V. Veteška, podpredseda NR SR: Vystúpi teraz pán poslanec Čaplovič a ospravedlňujem sa, pán minister sa prihlasoval do rozpravy, takže preto som faktické poznámky najskôr k predchádzajúcemu vystúpeniu. Pán Hrdlička, zapnite mikrofón pánovi poslancovi Hrdličkovi.

J. Hrdlička, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Nechcem dlho, len v krátkosti, myslím si, že aj keď táto schôdza ohľadom odvolávania ministra kultúry sa len začala a už bol povedaný dostatok argumentov na to, aby naozaj pán minister z tejto funkcie odišiel, bola spomenutá samotná komercionalizácia kultúry, amerikanizácia kultúry, prílišný samotný liberalizmus našej kultúry a v neposlednom rade predaj majetku a mnohé veci.

Ale chcem nadviazať na pána poslanca Ševca a zdôrazniť, že i keď sa naša spoločnosť politicky nachádza, povedal by som, v zaujímavej a i v zložitej situácii, mám tým na mysli to, že máme menšinovú vládu, ktorá je naozaj trpenou vládou, a to, že sú pred nami predčasné parlamentné voľby, chcem ešte raz zdôrazniť, že klub poslancov za Komunistickú stranu Slovenska podporí návrh na odvolanie ministra Tótha, ale toto naše hlasovanie nebude znamenať len akési nie súčasnému vedeniu a stavu v oblasti kultúry, ale bude znamenať nie celej vláde Mikuláša Dzurindu a celému jej spôsobu vládnutia počas uplynulých tri a pol roka. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán Čaplovič, nech sa páči.

D. Čaplovič, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, vážení ministri, kolegyne a kolegovia, v oblasti kultúrnej politiky všetky doterajšie vyhlásenia vlád po roku 1989 dokumentujú celkom zreteľne nepripravenosť politických strán na realizáciu jasnej kultúrnej politiky.

Jeden minister kultúry sa snažil viac, iný menej improvizovať. Do vlády sa doteraz nepodarilo prísť s jasnou predstavou smerovania kultúrnej politiky aspoň v krátkom horizonte svojho pôsobenia na čele rezortu. Vždy bol tento rezort chápaný ako zvyškový, neatraktívny pre privatizačné záujmy niektorých finančných žralokov, ktorí stoja za vládnymi stranami. Na rade boli vždy hospodárske rezorty a v poslednom období rezorty, v ktorých sa nachádza väčšie množstvo európskych predvstupových a povstupových zdrojov.

Po nástupe nového vedenia ministerstva kultúry v roku 2002 súčasnej pravicovej vlády Mikuláša Dzurindu nastali viaceré organizačné a personálne zmeny, ktoré predovšetkým vyplývali z potreby nahradenia riadiacich pracovníkov či štátnych už zamestnancov novými, blízkymi strane, ktorá dostala do vienka tento rezort. Stranícke léno bolo pripravené pre verných a najvernejších na strane jednej a nepripravenosť nového vedenia bola čoraz zrejmejšia na strane druhej.

Prvý poslanecký prieskum na ministerstve začiatkom roku 2003, z koaličných poslancov sa tam zúčastnil aj pán Lintner, upozornil na mnohé problémy, tie sa však neriešili napriek tomu, že sa v jednotlivých interpeláciách poslancov opätovne poukazovalo na neprofesionálne chyby v riadení tohto ministerstva. Preto vôbec nebolo čudné, že v nasledujúcich mesiacoch nielen toho roku, ale aj ďalších rokov došlo ešte k niekoľkým organizačným a personálnym zmenám. Všetky sa však robili nie v záujme zlepšenia kvality výkonu štátnej správy v oblasti kultúry, ale v záujme jednotlivých osôb nastupujúcich do funkcie generálnych riaditeľov sekcií a rôznych ďalších pozícií.

Neustále organizačné a personálne zmeny a s ním úzko súvisiace sťahovanie v rámci úradu ho viac a viac znefunkčňovali a prezentovali neschopnosť novonastupujúcich, najmä riadiacich pracovníkov v tomto rezorte. Najtragickejšie sa prejavili zmeny po nástupe nového ministra pána Františka Tótha od začiatku leta minulého roku. Vyvrcholilo to až do takých absurdít, ako je napríklad začlenenie Národného osvetového centra a Slovenského centra dizajnu účelovo, prirodzene, pod sekciu stratégie a medzinárodných vzťahov. Zainteresovaných neprekvapuje, že organizačná štruktúra nekorešponduje s organizačným poriadkom a ten sa neodráža v pracovných náplniach jednotlivých zamestnancov ministerstva.

Je úplne jasné, že nové vedenie ministerstva kultúry vrátane pána ministra kultúry nie je schopné pripraviť a realizovať organizačnú štruktúru tak, aby zodpovedala výkonu štátnej správy v oblasti kultúry. Jeho činnosť by mala aj vo svojej organizačnej štruktúre vychádzať jednoznačne zo zákona, ktorý určuje, že Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy, a teraz by som mohol vymenovať jednotlivé oblasti, ktoré by malo ministerstvo riešiť a usmerňovať.

Kým v roku 2002 pracovalo na ministerstve 141 zamestnancov, v roku 2005 to už bolo 158 zamestnancov, ale v kvalite práce sa to neodrážalo a ani neodráža. Stále stoja bariéry medzi štátnym úradníkom a pracovníkmi, umelcami z oblasti kultúry štátnej, regionálnej, miestnej i, samozrejme, neštátnej.

Práci ministerstva nesvedčia aj časté personálne zmeny, v poslednom roku najmä v druhom polroku 2005 už za ministrovania pána Františka Tótha, keď pracovný pomer ukončilo 40 zamestnancov a do pracovného pomeru vstúpilo nových 43 pracovníkov v tomto rezorte.

Niekoľko poznámok k programovému vyhláseniu vlády a činnosti terajšieho manažmentu ministerstva. Je pravda, že súčasná pravicová vláda si nedokázala vo svojom programovom vyhlásení stanoviť jasne veľmi dôležité priority aj v oblasti kultúry, ktoré sa uplatňujú v samotnej európskej praxi.

Čo terajšia vláda deklarovala vo svojom programovom vyhlásení a ako si to plní terajšie ministerstvo pod vedením nového neskúseného ministra, ktorý spĺňal zrejme aj pre pána Mikuláša Dzurindu jedinú kvalifikáciu na tento post, keď ho navrhol, že počas svojho predchádzajúceho pôsobenia v rezorte školstva vo funkcii štátneho tajomníka doslovne či sčasti likvidoval; decimoval odborné školstvo, osobitne umelecké školstvo v Slovenskej republike.

Vráťme sa však k programovému vyhláseniu vlády, ako si ho plnil predchádzajúci, ale najmä, a teraz budem zvlášť podčiarkovať, nový minister kultúry za takmer trištvrte roka, keď to nevie posúdiť vláda, ktorá nesúhlasí s návrhom na odvolanie ministra kultúry a ani pán premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý nedokázal odvolať neschopného straníckeho nominanta i napriek tomu, že mu fakticky vyslovil nedôveru, keď prišiel rokovať do Slovenského národného divadla a túto nedeľu otváral napríklad Festival slovenského divadla v Prahe. V programe vlády sa uvádza, že považuje ochranu a rozvoj kultúrneho dedičstva, podporu súčasných umeleckých prejavov, ako aj rozvoj kultúry vo všeobecnosti za dôležitý vklad do mravného, duchovného, sociálneho a ekonomického rozvoja spoločnosti.

