M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickou poznámkou - pani poslankyňa Vaľová, pán poslanec Nagy, predpokladám tiež faktická, hej? Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Pán poslanec Berényi ešte registrujem. Dobre, uzatváram teraz možnosť, prosím, ideme tak, ako je to na tabuli, ak to nevadí.

Pán poslanec Nagy.

L. Nagy, poslanec: Ďakujem pekne. Pán podpredseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, jeden aj druhý, vážené kolegyne, kolegovia, naozaj som sa zúčastnil na rokovaní Rady vlády pre národnostné menšiny 18. decembra, avšak moja pamäť zaznamenala iné udalosti a iný spôsob prerokúvania ako pamäť pána podpredsedu vlády. Sám som bol tým aktérom zasadnutia. Predniesol som zhruba polhodinový prejav, argumentáciu, aké závažné nedostatky obsahuje tento návrh zákona, novely zákona. Okrem iného som argumentoval tým, že predloha zákona jednak porušuje Ústavu Slovenskej republiky, jednak ratifikované medzinárodné dohody, ktoré boli ratifikované týmto parlamentom, či už ide o Rámcový dohovor, či už ide o Chartu alebo aj o ďalšie dokumenty. A zároveň, keďže ja som iba prizvaným členom tejto rady, ale predseda Csemadoku, tiež prítomný na tomto zasadnutí, dal návrh na stiahnutie a nepokračovanie tohto zákona v rokovaní. Žiaľ, nebolo vyhovené tomuto návrhu. Takže iba by som rád dokreslil a doplnil slová pána podpredsedu vlády. A navyše, musím povedať, že z tých našich závažných pripomienok boli iba tie vzaté do úvahy, ktoré predstavovali naozaj len akúsi menšiu kozmetickú úpravu tohto zákona.

Ďakujem pekne.

M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz má slovo pani poslankyňa Vaľová.

J. Vaľová, poslankyňa: Ďakujem veľmi pekne. Ja som si teraz vypočula aj pána kolegu Nagya, takže to, čo chcem teraz povedať, vlastne musím nad tým aj trošku pouvažovať v tých intenciách, čo som si vypočula od predrečníka. Ale, pán podpredseda, mne sa veľmi páčilo vaše vystúpenie, aj vystúpenie pána ministra, lebo skutočne tak trpezlivo vysvetľujete, prečo je štátny jazyk potrebný a že nikoho nediskriminuje a som veľmi rada, lebo práve pri väčšine zákonov sa stretávame s tým, že sa pýtajú, kto mohol tieto zákony pripomienkovať. A keďže rozprávate, že ste si pozvali všetky menšiny a vlastne zástupcov týchto menšín, ktorí reprezentujú tieto menšiny, je jasné, že tento zákon neprišiel iba tak od zeleného stola, ale bol prerokovaný na rôznych úrovniach. A preto chcem aj povedať, že opäť ma trošku možno zaskočilo, že pripomienky boli zo strany maďarskej menšiny. Lebo ja stále hovorím, my nehovorme iba o maďarskej menšine, samozrejme, ale hovorme aj o rusínskej menšine. Zastupujeme názory všetkých menšín a ak tieto menšiny vlastne nevznášajú nijaké požiadavky, tak potom ja si myslím, že by tam mala byť nejaká reprezentácia, kde by sa tieto menšiny mali dohodnúť. Ale nevypichujme iba jednu menšinu pred druhou, lebo si myslím, že to nie je dobré a skutočne treba potom pristupovať ku všetkému takýmto spôsobom a verím, že aj pán podpredseda, aj pán minister určite sedeli so zástupcami všetkých menšín. A čo sa týka, či porušuje ústavu tento zákon, o tom môžu rozhodnúť len ústavní právnici a nič by som neprecizovala a verím tomu, že to prešlo aj Legislatívnou radou vlády.

Ďakujem pekne.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Teraz má slovo pán poslanec Berényi.

J. Berényi, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Rád by som pripomenul ešte raz, že existujú aj odporúčania ministerského výboru Rady Európy z roku 2006 až 2007 a tie odporúčania sa práve týkajú rozširovania práv, jazykových práv národnostných menšín a o tom tu nikto nehovorí. Vláda odmieta realizáciu týchto odporúčaní. Na moju interpeláciu som dostal takú odpoveď, že vláda nepovažuje za aktuálne tieto otázky a práve preto sa tým nebude zaoberať. Je to poľutovaniahodné, že Slovenská republika takéto odporúčania medzinárodných organizácií realizovala a prebrala len pred vstupom do Európskej únie a len pred vstupom do Severoatlantickej aliancie. Vyzerá to tak, že po vstupe žiadne takéto odporúčania politickú relevanciu nemajú. Neviem, dokedy sa dá takýto postup legitimizovať v zahraničných inštitúciách, teda v medzinárodných inštitúciách. V každom prípade však tieto odporúčania sú naďalej aktuálne. Dokonca boli tu ďalšie monitorovacie výbory a tie ďalšie monitorovacie výbory pravdepodobne prídu s ďalšími návrhmi, ešte väčšími návrhmi ohľadom rozširovania práv, jazykových práv národnostných menšín a už dopredu vidím, že podobná bude odpoveď zo strany vlády, že nebudeme akceptovať a nebudeme realizovať a implementovať tieto odporúčania. Ak v prípade tohto návrhu jazykového zákona by bol paralelne predložený aj návrh novely zákona o používaní jazyka národnostných menšín, myslím si, že aj debata by bola iná. A ešte raz opakujem, je na to základ, sú na to odporúčania medzinárodných organizácií. Ja veľmi ľutujem, že táto vláda tieto odporúčania ignoruje.

