákonov jedným zákonným článkom, hoci podľa čl. 11 ods. 2 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov má ísť o výnimočný spôsob novelizácie. Treba tiež zdôrazniť nevyhnutnosť koordinácie tvorby zákonov medzi súvisiacimi oblasťami spoločenských vzťahov, čo si vyžaduje poznať podstatu spoločenských vzťahov, ktoré chceme riešiť.

Závažným nedostatkom je ustanovenie dňa nadobudnutia účinnosti zákona často bez dostatočnej legisvakancie na to, aby sa so zákonom ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti mohli oboznámiť všetci, ktorým je určený.

K právnej stabilite musí prispieť najmä reforma súdnictva zameraná na zlepšenie práce sudcov a skrátenie lehôt súvisiacich s riešením jednotlivých prípadov. Sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní pribúdajú, a to aj napriek tomu, že už niekoľko mesiacov platí na Slovensku legislatíva, ktorá mala súdne procesy urýchliť. Svedčia o tom aj prehraté súdne spory v Štrasburgu.

Osobitne závažným problémom v našej spoločnosti je trestná činnosť. Naši občania sa oprávnene sťažujú na veľké počty útokov na zdravie a život ľudí, agresivitu, lúpeže, podvody, krádeže, vydieranie, vybavovanie si vecí medzi skupinami občanov týraním, vyhrážaním sa rodinám a nakoniec aj vraždami.

Ďalej je tu trestná činnosť, ktorá bola vymenovaná v správe o činnosti Slovenskej informačnej služby za rok 2004, o ktorej ste boli informovaní v máji. Nechcem túto správu rozvádzať, pretože ju poznáte. Bezprostredne sa spravidla nedotýka radového občana, ale je z hľadiska fungovania štátnej moci a ekonomiky osobitne závažná. Ide o tunelovanie spoločností a organizácií vo vlastníctve štátu, Fondu národného majetku, miestnej alebo regionálnej samosprávy, zmanipulované výberové konania a predražené dodávky, o korupciu a klientelizmus pri privatizácii, pri verejnom obstarávaní, prideľovaní štátnych prostriedkov a pri rozhodovaní štátnych a samosprávnych orgánov, o daňové a colné podvody, úverové, lízingové a poisťovacie podvody a podobne. Národná rada schválila nový Trestný zákon a Trestný poriadok. Prax ukáže, ako prispejú k eliminácii týchto vážnych protispoločenských a škodlivých javov.

Trestná politika musí zabezpečovať právnu istotu a osobnú bezpečnosť najmä tých, ktorí dodržiavajú právne normy, poriadok a zásady morálky. Výkonná a súdna moc musia na základe zákonnosti dbať na včasnosť a rýchlosť celého konania vrátane vyhlásenia konečného rozhodnutia súdu a jeho výkonu. Má platiť zásada: "Kto spácha trestný čin, nesie trestnú zodpovednosť vrátane spravodlivej sankcie" a naopak, "kto žije poctivo, má istotu, že mu nehrozí nebezpečie zo strany nespratníkov, ale ani zo strany represívnych orgánov". Kriminalita na Slovensku má naďalej stúpajúcu tendenciu. Je to jednak dôsledok nových civilizačných javov, ale aj sociálno-ekonomickej situácie v štáte. Ak máme byť pri jej potláčaní efektívnejší, musíme zabezpečiť aj lepšie fungovanie a súčinnosť troch základných justičných zložiek, ktoré majú účasť na trestnom konaní, t. j. súdov, prokuratúry a polície. Stále však nemôžeme byť spokojní so situáciou v objasňovaní trestných činov. Príčina nedostatočného objasňovania trestných činov tkvie zrejme aj v personálnom poddimenzovaní vyšetrovacích činností. Nie je možné pripustiť taký stav, a mám také informácie, aby jeden policajt mal rozpracovaných okolo 150 trestných vecí v agende vyšetrovania. Je to jednoducho nezvládnuteľné.

