A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: S faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Hrušovského sa prihlásili pán poslanec Číž, pán poslanec Horváth, pán poslanec Mečiar a pani poslankyňa Sabolová. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami a slovo má pán podpredseda Číž. Nech sa páči.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka.

Vážený pán predseda Hrušovský, ďakujem vám, že po dlhšom čase zaznel z prostredia KDH názorovo jasný, vecný prejav, ktorý zbytočne nikoho neurážal. Ale vecne mi dovoľte teraz zareagovať na vaše vecné poznámky.

Prvá z nich je, no, zaregistroval som z vašich slov, že teda otcom slovenskej samostatnosti je vlastne KDH. Dobre. Beriem to na vedomie, že máte tento názor. Ale to hlavné, čo vám chcem povedať. Boj o národné záujmy vo vzťahu k Európskej únii sa odohrával vtedy, keď Slovensko pristupovalo k Európskej únii, pán predseda. Vtedy bolo potrebné zabezpečiť naše národné záujmy, vtedy bolo potrebné chrániť strategický ekonomický potenciál tejto krajiny, chrániť zdroje, ktoré sú na Slovensku tak, pán predseda, aby slúžili občanom našej krajiny. Nezbaviť sa ich lacno, nezmyselne a hlúpo, ako sa nám to na Slovensku podarilo. Vtedy bolo revelentné bojovať o národné záujmy, pretože vtedy to bol vzťah dvoch subjektov - Európskej únie a Slovenskej republiky.

Dneska je Slovensko súčasťou 27 štátov Európskej únie a pôsobí v celkom iných kontextoch. Aj posudzovanie tejto zmluvy má celkom iné kontexty aj vo vzťahu k národným záujmom. Tu teraz rozhoduje o tom, aký máme vzťah k európskej integrácii.

Pán predseda Hrušovský, pod akým predsedníctvom sa uzatvárala táto zmluva? Aká bola úloha líderky kresťanskodemokratického hnutia v Európe pani Merkelovej? Skúste, prečítali ste si jej postoje, objímačky, veľké slávnosti po schválení tohto textu? Napísali ste jej, že KDH na Slovensku má iný názor, ako má líderka Nemecka? Nepoznáme a nevieme o tom. Škoda, že ste verejnosť, pán predseda, s tým nezoznámili. Seriózna diskusia nepochybne je potrebná, len bolo ju treba avizovať nie deň pred rokovaním o tejto téme. Pochybnosti KDH vo vzťahu k občanom a podobne ste mali avizovať, boli by sme na to zareagovali. Pán predseda, to znamená, dneska treba celkom iný typ zodpovednosti a celkom inú rétoriku.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďalšia faktická poznámka pán poslanec Horváth.

J. Horváth, poslanec: Ďakujem. Vážený pán poslanec Hrušovský, pán predseda strany KDH, ja chápem postoj KDH, chápem aj tvoj osobný názor, ktorý poznám dlhšie z našich zasadnutí v zahraničnom výbore, a preto si dovolím veľmi normálne ľudsky oceniť tú kontinuitu, ktorú vidím v postoji KDH a nakoniec aj v tvojich postojoch osobných.

Rovnako oceňujem to, že ty, pán poslanec, si človekom, ktorý sa naozaj hlboko zaoberá otázkou Európskej únie, hodnôt Európskej únie, vývoja v Európskej únii a rovnako aj Lisabonskou zmluvou. Toto naozaj úprimne oceňujem a nemám problém to povedať nahlas.

Čoho sa však trošku obávam, je to, či náhodou postoj KDH, ktorý sa takto dlhodobo formuje a prezentuje, či nie je zneužívaný tak trošku zo strany SDKÚ a Mikulášom Dzurindom, alebo či nebude takto zneužitý, pretože motívy SDKÚ sú úplne iné ako KDH. A mám dôvod o tom hovoriť preto, lebo som si prečítal správu, myslím, že zo včera, kde pán Mikuláš Dzurinda hovoril o tom, ako je presvedčený o tom, že už teraz nájde spolu s KDH spoločného prezidentského kandidáta. Viem, že tie motívy sú rôzne. Preto len vyjadrujem istú obavu z tohto. Ale zároveň znovu potvrdzujem. Chápem váš postoj, ktorý je úplne iný ako postoj SMK, inak motivovaný ako postoj SDKÚ a rozumiem tomu. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktická poznámka pán poslanec Mečiar. Nech sa páči.

V. Mečiar, poslanec: Vážený pán skrachovaný predseda Národnej rady. Pätnásť rokov ste mi nadávali za vznik štátu, rozpad federácie. Dneska som zistil, že to bolo zlé, to ste mali nadávať sami sebe, veď ste to spôsobili vy. Hľadám nejakú alegóriu pre vystúpenie, ktoré robíte vo vzťahu k minulosti a napadá mi len jedno jediné, a to román Victora Huga Bedári.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Posledná faktická poznámka pani poslankyňa Sabolová.

M. Sabolová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Chcela by som len povedať, zrejme si to nevšimol pán predseda KDH, že pán premiér opäť nechce počuť názory aj iné len tie, ktoré sa mu páčia a ktoré sú v súzvuku jeho. On príde len vtedy, keď niečo chce povedať, nakričať trošku, svojich zošraubovať, ale aby počul aj tie výhrady, o ktorých jasne vie a ktoré pomenoval pán poslanec Hrušovský v Národnej rade a kde jasne zadefinoval stanovisko Kresťanskodemokratického hnutia a chcel upozorniť aj na to, že nielen tak jednoducho treba dvihnúť ruku za pri hlasovaní o tejto zmluve.