M. Číž, podpredseda NR SR: O reakciu na faktické poznámky požiadal pán minister. Poprosím, pán minister, pardon, pán podpredseda vlády.

D. Čaplovič, podpredseda vlády SR: Ja musím naozaj, pán predseda výboru, pán Nagy, a, samozrejme, aj pán poslanec Berényi, niektoré veci napraviť a tie sú tu na papieri a ja som si tie papiere nevymyslel. A to je najpodstatnejšie. Na základe vašich pripomienok boli niektoré veci zapracované ministerstvom kultúry a naša sekcia pre ľudské práva a menšiny ich dňa 3. 3., ešte pred prerokúvaním vlády, zaslala všetkým členom rady, to znamená 12, ktorí sa môžu k tomu vyjadriť, sú zástupcovia jednotlivých národnostných menšín, nie experti, ktorí tam chodia, na prípadné vyjadrenie pred jeho predložením na rokovanie vlády. Členovia rady si neuplatnili pripomienky k prepracovanému materiálu. Neprišla ani jedna pripomienka zo strany zástupcu pána Hrubíka, zástupcu nie Strany maďarskej koalície, ale maďarskej národnostnej menšiny. A prečítam vám konkrétne to, čo chcela počuť pani Vaľová, my máme ďalšie národnostné menšiny, nie je tu len jedna národnostná menšina.

Tu je stanovisko, ktoré nám bolo zaslané 3. 2: "Na základe preštudovaného návrhu novely predmetného zákona konštatujeme, že tento návrh v zásade zohľadňuje práva rusínskej národnostnej menšiny, ktoré zakotvuje aj Ústava Slovenskej republiky. Navrhované zmeny nie sú v rozpore s Európskou chartou regionálnych a menšinových jazykov, ku ktorej sa prihlásila aj Slovenská republika. Verím, že v ďalšom schvaľovacom legislatívnom procese nedôjde v jeho znení k takým zmenám, ktoré by mohli spôsobiť narušenie doterajšieho stavu v neprospech národnostných menšín, teda aj rusínskej národnostnej menšiny." (To bolo 3. 2. na už upravený návrh.) Podpísaný Ivan Bandurič, člen Rady vlády pre národnostné menšiny a etnické skupiny, ktorý tam bol aj za Pála Csákyho, členom rady a to je stanovisko rusínskej národnostnej menšiny. A také dostávame aj od rómskej a od ďalších.

Tak naozaj, vážený pán kolega, pán predseda výboru László Nagy a pán Berényi, hľadajme skutočne, nestavajme sa tak a priori rigidne voči tomuto návrhu, lebo ten návrh naozaj bude slúžiť všetkým národnostným menšinám. A na Slovensku žije 11 národnostných menšín a jedna etnická skupina a to musíme akceptovať, a to vždy pripomínam na každom zasadnutí, či s Leonardom Orbánom s komisárom pre multijazyčnosť, či s pánom Hammambergom, či konkrétne s pánom Vollebeakom, s ktorým som nedávno rokoval. A všade v podstate akceptujú náš prístup. A musím zopakovať to, čo mi povedali zástupcovia nielen karpatských Nemcov - menšiny, ale priamo zástupcovia z Nemecka, ktorí povedali a priamo to bol predseda bavorskej vlády, ktorý povedal, že Slovenská republika, opakujem, toto je v záznamoch: robí dôslednú, perfektnú politiku v oblasti národnostných menšín, vrátane vzťahu aj ku karpatským Nemcom, ktorí žijú na našom území. Vieme o tom, že nejaký problém sa deje vo vzťahu k maďarskej menšine, že majú problémy v Maďarsku, ale to je už obvyklé v strednej Európe.

Ďakujem vám veľmi pekne.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Vystúpenie pána podpredsedu vlády bolo v rozprave, čiže s faktickými poznámkami sa na jeho vystúpenie hlási pán poslanec Dušan Jarjabek ako jediný. (Hlasy z pléna.) Páni kolegovia, pán podpredseda išiel k rečníckemu pultu, rešpektujem to, že to bolo vystúpenie v rozprave, na ktoré má nárok. Takže teraz máme možnosť vystúpiť s faktickými poznámkami. S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Dušan Jarjabek ako jediný.

Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja budem veľmi stručný. Len som chcel povedať, že obdivujem vašu trpezlivosť, pán podpredseda vlády, a to držanie sa hesla: Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. Len sa obávam, že toho chleba bude ešte treba veľa vyhádzať.

Ďakujem za pozornosť.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej je prihlásený do rozpravy pán poslanec Ján Senko. Nech sa páči. (Ruch v sále.) Poprosím, venujme teraz pozornosť vystupujúcemu v rozprave, ktorým je pán poslanec Senko. Nech sa páči.

J. Senko, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda vlády, vážený pán minister, vážená pani spravodajkyňa, vážené panie poslankyne, páni poslanci, milí hostia, ja by som sa chcel pozrieť na tento návrh zákona z pozitívnej strany. Prečo naša spoločnosť práve takýto zákon potrebuje? Odznelo tu, že je ohrozený jazyk. Ja si myslím, že tu vôbec nejde o ohrozenie jazyka, slovenského jazyka. Týmto zákonom sa vychádza v ústrety občanom Slovenskej republiky a chcem zdôrazniť, že všetkým občanom Slovenskej republiky. Tak to ja chápem.