Aj preto sa vláda zaviazala vypracovať a prijať koncepciu štátnej kultúrnej politiky. Tá bola vo vláde len zobratá na vedomie, nedostala sa na rokovanie schôdze parlamentu, čo je veľká chyba, a treba povedať, že bola spracovaná vo veľkom rozpore so samotným dokumentom Rady Európy Z okraja do stredu ako príspevku do diskusie o kultúre a rozvoji v Európe ešte z roku 1997. Úlohy v ňom stanovené sú nereálne, a preto sa neplnia. V tomto mal pravdu aj súčasný minister kultúry František Tóth, ktorý konštatoval, "že zdedil vágne naformulovanú stratégiu kultúry". Toľko citát. Diskusia v odbornej obci absolútne absentovala, ak nezoberiem do úvahy interné stretnutie pre súčasné ministerstvo kultúry vyvolených občanov a jednej besedy vo verejnoprávnej STV Pod lampou, kde boli pozvaní len blízki spolupracovníci občianskokonzervatívnej strany, Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika a k tomu bol prizvaný ešte aj predchádzajúci minister kultúry.

Vláda deklarovala, že zaručuje právo na prístup ku kultúrnym hodnotám ako jedno z dôležitých práv všetkých občanov, a preto dopracuje a uvedie do praxe komplex legislatívnych a ekonomických opatrení na zachovávanie a podporovanie kultúry v jej názorovej, inštitucionálnej a ekonomickej pluralite, profesionálnej i neprofesionálnej štátnej i neštátnej sfére vrátane kultúry národnostných menšín, etnických a názorových skupín.

Vláda sa zaviazala pokračovať v spolupráci s cirkvami, náboženskými spoločnosťami, pričom chcela zdokonaliť transparentný systém financovania cirkví a náboženských spoločností. Vláda chcela venovať pozornosť postaveniu slovenských komunít v zahraničí a podporovať kultúrne projekty na ich rozvoji. V týchto oblastiach sa neurobilo takmer nič.

Ďalej sa zaviazala dokončiť reformu verejnej správy v oblasti kultúry a uskutočniť audit ministerstva kultúry a organizácií v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti. Samozrejme, len sa zaviazala. Vláda mienila vytvoriť stabilný a transparentný systém financovania kultúrnych a umeleckých aktivít prostredníctvom priamej i nepriamej podpory vhodný pre rôzne typy inštitúcií a subjektov zaoberajúcich sa ich realizáciou, v ktorom hlavným kritériom na podporu mala byť kvalita jednotlivých projektov. Grantový systém vraj už v tomto roku bude fungovať.

Pán minister, podľa vášho prísľubu v tomto parlamente v septembri minulého roku ste sľúbili, že finančné zdroje budú žiadateľom k dispozícii najneskôr v apríli tohto roku. To znamená v roku 2006. Máme koniec mesiaca február, odzneli výzvy na predkladanie projektov, v tomto týždni boli termíny na odovzdanie zbyrokratizovaných projektov niektorých oblastí, treba ďalej posúdiť tieto projekty, transparentne vyhodnotiť, pripraviť zmluvy a, samozrejme, dať pokyn na transfer zdrojov. Upozorňujem vás, že už bude po júnových parlamentných voľbách a ešte zdroje pre víťazných žiadateľov zrejme nebudú priamo na konte týchto víťazov, teda k dispozícii. Mali by ste častejšie, pán minister, používať uši a nielen ústa.

Ďalej mala vláda vytvárať reálne podmienky na obnovu, využívanie, prezentáciu nehnuteľného a hnuteľného pamiatkového fondu s dôrazom na lokality kultúrneho dedičstva skvalitniť evidenciu, ochranu a sprístupňovanie zbierkových fondov, múzeí a galérií. Vláda chcela splniť ciele Dohovoru UNESCO o ochrane tradičnej ľudovej kultúry, zabezpečovať realizáciu stratégie rozvoja slovenského knihovníctva. Žiaľ, knižnice sa nám rušia v rozpore často so zákonom, dokonca aj špecializované. Vďaka vášmu mlčaniu, vážený pán minister, pri likvidácii Slovenskej lekárskej knižnice ministrom zdravotníctva Rudolfom Zajacom napriek tomu, že je táto knižnica, alebo bola, ale je ešte explicitne uvedená v samotnom knihovníckom zákone.

Vaším pričinením nie je dodnes v Národnej rade na schválenie predložený Dohovor o nehmotnom kultúrnom dedičstve pri UNESCO a vláda nepredložila cez váš rezort, teda cez ministerstvo kultúry do Národnej rady odpočet o ochrane kultúrneho dedičstva napriek tomu, že ju k tomu každoročne zaväzuje tu v tejto Národnej rade, myslím si, že v roku 1993 alebo 1994 prijatá Deklarácia Národnej rady Slovenskej republiky o ochrane kultúrneho dedičstva. Vláda sa zaviazala vytvárať podmienky na dôslednú ochranu duševného vlastníctva a práv s ním súvisiacich prostredníctvom legislatívnych nástrojov a mala navrhnúť riešenia pre finančné a politicky nezávislé pôsobenie inštitúcií poskytujúcich programovú službu vo verejnom záujme.

Čo sa týka Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, treba povedať, že bol prijatý nový zákon pre Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu, vieme, aké tam sú problémy, aké novely je stále potrebné v tejto oblasti prijímať, ale čo je podstatné, čo je dôležité, vláda sa zaviazala a doteraz sa v tomto nič neurobilo ani na ministerstve kultúry, ani za vášho účinkovania, pán minister, pripraviť nový mediálny zákon. Navrhnúť systém transparentného financovania mediálneho prostredia, vytvoriť legislatívne a ekonomické podmienky na ochranu a sprístupnenie audiovizuálneho dedičstva v súlade s príslušnými medzinárodnými dohovormi.

Vláda mala pripraviť koncepciu legislatívnych opatrení a ekonomickú stratégiu pre digitalizáciu, opakujem, pre digitalizáciu televízneho a rozhlasového vysielania. Nebudem hodnotiť nesplnenie predloženého mediálneho zákona, je to dlhodobejšia a komplexne ponímaná úloha, ktorá už veľmi dlho mešká aj za predchádzajúcich ministrov. V tomto prípade nie je možné brať na zodpovednosť nového ministra kultúry, ale predsedu vlády, ktorý je na čele dvoch vlád, a tento zákon sa pripravuje už takmer osem rokov. Tu v tomto prípade nesporne zlyhal premiér vlády Slovenskej republiky. Ale poukážem, pán minister, na aktuálnu úlohu zákonných noriem pre digitalizáciu rozhlasového a televízneho vysielania, ktorá bola v legislatívnom pláne úloh vlády až za vášho ministrovania a nič sa v tejto oblasti nedeje. Nič nevieme, čo sa v tejto oblasti deje, dokonca ani v našom gestorskom výbore. Za jej nesplnenie a júlové fiasko Slovenskej republiky tohto roku v zahraničí pri hodnotení nepripravenosti na túto oblasť nesiete vy, vážený pán minister, rozhodujúci podiel.