Mňa by veľmi zaujímal názor, pán poslanec Hrušovský, keby sa vyjadrili takí tí radoví poslanci vládnej koalície, či vôbec vedia, o čom rokujeme a čo budú svojim občanom rozprávať, ak sa ich budú pýtať, čo dobré a pozitívne prináša Lisabonská zmluva. A veľmi mi tu chýba a možno aj práve pri rokovaní líderstvo Slovenskej národnej strany, ktoré ste si možno tiež, pán poslanec, nevšimli, že zatiaľ sme ich nepočuli sa vyjadriť k tejto zmluve tak ako ani v žiadnych rozhovoroch a vyjadreniach, pretože neviem, či im skutočne ide o bránenie národnoštátnych záujmov, ako hovoria, alebo len ide o deklaratórne vyhlásenia a dokumenty, ktoré síce v Národnej rade prijmeme, ale dopad na občana ony nemajú žiadny. Ale práve táto Lisabonská zmluva prinesie pre mnohých občanov aj veľké otázniky.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Na faktické poznámky bude reagovať pán poslanec Hrušovský.

P. Hrušovský, poslanec: Škoda, že odišiel pán kolega, predseda skrachovanej politickej strany z rokovacej sály, ale napriek istým pochybnostiam o vzťahu Kresťanskodemokratického hnutia k Európskej únii mám nádej, že Európska únia nebude krachovať tak ako jeho politická strana preto, lebo Kresťanskodemokratické hnutie, pán poslanec Číž a pán podpredseda, teraz už konkrétne na vašu faktickú poznámku, podporovalo vždy plnoprávne členstvo Európskej únie a bude pretláčať jedinú tézu, že inej alternatívy lepšej pre Slovensko nie je. Ale treba oddeliť dve veci od seba a viesť diskusiu aj v tomto oddelene, a to je plnoprávne členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a dokumenty, ktoré formujú právny priestor fungovania Európskej únie.

My nie sme tým, že nie sme za Lisabonskú zmluvu proti Európskej únii. Už to konečne pochopte. A takto to občanom aj hovorte a nestrašte ľudí, že ten, kto je proti Európskej ústavnej zmluve, respektíve Lisabonskej zmluve, zajtra už nebude plnohodnotným členom Európskej únie, bude potrebovať ísť na políciu si vybaviť pas a bude musieť čakať na víza, keď bude chcieť vycestovať zo Slovenska. Veď to nie je pravda. To je to, o čo sa dnes sporíme. Že vy tu demagógiou podsúvate slovenskej verejnosti úplne iný postoj, ako aj Kresťanskodemokratické hnutie v takej vážnej veci, ako je Lisabonská zmluva, zaujíma. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ako ďalší v rozprave vystúpi pán poslane Gabura, po ňom pán poslanec Palko, ktorý je zároveň posledným z písomne prihlásených rečníkov do rozpravy.

Nech sa páči, pán poslanec Gabura, máte slovo.

P. Gabura, poslanec: Vážená pani predsedajúca, pán minister, kolegyne, kolegovia, pri zrode súčasnej Európskej únie stáli v desaťročí po druhej svetovej vojne páni, veľkí páni politici, zhodou okolností kresťanskí demokrati, páni Adenauer, Schuman a Gasperi. Títo vzácni muži pochopili, že ak má byť Európa pokojným a stabilným kontinentom, potrebuje zmierenie, spoluprácu a návrat ku kresťanskej duchovnej podstate nášho kontinentu.

Povojnová európska integrácia je projektom, ktorý nemá v dejinách Európy žiadnu konkurenciu. Európa nebola ešte nikdy taká stabilná ako dnes. Stabilita sa stáva realitou už niekoľko desaťročí. Európske štáty postupne od západu na východ zabúdajú na historické krivdy a nachádzajú cestu k mierovému spolunažívaniu a prehlbujú spoluprácu vo všetkých mysliteľských oblastiach. Tento projekt sa, napokon, vyvinul do toho, čo dnes poznáme pod názvom Európska únia a jeho rámec definuje zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, diskutovaná práve na tejto schôdzi Národnej rady.

Ak chce Európa v najbližších desaťročiach zohrávať v globálnych politických vzťahoch úlohu veľmocí, musí hľadať formy efektívnej integrácie. Popri vzmáhajúcich sa ekonomikách Číny či Indie, alebo vedľa veľmocí, ako sú Spojené štáty americké a Ruská federácia, nemajú menšie ani väčšie európske štáty šancu presadiť sa ako vplyvní svetoví hráči. Európa preto jednoznačne potrebuje rozumnú integráciu, aby dokázala sformovať zhruba polmiliardovú ekonomicko-politickú entitu a urobiť z nej významného partnera globálnej politickej a ekonomickej scény. Čím viac sa Európania identifikujú s Úniou a jej inštitúciami, tým viac bude Európska únia schopná hrať úlohu významného hráča v svetovej geopolitike.

Európska únia však môže zachovať starý kontinent na ekonomickej, politickej a kultúrnej mape sveta iba vtedy, ak ostane verná svojim tradíciám a koreňom. Žiaľ, mnohí európski lídri sa od tohto dedičstva odťahujú a prejavilo sa to aj v texte Lisabonskej zmluvy. Vlastne už v texte odmietnutej ústavnej zmluvy pre Európu boli vynechané zmienky o kresťanskej identite Európy a rovnako je to aj v prípade dokumentu, o ktorom dnes rokujeme.

Považujem za veľkú chybu, že v takomto dokumente, akým je Lisabonská zmluva, sa nenašlo miesto pre zmienku o tom, že Európska únia nadväzuje na svoje kresťanské korene. Viem, že odporcovia akceptácie kresťanskej identity Európy argumentujú sekularizmom a slobodou vyznania či slobodou byť bez vyznania. Nie som si však istý, či oni chápu, že kresťanská identita je pre mnohých Európanov rovnako dôležitá, ako i spätosť s tradíciami európskeho racionalizmu a osvietenstva.

Ak má ostať Európa silná duchovne i kultúrne, musí stáť pevne na oboch nohách. Opierať sa o oba svoje kultúrne a duchovné piliere. Sú nimi tak kresťanská tradícia, ako je aj odkaz osvietenstva a racionalizmu.

Možno nás niekedy prekvapuje narastajúca suverenita a asertívnosť Ruska. Keď sa však lepšie prizrieme tomu, čo sa v Ruskej federácii deje, vidíme, že zástupy Rusov po desaťročia komunistickej totality opäť objavujú svoju pravoslávnu identitu. Ich sebavedomie pramení nielen zo vzmáhajúcej sa ruskej ekonomiky, ale aj z vedomia sily novoobjavenej duchovnej identity.