Podľa môjho názoru sú personálne poddimenzované aj súdy a prokuratúra. V ostatnom čase vnímam určitú pasivitu súdneho stavu. Je na sudcoch a ich organizáciách, aby sa nad tým sami zamysleli.

Ak som uviedol potrebu kvalitnej, spravodlivej trestnej politiky, vôbec nepopieram princíp a prioritu sociálnej, ekonomickej, organizačnej, výchovnej a vzdelávacej prevencie. Aj táto úloha sa musí stať prioritou štátnych orgánov, samosprávy, ale aj cirkví, mimovládnych organizácií a ich pôsobenia medzi deťmi a mládežou. Prosím, aby sme si osvojili toto ušľachtilé poslanie, lebo formovanie osobnosti človeka patrí medzi hlavné úlohy každého, kto disponuje slovom, príkladom a priamym pôsobením na svoje okolie. Tu majú významné miesto aj športové a kultúrne aktivity vrátane pôsobenia základných umeleckých škôl.

Najmä sociálna prevencia priamo spojená s ekonomickou situáciou v spoločnosti je hlavným predpokladom na zaradenie našich spoluobčanov do pracovného procesu. Ten nielen kultivuje, zmravňuje, ale aj zabezpečuje dôstojný život jednotlivcov a celých rodín. Je už čas pochopiť známu pravdu, že len samotný trest nevyrieši kriminalitu. To je možné len a len v súčinnosti tých faktorov, ktoré likvidujú nevzdelanosť, nízku úroveň morálky a kriminalizovanie ľudí.

Vážené dámy, vážení páni, ako žije naša spoločnosť? Od novembra 1989 sme prešli viacerými zmenami. V mnohom sme nadviazali na spôsob života západnej spoločnosti, v ktorom dominuje individualizmus, liberalizmus, mravný relativizmus, ale aj konzumná politická apatia.

Ľudia si pomaly zvykli na nové spoločenské usporiadanie. Väčšina zistila, že už nič nie je zadarmo. Postupne si stále uvedomujú, že práca za nimi nepríde, ale že musia za ňou cestovať. Začali si ju vážiť. Učia sa využívať miestne zdroje, širšie využívajú možnosti zamestnať sa v zahraničí.

Okrem diferencovanosti životných podmienok nastúpila spolu s politickou slobodou a ekonomickým podnikaním aj diverzifikácia životných štýlov. Rozrástla sa paleta zdrojov obživy v dobrom aj v zlom. Pritom to druhé znamená nelegálne spôsoby, je to hospodárska a iná kriminalita, korupcia, daňové úniky a podobne. Na jednej strane to umožnilo rozvoj ľudskej kreativity, na strane druhej pozorujeme aj dekadentné tendencie - užívanie drog, prirýchly rast životného tempa ohrozujúci mentálne zdravie a spolužitie generácii, zdravie a vzťahy v rodine.

Posuny v životnom štýle mladých ľudí sú také veľké, že vznikajú komunikačné bariéry voči generácii rodičov. Zo society mladých ľudí sa vyčleňuje pomerne veľká skupina takých, ktorí sú v pozitívnom zmysle slova mimoriadne ambiciózni, samostatní, cieľavedomí, niekedy až chladne racionálni. Áno, aj taká je podoba života v našej krajine.

Obyvatelia sú konfrontovaní s nepriaznivými vývojovými trendmi, vysokou mierou rizika pri strate zamestnania, výrazným poklesom životnej úrovne. Pri riešení týchto problémov stále častejšie zlyháva rodina, vznikajú konflikty, domáce násilie. Zabezpečovanie dôstojného života rodinám s deťmi znamená dosiahnutie takých ekonomických a sociálnych podmienok, pri ktorých prijať a vychovávať deti neprináša hrozbu chudoby, ale ktoré umožňujú harmonický rozvoj rodiny, a tým aj celej spoločnosti.

Rodina je najprirodzenejším prostredím pre výchovu detí, a ak má plniť svoje úlohy, musí sa zlepšiť sociálna, bytová situácia, posilniť flexibilita pracovnej doby, možnosti čiastočných pracovných úväzkov.