Vláda Slovenskej republiky a, samozrejme, ministerstvo kultúry chcelo pripraviť a implementovať stratégiu prezentácie slovenskej kultúry a umenia v zahraničí ako súčasť integračných snáh Slovenska. Na základe dohôd o kultúrnej spolupráci, programovo v spolupráci v oblasti kultúry a ďalších medzinárodných záväzkov zabezpečiť prezentáciu zahraničnej kultúry na Slovensku.

Vláda mala podporovať a rozvíjať aktívnu účasť Slovenskej republiky v medzinárodných vládnych i mimovládnych organizáciách, pôsobiacich v oblasti kultúry a umenia, ako aj realizáciu medzinárodných kultúrnych projektov na území Slovenskej republiky a v zahraničí ako významnej súčasti národnej a štátnej reprezentácie. Tu sa najmä za vášho účinkovania za trištvrte roka na čele rezortu, vážený pán minister, taktiež neurobilo veľa.

Z uvedených priorít rezortu kultúry jasne vyplýva, že niektoré časti programového vyhlásenia vlády v oblasti kultúry sa neustále opakujú, od prvej vlády Mikuláša Dzurindu po jeho druhú vládu, dúfam, že už poslednú. Je to i veľké fiasko, pretože za neplnenie týchto úloh majú rovnakú zodpovednosť predchádzajúci ministri kultúry Dzurindovho kabinetu ako aj vy, pán minister, pretože vy ste sa v rezorte sústredili len na predávanie pozemkov a budov, vytváranie netransparentných vzťahov v kultúre, likvidovania Literárneho fondu, zvyšovania napätia, nekomunikovania a vydávania prebyrokratizovaných kultúrnych poukazov.

Nájsť vo vašich vyhláseniach jasne formulované priority pre obdobie vášho doministrovania, ktoré by vychádzali z programového vyhlásenia vlád, je nesmierne ťažké. A je to veľmi ťažké aj od vás očakávať, pretože ste zrejme nepreštudovali pri príchode na ministerstvo celé toto programové vyhlásenie aj samotné závery ministerstva kultúry v tejto oblasti a konáte len to, čo vám radia vaši, poviem to úprimne, zlí našepkávači.

Chýba dotvorenie systému prezentácie kultúry a umenia v zahraničí, ako som povedal, a najmä v tomto poslednom roku sa v tejto oblasti nesmierne tápe. Postrádame koordináciu štátnej kultúrnej prezentácie s inými rezortmi, v tom ste, vážený pán minister, neurobili žiadny konkrétny krok.

Zabudli ste podobne ako váš ministerský predchodca na existujúci, na ministerstve existujúci dokument Kultúra a cestovný ruch, ktorý schválilo ministerstvo kultúry v roku 2000 s navrhnutou medzirezortnou spoluprácou. Spolupráca rezortov podieľajúcich sa na štátnej kultúre, reprezentácie je však nutná, tú však nie ste schopný vo vláde iniciovať a ani predseda vlády v tejto oblasti neprejavuje žiadnu iniciatívu tak, aby sa tieto veci realizovali, pretože tieto veci treba koordinovať a konečne sa vrátiť aj k dobrému, dobre vypracovanému dokumentu Kultúra a cestovný ruch, ktorý bol vypracovaný na ministerstve, keď bol ministrom kultúry pán Kňažko.

Ja sa teraz nebudem ďalej venovať ešte ďalším problémom, ktoré sú, a očakával som predovšetkým od vás to, že ako človek, ktorý robil v oblasti rezortu školstva budete oveľa viac preferovať spoluprácu so školským rezortom a vlastne hlavne v tých oblastiach celoživotného vzdelávania a neformálneho vzdelávania, takzvaného neformálneho vzdelávania budete v týchto oblastiach veľmi aktívne iniciovať mnohé úlohy, ktoré by sa dali spolu s ministerstvom školstva predkladať do vlády a, samozrejme, aj získavať spoločné zdroje na ich plnenie.

Na konci minulého roku ste, pán minister, iniciovali dva nové projekty, ktoré zásadne menia podmienky pre kultúrne organizácie v budúcnosti. Ide o monitoring návštevnosti kultúrnych podujatí, ktoré ministerstvo kultúry Slovenskej republiky spustilo od 15. októbra v roku 2005 ako pilotný projekt na sledovanie návštevnosti kultúrnych podujatí v rámci Slovenska. Od tohto roka budú organizácie financované v rozhodujúcej miere podľa počtu návštevníkov a nie je pravda, ako často hovoríte v médiách, že to nie je hlavné kritérium, žiaľ, na vašej webovej stránke ministerstva kultúry je to ako priorita priorít financovania jednotlivých kultúrnych inštitúcií. To vedie jednoznačne ku komercionalizácii kultúry a znevýhodňuje tie kultúrne inštitúcie, ktoré chcú pripravovať divácky náročné a umelecky hodnotné podujatia, možnože, ako som často hovoril, aj menšinové žánre v oblasti kultúry. Podobným spôsobom by sa v budúcnosti mali prideľovať aj grantové prostriedky na kultúru.

Druhým experimentom je projekt Kultúrne poukazy pre deti a mládež. Ministerstvo kultúry konštatuje, že vzťah ku kultúre nie je možné nariadiť, je potrebné človeka k nej systematicky viesť a formovať už od útleho detstva. S tým sa dá plne súhlasiť a stotožniť, avšak pre nezainteresovaného pozorovateľa, ktorý nepôsobil v oblasti kultúry, to vyzerá, že všetko je potom v najlepšom poriadku. Upozorňujem však, že podobný projekt vzdelávacích poukazov v rezorte školstva zlyhal a v kultúre ide o neprípustný experiment, ktorý nebol odskúšaný ani pilotne a realizuje sa hneď celoplošne s celkovými nákladmi 210 miliónov Sk. Ak by mal byť úspešný, musel by nadväzovať na zmeny vo vzdelávacom procese, ktorý by zase mal vychovávať k vzťahu k obci, mestu, regiónu, štátu, k vlastným dejinám a tradíciám, k chápaniu kultúry ako neoddeliteľnej a dôležitej pevnej súčasti každodenného života. Nepochopiteľné je, že projekt Kultúrnych poukazov je súčasťou aj nového grantového systému ministerstva kultúry.

Rozumne rozdelených 210 miliónov Sk ročne do podpory kultúrnych projektov napríklad v základných školách by celkom iste spôsobilo doslova revolúciu pri rozvoji kultúrnych aktivít v obciach a mestách. Rovnaké finančné prostriedky pridelené priamo kultúrnym organizáciám by umožnili napríklad jeden deň v týždni bezplatný vstup.

V roku 2000 Blairova vláda vyfinancovala veľké expozície, veľké múzeá, veľké galérie vo Veľkej Británii takým spôsobom, že nemusia, že je tam bezplatný vstup pre všetkých návštevníkov, čiže sa zvýšila návštevnosť v týchto jednotlivých expozíciách.