Rovnako by som mohol poukázať na to, ako sú verní svojej identite Američania, ktorí na súdoch prisahajú na Bibliu alebo na bankovkách aj naďalej majú nápis Veríme v Boha. Nuž a keď sa zamyslíme nad narastajúcou suverenitou islamského sveta, prídeme na to, že okrem dlhotrvajúcej populačnej explózie čerpá tento trend, inšpiráciu v posilňovaní islamskej identity nielen v ortodoxných moslimských krajinách, ale aj v štátoch, ktorým bola desaťročia vnucovaná iná, im cudzia ideológia.

Ako vieme, európsky parlament hľadá dlhší čas a zrejme veľmi úporne spôsob, ako ústavu bez Boha presadiť, a pritom neustúpiť zo svojho zámeru a priniesť na svet sekulárnu ústavu. Nepomohli ani intervencie európskych biskupských konferencií, ani samotného nebohého pápeža Jána Pavla II, a tak máme namiesto euroústavy európsku zmluvu. A text o kresťanských koreňoch Európy nie je zakotvený v preambule zmluvy. Je tam len akási slabá náplasť v pojme náboženské dedičstvo.

Namiesto vysvetlenia sa promptne dostala na svetlo sveta informácia z Rezolúcie Rady Európy č. 1580/2007, v ktorej sa píše: "Pokiaľ nebudeme ostražití, budú hodnoty, ktoré sú samotným základom Rady Európy pod priamou hrozbou od kreacionistických fundamentalistov." Týmito sa bruselskí demokrati jasne preukázali, že to s bojom proti kresťanstvu myslia vážne. Kreacionizmus je v ich slovníku viera v stvorenie ľudstva Bohom. Takže tu máme nový boj, boj proti tmárom a inkvizítorom, ako budú aj naďalej predstavovať katolícku cirkev. Bol čas od neschválenia euroústavy do schválenia Európskej zmluvy, ako by išlo o niečo iné náhodný? Určite nie. Stačí sa pozrieť na ďalšie vety Rezolúcie rady Európy č. 1580/2007. "Vyučovanie týkajúce sa fenoménov evolúcie, rozumej darvinizmus, ako základnej vedeckej teórie je preto životne dôležité pre budúcnosť našich spoločností a našich demokracií." Koniec citátu. Pýtam sa, ako budú pred katolíkmi ostražití? Nepôjde o ďalšiu ignoranciu boja voči triednemu nepriateľovi?

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, viem, že je potrebné hlasovať za prijatie Lisabonskej zmluvy a veľmi rád by som ju z pragmatických dôvodov podporil, preto som považoval za potrebné vysloviť k nej svoje výhrady. Ale zmluva bez kresťanských koreňov, bez Boha nie je pre mňa akceptovateľná. Som totiž hlboko presvedčený, že Európska únia je nielen politickým a ekonomickým spoločenstvom, ale je v prvom rade duchovnou obcou zrodenou v kresťanskej kolíske. Ak má Európa aj v najbližších desaťročiach, či dokonca storočiach ostať Európou, musí sa neustále k tejto kolíske vracať, rozvíjať a brániť kresťanské dedičstvo. Preto si dovoľujem apelovať na súčasnú a všetky budúce vlády, aby mali tento fakt pri každom rozhodovaní o prehlbovaní či rozširovaní európskej integrácie na zreteli. Ďakujem vám za pozornosť.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Gaburu sa neprihlásil nikto, preto končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Ako ďalší vystúpi pán poslanec Palko. Nech sa páči.

V. Palko, poslanec: Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, budeme rozhodovať o reformnej zmluve o Európskej únii. Keď sa pozrieme na jej text, vidíme symboliku. Ten text je neprehľadný. Je to teda typický text EÚ, v ktorej rozhodovacie procesy sú charakteristické neprehľadnosťou. Je čas položiť na misky váh, čo ďalší integračný proces prináša a čo berie. Únia ešte pod iným názvom vznikla pred polstoročím. Začínala ako konfederácia, ktorej zmluvný vzťah bol založený na hlavnom princípe, ktorým bolo právo veta. Nikto nemohol byť prehlasovaný. Dnes sme už niekde úplne inde.

Vážené panie poslankyne a páni poslanci, nemá zmysel zastierať si, že Európska únia sa pred našimi očami mení na veľký štát. Čím bude tento štát a jeho vznik charakteristickým?

Po prvé. Budúci štát Európska únia bude štát, ktorý vznikol pomaly a potichu. Bude to štát, ktorého tvorcovia nepriznajú, že zakladajú štát. Nepriznajú to i preto, lebo priznať založenie štátu Európska únia je i priznaním faktu, že sa končí štátnosť členských krajín.

Po druhé. Budúci štát EÚ je štát, ktorý vzniká do istej miery podvodom. Nie z vôle ľudí. Reformná zmluva je obsahovo totožná s obsahom ústavnej zmluvy. Tá bola zamietnutá v referendách vo Francúzsku a v Holandsku. Ak sa nepodarilo získať súhlas ľudí, tak sa pokračuje vo vytváraní štátu bez súhlasu ľudí. O reformnej zmluve sa referendá nekonajú.

Po tretie. Európska únia bude štát bez európskeho politického národa. Bude to štát, ktorý nebude vlasťou. Spýtate sa Slováka z Liptova, čo je tvoja vlasť? EÚ, Slovensko, Liptov? Odpovie vám Slovensko.

Po štvrté. Európska únia nebude parlamentná demokracia. Skutočným štátnym zriadením EÚ bude byrokracia. nebude to federácia s jasným rozdelením kompetencií medzi štáty a celok. Vieme vlastne presne, koľko percent zákonov prijímaných touto Národnou radou je úplne alebo sčasti iba prepisovaním smerníc, ktoré vznikajú v Európskej únií? Bývalý nemecký prezident Roman Herzog povedal, že v Nemecku je to 80 % a vyjadril pochybnosť o tom, či Nemecko je ešte parlamentná demokracia.