Každý má právo slobodne rozvíjať svoje schopnosti a uplatniť sa v ekonomickom, politickom alebo sociálnom živote. Malo by to platiť aj v rovnoprávnom postavení žien v našej spoločnosti. Rovnosť príležitostí nech nie je len rodová agenda feminizmu. Je to celospoločenský záujem. Vyplýva z neho nutnosť vytvoriť inštitucionálny a legislatívny rámec, ktorý zaručí dôstojný život všetkým ženám a matkám.

Na Slovensku výrazne stúpa sila médií najmä pri tvorbe životného štýlu, utváraní vedomia, takzvanej kultúry a preberaní informácií najmä z televízie. Ľudia pristúpili na zjednodušovanie reality, ktorá sa im sprostredkuje prostredníctvom elektronických médií do ich súkromia.

Nie je zriedkavou praxou, že niektoré médiá sa využívajú v politickom boji bez ohľadu na zásadu objektívnosti politického spravodajstva. V honbe za sledovanosťou sa zanedbáva pôvodná tvorba a prednosť dostáva gýč a brak.

Tu treba pochváliť Slovenský rozhlas, že sa vymyká z tejto oblasti. Namiesto výchovy kultúrneho občana, podpory duchovného rozvoja sa do vedomia dnešného človeka dostáva z niektorých relácií egoizmus, násilie, kultúrna plytkosť a nevkus. Spoliehame sa už spravidla len na pôsobenie trhu. Trh má nezastupiteľné miesto v ekonomických procesoch. Sloboda ako prázdny priestor nezaplnený hodnotami sa však nenaplní len tým, že ľudia budú dobre zarábať, budú žiť v komforte a budú cestovať. Trh nie je všemocný a duchovné potreby neuspokojí. Som za trhovú ekonomiku, ale nie za trhovú spoločnosť a jej trhovú morálku. Sú to veľké rozdiely.

Treba pestovať väčšiu citlivosť k dianiu okolo seba a predovšetkým k vlastnému životu. Inak sa môžeme stať zajatcami úzkeho priestoru, v ktorom sa pohybujeme - práca, kariéra, majetok. Zatiaľ sme napriek pozitívnym zmenám v ekonomike svedkami, ako medzi ľuďmi rastie egoizmus a v politike hrubosť, ignorancia a veľká povrchnosť k sociálno-rozvojovým, kultúrnym, vzdelanostným a duchovným potrebám.

Jedným z kritérií, podľa ktorých sa meria vyspelosť štátu a spoločnosti, je aj kultúrna úroveň občanov, vzťah ku kultúrnemu dedičstvu i postoj ku kultúrnym hodnotám súčasnosti. Kultúra je teda podstatným indikátorom stavu spoločnosti a kvality života každého jednotlivca v nej žijúceho. Slovensko je krajinou s nesmierne cenným a bohatým kultúrnym dedičstvom, ktoré nám zanechali generácie predkov. Uvedomujúc si nenahraditeľné kultúrne hodnoty vytvárané predchádzajúcimi generáciami prijala aj Národnej rada Slovenskej republiky v roku 2001 Deklaráciu o ochrane kultúrneho dedičstva. Niekedy mám pocit, že sme zostali iba pri deklaráciách.

Musíme si kriticky priznať, že súčasné obdobie nie je priaznivo naklonené kultúrnemu rozvoju. Je preto naliehavou úlohou nás všetkých zodpovedných za spravovanie tejto krajiny, aby sme zamedzili úpadku kultúry, kultúrnosti a morálky na Slovensku.

Iba národ vedomý si svojich duchovných a kultúrnych hodnôt, zveľaďujúci dedičstvo predkov a hrdý na svoj jazyk je schopný vytvoriť stabilne fungujúcu ekonomiku a silný štát.