Naďalej v oblasti kultúry a kultúrnej politiky štátu pokračuje medzirezortná nespolupráca, o ktorej som už sčasti hovoril, ktorej existenciu premiér popiera a vy, pán minister, pre túto zásadnú zmenu v tejto oblasti takmer nič nerobíte. Prišli ste z rezortu školstva a očakával som, ale už som to raz povedal počas svojho vystúpenia, zásadnú zmenu v tejto oblasti, že bude väčšia spolupráca v oblasti vedy, výskumu, celoživotného vzdelávania a záujmovej umeleckej činnosti v školách a školských zariadeniach v rámci rezortu školstva a súbežne, paralelne aj rezortu kultúry. Tú však ste, žiaľ, okrem nepodareného experimentu s kultúrnymi poukazmi nenaštartovali.

Podobne som očakával lepšiu spoluprácu s rezortom hospodárstva, napokon tam máte kolegu, spoluzakladateľa strany Nádej, nielen v oblasti cestovného ruchu, ďalej spolu s ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja v rámci využitia kultúrnych pamiatok pre miestny a regionálny rozvoj napojený na rôzne európske fondy, udržiavanie podmienok trvale udržateľného rozvoja, a to konkrétne v spolupráci, ktorá mi tiež chýba, s ministerstvom životného prostredia.

Vážený pán minister, na záver vám spomeniem množstvo úloh, ktoré ste v poslednom roku, odkedy ste boli poverený riadením rezortu kultúry presunuli alebo zrušili len preto, že ste ich neboli schopný plniť. Podľa vás neboli dôležité aj preto, že vašou úlohou bolo, opakujem, experimentovať, predávať budovy a pozemky. Koncepčných úloh ste sa báli ako čert kríža, a to aj z tohto dôvodu okrem iných a práve preto ste zlyhali a nemáte čo robiť vo vedení tohto rezortu.

Tesne pred vaším príchodom do rezortu, vážený pán minister, bola zrušená príprava materiálu Návrh systému prezentácie kultúry v zahraničí, ku ktorému sa, žiaľ, nemienite vrátiť. Očakával som, že sa k tomuto projektu vrátite.

Na rok 2006 bola preložená úloha Návrh na revitalizáciu filmového priemyslu v Slovenskej republike. Návrh modelu verejnej inštitúcie na zabezpečenie výkonu verejného záujmu v oblasti kultúry má spracovať ministerstvo financií a ministerstvo spravodlivosti na základe uznesenia vlády, odobrané to bolo ministerstvu kultúry, škoda, že ste sa po príchode do rezortu kultúry tejto úlohy taktiež nechytili spolu s týmito rezortmi.

Návrh stratégie rozvoja múzeí a galérií v Slovenskej republike do roku 2010 mal byť predložený do vlády v decembri minulého roku a v tomto roku ho odmietate do vlády predložiť.

Návrh stratégie kultúry znevýhodnených skupín občanov do roku 2007 z decembra minulého roku doteraz neprešiel medzirezortným pripomienkovým konaním. Bol rozporovaný viacerými rezortmi.

Návrh zákona Tlačovej agentúry Slovenskej republiky, nič sa na ňom v súčasnosti v rezorte nerobí napriek tomu, že bývalý podpredseda vlády a minister spravodlivosti Slovenskej republiky určil nový termín predloženia návrhu zákona do 31. decembra 2005. Naopak, aktivizujete sa často v rozpore so zákonom pri skrátenom medzirezortnom pripomienkovaní návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 13/1993 Z. z. o umeleckých fondoch v znení zákona č. 283/1997 Z. z. napriek tomu, že táto úloha bola zrušená uznesením vlády Slovenskej republiky č. 1231 z 15. decembra 2004. Jediné vysvetlenie tejto vašej aktivity je záujem, moji predrečníci aj pani predkladateľka, pani kolegyňa z výboru o tom hovorila, záujem o budovu na Štúrovej ulici v Bratislave a Kaštieľ v Budmericiach.

Nevieme, či sa plní uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 249 zo 6. apríla 2005, ktorým sa návrh zákona o masmédiách presúva s termínom do 30. septembra 2005.

Situáciu o osude návrhu zákona o digitalizácii vysielania s termínom plnenia a predloženia do vlády v novembri minulého roku s presunom do roku 2006 som už kriticky analyzoval. Je tam množstvo ďalších dokumentov. Mohol by som ich ďalej vymenúvať, čo sa týka medzinárodnej spolupráce, medzinárodných projektov, medzinárodných dohovorov, v ktorých ministerstvo kultúry mešká a za toho trištvrte roka ste v týchto aktivitách neurobili takmer nič.

Vážený pán minister, významný európsky historik a vedec a literát Umberto Eco v jednom rozhovore upozornil, že masová kultúra je antikultúra. Vaše neomylné kroky smerujú k tomu, že na Slovensku pri takomto riadení a vzťahu ku kultúre nebude ani ministerstvo kultúry a ani žiadna kultúra. Možno VyVolení, možno Veľkí Bratia a Mojsejovci, tí si podľa vás, podľa vašej filozofie na túto predvádzanú masovú nekultúru zarobia.

Vy stále nechcete pochopiť, že majetok mizne, ale umenie zostáva. Vy tu už nebudete, my tu už mnohí nebudeme, ale umenie tu zostane aj vďaka tým, ktorých tak podceňujete, ktorým nerozumiete a s ktorými nedokážete komunikovať, tvorcom a nositeľom toho duchovna, toho krásna. (Potlesk.)

Už raz som vo svojom vystúpení v parlamente ku kultúre, a bolo to v súvislosti s vami, pán minister, citoval Pavla Straussa z Nitry, lekára, spisovateľa, prekladateľa, esejistu a náboženského mysliteľa, ktorý povedal: "Umením pohŕda, kto ho nemôže obsiahnuť." Platí to aj vo vzťahu k vám, vážený pán minister. Ešte stále môžete dokázať, že máte v sebe za hrsť kultúry, ducha a súcitu s nami, ktorí si vážime kultúru a umenie vôkol nás.

Pán minister kultúry, ešte máte stále príležitosť, odstúpte. Ak tak neurobíte, poslanecký klub za stranu Smer - Sociálnu demokraciu bude hlasovať za vyslovenie nedôvery vašej osobe ako ministrovi kultúry Slovenskej republiky. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Písomne sa do rozpravy prihlásil jeden poslanec - pán poslanec Jarjabek. Najskôr dávam slovo ale pánovi poslancovi Cabajovi s procedurálnym návrhom.

T. Cabaj, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Tak trochu vstupujem do tejto debaty s inou tematikou. Chcem oznámiť členom Výboru pre pôdohospodárstvo Národnej rady Slovenskej republiky, že na 12.00 hodinu zvolávam mimoriadne zasadnutie tohto výboru. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz vystúpi pán poslanec Jarjabek ako jediný písomne prihlásený do rozpravy a potom dám príležitosť pre ústne prihlášky do rozpravy.

D. Jarjabek, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, keď sme sa v tejto snemovni pred rokom a mesiacom z iniciatívy opozície stretli, aby sme o minútu dvanásť zabránili vláde predať novostavbu Slovenského národného divadla a konečne sa po rokoch aj širšie rozprávali o problémoch kultúry, reagovalo viacero vládnych a koaličných parlamentných predstaviteľov na objektívne, pravdivé, a teda aj kritické mapovanie terénu slovenskej kultúry opakovaným ubezpečovaním, že tejto vláde záleží na tom, aby naša kultúra i kultúry u nás žijúcich národností mali dobré a ich rozvoj umožňujúce podmienky.