Vážené dámy a páni, vzhľadom na rozsah odovzdávaných kompetencií z úrovne Slovenskej republiky na úroveň Európskej únie si dovolím vysloviť túto tézu. Postavenie Slovenska v budúcej EÚ, teda po ratifikácii reformnej zmluvy bude čo do rozsahu kompetencií podobné postaveniu Slovenska v bývalom Česko-Slovensku. Z tohto hľadiska hlasovanie za reformnú zmluvu možno označiť za hlasovanie za návrat pred 1. január 1993. Do obdobia, kedy tiež existovala demokratická Slovenská republika, ale v rámci vyššieho štátneho celku, ktorým bolo Česko-Slovensko, teraz tým vyšším celkom bude Európska únia.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci z vládnej koalície, budete musieť podstatne viac hovoriť o vlastenectve, národnej hrdosti, Jánošíkovi a kráľovi Svätoplukovi, aby ste tento fakt, že ide o návrat pred 1. január 1993, utajili.

Dovoľte mi poukázať na ďalšiu podobnosť medzi postavením Slovenska v bývalom Česko-Slovensku a v budúcej EÚ. Dobre si pamätáme, ako rozdielne vnímali Česi a Slováci svoje postavenie v Česko-Slovensku. My Slováci sme mali pocit, že v Česko-Slovensku nás nevidno. Česi, pretože boli silnejší, mali pocit, že štátnosť československá je len rozšírením štátnosti českej. Rovnako v budúcej EÚ my Slováci budeme vidieť sami seba podstatne slabšie, ako tam bude samé seba vidieť 80-miliónové Nemecko, 60-miliónové Francúzsko a 60-miliónové Taliansko. Veď pre tieto národy je budúca EÚ len novým návratom do starých projektov, z ktorých i oni vyrástli - Franská ríša Karola Veľkého, Svätá ríša rímska nemeckého národa. Preto sa budú v EÚ vidieť viac ako my.

Vážené panie poslankyne a páni poslanci, hlasovanie proti reformnej zmluve nie je hlasovaním proti EÚ a nie je hlasovaním protieurópskym. Nikto nenamieta proti tej EÚ, do ktorej sme vstupovali. Do tej EÚ, ktorá je garantom slobôd, slobody pohybu osôb, tovaru, práce, kapitálu. Preto aj hovorím o probléme s budúcou EÚ, s tou EÚ, ktorá vznikne ratifikáciou reformnej zmluvy.

Chcem poukázať na nerozumnosť argumentov typu, keď sme už do EÚ vstúpili, tak musíme súhlasiť so všetkým, čo nám potom v EÚ predložia. Od vstupu do EÚ sme i my strojcami budúcnosti EÚ, nie pasívnymi plničmi domácich úloh.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, napriek všetkým výhradám, ktoré som voči budúcej EÚ vyslovil, predsa len by som bol ochotný zahlasovať za reformnú zmluvu za jedného predpokladu. Ak by som bol presvedčený, že Európska únia bude o niektorých veciach rozhodovať múdrejšie ako Slovensko. O tom však presvedčený nie som. Štát robí štátom i to, že štát vymedzuje, aké je jeho videnie človeka, jeho občana, jeho ľudských a občianskych práv. Niet lepšieho dôkazu o ambície EÚ stať sa štátom ako to, že reformnou zmluvou sa stáva súčasťou práva EÚ i Charta práv EÚ. Dokument, v ktorom EÚ definuje svoj osobitý pohľad na človeka a jeho práva. Keď sa pozrieme na filozofiu Charty, vidíme, že ona vzďaľuje Európu od toho, čo urobilo Európu veľkou.

Dámy a páni, Európa je vo svetových dejinách niečím úžasným a neopakovateľným. Žiadny iný kontinent, iná civilizácia neovplyvnil celý svet tak ako Európa. Európa, to je grécky dôraz na rozum, rímske právo, starozákonná morálka, novozákonné evanjelium. Európa vstala z popola po zániku Ríma, ubránila sa pred islamom, urobila zámorské objavy, dala svetu Ameriku, modernú vedu, techniku, umenie, architektúru, módu, kultúru, pojem slobody a demokracie.

Prečo práve Európa? Tí Európania, ktorí to dokázali, mali isté povedomie. Povedomie, že sme povinní poznávať nové veci a zachovať tie, ktoré sú dobré. Že každý z nás je bytosť neopakovateľnej hodnoty. Že máme čas, ktorý nám je vymeraný na činnosť a, že budeme braní na zodpovednosť za všetko, čo sme urobili alebo neurobili. Že utrpenie, sebapremáhanie a prinášanie osobných obetí majú niekedy veľmi hlboký zmysel a že každý z nás je nedokonalý, hriešny a potrebuje korekciu zo strany iných a že si niekedy musí spytovať svedomie. Toto urobilo Európu veľkou.

Dnes je Európa a Európska únia inde. Filozofia Európskej únie ide cestou relativizmu. Odrezáva si svoje korene. Nerozlišuje medzi hodnotami a ich popieraním. Zbavuje sa hodnôt minulosti a hovorí: "Som prázdna nádoba, naplňte ma, čím chcete, len aby to bolo relatívne." Rešpektuje autonómiu jednotlivca, ale odmieta rozlišovať medzi jeho cnosťou a necnosťou. Nerozlišuje medzi túžbami človeka, ktoré človeka zveľaďujú, a tými, ktorého ho ničia. Ignoruje transcendentné. Neuznáva ideály, ak je potrebné ich dosahovať sebapremáhaním a obeťou.

Preto neuznáva ako ideál tradičnú rodinu, lebo dosahovanie tohto ideálu si vyžaduje práve trvalé sebapremáhanie a obeť. Vyhýba sa konfliktom, ktoré môžu byť plodné, a tak často ustupuje tým, ktorí majú konflikt radi. Kresťanov dovoľuje urážať donekonečna v rámci pochybného výkladu slobody slova. Ale už si to nedovolí voči európskym moslimom, lebo vie, že riskuje vypálené budovy a nepokoje v uliciach. Napokon relativizuje i človeka. V skutočnosti inú hodnotu má človek silný a zdravý a inú ten, čo sa nemôže brániť. Nenarodeným deťom upiera ochranu. Starých a slabnúcich tlačí do eutanázie. S dospelými neexperimentuje, ale s bezbrannými deťmi áno, keď ich zveruje homosexuálnym párom. Utláčať tých, čo sa nemôžu brániť, to je zbabelosť.