Napriek tomu, že sa v spoločnosti odohrávajú zmeny takmer závratným tempom, alebo možno práve preto, len sporadicky prepuká verejná diskusia odbremenená od stranícko-politického nánosu. Je len málo výnimiek. Ako príklad možno uviesť riešenie dôsledkov veternej smršti v Tatrách, alebo dostavbu Slovenského národného divadla. Absencia verejnej diskusie neveští nič dobré, nevytvára sa konsenzus, ktorý by vytváral spoločenský tlak rešpektovať najlepšie riešenia. Bez verejnej diskusie niet profylaktického účinku proti omylom a chybám, ktorým by bolo možné sa včas vyvarovať.

Svoj podiel na absencii verejnej diskusie majú aj médiá printové či elektronické, súkromné či verejnoprávne. Chýba najmä poslanie verejnoprávnych médií, ktoré by mali mať účasť na hľadaní spoločne vyznávaných hodnôt spoločnosti. Tento problém sa neodkladne musí riešiť, lebo je v rozpore nielen so zákonom, ale pôsobí proti záujmu celej spoločnosti, keď myslíme na výchovné a kultivačné funkcie.

Občanov znepokojuje ešte iný úkaz, ktorý však nie je typický len pre Slovensko. Médiá povýšili politikov i ministrov na takmer výlučných rezortných hovorcov a hovorcov verejnosti, kde dostávajú priestor, aj keď často nemajú čo povedať.

Inteligencia sa až na malé výnimky stiahla do úzadia, istá jej časť sa aktivizuje v komercii. Úplne zaniká existencia skutočných autorít verejnosti stojacich mimo politiky. Nemá kto formulovať verejný záujem, tak to robia len politici. Preto je vo väčšine prípadov obsah verejného záujmu jednostranný, nevyvážený, a to je zlé pre nás i pre budúcnosť Slovenska. Verejnosť je však veľmi vnímavá a oceňuje, keď naši spoluobčania úspešne reprezentujú Slovenskú republiku na rôznych športových, kultúrnych, umeleckých, vedeckých či spoločenských fórach. Všetkým sa chcem úprimne poďakovať. Našim športovcom nech mi je dovolené osobitne sa poďakovať. Ich úspešná reprezentácia prispieva k upevňovaniu spolupatričnosti sebavedomia a hrdosti na vlastnú krajinu.

Nemôžem obísť fenomén národnej, a tým aj štátnej identity. Keď sa na mape modernej Európy a sveta objavila 1. januára 1993 Slovenská republika ako slobodný, demokratický a nezávislý štát, bol to len začiatok cesty, ktorú musíme ako štátotvorný národ urobiť preto, aby svet porozumel, no najmä pochopil význam tohto dejinného skutku.

Dôležitú a nezastupiteľnú úlohu pri výchove a vzdelávaní mládeže, pri upevňovaní jej národného povedomia a prehlbovaní znalosti histórie vlastného národa zohráva škola. Už som to spomínal, že v základných a na stredných školách sa ukazuje potreba klásť oveľa väčší dôraz na implementáciu kľúčových historických míľnikov a dejateľov nášho národa do učebných textov príslušných predmetov s ich jasnou interpretáciou.

História je pamäť národa. Múdri sa z nej dokážu poučiť a určiť si správne smerovanie do budúcnosti. Urobme teda tak, zachovajme a zveľaďujme si to, čo nám v ťažkých časoch dôb minulých vydobyli naši predkovia, zachovajme si svoju národnú hrdosť a okolitý svet si nás bude vážiť.

Rovnako je to aj s kultúrami spoločenstiev národnostných menšín a etnických skupín, ktoré žijú v Slovenskej republike. Obdobie po roku 1989 je charakteristické záujmom o menšinovú problematiku. V Slovenskej republike sa však ako menšinové problémy chápu najmä politicky motivované otázky súvisiace s maďarskou a rómskou menšinou.

Často sa zabúda, že tu žijú komunity ďalších, menej početných národnostných menšín - karpatských Nemcov, Čechov, Moravanov, Chorvátov, Rusínov, Rusov, Poliakov, Bulharov, Židov, Ukrajincov, ktorých kultúra je rovnako zaujímavá, bohatá a jedinečná. Štát má povinnosť zabezpečiť všetkým menšinám rovnako primerané podmienky na existenciu, pretože všetky kultúry bez ohľadu na početnosť sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Nemôžeme uprednostňovať len jednu alebo dve kultúry či už z dôvodov početnosti, z politických, alebo iných dôvodov.

