V. Veteška, podpredseda NR SR: V rozprave bude pokračovať pán poslanec Heriban.
J. Heriban, poslanec: Vážený pán podpredseda parlamentu, vážený pán predseda parlamentu, vážený pán podpredseda vlády, vážené kolegyne, vážení kolegovia, rozprava k rozpočtu nás často zvádza k diskusii o číslach, ukazovateľoch a percentách. Už menej sa rozpráva o tom, čo by malo byť zmyslom a poslaním tohto dôležitého zákona. Zabezpečenie nielen materiálnych podmienok fungovania štátu, ale i duchovných potrieb nevyhnutných na formovanie vyspelej a harmonickej spoločnosti. Chcem preto hovoriť o kultúre. Kultúre, ktorá nie je len položkou v štátnom rozpočte, strohým výpočtom ustanovizní a aktivít, do ktorých treba umiestniť aspoň nejaké prostriedky, aby sa nepovedalo, že sme nekultúrni. Lebo kultúra a ekonomika, to nie sú dva navzájom oddelené svety. Existuje medzi nimi dôležitá vzájomná súvislosť. Vynaložené ekonomické prostriedky zabezpečujúce plnohodnotný rozvoj kultúry sa štátu vracajú formovaním kultúrne vyspelej, harmonickej spoločnosti, ktorá posilňuje značku našej krajiny, robí ju atraktívnou pre okolitý svet a v konečnom dôsledku prináša aj významný ekonomický profit.
Aj keď je jasné, že kultúru a kultúrnosť v širšom zmysle slova nereprezentuje v štátnom rozpočte len kapitola ministerstva kultúry, sústredím sa vo svojom príspevku práve na túto oblasť. Výdavky na kultúru bez výdavkov na dobudovanie novostavby Slovenského národného divadla, výdavkov na cirkví a na Tlačovú agentúru Slovenskej republiky predstavujú 3 278 mil., čo je len 0,21 z HDP. Aj keď sa v predložených materiáloch hovorí, že oproti roku 2002 je to nárast o 40,711 %, znamená to len, že v roku 2002 boli výdavky na kultúru totálne poddimenzované.
Bohužiaľ, kultúra v našej spoločnosti je podceňovaná kontinuálne. Je mi ľúto, že to musím konštatovať, ale od revolučného roku 1989 žiadna vládna garnitúra nedocenila skutočný význam kultúry a umenia pre rozvoj našej spoločnosti. Za spomínaných 15 rokov došlo k devastácii viacerých umeleckých profesií. Mnohí slovenskí spisovatelia, dramatici, výtvarní umelci, hudobníci, scenáristi, režiséri museli zmeniť svoje zamestnanie, aby uživili svoje rodiny, a mnohí, ktorí zostali vo svojej profesii, živoria na okraji spoločnosti.
Ako sa môžeme v duchovnej sfére vyrovnať iným európskym krajinám, keď sme sami zapríčinili tento stav? Ako sa to mohlo stať? Odpoveď je jednoduchá. Stalo sa to tak, že dlhodobo podceňujeme kultúru a umeleckú tvorbu, že nevytvárame dostatočné podmienky pre našich vynikajúcich, mnohokrát svetovo uznávaných operných spevákov, výtvarníkov, filmárov, hudobníkov, hercov, tanečníkov, spisovateľov, aby šírili dobré meno Slovenska vo svete. Ak u nás v rozpočte vyčleňujeme na kultúrne aktivity 0,21 % z HDP, tak napríklad Bulharsko vyčleňuje v štátnom rozpočte 0,7 %, Litva 0,6 %, Lotyšsko 0,7 %, Slovinsko 0,82 %, Fínsko 0,75 %. Úmyselne neuvádzam krajiny, ako je Rakúsko, Nemecko a Francúzsko, kde sú výdavky ešte vyššie, aby niekto nepovedal, že porovnávam neporovnateľné. Všade okolo nás vedia, aká dôležitá je kultúra a umenie pre budovanie sebavedomia národa, pre budovanie národnej identity, pre budovanie dobrého mena krajiny, a teda aj úspešnej ekonomiky a rastúceho hospodárstva.
Pohŕdanie kultúrou a marginalizovanie jej úlohy v spoločnosti sa stalo súčasťou nášho každodenného života. V tomto kontexte možno vnímať i dnešné víťazné ťaženie rôznych reality šou, ktoré večer čo večer svojou vysokou sledovanosťou zasadzujú kdesi hlboko v našom vnútri smrteľnú ranu hodnotným filmom, divadelným predstaveniam, unikátnym koncertom či výstavám a dobrým knihám. Niečo nie je v poriadku v štáte našom, kde brakový bulvár, ráno čo ráno poráža na hlavu poctivú žurnalistiku a kde večer čo večer takmer celá krajina rieši rébus, či vypadne "Kiko" alebo "Bimbo" a či sa prvá obnaží "Mica" alebo "Cica".