Z dôvodovej správy k predmetnému návrhu zákona vyplýva záujem štátu v oblasti jazykovej politiky rešpektovať nielen národnú reprezentatívnu, ale hlavne, a to chcem zdôrazniť, štátnointegratívnu funkciu slovenského jazyka ako štátneho jazyka na území Slovenskej republiky. Snahu po novej právnej úprave chápem aj z dôvodu používania a uplatňovania zákona v praxi. Poznatky z praxe sú svedectvom, že súčasný zákon sa v potrebnej miere v praxi neuplatňuje.

Nie je cieľom môjho vystúpenia, aby som realitu života na národnostne zmiešanom území južného Slovenska dramatizoval. Ale pre zdokumentovanie problému je potrebné povedať aj nasledovnú realitu. Neraz som sa stretol, že sa občania sťažovali alebo sťažujú na správanie sa úradníkov na našom národnostne zmiešanom juhu, a nielen úradníkov. Kto nevie po maďarsky, má na tomto území problém. Môže sa doslova cítiť ako cudzinec. V miestnom rozhlase sa správy či oznamy vysielajú len v maďarskom jazyku. Ten, kto nevie po maďarsky alebo maďarčine nerozumie, má jednoducho smolu, aby príslušnú informáciu mohol pochopiť. Tu žijúci Slováci, ak sa chcú v tomto zmiešanom národnostnom prostredí, a nielen Slováci, ale aj ostatní príslušníci Slovenskej republiky, uplatniť, musia vedieť po maďarsky. Pre "domáce osadenstvo" sa zdá, že je to normálne, že nemusí a väčšinou ani nechce komunikovať v štátnom slovenskom jazyku. Taká je realita z praxe.

A aj z tohto, a nielen z tohto dôvodu si plne uvedomujem dôležitosť funkcie štátneho jazyka. Slovenský jazyk na území Slovenskej republiky plní funkciu všeobecného dorozumievacieho prostriedku občanov žijúcich na jej území. Jeho ovládanie by malo pre jej občanov zabezpečiť ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky. Z hľadiska fungovania štátu je preto dôležité, aby štát právnym spôsobom reguloval jeho povinné a prednostné používanie v konkrétnych oblastiach verejného styku. Aby vytvoril podmienky, že občania žijúci na jeho území majú právo prijímať informácie, byť informovaní v štátnom jazyku. Túto úlohu predmetné znenie novely zákona o štátnom jazyku podľa môjho názoru spĺňa.

Dôležité je vyžadovanie povinného používania štátneho jazyka vo verejnom styku. Je to odôvodnené, ako som už povedal, jeho osobitným postavením ako spoločného dorozumievacieho prostriedku. Túto jeho funkciu uznáva aj Európsky súd pre ľudské práva, uznáva ho ako jednu zo základných ústavných hodnôt. Aj z tohto dôvodu ochrana štátneho jazyka určite zakladá štátu povinnosť zabezpečiť, zdôrazňujem, zabezpečiť svojim občanom právo na dorozumenie sa v štátnom jazyku v súkromnej alebo vo verejnej správe o to viac, ak im toto právo zaručuje aj ústava.

V období prípravy novely zákona odzneli vyjadrenia, aj teraz v rámci rozpravy, že novela porušuje Európsku chartu regionálnych alebo menšinových jazykov. Vyjadril sa k tomu už aj pán minister. Že prijatie novely zákona o štátnom jazyku môže vyvolať medzinárodný problém. Treba však zdôrazniť, že navrhovaná novela sa menšinových jazykov nedotýka. Právo na používanie jazykov národnostných menšín, tak ako to už bolo vo vystúpení pána ministra spomenuté, vo verejnom styku je v Slovenskej republike zakotvené predovšetkým v zákone č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín, ako aj v ďalších osobitných predpisoch. Ako príklad by som uviedol Občiansky súdny poriadok, zákon o Slovenskej televízii či zákon o Slovenskom rozhlase, zákon o periodickej tlači, agentúrnom spravodajstve, alebo aj Trestný poriadok, či zákon o reklame a mnohé ďalšie, v rámci ktorých je používanie jazyka národnostných menšín právne upravené.

Novela zákona o štátnom jazyku teda rešpektuje platné zákonné práva príslušníkov národnostných menšín, ktoré sú garantované v už prijatých právnych predpisoch. Nijako ich neobmedzuje a ani do nich nezasahuje. Týka sa vyslovene, vyslovene používania štátneho jazyka vo verejnom styku. Vôbec nesmeruje proti individuálnym jazykovým či rečovým prejavom, nepostihuje ich. Nezaoberá sa, ak sa tak môžem vyjadriť, nespisovnými či slangovými vyjadreniami ľudí. Nedotýka sa ani jazykových vyjadrení verejných činiteľov, bežných ľudí alebo vyjadrení hostí v rámci rôznych diskusných relácií v médiách. A čo sa týka sankcií, ktoré tu spomínal aj pán poslanec, pán predseda výboru Abrhan, kritizované sankcionovanie chápem ako krajný prostriedok, ktorý sa použije len v prípade, keď po dvoch upozorneniach nebol stav odstránený. Tá časová lehota pri riešení jednotlivých prípadov môže byť rôzna a zrejme bude závisieť od celkovej náročnosti odstránenia predmetného nedostatku vo vzťahu k zákonu. Čiže, ešte raz, ja to chápem iba ako krajný prostriedok.