Ochrana národnostných menšín a etnických skupín je v Slovenskej republike zabezpečená celým radom reálnych právnych nástrojov od medzinárodných multilaterálnych dohovorov cez medzištátne zmluvy, ústavu, špeciálne zákony a vládne nariadenia až po rôzne rezortné právne predpisy. Dovolím si povedať, že najmä s ohľadom na situáciu v niektorých iných štátoch Európy majú príslušníci národnostných menšín na Slovensku nadštandardné podmienky na rozvoj, čo je dobré.

V tejto súvislosti mi nedá, aby som nepoukázal na nepomer medzi prostriedkami štátneho rozpočtu, ktoré sú určené na rozvoj kultúry národnostných menšín, a nepomerne menšou sumou, ktorá je určená na kultúrne a vzdelávacie aktivity zahraničných Slovákov, našich krajanov. Aj naši krajania potrebujú na zachovanie vlastných kultúrnych tradícií a svojej identity pomoc z domoviny. Je načase, aby sa vytvorili efektívne štruktúry starostlivosti o spoluprácu s krajanmi v zahraničí.

Vážená Národná rada, položme si otázku ako ďalej? Budúci vývoj na Slovensku bude ovplyvňovať samostatná pozícia v rámci Európskej únie. Slovenská ekonomika patrí medzi malé ekonomiky, a preto bude musieť voliť diverzifikovanú stratégiu pri určovaní svojej pozície v rámci Európskej únie, ako aj pri stanovovaní miery spolupráce s ostatnými členskými krajinami Európskej únie.

Na Slovensku sa usídľuje stále väčší počet významných európskych aj globálnych nadnárodných korporácií, aj keď zatiaľ predovšetkým v automobilovom priemysle. Možno však konštatovať, že Slovensko vďaka reformám a zapojeniu zahraničných investícií do vývoja slovenskej ekonomiky sa rýchlo dostáva do hlavného trendu svetového globálneho vývoja. Tým sa zároveň pre Slovensko vytvárajú aj lepšie nástupné podmienky v rámci Európskej únie.

Európska únia za jeden z hlavných cieľov vyhlasuje poznatkovú ekonomiku. Slovensko, ak nechce zaostať, musí sa k nej pripojiť. Samotná realizácia informačných technológií nemusí znamenať výrazný nárast nových pracovných miest, môže však zmeniť pozíciu teritória v rámci logistických reťazcov veľkých nadnárodných firiem.

Udržanie zamestnanosti pri klesajúcom objeme sociálnych dávok sa stáva kľúčovým predpokladom na udržanie sociálnej solidarity a na udržanie pozitívneho smerovania reforiem. Ukazuje sa totiž, že pokiaľ sú zachované aspoň pracovné príjmy, časť obyvateľstva je schopná a ochotná sa uskromniť.

Je nevyhnutné zefektívniť verejné zdroje najmä z hľadiska ich využitia a vynakladania. Odhaduje sa, že z celkového objemu nákladov, ktoré sú dnes vynakladané, by bolo možné dosiahnuť viac úspor, ak sa pristúpi k dôraznému využitiu systému štátnej pokladnice a k dôslednému uplatneniu princípu efektívnosti v činnosti verejnej správy. Zároveň by to znamenalo i pri celkovom objeme výdavkov verejného sektora zásadný posun možnosti presmerovania takto ušetrených prostriedkov na zachovanie väčšej sociálnej súdržnosti spoločnosti.

Štát musí byť garantom sociálnej spravodlivosti v spojení s poctivou prácou a morálnym konaním jednotlivca a skupín. To nedokáže liberálny trh, je to úloha štátu v celom konaní spoločenských inštitúcií a v kodifikácii právneho poriadku. Štát musí byť aj garantom možnosti sebarealizácie jeho občanov v prospech nich aj spoločnosti na morálnom a etickom základe. Len spoločnosť založená na morálnych hodnotách je zárukou rovnovážneho sociálno-ekonomického rozvoja.