Duch, ktorý vládne v Európskej únii, neumožňuje ľuďom, aby vykonávali svoju prácu v súlade so svojím svedomím tak, ako to robili stáročia. Občas im bráni hovoriť pravdu pod hrozbou trestného stíhania.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, toto všetko na nás dýchnem, keď čítame všeobecné ustanovenia Charty a keď si uvedomíme, v akom prostredí ich budú vykladať súdy. Problémy, ktoré uvádzam, nie sú problémy abstraktné. Premietajú sa do problémov, ktoré sú veľmi konkrétne.

Po prvé. Európska únia čelí demografickej kríze, ktorá spôsobuje budúcu krízu zdravotného a dôchodkového poistenia. Európska únia hľadá riešenie budúceho výpadku pracovnej sily spôsobenej vymieraním v masívnom importe pracovnej sily z mimoeurópskeho priestoru.

Dámy a páni, neschopnosť dosahovať pôrodnosť na sebazáchovnej úrovni je duchovnou porážkou Európy.

Po druhé. V Európskej únii sa rozpadá tradičný model rodiny.

Po tretie, Európska únia si nevie rady s problémami s migrantmi z mimoeurópskeho priestoru, najmä s moslimami. Imigranti vytvárajú v európskych mestách enklávy, kde už neplatia európske kultúrne zvyklosti. Je to preto, lebo v EÚ nie je konsenzus, čo je minimálny štandard európskej kultúry, ktorému sa musia všetci imigranti prispôsobiť.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ak sa mohla EÚ na niečom zjednotiť v hodnotovej oblasti, tak na poznaní, že síce nie sme kresťanský klub v tom zmysle, že sú všetci kresťanmi, lebo to nie sme, ale mohla sa zjednotiť na poznaní, že sme kresťanský klub v tom zmysle, že nás združuje spoločná kultúra grécko-rímsko-judeo kresťanstva. V rámci tejto kultúry sme dali svetu monogamné manželstvo, slobodu a dôstojnosť jednotlivca, rovnosť pred zákonom, zodpovednosť jednotlivca, vieru v biblického Boha, rovnosť mužov a žien, vedu a techniku, letopočet, Vianoce a Veľkú noc, latinčinu, angličtinu a mohli sme zdieľať hrdosť na to všetko, že sme to dokázali. Mnohé z toho však Európa popiera a takisto popiera túto hrdosť.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, niežeby krízové javy, ktoré som v Európe spomínal, neboli by tu i na Slovensku. Neželám si však, aby medzinárodné súdy v budúcnosti vydávali v otázkach rodiny a kultúry verdikty záväzné i pre Slovensko, ktoré na Slovensku nebudeme vedieť zvrátiť. Charta práv EÚ bude ďalším právnym dokumentom, na ktorý sa budú môcť tieto medzinárodné súdy odvolávať. Tento náš postoj vyplýva i z Deklarácie o zvrchovanosti členských krajín EÚ v kultúrno-etických otázkach, ktorú táto Národná rada Slovenskej republiky schválila v roku 2002, i hlasmi HZDS, SNS a SDKÚ. Hlasovať dnes za reformnú zmluvu znamená poprieť hlasovanie z roku 2002.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, budúca EÚ bude štátom a bude to veľká ríša byrokracie. Už som spomenul, že dnešný európsky duch viac podporuje zbabelosť ako sebažertvu. Ako hovorí Tacitus, veľké ríše sa nedajú udržať zbabelosťou. Budem hlasovať proti reformnej zmluve o Európskej únii. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Palka sa prihlásil pán poslanec Urbáni a pán poslanec Halecký. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami a slovo má pán poslanec Urbáni. Nech sa páči.

M. Urbáni, poslanec: Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja len by som pánovi poslancovi Palkovi chcel pripomenúť, že žijeme v 21. storočí. Keby vývoj išiel podľa toho, ako sme tu počuli, budúce mladé generácie by nám to nezabudli.

Jedna poznámka ešte. Keď ste tu hovorili o zlom svedomí, o zbabelosti, chcem vám pripomenúť, že pán eurokomisár Figeľ je za vašu stranu, robí si svoju robotu dobre, ale potom, ako tam môže byť v takejto zlej Európskej únii, keď je tam všetko také zlé. Ďakujem pekne.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďalšia faktická poznámka, pán poslanec Halecký, nech sa páči.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pani podpredsedníčka, za slovo. Ja by som chcel zdôrazniť, že Lisabonská zmluva je dôležitý dokument takéhoto rázu a charakteru, že by sme mali o ňom rokovať vážne a s vážnymi závermi a s vážnym hlasovaním. Má dosah nielen v zahraničí, ale takisto aj doma medzi obyvateľstvom, a preto aj jej prerokovanie a, nakoniec, čo je dôležité, hlasovanie bude významným signálom na obe strany.

Rozpor, ako vidíme, nastáva v tom, že opozícia považuje za dôležité, že nebola prerokúvaná táto zmluva za okrúhlym stolom, že sa prijíma tlačový zákon, ktorý považujú za zlý a nedostatočný. Koalícia zase opačne považuje prijatie tejto zmluvy za prioritné a za dôležité práve v tom časovom intervale, ktorý bol navrhnutý.

Ja si osobne myslím, že riešenie nehlasovať za Lisabonskú zmluvu kvôli tlačovému zákonu a kvôli iným okolnostiam je zlé a dokonca nevidím ani vylúčenú možnosť, aby také stretnutie za okrúhlym stolom sa ešte uskutočnilo, predsa ešte je čas, a aby sa prerokovali, dajme tomu, aj niektoré otázky, čo sa týka tlačového zákona. Myslím si, že zo strany opozície by bolo správnejšie a dôležitejšie, pokiaľ by podporili Lisabonskú zmluvu aj napriek tomu, že majú výhrady voči tlačovému zákonu. Bolo by to riešenie dospelejšie a vhodnejšie jednotlivých politických strán. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Palko, budete reagovať na faktické poznámky? Nech sa páči.