V návrhu zákona sú zohľadnené aj niektoré návrhy, o ktorých hovoril pán poslanec Berényi, ktoré vyplynuli zo správy Výboru expertov ohľadom dodržiavania Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov s odporúčaním z roku 2006 najmä, čo sa týka komunikácie v jazyku národnostnej menšiny v zdravotníckych zariadeniach a zariadeniach sociálnych služieb napríklad. Ja si myslím, že predmetný návrh môže racionálnym spôsobom napomôcť napĺňaniu jedného zo základných cieľov Charty o porozumení a vzájomnom zbližovaní medzi jazykovými skupinami, ktoré žijú aj na území nášho štátu. A myslím si, že o porozumenie a vzájomné komunikovanie, ktoré je v prospech všetkých občanov našej republiky, nám všetkým ide. Aj vzhľadom na to predmetný návrh zákona podporujem.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Senka sa prihlásila pani poslankyňa Ágnes Biró, ďalej pán poslanec Jozef Halecký, pán poslanec Martin Fronc. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou na vystúpenie rečníka v rozprave.

A slovo má pani poslankyňa Ágnes Biró. Nech sa páči.

Á. Biró, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Ja by som chcela len dve poznámky k tomu, čo odznelo. Už som dvakrát počula Európsky súd. K tomuto som chcela povedať, že som si dala preložiť obidve tie rozhodnutia a chcem vás doplniť, aby to bolo komplexné, v obidvoch prípadoch alebo v troch prípadoch išlo o používanie mena a priezviska. A v obidvoch prípadoch sa legislatíva týchto krajín tak zmenila, že meno a priezvisko sa môže používať aj v jazyku menšiny, aj v jazyku toho štátu. Takže, nešlo o to, o čom vy hovoríte.

A čo sa týka právnych noriem, ktoré sú u nás, tak ten výpočet je tiež taký, že len jeden, jediný zákon máme, ktorý upravuje používanie jazyka národnostných menšín a je to zákon č. 184/1999. Ten upravuje úradný styk, ale aj úradný styk nie komplexne, v celom rozsahu, lebo vypadli z toho špecializované úrady. Ostatné zákony, ktoré pán kolega vymenoval, či tabuľový zákon, zákon o Slovenskom rozhlase alebo o televízii a ostatné, vôbec neupravujú používanie jazyka národnostných menšín. Jeden má len informatívny charakter - označenie obcí, ale nič iné. To znamená, ten veľký balík zákonov, ktoré by nám mali napomáhať, vôbec nie je realitou a nie je pravdou. A ja si myslím, že odporúčania Európskej charty týmto zákonom vôbec neboli naplnené a zaručené.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďalej s faktickou poznámkou - pán Jozef Halecký. Nech sa páči.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Súhlasím s tým, čo vo svojom vystúpení povedal pán poslanec Senko, že väčšina ľudí sa bude pýtať, čo im to prinesie, alebo čo im to zoberie, každý zákon, takže aj tento jazykový zákon. A čo je podstatné, je to, že pre bežných ľudí v úradnom alebo aj v inom styku neprináša žiadne zhoršenie postavenia, to znamená, že neprináša žiadne zhoršenie pri používaní jazykov národnostných menšín, či už na úradoch alebo v nemocniciach, alebo v domovoch dôchodcov. A myslím si, že aj vyspelosťou každého úradníka je, aby sa vedel dohovoriť aj s príslušníkom, ktorý neovláda, nevie hovoriť po slovensky. Myslím si, že táto požiadavka bude splnená.

Avšak na druhej strane nie je možné nevyžadovať, aby na úradoch, v štátnych inštitúciách sa slovenský jazyk ako úradný, oficiálny prednostne nepoužíval. Je to aj určitý spôsob výchovy, ale aj integrácie jednotlivých obyvateľov. Chcem ešte a súhlasím s tým, čo povedal pán poslanec Senko, čo sa týka sankcií. Dôležité takisto pre ľudí je, aby neboli v bežnom kontakte, v bežnom styku znevýhodňovaní a myslím si, že nie je možné skoro zaznamenať príklad, aby títo ľudia boli nejako sankcionovaní, pokiaľ neovládajú aj slovenský jazyk. Avšak, opäť na druhej strane sa musí vyvinúť určitá aj celospoločenská požiadavka alebo celospoločenský tlak, hlavne u mladých ľudí, aby si cenili a vážili úradný, štátny slovenský jazyk a aby sa ho snažili naučiť a používať práve v spoločenskom úradnom styku.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Posledným prihláseným s faktickou poznámkou je pán poslanec Martin Fronc, nech sa páči.

M. Fronc, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Pán kolega, ja som presvedčený, že treba kultivovať a pestovať slovenský jazyk. Nakoniec, keď som nedávno robil akciu, kde som na tých žltých papieroch rozdal, čo a ako sa má správne v slovenčine hovoriť, tak som sa stretol pre mňa veľmi príjemne s pozitívnym ohlasom zo všetkých strán, z koalície aj z opozície. A je to svedectvo o tom, že predsa sú len ľudia, ktorým záleží na slovenskom jazyku.

Na druhej strane, sám ste povedali, že súčasný zákon sa neuplatňuje. A tak si kladiem otázku, čo vyriešia sankcie. Som presvedčený, tak ako to povedal kolega Abrhan, že k ničomu nevedú, k ničomu, čo zlepší situáciu, skôr naopak, môžu byť zdrojom ďalších napätí. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Senko, chcete reagovať? Skúste sa prihlásiť. Nech sa páči.

J. Senko, poslanec: Ďakujem. Pani poslankyňa Biró, ja som ozaj chcel len zdôrazniť tú dorozumievaciu funkciu štátneho slovenského jazyka na území Slovenskej republiky a myslím si, že v tomto prípade v tomto návrhu novely zákona o to ide. Novela zákona o štátnom jazyku, a to chcem ešte raz zdôrazniť, plne rešpektuje všetky doteraz platné zákonné práva príslušníkov národnostných menšín.