Musíme mať vlastnú predstavu o svojom bytí, ďalšom našom smerovaní aj ako člena Európskeho spoločenstva. Nemôžeme sa stále len niekomu a niečomu prispôsobovať, ale musíme mať aj jasnú originálnu predstavu o svojej existencii, o svojej budúcnosti. Slovenská spoločnosť má princípy sociálnej spravodlivosti hlboko zakorenené vo svojom vedomí a bytí. To nie je obracanie sa k minulosti, ale je to fakt, že historicky sme spoločnosťou náročnej a poctivej práce za vlastné prežitie a lepšie životné podmienky. Princíp sociálnej solidarity a morálnych hodnôt formulovali aj naše národné tradície, vďaka čomu sme prežili i duchovne. Nikdy sme nikoho neovládali, nikdy sme nežili z cudzej práce.

Jednou z mála možných ciest, ktorou by sa malo ísť v budúcnosti, je zachovať sociálne orientované trhové hospodárstvo, tak ako je to zakotvené v čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky.

Sociálna súdržnosť spoločnosti, rovnosť príležitostí a vytváranie ľudsky dôstojných podmienok života sa musia stať základným cieľom sociálnej politiky, a nielen tej. Ľuďom musíme vrátiť pevnú pôdu pod nohami, mladým zaručiť kvalitné vzdelanie, prácu a primeranú odmenu, podporu rodinám s deťmi a dôstojnú hmotne zabezpečenú starobu. To je a musí byť stratégia našej politiky.

Presadenie rovnosti šancí predpokladá prístup k vzdelaniu, k zdravotnej starostlivosti na dostatočnej kvalitnej úrovni, prístup k pracovným príležitostiam, k bývaniu, k základným životným podmienkam. Rovnosť šancí znamená tiež nulovú toleranciu voči diskriminácii či už rodovej, alebo akejkoľvek inej.

Nesmieme zabúdať na občanov znevýhodnených zdravotným stavom, vekom či starostlivosťou o deti. Takýto občania sa nesmú dostávať na okraj pracovných, ale i spoločenských aktivít a záujmov. Poskytnutie primeraných príležitostí najmä vo vzdelaní a v prístupe na trh práce je najlepšou formou boja proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe.

Štát musí presadzovať takú sociálnu politiku vo vzťahu k svojim občanom, aby sa cítili pre spoločnosť užitočnými a cennými členmi.

Najcennejšou hodnotou každého spoločenstva je žijúci človek, jeho fyzická zdatnosť a usporiadané duševné zdravie, jeho ľudská dôstojnosť. Preto starostlivosť o sociálne odkázaných a starých ľudí je aj jedným z ukazovateľov morálnej úrovne spoločnosti.

Skúsme sa viac zamyslieť nad tým, ako nás vnímajú. Slovensku je neustále vytýkaná vysoká miera korupcie tak na štátnej úrovni, ako aj na úrovni územnej samosprávy, nízka vymožiteľnosť práva, rómsky problém, problémy pri riešení právnych sporov a celková slabá odhadnuteľnosť ďalšieho vývoja súvisiaca s častými zmenami pravidiel podnikania. Je potrebné sa s týmito otázkami vážne zaoberať. Korupcia je vážny problém, ktorý má svoje korene v minulosti, nie je to však problém neriešiteľný. Niektoré právne normy zabraňujúce alebo odhaľujúce korupčné správanie boli už u nás prijaté, iné sa pripravujú. Týka sa to otázok majetkových priznaní, preukázania pôvodu majetku, konfliktu záujmov, lobingu, zníženia imunity sudcov a poslancov a iných. Musíme si však uvedomiť, že len prijatím právnych noriem sa problém nevyrieši.