V. Palko, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán poslanec Halecký, nereagoval na moje vystúpenie iba pán poslanec Urbáni, ktorý sa obhajoval modernitou. Ja si myslím, pán kolega Urbáni, že vaše názory sú také moderné, ako bol moderný aj historický a dialektický materializmus. Niekedy si o tom môžeme porozprávať.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Vyčerpali sme vystúpenia rečníkov, ktorí boli do rozpravy prihlásení písomne. Chcem sa preto opýtať, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne? Nech sa páči. Ústne sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Lipšic, pán poslanec Bauer, pán poslanec Mikloško, pán poslanec Abrhan, pán poslanec Mikuš Tibor, pán poslanec Zala, pán poslanec Krajkovič a pán poslanec Miklós. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Ako prvý vystúpi pán poslanec Lipšic a po ňom pán poslanec Bauer. Nech sa páči, máte slovo.

D. Lipšic, poslanec: Ďakujem, vážená pani predsedajúca. Milé kolegyne, vážení kolegovia, budem hlasovať nielen proti tlačovému zákonu, ale aj proti Lisabonskej zmluve. Nijak ma neteší, že sa atmosféra aj v tomto parlamente vyhrotila. Nijak ma neteší ani skutočnosť, že včera sme sa k téme Lisabonskej zmluvy dozvedeli od najvyšších ústavných činiteľov znôšku neprávd. Dozvedeli sme sa, že ak dnes nebudeme ratifikovať reformnú zmluvu, bude Slovenská republika izolovaná. Dozvedeli sme sa od pána predsedu parlamentu, že kto nehlasuje, hovorí, že nechce byť členom EÚ. To už mi pripomína za komunizmu tie slávne výroky: kto nepozerá, alebo kto pozerá Angeliku, ten miluje republiku. Čo sú toto za hlúpe vyjadrenia? Ďalšie bolo vyjadrenie pána predsedu parlamentu, že mladí ľudia si budú vybavovať ešte dvoje pasov.

Pán minister, vo svojom vystúpení v úvode ste mohli povedať, alebo dať na pravú mieru tieto nepravdivé informácie, hraničiace so šírením poplašnej správy. Naozaj sa Lisabonská zmluva týka vydávania pasov? A buď ju niekto čítal, alebo klame, tretia možnosť už nie je. Dozvedeli sme sa, že opozícia vydiera, pretože nehlasuje podľa obsahu Lisabonskej zmluvy, ale podľa nesúvisiacej veci.

Milí kolegovia z vládnej koalície, kedy vznikla v parlamente kultúra, že sa nehlasuje podľa obsahu návrhu, ale podľa toho, kto návrh predloží? Táto kultúra vznikla v tomto parlamente a vznikla za vás. A môžem spomenúť prípady rozšírenia právnej pomoci pre dôchodcov, alebo snahy riešiť problémy s úžerníckymi pôžičkami, alebo mnohé iné, dokonca aj dnes predložený návrh, ktorý mal viac chrániť ľudský život pred narodením. Táto kultúra vznikla v tomto parlamente a vznikla hlasmi vládnej koalície.

Musím povedať, že Lisabonská zmluva je obsahovo rovnaká ako ústavná zmluva. V dvoch veciach je Lisabonská zmluva ešte horšia ako ústavná zmluva. Prvá vec, prečo je horšia, je v tom, že celým cieľom prípravy Lisabonskej zmluvy bolo vyhnúť sa referendám. Cieľom ústavnej zmluvy bolo...

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Prepáčte, pán poslanec, chvíľočku. Keďže je sedemnásť hodín a malo by nasledovať hlasovanie, chcem sa opýtať pánov poslancov a paní poslankýň, či je všeobecný súhlas, aby pán poslanec Lipšic najskôr dokončil svoje vystúpenie. (Reakcie a ruch v sále.) Nebolo? Tak sa ospravedlňujem a poprosím vás, aby ste venovali pozornosť vystúpeniu pána poslanca Lipšica. Nech sa páči.

D. Lipšic, poslanec: Cieľom ústavnej zmluvy bolo posilniť, alebo odstrániť demokratický deficit Únie. Je to pravda, pán minister? Jedným z cieľov. Ale občania v dvoch referendách povedali, že ústavnú zmluvu nechcú a vo viacerých ďalších krajinách, ako bola Británia, Írsko, Dánsko, Česká republika, Poľsko sa ratifikačný proces ani nezačal, pretože ústavná zmluva by neprešla.

Demokratický deficit Európskej únie sa dnes odstraňuje cez návrh, ktorého cieľom je obísť referendá, ktorého cieľom je odignorovať vôľu občanov členských štátov napriek tomu, že absolútna väčšina občanov v prieskumoch, dokonca aj na Slovensku sa kloní k tomu, aby referendum o Lisabonskej zmluve bolo.

Len na porovnanie v Nemecku je to 76 % ľudí, v Británii 75 %, v Taliansku 72 %, v Španielsku 65 % a vo Francúzsku 63 % ľudí. V každej krajine Európskej únie nadpolovičná väčšina ľudí chce referendum a my odstraňujeme demokratický deficit tým, že referendum chceme obísť Lisabonskou zmluvou. Veď to je trápne, veď to je podvod.

Druhý problém tohto textu je, že je oveľa neprehľadnejší, ako bola ústavná zmluva. Tá mala aspoň tú výhodu, že bola uceleným textom primárneho práva. Dnes tým, že to je formou novelizácie dvoch zakladajúcich zmlúv, je to neprehľadnejšie napriek tomu, že obsah je rovnaký. A to nehovorím ja. To hovorí tvorca, otec pôvodnej ústavnej zmluvy Valéry Giscard d´Estaing.