Čo sa týka pána poslanca Fronca, zákon bez sankcie je mŕtvym zákonom. Je formálnym zákonom a musí byť nejaká východisková pozícia k tomu, aby, ak to tak môžem povedať, donucovacím prostriedkom, ktorý, v tomto prípade tú sankciu až tak nechápem, by vynútil možnosť, aby niečo v spoločnosti bolo uplatňované. A to nielen v tomto prípade, v prípade jazyka, ale ozaj je to len to krajné riešenie. Tento návrh zákona v celom svojom obsahu plní niečo úplne iné ako to, čo sa tu v mnohých prípadoch snažilo do diskusie vniesť. A ešte raz, to, aby neboli porušované práva občanov Slovenskej republiky, to, aby mohli prijímať informácie, ktorým rozumejú. Predovšetkým všetci občania Slovenskej republiky majú právo na to, aby informáciám rozumeli a tento zákon by im to mal aj garantovať. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Teraz nasleduje vystúpenie posledného poslanca prihláseného do rozpravy, ktorým je pán poslanec Rafael Rafaj. Nech sa páči.

R. Rafaj, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, zdá sa, že tu máme opäť jeden zo zákonov, ktorému časť poslaneckej snemovne chce dať pečať istého politika, myslím politikum, ale on má len vecnú, pragmatickú a štandardnú formu aj oprávnenie nielen v európskom priestore, ale dokonca aj v transatlantickom, neskôr pripomeniem niektoré normy, ktoré sú obdobné našej norme a ktoré boli prijaté alebo sú stále prijímané aj v Spojených štátoch.

Snažil som sa pochopiť, prečo toľko búrky je v pohári vody pri tomto návrhu zákona. A keď sa nás predstavitelia jednej menšiny na Slovensku snažia presvedčiť, aby sme boli empatickejší k ich potrebám alebo pocitu ohrozenia, ja zas poprosím, keby oni boli rovnako empatickí a pochopili našu historickú skúsenosť, pretože zápas o jazyk v slovenskom národe bol vždy zápasom o holú existenciu. To je naša historická pamäť, minimálne od roku 1728, keď Ján Baltazár Magin vydal nie sám od seba, ale ako reakciu na pána Michala Benčíka svoju slávnu Apológiu, čiže obranu slovenčiny, obranu Slovákov, obranu autochtónnosti a dnes tento výraz by sme mohli nazvať synonymom štátotvorného elementu alebo štátotvorného národa. Ergo, preto aj hovoríme o štátnom jazyku, pretože po prvé máme suverénny štát, máme vlastnú tradíciu práve v názvosloví, ktorým je používanie prívlastku štátny.

Aj samotný zápas Matice slovenskej napríklad za éry bývalého demokratického Československa, 1. Československej republiky z roku 1932, keď sa zviedol zápas o kodifikáciu spisovnej slovenčiny, dokazuje, že nie je to len akési staromilstvo 18., 19. storočia, ale je to aj nedávna minulosť 20. storočia. Veď prvé úvahy o prijatí zákona na ochranu slovenčiny, pokiaľ si zoberieme len posledných 50 rokov, sme zaznamenali už v 60. rokoch za bývalého režimu, keď významný jazykovedec Jozef Ružička predložil návrh textu zákona o slovenčine. Bolo to v máji roku 1968. Zmyslom bolo vyhlásiť spolu s češtinou slovenčinu za štátny jazyk, zdôrazňujem, štátny jazyk vo vtedajšom spoločnom štáte a ustanoviť, že používanie spisovnej slovenčiny ako úradného jazyka vo verejnom živote na Slovensku je záväzné. Je dobré si pripomínať tento historický vývoj, aby sa jedna strana zriekla svojej jednostrannosti a aby sme sa vzájomne lepšie pochopili.

Nedá mi nespomenúť v tom zápase, ktorý je našou historickou skúsenosťou o jazyk, rok 1848, vynechám štúrovcov a ďalšie generácie, a spomeniem len Mikulášske žiadosti. O necelé tri týždne si budeme pripomínať výročie. Bod 3: "Aby každý poslanec snemu staral sa o záujmy svojho národa, keby svoj národ zradil, bol by trestaný." Zakodifikovali autori Mikulášskych žiadostí.

Bod 4: "Aby na území Slovenska národnou rečou bola slovenčina." Logické.

Bod 5: "Aby Slováci mali školy na výchovu slovenskej mládeže." Nemali sme ani školy a nemohli sme vychovávať ani slovenskú mládež.

Bod 6: "Aby zradcovia slovenského národa, ktorí svoju materinskú reč potupujú, nesmeli medzi Slovákmi úradovať." Nuž, asi naše rady by boli o málinko preriedené.

Bod 7, posledný: "Aby Slováci mohli vydávať svoje vlastné slovenské noviny."

Na margo prítomnosti zástupcov tlače, aby si aj oni uvedomili, pokiaľ chýbali na dvoch semestroch histórie žurnalistiky a oživili si svoju pamäť, o čom vlastne je aj slovenská žurnalistika a kde sú jej korene. Je to takisto zápas o slovenčinu, o možnosť vydávať noviny a šíriť slobodu slova a názoru v slovenskom jazyku.

Odvtedy sme, samozrejme, pokročili ďalej. Sme spoločnosťou, ktorá uznáva demokratické hodnoty a rešpektuje individuálne práva občanov, a preto v multikultúrnom svete je dôležitý prvok integrácie. To, čo nás spája, to, čo nás integruje, čo si uvedomujeme, že je pre nás spoločné, pretože základom dnešnej modernej spoločnosti je komunikovať. Nuž, a komunikačným prostriedkom, jedným zo základov komunikácie, ak si odmyslíme komunikátora prvého a druhého, je, samozrejme, jazyk.