Nemôžeme zabúdať ani na rómsky problém. Musíme si uvedomiť, že v našej krajine existuje značná časť obyvateľstva, ktorej životné a sociálne podmienky nezodpovedajú zvyklostiam a normám bežným na Slovensku. Riešeniu takzvaného rómskeho problému sa venuje zvýšená pozornosť už dlhodobo. Na tento účel bola vynaložená aj značná časť prostriedkov. Len z fondu Phare sa v rokoch 2001 až 2003 vyčlenilo vyše pol miliardy korún. Ďalšie prostriedky boli vyčlenené zo štátneho rozpočtu. Zdá sa, že efekt nie je viditeľný. Bolo by potrebné sa nad touto skutočnosťou zamyslieť a vážne sa ňou zaoberať.

Za prioritné vo funkcii prezidenta považujem budovanie a posilňovanie právneho štátu založeného na úcte k ľudským právam a ich dodržiavaniu. Je povinnosťou štátu garantovať základné individuálne práva a slobody. To prinavráti dôveru občanov k štátnym inštitúciám, ich demokratickému kreovaniu a nakoniec aj vyššiemu záujmu o politické dianie.

Základnou funkciou štátu je zaručenie bezpečnosti jeho občanov. Chcem tu povedať, že budem dbať v rámci svojich ústavných právomocí, aby silové zložky intenzívne pracovali pre zvýšenie bezpečnosti občanov.

Za dôležité považujem upevňovanie sociálnej súdržnosti spoločnosti. Súdržnosť nech je postavená na prosperite, ekonomickom raste, sociálnej solidarite a stabilite spoločenského poriadku. Prosperita a stabilita krajiny závisí vo veľkej miere od občianskych inštitúcií. Tu má veľkú úlohu aj kultúra, ktorá pôsobí ako tmel medzi spoločenskými a občianskymi záväzkami.

Naším najväčším bohatstvom, panie poslankyne, páni poslanci, je ľudský kapitál. Z rôznych dôvodov sa naplno nevyužíva, čo má spätne nepriaznivý dopad na ekonomickú prosperitu, ale aj na šťastie ľudí a ich duchovný život. Preto je nesmierne dôležitý kvalitný rozvoj ľudského potenciálu, príprava odborníkov, výchova a vzdelávanie. To si bude vyžadovať zdroje, ale nepochybne sú investície do vzdelania a vedy najlepšie vynaloženými investíciami.

Zostaňme sami sebou. Priniesli sme do rozšírenej Európy svoje hodnoty, svoju kultúru. Zachovajme tieto hodnoty a zveľaďujme ich. Národné a kultúrne tradície sú základnou stavebnou jednotkou slovenských dejín. V dnešnej dobe je ich zmyslom posilňovanie ducha v slovenskom národe, spoločenstvách národnostných menšín a etnických skupín, obnova mravnosti, moderného vlastenectva a nového sebavedomia občana Slovenskej republiky.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážená vláda Slovenskej republiky, excelencie, možno niekto z vás, alebo aj niektorí spoluobčania očakávali, že v správe spomeniem aj iné problémy a ponúknem ich jednoznačné riešenia. Mnohé vážne problémy existujú aj v ďalších oblastiach života spoločnosti, ktorým som sa tu nevenoval, napríklad v poľnohospodárstve a rozvoji vidieka, v regionálnom rozvoji a rozvoji cestovného ruchu, kultúre, podpore športu. Nekládol som si ambície hovoriť o všetkých problémoch. Nie je tu ani možné dotknúť sa všetkých vecí, ktoré nás trápia. Chcel som byť kritický tam, kde je kritika namieste. Chvála nepomôže pri riešení problémov. Len konštruktívnou kritikou a dialógom pokročíme ďalej. Poukázal som, myslím si, na viacero otázok, ktorých riešenie očakávame od kompetentných orgánov. Dúfam, že vláda Slovenskej republiky bude napriek rôznym turbulenciám sledovať plnenie svojho vládneho programu, ktorý jej Národná rada schválila. Taktiež dúfam, že problémy, ktoré som tu spomenul, ale aj ďalšie sa budú rázne riešiť.