Ako to však s kultúrou u nás naozaj je, o tom paradoxne svedčí aj to, že pán minister kultúry František Tóth je veľmi pravdepodobne posledný minister, ktorého odvolávanie je na programe tohto parlamentu. Vždy bolo niečo dôležitejšie, naliehavejšie a podstatnejšie a kultúra sa musela dočkať. Čiže ako vždy, kultúra je aj v prípade odvolávania pána ministra kultúry opäť na konci.

Využijem túto situáciu a budem hovoriť trošku širšie o histórii vlastne tohto všetkého, čo sa teraz deje preto, lebo si myslím, že odvolávanie ministra kultúry je len istým vrcholom ľadovca, ktorý môžeme sledovať po ôsmich rokoch pôsobenia pravicovej filozofie v kultúre. Takto to vyzerá po ôsmich rokoch pravicového pôsobenia, takto to vyzerá po istom nedaní najavo kultúre toho významného miesta, ktoré, myslím si, že kultúra si v každej krajine zaslúži, v mnohých krajinách má, iba u nás stále nie a nie. Po takmer ôsmich rokoch sme sa teda dočkali.

Pán minister Tóth je tretím mužom, ktorému premiér Mikuláš Dzurinda postupne zveril zodpovednosť za rezort kultúry. Milan Kňažko, dlho aj podpredseda premiérovej vlády, sa vyznamenal ako minister, ktorý mal istým spôsobom vyčistiť rezort kultúry po tých zlých nedemokratoch v podaní tých, ktorí potom prišli, aby to naozaj ukázali, ako to v tej kultúre má vyzerať. Vyše pol stovky bez mihnutia oka a bez udania akéhokoľvek dôvodu zlikvidovaných rezortných riaditeľov. Tým začal pán minister kultúry Kňažko. Smutne známe koncentračné stredisko pre názorovo nepohodlných zamestnancov na 28. poschodí v inštitúcii, ktorá v zmysle legislatívy, a teda aj rešpektovania zákonov spadá do pôsobnosti rezortu kultúry. Nechcem hovoriť o čiernych knihách a o čiernej knihe v kultúre, ktorá vznikla. Dnes táto kniha pôsobí skutočne ako isté anekdotárium a myslím si, že mám ju odloženú, a myslím si, že ešte z nej budeme dlho citovať. Je to skutočne paradoxné z hľadiska toho, čo pred ôsmimi rokmi stálo v čiernej knihe a čo sa dnes s kultúrou stalo. Čo zostalo po tomto ministrovi? Zostali sľuby do budúcnosti. Napríklad veľké plány na rekonštrukciu Slovenskej národnej galérie, Slovenskej filharmónie, Hradu, Štátnej opery v Banskej Bystrici a dosť aj nezostalo. Odišli napríklad aj veľmi cenné pozemky v okolí rozostavaného komplexu Národného divadla.

Náš dnešný kolega, aby som pokračoval vo výpočte ministrov kultúry pána premiéra Dzurindu, náš dnešný kolega poslanec docent Chmel sa aj ako minister kultúry správal ako diplomat. S mnohými sa chápavo porozprával, s porozumením diskutoval o problémoch, ba i sa pokúsil filozoficky podumať o perspektíve našej kultúry. Na ostatok však skonštatoval, že kultúra je na dne a vrátil sa do parlamentných lavíc. Ak teda dnes ako minister, ktorý ten odvolávací orloj Dzurindových mužov v slovenskom parlamente uzatvára, stojíte pred nami vy, pán minister Tóth, nie je to zas celkom vaša zásluha. Už sa tu spúšťajú rolety, vynášajú sa smeti a utiera sa dlážka na záver volebného obdobia druhej Dzurindovej vlády, až druhej Dzurindovej vlády, takže prišiel čas aj na kultúru. Aj to svedčí o tom, aká je pozícia kultúry a umenia v hierarchii myslenia ľudí, ktorí mali za úlohu dať tejto spoločnosti zmysel, obsah a víziu. Je na úplnom konci.

Kľúčová otázka, ktorú si kladiem už dlho a ktorú si nemôžem nepoložiť dnes znie: Prečo je kultúru na okraji, na dne, prečo je kultúra v kríze? Isteže, pred rokom 1989 kultúru kontrolovala ideológia a vždy sa od nej žiadalo, aby nebola iba kultúrou. Raz mala pomáhať pri združstevňovaní, raz pri výchove, pri budovaní, musela slúžiť, aby mohla existovať. Po roku 1989 slúžiť oficiálne prestala a postupne sa v nej premietli všetky problémy, ktoré priniesla celospoločenská zmena. Boli sme zvyknutí, že kultúra je dostupná, teda lacná, a keď stojí kniha štyri stovky, necháme ju tak. A ak máme dať za lístok do divadla či na koncert tisícku, je to pre mnohých vážny dôvod jednoducho tam neísť. V Londýne stojí vstupenka približne 40 libier. V Paríži 50 alebo hoci 100 eur, a nikoho to neprekvapuje, kvalitný umelecký zážitok je drahý.

Táto spoločnosť za 15 rokov zatiaľ nenašla odvahu odpovedať si na kľúčovú otázku. Je väčším a prioritnejším záujmom Slovenskej republiky umožniť občanom kultúrne sa sebarealizovať, teda mať možnosť aktívne i pasívne byť s kultúrou v tesnom kontakte, alebo považujeme podľa krajne pravicových konceptov kultúru za čosi "navyše" za záležitosť elity, ktorá od roztopaše a z dlhej chvíle môže aj čítať knihy, aj počúvať vážnu hudbu.

Tí, ktorí cítime aj sociálne, aj demokraticky si zase myslíme, že si občan síce z dane objednáva od štátu aj zabezpečenie istej dostupnosti kultúrnych služieb, teda možnosť a právo ísť do knižnice, keď to potrebuje, ísť občas do divadla, na koncert či výstavu, ale šancu rozvíjať v amatérskych podmienkach svoj vlastný talent a dispozície.

Preto podľa nášho názoru štát má podporovať aj tú časť tvorivej kultúry, ktorá je príliš drahá na to, aby sa v trhovej ekonomickej situácii uživila. Teda napríklad operu, kde do ceny vstupenky nemôžeme premietnuť náklady na zbor, orchester či sólistov, pretože by sa nenašlo dosť solventných ľudí, ktorí by tú cenu uniesli. Ale rovnako štát musí garantovať starostlivosť o národné kultúrne dedičstvo, pretože to sme "dostali" od predkov a je našou povinnosťou zachovať a odovzdať ho potomkom a podľa možností aj zveľadiť.

Sú aj pravicové názory, ktoré sme mali možnosť zažívať posledných osem rokov, a podľa ktorých, čo sa neuživí, to má zaniknúť. Argumentuje sa zväčša tým, že ani v USA nie je ministerstvo kultúry a o kultúru sa tam starajú mecenáši. Na druhej strane je však pravda, že ak by sme použili americký meter, mali by sme asi jednu operu pre Maďarsko, Slovensko a Čechy dohromady a na balet by sa asi muselo pridať aj Rakúsko.