Prečítam vám, čo hovorí. "Pustil som sa do porovnávania nového znenia Lisabonskej zmluvy a ústavnej zmluvy, teda jej deviatich základných bodov, ktoré som publikoval na svojom blogu. Na moje prekvapenie a pravdupovediac na moje veľké potešenie týchto deväť bodov bolo doslova slovo po slove prevzatých do nového projektu. Nie je tam jediná čiarka, ktorá by to menila. Jednoducho ich treba hľadať, keďže sú rozhádzané do textov, na ktoré nová zmluva odkazuje, a to sú Rímske zmluvy a Maastrichtská zmluva."

Čiže európska elita si povedala, občania ústavnú zmluvu nechcú, odmietli ju v referendách, tak cez zadné dvere im bez referend tú zmluvu natlačíme naspäť. To je o demokracii.

Ten text Lisabonskej zmluvy však má aj svoje problémy. Spomeniem niekoľké z nich. Prvým veľkým problémom je Charta ľudských práv. Je to problém aj právny, pretože všetky štáty Európskej únie sú zároveň členskými štátmi Rady Európy a ako také sú viazané Európskym dohovorom o ľudských právach.

Teraz budeme mať v Európe dva ľudskoprávne dokumenty interpretované dvoma osobitnými súdnymi orgánmi, jedným v Luxembursku a druhým v Štrasburgu. Chcem len podotknúť, že judikatúra Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu je judikatúrou, ktorá posilňuje centralizáciu Európskej únie. Európsky súdny dvor sa cíti byť súčasťou Európskej únie a toho motta "ever closer union" a jeho judikatúra niekoľko desiatok rokov centralizuje Európsku úniu nad rámec primárnych zmlúv. Jeden príklad za všetky. Pred dvomi rokmi Európsky súdny dvor rozhodol, že oblasť trestného práva hmotného, jeho časť sa prenesie z tretieho do prvého piliera napriek jasnému zneniu európskych zmlúv.

Problém interpretácie alebo rozširovania právomoci Európskeho súdneho dvora je v tom, že v tejto oblasti stratia právomoc národné parlamenty. Pomôžem si nedávnym prípadom Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý rozhodol nedávno, že členská krajina, ak umožní adopciu jednotlivcovi, musí ju umožniť aj jednotlivcovi, ktorý má homosexuálnu orientáciu. Je to rozhodnutie zarážajúce.

Keď sa v roku 1950 prijímal Európsky dohovor, veľká väčšina krajín Rady Európy kriminalizovala homosexuálny styk. Nikomu ani nenapadlo, že právo na súkromie obsahuje aj právo homosexuála na adopciu detí. Prišli na to cez dynamický výklad textu niekoľkí sudcovia v Štrasburgu. Kde je ten problém? Ten problém je, že ak sa rozhodnú holandskí voliči alebo českí voliči, alebo španielski voliči dať právo na adopciu aj homosexuálom, je to ich právo. Je to ich právo. Ale bez opory v texte dokumentu, ktorý vykladajú, toto právo rozšíriť na všetky krajiny súdnym rozhodnutím je podľa mojej mienky oslabovanie demokracie v tom, že nebudú rozhodovať zástupcovia voličov a občanov, ale budú rozhodovať nevolení a nikomu nezodpovední sudcovia. Áno, je trend ústavných tribunálov mnohých krajín, aj Európskej únie, aj Rady Európy, že keď ústavní sudca príde do pojednávacej miestnosti a dá si talár, je odborníkom na morálku, stane sa odborníkom na morálku napriek tomu, že morálka nebola predmet, ktorý sa vyučoval na právnických fakultách.

Ten problém včlenenia Charty a jej právnej záväznosti spomeniem na ďalšom prípade. Charta zakotvuje nové právo v čl. 109 ods. 3, podľa ktorého prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu. Čo to znamená? Znamená to, že sudcovia v Luxemburgu budú rozhodovať, aký trest pre aký trestný čin je neprimeraný, aký je príliš prísny a kde sú mantinely parlamentov národných štátov na rozhodovanie? To si myslím, že je hrozba pre suverenitu parlamentov vrátane parlamentu Slovenskej republiky.

Už to spomenul pán kolega Palko, podľa vyjadrenia Romana Herzoga 84 % nemeckej legislatívy schvaľovanej v nemeckom Bundestagu je len preberaním právnych predpisov Európskej únie. A my ešte ideme posúvať kyvadlo ďalej. Kyvadlo smerom k ďalšej centralizácii Európskej únie, prenášať ďalšie kompetencie na úroveň Európskej únie.

A moja základná otázka znie. Je na úrovni Európskej únie veľa regulácie alebo málo regulácie? A podľa mňa veľa. A prečo chceme zjednodušovať proces prijímania ďalších smerníc, ďalších nariadení, a tým pádom byrokratizovať Európsku úniu ďalej, zvyšovať stupeň regulácie. Je to správna cesta? A moja odpoveď je. To nie je správna cesta. Už dnes je príliš veľa regulácie a posilňovať tento trend je krokom nesprávnym smerom.

Zároveň sa mení v mnohých oblastiach hlasovanie z jednomyseľného hlasovania na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. To nie je teória. Ja som niekoľko rokov bol v Rade ministrov a viem, aké je dôležité, aby členské štáty mali právo veta v mnohých oblastiach výkonu svojej politiky. Bol to problém, ktorý sme riešili potom ešte aj s vtedajším predsedom výboru Mikušom, ktorý predsedal eurovýboru a ktorý sa týkal uznávania rozhodnutí v rodinnom práve. A znovu nešlo o to, aký model rodinného práva my chceme, ale o to, kde sa o ňom bude rozhodovať, či v našom parlamente, alebo v Bruseli. O tom je celá debata, kde sa bude rozhodovať a kto bude rozhodovať.

Návrh novej reformnej zmluvy vytvára priestor pre harmonizáciu trestného práva hmotného, niektorých oblastí občianskeho práva pre vznik európskej prokuratúry. A moja otázka znie: Ak posúvame mechanizmus jednomyseľného hlasovania, rozhodovania kvalifikovanou väčšinou, aký je na to dôvod? A pýtam sa konkrétne. Aký návrh, ktorý bol dobrým návrhom v Rade ministrov alebo v Európskej rade, neprešiel len preto, že by bol blokovaný nejakým štátom? Inými slovami, často tu poslanci spomínajú, že tento text je pre našich občanov. Tak mi povedzte jeden konkrétny príklad, ako Lisabonská zmluva pomôže našim občanom. V čom im pomôže? Pokiaľ to nemajú byť len frázy.