Keďže žijeme v priestore, kde sú entitami štát a národ, popri štátnej hymne, štátnej vlajke, štátnej pečati a štátnom znaku sa po prijatí zákona o štátnom jazyku v roku 1995 stal takýmto atribútom aj štátny jazyk a je to uvedené aj v dôvodovej správe. Pripomeňme si, že pred prijatím zákona o štátnom jazyku a pred získaním zvrchovanosti o jazykovej norme, resp. jej kodifikácii rozhodovali iné inštitúcie: Matica slovenská a potom v inej politickej situácii to bol Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Dnes je to prirodzene ministerstvo kultúry.

Často hovoríme alebo polemizujeme o potrebe ochrany jazyka. Naši kolegovia z SMK zas používajú terminus ochrana práv národnostných menšín, čiže v slovese sa určite zhodneme. Významný jazykovedec pán Kačala si všimol toto spojenie slovesa chrániť s pomenovaniami aj iných hodnôt, pretože hovoríme v prípade jazyka o hodnote, ktoré sú v slovenčine normálnou súčasťou vyjadrovania v bežnej reči, ako i v odbornej terminológii, najmä právnej. Ale spomeňme si bežnú prax. Potrebujeme chrániť alebo chceme chrániť občana, prírodu, kultúrne, duchovné dedičstvo, čiže chceme chrániť isté hodnoty, aj jazyk. Štátny jazyk je takouto hodnotou všetkých rozumných, lojálnych ľudí, ktorí žijú v našom štáte.

Ďalší jazykovedec Halvoník v roku 2000 sa zamýšľal nad tým, že jazyk je aj svedkom hĺbok, citujem: "Aj to nám pomôže uvedomiť si, že chrániť jazyk, resp. ochrana jazyka je legitímna kultúrna činnosť, za ktorú sa ani človekovi žijúcemu na prelome 2. - 3. tisícročia netreba hanbiť." Koniec citácie. Ja len zdôrazním, je legitímna kultúrna činnosť. Podľa mňa je úplne prirodzené, že ministerstvo kultúry konečne prišlo s takýmto návrhom a legitimizovalo túto kultúrnu činnosť. Aj keď si myslím, že oproti tomu pôvodnému návrhu, ktorý prešiel rôznym sitom pripomienkového konania, sa mnohé opatrenia z tejto normy odstránili, ktoré by možno odstránené byť nemuseli. Ale to je vec diskusie a predmetu rokovania v druhom čítaní, pretože predpokladám, že budú aj z jednej, aj z druhej strany, myslím tým koalíciu, aj opozíciu, pravdepodobne isté cizelovania tejto normy.

Ak teda hovoríme o jazyku ako o spoločenskom jave, musíme uznať aj jeho vysoký stupeň stability a postupnosti vývoja, pretože je nositeľom tradícií. V dnešnom modernom svete je najväčšou hrozbou strata identity aj preto, že sa historická pamäť rozplýva.

Tretí prameň podľa jazykovedcov, teda nielen politikov, zdôrazňujem, v prípade ochrany jazyka je národnoidentifikačný činiteľ. Je úplne prirodzené, ak v suverénnom štáte používame terminus štátny jazyk. Ja by som tým, ktorí majú záujem hlbšie sa oboznámiť s problematikou, odporučil túto publikáciu s priliehavým názvom Štátny jazyk v praxi. Prirodzene, niektoré citácie sú prekonané, pretože normy sa vyvíjajú, pretože nehovoríme len o štátnom jazyku, ale aj o ďalších právnych normách zákona, napríklad zákon o kartografii, školský zákon a ďalšie, ktorých sa úprava štátneho jazyka dotýka.

Taktiež si pomôžem, ak dovolíte, názorom citovaného pána jazykovedca Halvoníka, ktorý k danej diskusii, myslím, veľmi trefne poznamenáva, že "v poslednom čase narastajú tendencie vzdať sa v mene univerzalizácie vlastného jazyka. Ak sa začne spochybňovať oprávnenosť jazykových noriem, jazykovej kodifikácie, jazykovej výchovy či starostlivosti o jazyk z úrovne inštitúcií a štátu" - doplním, bohužiaľ, zazneli tu takéto pochybnosti, pokračujem ďalej - "je pravdepodobné, že za týmto spochybňovaním je i spochybňovanie jeho opodstatnenosti. Lebo ak sa má jazyk rozvíjať, nemôže sa rozvíjať len z úrovne vlastnej kodifikácie. Ak má byť plnohodnotným príspevkom do spoločnej pokladnice európskej či svetovej kultúry, musí mať pravidlá, ktorými sa dá identifikovať medzi inými jazykmi. Jazykové normy a pravidlá sú totiž inštitucionalizáciou jazykového vedomia a teda vedomia o nás samých." Koniec citácie.

Veľmi dôležité, aby sme si aj my ako zákondarci uvedomili jazykovú zodpovednosť. A nie sme v tomto osamotení. Ja som už včera vo faktickej poznámke na pani poslankyňu Biró flashovo použil niektoré argumenty. Môžeme hovoriť o poľskom jazyku, pardon, o poľskom zákone o jazyku z roku 1999, kde v prvej kapitole v prvom článku sa píše, že: "Ustanovenia zákona sa týkajú ochrany poľského jazyka a jeho používania vo verejnej činnosti, ako aj v právnom styku na území Poľskej republiky." V bode III sa, pardon, v čl. III sa v 6 bodoch dokonca uvádza, v čom spočíva samotná podstata ochrany poľského jazyka. No, a druhá kapitola sa dokonca nazýva Právna ochrana poľského jazyka vo verejnom živote. Chrániť, to čarovné slovíčko, podľa istého významného slovenského etymológa má aj istú vnútornú silu, pretože spája slabiky "h" "h" a "r". Všimneme si, všade, kde sú tieto dve slabiky vedľa seba, tak nás to zamrazí: hrob, hrana, chrániť, hrad, atď.