Čiže nie je možné bezhlavo sa zahľadieť do mechanizmu, ktorý sa historicky vytvoril v niektorom štáte a pokúšať sa ho kopírovať bez toho, bez ohľadu na podmienky a historický vývin. Už keby sme vzali za kritérium situáciu v Nemecku, museli by sme okamžite rozpustiť všetky slovenské profesionálne divadlá, pretože v drvivej väčšine nemeckých miest pod pol milióna obyvateľov stále divadlá neexistujú. Sú tam len budovy, v ktorých sa sčasti na objednávku mesta a potom z iniciatívy podnikateľov prezentujú diela rozličných zájazdových súborov. Lenže podľa, povedzme, kanadských alebo ruských, keď chcete, kritérií by zase Slovensko malo mať len jednostupňovú vládu, pretože 5 miliónov obyvateľov a pár tisíc štvorcových kilometrov je v Rusku a v Kanade jednoducho jeden okres či gubernia. Pre niektorých našich podnikateľov nie je problém "kúpiť si" na podnikovú párty, povedzme, českú kapelu za štvrť milióna, ale keď ich požiada škola, do ktorej chodia ich vlastné deti o príspevok na nákup kníh do knižnice, v tom lepšom prípade pošlú tisícku, a čo je poradoxné, škola je vďačná. Ja viem, že jedine to mať a vlastniť je pre pravičiara aj dôvodom starať sa. Ale pre nás, ktorým je bližší sociálnodemokratický model usporiadania spoločnosti, to, že niečo osobne nemáme a nevlastníme, ešte nie je dôvodom na to, aby sme to vyhlasovali za zbytočnosť.

Poviem to na tomto príklade. V tomto štáte na operu predsa len chodí aj historicky viac ľudí ako na tenis. Pravicová vláda však výstavbu Národného tenisového centra považovala za podstatnejšiu ako výstavbu Národného divadla. Ten tenisový zázrak už stojí a slúži. Na ten divadelný stále ešte čakáme. Kultúra mala teda možno smolu, že na rozdiel od slovenského priemyslu, poľnohospodárstva či bankového sektora neskolabovala okamžite pri prvom dotyku s konkurenciou. Je to možno dané tým, že koniec 80. rokov znamenal istý vrchol tvorivosti jednej generácie, že tu boli dlhodobé, hoci relatívne skromné kontakty, ktoré umožňovali vidieť, že úroveň slovenskej hudby, výtvarného umenia, knižnej tvorby autorskej i vydavateľskej, ale aj umeleckej tvorby v rozhlase a televízii, o operných hviezdach ani nehovoriac je v európskom kontexte bez akýchkoľvek pochybností plne konkurencieschopná. Takže táto spoločnosť a vlády sa venovali tomu, čo horelo. A nad tým, čo ako-tak ešte fungovalo, nik nemal čas ani chuť premýšľať. V 90. rokoch sa darilo aspoň trochu kompenzovať šialene rastúce ceny vstupov, ale po nástupe pravicových vlád Mikuláša Dzurindu aj toto sa skončilo.

Keď sa svojej funkcie ujímal Rudolf Chmel, bolo to po dlhej a usilovne medializovanej diskusii, či vôbec kultúru zachovať ako samostatný rezort. Vraj na rozdelenie dotácií stačí odbor na ministerstve financií a kultúru riadiť netreba. Lenže ako finančne vyjadriť hodnotu faktu, že sa môžeme pokochať na kráse gotickej katedrály. Ako vyčísliť zmysel miliónovej investície do reštaurovania obrazu, spracovania rukopisnej pozostalosti alebo naštudovania novej slovenskej opery? Na to finančnícke tabuľky nestačia a niet v nich ani šance premeniť na čísla také hodnoty, akými môže byť, povedzme, prebudenie hrdosti na predkov, a ak už sa chcem vyhnúť pojmu národná hrdosť, ktorý je vo Francúzsku, Maďarsku, Taliansku či Poľsku akceptovaný, ale na Slovensku sa považuje za prejav nacionalizmu a okamžite sa pri ňom dvíha prst. Nevieme to vyjadriť matematicky, ale skúsenosť potvrdzuje starú pravdu, že za kultúru sa platí, ale na nekultúrnosť sa dopláca.

Dámy a páni, spoločnosť vždy vytvára pre kultúru isté podmienky, a pritom musí zohľadňovať množstvo faktov. Nedá sa to urobiť ako pri rozhodovaní o diaľnici, že sa zráta počet áut, ktoré jazdia po nejakom úseku, a podľa toho, kde je vyššie zaťaženie, sa určí aj poradie výstavby. Za 100 miliónov môžeme nakrútiť jeden film, ale aj vydať niekoľko tisíc múdrych kníh, kúpiť...

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec, ja vás poprosím, na chvíľočku vás preruším keď dovolíte, je 12.02 hodín. Chcel by som snemovňu poprosiť, aby sme pokračovali v rokovaní aj bez prestávky na obed, aby sme dokončili toto rokovanie, aby sme záver mohli spraviť hlasovaním. Súhlasíte, prosím? (Všeobecný súhlas.) Ďakujem, budeme pokračovať. Ďakujem pekne. Nech sa páči.

D. Jarjabek, poslanec: Nemá, ale ja som veľmi rád, pán poslanec Mikloško, že ste tu vy aj so svojou partiou. Ďakujem za pozornosť. (Smiech.) Takže dovoľte mi, aby som pokračoval, ja už naozaj nebudem dlhý, ale som veľmi rád, že dávate prednosť môjmu diskusnému príspevku ako obedu. Ďakujem za pozornosť, kultúra si to zaslúži.

Podľa toho, ako sa historicky menili spoločenské podmienky, menila sa aj spoločenská objednávka, teda artikulovanie určujúceho názoru, ktoré kultúrne aktivity spoločnosť podporí. Cirkev ako dominujúca spoločenská sila v stredoveku podporovala a podnecovala tvorbu v tých segmentoch kultúry, ktoré jej umožňovali efektívnejšie plniť jej vlastnú misiu. Stavali sa výpravné chrámy, zdobili oltáre, prepisovalo sa písmo. Svetská moc feudalizmu si zase predstavovala kultúru ako súbor hodnôt, ktoré jej spríjemňovali život, preto jej nebolo ľahostajné, ako vyzerajú jej ozdoby, šperky, odevy, preto vyhľadávali hudobníkov a zabávačov. Ani stredovekej cirkvi, ani feudálom, samozrejme, neležalo na srdci, či poddaný ľud má nejaké kultúrne potreby, prípadne či ich má kde naplniť. Tak ich napĺňal, ako vedel, a vďaka tomu máme dnes dochované množstvo ľudových, obradových a folklórnych prejavov od vynášania Moreny, trebárs, po odobierku nevesty z rodičovského domu či regrútske obyčaje.

Moderný vek priniesol aj úsilie názorovo, ideologicky ovládnuť kultúru alebo niektoré jej segmenty. Zasa, nie je to vynález socializmu, ako sa mnohí domnievajú, veď aj za Masarykovej republiky tu bol permanentný zápas avantgardy, mimochodom, tiež moderne, humánne a altruisticky, teda ľavicovo zmýšľajúcej, a na druhej strane meštiackeho umenia. A vidí sa mi, že ten zápas tu nebol na škodu, pretože, ako sa dnes môže každý presvedčiť, v Pálffyho paláci výtvarná moderna medzivojnového obdobia predstavuje doslova galériu klenotov českého umenia.