Márne prepíname z jedného televízneho kanála na druhý v nádeji, že nájdeme nejakú alternatívu. Dnes letí čosi iné: vulgárnosť, obscénnosť a primitívna pudovosť. To sú drivery, ktoré utešene dvíhajú sledovanosť a zisky médií a vydavateľských domov. Niekto môže namietať, že taký je celosvetový trend a čeliť mu je rovnako márne, ako snažiť sa zastaviť príval krvavých počítačových hier. Mediálni experti nás vyzývajú, aby sme si nekúpili alebo jednoducho stlačili vypínač, keď sa nám nepáči. V duchu tejto filozofie domyslené ad absurdum by koniec koncov mohli byť v našich predajniach aj voľne dostupné drogy s tým, že predsa nikto nie je povinný si ich kupovať. Ohlupovanie más brakom môže totiž mať za istých okolností rovnako ničivé následky na spoločnosť ako užívanie prekurzorov.
Nemám najmenší úmysel tu dnes moralizovať. Chcem len poukázať na to, ako závažné dopady môže živorenie kultúry v spoločnosti spôsobiť. Lebo ak sa stáva kultúra a kultúrnosť treťoradou či štvrtoradou hodnotou, nemôžeme sa čudovať ničomu. Nemôžeme sa čudovať totálnej bulvarizácii našich médií, odkiaľ rýchlokvasené jednotýždňové hviezdičky definitívne vytlačili uznávaných umelcov, športovcov, vedcov, ale aj tzv. obyčajných ľudí. Nemôžeme sa čudovať, že mladí ľudia stále viac a viac siahajú po drogách. Nemôžeme sa potom čudovať, že aktivity neonacistov končia násilnými činmi, či dokonca smrťou nevinných obetí.
Na požiadavku zvýšiť rozpočet v kapitole kultúry existuje vždy jednoduchá odpoveď: Radi by sme dali, a nie je z čoho, štátna pokladnica nie je bezodná. Všetko je však otázkou priorít. Pri tomto neľahkom rozhodovaní, kde pridať a kde ubrať, by sme nemali zabúdať na to, že existuje čosi ako kultúra tela či konzumu a existuje kultúra ducha. Som presvedčený, že každá koruna investovaná do potravy ducha sa spoločnosti dvojnásobne vráti na prosperujúcom cestovnom ruchu, na duchovnom bohatstve spoločnosti, na jej kultivovaných, vzdelaných a kreatívnych ľuďoch schopných obstáť v neľahkej konkurencii v európskom či svetovom meradle.
Na záver môjho príspevku by som chcel trochu zmeniť tón. Chcel by som oceniť postoj ministra kultúry Františka Tótha, chcel by som oceniť, že dokázal vyriešiť dostavbu Slovenského národného divadla, oceňujem zvýšenie výdavkov na grantový systém ministerstva kultúry o 268 mil., oceňujem zvýšenú podporu audiovizuálnej tvorby o 65 mil. a podporu návštevnosti kultúrnych aktivít. Chcel by som oceniť aj postoj ministerstva financií a celej vlády, ktorá schválila bežné výdavky na rok 2006 sumou 3 722 mil. korún, čo je v porovnaní s rokom 2005 nárast indexu na 100,99. Beriem to ako krok správnym smerom, tendenciu, ktorú bude treba v budúcnosti oveľa rozhodnejšie presadzovať.
Ktosi múdry povedal, že "kultúra je všeobecné dobro". Verím len, že napriek všetkým tým antagonizmom a turbulenciám, s ktorými sa dnes naša spoločnosť potýka, na Slovensku stále platí, že dobro je lepšie ako zlo, kultúrnosť lepšia ako nekultúrnosť a spoločenský pokrok lepší ako stagnácia a úpadok.
Ďakujem za pozornosť.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán Kondrót, s faktickou poznámkou zajtra ráno? (Reakcia poslanca.) Nech sa páči. Končím možnosť podania ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.
M. Kondrót, poslanec: Súhlasím s tými poslednými heslami, ktoré vyhlásil pán kolega poslanec, s mnohým v tom, s tým, čo povedal, nesúhlasím, ale určite nesúhlasím s tým, že pán Tóth je ten, ktorý zachránil Slovenské národné divadlo pre slovenský národ. Tak to ste, pán kolega, hlboko uleteli. Ďakujem.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán Muňko, želáte si ešte vystúpiť? (Reakcia poslanca.)
Prerušujem rokovanie 52. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Pokračovať budeme ráno o 9.00 hodine.
(Prerušenie rokovania o 19.03 hodine.)