Dovoľte mi tu ešte raz zopakovať niektoré hlavné úlohy, ktoré pred touto spoločnosťou stoja. Je to postavenie občana ako stredobod všetkých aktivít orgánov verejnej správy; skvalitnenie práce poslancov na všetkých úrovniach verejnej správy; príprava nového volebného systému zabezpečujúceho kvalitu zastupiteľských orgánov; uplatnenie odbornosti ako priority pred straníckosťou pri rozhodovaní v akýchkoľvek otázkach záujmu občanov a spoločnosti; zvýšenie kvality rozhodovacej a preventívnej činnosti súdov, prokuratúry a polície; vytvorenie podmienok na rozvoj vedeckého výskumu a vývoja Slovenskej akadémie vied a na vysokých školách; obsahová i formálna výstavba školstva na všetkých stupňoch; preventívna i terapeutická zdravotná starostlivosť štátu o dobré zdravie obyvateľstva a zvýšená starostlivosť najmä o starších ľudí; podpora cirkevných a občianskych organizácií formujúcich duchovný, humanistický, kultúrny profil človeka - občana.

Pri svojich rokovaniach najmä s predstaviteľmi štátu a samosprávy sa chcem zaoberať aj týmito otázkami.

Je to moja prvá správa, panie poslankyne, páni poslanci, o spoločnosti. Je namieste, aby som si na konci položil aj otázku, aká je slovenská spoločnosť? A tým by som aj potom skončil. Slovenská spoločnosť je spoločenstvo príslušníkov slovenského národa, národnostných menšín, etnických skupín, viacerých náboženstiev a vierovyznaní, zvyklostí, kultúr, mravov, tradícií, vyznávaných hodnôt, skupinových a individuálnych záujmov. Preto sa nemožno čudovať, že je to spoločnosť poznamenaná rozpormi, problémami, ťažkosťami a nádejami. Slovenská spoločnosť je vnútorne veľmi diferencovaná. Je to spoločnosť pestrá. Nemala by jej však chýbať jednota v principiálnych existenčných otázkach. Mám na mysli vzťah k štátu, štátnosti, vlasti, zodpovednosti právnej i mravnej, zodpovednosti za vývoj štátu vo všetkých oblastiach života. Nemá to však byť šablóna a uniforma, ale jednota mnohorakosti spojená rovnakými princípmi, láskou k vlasti a vlastenectvom.

Spoločnosť, o ktorej hovoríme v súčasnosti, je na ceste formovania demokracie, humanizácie, slobody myslenia, podnikania, vytvárania nových vzťahov v politickom, ekonomickom systéme. Za všetkým treba vidieť človeka, jeho životné potreby, starosti, sociálne problémy, oprávnené záujmy i jeho túžby. V tom má zmysel aj práca každého z nás. Štát, to nie sú občania, ako sa to často vyhlasuje. Štát je produktom vôle a rozhodnutia občanov. Štát sú v prvom rade štátne orgány, prezident, Národná rada, vláda, iné ústredné orgány štátnej správy a orgány verejnej moci. Občania si vytvárajú politický systém i samotný štát na to, aby v ústavnom a právnom usporiadaní slúžili tieto subjekty celospoločenským, celonárodným, skupinovým záujmom, vytvárali relatívny pokoj, chránili ľudské práva, slobody, právne inštitúty, slobodu, istotu, ekonomickú prosperitu, aby každý žil v ľudsky dôstojných podmienkach.

Celkom na záver mi dovoľte ešte výzvu a oslovenie vás, tu prítomných, i všetkých našich spoluobčanov na aktívne zapojenie sa do práce na programoch ekonomicko-sociálneho i kultúrno-duchovného rozvoja slovenskej spoločnosti. Každý svojím dielom, svojou poctivou prácou môže prispieť k ich naplneniu. Som presvedčený, že len spoločne za úzkej súčinnosti štátnych a samosprávnych orgánov, spoločenských i cirkevných spoločenstiev tieto programy naplníme. Práce na rozvoji slovenskej spoločnosti je dosť. Čaká nás všetkých, mňa, vás, každého z nás. Ďakujem. (Potlesk.)