Kultúra a umenie majú jednu vzácnu vlastnosť. To, čo vznikne iba ako služba mecénovi či donorovi, to rýchlo zakape. Nepochybujem, že aj v čase Majstra Pavla z Levoče strúhal na tisíce rezbárov sošky svätých, ktoré sa dávno premenili na prach. Pavol bol majstrom práve preto, že dokázal vytvoriť dielo, ktoré ho prežilo a ktoré nás dodnes vie uchvátiť.

Na francúzskych kráľovských dvoroch vznikli stovky a tisíce divadelných hier, ale medzi ich autormi je iba jeden Moliére, ktorého hry uvádzame doteraz. Aj za socialistickej éry sa u nás popísali stohy papiera básničkami, ale Rúfusov, Válkov či Smrekov sa našlo iba ako šafranu. A ich diela žijú a budú žiť ďalej bez ohľadu na zmeny režimov. Častuškári väčšinou zapadli prachom. Len niektorí sa preorientovali a teraz tvoria na inú objednávku a na iné témy, ale tomu prachu aj tak neujdú. Koľko bolo veľkolepých výstav umenia budujúceho, koľko metálov a štátnych cien rozdali súdruhovia tajomníci za portréty krmičiek, baníkov a obrancov mieru a socializmu, ale dodnes duša pookreje pri pohľade na obrazy Brunovského či Hložníka. Je úplne jedno, či sa umelec prepožičia a funguje ako ideológ a propagandista červených alebo modrých, či volí pravicu alebo ľavicu, či stojí na tribúne s kresťanmi alebo s ateistami. To mu môže priniesť len dočasnú individuálnu materiálnu výhodu, viac peňazí, rádov a monografií. Na trvalú hodnotu jeho diela to vplyv nemá. Grafoman zostane grafomanom, aj keď sa ovenčí rádom najvyšším a sadne si do hocako vysokého kresla. Ale to, či sú občania alebo množina individualít kultivovaní, či vnímajú aj hodnoty v kategóriách, ako je krása a dobro, alebo len mám a vlastním, to tu zostáva a formuje spoločenskú situáciu na roky, na desaťročia. O humanizačnom poslaní kultúry napísali vedci kopy kníh aj napriek tomu, že za pár tisíc rokov človek pre svoju humanizáciu všeličo stihol urobiť, stále je väčšia časť cesty pred nami. Veď k humánnosti má táto civilizácia, nielen naša spoločnosť ešte hodne ďaleko.

Vráťme sa však priamo k téme nášho dnešného prázdninami a voľbami už jasne poznačeného rokovania. Prečo vzniká v rezorte odpor voči ministrovi, a nech je to, kto chce. Pretože kultúra nie je oblasť, ktorej štát venuje prioritnú pozornosť. Nejde pritom o to, žeby ľudia z kultúry mali veľké oči a dožadovali sa nejakého exkluzívneho postavenia či zvláštnych ohľadov, ale o to, že čo nie je prioritou, tomu sa tento štát nevenuje vôbec, alebo iba okrajovo, ak niečo horí. Ďalej preto, že do kultúry prúdi z verejných zdrojov iba 0,5 percenta HDP, hoci v EÚ je to 3-, 4-krát toľko a v absolútnych číslach ešte nepomerne viac, lebo majú vyšší HDP. Teda navyše trend presadzovaný Dzurindovou krajnou pravicou bol z toho mála ešte uberať, nie približovať sa európskym občanom. Ďalej preto, že štát takmer osem rokov riadený pravicovou vládou nesplnil volebný sľub zjednotených koaličných politických síl z roku 1998, že umožní viaczdrojové financovanie kultúry. Dodnes niet sponzorského zákona, zato je namiesto 6 percent DPH teraz 19 percent. Nič z privatizácie nie je vyčlenené do obrátkového fondu, z ktorého by si mohol tvorca požičať a potom to postupne splácať, ale nie je napríklad ani fond na podporu domácej audiovizuálnej tvorby, do ktorého by išli pokuty za porušenie zákona, napríklad ktoré vyrúbi Rada pre vysielanie a retransmisiu, nie je jednoducho nič okrem štátneho rozpočtu a ten dáva čoraz menej.

Štát komplikuje prístup aj k tomu, čo jestvuje, grantom. Iste, bolo tu zopár darebákov, povedzme neslušne, ktorí zobrali peniaze a nevedia ich využitie zdokladovať, ale je to dôvod dívať sa na všetkých žiadateľov ako na zlodejov? Dnes človek potrebuje kurz na vypĺňanie formuláru a zháňanie dokumentov, ktoré sa k žiadosti o grant vyžadujú. Možno, že sa zníži zamestnanosť, ale to množstvo papierov musí niekto zúradovať, skontrolovať, archivovať, ale na čo je to teda?

Ďalej, štát si vymyslel systém štátnej a verejnej služby, prijal o tom zákony, vytvoril príslušné úrady a zamuroval svojich politických nominantov na odborných pozíciách, ale žiadna administratíva nevyrieši to, že režisér si nevyberá obsadenie podľa toho, kto je vo verejnej službe k dispozícii, ale koho na konkrétny umelecký projekt potrebuje. Štát chce mať prehľad a kontrolu, ale umenie a kultúra majú radšej slobodu a kreativitu. Vo výrobnom podniku je dobrý riaditeľ, keď zabezpečí viac jázd pri nižšej spotrebe, ale pre filharmóniu je lepší riaditeľ, ktorý získa skvelého dirigenta a sólistov.

Štát, presnejšie pravicová vláda sa s málom prostriedkov podujal riešiť veľa veľkých vecí odrazu. Vie sa o problémoch s dokončením Národného divadla, ale takmer nevieme o tom, že pred voľbami v roku 2002 vláda prijala uznesenie o komplexnej rekonštrukcii sídla Slovenskej filharmónie a že na návrh ministra Kňažka vláda schválila vzápätí aj rekonštrukciu Slovenskej národnej galérie, že vláda riešila, ale nevyriešila dokončenie rekonštrukcie Národného domu v Martine, no súčasne spustila náročnú rekonštrukciu a dostavbu Národného domu v Banskej Bystrici. A to už nehovorím o hradnom paláci, ktorý slúži rezortu i parlamentu, ale vyzerá, ako by sa oň s vypätím síl staral richtár z nejakého mestečka rátajúceho zo tisíc duší. Rezort teraz potrebuje jednorazovo tak asi 5, 6 miliárd, aby sa vôbec urobilo to, k čomu sa dve Dzurindove vlády Slovenskej republiky už uznesením zaviazali. Tak čo teraz? Dva roky nedáme ani korunu nikomu, len budeme rekonštruovať? Necháme rozpadnúť roky budované telesá, zrušíme dočasne galérie, múzeá, knižnice a všetko iba preto, že pravicoví ministri sa chceli zapáčiť voličom, a tak schvaľovali, čo minister kultúry Kňažko doniesol. Alebo azda dopredu vedeli, že čo schválili, aj tak plniť nebudú? V Trenčíne padol hradný múr. Premiér sa tam šiel pozrieť, pokyvkal pred kamerami hlavou a nechal problém na regionálnu samosprávu a mesto, a v tejto chvíli mňa naozaj zaujíma, či Trenčiansky hrad patrí vyššiemu územnému celku, alebo, trebárs, čertovi, diablovi, ale záleží mi na tom, aby národná kultúrna pamiatka nevzala skazu. A je jedno, či ide o hrad v Trenčíne, obrazy v Trnave, knižnicu v Jasove či drevený kostolík v?? Boloninách. Keď neprispôsobivé etnikum začalo rabovať pri Michalovciach, minister vnútra zmobilizoval policajtov z celého Slovenska, aby urobil poriadok. Keď padne múr, ktorý pamätal Matúša Čáka, ide sa tam urobiť šou pre novinárov, a tým to zhasne. Ďalej je to už pre vládu nezaujímavé, nech sa stará mesto, alebo keď chcete kraj.