Včera som spomínal, že nie je pravda, že by francúzska norma, na ktorú sa odvoláva aj predkladateľ, bola len akousi vynútenou reakciou na expanziu angličtiny, pred ktorou sa bránia aj ostatné európske národy. Ochrana francúzskeho jazyka pochádza už z roku 1635, keď bola založená slávna francúzska akadémia kardinálom Richelieuom práve s úlohou dohľadu nad čistotou francúzskeho jazyka. Takže, nedevalvujme snahu o ďalší legislatívny proces v úprave používania štátneho jazyka len na akúsi vynútenosť alebo malosť Slovákov, alebo slovenčiny, cítiacich sa ohrozených vonkajším okolím. Zdôrazňujem, každý moderný štát, takmer každý, prijíma obdobné normy.

Z členských štátov Európskej únie osobitné právne normy upravujúce používanie štátneho jazyka v praxi majú napríklad Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Írsko, Litva, Lotyšsko, Poľsko, Slovinsko. (Vystúpenie prerušené podpredsedom NR SR.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Pán poslanec, chcem vás poprosiť o porozumenie na chvíľočku.

Chcel by som privítať na balkóne Národnej rady Slovenskej republiky vzácnu návštevu. Vítam pána predsedu Ústavného súdu Maďarskej republiky, pána Pétera Paczolaya. (Potlesk.) A taktiež vítam predsedníčku Ústavného súdu Slovenskej republiky pani Ivettu Macejkovú. (Potlesk.) Ďakujem, pán poslanec, za porozumenie.

Nech sa páči, môžete pokračovať.

R. Rafaj, poslanec: Ďakujem pekne. Budem pokračovať a nadviažem na ďalšiu argumentáciu z francúzskeho prostredia. Podľa tohto Toubonovho zákona z roku 1994 používanie cudzieho jazyka, iného cudzieho jazyka bez francúzskeho je vo Francúzsku trestné. Je to trestný čin. Rovnako aj zavádzanie cudzojazyčných termínov do francúzštiny. My nejdeme takouto sankciou. To chcem zdôrazniť.

Je zaujímavé, že práve zo strany tých, ktorí kritizujú, myslím súčasnej opozície, vzišlo už niekoľko návrhov na nepokračovanie prerokovania tohto zákona a je paradoxné, že práve v roku 2000, pokiaľ si spomínam, ministerstvo kultúry prijalo významný dokument, z ktorého môže čerpať aj súčasný rezort. Ďalej, v tom istom roku, v roku 2000 bol prieskum Mediálneho informačného centra, bolo to v septembri 2000, ktorý zistil, že organizovanie a prikazovanie v oblasti používania štátneho jazyka sa občanom neprieči. Takže tí, ktorí sa odvolávajú na vedomie občanov, sa zrejme neoboznámili s verejnou mienkou. Pretože väčšina ľudí si uvedomuje potrebu ochrany hodnoty štátneho jazyka, pretože ju prirodzene považuje za civilizačnú hodnotu. Podobne ako v Rakúsku, kde nemčina plní dokonca nadnárodnú funkciu, podobne ako v Nemecku, v Slovinsku, vo Francúzsku je dokonca Najvyššia rada francúzskeho jazyka, atď. Môžeme spomenúť ešte Írsko, Nórsko, Belgicko, Portugalsko, dokonca Španielsko, kde je veľmi silná jazyková menšina.

Pokiaľ sme hovorili o Francúzsku, že vraj nemá menšiny jazykové, neviem. Ja viem, že tam majú bretónčinu. A tak je veľmi dôležité povedať, že neuznávame podobne ako v Poľsku, ale používajme presné termíny, dámy a páni. A podobne by som poprosil kolegov, keby hovorili nielen A, ale aj B v prípade medzinárodných noriem. Preambula Európskej charty regionálnych a menšinových jazykov veľmi jasne hovorí o účele prijatia tejto normy. Je to pre vymierajúce a ohrozené jazyky. Prosím vás, povedzte mi, ktorý jazyk niektorej z oficiálnych menšín uznaných v zákone je ohrozený alebo vymierajúci. Ja taký na Slovensku nepoznám. Neviem. Nie je taký.

Takisto by som poprosil, keby ste si všimli citáciu, ktorá je v preambule. Hovorí o potrebe ochrany jazyka menšín, ale za podmienky používania a učenia sa, potreby učenia sa oficiálneho štátneho jazyka. To sú veľmi dôležité podmienky, ktoré medzinárodné spoločenstvo dalo, pretože si rovnako uvedomuje potrebu štátnej, občianskej, spoločenskej integrity. Na toto sa, bohužiaľ, zabúda. Ale nezabudla na to Ústava Slovenskej republiky. Článok 34 bod c) rovnako zdôrazňuje, že používanie jazykov menšín, o ktorých ale v tomto prípade vôbec nehovoríme, to je len otázka diskusie, pretože to zaznelo a ja cítim potrebu dať istú informáciu na pravú mieru. Rovnako, takmer totožne cituje preambulu: "nesmie sa to diať na úkor štátneho jazyka". Bohužiaľ, ďalšie prieskumy, ktoré máme predovšetkým z južného Slovenska, ale aj zo škôl, hovoria o nedostatočnosti ovládania spisovného jazyka, o nedostatočnom porozumení. (Hlasy z pléna.) Ja tam zahŕňam, pán poslanec, aj slovenské školy. Áno, máte pravdu, bohužiaľ.