Práve naopak. Oslabí ich postavenie, oslabuje ich právo rozhodovať o veciach verejných, našich občanov a zástupcov našich občanov. Zároveň sa zjednodušuje revízny postup pri zmene zmluvnej základne a naša exekutíva a exekutíva iných krajín bude mať právomoc preniesť ďalšie právomoci na úroveň Európskej únie. Aj v tejto súvislosti hovorí asi najznámejší nemecký ústavný právnik Roman Herzog, že je otázka, či Nemecko naďalej je parlamentnou demokraciou.

Veľa tu bolo spomenutého, a spomínal to aj pán poslanec Urbáni, že sa posilňuje úloha národných parlamentov. Dokonca na úrovni Európskej únie sa tomu hovorí žltá a červená karta, taký je žargón. Tak si povedzme veľmi otvorene, ako sa posilňuje úloha národných parlamentov. Národné parlamenty v prípade, že s niečím nebudú súhlasiť, majú osem týždňov, aby zaslala nadpolovičná väčšina parlamentov svoje stanovisko Európskej komisii.

Už otázne je, či 14 parlamentov je schopných v osemtýždňovej lehote niečo zaslať spoločne. Ale v poriadku. Ak to ale zašlú, Európska komisia bude musieť svoj návrh znovu zvážiť a rozhodnúť, či ho zachová nezmenený, či ho zmení, či ho doplní, alebo či ho stiahne. To je celá úloha národných parlamentov. To je Potemkinova dedina, a nie posilňovanie úlohy národných parlamentov. Európska komisia nebude nijako viazaná stanoviskom nadpolovičnej väčšiny národných parlamentov. Dá k tomu vyjadrenie a pošle ich späť.

Základná otázka teda znie, kde budeme zvádzať civilizačné spory? Či v Bruseli, alebo na Slovensku? Bolo v rozprave spomenuté aj to, že je dobré, že Európsky parlament naberá na sile. Možno je to dobré a ja sa pýtam - aká je zodpovednosť, ale nielen zodpovednosť, aké je vnímanie Európskeho parlamentu, kontrola jeho činnosti našimi občanmi?

Tu sú noviny z pondelka. Ak si ich prelistujete, je tam o našom parlamente a Ústave pamäti národa, o Tatrách, o pánovi poslancovi Mikušovi je tam niečo. V zahraničí je tam o Barackovi Obamovi, o Hesensku, o Suhartovi, o brazílskych pralesoch a o Saddámovi Husajnovi. O Európskom parlamente tam nie je nič.

Problém je ten, že Európska únia vznikala z predpokladu, že existuje nejaký európsky ľud. Ale európsky ľud neexistuje. Ak by bol nejaký futbalový zápas, kde by hral výber Európy s výberom Severnej Ameriky, asi by sme tam ťažko videli pomaľované tváre európskych fanúšikov namodro so žltými hviezdičkami, ako to vidieť, vídavame, keď hrajú národné mužstvá. Jednoducho, Európska únia ako štát môže vzniknúť vtedy, keď bude európsky ľud, a nie naopak, že vznikne štát a potom budeme postupne vytvárať európsky ľud.

Podľa mňa základná otázka znie nie prečo neprijať eurolisabonskú zmluvu, ale dôkazné bremeno je na tých, ktorí ju chcú schváliť. Prečo ju prijať? V čom konkrétnom Lisabonská zmluva, ale naozaj konkrétnom, nie abstraktnom pomôže našim občanom, pomôže Slovenskej republike.

Problém Európskej únie je napríklad aj v tom, že jej inštitucionálne nastavenie smeruje k centralizácii. Jedným z príkladov je, že Komisia, ktorá iniciuje návrhy právnych predpisov, tieto návrhy nepadajú po voľbách do Európskeho parlamentu, ako je to u nás a v iných krajinách, ale sú v procese legislatívy desiatky rokov, kým nie sú schválené. To znamená, ak nejaký štát aj blokuje nejaký návrh smernice, tak sa počká, kým tam budú voľby, nebude vymenený konkrétny minister a návrh, ktorý je starý aj niekoľko desiatok rokov, sa znovu predloží na rokovanie Rady ministrov a nakoniec bude schválený. To je inštitucionálny nedostatok fungovania Európskej únie.

Lisabonská zmluva nie je projektom európskych občanov. Je projektom európskych elít, ktoré prišli k záveru, že si vedia predstaviť lepšie fungovanie Európskej únie, a keď s ním nesúhlasili občania v referendách, tak teraz referendá európske elity obchádzajú.

Skutočnosť, že vládna koalícia takmer jednomyseľne podporuje Lisabonskú zmluvu, nie je celkom náhodná. Rozhodli ste sa pre starý trik. V Bruseli podpíšete doktrínu obmedzenej suverenity a doma budete stavať nevkusné dvojkríže, skákať ponad vatry a stretávať sa s kamarátmi, bývalými komunistami z Matice slovenskej. V tom vidím istú logiku. Opakujete totiž to, čo ste videli na svojich spolustraníkoch spred roku 1989. Ono to naozaj chvíľu vtedy fungovalo. Tak ako vtedy. Potom to bude, samozrejme, smiešne. Tak ako Husákov národný komunizmus dnes.

Dnes nerozhodujeme o tom, či chceme vstúpiť do Únie, alebo nie. Nerozhodujeme, či sme Európania. O tom je rozhodnuté. Sme členmi Európskej únie a sme európskym národom. Dnes rozhodujeme o tom, či chceme v našej Európskej únii fungovať po novom. Či chceme nové pravidlá, či chceme novú centralizáciu a oslabovanie našich národných záujmov. A či je to v záujme našich občanov, ako sme to sľúbili v poslaneckom sľube. Moja odpoveď je, že to nie je v záujme našich občanov, preto budem hlasovať proti Lisabonskej zmluve. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)