Minister financií si vzal do hlavy, že kultúra toho chce nejako veľa. V roku 2003 sa pokúšal predať novostavbu Národného divadla, keď mu to neprešlo a nepodaril sa ani druhý pokus nazvaný vstup investora, začal hovoriť o tom, že teda novostavbu dokončí, ale za peniaze, ktoré rezort získa predajom takzvaného nadbytočného majetku. Čiže ministerstvo kultúry sa dnes premieňa na realitnú kanceláriu, ktorá predáva budovy a pozemky, ale súčasne to isté ministerstvo cez svoje organizácie je klientom, ktorý si prenajíma za peniaze daňových poplatníkov priestory, v ktorých tieto organizácie sídlia, namiesto toho, aby sa hľadalo optimálne využitie objektov dosiaľ využívaného Slovenského národného divadla, škrabká sa ministerstvo za ľavým uchom pravou rukou. Ale ten istý minister financií je veľmi tichučko, keď sa spýtate, prečo bez mihnutia okom súhlasil s uznesením vlády, ktorá zaviazala ministra kultúry a ministra zdravotníctva odovzdať rozsiahle pozemky mestu Bratislava, ktoré, mimochodom, takto získanú pôdu obratom ruky predalo za veľké peniaze. Vtedy vláde vôbec neprekážalo, že si pocit krivdy voči hlavnému mestu zahojila majetkom ministerstva kultúry, alebo že by bolo treba hľadať motív v tom, že iste, samozrejme len zhodou okolností, v tom čase boli všetci zainteresovaní, primátor i ministri poprednými funkcionármi medzitým už spoľahlivo zlikvidovanej Demokratickej únie?

Vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, vážení kolegovia, kroky pána ministra Tótha v rezorte boli dostatočne medializované a nielen my, ale asi každý občan štátu vie, že mnohé z nich boli buď úplne zlé, alebo nešťastné. Pán minister Tóth mal jedno obrovské plus v porovnaní s predchodcami. Nemal vo svete kultúry prirodzeného nepriateľa, nikdy v tejto sfére nepôsobil a nemal kedy niekoho si znepriateliť, s niekým sa nepohodnúť. Keď sme sa ho pred trištvrte rokom v našom výbore spytovali, s akými ambíciami chce školstvo zmeniť za kultúru, odvolával sa na svoje manažérske schopnosti a padli aj slová, teraz parafrázujem, "nebudem hovoriť do tvorby, ale budem pre ňu vytvárať efektívne podmienky". Po tých zopár mesiacoch vás, vážený pán minister, z kresla vyháňajú mnohými metlami. Hlasy volajúce po vašej hlave počuť najhlasnejšie spomedzi mojich kolegov divadelníkov, ale rovnako hlasne sa pripájajú aj reprezentanti iných oblastí kultúry a umenia. Nuž s tým, že ste nezdedili ružovú situáciu súhlasím, ale ak nič iné, tak tá zmena nálady z očakávania a nádeje na hnev a beznádej ide na vaše triko. Rád a často, ba dokonca i v súlade s pravdou opakujete, že v tom, čo vám umelci najväčšmi zazlievajú, teda v riešení novej budovy Slovenského národného divadla, idete presne podľa uznesení vlády, ktorá vám neumožňuje konať inak. Veľmi dobre viem, že niektorým vašim kolegom však pán minister financií už od roku 1999 chodí po rozume, ako medzi Slovenským národným divadlom a novostavbu dostať nejaký takzvaný transformátor, ktorý by do rezortu buď nepatril úplne, alebo aspoň trochu. Raz sa to volá viaczdrojové financovanie, raz vstup investora a inokedy zasa správcovská spoločnosť. Stále ide o to, že to podľa niektorých technokratov iní vedia lepšie ako predstavitelia divadla, čo divadlo pre svoje fungovanie potrebuje. Nuž, vaši kolegovia to skúšali päť rokov a vždy, keď narazili na odpor, cúvli bez toho, aby ich to stálo kreslo a povesť. Vy ste sa ako po manažérsky zahryzli na prvý raz do problému tak silno, že s tým cúvaním máte problém. A cúva za vás váš šéf. Len dôsledky toho, čo z vôle vlády robíte, musíte znášať vy osobne.

Doba je však voči vám, pán minister, nespravodlivá. Nielenže predčasné voľby zmarili nádej, že budete v dejinách Slovenska zvečnený ako minister, ktorý dokončil novú budovu Národného divadla, nielenže umelci odmietajú vaše manažérske riadenie, ale na dôvažok ste ešte posledný člen vlády, ktorého koalícia nechala prejsť v tomto kotlíku procesom vyslovovania nedôvery. Poslanci, ktorí by mali ako jeden muž stáť za svojou vládou, a teda aj za vami ako jej členom, sú roztratení. Nuž aj prázdniny aj lyžovačky, ale najmä zostavovanie kandidátok majú pred kultúrou a jej ministrom zjavne prednosť. Tak, ako tomu bolo za dvoch Dzurindových vlád vždy, tak je to i teraz. Kultúra jednoducho musí počkať.

To oficiálne odvolanie, pán minister, ktoré vám prezentovala istá časť kultúrnej obce, je pre mňa len istým vrcholom z ľadovca, my sme sa už o tom bavili niekoľkokrát. Pre mňa je oveľa dôležitejšie, že ministerstvo kultúry si v tomto volebnom období nesplnilo úlohu veľmi jednoznačnú, toľko proklamovaný zákon o knihe, toľko proklamovaný zákon o masových médiách, nový zákon o koncesionárskych poplatkoch, zákon o TASR, novelizácia zákona o Slovenskej televízii a Slovenskom rozhlase a tak ďalej a tak ďalej, mohol by som pokračovať. Ja viem, že mi poviete v tejto chvíli, že je to úloha pre ministerstvo kultúry, že v podstate za to nezodpovedáte a že vlastne za to nesie diel svojej zodpovednosti váš predchodca, ale je to, pán minister, úloha ministerstva kultúry a vy ste v tejto chvíli, bohužiaľ, zodpovedný aj za vašich predchodcov.

Poslanecký klub strany Smer nemá jediný dôvod vysloviť vám dôveru a prejaviť nejakú spokojnosť s tým, čo a ako robíte. Sme v opozícii a môžeme urobiť jedno jediné. Na znak úprimného a principiálneho nesúhlasu s tým, ako sa ku kultúre správali a správajú dve Dzurindove vlády, budeme hlasovať za vaše odvolanie. Ďakujem za pozornosť a trpezlivosť, dámy a páni. (Potlesk.)