Takže, ak Francúzi cítia potrebu založiť si dokonca vlastnú medzinárodnú televíznu sieť na úrovni CNN, pretože chcú šíriť frankofónnosť, nuž, prečo by Slovensko, ktorého kultúra sa začala, myslím, písomná kultúra sa začala zo zvláštneho dôvodu až štvrtým evanjeliom zo štyroch synoptikov, Evanjeliom svätého Jána - "Na počiatku bolo slovo. A to slovo bolo u Boha a Boh bolo slovo." Čiže vierozvestci, ktorí prišli na Slovensko, nepreložili prvého synoptika, ale až štvrtého, svätého Jána, pretože sa potrebovali alebo cítili potrebu prihovoriť sa Slovákom práve tým, čo je im najbližšie - slovo. A preto je tu takýto dôraz, takáto diskusia, ktorú vítam k návrhu zákona o štátnom jazyku.

Ja verím, že sme si vzájomne porozumeli o potrebe prijatia tejto normy. V mene Slovenskej národnej strany ďakujem predkladateľovi, že predložil normu, ktorá, pokiaľ sa nemýlim, je aj v programovom vyhlásení vlády, ktoré sme schvaľovali v tejto snemovni. Ja dúfam a pevne verím, že v druhom čítaní sa nám podarí vycizelovať takú normu, ktorá bude skutočne moderná, flexibilná a potrebná, nikoho nediskriminujúca, ale občanov Slovenskej republiky spájajúca.

Ja vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Rafaja sa prihlásili pán poslanec Béla Bugár, ďalej Alexander Slafkovský, Magdaléna Vášáryová, József Berényi, Ágnes Biró, Ján Podmanický, Pavol Minárik a ako posledný pán poslanec Gyula Bárdos. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

Slovo má pán poslanec Béla Bugár.

B. Bugár, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Pán poslanec Rafaj, vy ste sa pýtali hneď na začiatku vášho vystúpenia, prečo toľko búrky v pohári jednej vody a že sa ozývajú zástupcovia len jednej menšiny. Ja som citoval pána poslanca. Nuž, pán Rafaj, aj my máme zlé historické skúsenosti s uplatňovaním takýchto zákonov. Keď chcete jeden konkrétny príklad. V nedávnej histórii dokonca vaša strana použila dvojaký meter. Neviem, či si pamätáte, keď ste napadli a kritizovali Stranu maďarskej koalície za to, že na svojich billboardoch používala nápisy v maďarskom a slovenskom jazyku. Ale ani ste sa neozvali, ani vy, ale ani váš predseda, keď v Žiline, keď prišli zástupcovia Kie, bol len anglický billboard - Wellcome to Žilina mister, neviem, ako sa volal. A neozvali ste sa ani vtedy, keď sa objavili na Slovensku billboardy, že No smint, no kiss. Pamätáte sa? Takže my máme takéto zlé historické skúsenosti, že vy to zneužívate a používate len voči jednej menšine.

Vážení páni poslanci a panie poslankyne z vládnej koalície, ale aj, pán minister, no ak naďalej platí vami spomínané status quo v menšinových právach, tak sa chcem opýtať aj vás, pán minister, ale aj, pán poslanec Rafaj, že ak uplatňovanie tohto zákona poruší určité práva, ale aj zvykové práva menšín, či sa ozvete a budete okamžite konať?

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Alexander Slafkovský.

A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem pekne. Keďže pán kolega Rafaj si dovolil čítať alebo citovať Žiadosti slovenského národa z Liptovského Mikuláša z 10. mája 1848, dovolím si zacitovať tiež, a to bod 3: "Národné osobitné snemy, na ktorých sa povedú rady národné a to síce ako národného, tak všeobecne krajinského dobra sa týkajúce, ktorým cieľom sa majú vyznačiť medze národopisné, aby každý národ ku svojmu národnému sriedku mocne sa priťahovať mohol a smel a nebola prinútená menšina Maďarov väčšine slovenskej a menšina slovenská väčšine Maďarov slúžiť a sa poddávať a práve pre toto prísne chránenia slobôd a práv národných žiadame."

Keby ste si prečítali celé tie žiadosti, tak zistíte, že je tam mnoho textov, ktoré by sa dali dnes použiť v diskusnom príspevku komisára Európskej únie. A že Hodža, Hurban, Štúr, keď toto spisovali dohromady na fare v Liptovskom Mikuláši, tak naozaj mysleli za roh. Že pamätali na to, že jeden deň sa môže aj karta obrátiť a že jeden deň to môže byť všetko naopak. Že chceli, aby bolo pre všetkých rovnako, aby boli pre všetkých rovnaké práva na tomto území, že sa prejavili na jednej strane ako veľkí vlastenci, ale na druhej strane ako ľudia, ktorí vidia dopredu a sú si vedomí, že len v dobrom spolunažívaní všetkých spoluobčanov na jednom území je trvalá pohoda na tomto území. Na takom území potom nemôže stačiť zamávať jednou národnostnou kartou a vyhrať prezidentské voľby a vzápätí toho, kto má na svedomí tender s prúserom za dve miliardy, menovať ministrom. Len v takejto krajine... (Vystúpenie automaticky prerušené časomierou.)